Fyzický výzor nášho Pána a Spasiteľa Isusa Christa

Svätí evanjelisti, popisujúci život Isusa Christa, nikde nehovoria o zovňajšku Spasiteľa a nezanechali ani všeobecnú predstavu o jeho tvári. Nedostalo sa k nám Jeho životné zobrazenie. Tí, ktorí videli Jeho rukou nenamaľovanú tvár, mali pred Ním hlbokú úctu. Prvé, čo prekvapovalo na ikone, boli oči Spasiteľa. Živé, lesklé, prenikali každého, kto sa približoval k obrazu. Akoby vydávali svetlé lúče. Nech už stojaci stál na akomkoľvek mieste, mal pocit, že sa Spasiteľ díva na neho akýmsi prívetivým a nežným pohľadom.

Vlasy tmavé, takmer čierne padajú zo stredu zo širokého a dosť veľkého čela po oboch stranách tváre. Zakrývajúc uši, spájajú sa s bradou. Nos je rovný, trochu dlhý, ale proporcionálny: fúzy takmer zakrývajú vrchnú peru, ale spodná pera je úplne odkrytá, takže je dobre vidieť prekrásne vykrojené pery. Tento obraz mal v sebe niečo nadprirodzeného. Mnohí maliari a ikonopisci, keď videli tento obraz, svedčili, že v žiadnom prípade nebolo možné dosiahnuť taký efekt, že nie je takých farieb, s ktorými by bolo možné znázorniť farbu svätého obrazu. V r. 944 sa gréckemu cisárovi Konštantínovi Portfigenetovi podarilo preniesť nie rukou namaľovaný obraz z Edesy do Carihradu. Ale v r. 1204 Carihrad bol vyplienený križiakmi. Nie rukou maľovaný obraz bol ukoristený a loď, ktorá niesla tento vzácny poklad, sa potopila v Marmarskom mori. Zdalo sa, že svet stratil jedinečné svedectvo o vonkajšom výzore Spasiteľa. Ale kresťania, ktorí pozorne sledovali každé slovo o Spasiteľovi, uchovali podanie, ako vyzeral Isus Christos.

Autoritatívny cirkevný historik Nikefor Kallist, žijúci a píšuci v XIV. storočí, pozorne zbieral a študoval dielo svojich predchodcov vo svojich Cirkevných dejinách takto opisuje výzor Spasiteľa: „Hľa, zobrazenie Isusa Christa, o ktorom sme sa dozvedeli od starovekých ľudí a ktoré možno urobiť v opise, ktorý je vždy nedokonalý. Jeho tvár sa vyznačovala krásou a výraznosťou. Vlasy rusé, nie veľmi husté a ľahko zvlnené; obočie čierne, ale nie celkom okrúhle. Počerné a živé oči sú nevysloviteľne príjemné. Nos mal dlhý, bradu rusú a dosť krátku, ale vlasy na hlave mal dlhé. Isus Christos sa nikdy nestrihal, žiadna ruka sa nedotkla Jeho hlavy okrem ruky Jeho Matky a to iba vtedy, keď bol ešte Dieťaťom. Hlavu mal trochu naklonenú a preto Jeho vzrast sa zdal nevysoký. Farba Jeho tváre bola takmer pšeničná, ako keď pšenica začína dozrievať. Jeho tvár nebola okrúhla, ani pretiahnutá. Veľmi sa podobal na Svoju Matku, zvlášť dolnou časťou tváre, ktorá bola ľahko rumenná. Jeho vzhľad prezrádzal dôležitosť, múdrosť, krotkosť a milosrdenstvo. Nakoniec sa vo všetkom podobal na Božskú a nepoškvrnenú Svoju Matku".

Zachovali sa aj iné svedectvá. V liste cisárovi Teofilovi o svätých ikonách, ktoré sa pripisujú ctihodnému Jánovi Damaskinovi, teológovi a spisovateľovi z XIII. storočia, sa píše, že Spasiteľ a náš Boh, Ktorý sa stal človekom skrze Svätú Pannu a Božiu Matku Máriu „spolu s telom a krvou mal rozumnú dušu, mal telo, a zovňajšok podobný nášmu, veľmi mnohými črtami sa podobal na Svoju Matku a mal postavu Adama". V liste sa hovorí, že cisár Konštantín prikázal zobraziť Isusa Christa tak, ako ho popisovali starodávni historici: ctihodný, usporiadaný vzhľad, vysoká postava, postava trochu naklonená, obočie zvraštené, nos rovný, vlasy kučeravé, brada čierna, tvár pšeničnej farby – ako u Matky, prsty dlhé, hlas zvučný.

Veľmi podobne je opísaný Isus Christos v liste Publia Lentula, ktorý bol vymenovaný za judského prokonzula za panovania kráľa Herodesa. Tento list sa stal známym v XII. alebo IX. storočí. Píše sa v ňom toto: "V súčasnej dobe sa u nás objavil a teraz ešte žije človek veľmi ctihodný, menom Isus Christos. Kriesi mŕtvych a lieči všetky choroby a neduhy. Je vysoký a urastený, jeho pohľad je vážny a výrazný tak, že hľadiac na neho, nemožno ho nemať rád, no súčasne sa ho musíš báť. Vlasy na hlave sú hroznového, vinohradného lesku, po uši bez lesku a hladké, od uší po plecia padajú svetlými vlnami a pod plecia. Na hlave sa rozdeľujú na dve strany podľa zvyku nazorejcov. Tvár je hladká a čistá, na tvári niet škvŕn. Líca sú pokryté nehustým rumencom, pohľad je ctihodný a príjemný, nos a ústa sú pravidelné. Brada je dosť hustá a tej istej farby ako na hlave, rozdeľuje sa na dve časti. Oči hlboké a veľmi lesklé. Pri karhaní a výčitkách je strašný, v poučeniach je láskavý a milý. Výzor je prekvapujúco príjemný, ale zároveň dôležitý. Nikdy ho nikto nevidel smiať sa, ale videli ho plakať. Jeho vzrast je vysoký, ruky sú dlhé a rovné. Je najkrajší z ľudí". Nie je nám známe, kto je tento judský prokonzul Lentulius, ktorému sa list pripisuje.

Z antickej doby pochádza zvyk zobrazovať Isusa Christa v dlhom plášti – chitóne, s dlhými vlasmi, s neveľkou rozdelenou bradou. Telo Bohočloveka bolo neobyčajne krásne, ako o Ňom spieval prorok Dávid: "Zo synov ľudských najkrajší" (Žalm 44,2). Ale táto krása nedávala ľuďom ten dojem, aký obyčajne vyvolávajú krásne tváre a telá. Christovo Telo liečilo všetky utrpenia, telesné i duševné. Akou vlastnosťou bolo preniknuté, takú vlastnosť aj prinášalo. Odovzdávalo obyčajne Božiu milosť všetkým, ktorí sa na Neho dívali a všetkým, ktorí sa Ho dotýkali. Aj mužom i ženám. Je to Božské Telo, o ktorom sám Christos vydal svedectvo: "Kto je moje Telo a pije moju Krv, prebýva vo mne a Ja v ňom" (Jn 6, 56). Keď Božské Telo vstalo z mŕtvych – nehľadiac na všetky ľudské prekážky, preniklo cez jednoliatu, hrubú klenbu jaskyne. Kameň zostal privalený, pečať nedotknutá. Stráž, postavená pri vchode, nevidela ani samotné zmŕtvychvstanie ani samého Vzkrieseného. Po vzkriesení Božské Telo preniklo cez zatvorené dvere k apoštolom. Nepoznali Ho ani dvaja učeníci, idúci do Emauz. Spoznali Ho až pri lámaní chleba, ale vtedy sa stalo neviditeľným. Všetci apoštoli videli, ako sa toto Telo oddeľuje od zeme a začalo sa vznášať a skoro zmizlo vysoko v nebi, v nedosiahnuteľnej výške.

(krátené)

Mgr. Pavel Tkáč

Prevzaté z časopisu Odkaz sv. Cyrila a Metoda (01/2004)

Tags: Isus Christos, Fyzický výzor