Ľudovít Štúr: Pravoslávie je matka Slovanov

Ľudovít Štúr sa bezvýhradne stotožnil s koncepciou cyrilometodskej idey ako základu všeslovanskej jednoty pod záštitou pravoslávia. Bol presvedčený, že cyrilometodská Cirkev bola Cirkvou pravoslávnou • Rovnako zmýšľali aj Karol Kuzmány, Jonáš Záhorský, Jozef Podhradský, Svetozár Hurban Vajanský a iní • Katolícky kňaz Ján Palárik v časopise Cyrill a Method označil Cirkev pravoslávnu za jediný prostriedok spojenia Slovanov katolíckych a protestantských.

V knihe Slovanstvo a svet budúcnosti nájdeme aj toto vyznanie Ľudovíta Štúra:

„Ó, svätá Cirkev otcov, ktorá si prvá kresťansky požehnala naše kmene z výšky Nitry, Velehradu a Vyšehradu a raz si už aj bola pripravená duchovne spojiť a ZJEDNOTIŤ CELÚ RODINU NAŠICH NÁRODOV, ó, vráť sa k nám! Pozdvihni naše srdcia k Večnému a posilni nášho ducha, aby mohol uskutočniť svoje velkolepé poslanie. Takmer všetky naše kmene, Česi rovnako ako Slováci, Poliaci aj Chorváti boli už v tvojom lone, ty matka Slovanov, a len keď sem vtrhli cudzinci, aby nám vládli, vyhnali ťa a zaviedli katolícku cirkev, ktorá upevnila nad našimi kmeňmi cudzie panstvo a vydala nás napokon cudzím. Panstvo cudzích podkopáva ťa ešte dnes všade tam, kde má na teba dosah, ale padne skôr, než ty. Tebe sa otvára budúcnosť, ty budeš viesť života schopný národ, z ktorého duchom a poslaním si v súzvuku! Keď padne a zlomí-sa nenávidená nadvláda, srdcia tvojich blízkych budú ťa vítať a spontánne vzlietnu k tebe, blahoslavenej."

Cudzinci obyčajne vyčítajú tejto Cirkvi určitú stagnáciu, no keď sa pozrieme bližšie, uvidíme, že Cirkev, ktorá udržiavala národ v Božej bázní a úcte, uchováva jeho silu a sviežosť, neskazené srdce - takáto Cirkev nestagnuje, naopak, je a musí byť naplnená životnou silou. Pravoslávie postihuje ten osud, aký postihuje toho, kto sa netlačí do popredia a zostáva radšej tam, kde je - u svojich - a venuje sa svojmu poslaniu. O takomto človeku si potom mnohí myslia, že nebol stvorený pre život a málo sa o neho zaujímajú. No všetko má svoj čas: pravoslávna Cirkev doteraz zostávala pri svojich, kde si plnila úlohy, no príde čas, keďsa dostane v priebehu dejín na široké pole pôsobnosti. Až vtedy sa rozvime v celej plnosti života. Veď kto by mohol menovať Cirkev, ktorá by mohla naplno pôsobiť bez národa so svetodejinným poslaním?

SLOVANIA STÁLI AŽ DONEDÁVNA V POZADÍ svetovej histórie, a tam bola aj ich Cirkev. Prof. ThDr. Pavel Aleš píše, že „cudzovláda bola nastolená namiesto rodnej pravoslávnej viery, avšak Štúr verí, že táto cirkevná cudzovláda padne a pred pravoslávím sa otvorí budúcnosť. Oživší ľud nadšene ťa, Cirkev naša, uvíta a otvorí ti svoje srdce." (Odkaz sv. Cyrila a Metoda 2/1986)

V bezvýhradnom príklone k pravosláviu Štúr nebol osamotený ani medzi slovenskými, rusínskymi a českými dejateľmi. Pravoslávie spoznával ako pôvodnú cyrilometodskú Cirkev. Štúrove výčitky sú správne a nedajú sa vyvrátiť. Štúr pravoslávie nepoznával len z obradov, DOJÍMAVÉHO SPEVU A CELEJ MYSTIKY dojímavých úkonov. Hlbšie preskúmanie pravoslávia priviedlo Ľ. Štúra k takému postoju, aký vyjadril vo svojej závetnej knihe. Práve pre vyhranené sympatie tohto génia s pravoslávím zostalo jeho dielo „Slovanstvo a svet budúcnosti" takmer storočie ležať v rukopise a v slovenskom preklade vyšlo až o jeden a pol storočia neskôr, v roku 1993 v Bratislave. Zaiste by sa Ľudovít Štúr bol stal nielen teoreticky, ale aj prakticky pravoslávnym, píše P. Aleš v článku Ľudovít Štúr a pravoslávie (Odkaz sv. Cyrila a Metoda 2/1986).

V Bratislave, Modre, Kežmarku, Prešove a Levoči sa stretával s pravoslávnymi študentmi zo Srbska a Chorvátska. Prítomnosť desiatok českých, moravských, ale aj srbských a chorvátskych študentov KLADNE VPLÝVALA NA SLOVANSKÉ UVEDOMENIE ŠTUDENTOV.

V Bratislave pôsobili profesori, ktorí boli absolventmi zahraničných univerzít. Prostredníctvom nich stávali sa im zrozumiteľnejšie problémy moderného života a politické otázky. Študenti čerpali poučenia aj z priamych mimoškolských stykov, zo života v meste a zo stretnutí so S. Chalupkom. Ľ. Štúr sa po skončení bratislavských štúdií usiluje podchytiť pre národný život každého slovenského študenta. Cenné skúsenosti Štúr získal počas cesty na Romháň od slovanských priateľov, najmä Srbov, a z ich národnej aktivity, ktorá bola posilou pre bratislavskú mládež v jej činnosti na dlhé obdobie. Karlovacký srbský pravoslávny metropolita Josif Ilija Rajačič, duchovný vodca Srbov v Uhorsku a Chorvátsku, veľký priateľ slovenského národa a štedrý mecenáš Ľ. Štúra, slávnostne poveril slúžiť duchovenstvo svätú liturgiu na Václavskom námestí v Prahe 4. júna 1848 v prvú nedeľu po otvorení Slovanského zjazdu. Tomuto pravoslávnemu metro-politovi venoval Ľ. Štúr prvú slovenskú gramatiku Náuka reči slovenskej. Tento metropolita a ostatní pravoslávni SRBI VEĽKODUŠNE l FINANČNE PODPOROVALI SLOVENSKÝ KULTÚRNY ŽIVOT, lebo sa cítili byť zaviazaní neskonalou vďakou Štúrovi za jeho neúnavnú starostlivosť o srbskú mládež v Bratislave, Modre, Kežmarku, Prešove a Levoči, za všeobecnú prípravu príslušníkov mladej srbskej inteligencie do kultúrneho a politického života. Jedným z tých duchovných, ktorí slúžili svätú liturgiu na Václavskom námestí roku 1848, bol aj pravoslávny duchovný a spisovateľ P. Stomakovič, ktorého Štúr vysoko hodnotí na začiatku  štyridsiatych rokov v liste augustiniánskemu mníchovi a profesorovi filozofie v Brne Fr. M. Klácelovi.

M. Obrenovič DAL ŠTÚROVI NA POVSTANIE DESAŤTISÍC DUKÁTOV a poukaz na zakúpenie 900 vojenských pušiek, ktorý pre Štúrovo omeškanie do Viedne prepadol. Podľa Štúra slobodu si privlastnili Maďari a keď sa dostali k moci, usilovali sa ešte viac upevniť staré poriadky zotročovania druhých. Prenasledujú a väznia každého, kto sa im zdá len podozrivým z prítulnosti k slovenskému národu. V posledných rokoch modranskej samoty si Štúr často kládol otázku, aký bude svet budúcnosti a aké miesto v ňom zaujmú Slovania. „V období, keď bolo nielen Štúrovi smutno, mĺkvo a pusto na milom Slovensku, písal základné dielo slovenských a slovanských nádejí. Sú to politicko-historické a filozofické úvahy o súčasnej situácii Slovanstva a o jeho budúcnosti. Mali byť základom pre koncipovanie väčšieho diela o dejinách slovanských národov, ale Štúrova náhla smrť prerušila jeho plány." (Ján Hučko: Život a dielo Ľudovíta Štúra, Martin 1988.)

Štúr pre budúce zjednotenie POKLADAL ZA DÔLEŽITÉ MAŤ SPOLOČNÚ VIERU.

„Spoločnou Cirkvou mala byť Cirkev pravoslávna, ktorá podlá Štúra nikdy nebažila po svetskej moci, nepoškvrnila sa zločinmi, akých sa dopustila inkvizícia, nestavala sa neduživo k protestantizmu a nehatila pokrok." (Ján Hučko: Život a dielo Ľudovíta Štúra, Martin 1988.)

Hlbšie poznanie národa a Slovanstva vedie podlá Štúra k hlbšej láske k nim a konečne poznávanie určenia národa, Slovanstva a ľudstva je mu prostriedkom, ktorý vedie k láske k ľudstvu a k porozumeniu iných národov. Vlastenectvo je preň bezprostredné spojenie s usilovným štúdiom široko poňatého slovanského národa, cez štúdium slovenčiny k štúdiu ostatných slovanských jazykov, cez slovenské dejiny a literatúru k štúdiu slovanských dejín a literatúr. Potom láska k vlasti nie je mu v rozpore s túžbou pracovať pre dobro všetkých ľudí, bez rozdielu národnosti. V obetavom a vášnivom boji za národné práva nikdy nebol  zaslepený nenávisťou k iným národom..." (Ján Hučko: Život a dielo Ľudovíta Štúra, Martin 1988.)

Bystrému zraku Ľ. Štúra neunikla skutočnosť, že vzťah pravoslávia k spoločnosti bol vždy vzťahom vnútornej samostatnosti, a že sa vyznačoval nepretržitou snahou po jej etickom preniknutí v zmysle Isusovho podobenstva o kvase, ktorému je podobné Kráľovstvo nebeské (Matúš 13, 33), a ktorý podľa slov svätého apoštola Pavla „... nakvasí celé cesto" (1. list Korinťanom 5, 6). Preto Štúr správne usudzoval, že pravoslávie si nevytvorilo orgány na presadzovanie svojho vplyvu, a tak sa vyhlo samoúčelnému zinštitucionalizovaniu svoj ho života. (VI. Buchta, Kontakty slovenských dejateľov s pravoslávnym duchovenstvom v 19. storočí. Jubilejní sborník, Praha 1985)

Slovenský spisovateľ filozof, politik, evanjelický kazateľa vychovávateľ Jozef Podhradský, rodák zo Skalice, žiak Ľ. Štúra a najoddanejší Štúrov spolupracovník, po zvážení logického domyslenia názoru Ľ. Štúra na poslanie pravoslávia medzi slovanskými národmi, sa rozhodol zjednotíťs pravoslávím. Uskutočnil to v roku 1863 v Koviljskom monastieri v Srbsku. Poučený bol od novosadského biskupa Platóna Atanackoviča, prvého predsedu Matice srbskej. Ten sa pričinil o to, že Podhradský bol vymenovaný za profesora filozofie a rímskej klasiky a filológie na srbskom pravoslávnom gymnáziu v Novom Sade. J. Podhradský vydal v Novom Sade v roku 1868 pre Čechov a Slovákov slovenčiacou češtinou písaný Pravoslávny katechizmus.

Aj keď v tom čase slovanofilstvo u mnohých slovenských dejateľov prerástlo v lásku k pravosláviu, na pravoslávie prešli len jednotlivci. Bol čas len na písanie o pravosláví. Ale aj za to sme dnes vďační týmto slovenským dejateľom, ktorí, tak ako Ľ. Štúr, nadväzovali hlboké, úprimné a srdečné kontakty s pravoslávím.

Keď J. M. Hurban a Ľ.Štúr viedli slovenské povstanie roku 1848, ešte nenastal čas a chvíľa pre pravoslávnu cirkev, lén pre slovenský národ, ktorý sa pod ich vplyvom začal aj politicky konštituovať ako celok, s ktorým treba rátať. Krátky, ale pohnutý a neobyčajne plodný Štúrov život bol ukončený tragicky na následky poranenia, ktoré si koncom roku 1855 spôsobil pri poľovačke. Jeho predčasný a neočakávaný odchod bol v súlade s jeho predstavu o smrti. Raz povedal Hurbanovi, že je pekné, keď hrdina padá podťatý v mladom veku, prv než svet môže vidieť jeho mdlobu. Avšak nerád zomieral, lebo priateľovi povedal: „NERÁD BY SOM UMREL, EŠTE MÁM MNOHO PRÁCE..."

ThDr. ŠTEFAN HORKAJ,
Odkaz sv. Cyrila a Metoda,
5, 6/1997
(krátené)

http://uloz.to/xyqWWvM/ludovit-stur-slovanstvo-a-svet-buducnosti-prefinal-pdf