Dr. LAZAR MIRKOVIČ - Pravoslávna Liturgika (úryvok)

PROTOPRESBYTER Dr. LAZAR MIRKOVIČ - PRAVOSLÁVNA LITURGIKA II.
VYSOKOŠKOLSKÉ UČEBNÉ TEXTY UNIVERZITA P.J. ŠAFÁRIKA V KOŠICIACH
PRAVOSLÁVNA LITURGIKA alebo NÁUKA O BOHOSLUŽBE PRAVOSLÁVNEJ VÝCHODNEJ CIRKVI
P RVÝ VŠEOBECNÝ DIEL, II. ČASť
Podľa liturgiky
Dr. Bazila MITROFANOVIČA a Dr. Teodora TARNAVSKÉHO spracoval PROTOPRESBYTER DR. LAZAR MIRKOVIČ
Druhé vydanie, B e l e h r a d  1 9 6 5
Zo srbštiny preložil prot. doc. ThDr. Peter KORMANÍK
PRAVOSLÁVNA BOHOSLOVECKÁ FAKULTA V PREŠOVE
1 9 9 4

Vydanie tohto diela z oblasti pravoslávnej liturgiky je úprimným a bratským darom veriacich Gréckej pravoslávnej cirkvi veriacim Pravoslávnej cirkvi v Slovenskej republike a Českej republike.
Svoje požehnanie k vydaniu udelila aj Posvätná synoda Srbskej pravoslávnej cirkvi pod č. j. 969/1994 zo dňa 4.4.1994.
Autor: Protopresbyter Dr. Lazar Mirkovič
Prekladateľ: Prot. doc. ThDr. Peter Kormaník
Recenzenti: Prot. prof. ThDr. Štefan Pružinský, CSc.
Prot. Mgr. Ján Jacoš, CSc.
Za odbornú a jazykovu stránku prekladu tohto vysokoškolského učebného textu zodpovedá prekladateľ. Rukopis neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou. Schválil rektor Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach dňa 29.4.1994 pod č. j. 505/1994 ako učebný text pre internú potrebu študentov Pravoslávnej bohosloveckej fakulty v Prešove.
ISBN: 80-7097-281-5

VŠEOBECNÉ SPOLOČNÉ FORMY JEDNOTLIVÝCH BOHOSLUŽIEB
1. Rozdelenie
Všeobecné formy sú sčasti podkladom, základom bohoslužby a výrazom náboženských ideí a citov, ako aj účasťou na božskom živote, a sčasti sprievodnými úkonmi pri vykonávaní bohoslužby. K prvým patria: modlitba, spev, čítanie Svätého Písma a kázanie; k druhým: znamenie kríža, kňazské požehnanie, skladanie rúk, správanie sa veriacich pri bohoslužbe, zdvíhanie rúk a skríženie rúk na prsiach, pokrývanie a odkrývanie hlavy, obrátenie sa tvárou k východu, svätý bozk /celovanije/, umývanie rúk, okurovanie a osvetlenie.
VŠEOBECNÉ, PODSTATNÉ SPOLOČNÉ FORMY JEDNOTLIVÝCH BOHOSLUŽIEB
LITURGICKÁ ALEBO CIRKEVNÁ MODLITBA
2. Pojem a rozdelenie liturgických modlitieb
Modlitba /euchi, proseuchi, prosfonisis, epiklisis, oratio, preces/ je výrazom alebo výlevom ľudskej duše plnej zbožnosti k Bohu, alebo, modlitba je nábožný rozhovor s Bohom; modlitba je buď vnútorná, ak sa vykonáva v myšlienkach, buď vonkajšia, ak sa vyjadruje citom a určitými slovami. My sa budeme zaoberať liturgickou, alebo cirkevnou modlitbou, ktorá je výrazom zbožných citov Cirkvi, poprípade jej orgánov, ale ktorá sa vyjadruje určitými slovami a viditeľným spôsobom.
Cirkev prejavuje vo svojich modlitbách tie isté city a potreby, ktoré vyjadruje v modlitbách aj jednotlivec, pretože ona je iba rozšíreným zjavom jednotlivca. Z toho vyplýva, že cirkevné modlitby podľa ich obsahu delíme na modlitby chvály a oslavovania /proseuchai/, modlitby vďačnosti /eucharistiai/ a modlitby prosebné /deisis/. Prvými sa vyjadruje obzvlášť viera, druhými láska a tretími nádej.
Čo sa týka vzájomného vzťahu týchto troch druhov modlitieb, prvé miesto zaujíma modlitba chvály, pretože sa v nej oslavuje a zvelebuje Boh pre samého Boha, bez ohľadu na človeka a jeho potreby. Modlitba chvály je teda výrazom nezainteresovanej lásky k Bohu bez akýchkoľvek prísad lásky k sebe. Preto modlitba chvály je modlitbou svätých na nebi, ktorí neustále zvelebujú Boha. Modlitba vďačnosti zaujíma v rade modlitieb druhé miesto, lebo individuálny záujem sa v modlitbe vďačnosti prejavuje omnoho viacej, než v modlitbe chvály, a menej, než v prosebnej modlitbe, ktorá z uvedeného dôvodu zaujíma tretie miesto /Por. S. Flück, Kath. Liturgik, II. Th. 1. Abt. 1855. p. 44. a 45./
Je samozrejmé, že táto etická vnútorná priorita jedného druhu modlitieb pred druhým nemá vplyv na ich užitie a na zostavenie jednotlivých liturgických poriadkov /csl. činov/. Modlitby chvály predchádzajú obyčajne modlitby prosebné, aby sme po modlitbách za odpustenie hriechov predstúpili čistí a bez hriechu pred Boha, ktorého treba oslavovať iba s čistým srdcom. V zložení jednotlivých obradov striedajú sa všetky druhy modlitieb, a ktoré modlitby sa majú užívať v tom ktorom obrade, závisí od úlohy, charakteru a významu obradu /Por. J. Lüft, cit. dielo, II. B. p. 13. a 14./.
Tieto modlitby môžu byť rozdelené aj podľa subjektu, ktorý sa ich modlí. Podľa toho máme: kňazské modlitby, ktoré vyslovuje a modlí sa iba kňaz, a spoločné modlitby, ktoré prednášajú a modlia sa veriaci.

3. Vzťah modlitby ku kresťanskej bohoslužbe a postavenie modlitby v nej

Z celej kresťanskej bohoslužby okrem blahodatného alebo sakramentalného elementu vyvierajú ešte dva hlavné elementy, a to didaktický a latreutický. DIDAKTICKÝ, alebo poučný, výchovný element spočíva vo vyjadrovaní, zachovávaní a propagovaní viery a kresťanského života; LATREUTICKÝ sa prejavuje vo vonkajšom manifestovaní tejto viery, vo vnútornom uctievaní Boha, a BLAHODATNÝ element spočíva v uskutočňovaní vykupiteľského diela v človeku, ktoré zavŕšil Isus Christos, v prijímaní Jeho blahodatných darov, v posvätení človeka a v jeho zjednotení s Bohom. Kázeň je hlavným znakom zvlášť pre didaktický element; naproti tomu modlitba so spevom, ktorý nie je nič iné než modlitba prevedená do poézie a hudby, je hlavným znakom latreutického a blahodatného elementu, pretože nielen svätá liturgia a všetko, čo s ňou súvisí, ako obrady, ktoré predchádzajú svätej liturgii, ale aj sväté tajiny a sviatostiny /molitvoslovia/, teda cirkevné svätenia a žehnania, musia tu byť zahrnuté a končia modlitbou.
Vzhľadom k tomu modlitba i spev sú jadrom a hlavným úkonom bohoslužby, a sú podstatnými časťami, z ktorých je celá bohoslužba zostavená. Preto Isus Christos i apoštoli odporúčali modlitbu slovom i príkladom, budujúc na nej zasľúbenie, z ktorého vyrastá veľké presvedčenie.
„Ale prichádza hodina, ba je už tu, keď praví ctitelia budú sa klaňať Otcovi v duchu a pravde. Veď aj Otec si hľadá takýchto ctiteľov. Boh je Duch, a tí, čo sa Mu klaňajú, musia sa klaňať v duchu a pravde“ /Jn 4,23-24/. A potom: „Proste a dá sa vám. Hľadajte a nájdete. Klopte a otvorí sa vám. Lebo každý, kto prosí, dostáva; kto hľadá, nachádza; a tomu, kto klope, sa otvorí“ /Mt 7,7/. „Bedlite a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce odhodlaný, ale telo slabé“ /Mt 26,41/.
A svätý apoštol Pavel hovorí: „Buďte vytrvanliví v modlitbe! Bedlite pri nej a vďaky vzdávajte!“ /Kl 4,2/, a na inom mieste: „Neprestajne sa modlite! Za všetko vzdávajte vďaky, lebo to je vôľa Božia v Christu Isusovi pre vás“ /1Sol 5,16/. A svätý apoštol Jakub hovorí: „Trpí niekto z vás? Nech sa modlí! Je niekto dobrej mysle? Nech spieva žalmy...“ /Jk 5,13/.
S ohľadom na veľkú dôležitosť modlitby, na povinnosť kresťanov, aby sa modlili podľa slov Spasiteľa a apoštolov, s ohľadom na plamenný entuziazmus a úprimnú zbožnosť, ktorou boli naplnení kresťania prvých storočí, je už od samého počiatku kresťanstva pestovaná modlitba s veľkou starostlivosťou, vykonávajúc na celkový kresťanský život veľký vplyv. Modlitbou sa začínajú a posväcujú nielen hlavné časti dňa, ale aj najobyčajnejšie príbehy života, ktoré majú nejaký vplyv na duchovné alebo materiálne dobro človeka. Tertulián v tejto súvislosti hovorí: „Nesluší sa kresťanom, aby bez modlitby prijímali akýkoľvek pokrm, alebo sa umývali, pretože pokrm a posila ducha musí predchádzať pokrmu a posile tela, nebeské musí predchádzať pozemskému“ /Lib. de oratione c. 25, Migne, Patr. lat., t. 1. p. 1301/.
Kresťania považujú skoro celý ľudský život za jednu jedinú modlitbu, pretože celý život kresťana má byť preniknutý obetavým duchom v ohľade náboženskom, a prianím, aby sa zjednotil s Bohom a Jemu ďakoval za udelenie milosti a darov /Por. Origenis, Libellus de oratione c. 2. et c. 7, Migne, Patr. gr., t. 11. p. 416; Clementis Alexandrini, Stromatum Lib. 7. c. 6. et 7, Migne, Patr. gr., t. 9. p. 440, a Cypriani, Liber de oratione dominica c. 4, Migne, Patr. lat., t. 4. p. 538/.
Keď teda modlitba má také miesto v obyčajnom ľudskom živote všeobecne, o koľko viacej musí byť vyššie počas bohoslužby, vo svojom vlastnom prostredí. Bez sprievodnej modlitby nie je nielen ani jedného úkonu v bohoslužbe, ale od počiatku je modlitba stále v spojení so svätými tajinami a nekrvavou obeťou. Je nielen hlavnou časťou a kulminačným bodom, ale jadrom a podstatou bohoslužby. Modlitba bola a doposiaľ je v bohoslužbe sprievodným, objasňujúcim a oživujúcim prvkom jednotlivých častí bohoslužby, jej hlavným obsahom a hlavným znakom. Modlitba sa nielenže tiahne celou liturgiou, svätými tajinami a sviatostinami ako výkonný prvok, ale ani kázeň nie je bez modlitby, ba často modlitba býva časťou kázne, a to obyčajne časťou završujúcou.

4. Všeobecná charakteristika modlitieb pravoslávnej Cirkvi
Keď teda vezmeme do úvahy cirkevné modlitby, ako sa nachádzajú v rôznych cirkevných obradoch, vidíme, že majú isté vlastnosti. Tieto modlitby sú skutočne kresťanské a vznikli z kresťanskej viery, z hĺbky kresťanského života, sú plné srdečnosti, plné ideí a sily. Vanie z nich mocný duch prvotnej kresťanskej Cirkvi, živá viera, hlboký oduševnený cit, vyložený jednoducho, avšak so silou a dôstojnosťou. Vyznačuje sa oduševnenou obrazotvornosťou, bohatstvom obrazov vzatých zo života a plynnou rečou.
A čo sa týka obsahu modlitieb, je tento veľmi bohatý, a vzťahuje sa na všetko to, čo podľa kresťanského dogmatického a morálneho učenia môže a musí byť predmetom kresťanskej modlitby. Modlitby pravoslávnej Cirkvi, ktoré máme v bohoslužobných knihách a v rôznych obradoch, sú výrazom všetkých citov, ktoré vyplývajú zo vzťahu kresťana k Bohu, sú chválou a oslavovaním Najvyššieho, vďakou za nebeské a pozemské dobrá, a obzvlášť za dar vykúpenia, prosbou za duchovné a materiálne dobrá, večné i dočasné, všeobecné i zvláštne potreby celku i jednotlivca.
Cirkev sa obzvlášť modlí za nebeský pokoj a za spásu našich duší, za pokoj celého sveta, za blaho svätých Božích Cirkví a za zjednotenie všetkých, za pastierov Cirkvi, za predstaviteľov štátu a svetskú moc; za krajinu, v ktorej žijeme a za všetky mestá a dediny a za tých, ktorí v nich žijú; za blahodarné počasie, za hojnosť zemských plodov a za pokojné časy; za cestujúcich po vode i po zemi, za nemocných a trpiacich, za uväznených; za milosrdenstvo, život, pokoj, zdravie, spásu, odpustenie hriechov; za pozbavenie od všelijakej biedy, núdze a hnevu; za uchránenie od moru, hladu, zemetrasenia, potopy, ohňa, meča, nepriateľských nájazdov, bratovražedného boja; za zdravých, za nemocných, za živých a mŕtvych.
Niektoré formuly prosieb a cirkevných modlitieb sa na všetkých cirkevných obradoch opakujú, a niektoré sa opakujú iba na niektorých; iné modlitby prichádzajú iba jedenkrát pri jednotlivých obradoch a vyjadrujú iba obsah týchto obradov. K prvým počítame začiatočné a završujúce modlitby, Symbol viery, Bohorodice Divo a ektenie. K druhým patria rôzne modlitby, ktoré vyjadrujú obsah jednotlivých obradov.

5. Úvodné formuly cirkevných modlitieb spoločné pre viaceré liturgické obrady
Úvodná modlitba spoločná pre mnohé liturgické obrady je: BLAHOSLOVEN BOH NAŠ VSEHDA, NYNI I PRISNO I VO VIKI VIKOV. Týmito slovami kňaz dosvedčuje predovšetkým, že Pán Boh náš je hodný večného dobrorečenia a oslavovania. Je to akoby nejaký titul liturgických obradov, ktorý nás súčasne vyzýva, aby sme vzdali Bohu česť, ktorá Mu patrí. Týmto ohlasom začína večerná bohoslužba a ním Cirkev vyznáva jediného pravého Boha, ako sa zjavil pri stvorení sveta a vôbec v Starom Zákone, pretože večerná bohoslužba sa vzťahuje k jednému i druhému. Keď Boh stvoril svet a človeka, nezjavil sa hneď ako jednobytná a nerozdielna Trojica. Týmto ohlasom sa ďalej ukazuje, že človek nejasne poznával Boha ako Trojicu v jednote. - Na utierni sa tento ohlas mení vo vyznanie trojosobného Boha: SLAVA SVJATIJ, I JEDINOSUŠČNIJ, I ŽIVOTVORJAŠČIJ, I NERAZĎILNIJ TROJCI... v súlade s predpoveďami starozákonných prorokov o novozákonnom príchode Pána. Svätá liturgia a niektoré tajiny začínajú ohlasom: BLAHOSLOVENO CARSTVO OTCA I SYNA I SVJATAHO DUCHA... Počas svätej liturgie sa oslavuje Boh v Trojici, pretože sa nám vtelením Syna Božieho zjavila Svätá Trojica.
Keď sám laik /veriaci/ vykonáva svoje modlitby, nezačína uvedenými formulami, ale slovami: MOLITVAMI SVJATYCH OTEC NAŠICH, HOSPODI ISUSE CHRISTE BOŽE NAŠ, POMILUJ NAS. Keďže laik nemá svätenie, ani tú moc, ktorú má kňaz, odvďačuje sa Christu, a nemajúc odvahy modliť sa sám od seba, prosí Christa, aby sa zmiloval nad ním na príhovory svätých Otcov.
Niektoré špeciálne modlitby začínajú slovami: HOSPODU POMOLIMSJA /Kiriou deithomen/, na čo ľud odpovedá: HOSPODI POMILUJ /Kirie eleison/. Formula „Hospodu pomolimsja“ je úvodnou formulou a zakladá sa na verejnej modlitbe, ale nachádzame ju tiež u pohanov a Židov. Prešla aj do kresťanskej bohoslužby, kde ju nachádzame už v najstarších liturgiách /v liturgii VIII. knihy Apoštolských Ustanovení a v Jakubovej liturgii/. Táto formula sa užíva v tých modlitbách, ktoré číta kňaz a je zároveň výzvou k účasti na modlitbe. Prosebná formula „Hospodi pomiluj“ zakladá sa na prirodzenom vzťahu človeka k Bohu a stretávame sa s ňou už v pohanskom kulte a v židovskej bohoslužbe. /Tak napríklad Epiktet uvádza, že kňaz bohyne Cerery a jej dcéry Proserpiny hovorí takto: „Ton theon epikaloumenoi deometha autou Kirie eleison - Vyznávajúc Boha, modlime sa k Nemu: Hospodi pomiluj“. Epictet. Encheiridion, lib. II. c. 7. - Faune, precor miserere mei! Vergilius, Aenels XII. 82.; pozri tiež Homer, Odyss. III. 380 a Vergil. Aen. IX. 495/. V Starom Zákone sa táto formula vyskytuje mnohokrát, zvlášť v žalmoch /4,2; 6,3; 9,14; 24,16; 25,11; 26,7; 30,10; 40,5; Iz 50,9/, no taktiež ju nachádzame v Novom Zákone, ako je to zrejmé z mnohých miest Evanjelií /Mt 9,27; 20,30; Lk 16,24; 17,13; 18,28/. Tak napr. u Matúša 15,22 hovorí žena Kanaánka Isusovi: „Pomiluj mja, Hospodi, Syne Davidov“. A tak sa táto formula veľmi často užíva v kresťanskej bohoslužbe, pretože hlavná úloha kresťanskej bohoslužby je prosba za odpustenie hriechov a za udelenie milosti.
Pred niektorými modlitbami ako úvodná formula býva tiež: MIR VSIM /Eirini pasi/. Táto formula je prevzatá jednak z denného židovského zvyku a jednak zo Svätého Písma. Židia užívali ako pozdrav slová: MIR TI /Pokoj tebe/. Sám Isus Christos užíval túto formulu /Jn 20,19-20; Mt 10,12/ a aj väčšina apoštolských listov začína slovami: BLAHODAŤ VAM I MIR OT BOHA OTCA NAŠEHO I HOSPODA ISUSA CHRISTA. Preto sa táto formula nachádza aj v najstarších liturgiách, a to ako formula pozdravu, požehnania a povolania k spoločnej modlitbe, i vo všeobecnom užívaní pri bohoslužbe od najstarších dôb. Svätý Ján Zlatoústy hovorí: „Predstavený prichádza do chrámu a hovorí: Pokoj všetkým; žehná: Pokoj všetkým; udeľuje svätý bozk: Pokoj všetkým; na konci obete: Pokoj všetkým“ /Joannis Chrysostomi, In epist. ad Coloss. Homil. III. n. 4, Migne, Patr. gr., t. 62, p. 323; por. u neho, In epist. I. ad Corinth. Hom. 36. n. 4., Migne, Patr. gr., t. 61. p. 312, a In Matthaeum Homil. 32 al. 33 n. 6, Migne, Patr. gr., t. 57. p. 384/. Ako formula pozdravu a požehnania vyjadruje táto formula najlepšie duch kresťanstva, pretože hlavnou ideou kresťanstva je zmierenie, a kde je zmierenie, tam je pokoj.
Preto sa pokoj vo Svätom Písme mnohonásobne uvádza do vzťahu s kresťanským životom, a označuje sa ako najdrahocennejšie dobro ľudskej duše, ako cieľ kresťanskej nádeje, a sám Isus Christos sľubuje pokoj ako dôsledok Jeho vykúpenia.
Týmto pozdravom pozdravuje kňaz veriacich v chráme počas bohoslužby a veriaci odpovedajú kňazovi slovami: I DUCHOVI TVOJEMU. Tieto slová sú zrejme prevzaté z listov apoštola Pavla ku Galatským 6,18 a 2 Timotejovi 4,22. Svätý Ján Zlatoústy o tejto formule hovorí: „Ako sa kňaz modlí za ľud, tak aj ľud sa modlí za kňaza; lebo len toto a nič iné chcú vyjadriť slová: I DUCHOVI TVOJEMU“ /Joannis Chrysostomi, In epist. II. ad Corinth. Homil. 18. n. 3, Migne, Patr. gr., t. 61. p. 527/.

6. Záverečné modlitby spoločné pre viaceré liturgické obrady
Najobyčajnejšia záverečná formula je MALÉ SLAVOSLOVIE. Nazýva sa malým na rozdiel od VEĽKÉHO SLAVOSLOVIA, ktoré začína slovami: „SLAVA VO VYŠNICH BOHU, I NA ZEMĽI MIR, V ČELOVICICH BLAHOVOLENIJE“. Malé slavoslovie má viacej druhov.
Prvý druh je: „SLAVA OTCU, I SYNU, I SVJATOMU DUCHU, I NYNI I PRISNO, I VO VIKI VIKOV“ /AMIŇ/. Toto slavoslovie je vyznaním Svätej Trojice a je veľmi starobylé, hoci jeho formulovanie nebolo v staroveku precízované /presne určené, vyjadrené/. Ale keď heretici začali v 3. a 4. storočí modifikovať /prispôsobovať, upravovať/ podľa ich učenia aj výrazy v cirkevných modlitbách a cirkevných piesňach, a zvlášť v malom slavosloví, ako to napr. činili Ariáni, ktorí namiesto hore uvedeného slavoslovia užívali slavoslovie: „Sláva Otcu cez /dia/ Syna, alebo v /en/ Synovi...“ /por. Sozomen, Hist. eccl. l. 3. c. 20; Theodoret., Hist. eccl. I. 2. c. 24./, začala pravoslávna Cirkev presnejšie precízovať formulu malého slavoslovia tohto druhu a užívala iba formulu: „Sláva Otcu i Synu, alebo so /sun/ Synom i Svätým Duchom“ /por. Basil., Liber de Spiritu sancto ad Amphil. episcop. c. 25-29, Migne, Patr. gr., t. 32, p. 173-209; Sozomen., Hist. eccl. I. 3. c. 20 a Theodoret., Hist. eccl. I. 2. c. 24./. Aby sa precízoval zmysel malého slavoslovia proti Ariánom ešte presnejšie, bola k nemu pridávaná ešte druhá časť, a to: I NYNI I PRISNO, I VO VIKI VIKOV; toto sa zdôrazňovalo proti učeniu Ariánov, ktorí učili, že bola doba, kedy Christa nebolo /in pote, ote ouk in/. Výraz „SLAVA“ je namierený proti Ariánom v tom zmysle, že Svätá Trojica má jednu slávu, tak ako má jedno bytie, podstatu. Slová: „OTCU, I SYNU, I SVJATOMU DUCHU“ sú namierené proti Saveliovi, ktorý učil, že Svätá Trojica je iba jedna osoba. A slová: „I NYNI I PRISNO, I VO VIKI VIKOV“ dokazujú, že Svätá Trojica je od vekov večná a nezmeniteľná a Jej sláva je aj bytie, teraz i vždycky i na veky vekov.
Tým, že Cirkev v tomto malom slavosloví podala výklad celej podstaty Presvätej Trojice, užíva ho počas bohoslužieb veľmi často, jednak za účelom nápravy falošného heretického učenia a jednak aby poukázala na večnosť a nemeniteľnosť Svätej Trojice, a to nielen na počiatku modlitieb a piesní, ale aj na ich konci, a zvlášť na konci žalmov.

Iný druh malého slavoslovia je formula, ktorá sa po grécky nazýva EKFONISIS, cirkevnoslovansky VOZHLAS, a znamená zvýšenie tónu, alebo hlasu. Je to formula, ktorou sa završujú modlitby a ektenie. Ohlasy /vozhlasy/ sú veľmi rôzne. Najobyčajnejšie sú: „JAKO TVOJA DERŽAVA, I TVOJE JEST CARSTVO, I SILA, I SLAVA,...“; „JAKO PODOBAJET TEBI VSJAKAJA SLAVA, ČESŤ I POKLONENIE...“, „JAKO BLAH I ČELOVIKOĽUBEC BOH JESI...“, „JAKO ŤA CHVAĽAT VSJA SILY NEBESNYJA, I TEBI...“ atď.
V týchto záverečných formulách sú motívy, kvôli ktorým sa modlíme k Bohu a kvôli ktorým sa nádejeme, že budú splnené naše prosby. Ak chceme uviesť dôvod, prečo v našej modlitbe vyjadrujeme slávu alebo všemohúcnosť Božiu, užívame formulu: „JAKO PODOBAJET TEBI VSJAKAJA SLAVA, ČESŤ I POKLONENIE...“ Keď voláme k Bohu o milosť a milosrdenstvo, hovoríme ohlas: „JAKO BLAH I ČELOVIKOĽUBEC BOH JESI..“ Keď sa modlíme za pokoj a blaženosť zomrelých, vtedy užívame ohlas: „JAKO TY JESI VOSKRESENIE I ŽIVOT I POKOJ USOPŠICH RAB TVOJICH...“ /por. Iv. Dmitrijevskij, Istorič. dogmatič. i tajinstvennoje izjasnenie na liturgiju, Moskva 1823, str. 64/.
Koniec modlitby s motivovaním a zároveň s oslavovaním Boha má hlboký zmysel. Lebo ak vyjadrujeme pred Bohom svoje priania a pridávame k tomu vážny dôvod, predovšetkým našu vieru v Boha a našu jednotu s Isusom, naším Prostredníkom, vtedy sa stane naša modlitba aj vo svojej forme modlitbou v mene Isusa Christa. A keď na konci ešte raz /znovu/ oslavujeme Boha a Jeho slávu ohlasujeme na veky vekov, završujeme našu modlitbu tým, čo zaujíma v bohoslužbe prvé miesto, a to oslavovanie Najvyššieho.
Slavoslovie má svoj základ ako vo Svätom Písme, tak aj v podaní, tradícii. Tak svätý apoštol Pavel píše: „Lebo z Neho a cez Neho a pre Neho je všetko. Jemu nech je sláva na veky! Amen“ /Rm 11,36/. A na inom mieste: „A Boh pokoja... nech vás urobí spôsobilými na všetko dobré, aby ste splnili Jeho vôľu, a nech uskutoční v nás to, čo Mu je milé, prostredníctvom Isusa Christa, ktorému sláva na veky vekov! Amen“ /Žd 13,20-21/. A svätý apoštol Peter hovorí: „Aby vo všetkom bol oslávený Boh prostredníctvom Isusa Christa! Jemu sláva a moc na veky vekov! Amen“ /1Pt 4,11; por. 1Pt 5,10; Zj 5,13; Júd 25/.
Mučenícke aktá svätého Polykarpa, zostavené koncom 2. storočia, končia slovami: „Jemu nech je sláva s Otcom i Svätým Duchom na veky vekov. Amen“ /por. Ecclesiae Smyrn. De Martyrio sancti Polycarpi epist. circ. v: Migne, Patr. gr., t. 5. p. 1045/. A mučenícke aktá svätého Ignatija, zostavené v 4., alebo 5. storočí, končia takto: „Zavŕšite beh v Isusu Christu, Pánovi našom, cez Neho a s Ním sláva i sila Otcu so Svätým Duchom na veky vekov. Amen“ /por. Martyrium s. Hieromartyris Ignatii Theophori, v: Migne, Patr. gr., t. 5. p. 988./.
Už v dobe svätého Atanáza existovalo slavoslovie: „Sláva Otcu i Synu, i Svätému Duchu, teraz i vždycky i na veky“ ako časť modlitby pred jedlom /Athanas., De virginitate, sive de ascesi. n. 13, Migne, Patr. gr., t. 28. p. 265/. Svätý Bazil často hovorí o starobylosti malého slavoslovia, nazývajúc ho starou tradíciou prvých storočí /Basil, Liber de Spir. sanct. c. 7 et 27, Migne, Patr. gr., t. 32. p. 93 et 188/. Aj reči svätých Otcov začínajú malým slavoslovím, ako je to vidieť z reči svätého Jána Zlatoústeho, svätého Gregora Nazianskeho, svätého Gregora Nisského a iných.
Slavoslovie malo v prvotnej Cirkvi veľký význam, a kresťania pri jeho spievaní a recitovaní preukazovali svoju najhlbšiu úctu tým, že sa žehnali.
Na tieto slavoslovia odpovedal ľud na znamenie potvrdenia slovom: AMIŇ. Amen je završujúca formula ako slavoslovia, tak aj piesní a modlitieb, a znamená: „opravdu“, „staň sa“, „staň sa tak“ /genoito/, a do bohoslužby kresťanskej Cirkvi prešla zo židovskej bohoslužby.
Slovo Amen bolo užívané v židovskej bohoslužbe ako završujúca formula v zmysle potvrdenia a priania, zvlášť po požehnaní. Tak čítame u Nehemiáša 8,5: „Ezdráš otvoril knihu pred očami všetkého ľudu... Ezdráš dobrorečil Hospodinu, veľkému Bohu, a všetok ľud pozdvihujúc ruky odpovedal: Amen, Amen“. V tomto zmysle prezvala slovo Amen aj kresťanská bohoslužba.
Ak čítal kňaz modlitbu, odpovedalo celé zhromaždenie Amen, vyjadrujúc tým všeobecnú účasť a súhlas s obsahom tejto modlitby /Augustin., Serm. ad pop. contr. Pelag. Por. tamtiež: Serm. de quarta feria; De catechizand. rudibus Liber unus, Migne, Patr. lat., t. XL. p. 320, a Sermones De tempore, Sermo 272 ad Infantes, De Sacramento, Migne, Patr. lat., t. 38, p. 1247; Hieronymus, Epist. 26 ad Marcellam, Migne, Patr. lat., t. 22. p. 431/.
Christos užíva toto slovo v zmysle „pravda, opravdu“ /Jn 6,26; 10,1; 16,23: Amin, amin lego imin./. A veľmi často sa toto slovo objavuje v Novom Zákone tiež v zmysle: „Nech sa tak stane“ /Rm 1,25; 9,5; 11,36; 1Kor 14,16; 16,23; Gal 1,5; Fil 4,20; 1Tm 4,17; 1Tm 4,19 atď./.
Prvý svätý Otec, ktorý svedčí o užívaní tohto slova v kresťanskej bohoslužbe, je Justín Mučeník, ktorý hovorí: „Keď predstavený skončí modlitby a vďakyvzdanie, odpovie na to prítomný ľud, hovoriac: Amen. A „amen“ v židovštine znamená: Nech sa tak stane“ /Justin. Mart., Apolog. I. pro Christianis c. 65, Migne, Patr. gr., t. 6. p. 428/. Apoštolské Ustanovenia završujú skoro všetky modlitby slovom Amen a odporúčajú, aby pri prijímaní Tela a Krvi Pánovej každý hovoril slovo Amen /Const. apost. 1. VIII. c. 13./.
Za záverečnú a mnohoužívanú formulu môžeme považovať aj slovo: ALLILUIA - CHVÁĽTE HOSPODINA. Podobne ako slovo Amen je to židovské slovo a znamená výzvu k chváleniu Pána /pozri: Bl. Augustini, In Joannis evangel. Tractatus XLI. c. 8, v: Migne, Patr. lat., t. 35. p. 1694; por. tamtiež: Serm. de diversis, Sermo 342. de resurrect. mort. c. 28, v: Migne, Patr. lat., t. 39. p. 1632; S. Germani, Rerum eccl. Contempl, v: Migne, Patr. gr., t. 98. p. 412/. Toto slovo sa veľmi často užívalo v židovskej bohoslužbe, a to v žalmoch, a obzvlášť v žalmoch 113-118, ktoré sa nazývajú „veľké volanie, chalel“, a spievali sa na Paschu. Odtiaľ prešlo do bohoslužieb palestinských kresťanov /Greg Magn. Epist. lib. IX, Epist. 12/ a od nich do bohoslužby všetkých kresťanských Cirkví /Augustini, Sermones de tempore, Sermo 252, Migne, Patr. lat., t. 38. p. 1176; por. Tertulliani, Liber de oratione c. 27, Migne, Patr. lat., t. 1. p. 1301/.
Slovo Aleluja bolo často užívané aj v dennom živote. Palestinský roľník spieval Aleluja pri svojej práci, a matky spievali Aleluja nad detskou kolískou a námorníci na lodi /Hieronym., Epist. 38. et 46. ad Marcellam; por. Epist. 107. ad Laetam, a Epist. 108. ad Eustochium virginem, precum, a Sidonii Apollinaris, Epist. lib. II. Epist. 1O./. - V prvotnej Cirkvi sa užívala táto formula aj na Západe počas celého cirkevného roka a pri všetkých príležitostiach, ba aj v čase zármutku. /Svätý Hieronym vypravuje, že pri pohrebe Fabioly spievali žalmy a Aleluja. Hieronymi, Epist. 77. ad Oceanum. De morte Fabiolae n. 11, Migne, Patr. lat., t. 22. p. 697./.
Od doby Gregora Veľkého začala sa táto formula užívať ako výraz radosti iba na Vzkriesenie a v dobe od Vzkriesenia do Svätého Ducha, ako aj na veľké sviatky, avšak nikdy nie na sviatky a príležitosti smútočného a kajúceho rázu /Amalarius, De ecclesiasticus officiis lib. III. c. 44, Migne, Patr. lat., t. 105. p. 1162. - Por. I. Goar, Euchologium sive Rituale Graecorum p. 174. n. 8. et p. 435. n. 6./. Pravoslávna Cirkev naproti tomu užívala túto formulu vo všetkých dobách a pri všetkých bohoslužbách, ba aj v dobe Veľkého pôstu, i na pohrebe, a na tomto ešte viac než pri iných príležitostiach. Konalo sa tak z dôvodu, že táto formula nespomína sa iba ako formula radosti, ale aj ako formula chvály Pána, ktorú môže kresťan prejavovať ako v radosti, tak aj v smútku.

7. Úvodné modlitby spoločné pre viaceré liturgické obrady
Skoro všetky liturgické obrady začínajú slovami, ktoré vyslovuje kňaz: „BLAHOSLOVEN BOH NAŠ VSEHDA, NYNI I PRISNO I VO VIKI VIKOV“. Čtec, alebo ľud odpovedajú, AMIŇ, a hovoria slová: „SLAVA TEBI, BOŽE NAŠ, SLAVA TEBI“. Potom sa kresťania utiekajú pod ochranu Svätého Ducha, keď sa modlia: „CARJU NEBESNYJ...“. V uvedenej modlitbe spoločne prosíme Svätého Ducha, aby prišiel a usídlil sa v nás, aby očistil naše duše od všelijakej nečistoty a aby spasil naše duše. Lebo často sa stáva, že zabúdame na modlitby, ktoré Cirkev predpísala a prosíme o to, čo nám nie je užitočné; a okrem toho nie je v našej moci priniesť príjemné modlitby. Preto je potrebná pomoc Svätého Ducha, aby naše modlitby riadil podľa Božej vôle. O tom svätý apoštol Pavel hovorí: „My totiž nevieme, za čo sa máme náležite modliť, ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľným vzdychaním“ /Rm 8,26/. Svätý Duch pôsobí svojou milosťou, nabáda nás k modlitbe, vzbudzuje sväté city, roznecuje oheň synovskej lásky k Bohu nevýslovným spôsobom, nepochopiteľným nášmu rozumu. Zatiaľ čo my podľa svojich hriešnych prianí prosíme aj za to, čo nie je Bohu príjemné, Svätý Duch vyprosuje od Boha iba to, čo slúži k oslave Božieho mena a k nášmu spaseniu /por. Veniamin, Novaja Skrižaľ..., str. 87./.
Po vzývaní pomoci Svätého Ducha vznášame našu modlitbu k Svätej Trojici, hovoriac: „SVJATYJ BOŽE, SVJATYJ KRIPKIJ, SVJATYJ BEZSMERTNYJ, POMILUJ NAS“. Táto modlitba sa často aj spieva a nazýva sa TRISVJATOJE, TRISÁGIOS, pretože slovo ÁGIOS sa v nej vyskytuje trikrát /81. prav. Trulského snemu; v minulej dobe sa táto pieseň nazývala tiež TRISÁGIOS AINOS, AGGELON IMNOLOGIA, a niekedy tiež CHEROUVIKOS IMNOS/.
Slová „SVJATYJ BOŽE“ vzťahujú sa k Bohu Otcovi, ktorý je prameňom Božstva Syna i Svätého Ducha; „SVJATYJ KRIPKIJ“ k Bohu Synovi, ktorý podľa slov apoštola je Božia moc a Božia múdrosť /1Kor 1,24/, ktorý zvíťazil nad naším napriateľom - diablom, a na kríži premohol jeho moc, ktorý má moc nad smrťou a ktorý nám dal nový život a moc, aby sme pošliapali smrť; „SVJATYJ BEZSMERTNYJ“ vzťahuje sa na Svätého Ducha, ktorý je prameňom života a darcom života, a slová „POMILUJ NAS“ vzťahujú sa na všetky tri Osoby Svätej Trojice, dosvedčujúce jednotu ich Božstva, a sú všeobecne obyčajnou formulou všetkých modlitieb pri udeľovaní darov a Božích milostí /por. Germani, Rerum eccles. Contempl., v: Migne, Patr. gr., t. 98. p. 408./.
Čo sa týka pôvodu tejto piesne, táto nie je nič iné, ako zloženina zo serafínskej piesne, ktorú počul prorok Izaiáš 6,3: „SVJAT, SVJAT, SVJAT HOSPOĎ SAVAOFT: ISPOLŇ VSJA ZEMĽA SLAVY JEHO“, zo slov proroka Dávida: „VOZŽADA DUŠA MOJA K BOHU KRIPKOMU ŽIVOMU“ /Ž 41,2/, tj. nesmrteľnému, a zo slov: „POMILUJ NAS“, ktoré sú vlastné zvlášť novozákonnej Cirkvi, keď dokazujú súhlas obidvoch Zákonov, Starého i Nového, a jednotu nebeskej a pozemskej Cirkvi /por. Nicolaus Cabasil., Liturgiae Expositio, v: Migne, Patr. gr., t. 150. p. 411/. Táto pieseň spomína sa už v životopise Bazila Veľkého, a pripisuje sa Amfilochiovi Ikonijskému /+ po 394/, z čoho môžeme usudzovať, že bola známa už vtedajšej Cirkvi. No hoci bola známa vtedajšej Cirkvi, predsa jej všeobecné užívanie v bohoslužbe začína až v dobe carihradského patriarchu Prokla /+446/. Ako bola uvedená do všeobecného užívania, vypravuje nám svätý Ján Damaský toto: V dobe Teodozia II. bolo v Carihrade veľké zemetrasenie. Zdesení mešťania opustili mesto a odišli do okolitých polí. Tu sa v tiesni obrátili k Bohu, modliac sa srdečne spolu s cisárom i patriarchom Proklom. Náhle jedno dieťa, ktoré sa tu modlilo, bolo zdvihnuté do vzduchu, kde počulo hlas, ktorý hovoril, aby sa ľud modlil: „SVJATYJ BOŽE, SVJATYJ KRIPKIJ, SVJATYJ BEZSMERTNYJ, POMILUJ NAS“. Veriaci počúvli toto Božie slovo a zemetrasenie prestalo. Od tej doby na príkaz cisárovny Pulcherie a jej brata Teodozia II. bolo ustanovené, aby sa tento hymnus spieval v celej Cirkvi /por. Ioannes Damasc., Expositio fidei orthodoxae, lib. III. c. 10, Migne, Patr. gr., t. 94. p. 1021./. Tým sa dostal tento chválospev do Cirkvi pre všeobecné užívanie nielen na verejných, ale aj v súkromných bohoslužbách, a veriaci opakujú tieto slová po celý svoj život /pozri: Pidalion 1844. p. 197. a Iv. Dmitrijevskij, cit. dielo, str. 76,85./.
Po trojsvätej piesni prichádza oslavovanie Svätej Trojice: „SLAVA OTCU, I SYNU, I SVJATOMU DUCHU, I NYNI I PRISNO, I VO VIKI VIKOV, AMIŇ“ /Symeonis Thessal., De sacra Precatione c. 319, Migne, Patr. gr., t. 155. p. 577./. V modlitbe k Presvätej Trojici, ktorá nasleduje a začína slovami: „PRESVJATAJA TROJCE, POMILUJ NAS“, spomíname všetky Osoby Svätej Trojice spoločne a prosíme vo všeobecnosti, aby sa zmilovala nad nami. Potom sa obraciame zvlášť k jednotlivým osobám s výslovnou prosbou; „HOSPODI, OČISTI HRICHI NAŠA“ sa vzťahuje na Boha Otca, pretože očistiac nás od hriechu, zmierujeme sa s Ním cez Syna; slová: „VLADYKO, PROSTI BEZZAKONIJA NAŠA“ vzťahujú sa na Boha Syna, ktorý trpel za nás a zmieril nás s Bohom Otcom a že Boh Syn dal moc odpúšťať a zadržiavať hriechy; slová: „SVJATYJ, POSITI I ISCILI NEMOŠČI NAŠA“ vzťahujú sa na Svätého Ducha, pretože On je Utešiteľom, Synom poslaným pre posilu veriacich; záverečnými slovami tejto modlitby: „IMENE TVOJEHO RADI“ dosvedčuje Cirkev jednotu Svätej Trojice /por. Simeon Solúnsky,

O sv. modlitbe, kap. 319/. K tejto modlitbe pridávame trojnásobné „HOSPODI POMILUJ“, aby sme oslávili Svätú Trojicu a dosvedčili hrejivosť našej modlitby; potom sa hovorí malé slavoslovie, ako pred modlitbou k Svätej Trojici: „SLAVA OTCU...“
Po tejto modlitbe k Svätej Trojici nasleduje MODLITBA PÁNOVA /OTČE NÁŠ/, ako vzor všetkých modlitieb, v ktorej sú obsiahnuté také veci, za ktoré sa patrí modliť. Táto modlitba zaujíma prvé miesto medzi všetkými modlitbami nielen pre svoju jednoduchosť a krásu, pre bohatstvo ideí a plnosti, ale aj pre svoj božský pôvod, pretože apoštolom ju dal sám Christos. Preto sa užíva už od najstarších čias. Tertulián hovorí o tejto modlitbe nielen ako o norme modlitieb všetkých čias, ako o modlitbe zostavenej Christom, ale nazýva ju základom všetkých modlitieb, breviárom celého Evanjelia /breviarium totius Evangelii/ a považuje ju za tak dôležitú, že odporúča modliť sa ju najmenej trikrát za deň /Tertulliani, Liber de oratione c. 1, Migne, Patr. lat., t. 1. p. 1255/. Podobne sa o nej vyjadruje svätý Cyprián /Cypriani, Liber de oratione domni. c. 2. et c. 3, Migne, Patr. lat., t. 4. p. 537-538/, Origenes /Origenis, Libellus de oratione c. 15. et 31, Migne, Patr. gr., t. 11. p. 465. et 549/, svätý Cyril Jeruzalemský /Catechesis XXIII. mystag. V. c. 15, Migne, Patr. gr., t. 33. p. 1120/, svätý Ján Zlatoústy /In Genes. Homil. 27, Migne, Patr. gr., t. 33. p. 251, a In Ep. II. ad Cor. Hom. 2, Migne, Patr. gr., t. 61. p. 399/, bl. Augustín /Epist. 130, Probae viduae c. 12, Migne, Patr. lat., t. 33. p. 503; Sermones de scripturis, Serm. 16, c. 5, Migne, Patr. lat., t. 38. p. 127, et Semones de tempore, Serm. 213. c. 8, Migne, Patr. lat., t. 38. p. 1065; Enarratio in Ps. 142, Migne, Patr. lat., t. 37. p. 1849/ a iní svätí Otcovia. V Apoštolských Ustanoveniach /Const. apost. lib. VII. c. 24; pozri tiež: Ambrosii, De virginibus liber III. c. 4, Migne, Patr. lat., t. 16. p. 225/ sa odporúča užívanie Pánovej modlitby aj mimo verejnej bohoslužby, a to, aby bola prednášaná trikrát denne.
Po Pánovej modlitbe Otče náš hovorí kňaz ohlas: „JAKO TVOJE JEST CARSTVO, I SILA...“ a potom hovoríme 12-krát „HOSPODI POMILUJ“, a to ako ráno, tak aj večer, z toho dôvodu, že deň i noc majú 12 hodín.
Po 12-násobnom „Hospodi pomiluj“ prichádza opäť malé slavoslovie „SLAVA OTCU I SYNU...“ a potom sa hovorí 3-krát „PRIJDITE POKLONIMSJA...“. Týmito slovami akoby sme sa spojili, aby sme vzdali spoločnú úctu Pánovi Isusu Christu.
Po prvýkrát hovoríme: „PRIJDITE, POKLONIMSJA CAREVI NAŠEMU BOHU“, druhýkrát: „PRIJDITE POKLONIMSJA, I PRIPADEM CHRISTU, CAREVI NAŠEMU BOHU“, a po tretíkrát: „PRIJDITE, POKLONIMSJA, I PRIPADEM SAMOMU CHRISTU, CAREVI I BOHU NAŠEMU“.
Toto stupňovanie, gradácia v modlitbe znamená, že božské zjavenie o našom Spasiteľovi neprišlo naraz, ale postupne, v priebehu doby, a tak aj my pri oslavovaní Christa postupne kráčame.

8. Symbol viery
K cirkevným modlitbám spoločným pre viaceré liturgické obrady patrí aj SYMBOL VIERY, „VIRUJU VO JEDINAHO BOHA OTCA...“ Tento symbol viery bol precízovaný a písomne potvrdený na prvých dvoch všeobecných snemoch, nicejskom a carihradskom, proti Áriovi a Makedoniovi a ich herézam, a to za tým účelom, aby pravé údy Cirkvi mali v rukách dobré znamenie proti falošným učiteľom. Preto symbol viery sa nazýva charakteristickým znamením alebo zástavou pravoslávnych, ktorou sa praví Christovi borci líšia od svojich nepriateľov. Ako v boji líšia sa priatelia od nepriateľov zástavami, teda i symbol viery, ako krátky obsah kresťanského učenia, má svoje meno od metafory vojenských symbolov.
Symbol viery bol podľa starobylých svedectiev viditeľne uplatňovaný pri prijímaní tých, ktorí chceli byť pokrstení, a rozhodne bol základom katechetiky. Katechumeni sa ho museli naučiť naspamäť, aby ho mohli hovoriť vo Veľký piatok. Ba aj dnes musia krstenci vyslovovať symbol viery, a ak sú to nemluvňatá, namiesto nich symbol viery odriekajú krstní rodičia. Toto nariadenie nebolo náhodné, ale základá sa na príkaze Christovom, aby všetky národy boli krstené v meno Otca i Syna i Svätého Ducha /Mt 29,19/ a na praxi apoštolov /Sk 8,37; 1Pt 3,21/. Vyslovovaním symbolu viery pred krstom vyznáva sa predovšetkým podmienka krstu, a to viera v Isusa Christa a v Jeho Evanjelium a z toho vyplývajúce jasné a dobrovoľné poznanie spásonosných právd.
Pre veľkú dôležitosť symbolu viery Cirkev ho mnohokrát užívala pri bohoslužbe. Dnes symbol viery je organickou časťou viacerých bohoslužieb, ba na niektorých sa číta viackrát.
Avšak ani v osobnom živote sa nemá zanedbávať symbol viery. Svätý Ambróz zdôrazňuje, že symbol viery sa má recitovať každý deň /De virginibus 1. III. c. 4, Migne, Patr. lat., t. 16. p. 225/, a bl. Augustín hovorí: „Vpíšte ho do svojich sŕdc, a vyslovujte ho každý deň. Skôr než sa uložíte na lôžko, skôr než niečo chcete začať, vyzbrojte sa vaším symbolom. Kedykoľvek vás bude chcieť nepriateľ diabol prenasledovať, nech kresťan vie, že sa má brániť symbolom viery a krížom“ /De symbolo sermo ad Catechumenos cap. 1, Migne, Patr. lat., t. 40. p. 627/.

9. Modlitba BOHORODICE DIVO
Ustálenou cirkevnou modlitbou spoločnou pre viaceré liturgické obrady je tiež modlitba: „BOHORODICE DIVO, RADUJSJA, BLAHODATNAJA MARIE, HOSPOĎ S TOBOJU: BLAHOSLOVENA TY V ŽENACH, I BLAHOSLOVEN PLOD ČREVA TVOJEHO, JAKO SPASA RODILA JESI DUŠ NAŠICH“. Obsahom tejto modlitby je uctievanie Presvätej Bohorodičky. Je zostavená podľa Svätého Písma a podľa tradície. Slova: „Radujsja, blahodatnaja, Hospoď s toboju, blahoslovena ty v ženach“ sú prevzaté zo Svätého Písma /Lk 1,28/, a sú to slová archanjela Gabriela, ktoré prehovoril k Márii, keď ju požehnal ako Matku Božiu. Tiež slová: „Blahosloven plod čreva tvojeho“ sú vzaté zo Svätého Písma /Lk 1,42/; nimi Alžbeta pozdravila Presvätú Bohorodičku, keď táto ju navštívila. Slová: „Jako Spasa rodila jesi duš našich“ nachádzame v Jakubovej liturgii. Táto modlitba je založená na základnej idey kresťanstva, na vtelení a počiatku nášho spasenia, a pre biblické slová, stručnosť a jednoduchosť je veľmi obľúbená, takže veriaci ju často užívajú aj mimo bohoslužby.

10. Ektenie
K modlitbám, ktoré sú spoločné pre viaceré liturgické obrady, počítajú sa tiež EKTENIE. Slovo ektenia pochádza z gréckeho slova ektenis, predĺžený, rozšírený, horlivý. Etymologicky znamená obšírnu, obsažnú, horlivú modlitbu, a podľa obsahu ektenia je prosebná modlitba za celú Cirkev, za dočasné i duchovné dobrá ľudí. Táto modlitba sa tiež nazýva SINAPTI, spojenie, zjednotenie, pretože zjednocuje, spája v jednej modlitbe viaceré prosby. Potom sa ektenie nazývajú EIRINIKAI /mirna, pokojná/, pretože začínajú pravidelne slovami EN EIRINI, s pokojom, a že sa v nich prosí obzvlášť za pokoj; nazývajú sa tiež DIAKONIKAI /diakonská/, pretože ju prednášajú diakoni. Táto modlitba má svoj základ v samotnej podstate Cirkvi ako mystickom tele, v ktorom sú všetci členovia zjednotení Svätým Duchom v Isusu Christu, svojej Hlave, ale má svoj pôvod aj vo výslovných nariadeniach Svätého Písma, lebo svätý apoštol Pavel hovorí: „Predovšetkým teda povzbudzujem, aby sa konali úpenlivé prosby, modlitby, prihovárania a vďaky za všetkých ľudí, za kráľov a za všetkých vysoko postavených, aby sme žili tichým a pokojným životom vo všetkej pobožnosti a dôstojnosti“ /1Tm 2,1-2/.
Pretože ektenie odvodzujú svoj základ z podstaty a z výslovného nariadenia apoštola, Cirkev ich hneď od počiatku prijala do bohoslužby, ako to vidíme zo spisov najstarších spisovateľov a z najstarších liturgií.
Čo sa týka starobylých spisovateľov, svätý Justín Mučeník vo svojej Prvej apológii hovorí o tom, že sa kresťania na svojich zhromaždeniach modlia za všetkých, za bratov i za nepriateľov, za vladára i za jeho služobníkov, za krajinu i za pokoj /Apolog. I. pro Christianis c. 65, Migne, Patr. gr., t. 6. p. 428 c. 7, ibid. p. 337 a c. 15, ibid. p. 325/. A Tertulián zas hovorí: „My sa modlíme za vladára, za vládu, za dobré časy, za priaznivé počasie a za predĺženie konca“ /Apologeticus adv. gentes c. 39, Migne, Patr. lat., t. I. p. 532; por. c. 30, ibid. p. 503, a c. 31, ibid. p. 508/. Podobné svedectvá máme u svätého Cyrila Jeruzalemského /Catech. XXIII. Myst. V. c. 8 et 9, Migne, Patr. gr. I. 33. p. 1116/, svätého Jána Zlatoústeho /In Joannem Hom. 78. al. 77, Migne, Patr. gr., t. 59. p. 426/, bl. Augustína /Epist. 55 ad Jannarium c. 18, Migne, Patr. lat., t. 33. p. 221/ a iných. Avšak najlepšie svedectvo o starobylosti ektenií máme v liturgiách prvotnej Cirkvi, ako napr. v liturgii z VIII. knihy Apoštolských Ustanovení, liturgii Jakubovej, liturgii svätého Marka, svätého Bazila atď. Význam ektenií spočíva v tom, že je v nich obsiahnutý univerzálny alebo katolícky /všeobecný/ charakter Cirkvi, pretože obsahujú potreby celého sveta, Cirkvi i jednotlivcov. V nich veriaci kresťanským spôsobom predkladajú svoje prosby, aby boli vyplnené zásluhami Isusa Christa. Ektenie sa vyznačujú stručnosťou, jasnosťou a jednoduchosťou, a preto ich kresťania majú radi. Preto ich nachádzame nielen v liturgiách, ale skoro vo všetkých liturgických obradoch pravoslávnej Cirkvi.
V pravoslávnej Cirkvi máme štyri druhy ektenií: VEĽKÁ, MALÁ, SUHUBÁ /dôrazná, dvojnásobná/ a PROSEBNÁ. VEĽKÁ sa nazýva podľa počtu prosieb /12/. Máme ju napr. na liturgii po ohlase: Blahosloveno Carstvo... MALÁ ektenia má začiatok a koniec veľkej ektenie, a nazýva sa tak podľa malého počtu prosieb. SUHUBÁ /dôrazná/ ektenia dostala svoj názov z toho, že hneď na začiatku po dvakrát sa obraciame /dvojnásobne/ na Božie milosrdenstvo, a že trikrát spievame HOSPODI POMILUJ na každú prosbu. Tejto ektenii v mnohých bohoslužbách predchádza výzva kňaza, aby sme sa pomodlili z celej duše /srdečne/ - RCEM VSI OT VSEJA DUŠI, I OT VSEHO POMYŠLENIJA NAŠEHO RCEM -, a to prosbou k Bohu, aby vypočul hlas našej modlitby - HOSPODI VSEDERŽITEĽU, BOŽE OTEC NAŠICH, MOLIMTISJA, USLYŠI I POMILUJ -, a až potom prichádzajú prosby suhubej ektenie. PROSEBNÁ ektenia sa nazýva podľa toho, že každá prosba sa završuje slovom PROSIM, a na jej prosby sa odpovedá PODAJ HOSPODI. V nej prosíme hlavne o duchovné dobrá tohto i onoho sveta.
Ektenie sú vlastne modlitby medzi kňazom alebo diakonom a ľudom, ktorý na prosby odpovedá HOSPODI POMILUJ, alebo PODAJ HOSPODI. Každá ektenia končí slavoslovím, ktoré sa nazýva EKFONISIS, VOZHLAS, OHLAS. V mimoriadnych prípadoch pridávajú sa podľa potreby k veľkej ektenii po prosbe O PLAVAJUŠČICH... a k suhubej ektenii pred poslednú prosbu tiež zvláštne prosby, za určité prípady a tiež vo zvláštných obradoch /napr. pri krste, svätení vody, molebenu, panychíde atď./ také prosby, ktoré zodpovedajú dotyčnému svätému úkonu.

11. Záverečné modlitby
To sú modlitby, ktorými sa zakončujú cirkevné bohoslužby, a nazývajú sa ODPUSTY, OTPUSTY /prepustenie/. ODPUST, apolusis je samostatné požehnanie, ktoré kňaz vyslovuje na konci jednotlivých bohoslužieb.
ODPUST je VEĽKÝ a MALÝ. Prvý sa hovorí na konci večierne /okrem malej/, utierne a liturgie; druhý potom na konci malej večierne, povečeria, polnočnice a hodiniek /časov/.
VEĽKÝ ODPUST znie: CHRISTOS ISTINNYJ BOH NAŠ, MOLITVAMI PREČISTYJA SVOJEJA MATERE, potom kňaz spomenie slová modlitby dňa v týždni /napr. v pondelok: PREDSTATEĽSTVY ČESTNYCH NEBESNYCH SIL BEZPLOTNYCH, v utorok: ČESTNAHO SLAVNAHO PROROKA, PREDTEČI I KRESTITEĽA IOANNA atď./, spomína svätých apoštolov: SVJATYCH SLAVNYCH I VSECHVAĽNYCH APOSTOL, spomína svätca, ktorému je zasvätený chrám /na liturgii aj svätca, ktorého liturgia sa slúži/, potom mená svätcov podľa mesačnej miney a zakončuje slovami: SVJATYCH PRAVEDNYCH BOHOOTEC IOAKIMA I ANNY I VSICH SVJATYCH, POMILUJET I SPASET NAS, JAKO BLAH I ČELOVIKOĽUBEC. - V MALOM ODPUSTE sa nespomína svätec dňa, ani svätec chrámu, ani zostavitelia liturgií, ani svätec dňa podľa miney; malý odpust sa teda skladá zo začiatku a z konca veľkého odpustu. V miestnych pravoslávnych Cirkvách je zaužívaná tradícia, že po spomienke svätých Otcov nasledujú svätci miestneho významu; v našej Cirkvi túto spomienku zaslúžia obzvlášť svätí bratia Cyril a Metod, naši vierozvestovia, a svätý Gorazd, biskup moravsko-sliezsky a český, prípadne iní miestni svätí. V takom prípade by malý odpust mal takúto podobu: CHRISTOS ISTINNYJ BOH NAŠ, MOLITVAMI PREČISTYJA SVOJEJA MATERE, PREPODOBNYCH I BOHONOSNYCH OTEC NAŠICH, SVJATYCH RAVNOAPO- STOLNYCH MEFODIJA I KIRILA, UČITELEJ SLOVENSKICH, SVJATAHO GORAZDA, EPISKOPA MORAVSKO-SLEZSKAHO I ČESKAHO, I VSICH SVJATYCH POMILUJET I SPASET NAS, JAKO BLAH I ČELOVIKOĽUBEC. - Na nedeľných boho- službách, od polnočnice až do liturgie pridáva sa pred uvedené slová odpustu: VOSKRESYJ IZ MERTVYCH... Tento dodatok sa vzťahuje na pamiatku Christovho vzkriesenia. V dni Christových sviatkov začínajú odpusty spomienkou na sviatok /napr. na Christovo narodenie: IŽE V VERTEPI RODIVYJSJA, I V JAS- LECH VOZLEHIJ, NAŠEHO RADI SPASENIJA, CHRISTOS ISTINNYJ BOH NAŠ.../ alebo inými slovami: užíva sa odpust sviatku /okrem nedele/.
Ak nasledujú dve bohoslužby po sebe, napr. utiereň a prvá hodinka, hovorí sa odpust pre každú zvlášť; potom sa odpust poslednej bohoslužby nazýva konečným, alebo záverečným, završujúcim.
Úplný poriadok záverečných modlitieb je nasledovný: Diakon z ambonu /ak nie je diakon, vtedy kňaz z oltára, otvoriac dvere na ikonostase, pokiaľ nie sú otvorené, a aj to závisí od bohoslužby/ hovorí: PREMUDROSŤ!, aby upozornil tých, ktorí ostali v chráme, na slavoslovie. Oni odpovedajú: BLAHOSLOVI!, a kňaz ich žehná slovami: SYJ BLAHOSLOVEN CHRISTOS BOH NAŠ, VSEHDA, NYNI I PRISNO... atď. Tieto slová podľa výkladu Simeona Solúnskeho vzťahujú sa na slová, ktoré Hospodin vyriekol k Mojžišovi: SOM, KTORÝ SOM /2Moj 3,14/ a nachádzajú sa tiež u apoštola Pavla /Rm 9,5/. Potom sa číta modlitba za utvrdenie pravoslávnej viery a všetkých pravoslávnych kresťanov: UTVERDI, BOŽE, SVJATUJU PRAVOSLAVNUJU VIRU, PRAVOSLAVNYCH CHRISTIJAN, VO VIK VIKA. Po nej kňaz obracia prosbu k Presvätej Bohorodičke: PRESVJATAJA BOHORODICE, SPASI NAS, ktorú Cirkev sprevádza oslavovaním Presvätej Bohorodičky: ČESTNIJŠUJU CHERUVIM, I SLAVNIJŠUJU BEZ SRAVNE- NIJA SERAFIM, BEZ ISTLINIJA BOHA SLOVA ROŽDŠUJU, SUŠČUJU BOHORODICU, ŤA VELIČAJEM. Nato kňaz oslavuje Isusa Christa: SLAVA TEBI, CHRISTE BOŽE, UPOVANIJE NAŠE, SLAVA TEBI, na čo ľud odpovedá oslavovaním Presvätej Trojice krátkym slavoslovím: SLAVA OTCU, I SYNU, I SVJATOMU DUCHU, I NYNI I PRISNO, I VO VIKI VIKOV. AMIŇ, po čom vyprosuje od Boha zmilovanie modlitbou: HOSPODI POMILUJ /3-krát/ a BLAHOSLOVI, a nasleduje kňazovo požehnanie. Hneď nato kňaz hovorí odpust.
Veľké odpusty bývajú obyčajne sprevádzané „mnoho- letstvijem“ predstaveným štátnej moci, cirkevného obvodu, vojsku, cirkevným dobrodincom a všetkým pravoslávnym kresťanom; malý odpust sa končí slovom AMIŇ.
Zvyk Cirkvi prepúšťať veriacich z chrámu modlitbou a kňazským požehnaním je nepochybne veľmi starý. Odpust v prvotnej Cirkvi bol krátky APOLIESTHE EN EIRINI - PREPÚŠŤATE SA V POKOJI. Týmito slovami diakon prepúšťal ľud /Const. Ap. 1. VIII. c. 15/. Tento zvyk sa zachoval vo všetkých neskorších dobách v pravoslávnej Cirkvi /pozri: Lebedev, I.str. 57. Thalhofer, II. str. 303/.

LITURGICKÝ ALEBO CIRKEVNÝ SPEV
12. Pojem a rozdelenie
Liturgický alebo cirkevný spev nie je nič iné, než modlitba vyjadrená piesňou a hudbou. Spev je výrazom oduševnených náboženských citov, v ktorých je spojený rytmus slov s rytmom hudby.
Ako u každej piesne, tak aj u náboženskej piesne prichádzajú do úvahy dva činitele: artikulované slovo a neartikulovaný tón, lebo oboje vyjadruje svojím zvláštnym spôsobom obsah piesne. Slová, ktoré sú obsahom piesne, tvoria NÁBOŽENSKÁ POÉZIA, matériu či text piesne; naproti tomu tóny, ktorými sa tieto slová spievajú, tvoria NÁBOŽENSKÚ HUDBU. Pretože náboženská pieseň z hľadiska textu a aj melódie má svoje zvláštne zákony a zvláštnu históriu, pohovoríme o cirkevnej piesni v týchto oboch smeroch.
Pohovoríme o piesni s ohľadom na slová, tj. o náboženskej poézii, a potom o piesni s ohľadom na tón /melódiu/, tj. o náboženskej hudbe.
MATÉRIA ALEBO TEXT SPEVU, ALEBO NÁBOŽENSKÁ POÉZIA
13. Rôzne druhy cirkevných piesní všeobecne
Cirkevná pieseň sa podľa obsahu zhoduje s modlitbou, avšak líši sa od nej formou, obzvlášť väčším stupňom citov, a následkom toho aj spôsobom výrazu, ktorý jej zodpovedá.
Podľa slov svätého apoštola Pavla: „...Buďte naplnení Duchom! Hovorte medzi sebou v žalmoch /psalmois/, chválospevoch /imnois/ a duchovných piesňach /odais pneumatikais/, spievajte a prespevujte svojím srdcom Pánovi!“ /Ef 5,18-19/, rozoznávame v speve tri druhy piesní. O nich hovorí svätý apoštol Pavel tiež v liste Kolosanom 3,16.
Pod slovom ŽALMY rozumieme známe sväté piesne Židov, ktorých zbierku máme v knihe ŽALTÁR /PSALTYR, psaltyrion alebo vivlos ton psalmon/ a ich hlavným pisateľom bol Dávid. Pod slovom CHVÁLY alebo HYMNY /chválospevy/ rozumieme biblické piesne, ktoré povedľa žalmov vyskytujú sa v cirkevnej bohoslužbe, ako napr. pieseň troch mládencov v ohňovej peci /Dan 3,24-90/, pieseň Zachariášova /Lk 1,68-79/, pieseň Presvätej Bohorodičky pri stretnutí s Alžbetou /Lk 1,46/ atď. Nakoniec pod slovom PIESNE alebo DUCHOVNÉ ÓDY rozumieme tie sväté piesne, ktoré zostavili nábožní kresťania pre poučenie a utvrdenie bratov, nedržiac sa pritom slov Svätého Písma. Slovo žalmy pre prvý druh piesní sa zachovalo až dodnes, naproti tomu mená a rozdiely druhého a tretieho druhu piesní vo vyše uvedených slovách svätého apoštola Pavla v priebehu doby vymizli, takže posledné dva druhy piesní nazývajú sa jedným slovom PIESNE a HYMNY, a ÓDY tvoria niekoľko troparov, z ktorých je zostavený kánon.

14. Žalmy
Židia čítali a spievali pri bohoslužbách ŽALMY /psalmos je pieseň na strunách a potom pieseň za sprievodu strunového nástroja, a zbierka žalmov sa nazýva Žaltár. Sami Židia nazývajú žalmy „piesňami chvály“ a to podľa ich hlavného charakteru, lebo ich hlavným obsahom je chvála Bohu/ spoločne so Zákonom /o nomos/ a prorokmi. Tieto žalmy až dodnes tvoria významnú časť poézie kresťanskej Cirkvi.
Svätí apoštoli užívali na svojich zhromaždeniach žalmy preto, že sa nimi potvrdzoval príchod sľúbeného Spasiteľa a celé vykupiteľské dielo Isusa Christa. V nich sú vložené veľké dobrodenia pre ľudské pokolenie, nimi sa nabádajú ľudia k pokániu a vďakyvzdaniu za tieto dobrodenia. Podľa príkladu apoštolov aj apoštolskí nástupcovia užívali žalmy, a to nielen pri všeobecnej verejnej bohoslužbe /por. Const. ap. 1. II. c. 57; 1. V. c. 19/, ale aj pri súkromnej /Tertulliani, Liber ad uxorem c. 9. v: Migne, Patr. lat., t. I. p. 1417/. Žalmy sa spievajú na liturgii /por. Const. ap. 1. VIII. c. 13/, na utierni i na večernej bohoslužbe, ako aj na ostatných bohoslužbách. Vo všeobecnosti sa žalmy spievajú pri každej náboženskej slávnosti a pri každej príležitosti.
Svätý Ambróz vypravuje, že keď Ariáni znepokojovali jeho Cirkev, ľud celé dni a noci prebdel v speve a v modlitbách žalmov /Epist. XX. ad Marcellinam sororem, Migne, Patr. lat., t. 16. p. 1001/, a svätý Ján Zlatoústy, aby dosvedčil obyčaj užívania žalmov a ich vážnosť u ľudí, povedal: „Na našich zhromaždeniach je Dávid počiatok, stred i koniec“ /De poenitentia Hom. 2./. A bl. Jeroným píše: „David Simonides noster, Pindarus et Alcaeus, Flaccus quoque, Catullus et Serenus“ /Epist. 53 ad Paulinum, De studio Scripturarum, v: Migne, Patr. lat., t. 22. p. 547/. Žalmy sa tiež užívali všade na súkromných bohoslužbách. Ľud, ba dokonca aj deti, poznali žalmy naspamäť, a podľa Jeronýma aj oráč ich spieval za pluhom /Hieronym., Ep. 46 ad Marcellum, De sanctis locis, c. 11, v: Migne, Patr. lat., t. 22. p. 491/. Podľa Sokratovho svedectva cisár Teodosius II. Mladší /408-450/ spieval žalmy so svojimi sestrami každé ráno /Socrates, Hist. eccl. 1. VII. c. 22/.
Aby sa vnieslo do bohoslužby viacej rozmanitosti, strieda sa spievanie žalmov s čítaním Biblie a so spoločnými modlitbami /ekteniami/. Laodicejský snem nariaďuje, aby sa nečítali žalmy jeden za druhým, ale za každým žalmom musí nasledovať čítanie /Kán. 17.: „Na bohoslužobných zhromaždeniach nemajú sa žalmy spájať jeden s druhým, ale po každom žalme musí byť krátke čítanie“/. V určitú dobu dňa, alebo na určité sviatky čítajú sa alebo spievajú stanovené žalmy. Tak pre utiereň /rannú bohoslužbu/ Apoštolské Ustanovenia predpisujú žalm 62.: „Bože, Bože moj, k Tebi utrenňuju...“, a pre večernú bohoslužbu žalm 140.: „Hospodi vozzvach k Tebi, uslyši mja...“ Preto sa aj nazýva prvý žalm ako žalm utierny, psalmos orthrinos, psalmus matutinus, a druhý žalm ako žalm večerný, psalmos esperinos, psalmus vespertinus /Const. ap. 1. VIII. c. 32. 37. a 1. II. c. 59. Pozri: Joann. Chrysost., Expositio in Psalm. 140, Migne, Patr. gr., t. 55. p. 427/. Potom boli vybraté žalmy na svätú liturgiu, pre sväté tajiny, na pohreb atď. Počet žalmov, ktoré sa čítali alebo spievali, bol v rôznych Cirkvách rôzny. Tak egyptskí mnísi v stanovenú dobu modlitieb čítali niekedy 18 a niekedy 20, teda niekedy viac a
niekedy menej žalmov /Joannes Cassianus, De coenobiorum institutis 1. III. c. 3, Migne, Patr. lat., t. 49. p. 124 et 125/.
O tom, ktoré žalmy sa majú čítať alebo spievať, rozhodoval biskup. Svätý Atanáz vypravuje o tom, že keď jeho chrám obliehali ariánski vojaci, nariadil svojmu diakonovi, aby čítal 135. žalm /Athanas., Apologia de fuga sua n. 24, Migne, Patr. lat., t. 25. p. 676/. A bl. Augustín zas hovorí, že svojmu diakonovi obyčajne nariadil, aby čítal niektorý zo žalmov, na ktorý bude kázať. Ak by diakon čítal v zabudnutí niektorý iný žalm, považoval to bl. Augustín za znamenie z neba, a ihneď improvizoval kázeň na ten žalm /Augustini, Ennaratio in Psalm. 138, Migne, Patr. lat., t. 37. p. 1784/. Posledný žalm završoval sa malým slavoslovím: „Slava Otcu, i Synu, i Svjatomu Duchu...“ /Joannes Cassianus, De Coenobiorum institutis 1. II. c. 8, Migne, Patr. lat., t. 49. p. 94/.

15. Terajšie užívanie žalmov
Z doposiaľ povedaného je zrejmé, že žalmy boli od pradávna podstatnou súčasťou bohoslužby. A tak je tomu aj dnes, lebo sú hlavnou časťou denných bohoslužieb /hodiniek, polnočnice a povečeria/, väčšiny svätých tajín a sviatostín, ba ani denné súkromné modlitby veriacich nie sú bez žalmov.
A Cirkev má dnes plné právo užívať žalmy, a to práve ako prostriedky, ktorými vyjadruje svoju úctu a chválu Bohu. Lebo v žalmoch sú najdôležitejšie dogmatické a mravoučné pravdy, ako aj najvznešenejšie idey a najhlbšie náboženské city.
Časté užívanie žalmov v kresťanskej Cirkvi odôvodňuje i charakter ich formy. Žalmy sa pohybujú v medziach citov a preto ich môžeme označiť ako čisté hymny. Žalmy sú bezprostredným výrazom vrúcneho oduševnenia. Ich prednes je svätý, sluchu príjemný, vznešený, silne pôsobivý a plný obsahu. Ďalej ich prednes je krátky a pregnantný /presný, výstižný/ a podľa spôsobu vyjadrovania vhodný pre spev. Jazyk žalmov v originálnom texte je spevný /lahodne znejúci/ a ozdobený rôznymi rytmickými formami a figúrami.
Okrem toho všetkého aj starobylosť žalmov vyzdvihuje ich prednosť. Žalmy sú dôstojnými pamiatkami viery a vrúcnej zbožnosti hlbokého staroveku a potvrdené ako kanonické časti Svätého Písma. Sú posvätené tisícročným užívaním a nad nimi sa vznáša duch miliónov zbožných modlitebníkov, ktorí nimi vyjadrovali svoje city zbožnosti, takže v žalmoch je jedinečná sila slov a moc histórie.

16. Ostatné biblické piesne
Tu rozumieme tie piesne, ktoré okrem žalmov sú roztrúsené v knihách Starého a Nového Zákona. Zo Starého Zákona k nim počítame: Obe víťazné piesne Mojžišove po prechode cez Červené more /2Moj 15,1-19; 5Moj 32,1-43/; chválitebná pieseň Anny, matky Samuelovej /1Kráľ 2,1-10/; pieseň prorokov: Habakuka /3,1-13/, Izaiáša /26,9-17/, Jonáša /2,3-10/; pieseň troch mládencov v ohňovej peci /Dan 3,24-33/; pieseň Zachariáša, otca svätého Jána Krstiteľa /Lk 1,68-79/; a z Nového Zákona modlitba Simeona Bohopríjemcu /Lk 2,29-32/ a pieseň Presvätej Panny Márie /Lk 1,46-54/.
Tieto piesne sú tak vnútorným charakterom, ako aj vonkajšou formou podobné žalmom, a ako výlev vznešeného oduševnenia patria k najvybranejším poetickým častiam Svätého Písma. Ako piesne chvály užívané Židmi prešli spoločne so žalmami do kresťanskej bohoslužby, a to sa stalo tým skôr, že sa vzťahujú k dôležitým momentom zo života Isusa Christa. Svätý Atanáz odporúča spievanie chválospevu troch mládencov dievčatám, aby ich spievali doma počas rannej modlitby /De Virginitate n. 20, Migne, Patr. gr., t. 28. p. 276/. Podľa svedectva svätého Jána Zlatoústeho už v jeho dobe sa tieto piesne spievali všade /Liber quod gui se ipsum non laedit, nemo laedere possit, v: Migne, Patr. gr., t. 52. p. 477/. Neskôr sa užívali k zostavovaniu tzv. irmosov kánona, a aj k iným piesňam utierne, kde sa užívajú dodnes.
17. Umelecká forma kresťanských cirkevných piesní a vznik cirkevnej poézie
Až do polovice minulého storočia ako Gréci, tak aj západní učenci hľadeli na grécky text cirkevných piesní pravoslávnej Cirkvi ako na celkom obyčajnú prózu. Bolo to celkom pochopiteľné, pretože všade, kde máme tlačený alebo písaný text cirkevných piesní, vidíme ich v próze, a to ako v gréckom originále, tak aj v slovanskom preklade. Jednotlivé verše sú oddelené bodkami, ktoré sú súčasne jedinou interpunkciou. Tieto bodky sú často vynechávané alebo prehodené a je zavádzaná nová interpunkcia. Tak došlo k tomu, že vedomie o tom, že cirkevné piesne sa skladajú zo strof a strofy z veršov /stichov/ určitého prízvuku, sa viacej a viacej strácalo. V tomto názore utvrdzoval svet ešte viac názor samotných byzantských komentátorov cirkevných piesní, ktorí tvrdili, že piesne gréckej Cirkvi sú písané KATALOGADIN /podľa reči, v próze/ PEZO LOGO. Týmito slovami bolo označované všetko to, čo nebolo písané podľa starej klasickej metriky /náuka o rozmeroch veršovanej spisby/, teda tieto slová slúžili k označeniu prózy. Až keď učený kardinál J.B.F. PITRA /Jean Baptiste Francois Pitra, 1812-1889/ začal sa zaoberať cirkevnou poéziou, poznal, že tieto bohaté piesne a texty, ktoré sa spievajú v gréckej Cirkvi a ktoré sa nachádzajú v rôznych rukopisoch a tlačených knihách, nie sú len obyčajnou prózou, za akú boli až doposiaľ považované, ale že sú to piesne, spievané v pravidelných umeleckých formách, tj. že strofy skladajú sa z veršov, stichov.
Keď nastala potreba, aby sa kresťanské piesne spievali, vynorila sa otázka, akú umeleckú formu dajú kresťanskí básnici svojim piesňam. Na základe starého kresťanského básnického umenia nemohla sa rozvíjať cirkevná poézia, pretože užitie pohanskej časomiery mohlo byť dôvodom k pochybnosti o vznešenosti a božskosti kresťanskej bohoslužby a poézie. O tom čítame u Níla Staršieho v jednom jeho liste akémusi mníchovi /Migne, Patr. gr., Ep. II. 49/: „Apoštol Pavel povedal: LEBO MÚDROSŤ TOHTO SVETA JE BLÁZNOVSTVOM PRED BOHOM /1Kor 3,19/ a podľa toho bolo zakázané užívať formy Helénov, hexameter a jamby; lebo keď stojí v Prísloviach Šalamúnových LEBO PERY CUDZEJ ŽENY VYDÁVAJÚ MED /5,3/, tu znamená ženu cudzoložnicu /porny, kalliepeia ton Ellinon /sladká výrečnosť Helénov/“, a ďalej Níl spomína, že aj iní heretici písali metrické piesne, nie však na úžitok. Iný dôvod, prečo kresťanská cirkevná poézia nemohla sa rozvinúť na klasickom základe je ten, že nebolo proste porozumenia a záujmu pre starú básnickú skladbu, a aj keby sa chcela cirkevná poézia rozvíjať na tomto základe, nebola by priniesla žiadne ovocie a ani nedosiahla určený cieľ. V dôsledku toho musela sa uberať novou cestou, ktorá bola objavená tým, že spoločným základom a HLAVNÝM PRINCÍPOM NOVEJ POÉZIE STAL SA RYTMUS /KDE SA BERIE ZRETEĽ NA AKCENT A POČET SLABÍK/ A NIE KRÁTKOSŤ A DĹŽKA /KVANTITA/ SLABÍK, ako tomu bolo doposiaľ v klasickej gréckej poézii.
Túto teóriu v pravom svetle, dôležitosti a kráse určite a rozvážne poznal prvý PITRA na jednom rukopisnom kánone v Petrohrade roku 1859, ktorý kánon je napísaný na oslavu slávnej divotvornej ikony Presvätej Bohorodičky jedného atoského monastiera, ktorá sa nazýva PORTAYTISSA, a nazýva sa tak preto, že bola namaľovaná na jednom portáli /hlavný vchod/. V tomto rukopise našiel Pitra symetrické časti, ktoré boli uvádzané ako strofy a jednotlivé časti a vety boli oddelené červenými bodkami. Toto ho priviedlo k počítaniu slabík a v ich počte našiel konštitutívny /podstatný, základný/ zákon cirkevných piesní, ktorý potvrdili aj piesne v rukopisoch iných knižníc. V Moskve našiel Pitra jeden grécky rukopis „KONDAKARION“, tj. rukopis, v ktorom sú ďalšie cirkevné piesne zvané kondaky. Tu sa mu odhalil celkom nový pohľad na grécku cirkevnú poéziu. Túto svoju teóriu úplne vyložil Pitra vo svojom spise: Hymnographie de l' église grecque, Rome 1867, str. 3-10, a ďalej v predslove spisu: Analecta sacra spicilegio Solesmensi parata /p. I.-XCIV./, kde uviedol výsledok svojej dlhoročnej práce a vytlačil TROPOLOGION, zbierku cirkevných piesní, viacej či menej známych z niekoľko rukopisných zbierok, a to väčšinou KONTAKIA. Pisatelia týchto hymnov sú označení v akrostichu /verše, v ktorých prvé alebo posledné písmená tvoria slovo alebo vetu/, a ak toho nie je, potom je ťažko určiť pisateľa.
Túto teóriu potvrdil a doplnil klasický filolog W. CHRIST vo svojom spise Anthologia graeca carminum christianorum, a jeho prácu podporoval Helén M. PARANIKAS, v ktorého vlasti sa nevedomky uchovali v melódii zákony tejto teórie. Pomocou melódie gréckych cirkevných piesní, ktoré sa spievajú v gréckej Cirkvi, podal Christ výklad rytmických zákonov tejto teórie a dokázal, že zhodné verše majú nielen rovnaký počet slabík, ale aj taký istý prízvuk.
Nás však v celej tejto záležitosti zvlášť zaujíma umelecká forma cirkevných piesní v slovanskom jazyku. Tu sa musíme opýtať, ako postupovali slovanskí prekladatelia prekladajúc grécke cirkevné piesne do slovanského jazyka, či cirkevné piesne v slovanskom preklade sú poéziou vo veršoch a strofách, či o nich platí všetko to, čo sme hovorili o gréckom texte cirkevných piesní a či slovanský text týchto piesní môže prispieť k stanoveniu metriky u gréckych textov cirkevných piesní. Slovanské texty cirkevných piesní, ktoré dnes užívame v Cirkvi, sú tlačené v próze, a v nich samotných nemáme žiadne svedectvo, kľúč ani dôkaz pre stanovenie teórie, že tieto piesne buď v slovanskom, alebo v gréckom texte boli zostavené v strofách a veršoch. Inak je to so starými rukopisnými cirkevnými knihami srbskoslovanskej recenzie. Ak vezmeme tieto rukopisy, na prvý pohľad uvidíme, že ich text je v próze, a že jedinou interpunkciou sú bodky, tak ako v gréckych rukopisoch. Z toho usudzujeme, že prekladateľ pracoval nad prekladom tak, ako v originále, položil riadok za riadkom a za každý riadok, ako v originále, položil bodku. V originále tieto riadky boli verše a oddeľovali sa bodkou, ktoré gréckemu spevákovi slúžili súčasne ako kritérium pre spev. V preklade potom vyznel zmysel jedného verša, a prekladateľ sa nestaral o to, či je to u neho verš so stanoveným počtom slabík a či srbskoslovanský preklad piesní má nejakú umeleckú formu. Jeho jedinou starosťou bolo, aby preložil tieto piesne pre bohoslužobnú potrebu.
Pomocou srbskoslovanskej redakcie týchto starých rukopisných piesní môžeme stanoviť umeleckú básnickú formu originálov, pretože kde je v slovančine bodka, tam je aj v originále, a v originále sú verše oddelené bodkou. Ak porovnáme jednotlivé riadky oddelené jeden od druhého bodkou, dostaneme strofy s veršami. A nielenže slovanské preklady prijali bodky, tj. umeleckú formu gréckych originálov cirkevných piesní, ale aj grécka hudba, tj. melódie spoločne s formou prešli do srbskej Cirkvi, takže umelecká forma ako v gréckom origináli, tak aj v slovanskom preklade bola v súlade s melódiou piesne. Iba analogický počet slabík márne nachádzame v slovanských prekladoch cirkevných kníh. /ABICHT sa pokúšal dokázať, že aj v slovanských textoch máme analogický počet veršov z gréckych piesní, čo nie je presné a o čom pochybuje aj V. JAGIČ a považuje to za nedokázané. Pozri: Abicht, Haben die alten slavischen Übersetzer der griechischen Kirchenlieder die Silbenzahlen der griechischen Liederverse festgehalten? Archiv für slavische Philologie, XXXVI. Bd /1914/ III. n. IV. Heft./.
Pôvod cirkevnej poézie treba hľadať v starozákonnej hebrejskej poézii, v starozákonných žalmových ódach, lebo mnohé vlastnosti tejto poézie boli prenesené do kresťanskej cirkevnej poézie nielen z originálu, ale aj z prekladu Septuaginty /preklad 70-tich/. Na rozvoj tejto poézie malo
ďalej vplyv okrem srbskej cirkevnej poézie tiež grécke kazateľstvo svojimi najoduševnelejšími a vznešenými miestami, totiž vysoká rétorická próza kresťanských kazateľov; ich kázne neboli ničím iným, než hymnami v próze, a môžeme ich nazvať hymnami, ktoré sú pravda bez metriky /aneu metrou/, ale nie bez rytmu /aneu rithmou/. Obzvlášť štýl kázania 4. a neskorších storočí sa stále viac približoval štýlu dityrambu /lyrickopoetická oslavná báseň radostného opojenia životom; chválospev/. Teda takouto cestou sa postupne vyvíjala grécka bohoslužobná poézia.

18. Hymny a piesne zostavené zbožnými kresťanmi
Druhy a mená cirkevných piesní
Už z uvedených slov apoštola Pavla /Ef 5,19; Kol 3,16/ je zrejmé, že kresťania v apoštolskej dobe mali a užívali zvláštne hymny /chválospevy/, pretože cirkevný spev v apoštolskej dobe nemohol sa obmedziť iba na žalmy a iné biblické piesne. Novej Cirkvi patrilo sa spievať Bohu novú pieseň /Ž 95,1/, aby výraznejšie oslavovala Jeho podstatu v troch Osobách, aby svedčila o Jeho divoch jasnejšie, než to činili žalmy a iné piesne Starého Zákona. Preto Svätý Duch dal Cirkvi Nového Zákona okrem iných darov ešte dar spievať chválospevy /1Kor 14,26/. Tieto chválospevy, ktoré apoštol Pavel nazýva duchovnými, užívali sa nielen v apoštolskej dobe, ale aj v neskorších dobách. Tak svätý Ignác vo svojich listoch Efezským a Rimanom zmieňuje sa o chválospevoch, v ktorých sa oslavuje Christos /Epist. ad Ephes. n. 4, Migne, Patr. gr., t. 5. p. 648, et Epist. ad Roman. u. 2, Migne, ibid., p. 688/. Podľa listu Plínia cisárovi Trajánovi spievali kresťania z Bythínie piesne chvály Christovi, a Justín Mučeník takisto spomína kresťanské hymny, ktorými veriaci oslavujú Christa /Justin. Mart., Apol. II. pro Christ. c. 13/. Presbyter Gájus /2. st./ hovorí /podľa Euzébia Hist. eccl. 1. V. c. 28./ proti Artemonovi, ktorý popieral Božstvo Isusa Christa: „Kto ešte nevie, že sa ako mnohými žalmami, tak aj od veriacich bratov zostavenými hymnami /...Psalmos de osoi kai odai.../ ospevuje Christos ako Boh“.
O mučeníkovi Atinogenovi /+ 311/ vypravuje svätý Bazil, že pred svojou smrťou zostavil jeden chválospev, ktorý je všade už dlho známy /Liber de Spiritu sancto c. 29, Migne, Patr. gr., t. 32. p. 205/. Svätý Dionýzius chváli egyptského biskupa Nepota, ktorý zostavil mnoho hymnov, ktorými sa kochajú mnohí /Por. Euseb., Hist. eccl. 1. VII. c. 24/. Pedagóg Klementa Alexandrijského začína dvoma hymnami k Christu Spasiteľovi a Slovu, ktoré však nevošli do cirkevného užívania /Clemens Alex., Paedag. 1. III. c. 7, Migne, Patr. gr., t. 8. p. 681-684/.
Aj Tertulián /Apologeticus adv. gentes c. 2, Migne, Patr. lat., t. I. p. 321, a Lib. ad uxorem c. 9, Migne, ibid., p. 1417/ a Origen /Contra Celsum 1. VIII. n. 67, Migne, Patr. gr., t. XI. p. 1617/ hovoria o hymnách chvály k Bohu a Christu, ktoré zostavili kresťania, a podľa ich správ spievanie chválospevov bolo tak obvyklé, ako spievanie žalmov.
Cirkevné piesne, ktoré máme v našich bohoslužobných knihách, sú mnohopočetné a rôznorodé podľa ich vlastností, ale z toho mnoho aj rovnakého mena. Piesne, ktoré sa vyskytujú v bohoslužobných knihách, sú:
ANTIFONA, antifón. Antifonový spev znamená spievanie žalmov a ostatných cirkevných piesní, a to oddelene dvoma chórmi tak, že jeden druhému striedavo odpovedá /antifonéo, odpovedať/. Táto obyčaj spievania bola v užívaní už u starých Grékov, čo dosvedčujú slová STROFI i ANTISTROFI, EPÍRRIMA i ANTEPÍRRIMA. Filon /De vita Contempl. p. 102, ed. Paris. 1640/ pripomína, že aj Terapeuti v Egypte zaviedli podobné piesne. U kresťanov zaviedli tento spôsob spievania podľa svedectva Teodorita dejepisca /Hist. eccl. 1. II. c. 24/ najprv antiochijskí presbyteri Flavian a Diodor v Antiochii, naproti tomu podľa svedectva iných /Socrates, Hist. eccl. 1. 6. c. 8. Georgius Alexand., Vita S. Joannis Chrysostomi, Migne, Patr. gr., t. 114. p. 1113, a Nicephorus Callistus, Hist. eccl. 1. 13. c. 8./ je tento spôsob spievania zavedený opravdu najprv v Antiochii, ale neučinili to Flavian a Diodor, ale Ignác Bohonosec /+ 104 - 116/. Tento spôsob spievania žalmov sa tak všetkým zaľúbil, že sa v Antiochii rozšíril po všetkých gréckych Cirkvách a s úsilím a na radu svätého Ambróza taktiež na Západe. Neskôr bolo ustanovené, aby sa nielen verše žalmov, ale aj nové piesne, verše a kánony a neskôr aj každá skupina cirkevných piesní spievala striedavo oboma chórmi /spevákmi/, a táto obyčaj sa zachovala v pravoslávnej Cirkvi až dodnes.
Pod slovom ANTIFONA, antífona, okrem vyznačeného spôsobu /striedavého/ spievania rozumieme vlastne iba niektoré skupiny cirkevných piesní, a to: 1. ANTIFONY KAFIZMY, tj. tie časti či slávy kafizmov, pre ktoré predpisuje cirkevný ústav /typikon/, že ich verše sa spievajú striedavo dvoma chórmi. V dni sviatočné a slávnostné spieva sa prvá antifona prvej kafizmy a niekedy aj celá prvá kafizma /Nikoľskij, Posobije, str. 194/. 2. ANTIFONY IZOBRAZITEĽNÉ, ta tipika, tj. verše žalmu 102. a 145.: BLAHOSLOVI DUŠE MOJA HOSPODA... a CHVALI DUŠE MOJA HOSPODA..., ktoré sa spievajú v sobotu, v nedeľu, v niektoré sviatky a v dni predprazdenstva a poprazdenstva na liturgii hneď po veľkej ektenii. Tretiu antifonu u izobraziteľných antifonov tvoria blahoslavenstvá /Mt 5,3-12/ s troparmi tretej a šiestej piesne na utierni. Ak stojí v bohoslužobných knihách, že sa majú spievať izobraziteľné antifony, znamená to, že sa spievajú aj blahoslavenstvá. 3. ANTIFONY DENNÉ, tj. verše z 9. žalmu: BLAHO JEST ISPOVIDATISJA HOSPODEVI..., 92. žalmu: HOSPOĎ VOCARISJA, V ĽIPOTU OBLEČESJA... a 94. žalmu: PRIJDITE VOZRADUJEMSJA HOSPODEVI..., ktoré sa spievajú na liturgii namiesto izobraziteľných žalmov a blahoslavenstiev vo sviatočné dni, alebo v tie dni, pre ktoré nie sú naznačené piesne kánona na blahoslavenstvá. Verše prvej dennej antifony /Ž 9,2-3/, ku ktorým sa pripojuje prípev MOLITVAMI BOHORODICY, SPASE, SPASI NAS, sú akoby prípravou pre slavoslovie; vo veršoch druhej antifony /Ž 92,1-2/, ku ktorým sa pridáva prípev MOLITVAMI SVJATYCH TVOJICH, SPASE, SPASI NAS, je proroctvo o skutkoch Pána a Jeho smrti na kríži; a verše tretej antifony /Ž 94,2-3/, po ktorých nasleduje prípev SPASI NY SYNE BOŽIJ, sú piesňou Pánovi, ktorý už prišiel. Ako tretí verš každej dennej antifony je malé slavoslovie, za ktorým sa u 1. a 3. antifony spievajú prípevy prvých dvoch veršov a u 2. antifony pieseň cisára Justiniána /527-565/: JEDINORODNYJ SYNE... /O monogenís Iiós.../. Denné antifony sa nachádzajú na konci Apoštola a Irmologiona. 4. ANTIFONY SVIATOČNÉ sú prorocké verše zo žalmov zodpovedajúce oslave sviatku. Tieto antifony sa recitujú alebo spievajú výlučne na Pánove /Hospodske/ sviatky z 12-tich, a to aj v nedeľu, /okrem sviatku Stritenija Hospodňa a Bohorodičných sviatkov/ a tiež na všetky dni Svetlého týždňa. Na verše prvej antifony sa spieva MOLITVAMI BOHORODICY...; na verše druhej antifony SPASI NY SYNE BOŽIJ... s dodatkom, ktorý sa vzťahuje k oslave sviatku a nakoniec pieseň JEDINORODNYJ SYNE...; na tretiu antifonu potom tropar sviatku /k veršom sviatku, žalmom sa pridávajú prípevy MOLITVAMI..., SPASI NY..., a tropare, ktoré ukazujú na Christa a novú milosť preto, aby sa vyzdvihla spojitosť a vzťah Starého a Nového Zákona/. Sviatočné antifony sa nachádzajú na liturgii sviatkov v minei, triode a pentikostariu. 5. ANTIFONY STUPŇOVÉ, anavathmoi, antifony stupňov, vchodu sa nazývajú tri antifony, z ktorých každá má tri verše, pred tretím je malé slavoslovie, a verše sú vzaté zo žalmov. Tieto antifony sa nazývajú stupňové či vchodové /anavathmon/ preto, že pozostávajú z veršov vzatých z 15 žalmov /119-133/, ktoré majú nadpis PESŇ STEPENIJ /odeí ton anavathmon/, piesne vchodu, a nazývajú sa tak preto, že týchto 15 žalmov spievali Židia na 15-tich stupňoch jeruzalemského chrámu, ktoré viedli z predsiene /siene/ ženskej do mužskej. Tri antifony znamenajú trojičnosť Božiu. V oktoichu sa nachádza 8 stupňových piesní na 8 hlasov, a spievajú sa na nedeľnej utierni, na sviatočnej utierni a na celonočnom bdení a polyjeleju. Prvých 7 hlasov má tri antifony a 8. hlas štyri. Obsahom zodpovedajú svojmu pomenovaniu, lebo idú ako nejaké stupne od nižšieho k vyššiemu, od otročenia hriechu k posväteniu prostredníctvom Svätého Ducha, lebo v prvých dvoch veršoch každej antifony prichádza k vyjadreniu boj ľudského ducha s pokušeniami a prosba k Bohu o pomoc, avšak v poslednom sa ospevuje Svätý Duch ako prameň svetla, života a posvätenia rozumných bytostí. Antifony posledných štyroch hlasov sú si podobné svojím obsahom a niekde sú doslova rovnaké s príslušnými antifonami prvých štyroch hlasov. Antifony stupňové sa pripisujú svätému Jánovi Damaskému.
IPAKOJ, ipakoí, ipakoj /od ipakoúein, počúvať, pozorovať, počúvať niekoho a jemu odpovedať/. Piesne tohto mena sa spievajú na paschálnom povečerí, paschálnej polnočnici po kánone a na utierni pred antifonami, a po tretej piesni kánona po sedalne. Názov tejto piesne jední vykladajú tým, že ju v dávnej dobe za čtecom spieval ľud, akoby odpovedal na jeho spev. Iní sú zas toho názoru, že táto pieseň má svoje meno z toho, že sa má počúvať so zvláštnou pozornosťou /ipakoí, poslušnosť, pozornosť/, lebo sa v nej hovorí o Christovom vzkriesení, ktoré zvestovali myronosice apoštolom a celému svetu. Ústav /poriadok/ nariaďuje, že kedykoľvek sa ipakoj spieva, má sa stáť, ba dokonca aj vtedy, keď sa spieva namiesto sedalnu.
KÁNON, kanón. Pod týmto slovom označujú gramatici normy k deklinácii; v náuke o Svätom Písme toto slovo znamená knihy, z ktorých sa skladá Sväté Písmo; v cirkevnom práve sa týmto slovom nazývajú ustanovenia snemov, v ktorých sú definované zákony o svätých veciach a o kresťanskej viere. Toto všetko je prevzaté od slova meradlo, pravidlo /kanón/, ktoré užívajú stavitelia pri stavbe a tak aj pieseň, ktorá má toto meno, dostala ho preto, že je zostavená podľa nejakého určitého meradla a zákona. Slovo kánon objavuje sa dosť neskoro, a najstaršie miesto, kde sa s ním stretávame, je v akrostichoch kánona Teofana Načertannaho /+ 846/.
Kánon je teda ďalšou piesňou zostavenou z 9, prípadne 8 - lebo druhá je vynechaná - menších piesní /odaí/, ktoré nie sú viazané tak obsahom a jednotou myšlienok, ako jedným hlasom /ícho/, ktorý je obyčajne označený na počiatku kánonov. Týchto 8 či 9 piesní kánona sa skladá z jedného irmosu /eírmos/ a niekoľko /obyčajne 4/ troparov /tropária/; týchto 9 piesní má svoj základ v biblických piesňach, tj. každá z nich zodpovedá jednej piesni zo Svätého Písma, ktoré sa takisto nazývajú ódy /odaí/. Kánon je podľa toho súbor viacerých piesní, sériou piesní, a nie iba jednou piesňou.
Deväť biblických piesní, ktoré tvoria základ pre 9 piesní kánona, sú tieto:
1. Pieseň vďačnosti, ktorú spieval Mojžiš a synovia Izraela po prechode cez Červené more /2Moj 15,1-19/.
2. Pieseň Mojžišových výčitiek pred jeho smrťou, ktorou predpovedal synom izraelským trest Boží, a ktorou vytýkal nevďačným Židom, že zabudli na Božie dobrodenia /5Moj 32, 1-43/.
Táto pieseň kánona, príhodná iba pre dobu pokánia a pôstu, spieva sa v pôstnej dobe a nachádza sa iba v pôstnej triode, a v kánonoch iných dní v roku nemáme iné piesne, než v trojpiesňach kvetnej triody na všetky utorky, ale v týchto piesňach nenachádzame výčitky, ale oslavovanie Božej všemohúcnosti.
3. Radostný chválospev prorokyne Anny, matky proroka Samuela, ktorá po neplodnosti bola potešená tým, že sa jej narodil syn /1Kráľ 2,1-10/. Cirkev až do Christa bola neplodná, avšak narodením Isusa Christa stala sa plodnou.
4. Modlitba proroka Habakuka, ktorý predpovedal príchod Pána na svet /Hab 3,1-13/.
5. Modlitba proroka Izaiáša, v ktorej je radosť nad tým, že príde na svet Spasiteľ, ktorý uzmieri Boha s ľuďmi a privedie nás do svetla svojej slávy /Iz 26,9-19/.
6. Modlitba proroka Jonáša v útrobách veľryby. V piesni kánona sa opakujú výkriky proroka Jonáša, že sme sa vyslobodili z hlbín a z priepasti hriechu, z hlbkosti a pekla /Jon 2,3-10/.
7. a 8. modlitba plná nádeje a radostných chválospevov troch mládencov v ohnivej peci, ktorí zázračne vyšli z nej neporušení /Dan 3,26-56, 57-58/. V piesňach kánona vyzýva sa každé stvorenie, aby oslavovalo Boha.
9. Pieseň chvály Presvätej Bohorodičky po zvestovaní: VELIČIT DUŠA MOJA HOSPODA... /Lk 1,46-55/ a kňaza Zachariáša /Lk 1,68-79/, otca svätého Jána Predchodcu po Jánovom narodení, v ktorej sa vzdáva Bohu vďačnosť za to, že nadišiel čas príchodu sľúbeného Spasiteľa sveta. Týchto 9 piesní sa vzťahuje na príchod a skutky Isusa Christa, ako aj na novú milosť /néa cháris/, z čoho môžeme usúdiť, že mali u kresťanov veľkú vážnosť.
Iba teoreticky sa hovorí, že kánon má 9 piesní, ale v skutočnosti ich má obyčajne 8, pretože druhá pieseň je vynechaná. 9. piesní máme v kánone len zriedkakedy, napr. v dvoch pôstnych kánonoch od Andreja Krétskeho. Že táto pieseň kánona nebola vynechaná, alebo žeby vôbec nikdy neexistovala, dosvedčujú nám slová Zonara /+ 1118/, ktorý vo svojom oktoichu podal obšírny výklad kánonov o vzkriesení /kanónes anastásimoi/, ako aj akrostichy väčšiny kánonov, zostavených z mnohých viet jednotlivých strof. Dôvod k tomu, ako podotýka Zonar, spočíva v tom, že biblická pieseň /5Moj 32. kap./, ktorá slúži ako vzor pre iné piesne kánona, má čo do charakteru smutný a trúchlivý obsah. Ako trúchlopieseň neodpovedá novozákonnej radosti a radostnému oslavovaniu kresťanských sviatkov. Ale piesne kánona sú počítané v tom poradí, aby posledná pieseň kánona nebola ôsmou piesňou, ale deviatou /1,3,4,5,6,7,8,9/, a v kánone Kozmu na deň svätého Kríža /14. septembra/, ktorý má všetkých 9 piesní, je druhá pieseň kánona označená ako tretia, naproti tomu posledná je uvedená ako „áli odí enáti“, druhá deviata pieseň.
Týchto 9 piesní kánona, obsahovo slabo navzájom viazaných, pretože ich základom je 9 biblických piesní, spievaných pri rôznych príležitostiach a rôznymi osobami, má ospevovať jeden príbeh či sviatok, ktorého myšlienka sa snaží prejsť starozákonnými slovami. V tom je to umenie spisovateľov, aby na jednej strane priviedli toto všetko do súladu a k vyjadreniu, a z druhej strany, je v tom jedna zvláštnosť kánonov - neprítomnosť jednoty /rôznorodosť/ obsahu, ktorá sa do určitej miery uvádza a udržuje hlasom, ktorým sa kánon spieva, a akrostichom, ktorý byzantskí básnici priviedli do dokonalosti.
Táto skupina poézie sa nevyskytla hneď s cirkevnou poéziou v kresťanskej Cirkvi, ale už svojou zložitou sústavou dokazuje, že nespadá do počiatku cirkevnej poézie, ale do obdobia jej ďalšieho rozvoja a rozkvetu.
Najstarší spisovatelia kánonov sú zároveň i objavitelia tejto skupiny poézie, tj. kánonov. Tak Andrej Krétsky prvý zostavil namiesto 9-tich biblických piesní svoje piesne, ktoré obsahom sa rovnajú oným 9-tim biblickým piesňam a mali ten istý okruh myšlienok s pridaním jednej novej základnej myšlienky, ktorej boli zasvätené a pre ktorú boli písané. A až potom Kozma a Ján Damaský, zachovávajúci počet 9-tich piesní, začali sa slobodnejšie pohybovať.
Pravda, na niektorých miestach to vyzerá tak, akoby sa kánon spomínal omnoho skôr, ale to sú miesta buď vsunuté, alebo prichádza slovo kánon a kanonický /15. kánon Laodicejského snemu/ v inom zmysle.
Slovo kánon, kanón pre označenie 9 piesní bol prijatý v dobe Andreja Krétskeho a Kozmu Jeruzalemského. Ako k tomu došlo? Už v 5. a 6. storočí slovo kanón znamenalo výber určitých žalmov, ktoré sa spievali v monastieroch pri bohoslužbách a tiež v chrámoch. Týmto názvom sa mohli celkom ľahko pomenovať taktiež tie biblické piesne, ktoré boli povedľa žalmov najstaršími kresťanskými piesňami. Keď toto už bolo, bolo samozrejmé, že aj tie piesne, ktoré v priebehu 8. storočia prišli namiesto týchto biblických piesní, dostali názov kanón.
Na základe týchto 9-tich biblických piesní vyvinul sa kánon, ktorého 9 piesní bolo spievané v rytme a boli takto rytmickou poéziou. Avšak neostalo to všetko iba pri 9-tich piesňach, ale k jednotlivým piesňam boli pridávané tropare. Keď takto celá pieseň - kánon - bola hotová, nebola čítaná ani recitovaná, ale dosiahnúc svoju melódiu, bola spievaná, a to všetky piesne jedným hlasom. - Kánon je teda nábožná pieseň, zostavená pre bohoslužobnú potrebu, má 9, prípadne 8 piesní, a každá z nich má viacej /obyčajne 4/ strof. Počet troparov u jednotlivých piesní kánona nebol vždy ten istý, ale usilovalo sa, aby sa zaviedol počet 4 /3 tropare a 1 bohorodičen/. Spojitosť medzi 9-timi piesňami kánona a 9-timi biblickými piesňami, ako aj vzorný vzťah prvých k posledným bol spočiatku silný, neskôr však začal slabnúť. Posledná strofa piesne či tropar obsahuje chválu k Presvätej Bohorodičke a odtiaľ sa nazýva THEOTOKÍON alebo STAVROTHEOTOKÍON, keď sa ospevuje bôľ Presvätej Bohorodičky pod krížom, na ktorom bol ukrižovaný Christos.
S kánonom je spojený ešte celý komplex otázok, ktoré treba prebrať. Sú to názvy: PIESEŇ alebo ÓDA /odí/, TROPAR, IRMOS, KATAVASIA, TROJPIESEŇ, ŠTVORPIESEŇ, DVOJPIESEŇ /triódia , tetraódia, diódia/, ako aj jedna zvláštnosť kánonov - AKROSTICH.
Názvom PIESEŇ alebo ÓDA, odí /od aoidí, od slovesá aeído, spievam/ označujú sa jednotlivé piesne kánona /irmos a tropare s bohorodičnami/, a týmto pomenovaním sa oddávna nazývalo 9 piesní Starého Zákona na rozdiel od žalmov. Týmto pomenovaním nazývajú sa biblické piesne už v Cod. Alex. /rukopis LXX. z 5. storočia/, v ktorom piesne pridané k Žaltáru majú nadpis ODAÍ ID', 14 ód. Z týchto 9 piesní vyšiel základný obsah kánonov, a prvotní spisovatelia sa prísnejšie pridržiavali vzorových piesní, než neskorší, ktorí väčšinou postupovali slobodnejšie. Obzvlášť Andrej Krétsky sa riadil podľa biblických piesní a irmosy jeho kánonov sú, takpovediac, mozaikou z jednotlivých miest biblických piesní. Neskorší spisovatelia Kozma a Ján Damaský kráčali samostatnejšou cestou.
Každá óda, pieseň kánona pozostáva z jedného irmosu a niekoľko troparov.
IRMOS, eirmós, irmós. Aby sme porozumeli tomuto slovu, musíme sa najprv zmieniť o tom, že grécki cirkevní spisovatelia neboli iba pisatelia /poiitaí/ textov /épi/, ale aj skladatelia melódií /mélos/. Pretože spisovatelia považovali melódie za niečo dôležitejšie než texty, boli preto nazývaní skladateľmi /melodoí/, tj. komponistami. Takto pracovali aj klasickí spisovatelia Pinder, a nepochybne aj Eschil, Sofokles, Euripides, lebo do svojich básní vkladali aj muzikálne znaky. Podobne aj byzantskí spisovatelia - ako to vidíme v rukopisoch - kladli vedľa textu zvláštne značky, NEÚMATA /noty/, ktoré slúžili ako noty pre spevákov, teda práve tak, ako to robia naši bohoslovci alebo vedúci cirkevného spevu, keď učia ľud spievať cirkevné melódie. Teda ako text, tak aj melódia cirkevných piesní boli zostavené v tú istú dobu. Každá samostatná pieseň mala zvláštnu melódiu, a tak vznikol veľký počet piesní i melódií. Avšak v tom, že každá nová pieseň by mala svoju novú melódiu, nemohlo sa pokračovať donekonečna, ale stalo sa neskôr zvykom, že nové texty prijímali starú melódiu. Takáto strofa, ktorá slúžila ako príklad a vzor, nazývala sa EIRMÓS, a piesne, ktoré boli zostavované podľa vzoru irmosu, tj. ktoré mali rovnaký počet riadkov a podľa možnosti aj akcent na rovnakých riadkoch a rovnakú melódiu /isosullavounta kaí omotonounta, ako hovorí Theodosios Gramatik z Alexandrie/, nazývali sa TROPÁRION. To bolo asi tak, ako v notových partitúrach, že pod prvou strofou bola napísaná druhá strofa, ktorá sa spieva práve tak ako prvá. To sú základné pravidlá rytmickej byzantskej metriky. Takto nám tlmočí slovo EIRMÓS aj Zonar vo svojom komentári kánona.
Dnes pod slovom irmos rozumieme jednu strofu z niekoľkých veršov, spolu s melódiou, ktorá sprevádza text, a táto strofa slúži ako príklad a vzor pre iné strofy. Touto vlastnosťou líši sa irmos, eirmós od tropara, tropárion, pod ktorým /tropárion/ sa rozumie strofa, pieseň, ktorá rytmom i melódiou sa rovná irmosu. Týmto vzťahom - vzoru a príkladu - nemôže sa objasniť samotný názov EIRMÓS, irmos, ale etymológiou. Táto nás privedie k pojmu vzájomného spojovania /eírein/, od ktorého tento nadviazaný spoj dostal v starobylosti meno EIRMÓS. Dnes slovom EIRMÓS spájame pojem zviazania, čo grécky znamená reťaz, spojivo; možnože sa pôvodne toto slovo vzťahovalo iba na melódiu a neskôr bolo prenesené aj na strofu, zostavenú pre určitú melódiu.
Zbierka takýchto vzorových strof tvorila knihu, ktorá sa nazývala IRMOLOGION, EIRMOLÓGION. Túto knihu nám spomína Svida /+970/ v rozprave EIRMOLÓGION VYVLÍON TI. A to znamená, že v 10. a 11. storočí prichádza toto slovo EIRMÓS v takom zmysle, v akom sme o ňom hovorili.
TROPAR, tropárion, tropár je krátka pieseň, strofa, zostavená z niekoľko riadkov a hrá veľkú úlohu v cirkevnej poézii, pretože z troparov je zložená najdôležitejšia skupina cirkevnej poézie - kánon. Ba ani iné skupiny cirkevných piesní nie sú nič iné, než tropare s rôznymi zvláštnosťami a rôznymi menami. Pôvodné kondaky a kánony nie sú nič iné, než systém troparov. Názvy piesní, ako voskresen, krestovoskresen, bohorodičen, krestobohorodičen, dogmatik, trojičen, mučeničen, pokajanny a mertvenny - nie sú nič iné, než tropare s týmito menami. Podľa mienky jedných slovo TROPÁRION pochádza od slova TROPAIA, trofeje, víťazné znamenia, a tým podľa ich mienky je tropar pieseň, v ktorej sa ospevuje víťazstvo svätca, alebo nejakej myšlienky, udalosti. Iní zas, ako Zonar v spomínanom komentári, odvodzujú toto slovo od TRÉPO, a pridržiavajú sa toho preto, že sa tropar voči irmosu obracia, tj. že tropare sa spievajú podľa istého vzoru, ku ktorému sa musí každý raz obracať, keď sa tropar spieva /tétraptai/. Toto porovnávanie troparov s irmosmi vyjadruje sa v cirkevných knihách slovom PRÓS TÓ = podľa. Ale toto by bolo presné iba vtedy, keby sa objavoval tropar spoločne s irmosom; my však vieme, že tropare prichádzajú samostatne a nezávisle na irmosoch, a to omnoho skôr, než sa objavili irmosy a kánon. Preto meno TROPÁRION pochádza z oveľa staršej doby. Zatiaľ čo v 5. storočí nemáme o irmose ešte žiadne správy, z toho istého 5. storočia máme už dvoch spisovateľov troparov ANTIMA a TIMOKLA /okolo 464/, a v 4. a 5. storočí podľa svedectva otca PAMVONA spievali sa tropare v Alexandrii, potom v Kapadocii /pozri Pitra, Hymnogr. p. 43./ a v Palestine. Teda tropare, TROPÁRIA, nevyskytujú sa iba v kánonoch, ale vyskytujú sa aj inak, ako samostatné piesne, ktoré sa už omnoho skôr spievali na večierni a utierni. Názov TROPÁRION teda nepochádza od TRÉPO, ale ako hovorí Christ, je to skôr deminutívum /zdrobnenina/ od TRÓPOS /čo označuje hudobný spôsob/, tak ako slovo ODÁRION je odvodené od ODÍ. Slovom TRÓPOS už starí Gréci nazývali spôsob, ktorým sa spievalo, a spomínajú a nazývajú rôzne spôsoby a harmónie spevu: TRÓPOUS, ako: LÝDION, MIXOLÝDION, IPOLÝDION, FRÝGION, IPOFRÝGION, DÓRION, IPODÓRION. A že sme na pravej ceste, potvrdzuje nám analógia slova EIDYLLION oproti slovu EÍDOS. A to, že u Grékov bolo toto slovo oddávna v užívaní, najlepšie dokazuje názov knihy TROPOLÓGION, v ktorej sa nachádzajú piesne zložené z troparov. Tropare sa v cirkevnej poézii vyskytujú pod rôznymi menami, ktoré dostali podľa svojho obsahu. Spomenieme aspoň niektoré.
VOSKRESEN, voskrésen, anastásimon je pieseň, v ktorej sa ospevuje vzkriesenie Christovo. A pretože sa vzkriesenie oslavuje každú nedeľu, tento názov súčasne dokazuje, kedy sa tieto piesne užívajú. Odtiaľ aj iné piesne dňa vzkriesenia nazývajú sa týmto menom, ako: voskresné tropare, voskresné stichiry, voskresný kánon /tj. nedeľný/atď.
KRESTOVOSKRESEN, krestovoskrésen, stavroanastá- simon je pieseň, ktorou sa zvelebuje a oslavuje utrpenie Pána Isusa na kríži a Jeho vzkriesenie.
BOHORODIČEN, bohoródičen, theotokíon je pieseň zostavená na počesť Presvätej Bohorodičky. Avšak pieseň, v ktorej sa ospevuje bôľ a nárek Presvätej Bohorodičky pod krížom, na ktorom bol ukrižovaný Isus Christos, sa nazýva:
KRESTOBOHORODIČEN, krestobohoródičen, stavro- theotokíon, ktorý sa spieva v stredu a piatok namiesto bohorodična.
Pretože uctievanie Presvätej Bohorodičky od 8. storočia veľmi zosilnelo, objavili sa v cirkevnej poezii nespočetné bohorodičné piesne - THEOTOKÍA. Ján Damaský ako prvý nariadil, aby v každej piesni kánona za tretím troparom nasledoval posledný tropar - bohorodičen, v ktorom by bola oslava Presvätej Bohorodičky. Dokonca aj k tým kánonom, ktoré nemali bohorodičné piesne, pridávali sa bohorodičny. A toto sa dialo nielen s kánonmi, ale aj s inými piesňami, ku ktorým boli pridávané piesne - tropare, ktoré obsahovali chválu k Presvätej Bohorodičke. Takto celá cirkevná poézia bola zahrnutá najnežnejšou chválou, plnou najčistejších citov, takže môžeme bez zveličovania povedať, že akonáhle sa ľudské srdce zachvelo citom, neboli z vďačnosti spievané vznešenejšie pochvalné piesne nad piesne zasvätené Presvätej Bohorodičke. Nikde nie je tak ospevovaný bôľ, ako v cirkevných piesňach bôľ Presvätej Bohorodičky nad ukrižovaným Synom. Ani v jednej Cirkvi nie je tak ospevovaná Presvätá Bohorodička, ako v pravoslávnej Cirkvi, a nikto nebude nikdy s tak vznešenou poéziou ospevovaný, ako práve Presvätá Bohorodička v piesňach pravoslávnej Cirkvi.
DOGMATIK, dogmátik, dogmatikón sa nazýva pieseň, ktorá obsahuje chvály k Presvätej Bohorodičke a dogmatické učenie o Isusu Christu, a to o vtelení, o nerozdelenom spojení dvoch prirodzeností Isusa Christa, alebo o niečom inom, čo sa vzťahuje k Jeho bohočlovečenstvu. Bohorodičné dogmatiky sa delia na dogmatiky veľkej a malej večierne. Tieto posledné sa spievajú ibav nedeľu, pretože sa v nich ospevuje Christovo vzkriesenie, kdežto dogmatiky veľkej večierne sú širšieho obsahu a spievajú sa v ostatné dni. Dogmatiky sa spievajú po stichirách na HOSPODI VOZZVACH a po stichovných stichirách. /Dogmatiky objasnil diakon Sergij Borzecovskij, Objasnenije dogmatikov vosmi hlasov, Moskva 1879./.
TROJIČEN, tróičen, triadikón nazývajú sa piesne, v ktorých sa oslavuje Presvätá Trojica a v ktorých je učenie o trihypostáznom Bohu, a spievajú sa podľa týždenného hlasu na utierni po šestižalmoch /šestopsalmii/ v tie dni, keď sa namiesto BOH HOSPOĎ I JAVISJA NAM... spieva ALLILUIA. Vzťahujú sa k službe dňa, preto majú na konci dodatok, ktorý je v spojitosti s bohoslužbou dňa, napr. v pondelok: PREDSTATEĽSTVY BEZPLOTNYCH TVOJICH POMILUJ NAS atď. V pôstnej triode sú zoradené podľa hlasov na konci knihy, a pred nimi sa nachádzajú denné dodatky.
MUČENIČEN, múčeničen, martyrikón sú piesne na počesť svätých mučeníkov. Spievajú sa podľa oktoichu /osemhlasník/ každého dňa v týždni, okrem nedele, na večierni - pri stichirách na stichovne /v sobotu aj pri stichirách na HOSPODI VOZZVACH/, na utierni - pri sedalnách, pri kánonoch /okrem štvrtku/ a pri stichirách na stichovne, a na liturgii - pri blahoslavenstvách. Mučeničné piesne máme iba v oktoichu a v triodách, ktoré nahradzujú oktoich. Avšak piesne v minei, kde sú napísané celé služby na počesť svätcov, nemajú nadpis mučeničné.
POKAJANNA alebo UMILITEĽNA /pieseň/, POKÁJNYJ ili UMILÍTEĽNYJ, metanoikón. Všeobecnou témou týchto piesní je vyznanie hriechov pred Bohom, skrúšenosť a prosba za ich odpustenie. Nachádzajú sa v oktoichu na bohoslužbách v pondelok a v utorok medzi tými piesňami, ktoré môžu byť zmenené.
MERTVENNÉ A POKOJNÉ, MÉTVENNYJ I POKÓJNYJ, nekrósimon sú piesne, v ktorých sú modlitby za pokoj zomrelých duší, členov Cirkvi. Ich miesto je počas sobotných bohoslužieb, pretože Cirkev v tento deň koná spomienku za zomrelých. Tu patria tiež MERTVENNIJI TROPARI I NEPOROČNIJI /SVJATYCH LIK OBRITE.../, ktoré sa spievajú na pohrebe a na parastase.
KATAVASIA, katavásija, katavasía znamená to isté, čo EIRMÓS, a preto čítame v triode: KATAVASÍAN DE LÉGONEN TOÚS EIRMOÚS TÓN KANÓNON /katavasiou nazývame irmosy kánona/. Zdá sa, že toto pomenovanie vzniklo v dobe, keď sa tropare kánona začali čítať, nie však spievať, a kedykoľvek sa tieto čítali, po každej piesni spieval sa irmos tejto piesne. Tieto irmosy nazývajú sa katavasia; katavasia preto, že dokiaľ sa čítali tropare kánona, sedelo sa na oboch stranách solee, ale akonáhle sa začali spievať tieto irmosy, zostupovali speváci z pravej a ľavej strany zo sedadiel /katavaíno/ doprostred chrámu, kde sa spojili a spievali irmos.
DVOJPIESEŇ, TROJPIESEŇ, ŠTVORPIESEŇ, diódia, triódia, tetraódia sú menšie piesne kánona, ktoré nemajú ako plné kánony 9 piesní, ale iba 2, 3 alebo 4. Keď na niektoré obyčajné sviatky bolo nadmieru 9 piesní kánona, boli niektoré piesne vynechané a zostali iba 2, 3 alebo 4 piesne, a to prvá a posledná, 1., 8. a 9. Prvý, ktorý začal takéto krátke piesne písať, bol Kozma Jeruzalemský, od ktorého si brali príklad Jozef a Teodor a zostavili trojpiesne pre celú Štyridsiatnicu. Trojpiesne sa nachádzajú iba v pôstnej a kvetnej triode, podľa ktorých táto dostala aj svoje meno. Iba niekoľko piesní je v mineách, a to na sviatok Christovho narodenia, Bohozjavenia Pána a Premenenia Pána. Štvorpieseň Kozmovu na Veľkú sobotu doplnil mních Marek, neskorší biskup idruntský, so štyrmi piesňami tak, že vznikol úplný kánon, naproti tomu irmosy prvých 4 piesní napísala Kasija.
K najcharakteristickejším zvláštnostiam kánona patrí AKROSTICH /AKRÓSTICHÍS je zložený z dvoch slov: ákros - vrch, a stíchos - verš, od steícho. Najstarší akrostich v kresťanstve je ten, ktorý dáva slovo ICHTHYS, ktoré bolo v kresťanskej Cirkvi prijaté ako znamenie Christovho mena, Jeho zrodenie od Boha, 2 prirodzenosti a ako Spasiteľa: ISUS CHRISTOS BOŽÍ SYN SPASITEĽ. Akrostich starostlivo spracoval Wilchelm Weih, Die Akrostichis in der byzantinischen Kanonesdichtung, Leipzig u. Berlin, 1908/, akrostichís, kraegranésije /grano=ese, verš, stíchos, versus/, kraestóročije, tj. že počiatočné slová jednotlivých strof /irmosov a troparov/ začínajú takými písmenami, že keď sa tieto zoradia jedno za druhým, dajú buď abecedu od a /alfa/ do o /omega/, tzv. abecednú akrostichiru, akrostichíra kat' alfáviton, alebo vyjdú slová vo verši /hexameter alebo jamb/, alebo v próze, v ktorých sa nám ukazuje myšlienka, alebo meno spisovateľa, ktorý tú pieseň zostavil, alebo čokoľvek iného o pisateľovi alebo obsahu piesne. Krásny príklad abecednej akrostichiry máme v Sergijovom AKATHISTU. Akrostichira je napísaná v čele kánona pred prvou piesňou, a to nielen v gréckych cirkevných knihách, ale aj v slovanských, aj keď v týchto posledných z mnohopočetných písmen mnohopočetných slov troparov a irmosov nemôže vzniknúť akrostichira, pretože prekladatelia kánonov nechceli v prekladoch zachovať túto básnickú zvláštnosť. Akrostichira začína často už v samotnom predslove, a podľa toho vieme, že jeden a ten istý autor zostavil predslov i tropare. V najstaršej cirkevnej poézii je akrostich veľmi dôležitou vecou, lebo je skoro jedinou cestou, podľa ktorej môžeme nájsť meno autora. Tento prípad je obzvlášť u Romana.
Táto básnická zvláštnosť pochádza z Východu. Akrostich máme už v literatúre klínového písma, ďalej ho nachádzame v klasickej literatúre starých Grékov, potom u Židov /Žalm 118., Plač Jeremiášov/, v Starom Zákone, a potom - a to dosť skoro - aj v kresťanskej poézii. Akrostich sa nachádza vždy u každého kánona, - v tejto veci nie je jednotnej pravidelnosti, ale veľká rozmanitosť. Tak napr. Andrej Krétsky ponecháva svoje piesne väčšinou bez tejto okrasy. Jední potom ozdobujú svoje piesne a kánony abecedným akrostichom /obyčajne u kánonov písaných na oslavu Presvätej Bohorodičky a u kánonov predsviatočných, kanónes proeórtioi/, radovými číslovkami, druhí potom akrostich písaný v próze, a tretí - a to u väčšiny kánonov - metrický akrostich /jamby a hexameter/. Okrem toho všetkého máme ešte dvojité akrostichy, tj. irmosy a tropare kánonov vyjadrujú jedno a bohorodičné piesne kánona druhé, obyčajne meno toho, kto napísal buď iba bohorodičen a pridal k nemu kánony, alebo celý kánon. Niektorí opäť jednoducho pridávajú svoje meno k akrostichu, napr. Jozef. Andrej Krétsky vlastne neužíva akrostichy. Ján Damaský napísal niektoré kánony bez akrostichov /8 nedeľných kánonov v paraklitiku/, iné zas s abecedným akrostichom, ale väčšinu svojich kánonov napísal s akrostichami v hexametru a jambe. Podobne ako Ján Damaský zostavuje svoje piesne aj Kozma. U Teofana vidíme ešte väčšiu pestrosť, lebo napísal najviac akrostichov hexametrických, povedľa jambického trimetru. U neskorších spisovateľov prevladá už rovnaká obyčaj.
V akrostichu je rôzny obsah. Tak spomína sa v ňom svätec alebo sviatok, na oslavu ktorého je kánon napísaný, a to meno svätca sa spomína buď výslovne, alebo je vyjadrené v etymologických figúrach, zdôrazňujúc jeho najcharakte- ristickejšiu vlastnosť. Takto začali Kozma a Ján Damaský, po nich potom postupujú tak všetci neskorší spisovatelia kánonov. Okrem toho sa často v akrostichu spomína skupina piesne /aínos, imnos, kanón, odí, épos, mélos, melódia, psalmós, asma atď./. Je nesmierne dôležité, keď v akrostichu je uvedené meno autora, ktorý kánon napísal, a našťastie býva to často, a meno je vyslovené buď v samotnom akrostichu, alebo v epilógu, alebo v bohorodičnách. Tento spôsob máme u kánonov Jána Damaského, Teofana, Jozefa, Fótia, Juraja Skilicu a iných.
V cirkevných knihách máme medzi piesňami kánona, a to po šiestej piesni 2 piesne, ktoré tvoria samostatnú skupinu piesní, ktorá nie je v nijakej súvislosti s kánonom, nepochádza ani od toho istého autora, napriek tomu, že je uvádzaná za 6. pieseň, a sú to KONDAK a IKOS.
Pod názvom KONDAK, kontákion alebo kondákion, kondák rozumieme dva druhy piesní. Jeden kondak, ktorý máme v našich cirkevných knihách za 6. piesňou kánona, je krátka pieseň o jednej strofe, a druhý kondak je vlastne starý chválospev, poetické kázanie zložené z 20-30-tich strof /oíkoi/, ktoré sú všetky rovnako zostavené /počet slabík, akcent a syntaktické radenie sa úplne zhoduje/, ale líšia sa od nich úvodom, ktorý je pred nimi. Tento úvod má obyčajne jednu, dve, ba aj tri strofy a zvláštnu metriku, inú než metrika samotných strof /oíkoi/.
Všetky strofy v tomto kondaku nazývajú sa IKOSY, oíkoi a majú rovnaký prípev /refrén, efýmnion alebo akroteleútion/ o 1-2 veršoch, a Gréci ho nazývajú tiež ANAKLÓMENON, tj. odpoveď. V kánonoch ho zriedkakedy nachádzame. Najvýznamnejším spisovateľom takýchto kondakov je Roman Melodis /Sladkopivec/ a máme ich v Petrinovom tropologiu /Analecta I./. Jeho kondaky patria k najstarším, ktoré sa môžu datovať. Pozostávajú z väčšieho počtu izometrických /rovnomerných/ strof a alometrického /ktorý má inú metriku/ úvodu /koukoúlion/. Iniciálne strofy tvoria vždy akrostich, a ako ikosy /oíkoi/, tak aj koukoúlion majú jeden a ten istý refrén. Za predhistóriu tejto poriedkej literárnej skupiny berú sa do úvahy predovšetkým sýrske básnické formy 4. a 5. storočia /Memre, Madrascha, Sugitha, metrické kázne/. Z gréckych spisov patria sem Metodov /+ 312/ PARTHÉNION. Máme kódexy, tj. staré rukopisy, v ktorých sú iba takéto piesne, kondaky a nazývajú sa KONDAKÁRIA. Najstaršie z nich sú Vatopedský, Sinajský, Pathmoský a Viedenský. Kondaky tejto skupiny Romana Melodisa nenachádzajú sa v našich cirkevných knihách, čo je zaiste veľká škoda. Dôvod, prečo sú vytlačené z našich cirkevných kníh je ten, že neskorší cirkevní spisovatelia neboli spokojní s týmito jednoduchými cirkevnými básnickými výtvormi, a že neboli podľa vkusu ich doby, kedy sa redigovali cirkevné
42
knihy. Neskorší básnici ich vytisli z cirkevných kníh taktiež preto, aby urobili miesto pre svoje kánony. Je veľká škoda, že tieto nádherné básne Romana, plné jednoduchej formy a nebeskej vznešenosti, plné nadšenia k Presvätej Bohorodičke sa nespievajú a nečítajú v našich chrámoch. Roman Melodis bol vyhnaný z gréckej Cirkvi a odišiel do ústrania, do sveta, ktorý mu vytvoril kult a obdivuje jeho hlbokú zbožnosť a krásu jeho slov.
Obsah veľkých kondakov je identický s obsahom raných byzantských kázní. To najlepšie dokázal prof. Maas /pozri P. Maas, Das Kontakion, Byz. Zeitschrift, XIX. Bd /1910/, str. 285./, ktorý objavil podobnosť Romanových kondakov s kázňami Bazila Veľkého a poukázal v Romanových kondakoch na jednotlivé miesta, ktoré sa hodia len na kázanie prednesené pred poslucháčmi. V dôsledku toho je teda kondak poetické lyrické kázanie, ktoré sa spievalo, a refrén odpovedal zbor. Znaky, ktoré dávajú spisovatelia svojim piesňam, sú veľmi početné a nestanoviteľné. Nazývajú sa ÍMNOS, ÉPOS, POÍIMA, PSALMÓS, AÍNOS, DÉISIS, PROSEUCHÍ, ALFÁVITON, ÁSMA, preto teda nie je jediného charakteristického mena.
My však pod menom KONDAKY, kontákia rozumieme tie piesne, ktoré sa nachádzajú u kánonov za 6. piesňou, teda na utiernej bohoslužbe; spievajú sa taktiež na liturgii. Nemáme o nich veľa správ, iba toľko vieme, že je v nich obsiahnutá krátka správa, či lepšie chvála na život svätca, alebo na svätý príbeh, ktorý sa oslavuje. Či sú tieto kondaky, ktorých veľkosť nepre- sahuje viac než jednu strofu, úvodom tých starých obšírnych kondakov o 24-30 strofách, nemôžeme s určitosťou povedať, ale zdá sa, že sú. Úvod piesne AKATHISTA, ktorý je takisto skupinou starých obšírnych kondakov, slúži ako kondak sviatku Zvestovania /25. marca/: VOZBRANNOJ VOJEVODI... Pôvod mena KONTAKION je veľmi nejasný.
Niektorí si myslia, že slovo KONTÁKION je odvodené od KÓNTAX, IACULUM /oštep/, ale pravdepodobnejšie je, že KONTÁKION znamená palicu, na ktorej bol zvinutý pergamen /membrana, apó kontou perí tou opoion etulýsseto i memvrána, teda ROTULUS, Pitra, Analecta sacra I. Proleg. X./, a tento názov prešiel potom aj na samotný obsah - pieseň -, ktorá sa nachádzala na pergamene /pozri o tom: Arcudii, De concordia eccl. et orient. str. 433. Túto mienku prijal aj Du Cange vo svojom slovníku Glossarium ad scriptores, mediae et infimae graecitatis, Lugd. 1688./.
OÍKOS, IKOS nazývali sa jednotlivé strofy veľkých starých kondakov Romanových, Sergija, Anastasia a iných básnikov, ktorí vynikli v 6. a 7. storočí, prv než začala prosperovať poézia kánonov. O ikosoch ako aj o kondakoch nemáme mnoho určitých správ. Sú to v podstate zvyšky, strofy pôvodných veľkých kondakov, ktoré ustúpili kánonom, a ktoré boli zachránené ako svedectvo starej poézie, ktorá bola kánonmi vytlačená. Zo všetkého sa zachovali iba jednotlivé strofy OÍKOS so svojím proemiom /úvodom/, ktorý snáď predstavuje kondak. Obe piesne, kondak aj ikos, sú umiestnené v kánone za 6. piesňou. Odtiaľ je tá spojitosť medzi kondakom a ikosom, tj. majú jednu a tú istú tému /oslavovanie svätca alebo svätého príbehu, ibaže v ikose je to podané obšírnejšie/ a tú istú súvislosť medzi oboma piesňami, kondakom a ikosom, a kánonom. Názov OÍKOS znamená dom, izbu, celu, snáď pre podobnosť, lebo celý kondak je ako stavba, a jednotlivé strofy - ikosy - sú izby, cely. Je to ako v sýrštine /ba aj v hebrejčine/, kde slovom, ktoré znamená dom, označujú sa strofy piesní, tak ako v taliančine „stanze“.
STICHIRA, stichirá, stichíra pochádza od slova STÍCHOS, ktorým sa označujú verše žalmov a iných piesní, zostavených podľa vzoru žalmov. V takýchto veršoch nachádzame počiatky cirkevnej poézie, keď sa k veršom starých žalmov a piesní pridávali nové refrény /ephymnia/ alebo tropare, a tento vzťah sa označoval tak, že sa verše nazývali STÍCHOS, a piesne /tropare/, ktoré sa k veršom pridávali, nazývali sa STICHIRÁ. Avšak keby bolo stichír toľko, koľko veršov má žalm, muselo by ich byť veľké množstvo a ich spievanie by dlho trvalo. Aby sa tomu predišlo, bolo poznamenané, že sa spievajú stichiry na 4, na 6 veršov, alebo na toľko, koľko ich treba. Z refrénov sa, takpovediac, vyvinula cirkevná poézia, a refrén je začiatkom stichiry. Tento spôsob existoval už u Židov, a od nich ho prijala aj novozákonná Cirkev. Ľud pôvodne spoluúčinkoval pri bohoslužbe iba volaním ALLILUIA, OSANNA, AMIŇ, HOSPODI POMILUJ. V tomto je zárodok stichiry a cirkevnej poézie.

Stichiry máme:
1. STICHIRY NA HOSPODI VOZZVACH, tá stichirá eís tó Kýrie ekékraxa, lebo sa pred nimi spievajú verše zo žalmu 140: Hospodi vozzvach k Tebi uslyši mja..., potom 141. a 129.
2. STICHIRY STICHOVNE, tá apósticha, alebo NA STICHOVNE, lebo sa pridávajú k veršom, vzatým z rôznych žalmov, alebo z iných kníh Svätého Písma, ktoré svojím obsahom sa podobajú príbehu, ktorý sa spomína buď na pamiatku týždenného alebo mineového /mesačného/ dňa. Tieto stichiry sa spievajú pred koncom večierne a utierne.
3. STICHIRY NA CHVALITECH, tá stichirá eís tó eíneite, lebo majú pred sebou verše z tzv. chválitebných žalmov 148., 149. a 150., v ktorých sa často opakuje slovo CHVALITE. Najstaršie stichiry sú pripisované Anatoliovi, patriarchovi carihradskému /+458/.
SVITILEN, svitílen, fotagogikón. Tak sa nazývajú piesne, ktoré sa spievajú po kánone na utierni v týždni, okrem nedele, a nazývajú sa tak preto, že je v nich modlitba za osvietenie zhora svetlom nebeskej milosti, a potom s každým žijúcim tvorom /VSJAKOJE DYCHANIJE/ dôstojne chválime Hospodina žalmom 148: CHVALITE HOSPODA S NEBES, ktorý nasleduje bezprostredne za svitilnom. SVITILNY na všetky hlasy sa nachádzajú na konci oktoicha vo zvláštnom oddiele, a v mineách a v triode /tu beznadpisu hlasu/ hneď za 9. piesňou, kde sa aj spievajú.
EXAPOSTILARIJ, exaposteilárion, eksapostilárij. Tak sa nazývajú piesne, ktorými sa na bohoslužbách nedeľných a niektorých sviatkov na počesť Isusa Christa zamieňajú denné SVITILNY, a sú uvádzané namiesto nich, tj. po 9. piesni kánona na utierni. Najznámejšie a najlepšie sú exapostilariony voskresné - nedeľné /exaposteilária anastásima/, ktoré zostavil Konštantín Porfyrogenit, a nachádzajú sa na konci oktoicha a paraklitika. Okrem toho sú v mineách a na jednotlivé hlavné sviatky vlastné exapostilariony. Pôvod tohto mena je nejasný. Nikifor Kalist je tej mienky, že jeho pôvod treba hľadať v tom, že tieto piesne sa pripájali k jednému starému troparu: EXAPOSTEÍLON TÓ FOS SOU, CHRISTÉ O THEÓS. Pretože táto mienka nie je istá, a počet 11 piesní Konštantínových môže sa uvádzať v spojitosti s 11-timi Christovými učeníkmi, ktorí boli po vzkriesení Pána Ním poslaní na kázeň /od EXAPOSTÉLLO, posielam/, je možné, že tieto piesne majú odtiaľ svoje pomenovanie.
SAMOPODÓBEN, autómelon je pieseň, ktorá má svoje vlastné metódy /metriky i melódie/ a neriadi sa metrikou a melódiou inej piesne, ale sama svojim metriumom /rozmer verša/ a melódiou slúži ako vzor pre iné piesne, tj. podobné /PODÓBEN, STICHIRÁ PROSÓMOIA/, ktoré sa riadia rytmickým počtom a hudobnou metódou autómelonov. AUTÓMELON, ktorý sa neriadi ani cudzou metódou, ani sám neslúži ako vzor pre iné piesne, nazýva sa:
SAMOHLÁSEN, idiómelon. Je to pieseň, ktorá sa neriadi cudzími metódami /metrikou a hudbou/, ale má svoju vlastnú metódu, podľa ktorej je zostavená a podľa nej sa spieva, ani neslúži pre iné piesne ako vzor v metrike a melódii. Rozdiel medzi IDIÓMELON a AUTÓMELON je v tom, že idiómelon ani sa neriadi sám cudzou melódiou, ani neslúži pre iné piesne ako vzor a prototyp, ako autómelon.
PODÓBEN, prosómoia /nazývajú sa tiež ÓMOIA/ sú piesne, ktoré sa podobajú iným piesňam tým, že sa riadia ich počtom metriky a metódou hudby. Nad týmito piesňami sú obyčajne vyznačené počiatočné slová tej piesne, podľa príkladu ktorej boli zostavené.
Hoci sa názvy AUTÓMELON, IDIÓMELON, PROSÓ- MOIA /ÓMOIA/ vyznačujú metrickými zvláštnosťami piesní, predsa nemajú v cirkevnoslovančine žiadny význam, pretože v slovanských prekladoch cirkevných piesní nie je metrika, ako je v originále. Týmito názvami sa označujú hudobné rozdiely pri spievaní, a v tomto ohľade majú svoj zmysel a význam.
KÓSNYJ, kanadikón. Takýto názov dostávajú tie piesne, ktoré sa spievajú ľahko a zodpovedajú hudobným termínom LENTO a SUSTENUTO /pomalým tempom, voľne, zdĺhavo/. Takto sa spievajú VELIČANIJA, PRIČASTNY a iné. Často sa zamieňajú výrazom IZLEHKA. Väčšina piesní, ktoré sa spievajú KÓSNO, patria 6. a 8. hlasu /napr. Carju Nebesnyj; kondak v sobotu 5. týždňa Veľkého pôstu Vozbrannoj vojevodi; na utierni Veľkého piatku Jehda slavnyji učenicy; na utierni štvrtku 5. týždňa Veľkého pôstu sa poznamenáva: NAČINÁJEM VELÍKIJ KANÓN KÓSNO S SOKRUŠÉNNYM SÉRDCEM I HLÁSOM, hlas 6./.
AKATHIST, akafist /akathistos - nesidalen/. Tak sa nazýva pieseň patriarchu Sergija, zostavená na počesť Matky Božej, keď v roku 626 pod jej záštitou bol Carihrad oslobodený od nepriateľov. Tento akathist pozostáva z 12-tich kondakov a práve toľko ikosov. Predslovom k tejto dlhej piesni je pieseň VOZBRANNOJ VOJEVODI... Celý akathist sa delí na dve časti - prvá polovica má historický a druhá dogmatický obsah. Pre dôležitosť predmetu v týchto piesňach sa nesmie počas ich spievania v chráme sedieť, a prítomní ich majú vypočuť postojačky a s veľkou pozornosťou. V priebehu doby boli podľa príkladu akathistu k Presvätej Matke Božej zostavené aj iné akathisty, ako: AKAFIST ISUSU SLADČAJŠEMU, AKAFIST SVJATITEĽU NIKOLAJU a iným svätcom.
SEDALEN, sidálen /káthisma/. To sú tie cirkevné piesne, počas ktorých pri ich spievaní alebo čítaní môže sa v chráme sedieť. Výnimku tvoria niektoré sedalny, počas ktorých sa predpisuje stáť, napr. na Veľký štvrtok na utierni je písané: NE SIDIM NA SICEVYCH SIDALNACH, ZA JEŽE SVJAŠČENNIKU KADITI SVJATYJ OLTAR, NO STOJAŠČE POJEM JA; podobne je aj v nedeľu 8. hlasu po druhom stichosloví na utierni: BOHORODIČEN NE SIĎAŠČE POJEM, NO STOJAŠČE. Sedalny nasledujú na utierni po kathismách žalmových, po polyjeleju a na tretej piesni kánona, za ktorými je stanovené ČTENIJE, výklad apoštola alebo Evanjelia, alebo života svätca, alebo opis sviatku a pod., kedy prítomní taktiež sedeli a počúvali čítanie.
PROKIMEN, prokímen /prokeímenos/. Tak sa nazýva verš, ktorý sa obyčajne spieva pred čítaním Svätého Písma - parimeami, apoštolom a Evanjeliom, a je úvodom k časti, ktorá sa bude čítať. V prokimene je väčšinou vyjadrený slovami Svätého Písma, a to hlavne veršami zo žalmov, buď obsah a dôležitosť časti, ktorá sa má čítať, alebo význam dotyčného dňa, poprípade modlitieb a piesní. Odtiaľ sú aj názvy: PROKIMEN apoštola, ktorý sa spieva na liturgii pred čítaním apoštola a PROKIMEN dňa, ktorý sa spieva na večierni. Ku každému prokimenu sa pridáva ako pokračovanie jeden až tri verše, ktoré sú v úzkej súvislosti s ním. Podobné prípady bývajú na večierni Veľkého pôstu a veľkých sviatkov na počesť Isusa Christa. V nich sa oslavuje veľkosť všemohúceho, najdobrotivejšieho a najmilosti- vejšieho Pána Boha.
ALILUARIJ, alliluiarij /allilouiárion/. Tak sa nazýva verš, ktorý sa hovorí po ALELUJA; avšak jeho obsah je v spojitosti s Evanjeliom, ktoré sa po ňom číta, a má podobný význam ako prokimen pred apoštolom, teda: úvod k Evanjeliu; tak ako je verš za prokimenom jeho pokračovaním, tak aj ALLILUIARIJ je pokračovaním ALLILUIA. ALELUARIJ sa často vzťahuje k bohoslužbe dňa, svätca alebo sviatku, a podľa toho sa nazýva buď aleluarij dňa, aleluja hlasu, aleluja sviatku.
PRIČASTEN /koinonikón/. Je to verš, ktorý sa spieva pri drobení /lámaní/ Baránka /Ahnca/ a počas prijímania slúžiacich. Svojím obsahom je v spojitosti s príbehom, ktorý sa oslavuje; odtiaľ má aj meno PRIČASTEN DNE, PRIČASTEN SVJATAHO, PRAZDNIKA...
OTPUSTITELEN /apolytikón/. Tak sa nazývajú piesne, ktoré sa spievajú na konci večierne /po NYNI OTPUŠČAJEŠI..., poprípade po Trojsvätej piesni/ a utierni /po BLAHO JEST ISPOVIDATISJA HOSPODEVI/. Prvé sa spievajú tiež na utierni /na BOH HOSPOĎ.../. OTPUSTITEĽNÉ tropare, kondaky a bohorodičny nachádzame hlavne na konci Časoslova a každej miney, ale tiež aj v iných cirkevných knihách.
NEPOROČNYJI /ámomoi/. Tento názov nesie predovšetkým 17. kathizma /Ž 118. Blaženi neporočnyji v puť choďaščiji v zakoňi Hospodňi/, ktorá má v pohrebnom obrade v prvej časti /sláve - oddiele/ prípev NEPOROČNYJI V PUŤ, ALLILUIA; a potom tie piesne, ktoré sa spievajú s touto kathizmou, alebo veršom toho istého žalmu /hlavne prípev: Blahosloven jesi Hospodi, nauči mja opravdanijem Tvojim; z tropara za zomrelých: Svjatych lik, a nedeľný: Anhelskij sobor/.
POLYJELEJ /mnohomilostiven/. Je to slavoslovie na počesť Boha v jednej podstate a troch Osobách; skladá sa z veršov žalmu 134. a 135., a svoje pomenovanie berie tiež z opakovania slov MILOSŤ /éleos/ za každým veršom a od toho, že počas spievania týchto žalmov horia všetky lampy, v ktorých je olej /élaion, olej olivový/ a sviečky.
CHVALITNYJ. Týmto menom sa označujú chválitebné žalmy /148, 149, 150/, a tie piesne /stichiry/, ktoré sa skladajú z týchto žalmov.
BLAŽENI /makárismoi/, blahoslavenstvá. Takto sa nazývajú evanjelské verše o blahoslavenstvách /Mt 5,3-12/, a tie piesne /obyčajne tropare kánonov/, ktoré sa s týmito veršami spievajú.
19. Spisovatelia pravoslávnej Cirkvi a ich piesne
„Jakože krasnymi cvitci rajscijimi ukrašajem se, pominajušče ťich /cirkevných spisovateľov/ pre- krasnaja bdenija i penija, i vse- noščnaja slavoslovija, pače meda sladčajšaja hrtanu“ /z predslovu prazdničnej miney /zbornika/ Božidara Vukoviča, rok 1538/.
Kresťanská Cirkev sa nemohla uspokojiť iba tým, že prijala žalmy a ostatné biblické piesne do svojej bohoslužby, ale objavili sa v jej prostredí mnohí spisovatelia, ktorí básnickou formou vyjadrovali najvznešenejšie city, ktoré v nich vyvolala kresťanská viera; už vtedy v samom začiatku kresťanstva boli spievané kresťanské piesne.
Tak v dobe apoštolskej sa podľa slov svätého apoštola Pavla spievali žalmy a čisto kresťanské piesne: „Slovo Christovo nech vo vás bohato prebýva! Vo všetkej múdrosti sa navzájom poučujte a napomínajte; s milosťou spievajte Bohu vo svojich srdciach žalmy, chválospevy a duchovné piesne!“ /Kol 3,16; pozri tiež Ef 5,19/. A svätý Ignác Antiochijský zmieňuje sa vo svojich listoch o piesňach, ktoré boli vo všeobecnom užívaní u kresťanov /Ignatii Epist. ad Ephes. n. 4, Migne, Patr. gr. t. 5. p. 648, et Epist. ad Rom. n. 2, Migne, ibid., p. 688/.
Cirkevní učitelia a spisovatelia riadiac sa príkladom starobylých kresťanských spisovateľov a vyjadrujúc svoje zbožné city piesňami, napísali počas svojej doby množstvo piesní, ktoré sú dodnes užívané pri bohoslužbách v pravoslávnej Cirkvi.
Najvýznamnejší cirkevní spisovatelia od počiatku až dodnes sú:
1. SV. IGNATIUS, biskup antiochijský /+ 107/. Sokrates /Hist. eccl. l. 6. c. 8/ a iní /por. Georgius Alexandr., Vita S. Joannis Chrysostomi, Migne, Patr. gr., t. 114. p. 1113, a Nicephorus Callistus, Hist. eccl. l. 13. c. 8./ hovoria, že svätý Ignatius zaviedol antifonový spev. Je možné, že
48
svätý Ignatius z lásky k duchovnej piesni a podľa vtedajšej obyčaje cirkevných staršinov písal tiež duchovné piesne /por. Euseb., Hist. eccl. l. 7. c. 19. 30./.
2. KLEMENT ALEXANDRIJSKÝ /+ 210/ napísal okolo roku 190 spis PAIDÁGOGOS v troch knihách. Na konci tretej knihy máme dva hymny, v ktorých sa oslavuje Isus Christos Spasiteľ a Slovo. Avšak tieto hymny sa pri bohoslužbe neužívajú.
3. ATINOGEN, biskup zo Sevasty a mučeník /+ 311/, napísal jednu pieseň k Svätému Duchu, ktorá sa nám však nezachovala. Niektorí spisovatelia, ako napr. Marek Efezský, pripisujú Atinogenovi pieseň „Svite tichij...“, ktorá sa spieva na večierni. Táto pieseň má v starobylých gréckych časoslovoch nadpis: HYMNUS SV. ATINOGENA MUČENÍKA. Iní však, a taktiež najnovšie slovanské časoslovy pripisujú túto pieseň svätému Sofroniovi, patriarchovi jeruzalemskému. Keďže táto pieseň sa spomína už v 4. storočí /por. Basil, Liber de spiritu sancto c. 29. Svätý Bazil hovorí, že Atinogen napísal inú pieseň o Svätom Duchu, ale kto je autorom piesne: „Pojem Otca, Syna, i Svjataho Ducha, Boha“ sa nevie, pretože sa spieva oddávna. Aj tieto slová svätého Bazila sa prihovárajú za Atinogena/, teda bližšie k dobe, kedy Atinogen žil, kdežto svätý Sofronius zomrel roku 638, je pravdepodobnejšia mienka tých, ktorí ju pripisujú Atinogenovi, zatiaľ čo svätý Sofronius ju možno iba uviedol do bohoslužieb palestinských Cirkví /por. Istoričeskij obzor pesnopevcev..., str. 74/.
4. ATANÁZ, arcibiskup alexandrijský /+ 374/, vyznačoval sa zvláštnou horlivosťou pri vykonávaní svojich biskupských povinností a nestrpel, aby nebola prejavovaná starosť o zlepšovanie bohoslužobného spevu, a preto vydal v tomto smere patričné nariadenia. Sokrates /Hist. eccl. l. 2. c. 12/ a Sozomen /Hist. eccl. l. 6. c. 5/ vypravujú o významnej udalosti, ktorú vyvolali piesne uvedené svätým Atanázom. Totiž zo strany Ariánov boli vyslaní vojaci do chrámu, kde bol svätý Atanáz, s rozkazom, aby ho zajali a predviedli. Keď vojaci vnikli do chrámu, staršina nariadil diakonovi, aby spieval ektenie a potom aby sa spieval žalm a ľud odpovedal slovami: „Jako vo vik milosť Jeho“. Krásna pieseň sa rozliehala po celom chráme, takže vojaci sa neosmelili prerušiť tento výraz svätých citov, a to zachránilo svätca od nepriateľov.
5. SV. EFRÉM SÝRSKY /+ medzi rokom 323 a 378/. V 3. a 4. storočí znepokojovala sýrsku Cirkev gnostická heréza Vardesana a Armonia. Aby heretici dosiahli svoj cieľ, zostavili krásne piesne a spievali ich vhodným spôsobom, a tým prilákali mnohých do svojho chrámu. Vidiac to svätý Efrém Sýrsky, snažil sa rovnakým spôsobom, a to svojimi piesňami a krásnym spevom odraziť heretikov a priviesť zblúdilých k sebe, čo sa mu tiež podarilo, a tak očistil Edesu, kde bol diakonom, od heretikov. Najdôležitejšie jeho piesne sú: 27 hymnov o Presvätej Bohorodičke, 52 hymnov o Cirkvi a 87 hymnov o viere.
Podľa Assemania /J.S. Assemani, Bibliotheca Orientalis Clementino-Vaticana T.I. Romae 1719, p. 59/ svätý Efrém napísal: 27 hymnov o narodení Isusa Christa; 52 hymnov o Cirkvi; 56 hymnov rôzneho obsahu /o nevinnosti, o mystickom význame pomazania svätým myrom, chvály k svätému Jánovi Krstiteľovi a svätým apoštolom Petrovi a Pavlovi, o prorokovi Jonášovi a Ninivetských/; 56 hymnov proti heretikom a zvlášť proti poblúdeniu Vardesana, Markiona a Manesa; 87 hymnov o viere proti Ariánom a Eunomiovcom; piesne a verše o smrti; 15 hymnov o raji. - Mnohé z týchto hymnov užívajú Sýrčania v bohoslužbe až dodnes.
Pavel Amorejský /Paulos o Ammoriou/, hymnograf z 11. storočia, vybral si z hymnov svätého Efréma stichiry k Presvätej Bohorodičke a ustanovil ich v oktoichu za Anatoliove piesne /Istoričeskij obzor pesnopevcev i pesnopenija grečeskoj cerkvi. F.A.Č. Izdanije vtoroje. Černigov 1864, str. 101/.
6. SV. GREGOR NAZIÁNSKY /+ 390/ zložil v posledných rokoch svojho života mnoho piesní a náboženských hymnov, ktoré však nevošli do bohoslužby. Ale mnohé miesta alebo časti z reči svätého Gregora prijali cirkevní spisovatelia do svojich piesní /pozri: Migne, Patr. gr., t. 37. p. 397 a ďalšie/. Tak prvá reč svätého Gregora na Paschu začína slovami: „Je deň vzkriesenia, počiatok blaženosti, osvieťme sa sviatkom, objímme druh druha a rceme: bratia...“ /Gregorii Nazianz. Oratio I in sanctum Pascha, v: Migne, Patr. gr., t. 35. p. 396. Por. Slávu paschálnych stichír, hl. 5.: „Voskresenija deň, i prosvitimsja toržestvom, i druh druha obimem, rcem: bratije...“/. V tej istej reči sú aj tieto slová: „Včera som bol pochovaný s Tebou, Christe, dnes vstávam spoločne s Tebou...“ /por. 2. tropar 3. piesne paschálneho kánona: „Včera spohrebochsja Tebi, Christe, sovostaju dnes voskresšu Tebi...“/.
Druhá reč svätého Gregora na Paschu končí týmito slovami: „Ó Pascha veľká a svätá, ó Christe! Ó Múdrosť, ó Sila Božia!“ /Gregorii Naz., 45 in sanctum Pascha, v: Migne, Patr. gr., t. 36. p. 664. Por. tropar 9. piesne paschálneho kánona „O Pascha velija i svjaščennijšaja Christe...“/ atď. Reč svätého Gregora na Christovo narodenie začína týmito slovami: „Christos raždajetsja, slavite: Christos s nebes srjaščite: Christos na zemľi, voznositesja...“ /Eiusdem, Oratio 38 in Theophania, sive Natalitia Salvatoris, v: Migne, Patr. gr. 36., p. 312/ atď.
7. SV. AMBRÓZIUS, biskup milánsky /+ 397/. Je nepochybné, že veľmi skoro aj v západnej Cirkvi existoval svätý spev, pretože už Tertulián zmieňuje sa na mnohých miestach nielen o privátnom a domácom speve, ale aj o verejnom spievaní žalmov v chráme /Tertulliani, Lib. II. ad uxorem c. 9, Migne, Patr. lat., t. I. p. 1417/. Tento spev zdokonalil a do všeobecného užívania uviedol svätý Ambrózius, ktorý rozvetvenú žalmodiu Východu, a obzvlášť antifonný spev, zaviedol do svojej Cirkvi, vybaviac ho svojimi hymnami a rôznymi duchovnými poetickými piesňami, takže milánsky spev tvorí úplný liturgický celok. Pozvoľné a priaznivé prijímanie týchto piesní na celom Západe dokazuje, že tento spev bol odlišný od toho, ktorý bol dovtedy v západnej Cirkvi užívaný. Najlepšie piesne svätého Ambrózia sú: „Deus creator omnium, aeterne rerum conditor...“ /Bože Stvoriteľu sveta, večný Tvorca vecí.../; „Veni redemptor gentium...“ /Príď Vykupiteľ ľudu.../; „Jam surgit hora tertia...“ /Už začína tretia hodina.../ a „Orabo mente Dominum...“ /Chváliť budem dušou Hospodina.../. Známu pieseň „Te Deum laudamus...“ /Teba Boha chválime.../, ktorá sa spieva ako v západnej, tak aj vo východnej Cirkvi obzvlášť v čase vďakyvzdania, pripisujú niektorí svätému Ambróziovi, zatiaľ čo presnejší je názor, že túto pieseň zostavil Nikita Remešský /Pozri: Otto Bardenhewer, Geschichte der altkirchlichen Litteratur, Freiburg im Br., 1912. III. Bd. S. 547 a 604/.
8. SV. JÁN ZLATOÚSTY /+ 407/ má veľké zásluhy pri uplatňovaní náboženského a liturgického spevu. Podľa Sokratovho svedectva zložil svätý Ján pre nočné bohoslužby /bdenija/ krátke piesne, ktoré však nie sú nám dnes známe. Taktiež sa má za to, že svätý Ján Zlatoústy zaviedol do Cirkvi známy druh piesní - tropare, a že sám zostavil tropare pre svätú liturgiu a pre bdenie.
9. ANATOLIOS, carihradský patriarcha /+ 458/, zložil stichiry, ktoré majú nadpis: ANATOLIKÁ, čo je v slovanských bohoslužobných knihách chybne preložené na VOSTOČNY, lebo ANATOLIKÁ nepochádza od ANATOLÍ, východ, ale od ANATÓLIOS. Tieto piesne sa nachádzajú v oktoichu, ktorý zostavil a zložil svätý Ján Damaský a spievajú sa v sobotu na večierni. Obsah týchto piesní smeruje väčšinou proti Nestoriovi a učeniu Eutichia a oslavuje víťazné zostúpenie Isusa Christa do pekla a úžitok Jeho utrpenia.
10. SV. ROMAN MELODIS - SLÁDKOPEVEC /Romanós o Melódis/ je jedným z najväčších a najslávnejších cirkevných spisovateľov. Čo sa týka originálnosti citov, života a výrazu, zbožnosti a blaženého nadšenia, zaujíma ak nie prvé, tak určite jedno z prvých miest medzi všetkými cirkevnými spisovateľmi. Keď Savaiti a Studiti /prívrženci sv. Savaitu a Studitu/ začali sa zaoberať cirkevnou poéziou, pišúc pre bohoslužby kánony, boli vytlačené piesne svätého Romana z bohoslužieb a z cirkevných kníh a dané do ústrania. Až Pitra v tropologione /Analecta I./ na základe rukopisov moskovského a korziniánskeho ich takmer vzkriesil, a výkrik obdivu a oduševnenia rozšíril sa po celom literárnom svete. Roman predstavuje klasickú dobu cirkevnej poézie.
O dobe, kedy svätý Roman žil a o jeho živote máme veľmi málo správ, takže sa nemôže ani presne stanoviť, kedy žil.
Čo o Romanovi vieme, je to, že sa narodil v Sýrii, v meste Mistianon /Miastinon, Emesinon/, slúžil ako diakon v Bejrúte, potom prišiel v dobe panovania cisára Anastásia do Carihradu, kde slúžil ako kňaz pri chráme Bohorodičky „en tois Kýrou“, zázračným spôsobom vo sne získal dar písať hymny /tó chárisma ton kontakíon/ a napísal 1000 kondakov. Vlastnoručný rukopis jeho piesní je uschovaný v chráme Bohorodičky a v tom istom chráme je taktiež oslavovaný jeho výročný deň.
Hoci doba životnej cesty svätého Romana nie je tak istá a hoci bádatelia nie sú jednotní o dobe, v ktorej Roman žil, predsa sú jednotní v tom, že Roman je v cirkevnej poézii vznešenou a jasnou osobnosťou. Podľa niektorých jeho život spadá do doby Justiniánovej, grandióznej a najhlbšej doby Byzancie, ktorá nám dala najlepšiu cirkevnú poéziu. Cirkevní bádatelia /Pitra, Stevenson, Grimme, Krumbacher, Christ, W. Mayer a iní/ skladajú pochvaly na adresu svätého Romana za jeho piesne - hymny, zložené na všetky sviatky v roku, na sviatky Pánove, Bohorodičky a svätcov, v ktorých sa zračí hlboká zbožnosť a hrejivosť nábožných citov, a s rytmom jeho slov cítime, ako v rytme bije srdce naplnené zbožnými citmi, túžbami a svätým nadšením. V jednoduchom materiáli nachádza básnik vždy nové a nové veci, ktoré ospevuje, a v slovách sa vyobrazuje krása dobra a svetla. Slová v jeho veršoch plynú ako tok vody z nevyčerpateľného prameňa. Jeho piesne sú dokonalosťou bohoslužobných piesní, sloh je plastický, jadrný a schopný svojou krásou povzniesť ducha svojich poslucháčov a hĺbkou citov a vznešenosťou jazyka ďaleko prevyšuje všetky iné básne. Grécka cirkevná poézia našla v ňom svoju dokonalosť.
O jeho mnohých a dlhých piesňach, starých kondakoch nemáme ani stopy v našich cirkevných knihách. Zachovali sa z nich iba jednotlivé strofy zo 6. piesne kánona u rôznych cirkevných básnikov pod názvom kondaky a ikosy /kontakíou a oíkou/ v mineách a triodách. V našich cirkevných knihách gréckych a slovanských majú jeho nadpis iba chválitebné stichiry na 20. decembra. Ostatné strofy z jeho kondakov pod menom kondak a ikos neobsahujú jeho meno. Okrem uvedených stichír máme od neho v cirkevných knihách kondaky a ikosy skoro na všetky veľké sviatky Pánove a Bohorodičky. Pravda, nenesú meno svätého Romana, ale sú vzaté ako jednotlivé strofy z jeho veľkých kondakov.
Príčina, prečo nemáme všetky jeho kondaky v našich cirkevných knihách, je tá, že tieto jednoduché piesne neuspokojovali umelecký vkus neskorších dôb a hymnografov z 8. a 9. storočia, ktorí redigovali cirkevné knihy a ktorí vylúčiac Romana, chceli zároveň urobiť miesto svojim kánonom. Trvalú vážnosť požívala pieseň na Christovo narodenie: I parthénos símerón, Ďiva dnes; až do 12. storočia každý rok na Christovo narodenie bola spievaná dvojitým chórom v chráme svätej Sofie a svätých apoštolov u posvätného dvorného umývadla /Pitra, Anal. I. p. 21./.
11. SV. SOFRONIUS, patriarcha jeruzalemský /+ 638/, tiež sa podieľal na cirkevnej poézii a okrem jeho anakreonských piesní, ktorých obsahom je chvála Isusu Christu, svätcom a mučeníkom, máme od neho tropare a idiomely na Christovo narodenie /tropária psallómena ti paramoní ton Christou gennéon, eís tás óras/ a na Veľký piatok /Sín Theo síntaxis ton óron tis megális paraskeúis/, stichiry na Veľké posvätenie vody a modlitby plné poézie: Triás iperousíe iperagáthe..., ktoré sa čítajú pri tomto svätení vody a v gréckych cirkevných knihách majú nadpis: Sofroníou patriárchou Ierosolímon. Ang. Maius, Spicilegium romanum, T. IV., Romae 1840, vydal veľký počet kánonov a trojpiesní a pripísal ich Sofroniovi, avšak je dokázané /W. Christ et M. Paranikas, Anthologia graeca carminum christianorum, p. LIII./, že tieto trojpiesne nepochádzajú od Sofronia, ale že ich napísal Jozef Hymnograf.
Svätý Sofronius napísal ešte mnoho trojpiesní na všetky dní Štyridsiatnice, avšak v bohoslužobných knihách ich nemáme.
12. GEORGIOS, biskup syrakúzsky, narodený na Sicílii, v dôsledku čoho je v gréckych knihách nazývaný SIKELIOT /Sikeliótis + okolo 669/. Napísal stichiry k svätému Dimitriovi /26. októbra/, Jakubovi Perskému /27. novembra/ a Porfýriovi z Gazy /26. februára/.
13. SV. ANDREJ KRÉTSKY /Andréas Krítis, okolo roku 650-726/, rodák z Damasku, nazýva sa Krétsky preto, lebo bol arcibiskupom ostrova Kréty, a nazýva sa tiež Ierosolymítis, Hierosolymitanus, Jeruzalemský, pretože žil dlhé roky ako mních v Jeruzaleme. Vzdelanosťou, čistotou morálky a vytrvalosťou, s akou zastával ikony v dobe Leva III. Izavrijského /717-741/, patrí do počtu svätých Otcov Cirkvi a jeho pamiatka sa oslavuje v pravoslávnej Cirkvi 4. júla, ako aj v tie dni Veľkého pôstu, kedy sa spieva jeho veľký kánon, v ktorom máme napísané tropare na jeho počesť /triod pôstna/. Svätý Andrej Krétsky prvý napísal kánon a je považovaný za zakladateľa tejto umeleckej formy v cirkevnej poézii. Väčšiu časť jeho literárneho diela /odkazu/ tvoria reči na sviatky Pánove, sviatky svätcov a nedeľné homílie. V cirkevnej poézii je najdôležitejšie cirkevné básnické dielo VEĽKÝ KÁNON /O MÉGAS KANÓN/, ktorý má 250 strof, takže skoro každému veršu 9-tich biblických piesní, na ktorých sa svojím obsahom kánon zakladá, zodpovedá u svätého Andreja jedna strofa.
Objavením kánona vstúpila cirkevná poézia do nového štádia, ktoré sa vyznačuje dokonalou technikou, ale menšou poetickou silou. Príklad svätého Andreja Krétskeho našiel trvalú vážnosť u neskorších spisovateľov, ibaže obšírnosť a dĺžka jeho kánona, ktorá prešla aj do gréckych prác, sa neudržala, ale svätý Ján Damaský skrátil počet slov tak, že každá pieseň kánona mala obyčajne tri strofy, ktoré sa pridávali k irmosu zostavenému podľa vzoru biblickej piesne. Vo svojom veľkom kánone si svätý Andrej bral príklad od Romana Meloda, rozšíril krátke a poetické verše a tak sa priblížil viacej vonkajšej umeleckej poézii Jána Damaského a Kozmy, než jednoduchej a nenásilnej zbožnosti predchádzajúcich skladieb. Vo svojich kánonoch a cirkevných piesňach vyznačuje sa svätý Andrej hojnosťou citov, má čísté vyjadrovanie a jednoducho a zrozumiteľne znázorňuje. Pravoslávna Cirkev dvakrát v roku predpisuje spievanie veľkého kánona svätého Andreja na bohoslužbe, a to na veľkom povečerí prvých štyroch dní svätej Štyridsiatnice, avšak nie na každom povečerí celý kánon, ale každý deň iba jednu časť, takže kánon je rozdelený na 4 dni, ako to predpisuje cirkevný ústav /taže načinajem velikij kanon, tvorjašče i na časti četyre so irmosom, jako ispolnitisja jemu v četvertok večera/. Druhýkrát sa spieva na utierni vo štvrtok piateho týždňa pôstu, a to podľa slov cirkevného ústavu „kosno, i s sokrušennym serdcem i hlasom“.
Vo veľkom kánone duchovným zrakom vidíme príbehy z obidvoch Zákonov a vystupujú všetky osoby svätej histórie: patriarchovia, sudcovia, králi, proroci a spájajú sa s evanjelským vypravovaním a príbehmi. Hlavnou témou veľkého kánona je pokánie a ľútosť nad hriechmi, teda duchovná náprava, ktorá nachádza svoj výraz v kajúcom volaní za odpustenie hriechov. Okrem veľkého kánona, ktorý sa v synaxare nazýva „kajúci a skrúšený“, pretože má tú silu obmäkčiť aj najtvrdšiu dušu, napísal svätý Andrej množstvo idiomelov a kánonov.
Z ostatných piesní svätého Andreja Krétskeho je treba spomenúť TROJPIESNE na povečerie Kvetnej nedele, TROJPIESNE na utierňu: v pondelok, utorok, stredu a štvrtok Strastného týždňa; KÁNONY na Lázarovu sobotu, nedeľu Myronosíc, na narodenie Presvätej Bohorodičky a svätého Jána Krstiteľa a počatie svätej Anny /a niektoré iné kánony/; STICHIRY SAMOHLASNÉ na Stretnutie Pánovo, Pozdvihnutie čestného Kríža, Christovo narodenie, na deň svätých apoštolov Petra a Pavla a svätého apoštola Andreja.
14. SV. GERMAN, patriarcha carihradský /+ 740/, horlivý obranca svätých ikon, napísal mnoho hymnov a obzvlášť stichiry na tieto sviatky: Stretnutie Pánovo, Narodenie Bohorodičky, svätého Eliáša, Sťatie hlavy svätého Jána Krstiteľa a k svätcom: Eustatiovi /20. septembra/, Dimitriovi, Panteleimonovi, Prokopiovi /8. júla/, Sergiovi /31. decembra/, na počesť apoštolov Jána, Andreja, Petra a Pavla, Filomena, svätého Jána Zlatoústeho, svätého Bazila Veľkého, svätého Mikuláša, Anastasia, svätého Simeona Stĺpnika, svätého Eutýmia Veľkého atď.
15. SV. JÁN DAMASKÝ, mních z monastiera svätého Sávy, ctiteľ svätých ikon, známy bohoslovec a cirkevný spisovateľ /+ pred rokom 745/. Napísal kánony na rôzne sviatky a dni cirkevného roka, z ktorých najlepší je kánon so stichirami na Paschu, slávnostná a sladká pieseň, v ktorej je vyjadrená radosť z víťazstva nad smrťou a peklom.
Damaský napísal kánony na Christovo narodenie, Bohozjavenie, Päťdesiatnicu /s nadpisom: poíima kiríou Ioánnou tou Arkla/, na Paschu so stichirami, Nanebovstúpenie so stichirami, Premenenie, Zvestovanie, Zosnutie /Otverzu usta moja i napolňatsja ducha atď/, Narodenie Presvätej Bohorodičky; na sviatky svätého Jána Predchodcu, proroka Izaiáša, Eliáša a Elizea, svätých apoštolov Petra a Pavla, svätého Gregora Nisského, svätého Hipolyta Rímskeho, Epifana, svätého Jána Zlatoústeho, Mikuláša z Mýry v Lýkii; na počesť svätého veľkomučeníka Štefana, svätej Tekly, svätého Eutýmia, 40 mučeníkov zo Sevasty, svätého Kozmy a Damiána, svätého Eustratia a jeho druhov, svätého Artemia, Teofila, a kánony na počesť ctihodných /prepodobnych/ Teodozia, Eutýmia, Maxima, Simeona Stĺpnika, Charitona a Romana Sládkopevca.
Svätý Ján Damaský napísal kánony pre najhlavnejšie cirkevné sviatky, a najlepšie komentáre na tieto kánony napísali Teodor Prodrom a Gregor Korintský. Svätý Ján skrátil kánon a dal mu konečnú podobu a je s Kozmom hlavným predstaviteľom kánonov. Pre skladby ich cirkevných piesní slúžila im ako vzor učená a vybraná kvantitatívna poézia Gregora Naziánskeho. Obidvaja sa od Romanovej jednoduchosti a jeho školy vzdialili ešte viac, než ich predchodca Andrej Krétsky. Väčšia jemnosť, ladnosť a umeleckosť techniky je im dôležitejšia než vrúcnosť citov a jasnosť výrazu. Zvlášť Ján Damaský volil ťažké a namáhavé spôsoby verzifikácie /náuka o postupoch skladania veršov a o druhoch veršov/ a akrostichov /verše, v ktorých prvé alebo posledné písmená tvoria slovo alebo vetu/, a je samozrejmé, že to bolo na škodu jasnosti. On je jediným neskorším cirkevným spisovateľom, ktorý skladal svoje básne zasa podľa starej klasickej kvantity, zložiac 3 kánony /na Christovo narodenie, Bohozjavenie Pána a Svätého Ducha/ v klasickom jambickom trimetre /trojstopový verš/, a nimi preniká aj nová metrika akcentu s primeranými prízvučnými slabikami. Svätý Ján Damaský pre svoje piesne je nazývaný CHRYSORROAS, zlatotoký. Napísal tiež známe tropare, ktoré často počujeme na bohoslužbe:
„Pomiluj nas, Hospodi, pomiluj nas...“; „Hospodi, pomiluj nas, na Ťa bo upovachom...“; „Miloserdija dveri otverzi nam, blahoslovennaja Bohorodice...“ Taktiež zložil krásnu pieseň, ktorá sa spieva na Bazilovej liturgii - okrem Veľkého štvrtku a Veľkej soboty -: „O tebi radujetsja, blahodatnaja, vsjakaja tvar...“ Avšak najvýznamnejšie dielo svätého Jána Damaského v cirkevnej poézii je úprava a doplnenie oktoicha. Hoci nemožno tvrdiť, že svätý Ján Damaský použil 8 hlasov cirkevného spevu, predsa nie je pochýb o tom, že sústredil a systematicky spojil cirkevný spev svojej doby a napísal väčšiu časť cirkevných piesní, ktoré sa spievajú na 8 hlasov, čím upravil a doplnil oktoich, jednu z najdôležitejších cirkevných bohoslužobných kníh pravoslávnej Cirkvi. Tým sa Damaský stal autorom celého oktoicha, ktorý je prirodzene omnoho starší než on, lebo on je iba jeho reformátorom a upraviteľom /Por. K.N. Sathas, Istorikón dokímion perí tou theátrou kaí tis mousikis ton Vyzantinon. Venet. 1878. p. 149 n. 166./. So svätým Jánom Damaským začína skupina cirkevných spisovateľov, tzv. SAVAITOV, tj. bratov monastiera Sávy Osvieteného v Palestine.
16. SV. KOZMA MELODES z Jeruzalema /okolo 743/, biskup majumský alebo Konstancie vo Fenícii /Palestina/, nazývaný Jeruzalemský alebo Agiopolitský. /Meno IEROSOLIMÍTIS alebo AGIOPOLÍTIS vzťahuje sa na dlhoročný pobyt Kozmu v monastieri Sávy Osvieteného spoločne s Jánom Damaským, K. Krumbacher, cit. dielo, p. 674; Svida /Souidas, +970/ o Kozmovi hovorí: V tú istú dobu vyvíjal s Jánom Damaským činnosť Kozma Jeruzalemský, muž vznešený, ktorý skladal veľmi harmonické piesne. Piesne kánonov Jána a Kozmu boli najvznešenejšími piesňami a zostanú až do konca času. Suidae, Lexikon...; edit. God. Bernhardy, Halis et Brunswigae 1834-1835, I. 2. p. 1028/. Najvýznamnejšie jeho piesne, ktoré v cirkevných knihách majú nadpis „Kozmu Jeruzalemského alebo mnícha“, sú tieto:
KÁNON Kvetnej nedele, najkrajší z Kozmových piesní, potom KÁNON na Zosnutie Presvätej Bohorodičky, na Christovo narodenie /s akrostichom CHRISTÓS VROTOTHEÍS, IN ÓPEN THEÓS MÉNI/, na Pozdvihnutie čestného Kríža /s akrostichom STAURO PEPONTHÓS IMNON EXEREÚGOMAI/, Stretnutie, Bohozjavenie, Premenenie a Päťdesiatnicu; TROJPIESNE na pondelok, utorok, stredu a štvrtok Strastného týždňa, KÁNON na Veľký štvrtok, ŠTVORPIESEŇ na kvetnú a Veľkú sobotu. Posledne menovaná bola neskoršie rozšírená na celý kánon. Svätý Kozma napísal tiež KÁNONY na počesť Jozefa Pestúna, Presvätej Bohorodičky, kráľa a proroka Dávida, svätého veľkomučeníka Juraja a svätého Gregora Bohoslovca /24. januára/, ktorého si zo všetkých spisovateľov najviac ctil a na piesne ktorého napísal komentáre. /V kondakariu synodálnej moskovskej knižnice /kondakarion Nr. 437/ má ešte ikosy a 14 kondakov na Zosnutie Presvätej Bohorodičky s akrostichom: TOU TAPEINOU KÓSMA/.
Arcibiskup Nikifor Teotok /+ 1800/ píše, že Kozma zložil pieseň k Bohorodičke: „ČESTNIJŠUJU CHERUVIM...“ Aj keď nespomína pramene, v ktorých toto našiel, predsa zdá sa byť jeho tvrdenie presné, pretože v štvorpiesni Veľkej soboty, ktorú zložil Kozma, nachádzame túto pieseň ako irmos 9. piesne /pozri: Filaret, Istor. obzor..., str. 295 a 296. Prvá časť tejto piesne, a to slová: „DOSTOJNO JEST JAKO VOISTINU, BLAŽITI ŤA BOHORODICU, PRISNOBLAŽENNUJU, I PRENEPOROČNU- JU, I MATER BOHA NAŠEHO“ bola zložená neskôr, a to pred 14. storočím, a zložil ju asi mních zo Svätej Hory/.
17. SV. ŠTEFAN SAVAITA, mních z monastiera svätého Sávy, pisateľ hymnov z 8. storočia. Leontius, učeník a biografista svätého Štefana /por. Krumbacher, cit. dielo, p. 194 a 688/, nazýva Štefana, pisateľa cirkevných piesní - okrasou lavry, veľkým otcom, mužom cností. V cirkevných knihách sa nachádzajú tieto piesne svätého Štefana Savaitu: kánon na sviatok Obrizanije Hospodne /poíima tou Stefánou/, kánon na sviatok ctihodného Kiriaka Otšelnika /29. septembra/, kánon k ctihodným otcom pobitým v monastieri svätého Sávy /20. marca/ atď. /por. Obzor..., str. 248/.
18. JURAJ, biskup z Amastrie v Paflagonii /+ okolo 816/. Podľa Nikodima Agiorita, vydavateľa gréckych synaxarov, kánony niektorých svätcov, ktoré majú názov JURAJ, sú dielom tohto otca. Svätci, ku ktorým tento Juraj písal kánony, sú: svätí Karp a Papila, Nestor, Archip, Partenij, Agapij, svätá Christina a kánon k svätému Krížu, celkom 7 kánonov /por. Obzor..., str. 300/.
V 9. storočí dosiahla cirkevná poézia veľkého rozmachu v studitskom monastieri, ktorého hlavným predstaviteľom bol:
19. TEODOR, nazvaný STUDITA /+ 826/ podľa monastiera, v ktorom žil. V studitskom monastieri /založil ho zámožný muž STOÚDIOS v roku 463/ sa mnísi okrem iného zaoberali tiež skladaním hymnov aj s nápevmi, takže na poli cirkevnej poézie veľmi vynikli a bohoslužobné obrady mnohými piesňami obohatili. Prvý z otcov tohto monastiera, ktorý vynikol v cirkevnej poézii, bol svätý Teodor. Najvýznamnejším jeho spisom je: ÚPLNÝ KÁNON /s 2 piesňami/ na mäsopôstnu sobotu /s akrostichom TOU ANÁXIOU THEODÓROU/, KÁNON na mäsopôstnu nedeľu, ÚPLNÝ KÁNON /s 2 piesňami/ na syropôstnu sobotu, KÁNON na 3. nedeľu Veľkého pôstu, TROJPIESNE na Veľký pôst /v počte 35/, ŠTVORPIESNE na sobotu 2., 3., 4. a 5. týždňa Veľkého pôstu a mnoho stichír v mineách. Svätý Teodor napísal tiež stichiry na 11., 13., 17., 20. a 29. januára, na 11. februára, 23. apríla, 23. septembra, 6. a 20. októbra, 3., 8., 13., 27. a 28. novembra, 11., 20., 22. a 23. decembra. - Zo všetkých monastierov stal sa studitský monastier najslávnejším v dobe ikonoborectva. Bratia tohto monastiera mnoho vytrpeli od spupných byzantských vladárov, obzvlášť od Konštantína Kopronima. Keď Teodor prišiel do tohto monastiera, tento veľmi prekvital, zvlášť bola v ňom pestovaná cirkevná poézia. Mimoriadna zásluha Studitov je v tom, že napísali STAUROTHEOTOKÍA - krestobohorodičny a THEOTOKÍA - bohorodičny ku kánonom, pretože mnohé kánony až dovtedy napísané od Kozmu a Jána Damaského, nemali tieto piesne na počesť Presvätej Bohorodičky. U Teodora slávu spisovateľa zväčšila sláva vyznávača. K Teodorovi sa neskôr radí celý rad spisovateľov STUDITOV, ktorí korunovali cirkevné knihy miney a oktoich skvostnými piesňami, v ktorých sa oslavuje a poukazuje na bôľ Presvätej Bohorodičky pod krížom.
20. JOZEF, brat svätého Teodora Studitu, Vyznávač a arcibiskup solúnsky /+ okolo roku 830/.
Nikifor Kalist /+ po 1340/ spomína Jozefa Studitu medzi cirkevnými spisovateľmi a hovorí, že Jozef a jeho brat Teodor, po Kozmovi Majumskom, ktorý zložil trojpiesne na Strastný týždeň, napísali trojpiesne aj pre ostatné dni Veľkého pôstu, zobrali všetko, čo sa až do ich doby vo Veľkom pôste spievalo, zoradili všetky tieto piesne, pridali k nim stichiry a tropare a tak zostavili TRIOD /por. K. Krumbacher, cit. dielo, p. 686, kde je uvedený nadpis z triody vatikánskej knižnice, ktorý je zostavený iba z piesní Teodora a Jozefa Studitu: Triódion sín theo archómenon apó tis kiriakis tou telonos kaí tou farisaíou kaí kataligon ti paraskevi tou Lazárou, poíima Iosif kaí Theodórou tou Stoudítou ton autadélfon /Cod. Vaticanus gr. 786 s. 15./. Okrem trojpiesní zložených pre 6 týždňov Veľkého pôstu, napísal Jozef do triody ešte tieto piesne: KÁNON na nedeľu márnotratného syna, ŠTVORPIESNE na nedele Veľkého pôstu, štyri stichiry a trojpiesne pre päť dní syropôstneho týždňa /por. Obzor..., str. 310/.
Počínajúc 9. storočím prestali cirkevní spisovatelia byť komponistami /hudobnými skladateľmi/ textov svojich piesní, ale prijali pre svoje piesne jednu z dovtedajších melódií a metrík, lebo ich počet bol veľmi veľký, takže bolo ťažké vymýšľať nové. A pretože títo spisovatelia písali iba texty piesní, sú nazývaní HYMNOGRAFI.
21. SV. MIKULÁŠ VYZNÁVAČ, nástupca svätého Teodora v staršinstve studitského monastiera, napísal stichiry na prvý týždeň Veľkého pôstu a kánon na počesť svätého Teodora Stratilata /8. februára; por. S. Nicolai Studitae vita, u Fr. Combefis, Auctarium novissimum Bibliothecae Graecorum Patrum. t. II. Par. 1672 p. 890 sq. a v: Migne, Patr. gr., t. 105. p. 863/.
22. KLEMENT STUDITA, po svätom Teodorovi druhý igumen studitského monastiera. Podľa Nikodima Agioritu Klement napísal kánony na počesť Matky Božej a iných svätcov /Nikodímou tou Agioreítou Synaxária t. 2. p. 316/. Klementov nadpis nachádzame taktiež u Bohorodičných troparov, v čele kánonu 7 mládencov z Efezu /4. augusta/, proroka Mojžiša /4. septembra/, archanjela Michala /8. novembra/, v nedeľu pred Christovým narodením /por. Obzor..., str. 312/.
23. CYPRIÁN STUDITA, učeník svätého Teodora Studitu a priateľ Ignatia, patriarchu carihradského. Cypriánove piesne sú: STICHIRY na sviatok svätého Simeona Stĺpnika, na Pozdvihnutie čestného Kríža, archanjela Michala, na sviatok pamiatky proroka Daniela, na predsviatok Narodenia Pána, na svätého Štefana, na pamiatku dietok usmrtených Herodesom, Efréma Sýrskeho /28. januára/, 40 mučeníkov /9. marca/, svätého Prokopija /8. júna/, svätej Makriny /24. júla/ atď. /por. Obzor..., str. 312/.
24. TEOKTIST, mních studitský, súčasník blahoslaveného Cypriána. Teoktistovi sa pripisuje: kánon akathista ISUSU SLADČAJŠEMU a kánon k svätému Mikulášovi, potom modlitby k Presvätej Bohorodičke, anjelovi ochrancovi, Pánovi Isusu Christu a rôzne stichiry a kánony /por. J.A. Fabricii, Bibliotheca graeca t. XI. p. 83./.
25. TEOSTIRIKT, mních z Betánie a učeník Nikitu Vyznávača, zložil KANON MOLEBNYJ K PRESVJATIJ BOHORODICI /tvorenije Feostirikta monacha/, ktorý začína slovami: „Mnohimi soderžim napasťmi...“ Tento kánon „pojemyj vo vsjakoj skorbi duševnij, i obstojaniji“ je obradom, v ktorom hlavným obsahom je kánon Teostiriktov, a tento poriadok máme tiež v časoslove. Kánon sa nazýva PARAKLITIKOS KANON /u nás paraklis/ preto, že povznáša hriešneho človeka k vedeniu v pomoc Presvätej Bohorodičky a k pokániu.
26. SV. TEOFAN, GRAPT /načertannyj/ zvaný, vyznávač a metropolita nikejský /+ po 843/. Svätý Teofan /Theofánis o Graptós/ napísal veľmi mnoho KÁNONOV /vyše 100/, z ktorých najvýznamnejšie sú: kánon na pohreb, kánon k Bohorodičke na tretiu nedeľu po Pasche, kánon na rozdelenie /prepolovlenije/ sviatku Paschy, kánon k Svätému Duchu na povečerí sviatku Svätého Ducha, kánon na nedeľu Pravoslávia, potom kánon, ktorý sa číta uprostred 4. týždňa Veľkého pôstu a kánon na Lázarovu sobotu /až do 6. piesne/. Napísal taktiež STICHIRY na niektoré dni cirkevného roku, a jemu sa tiež pripisujú mnohé kánony v cirkevných knihách, ktoré však nemajú nadpis.
Teofan mnoho vytrpel pri obrane uctievania ikon, keď prišiel do Carihradu, následkom čoho posadil ho cisár Teofil /829-842/ aj s jeho bratom do okov a dal im vypáliť na čelo jambické verše, podľa ktorých dostali názov: Oi Graptoí, načertannii, napísaní, načrtnutí. V mineách a triodách máme mnoho piesní s jeho menom, ktoré sa vyznačujú plynulým a presným slohom, takže Teofan nám dosť pripomína spisovateľov bližiacich sa klasickej dobe.
27. SERGIJ AGIOPOLYT, jeruzalemský mních a vyznávač v dobe cisára Teofila /829-842/, napísal stichiry na sviatok Uvedenia a Narodenia Presvätej Bohorodičky.
28. KASIA, KASIANA, IKASIA, mníška, žila na počiatku 9. storočia, narodená roku 810. Juraj Kodyn, popisujúc carihradské starožitnosti, spomína tiež monastier, ktorý založila Ikasia, šľachetná, veľmi krásna a múdra mníška. /Georgii Codini, De aedificiis Constantinopolitanis, v: J.P. Migne, Patr. gr., t. 157. p. 608. n. 123; Chronografia Simeona Magistra, Migne, Patr. gr., t. 109. p. 685; P. Popovič, La biographie de Casia dans la littérature serbe, Byz. Zeitschrift, Bd. 16. S. 155/. Neskôr, v dobe cisára Teofila /829-842/ a Michala napísala mnohé kánony, stichiry a iné cirkevné hymny /O Kasii hovorí Krumbacher, cit. dielo, str. 715, že bola originálna a múdra žena, z piesní ktorej sa zračí nežnosť citov a hlboká zbožnosť/. V cirkevných knihách nenachádzame kánony s jej menom, iba irmosy kánona na Veľkú sobotu do 6. piesne. Ale zato máme v cirkevných knihách stichiry, ktoré sú pripisované Kasii, a tie stichiry sú: na Christovo narodenie: Avgustu jedinonačalstvujušču na zemľi..., chválitebné na Veľkú stredu, na sviatok mučeníka Samona a Abiba /15. novembra/, na deň Narodenia svätého Jána Krstiteľa, na deň mučeníka Eustratia, Auksentia /13. decembra/ /pozri: Dr. Lazar Mirkovič, Iz crkvenog pesništva. I. Kasija. Bogoslovski Glasnik, kn. XXV. sv. 1. za januar 1914/.
29. METOD VYZNÁVAČ, patriarcha carihradský /+ 846/, napísal obrad /čin/ pravoslávia, obrad prijímania do Cirkvi tých, ktorí sa vracajú k pravosláviu. Podobne v niektorých rukopisoch čítame meno tohto patriarchu v čele obradu zasnúbenia, prvého a druhého manželstva /v kódexe Barberinovho euchologia je uvedené meno tohto patriarchu pri týchto liturgických obradoch, avšak v Goarovom euchologiu ho nie je, hoci ho vydal podľa zmieneného kódexu/. Z hymnov svätého Metoda sú známe stichiry na deň cisára Konštantína a cisárovny Heleny.
30. IGNATIUS, mních a diakon, neskôr metropolita nikejský /+ okolo 860/, napísal kánony na počesť mučenice Tatiany /12. januára/, 42 mučeníkov z Amoree /6. marca/ a Teodora Studitu /16. novembra/ atď.
31. FÓTIUS, patriarcha carihradský /+ 891/, napísal jeden kánon a dve stichiry na počesť svätého Teofana Vyznávača /14. júna/ a tiež poriadok malého svätenia vody /Istoričeskij obzor..., str. 343/.
32. JURAJ, metropolita z Nikomedie v Bythínii /pred 860/, súčasník a priateľ Fótiov. Pripisuje sa mu: kánon na deň predsviatku /predprazdenstva/ Zvestovania, kánon na sviatok Uvedenia /s akrostichom Sý tín chárin Despoína, to lógo dídou/, kánon na počesť svätej Pelagie /8. októbra/, svätého mučeníka Prokopia /8. júla/, kánon na deň predsviatku Bohozjavenia Pána, kánon na deň prenesenia ostatkov svätého Ignáca /29. januára/, kánon na nedeľu o mytníkovi a farizejovi, kánon na položenie rúcha Presvätej Bohorodičky /31. augusta/ a mnoho iných kánonov /Istoričeskij obzor..., str. 350-356/.
33. SV. ARSENIUS, arcibiskup z Korfu /9. storočie/, napísal kánon pre obrad svätej tajiny olejosvätenia /s akrostichom: Euchí elaíou, psalmós Arséniou/, potom dve stichiry na počesť archanjela Michala, stichiry na počesť apoštolov Petra a Pavla a proroka Eliáša.
34. MITROFAN, biskup smyrnský, súčasník patriarchu Ignatia a Fótia, napísal kánony k Svätej Trojici podľa 8 hlasov /u 4. hlasu máme akrostich: Tétartos imnos to theo Mitrofánous/. Napísal tiež kánony na počesť Presvätej Bohorodičky.
35. EFRÉM, biskup Karie /Karias/, Fótiov súčasník. V minei majú meno Efréma Karijského tieto stichiry: k Joachimovi a Anne /9. septembra/, k svätému veľkomučeníkovi Eustatiovi a Teopistovi /20. septembra/, ku Kozmovi a Damianovi /1. novembra/, k archanjelovi Michalovi, k apoštolom Petrovi a Pavlovi, k Adrianovi a Natalii /26. augusta/.
36. ANATOLIUS, biskup solúnsky /9. storočie/, napísal veľmi mnoho stichír, z ktorých môžeme zvlášť spomenúť tieto: stichiry k svätému Dimitriovi Solúnskemu, potom stichiry na
Christovo narodenie a na deň predsviatku Narodenia, na Bohozjavenie, na Narodenie a Zosnutie Bohorodičky a ešte mnoho iných /Istor. obzor..., str. 358/.
Hlavnou ratolesťou sicílskej vetvy cirkevnej poézie je:
37. JOZEF HYMNOGRAF /Imnográfos/, rodom zo Sicílie, mních a duchovný v Carihrade /+ 983, pamiatku tohto Jozefa slávi Cirkev 3. apríla. O jeho živote porovnaj: Joannis, Magnae ecclesiae diaconi et oratoris Sermo in Vitam S.P.N. Josephi Hymnographi, v: Migne, Patr. gr., t. 105. p. 240-976/, zostavil toľko hymnov, ako žiadny iný spisovateľ. K jeho piesňam patrí predovšetkým 48 kánonov na všetkých 8 hlasov, a to v pondelok kánon k Spasiteľovi, v utorok k prorokovi a predchodcovi Jánovi, v stredu k Presvätej Bohorodičke, vo štvrtok k svätému Mikulášovi, v piatok k svätému Krížu, v sobotu ku všetkým svätým.
Tieto kánony boli zoskúpené do jednej zvláštnej knihy PARAKLITIKON, časť oktoicha, ktorý sa líšil od oktoicha svätého Jána Damaského a ktorý bol doplnený kánonmi svätého Teofana Načertanného na nedele. Jozef taktiež zostavil pre tie monastiere, v ktorých žil, dve triody: jednu pre Štyridsiatnicu a druhú pre dni od Paschy do Päťdesiatnice. Pre kvetnú triod napísal Jozef 30 trojpiesní, iné tropare k Presvätej Bohorodičke v paschálnom kánone, kánon na Nanebovstúpenie, na nedeľu o Samaritánke a štvorpiesne na soboty od Paschy až do Päťdesiatnice.
Ďalej sa Jozefovi pripisuje 9 KÁNONOV na predsviatky, a to 3 kánony k predsviatku Stretnutia, 2 kánony k predsviatku Christovho narodenia, po jednom kánone k predsviatku Narodenia, Zosnutia a Uvedenia Presvätej Bohorodičky a jeden kánon k predsviatku Pozdvihnutia čestného Kríža Pánovho. V mineách tiež nachádzame veľké kánony Jozefove, takže máme od Jozefa Hymnografa celkom 175 kánonov, 30 trojpiesní, 6 štvorpiesní, spolu teda 211 piesní /Hist. Mariale 8. Josephi, v: Migne, Patr. gr., t. 105. p. 984. a Istoričeskij obzor..., str. 368/. Keď hlavní spisovatelia Ján Damaský a Kozma napísali kánony na hlavné sviatky Christove a Bohorodičky, Jozef po Teodorovi Studitovi a jeho bratovi Jozefovi pracoval na tom, aby pamiatku menších svätcov v roku oslávil kánonmi.
Po Jozefovi Hymnografovi nastáva úpadok v cirkevnej poézii. Neskoršie ojedinelé pokusy boli potomstvu zachované viac pre vysoké postavenie tých, ktorí ich písali. Hlavnou príčinou úpadku je to, že rozvoj bohoslužby bol skončený, a nebolo ani nádeje, žeby ich skladby vošli do cirkevných kníh, lebo už boli plné chvály na všetky dni a sviatky v roku, a tiež, že nebolo vlastnej pohnútky k písaniu piesní. Neskorší spisovatelia sú:
38. MAREK, mních z monastiera svätého Sávy, ekonóm carihradskej Cirkvi a neskôr biskup idruntský /Otranto v južnom Taliansku, koniec 9. storočia/, napísal tropare kánona na Veľkú sobotu /od 1. po 6. pieseň/, čím doplnil irmosy Kasiine a štvorpiesne svätého Kozmu. Potom napísal modlitbu k Presvätej Trojici, ktorá sa číta na paschálnu polnočnicu po kánone k Presvätej Trojici a doplnil jeruzalemský typik, tzv. MARKOVÝMI HLAVAMI, v ktorých je podaný výklad poriadkov /činov/ bohoslužieb, ak na jeden deň pripadnú dva sviatky.
39. CISÁR LEV MÚDRY /+ 911/, syn cisára Bazila, žiak patriarchu Fótia, zaoberal sa vecami cirkevnými a náboženskými a podal dôkaz o tom tým, že napísal jeden slávny kánon na Kvetnú nedeľu, ktorý však dnes nemáme v cirkevných knihách, zatiaľ čo jeho stichiry sa až dodnes spievajú v piatok pred Kvetnou nedeľou. Stichiry na Lázarovu sobotu majú v triode nadpis: TVORENIJE CARJA ĽVA; v pentikostariu sa mu pripisuje pieseň vznešeného obsahu na sviatok Svätého Ducha: PRIIJDITE ĽUDIJE TRIIPOSTASNOMU BOŽESTVU POKLONIMSJA. Jedenásť evanjelských stichír podľa počtu Evanjelií o vzkriesení na utierňach sú taktiež dielom Leva Múdreho. Nakoniec sa mu pripisujú aj stichiry na deň 16. augusta. V minei máme mnoho troparov a stichír /Istor. obzor..., str. 377/, ktoré sa pripisujú Byzantovi, a pretože cisár Lev sa narodil v Byzante, má sa za to, že Byzantius nie je nikto iný, než cisár Lev. /Podľa iných pod slovom Byzantius netreba rozumieť cisára Leva, ale Leva Scholastika zo 7. storočia /Léon Vízas, o Scholastikós/, ktorý bol taktiež známy ako spisovateľ krásnych piesní. Por. G. Papadopulos, cit. dielo, str. 152 a 251/.
40. SIMEON METAFRAST, protosekretár cisárskeho dvora, známy spisovateľ životov svätých /+ okolo 970/, napísal kánon k svätej Márii Egyptskej /1. apríla/, kánon k Presvätej Bohorodičke na Veľký piatok na povečerí pod menom Simeona Logoteta, ktorý kánon je u Srbov známy ako PLAČ MATKY BOŽEJ /pozri srbský preklad tohto kánona od L. Bogdanoviča, Kánon o ukrižovaní Pána /plač Matky Božej/, Istočnik, 1902, str. 208/, a mnoho modlitieb pred i po prijímaní a k Presvätej Bohorodičke atď. /Istorič. obzor..., str. 382/.
41. BAZIL PEGARIOT, arcibiskup Cezarey Kapadockej /10. storočie/, napísal stichiry na počesť svätého Bazila Veľkého, sedalny na 21. októbra, jeden kánon na Uvedenie a jeden na pamiatku svätého Mikuláša.
42. JÁN, metropolita euchaitský, zvaný tiež MAUROPUS /Ioánnis o Maurópous/, žil v dobe cisára Konštantína Monomacha /1042-1055/. Napísal dva kánony k svätým trom hierarchom Bazilovi Veľkému, Gregorovi Bohoslovcovi a Jánovi Zlatoústemu, jeden kánon na počesť svätého Hipolyta /30. januára/ a jeden na počesť Presvätej Bohorodičky, ktorý čítame na bohoslužbe oktoicha, a to v stredu na povečerí 2. a 6. hlasu. Ďalej napísal kánon k anjelovi ochrancovi, ktorý sa nachádza na konci časoslova a začína slovami: NEUSYPAJEMAHO CHRANITEĽA DUŠI MOJEJA... s akrostichom ANHELA POJU ŤA, CHRANITEĽA MOJEHO. TVORENIJE IOANNA MONACHA ČERNONOŽNAHO, kánony na počesť svätého Teodora Tyrona /17. februára/ a ešte iné. Ján opravil taktiež mineu a opravenú odovzdal euchaitskej Cirkvi, odkiaľ nepochybne prešla aj do iných Cirkví /Istorič. obzor..., str. 377/.
Z predslovu tejto miney je zrejmé, že tropare a kondaky na všetky dni, zostavené až do svätého Jána Euchaitského tvoria mnoho kníh, a že Ján nezmenil poriadok vtedajšej miney, ale iba vybral najlepšie veci a prijal do miney najlepšie hymny /por. Leo Allatius, De libris et rebus ecclesiasticis Graecorum dissertationes et observationes variae, Paris 1646. p. 79. et 80/.
43. CHRISTOFOR, patrícius a prokonzul z Mitilény, prvý dvorný radca, žil v rokoch 1000-1050, napísal okrem anakreontských piesní duchovného obsahu, z ktorých väčšina je zostavená na počesť rôznych svätcov, taktiež jeden kánon, ktorý sa spieva v syropôstnu nedeľu na utierni. Krumbacher o ňom hovorí, že sa môže počítať medzi najlepších byzantských spisovateľov /K. Krumbacher, Gesch. der byzant. Litteratur.., 2. Auflage. München 1897, p. 737/.
44. TEODOR DUKA LASKAR, cisár nikejský /1254-1258/. V tomto panovníkovi splynula láska k vede i k zbožnosti. Mince ho predstavujú s krížom v pravej ruke a s knihou v ľavej. Pokúšal sa násilne potlačiť rozmarný život veľmožov v ríši, zanechal zábavy a rozkošníctvo a obrátil sa k prospešným veciam. Zbraňou a múdrym panovaním zachránil blížiaci sa pád cisárstva, ktoré spelo k záhube. Pretože onemocnel ťažkou chorobou, zamenil purpur za rúcho pokánia a po roku zomrel ako 36-ročný /Ibid. p. 95. a 1047/.
Medzi hymnami Teodora Duky Laskara je veľmi známy a krásny kánon k Presvätej Bohorodičke s troparmi a stichirami za uspokojenie v biede /ktorý je vydaný v knihe mnícha Agapia: Amartolon sotiría. Enetiisin 1641/. Tento cisár napísal tiež mnoho iných hymnov /Istorič. obzor..., str. 415/.
45. NIKIFOR VLEMYDIS /Nikifóros o Vlemmýdis/, súčasník cisára Teodora Duky Laskara.
Na konci žaltára sú tzv. žalmy pre polyjelej. Sú zostavené zo stichír rôznych žalmov na rôzne sviatky, za ktorými a pred ktorými sa spievajú „veličanija“ k Spasiteľovi, k Bohorodičke a k veľkým svätcom. Tieto žalmy majú nadpis: Polyjelej, práca Nikifora Vlemydisa, výber zo žalmov na veľké sviatky a na pamiatku svätých. Od neho máme ešte jeden kánon s jambami na počesť svätého veľkomučeníka Dimitrija a mnohé jambické piesne na počesť svätého Gregora Bohoslovca /Akalouthía eis tón ágion Grigórion tón theológon, por. K. Krumbacher, cit. dielo, p. 448/.
46. GREGOR SINAITA /+ 1310/ napísal tropare na počesť Svätej Trojice, ktoré sa čítajú po kánone k Svätej Trojici od Mitrofana Smyrnského; potom napísal jeden kánon k svätému Krížu a k svätým Otcom /Istorič. obzor..., str. 453/.
47. LEV BARDALIS /BARDALÍS/, patrícius, prokonzul a cisársky protosekretár od roku 1328-1341, napísal okrem iného dve stichiry na Uvedenie a jednu stichiru na sviatok svätého Jána Bohoslovca. Napísal tiež jeden traktát o troparoch /por. Istorič. obzor..., str. 439 a K. Krumbacher, cit. dielo, p. 554/.
48. TEODUL MNÍCH, svetským menom TOMÁŠ TEKARA zo Solúna, magister a dvorný orátor za cisára Andronika /1282-1320/.
Pod menom mnícha Tekaru zostavil pre mníchov zbierku modlitieb a piesní, ktoré zložil sčasti sám, sčasti vybral zo starých kníh viacerých autorov. Obsahom jeho spisov je: 1. Zmýšľanie Otcov o speve a piesňach /p. 1-24/; 2. Časoslov s piesňami /p. 28-41/; 3. Piesne k Svätej Trojici /vimos triadikós/ /p. 42-90/; 4. Stichiry a modlitby pre askétov na všetky dni /91-144/; 5. Poučenie o asketickom poriadku /katíchisis perí tis askitikis akolouthías/; 6. Dejiny Svätého Písma. - Táto zbierka bola mnohokrát vydaná. Najznámejšie je vydanie archimandritu Grigencia, Moskva 1632. /Nadpis hovorí: Vivlíon kalouménon Thikaras, periéchon imnous tou kaí euchás eis doxan tis iperymnitou kaí ádiairetou Triádos. Por. Istorič. obzor..., str. 441/.
49. NIKIFOR KALIST KSANTOPUL /Nikifóros Kállistos o Xanthópoulos/, syn Kalista Ksantopula, 14. storočie, napísal obrad /čin/ na obnovenie chrámu Presvätej Bohorodičky v Carihrade, nazvaný „ŽIVOPRIJEMNYJ ISTOČNIK“, so synaxarom sviatku a s históriou stavby tohto chrámu, ktorý obrad sa vykonáva v gréckej Cirkvi /máme ho tiež v slovanskom pentikostariu/ vo štvrtok Svetlého týždňa. Zostavil tiež synaxare od nedele mýtnika a farizeja až do nedele všetkých svätých; potom napísal komentár na stepenné z oktoicha Ermineía eis toús Anavathmoús tis Oktoíchou /vydal Cyril Atanasiades v Jeruzaleme 1862/, v ktorom jedna kapitola rozoberá ipakoj /responzia/, kondak, ikos a exapostilarij, a nakoniec podal výklad Kozmovej piesne: Čestňijšuju cheruvim... /por. Leo Allatius, De libris et rebus ecclesiasticis..., p.
65
70, 92 et 113; Du-Cange, Glossarium med. Graecit. append. p. 191., a K. Krumbacher, cit. dielo, p. 292/.
50. FILOTEUS, svätohorský mních, neskôr arcibiskup heraklijský a nakoniec patriarcha carihradský /+ 1376/, napísal obrad k svätým Otcom /16. júla/ a jeden kánon na počesť svätého veľkomučeníka Dimitrija. Od neho tiež máme modlitby, ktoré sa čítajú na litiji v čase nejakých všeobecných útrap a biedy.
51. MIKULÁŠ MALAKSOS, protopresbyter nauplijský, 15. storočie, napísal stichiry na počesť svätého Vlasia /11. februára/, na počesť 40 mučeníkov /9. marca/, svätého Jána /30. marca/, počatie svätej Anny /9. decembra/ a iných svätcov. V triode prvá stichira na malej večierni prvej nedele Veľkého pôstu je tiež dielom Mikuláša Malaksu /Filaret, Istorič. obzor..., str. 461/.
LITERATÚRA. - F./ilaret/ A.Č., Istoričeskij obzor pesnopevcev i pesnopenija grečeskoj cerkvi. Izd. vtoroje, dopolnennoje. Černigov 1864. Je to hlavný spis o bohoslužobnom speve v ruskej bohosloveckej literatúre. - Cardinál J.B. Pitra, Hymnographie de l'église grecque, Rome 1867. - W. Christ et M. Paranikas, Anthologia graeca carminum christianorum, Lipsiae MDCCCLXXI. V tomto spise máme bohatú zbierku cirkevných piesní v chronologickom poriadku s obsažným úvodom o histórii, metrume a hudbe cirkevných piesní. - Analecta sacra spicilegio Solesmensi parata, edidit Joannes Baptista Pitra. Tom. I. Parisiis MDCCCLXXVI. Toto Pitrovo dielo i uvedená Hymnografia sú povedľa Christovej antologie najdôležitejšími spismi o cirkevnom speve pravoslávnej Cirkvi na Západe. - Prot. N.I. Florinskij, Istorija bohoslužebnych pesnopenij pravoslavnoj kaftoličeskoj vostočnoj cerkvi. Izd. vtoroje, dopolnennoje i ispravlennoje, Kijev 1881. - Edm. Bouvy, Poétes et mélodes. Etude sur les origines du rythme tonique dans l'hymnographie de l'église grecque, Nimes 1886. - Georgiíou I. Papadopoulou, Symvolaí eis tín istorían tis par'imin ekklisiastikis mousikis, En Athinais 1890. Je to hlavné dielo u Grékov, ktoré obsahuje celú cirkevnú poéziu a cirkevnú hudbu. - K. Krumbacher, Geschichte der byzantinischen Litteratur. München 1897. Krumbacher je jedným z najväčších odborníkov v cirkevnej poézii. V tomto spise má jednu časť Kirchenpoesie str. 653-705, v ktorej sú zaznamenané hlavné základy histórie cirkevného spevu s obsiahlou literatúrou. - Nešto o crkvenoj lirici vizantinskogrčkoj. Zrecenzoval Dr. Gavro Manojlovič, Glasnik zemaľskog muzeja u Bosni i Chercegovini, XVI. 1904. Sarajevo 1904. - Abicht, Haben die alten slavischen Übersetzer der griechischen Kirchenlieder die Silbenzahlen der griechischen Liederverse festgehalten? Archiv für slavische Philologie, XXXVI. Bd. /1914/ III. u. IV. Heft. - K. Nikoľskij, Posobije k izučeniju ustava bogosluženija pravoslavnoj cerkvi. Izd. pjatoje ispravlennoje i dopolnennoje. S. - Peterburg 1894. - Wilchelm Weit, Die Akrostichis in der byzantinischen Kanonesdichtung, Leipzig u. Berlin 1908. - P. Maas, Das Kontakion, Byz. Zeitschrift, XIX. Bd. /1910/. - Du Cange, Glossarium ad scriptores, mediae et infimae graecitatis, Lugd. 1688. - J.S. Assemani, Bibliotheca Orientalis Clementino-Vaticana T.I. Romae 1719. - Otto Bardenhewer, Geschichte der altkirchlichen Litteratur, Freiburg im Br. 1912. III. Bd. - Ang. Maius, Spicilegium romanum. T. IV., Romae 1840. - K.N. Sathas, Istorikon dokimion peri tou thestrou kai tis mousikis ton Vizantinon. Venet. 1878. - Fr. Combefis, Auctarium novissimum Bibliothecae Graecorum Patrum. T. II., Par. 1672. - P. Popovič, La biographie de Casia dans la littérature serbe, Byz. Zeitschrift, Bd. 16. - Dr. Lazar Mirkovič, Iz crkvenog pesništva. I. Kasija. Bogoslovski Glasnik, kn. XXV. sv. 1. za januar 1914. - Leo Allatius, De libris et rebus ecclesiasticis Graecorum dissertationes et observationes variae. Paris 1646.

...

33. Znamenie čestného kríža
Všetky liturgické obrady a všetky modlitby v pravoslávnej Cirkvi začínajú a končia znamením kríža, ktorým sa znamenajú na bohoslužbe ako prítomní na nej, tak aj jej vykonávatelia.
Žehnanie sa znamením čestného kríža sa uskutočňuje tak, že malíček a prsteník pravej ruky privinie sa /pritisne/ k dlani a ostatné tri prsty, tj. palec, ukazovák a prostredník spoja sa rovno a takto zloženými prstami pravej ruky dotýkame sa čela a hovoríme VO IMJA OTCA, zasväcujúc Bohu svoj um, potom pŕs - I SYNA, zasväcujúc Jemu svoje srdce, túžby, želania, potom pravého ramena a nakoniec ľavého - I SVJATAHO DUCHA, zasväcujúc Jemu svoje sily, a takto prežehnajúc sa, hovoríme - AMIŇ.
O znamení čestného kríža PRSTAMI hovorí už svätý Cyril Jeruzalemský, ktorý svojich katechumenov poučuje takto: „Nehanbíme sa vyznávať Ukrižovaného. Konáme s dôverou znamenie kríža prstami na čele...“ /Catechesis XIII. De Christo cruci fixo et sepulto n. 36, Migne, Patr. gr., t. 33. p. 816/; pozri tiež Catechesis IV. De decem dogmatibus c. 14, ibid. p. 472/. Aby monofyziti v čase monofyzitských sporov vyjadrili svoju falošnú vieru o jednej prirodzenosti Isusa Christa, žehnali sa iba jedným prstom, kým iní východní kresťania žehnali sa oproti monofyzitom dvoma prstami, ukazovákom a prostredníkom pravej ruky /por. Dr. Valent. Thalhofer, Handbuch der kath. Liturgik, 1. Bd. 2. Abth. 1887. p. 634/. Latiníci robili kríž buď iba palcom, buď prostredníkom pravej ruky a toto znamenie kríža sa nazýva malý alebo germánsky kríž; buď sa žehnali natiahnutou pravou rukou, posúvajúc rukou od ľavého ramena k pravému a toto znamenie kríža sa nazýva veľký alebo latinský kríž. Do 12. storočia žehnali sa latiníci takisto ako pravoslávni kresťania dnes. Pápež INOCENT III. /1198-1216/ o tom píše: „Znamenie kríža má sa robiť troma prstami, a to zhora dolu, a od pravej strany k ľavej“ /Inocentii III. Papae De sacro altaris misterio, lib. II. c. 45, Migne, Patr. lat., t. 217. p. 825. Por. tiež: Guilielmus Durandus, Rationale divinorum officirium. Lib V. fol. 112/. Tieto uvedené slová Inocenta III. sa vzťahovali zvlášť na tých, ktorí sa žehnali zľava napravo.
Ruka, ktorou sa žehnáme, bola u všetkých kresťanských národov a vo všetkých dobách pravá, ako taká, ktorá pri pohyboch človeka je vo väčšom užívaní. Pohyb ruky zhora od čela dolu k prsiam znamená rodenie Isusa Christa od Otca a Jeho zostúpenie dolu na zem. Pohyb z pravej strany na ľavú znamená, že Isus Christos prišiel na svet z pravice Otca a zvíťazil na kríži nad diablom, ktorý predstavuje ľavú stranu.
Pri znamení kríža dotýkame sa najprv čela a spomíname meno Otca preto, že čelo je miestom rozumu, a vzhľadom k osobám Svätej Trojice najlepšie zodpovedá Bohu Otcovi, absolútne mysliacemu Duchovi; potom sa ruka spúšťa na prsia a dotýka sa ich a vyslovuje sa meno Syna, ktorý od Boha zostúpil na zem, a keď sa dotýkame ramien, spomíname Svätého Ducha, ktorý je Duchom sily a moci, ako sú ramená miestom a symbolom sily /Iz 9,5/. Slovo Amen spojené pritom s úklonom znamená úplný súhlas hovoriaceho. Slová VO IMJA OTCA I SYNA I SVJATAHO DUCHA sú - hoci nie jedinou - najstaršou a najobyčajnejšou modlitebnou formulou pri znamení kríža. O týchto slovách, ktoré sú nepochybne prevzaté zo slov Isusa Christa podľa evanjelistu Matúša 28,19, hovorí už svätý Efrém Sýrsky: „Namiesto štíta pokry sa čestným krížom, znamenajúc ním všetky časti tela i duše. Ale nerobí sa len rukou, ale mysľou a tvojou pozornosťou, a ak ležíš a vstávaš, prekrižuj sa v meno OTCA, I SYNA, I SVÄTÉHO DUCHA. Lebo je to ako zbraň, a nikto ťa nepremôže, ak sa postavíš pod jeho záštitu“ /De panoplia ad Monachos, Edit. Jos. Assemani t. III. Romae 1746/.
Znamením čestného kríža vyjadrujeme vieru v základné tajomstvo kresťanstva, vieru v Svätú Trojicu a v oslobodenie ľudského pokolenia Isusom Christom na dreve kríža. Kríž urobený kresťanom dotykom na čelo, prsia a ramená znamená vieru v spomínané tajomstvá, vôľu a odhodlanosť vyznávať ich a slúžiť celou silou jedinému Bohu v troch osobách a nádej týchto tajomstiev, že Boh v troch osobách zásluhami Isusa Christa ukrižovaného dá nám dary a pomoc, a pripomína nám lásku Božiu k ľudskému pokoleniu a našu povinnosť ukrižovať naše vášne, túžby, požiadavky /por. Pseud. Dionys. Areopag., Hierarch. eccl. cap. VI. § 3, v: Migne, Patr. gr., t. III. p. 536/. Keď sa potom činí znamenie kríža nad druhým, tým sa vyjadruje želanie, túžba, aby smrť na kríži bola pre neho nevyčerpateľným prameňom vykúpenia a požehnania. Okrem tohto symbolického významu má kríž tiež učinný význam, a to vyvoláva v nás blahodatné účinky, lebo odháňa od nás zlých duchov a udeľuje nám rôzne pozitívne dary /por. Joannis Chrysostomi, In epist. I. ad Timoth. cap. IV. n. 1, Migne, Patr. gr., t. 62. p. 559; pozri tiež: Firm. Lactantii, Epitome divinarum institutionum c. 51, Migne, Patr. lat., t. 6. p. 1058./.
Čo sa týka pôvodu znamenať sa čestným krížom, je nepochybne veľmi starobylý. Tertulián píše o pôvode žehnania sa krížom toto: „Keď prídeme domov, keď odchádzame, pri obliekaní, kúpaní sa, pri stole v čase stolovania, pri každom kroku a pri každej práci robíme na čele znamenie kríža. Keď sa pýtame, kto nám to nariadil, nenachádzame vo svätých knihách nijaký zákon, ktorý by nám to nariadil. Tento zvyk má svoj pôvod v tradícii, zvyk ho upevnil a kresťanská zbožnosť ho zachovala až do dnešných dní“ /De corona militis c. 3, Migne, Patr. lat., t. 2. p. 1058/.
Kríž svojím veľkým významom je užívaný nielen v čase privátnej, ale aj počas verejnej bohoslužby už od najstarších čias.
Svätý Cyril Jeruzalemský napomína svojich katechumenov takto: „Nehanbíme sa vyznávať Ukrižovaného! Čiňme s dôverou znamenie kríža /sfragís/ prstami /daktýlois/ na ČELE A NA VŠETKOM, na chlebe, ktorý jeme, na čaši, z ktorej pijeme, pri príchode a východe; keď sa ukladáme k spánku a vstávame, pri chôdzi a pri odpočinku. Kríž je veľkým prostriedkom obrany, znamením veriacich a postrachom pre zlých duchov; lebo ním /krížom/ triumfujú veriaci nad zlými duchmi, kedykoľvek sa vedome ním prekrižujú; lebo keď vidia kríž, boja sa Ukrižovaného...

OBSAH
VŠEOBECNÉ SPOLOČNÉ FORMY JEDNOTLIVÝCH BOHO- SLUŽIEB
1. Rozdelenie ................................................................................. 3
VŠEOBECNÉ, PODSTATNÉ SPOLOČNÉ FORMY JEDNOTLI- VÝCH BOHOSLUŽIEB
Liturgická alebo cirkevná modlitba
2. Pojem a rozdelenie liturgických modlitieb ............................... 3
3. Vzťah modlitby ku kresťanskej bohoslužbe a postavenie
modlitby v nej ........................................................................... 4
4. Všeobecná charakteristika modlitieb pravoslávnej Cirkvi ...... 6
5. Úvodné formuly cirkevných modlitieb spoločné pre viaceré liturgické obrady….. 7
6. Záverečné modlitby spoločné pre viaceré liturgické obrady ... 9
7. Úvodné modlitby spoločné pre viaceré liturgické obrady ..... 14
8. Symbol viery ............................................................................ 17
9. Modlitba Bohorodice Divo ..................................................... 18
10. Ektenie ................................................................................... 19
11. Záverečné modlitby ............................................................... 21
LITURGICKÝ ALEBO CIRKEVNÝ SPEV
12. Pojem a rozdelenie ................................................................ 23
MATÉRIA ALEBO TEXT SPEVU, ALEBO NÁBOŽENSKÁ POÉZIA
13. Rôzne druhy cirkevných piesní všeobecne .......................... 24
120
14. Žalmy ..................................................................................... 25
15. Terajšie užívanie žalmov ....................................................... 26
16. Ostatné biblické piesne ......................................................... 27
17. Umelecká forma kresťanských cirkevných piesní a vznik
cirkevnej poézie .................................................................... 28
18. Hymny a piesne zostavené zbožnými kresťanmi
Druhy a mená cirkevných piesní ......................................... 31
19. Spisovatelia pravoslávnej Cirkvi a ich piesne ....................... 52
CIRKEVNÝ SPEV ALEBO NÁBOŽENSKÁ HUDBA
20. Dejiny cirkevného spevu a jeho spojitosť s modlitbou ......... 74
21. Počiatok umelého spevu ....................................................... 76
22. Ustálenie nápevov pre osem hlasov v pravoslávnej
východnej Cirkvi ................................................................... 78
23. Spev v pravoslávnej slovanskej Cirkvi .................................. 84
24. Interpretácia cirkevného spevu všeobecne
Spôsoby melodického spevu a jeho realizácia zvlášť ........... 84
ČÍTANIE SVÄTÉHO PÍSMA
25. Čítanie Svätého Písma na bohoslužbe .................................. 91
26. Účel čítania Svätého Písma na bohoslužbe .......................... 93
27. Poriadok čítania z kníh Svätého Písma ................................. 93
28. Spôsob čítania Svätého Písma na bohoslužbe a obrady.
pritom vykonávané ................................................................ 99
CHRÁMOVÁ KÁZEŇ
29. Kázeň na bohoslužbe a ich vzájomný vzťah ....................... 101
30. Cirkevná kázeň v prvých storočiach ................................... 103
31. Miesto pre cirkevnú kázeň ................................................. 105
VŠEOBECNÉ, NEPODSTATNÉ /SPRIEVODNÉ/ SPOLOČNÉ FORMY JEDNOTLIVÝCH BOHOSLUŽIEB
32. Rozdelenie, dôležitosť a potreba týchto foriem .................. 106
33. Znamenie čestného kríža .................................................... 106
34. Požehnanie .......................................................................... 109
121
35. Skladanie rúk ....................................................................... 112
36. Postavenie veriacich na bohoslužbe ................................... 114
37. Skladanie rúk a prekríženie cez prsia ................................. 118
38. Pokrývanie a odkrývanie hlavy ........................................... 119
39. Obracanie tváre k východu ................................................. 122
40. Svätý bozk /cilovanije/ ....................................................... 123
41. Umývanie rúk ...................................................................... 126
42. Okurovanie /kadenie/ ........................................................ 127
43. Osvetlenie ............................................................................ 129
Obsah ........................................................................................ 133

https://www.rodon.cz/admin/files/ModuleKniha/815-LAZAR-MIRKOVIC.pdf