PRAVOSLÁVIE A EKUMENIZMUS (úryvok)

 Prot. prof. ThDr. Štefan Pružinský, CSc.

PRAVOSLÁVIE A EKUMENIZMUS

1. časť

Vydala Metropolitná rada Pravoslávnej cirkvina Slovensku

PREŠOV1997

© Autor: Prot. prof. ThDr. Štefan Pružinský, CSc.

Recenzenti: Prot. doc. ThDr. Peter Kormaník

Prot. prof. ThDr. Pavel Aleš

Za odbornú a jazykovú stránku textu zodpovedá autor. Rukopis neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou. Schválil Úrad Metropolitnej rady pravoslávnej cirkvi na Slovensku dňa ... pod č. j.

Na úvod

„Ak niekto hľadá rozkol, nebude dedičom Božieho kráľovstva (Sv. Ignác Antiochijský, Filad. 3, 2).

Do sústavy komplexného teologického vzdelávania na našej Pravoslávnej bohosloveckej fakulte patrí okrem iného osobitný predmet s názvom „pravoslávie a ekumenizmus“. Zavedenie tohto predmetu bolo predurčené tým, že ekumenizmus sa stal neodmysliteľnou súčasťou kresťanského myslenia nášho storočia a už má svoje miesto aj vo vzťahu k veľkej nekresťanskej sfére a k viacerým nekresťanským nábo- ženstvám.

Organizované kresťanské ekumenické hnutie existuje už takmer 50. rokov, na jeho aktivitách sa v značnej miere podieľala aj pravoslávna Cirkev a preto je potrebné, aby sme tomuto hnutiu venovali patričnú pozornosť. Považujeme preto za správne a prirodzené, že sa problematika ekumenického hnutia seriózne študuje aj na našej teologickej škole, aby budúci kňazi a učitelia náboženstva a etiky mali spoľahlivé vedomosti o tomto celosvetovom hnutí, aby mu správne rozumeli a zaujímali voči nemu správny postoj. A je to tiež nutné aj z toho dôvodu, že hoci toto hnutie usiluje o riešenie jedného z najboľavejších problémov kresťanstva - jeho rozdelenie, ktoré je neprirodzené a nepotrebné, ním používané metódy nie sú vždy adekvátne vytýčenému cieľu a 3

v poslednej dobe vyvolávajú isté znepokojenie a nedôveru k nemu. Často však počujeme aj také hlasy, ktoré ho jednoznačne odsudzujú a zatracujú.

Pozoruhodné je v tomto ohľade konštatovanie Krzysztofa Lesniewského: „Dejiny ekumenického hnutia ukazujú, akým spôsobom sa kresťania usilovali určiť podobu i cesty k jednote. Boli vytvárané takzvané modely jednoty, ktoré prinajmenšom mali priblížiť a osvetliť hlavné ciele, alebo usmerniť úsilia kresťanov a Cirkví. Žiadny z návrhov sa neukázal ako dostačujúci pre prinavrátenie jednoty. Teraz sa často hovorí o kríze, ba aj o slepej uličke (impase) v ekumenickom hnutí. Preto sa ekumenisti v hľadaní cesty k jednote nanovo, čoraz častejšie a zodpovednejšie zamýšľajú nad koncepciami vytvárania jednoty, ktoré pred niekoľkými desiatkami rokov vzrušili kresťanstvo“ (Ekumenizm v czasie. Prawoslawna wizja jednosci w ujeciu Georgesa Florowskiego, Lublin l995, s. 11).

Bude však správne, keď si vypočujeme ešte ďalší kritický hlas. Za- čiatkom mesiaca apríla 1997 mladá slovenská spisovateľka odpovedala na otázku, či je naša spoločnosť kresťanská a vyslovila v podstate takýto názor: Naša spoločnosť nie je ozaj kresťanská, podobá sa sladkej jahodovej pene. A taký je aj náš ekumenizmus: samé sladké reči, bezduché a preto nepravdivé. Má táto spisovateľka pravdu? Do značnej miery áno! Lebo hoci je u nás mnoho kostolov, ozajstnej viery a lásky je málo a spravodlivosti ešte menej. A o skutočnom zjednotení kresťanov možno zatiaľ iba hovoriť, lebo ich správanie sa hovorí o opaku.

Pri skúmaní genézy ekumenického hnutia budeme vychádzať zo správneho výkladu takých pojmov, akými sú: ekuména, ekumenický, ekumenické hnutie, ekumenické vzťahy, a to od najstarších čias až po dnešnú dobu. Budeme tiež vychádzať zo základných dokumentov tohto hnutia, ktoré sú najlepším vyjadrením jeho snáh, a z odbornej literatúry, ktorá je venovaná problematike ekumenizmu. Normou pre posúdenie jednotlivých otázok bude Apoštolská Tradícia, Sväté Písmo, učenie všeobecnej Cirkvi Christovej, najmä však správna ekleziológia, ktorá je jednou z najhorúcejších tém v práci tohto hnutia.

Potrebné poznatky budeme čerpať aj z diel svätých otcov, bez ktorých sa štúdium tohto hnutia nemôže zaobísť, zo serióznej súčasnej pravoslávnej teológie a pravoslávnej literatúry príslušných oblastí. Osobitnú pozornosť budeme venovať dielám takých pravoslávnych autorov, akými boli otec Georgij Florovskij, všeobecne uznávaný odborník pre otázky kresťanského ekumenizmu, profesor N. Nissiotis a mnohí iní. Nemôžeme však obísť ani západnú, nepravoslávnu odbornú literatúru, ktorá tomuto problému venuje veľkú pozornosť. 4

Keďže ide ozaj o prvý pokus širšieho objasnenia problému kresťanského ekumenizmu a postoja pravoslávia k nemu, môže sa stať, že nie každá stránka veci bude objasnená v potrebnom rozsahu. Avšak študentom na mnohé otázky odpovie prednášajúci tento predmet, respektíve ktokoľvek z učiteľov fakulty v oblasti, pre ktorú je odborníkom, ostatní si môžu doplniť potrebné údaje z literatúry, ktorá bude v tejto práci v hojnom počtu uvedená. Po prvých skúsenostiach s touto prácou môže prísť neodkladne do úvahy jej prepracovanie, doplnenie a zdokonalenie. Pre splnenie tejto úlohy máme vytvorené potrebné predpo- klady.

Keďže problematika ekumenického hnutia je veľmi rozsiahla, sústredíme našu pozornosť predovšetkým na tieto otázky: pojem „ekuména“ (a odvodené pojmy), vznik a vývoj ekumenického hnutia do vzniku Svetovej rady cirkví, vznik Svetovej rady cirkví, zameranie a hodnota jej valných zhromaždení, na ktorých boli riešené kľúčové otázky, problémy, krízy a boli navrhované isté východiská. Osobitnú pozornosť budeme venovať základnému postoju pravoslávnej Cirkvi, ktorý je v na- šom regióne takmer neznámy. Z významných dokumentov boli u nás publikované zatiaľ len dva, zo serióznych postojov pravoslávnej Cirkvi takmer nič. Výnimku tvoria krátke populárne informácie a ohlasy publikované v periodickej populárnej cirkevnej tlači.

Nakoniec poprosíme každého, kto to bude čítať, aby čítal pomaly, pozorne a nezaujato. Lebo všetko je tu napísané úprimne a v záujme veci, preto aj kriticky-prorocky. 5

O B S A H

Na úvod

1. VZNIK A VÝVOJ KRESŤANSKÉHO EKUMENIZMU

Prvá kapitola

Vývoj slova „ekuména“. Úloha cirkevných otcov

1. Všeobecná túžba po dorozumení a zblížení
2. Vývoj a zložitosť pojmu „ekuména“ v 1. a 4. storočí
3. Hlavné činitele alebo ekumenické dimenzie
4. Metódy ekumenickej činnosti
5. Potrebné závery
6. Vývoj pojmu „ekuména“ v 4. - 20. storočí

Druhá kapitola

Storočia konfliktov

Tretia kapitola

Predchodcovia ekumenického hnutia v 19. storočí

Štvrtá kapitola

Tri hlavné smery ekumenického hnutia

1. Viera a cirkevný poriadok
2. Praktické kresťanstvo
3. Medzinárodná rada misijná

Piata kapitola

Rozhodujúce a ťažké roky

Šiesta kapitola

Pravoslávie a snahy o zjednotenie kresťanstva 6

Siedma kapitola

Ekumenické iniciatívy rímskokatolíkov

Ôsma kapitola

Založenie Svetovej rady cirkví. Jej podstata, poslanie a štruktúra

Deviata kapitola

Od Amsterdamu po New Delhi (1948-1961)

Desiata kapitola

Pravoslávne Cirkvi v ekumenickom hnutí

Jedenásta kapitola

Rímski pápeži a ekumenizmus (od Pia XII. do Pavla VI.)

Dvanásta kapitola

Od New Delhi po Uppsalu (1961-1968)

Trinásta kapitola

Od Uppsaly po Nairobi (1968-1975)

1. Tretia konzultácia o odzbrojení a znepokojení cirkvi v Ženeve (1970)
2. Rokovanie Ústredného výboru SRC v Addis Abebe (1971)
3. Rokovanie Ústredného výboru SRC v Utrechte (Nórsko) roku 1972
4. Zasadanie Ústredného výboru SRC v Ženeve (1973)
5. Piate plenárne zasadanie SRC v Nairobi - 1975

Štrnásta kapitola

Od Nairobi po Vancouver (1975-1983)

1. Zasadanie Ústredného výboru SRC v Ženeve (1975)
2. Zasadanie Ústredného výboru SRC v Ženeve (1977) 7

3. Zasadanie Ústredného výboru SRC na Jamajke (1979)
4. Svetová konferencia o misii a evanjelizácii v Melbourne, Austrália (1980)
5. Zasadanie Ústredného výboru SRC v Ženeve (1980)
6. Zasadanie Ústredného výboru SRC v Lime (1982)
7. Šieste Valné zhromaždenie SRC vo Vancouvere (1983)

Pätnásta kapitola

Od Vancouveru po Canberru (1983-1991)

1. Prehľad aktivít tohto obdobia
2. VI. Valné zhromaždenie SRC v Canberre, Austrália (1991)
3. PRAVOSLÁVNA VÍZIA JEDNOTY

Prvá kapitola

Tajomstvo rozdelenia a jednoty v Cirkvi

1. Jednota v Christu a oddelené „cirkvi“
2. Jednota - neodmysliteľná vlastnosť Cirkvi
3. Pramene a príčiny delení
4. Nevyhnutná potreba zjednotenia

Druhá kapitola

Hľadanie podoby budúcej jednoty

1. Kritika doterajších modelov jednoty a ekumenickej činnosti
2. Ekumenizmus v priestranstve
3. Hlavná intuícia pravoslávnej koncepcie ekumenizmu
4. Cesta do budúcnosti vedie cez minulosť

Tretia kapitola

Jednota Cirkvi

1. Problém definície Cirkvi
2. Cirkev ako Telo Christovo 8

3. Christovo Telo a iné obrazy Cirkvi
4. Cirkev ako plnosť Christova
5. Ekleziálne Telo Christovo a Eucharistia
6. Cirkev a Svätý Duch

Štvrtá kapitola

Katolicita Cirkvi

1. Pojem katolicity
2. Katolicita ako dar a úloha
3. Katolicita služieb v Cirkvi ako výraz služby pre jednotu

Piata kapitola

Duchovný život spoločenstva Cirkvi

1. Dva rozmery kresťanskej zbožnosti
2. Svätý krst
3. Svätá Eucharistia
4. Eucharistia ako tajomstvo účasti
5. a) Eucharistia ako tajina Cirkvi, pre Cirkev a prostredníctvom Cirkvi
6. b) Živá Eucharistia
7. c) Trinitárna existenciálnosť Eucharistie
8. d) Eucharistia ako centrum liturgického života
9. e) Eucharistia ako puto ľudského spoločenstva
10. f) Eucharistia ako hlavný prameň pokoja v rozdelenom svete
11. g) Spoločná účasť a prijímanie ako eucharistická spoločnosť

Dilema

Prijímanie

Návrat a opätovný odchod

5. Realita nerozdelenej Cirkvi

Šiesta kapitola

Novodobá patristická syntéza 9

1. Normatívny charakter ranokresťanskej Tradície
2. Charizmatická dimenzia Tradície
3. Tradícia je živá v Cirkvi
4. Tradícia ako hermeneutická zásada a metóda

Siedma kapitola

Potreba návratu k otcom

1. Rola otcov v prvotnej Cirkvi
2. Hodnota a dôležitosť názorov otcov

Ôsma kapitola

Problém helenizácie v kresťanstve

1. Helenizácia kresťanskej teológie
2. Trvalý charakter helenských kategórií
3. Cesty interpretácie dogmy
4. Požiadavka dehelenizácie
5. Zhelenizovaná teológia a súčasnosť

Potrebné závery

1. Pravoslávie a jednota Cirkvi
2. Christologické kritérium jednoty
3. Pravoslávne chápanie spásy
4. Cirkev a úsilie o spravodlivosť
5. Problém výchovy a liturgickej, pastorálnej a misijnej činnosti

Použitá literatúra 10

1. VZNIK A VÝVOJ KRESŤANSKÉHO EKUMENICKÉHO HNUTIA

Prvá kapitola

Vývoj slova „ekuména“. Úloha cirkevných otcov

1. Všeobecná túžba po dorozumení a zblížení

Dorozumenie a zblíženie - to sú dva charakteristické črty a znamenia našej doby. Je to fakt, ktorý svedčí o tom, že ľudstvo po prežitých ťažkostiach, konfliktoch a nepokojoch, spoločenských i náboženských, začína si nanovo uvedomovať základné požiadavky ozajstného ľudského života. Je to vlastne odveká túžba ľudstva, najmä však odvtedy, čo sa ľudské pokolenie ocitlo v moci zla a hriechu, ktorý plodí nespravodlivosť každého druhu a sťažuje ľuďom ich život: fyzický, spoločenský, kultúrny i duchovný.

Rôzne hnutia, spoločenské smery, vlády a celé národy v značnej miere usilujú o to, aby sa myšlienka dorozumenia a zblíženia (s väčším či menším úspechom) stala skutočnosťou. A pretože kresťanstvo nikdy nestalo bokom od celkového duchovného vývoja ľudstva, skôr naopak, pomáhalo formovať a vytvárať predpoklady tohto vývoja, aj v jeho prostredí existuje dnes hnutie, ktoré obyčajne nazývame hnutím ekumenickým, alebo jednoducho ekumenizmom.

Po zložitých začiatkoch získalo toto hnutie svoju konkrétnu a organizovanú podobu v činnosti Svetovej rady cirkví so sídlom v Ženeve, v regionálnych Ekumenických radách cirkví, rovnako aj v rôznych formách medzikonfesionálnych stretnutí, dialógoch, na konferenciách takzvaných kresťanských cirkví, na kongresoch, snemoch a pod. Inými slovami, duch našej doby je dotknutý duchom ekumenizmu. Aktívnu účasť na tomto hnutí má aj pravoslávna Cirkev, preto by nebolo správne, aby nezaujala k tomuto hnutiu v súčasne kritickej dobe konkrétny postoj vychádzajúci z ducha, učenia a poriadku prvotnej apoštolskej Cirkvi, čiže z Tradície Cirkvi.

Je potrebné všimnúť si aj tú skutočnosť, že ekumenizmus nie je dnes len kresťanskou záležitosťou, ale nachádza určité uplatnenie aj v ne- kresťanských náboženstvách, akými sú judaizmus, islam, budhizmus, šintoizmus a iné, alebo aj v spoločenskej sfére, hoci v tomto prípade ide o celkom iný vzťah než je to vo sfére kresťanskej. Absolútne odmietame napr. úsilie 11

o vytvorenie takzvaného univerzálneho náboženstva, ktoré sa môže hodiť iba tak Antichristovi. Všetko toto je teda znamením našej doby.

2. Vývoj a zložitosť pojmu „ekuména“ v l. až 4. storočí

Pre potreby ekumenického hnutia sa objasnením pojmu „ekuména“ (grécky „oikuméni“) seriózne zaoberali dvaja jeho aktivisti: bývalý generálny tajomník SRC Willem Adolf Visser,t Hooft (Geschichte und Sinn des Wortes „ökumenisch“, l953, v: Ökumenischer Aufbruch. Hauptschriften, Stuttgart/Berlin 1967, t. II, s. 11-28, a Das Wort „ökumenisch“ - seine Geschichte und Verwendung, v: R. Rouse - S. C. Neill (ed.): Geschichte der ökumenischen Bewegung 1517-1948, Göttingen 1957, t. II, s. 434-441), a pravoslávny rumunský patrológ prof. Ioan Coman (Rola Ojcow Kosciola w kszataltowaniu chrzescianskiego ekumenizmu, v: S. Pieszszoch, Patrologia, Poznaň 1964, s. 239-255). Podľa ich názoru, slovo „ekuména“ zmenilo svoj význam sedem až osemkrát, súčasne však bolo používané predovšetkým v dvoch jeho významoch. Týmto slovom boli teda označované:

1. celá obývaná Zem
2. to, čo patrilo do Rímskej ríše alebo ju reprezentovalo
3. to, čo patrilo do Cirkvi ako celku alebo ju reprezentovalo
4. to, čo malo vo všeobecnosti cirkevný charakter
5. misijné poslanie Cirkvi vo svete
6. vzťahy medzi Cirkvou a rôznymi konfesiami (heretikmi)
7. stanovisko, postoj, ktorý vyjadruje poznanie o jednote Cirkvi a kresťanstva a túžbu po tejto jednote (W. A. Visser,t Hooft, Das Wort „ökumanisch“..., cit. dielo, s. 434)
8. vzťahy medzi Cirkvou a štátom, ktoré sú dodnes zložité.

V Európe pojem „ekuména“ je dielom gréckeho ducha, štátu a filozofie a mal čisto svetský obsah. V 5. st. pred Christom použival ho Herodot, neskôr aj Demostenes a Aristoteles, a to pre označenie obývanej Zeme (na rozdiel od neobývanej). Dlhý čas si udržal tento zemepisný význam, ale v období helenizácie a vzniku Makedónskej a Rímskej ríše stáva sa pojmom kultúrnym a politickým, označujúcim odteraz civilizovaný svet, čiže svet helenistickej civilizácie, teda aj pojmom spolo- čenským. A taký význam mal aj vtedy, keď sa helenistický svet dostal do 12

područia Rímskeho impéria. Cisár Nero sa nazýval „dobrým bohom ekumény“ alebo „záchrancom a dobrodincom ekumény“, a Marcus Aurelius mal byť „dobrodincom a záchrancom celej ekumény“.

V Byzancii kládli dôraz na duchovnú jednotu, vytvorenú za pomoci gréckej filozofie, ktorá vytvorila ideu jedného sveta, nadriadeného všetkým ostatným lokálnym malým štátom bez ohľadu na náboženské rozdiely (žeby táto idea opäť ožila?). Prijímali zjednocujúce božstvo, ktoré personifikovalo fundamentálnu zásadu sveta. Známa je idea i realizácia „ekumény“ cez Alexandra Veľkého, ktorý chcel zjednotiť obyvateľov svojej ekumény do jednej politickej organizácie. Stoicizmus vytvoril filozofické chápanie idey ekumény cez ideu spoločenstva. Chryzyp hovoril, že „iba celý svet môže seba uspokojiť, lebo má v sebe všetko, čo potrebuje“. Ľudia tvoria jednotu, lebo majú a prejavujú tú istú prirodzenosť. Ľudské spoločenstvo odráža v sebe celok kozmu. „Ekuména“, čiastka všeobecného kozmu, vyjadruje túto všeobecnosť (celok kozmu) dokonalejšie než akýkoľvek štát. Na pojme ľudského rodu je vybudovaný pojem ľudskosti, ktorá sa stáva duchovným spojivom „ekumény“. Z toho plynul logický záver, že jednota a vzájomná náležnosť konštitutívnych častí „ekumény“ zrovnávala tieto časti medzi sebou.

Bola to v skutočnosti iba ilúzia, ktorá sa dodnes nestala skutočnosťou, ale samotná idea takého usporiadania sveta neumrela. Rozsah kultúry kryje sa v podstate s ekuménou; zaostalosť je na jej perifériách. Kým charakteristickou črtou gréckeho ponímania ekumény je civilizácia, charakteristickou črtou rímskeho ponímania je organizácia (K. Karski, Daženia ekumeniczne we spolczesnym swiecie, Warszawa l974, s. 6).

Výraz „ekuména“ stretávame aj v Septuaginte, to jest v gréckom preklade Svätého Písma, najmä však v žalmoch (napr. Ž 24, 1; 50, 12; 93,1 a iné), a označuje obývanú Zem. V politickom zmysle tu ho nestretávame, snáď s výnimkou 1 Ezdriášovej 1, 2, kde vo vzťahu k dekrétu perského kráľa Kýra čítame: „Jahve, Boh nebies, dal mi všetky krajiny zeme (oikuméni)“.

Potom však prichádza kresťanstvo, ktoré sa šíri na teritóriu, na ktorom pojem „ekuména“ bol všeobecne známy, a prijíma ho vo viacerých významoch. Takto Nový Zákon používa slovo ekuména v trojakom význame:

1. zemepisnom (geografickom) - pre označenie obývanej Zeme (Lk 4, 5; 21, 6; Rm 10, 18; Žd 1, 6 a iné), alebo ľudí, ktorí na nej žijú (Sk 17, 31; 19, 27), 13

2. politickom - pre označenie Rímskej ríše (Lk 2, 1; Sk 24, 5) a jej obyvateľov (Sk 17, 6),
3. eschatologickom - pre označenie sveta (oikuméni), ktorý má prísť (Žd 2, 5).

Najčastejšie sa v Novom Zákone objavuje slovo „oikuméni“ v zmysle geografickom, ako určenie Zeme a sveta daných ľuďom pre bývanie a život. Všeobecne však ekuména znamená pole pôsobenia Cirkvi. V Evanjeliu podľa svätého Matúša je napísané: „Toto Evanjelium o Kráľovstve bude sa zvestovať po celom svete na svedectvo všetkým národom...“ (Mt 24, 14). Ekuména je teda priestorom, v ktorom Cirkev žije a rezervuje ho pre svojho Pána, ktorý podľa listu Židom je ako prvorodený uvedený do ekumény a je jej legálnym Vládcom. „Preto introvertný cirkevný postoj ekumenický je v rozpore sám so sebou“ (P. Kawerau, Die ökumenische Idee seit der Reformation, Stuttgart l968, s. 9).

Keď Nový Zákon hovorí o „svete, ktorý má prísť“ (Žd 2, 5), požíva slovo ekuména v úplne novom ponímaní, menovite, ide tu o novú dobu, budúci eón, ktorý je v protiklade s terajším eónom a bude zbavený utrpenia. Preto prvotní kresťania verili, že keď dôjde k stretnutiu týchto dvoch eónov, terajší eón ustúpi miesto budúcemu eónu (D. W. Bauer, Griechisch-Deutsches Wörterbuch zu den Schriften des Neuen Testaments und der frühchristlichen Literatur, Berlin l995, s. 930).

Od druhého storočia, to jest od doby apoštolských mužov, razí si cestu nové chápanie slova „ekuména“. Zapríčinila to skutočnosť šírenia Evanjelia po celom svete. Vznikajú viaceré významné kresťanské obce, ktoré sú medzi sebou vnútorne spojené a predstavujú jednu, svätú, všeobecnú a apoštolsku Cirkev. Táto Cirkev získava všeobecný (katolícky, soborný, od gréckeho: katholikos) charakter a vedľa slova „oikuméni“ sa objavuje synonymické pomenovanie „katholiki Ekklesía = všeobecná (soborná) Cirkev“. Nachádzame ho prvý krát u svätého Ignáca Antiochijského (Smyrn. 8, 2). Týmto pojmom sa rozlišuje všeobecná Cirkev Christova od miestnych Cirkví. Biskup je predstaveným miestnej Cirkvi, Christos je Hlavou všeobecnej Cirkvi. Ekuména, do ktorej pre- niklo Evanjelium a v ktorej sa buduje všeobecná Cirkev, už nie je ekuménou v predošlom svetskom ponímaní, ale stáva sa novou hodnotou. Od tej chvíle sú pojmy „Cirkev“ a „ekuména“ medzi sebou tesne spojené.

O tejto významnej zmene svedčia viacerí kresťanskí otcovia a spisovatelia. V Martýriu Polykarpa sa slovo ekuména nachádza v spojitosti so slovom Cirkev alebo Cirkvi, ale súčasne aj s výkladom: „Katá tin oikumenin“, to jest, nachádzajúca sa po celej zaľudnenej Zemi. A taký význam sa má na mysli aj vtedy, keď je použité ktorékoľvek z tých slov samostatne. Ale keď v 14

tomto dokumente stretávame výraz „všeobecná Cirkev Smyrny“, ktorý hovorí o konkrétnej lokalizácii všeobecnej Cirkvi, znamená to, že v tomto prípade materiálny význam slova získava duchovný význam dogmatickej povahy: ide o všeobecnú Cirkev na rozdiel od heretických zoskupení.

Takto bude rozmýšľať aj svätý Irenej Lyonský (+ 202). Vyznával a hlásal pravoslávnu vieru. Keď ju objasňuje heretikom (gnostikom), zdôrazňuje dve základné črty-vlastnosti Cirkvi: jej všeobecnosč, čiže to, že sa nachádza po celej Zemi („Cirkev sa rozprestiera po celej ekuméne až do končín Zeme“, Adv. haer. 1, 10), že je ochrankyňou viery prijatej od apoštolov a ich nástupcov. Táto priestranná ekumenicita, základná a dôležitá, prijala do seba nový prvok, nutný, dôležitý a predurčený v apoštolských výpovediach, čiže pravoslávnosť (ortodoxnosť) učenia prijatého od apoštolov (historicko-teologický výklad slova „pravoslávie“ pozri v diele M. Sesana, Zur Geschichte des patristichen wörtes „orthodoxia“, Byzantinoslavica XII, Praha, 1951, 175-178, XVIII/2, l957, 218-223, alebo v: Antidoron pneumatikon, Athina, 1981, 431-434).

Bude to odteraz nutný a principiálny prvok, vyjadrovaný predovšetkým slovom „všeobecný“ alebo „katolícky“; toto druhé slovo zohrá v kresťanskej literatúre dôležitú úlohu (nemá to nič spoločné s neskorším rímskym katolicizmom). V takomto pôvodnom zmysle ho nachá- dzame v traktáte svätého Cypriána Kartáginského O jednote Cirkvi: Cirkev je jedna, ale pojíma do seba čoraz väčší počet ľudí (začleňuje ich do svojho spoločenstva). Ako slnko je jedno a vyžaruje do kozmu množstvo lúčov, tak aj Cirkev. Je plná Pánovho svetla a svojimi lúčmi osvetľuje Zem. Ona je matkou všetkých, v nej sa (duchovne) rodíme, jej mliekom (učením) sme kŕmení, jej Duchom žijeme. Táto jednota pochádza z Boha a je nepremožiteľná. Kto rezignuje z tejto jednoty, stráca Christa a ocitá sa mimo Tela Cirkvi (kap. 5-6; porovnaj Mt 12, 30).

Ide teda o všeobecnosť, priestorovosť a pravosť učenia, ktoré sú predpokladom ekumenicity a katolicity. Je to vernosť duchu ortodoxie: „Nemôže mať Boha za Otca ten, kto nemá Cirkev za matku“ (tamže 6,). Príslušnosť k Cirkvi (členstvo v Cirkvi; pojem pôvodne filozofický, stoický, podľa ktorého osobitná jednotka je konštitutívnou súčasťou všeobecnej jednoty kozmickej) predstavuje mocný prvok kresťanskej ekumenicity, kresťanskej ekleziológie. Jeho obsah pochádza z viery a preto i jeho význam je dôležitejší než stoický. Všetci ozajstní kresťania vedeli a vedia, že patria dušou i telom Cirkvi (Sk 4, 32). Tak došlo k tomu, že sa pojmy Cirkev i ekuména budú čoraz viac prekrývať, ale nebudú považované za totožné. 15

Platí to predovšetkým o štvrtom storočí, zlatom veku patristickej mys- le a literatúry (Archim. Kiprian/Kern, Zolotoj Vek Svjatootečeskoj pismennosti, Pariž, 1967), kedy sa kresťanská idea ekumenizmu rozvinula, obohatila o nový obsah a postavila pred seba dôležité ciele. Dodajme, že ekumenizmus 4. st., vždy prístupný pre náboženský, kultúrny a politický rozvoj, bude sa vyjadrovať slovom „ekuména“ alebo od neho odvodenými slovami, najmä však slovom „katolícky“, ktorého okruh sa sústavne zväčšuje a stáva sa bohatší v porovnaní s filozofickým pojmom „všeobecný“. Avšak aj tu je treba povedať, že pojmy ekumenicita a katolicita sa dôkladne neprekrývajú. Napr. Origenos (+ 253) chápe Cirkev ako ekuménu, keď hovorí: „Je to úplne nová terminológia. Doteraz sme počuli o Cirkvi ekumény, teraz počujeme o ekuméne Cirkvi“, pričom pod „ekuménou chápe „každú časť sveta..., v ktorej je zvestované Evanjelium, terén - že sa takto vyslovíme - pojatý Christom do svojho dedičstva. Táto ekuména už nie je svetom vo svetskom ponímaní. Jej život je určený a podmienený prítomnosťou Evanjelia“ (citované podľa K. Karského, s. 8).

Znamená to, že určité územie a ľudia žijúci na ňom boli včlenení do spoločenstva Cirkvi, do jej jednoty (sobranny vo jedino) a stali sa dedičstvom Christovým. Pozoruhodný je v tomto ohľade výrok svätého Cyrila Jeruzalemského, v ktorom poskytuje nasledujúcu definíciu katolicity Cirkvi: „Cirkev je nazývaná katolíckou, lebo jestvuje po celom svete, od končín do končín Zeme, pretože učí katolícky a neomylne všetkým dogmám, ktoré ľudia majú poznať vo vzťahu k veciam viditeľným i neviditeľným, nebeským i zemským, lebo podrobuje zbožnosti celý ľudský rod, vládcov i poddaných, učených i neučených, čiže lieči a uzdravuje katolícky všetky hriechy uskutočňované prostredníctvom tela i duše, lebo si pripisuje všetky cnosti v účinkoch, slovách i všetkých charizmách duchovných“ (Katechézy 18, 23, PG 33, 1044 AB, pod- čiarknuté nami).

Z uvedených slov teda jasne vyplýva, že pre svätého Kyrila je katolicita nemysliteľná bez ekumenicity, ktorá je pre neho bázou a všeobecným rámcom. V ekuméne, to jest na zemeguli kresťanstvo zvestuje a následne rozvíja svoje dogmy (pravdy viery), bohoslužbu, dušpastier- stvo a cnosti (cnostní život). Cyrilova definícia jasne ukazuje, že jedine v ekumenickej perspektíve sa doktrinálne, bohoslužobné, duchovné a morálne prvky spájajú do katolicity: Cirkev, ktorá objíma celý svet (ekuménu), učí všetkým dogmám, privádza (postupne) k zbožnosti celý ľudský rod, lieči všetky hriechy, získava všetky cnosti. Inými slovami, vtláča pečať ekumenicity na všetky duchovné a morálne reálie (súčasti) katolicity. 16

Na prvý pohľad sa ekumenicita zdá byť jedným zo základných elementov katolicity, respektívne hlavným elementom, a to preto, že slovo katolícky, katolicita má širší rozsah než ekuména. Kým slovo ekuména označuje iba Zem, slovo katolícky (sobornyj) v jazyku kresťanov ju prevyšuje svojím novým duchovným obsahom, do ktorého spadá všetka doktrinálna, liturgická i morálna ortodoxnosť, ktorú Cirkev reprezentuje a bráni pred útokmi heretikov. Ale tento obsah sa obohacoval, tvorivo formuloval, očisťoval (terminologicky i teologicky) pod vedením Svätého Ducha a získaval dôležitosť i vážnosť jedine v ekumenicite a vďaka ekumenicite. Ortodoxnosť viery, učenia a vôbec života Cirkvi mala byť potvrdená celým kresťanstvom, čiže ekumenickým spôsobom. Každý snem a jeho rozhodnutia boli uznané za platné až po tom, čo boli akceptované celou Cirkvou - ekumenicky (tento fakt nechápe dnešné ekumenické hnutie a s ním aj milióny kresťanov nachádzajúcich sa mimo spoločenstva Cirkvi, ale o tom ešte budeme hovoriť v ďalšej časti tejto štúdie).

Priestorová rozľahlosť ekumény postupne získava novú dimenziu: vznešenosť a duchovnú čistotu viery i života tých, ktorí v nej žijú, čiže verných, kresťanov. Táto nová dimenzia sa nazýva katolicitou (z gréckeho kath,= k, po, na, podľa a óli = celá, všetka; podrobnejšie o katolicite v našej práci Život v Christu, Prešov, l988, s. 133-151. E Timiadis, Lectures on Orthodox Ecclesiology II, Joensuu, 1992, 161-180). Obidva termíny - ekuména i katolicita - boli v prvých storočiach používané trochu v nadnesenom zmysle, pretože ani celá Zem nebola získaná pre kresťanstvo (nie je tomu tak ani dnes - misia pokračuje), ani ortodoxia nebola všeobecne zachovaná: vznikali konflikty, herézy a rozkoly, vďaka ktorým časť ľudí rezignovala na spoločenstvo v Cirkvi Christovej, na jej ekumenicitu, a tak je to až dodnes. Bezmedzný misijný entuziazmus zaznieva najmä v Origenových dielách. Tvrdil, že kresťanstvo sa stane jediným náboženstvom na Zemi vďaka víťazstvu kresťanských morál- nych zákonov (Proti Kelsovi 8, 68, - „Božie slovo zavládne vo väčšine duší“).

Isté prekrývanie sa pojmov ekuména a Cirkev pozorujeme u veľkých otcov 4. st., akými boli svätí: Atanáz Veľký, Bazil Veľký, Gregor Teológ, Gregor Nysský, Ján Zlatoústy, Ambróz Milánsky bl. Augustín a iní. Tak napr. svätý Bazil Veľký (+379) žiada, aby sa nezabúdalo na misijné poslanie Cirkvi a hovorí: „Obyvatelia ekumény majú s láskou prijať tých, ktorí nepoznajú Zákon“ (citované podľa W. A. Visser,t Hoofta, cit. dielo, s. 15; Bazil mal na mysli polovicu ekumény - Východ; pozri ešte List 92, 3, PG 32, 481). Pre svätého Atanáza vtelenie Slova malo za následok zmenu Kozmu na Cirkev cez pozdvihnutie človečenstva k Otcovi prostredníctvom 17

Syna (L. Bouyer, L,Incarnation et ľEglise - Corps du Christ dans la théologie de Saint Athanase, Paris l943, s. 118).

Cirkev je teda stotožňovaná s celým svetom. V dôsledku zvestovania Evanjelia vo svete, tento začína byť chápaný ako jedine a reálne jestvujúci svet a slovo ekumenický postupne označuje čosi, čo patrí do Cirkvi alebo ju reprezentuje“ (sv. Atanáz Veľ., Slovo k národom, 41, PG 25, 48 B). Rozsah ekumény je širší než obyčajne, keďže Kozmos je väčší než Zem. Bl. Augustín, ktorý má v obľube slovo „katolícky“ (De vera religione 7, 12, PL 34, 128) používané na označenie Cirkvi, gratuluje Vincentovi roku 408, že dedukoval tento atribút nie z ekumenickej jednoty, ale z observácie dogiem a sviatostí, presnejšie z faktu, že Cirkev má a zachováva celú pravdu, hoci jej omrvinkami sa môžu chváliť aj heretici (List 93, 7, 23, PL 33, 333). Tieto omrvinky ich však neoprávňujú na to, aby o sebe hovorili, že sú Cirkev. A túto veľkú pravdu si ešte ani dnes neuvedomujú mnohí kresťania a výnimkou nie sú ani niektorí pravoslávni.

Hoci takéto názory môžu byť považované za ideálne a zamerané na eschatológiu, predsa je v nich vyjadrená veľká pravda, totiž, že svet je stvorený pre Cirkev, Cirkev je jeho najvlastnejším reprezentantom a to i vtedy, keď ešte nie všetci - zemepisne i počtom - prijali vieru a mnohí dokonca z Cirkvi odišli, lebo nepochopili ducha Evanjelia (pozri ešte: I. Anastasiou: Was bedeutet das Wort „ökumenisch“ im Hinblick auf die Konzile? , v: Konzile und ökumenische Bewegung, Genf, 1968, s. 24).

Hoci vývoj v ponímaní „ekumény“ pokračoval aj v piatom a ďalších storočiach, o čom ešte budeme hovoriť, považujeme za správne poukázať na tomto mieste na hlavné činitele alebo ekumenické dimenzie, ako aj na metódy ekumenickej činnosti.

3. Hlavné činitele alebo ekumenické dimenzie

Z doterajšieho skúmania pojmu ekuména prišli sme k poznaniu, že pojem katolicita (sobornosť) sa vzťahuje skôr na vnútorný život Cirkvi, na všeobecné formy a definície, kým pojem ekuména, ekumenický má bližšie k tomu, čo môžeme nazvať pohybom (hnutím), dynamizmom, hoci nie všetko z jeho oblasti môže byť pojaté do pokladov katolicity. Ekumenickosť pretvára Zem vďaka Evanjeliu, ale zbieranie ovocia ponecháva iným.

1. Prvým z faktorov inšpirujúcim ekumenizmus k činnosti je materinská láska Cirkvi. Ekleziológia svätého Kypriána, svätého Jána Zlatoústeho a iných otcov svedčí o veľkej láske 18

Cirkvi ku všetkým ľuďom. Bez nej by nemohla splniť svoje poslanie v tomto svete. Preto Cirkev od začiatku milovala svoje dietky, ktorých počet rástol s každým dňom: „My sme jej potomstvom, kŕmení jej mliekom, oživovaní jej Duchom“ (O jednote Cirkvi 5). Cirkev má svoj počiatok v Jeruzaleme a šíri sa po celom svete. Tajomstvom jej jednoty je sila, ktorá jej dala počiatok, - láska. Kresťanom bol daný spôsob života, ktorý sa zakladá na láske k Bohu a blížnym. Keďže táto láska sa udeľuje cez Cirkev, je ona sama nazvaná „ctihodnou Matkou kresťanov“, ktorá lieči všetky trápenia duše i tela a učí láske voči všetkým (bl. Augustín, O znakoch všeobecnej Cirkvi 1, 30, 62-63).

Cirkev však miluje aj nekresťanov, hoci oni ešte nie sú bratia v Christu. Dokazujú to rôzne udalosti, v ktorých Cirkev slovom i skutkom internovala, aby im bola preukázaná pomoc v čase hladu, vojen, chorôb (epidémií), nepokojov a pod. Ako hovorí autor Listu k Diognetovi, kresťania sú vo svete tým, čím je duša v tele (6-7). Tak sa správali jednotlivé cirkevné obce, tak sa správali jej jednotliví členovia. Pri hroboch mnohých z otcov stali v žiali zástupy ľudí a oplakávali ich ako svojich otcov: kresťania, židia i pohania (podrobne: Š. Pružinský, Patrológia I, Bratislava 1990, s. 11-13).

Láska Cirkvi k ľuďom bola jej najvlastnejšou črtou a silou v tomto svete. Touto silou mohli kresťania primerane meniť tento svet-ekuménu na Božie kráľovstvo, ktoré vstúpilo do tohto sveta v Christu. Ťažko je dnes slovami zobraziť a vyrozprávať obrovské úsilie, trpezlivosť, utrpenia a lásku, aké si vyžadoval vznik a rozvoj historickej ekumény kresťanskej, ktorá postupne mala nahradiť ekuménu gréckorímsku. Tajomstvom jej víťazstva až do konca sveta zostane láska k ľuďom zvestovaná Christom. A to bude i napriek nesmiernej kompromitácii kresťanstva v tomto svete. Zem vždy tužila po láske - tvrdil svätý Bazil Veľký, svätý Ján Zlatoústy a mnohí iní otcovia. Otec G. Florovský nazval preto Zlatoústeho „prorokom milosrdenstva“ (Teološki pogledi 1-2, 1982, s. 48-53).

2. Zásadným faktorom ekumenizmu je predovšetkým jednota. Bez jednoty je existencia Cirkvi nemožná. Vplýva z jej podstaty a je budovaná na vzor Svätej Trojice. Cirkev od počiatku musela vzdorovať rôznym heretickým a schizmatickým tendenciám a hnutiam, ktoré narúšali doktrinálnu, morálnu a organizačnú jednotu jej života. Veľkí otcovia museli sústavne liečiť trhliny spôsobené v „nešitom odeve“ Cirkvi ariánmi, pneumatomachmi, nestoriánmi, sabeliánmi, manichejcami, monofyzitmi, monotelitmi a inými. Najvýznamnejšie diela veľkých otcov sú napísané práve v polemike s týmito herézami. V nich nájdeme všetko teologické bohatstvo, ktoré 19

mali k dispozícii a na vytváraní ktorého sa svojou prácou podieľali. Nič v tomto svete sa nemohlo rovnať jednote kresťanov, ktorú tak dôrazne odporúčal sám Christos i Jeho apoštoli (Jn 17, 22-23; 1 Kor 12, 12-31; Ef 4, 4-16). Bez mocnej väzby medzi členmi-údmi Tela Christovho nedá sa udržať ani uskutočňovať avanjeliový odkaz privádzať Zem - ekuménu k poslušnosti vo viere, do jedného ovčinca Dobrého Pastiera (Rm 1, 5; Jn 10, 1, 16). Jednota členov Cirkvi bola okrem toho zárukou misijného úspechu v ekuméne a pre ekuménu (dnešné kresťanstvo je vo svojej väčšine pohoršením sveta a misia má malé úspechy na škodu ekumény). Otcovia boli často plní žiaľu nad stavom a podobou Cirkvi, nad jej vzhľadom, akým Cirkev mimovoľne pôsobila na pohanov vďaka vnútorným sporom, roztržkám, nepokojom a konfliktom, ale i vďaka tomu, že mnohí z tých, čo tieto problémy spôsobili, tvrdili, že patria k Cirkvi (tu postačí pozorne prečítať knihu Pastier od Hermasa, ktorému sa Cirkev zjavila ako stará a unavená žena - obraz vtedajšej rímskej Cirkvi).

Doktrinálne spory v 4. a 5. st. spôsobili nešťastný zmätok, ktorý na mnohých miestach ohrozoval vôbec existenciu Cirkvi. Poriadok a sila Cirkvi boli v nebezpečenstve nielen pre opakujúce sa útoky heretikov a rozhodnutí cisárov, ale aj pre vznik mnohých nesplniteľných ambícií. Svedčia o tom správne reakcie veľkých otcov (Atanáza, Bazila, Gregora, Teológa a iných). Bola to vlastne prvá veľká obava o budúcnosť Cirkvi na Zemi a plne odôvodnená, čoho dôkazom je dnešné, priam atomicky podelené kresťanstvo. A rovnako ani idea ekumenizmu nikdy nebola taká aktuálna, aktívna a v takom rozkvete, ako práve v tom čase. Veľkí otcovia boli veľkí v misii i teológii (majstri), preto boli veľkí aj v ekumenizme a na tento ich odkaz nemožno zabudnúť pri uskutočňovaní ekumenizmu v dnešnej dobe. Pokiaľ sa tak stane, ekumenizmus sa premení na zlo a ešte viac ublíži tomuto svetu, o čom mnohé nasvedčuje. Preto svätý Bazil Veľký napísal, že by sme boli najhoršími ľuďmi na svete, keby sme sa tešili z rozkolov a nepovažovali za najväčšie blaho jednotu Tela Christovho (List 70), čiže Cirkvi.

Otcovia totiž vedeli z Evanjelia a od apoštolov, od svojich predchodcov a vyznávačov, že nie je nič cennejšie, drahšie a pre život ľudstva na Zemi dôležitejšie, než jednota Božej Cirkvi. Svätý Irenej Lyonský jednoznačne povedal, že hoci sa Cirkev nachádza po celom svete, zachováva učenie i vieru ako by žila v jednom dome, verí v nich ako by mala jednu dušu a jedno srdce, hlása a zvestuje ako by mala jedny ústa (Adv. haer. 4, 38, 8). Kto sa opováži narušovať jednotu Božej Cirkvi, musí sa stať najprv bláznom, pokračuje ďalej tento svätý otec. Jednota, založená na jedinom Bohu, jedinom Christu, jedinej Cirkvi, jedinej viere a jednom ľude Božom, 20

nemôže byť zničená (O jednote Cirkvi, 8, 23). Cirkev zjednocuje bratov mocnejšie, než pokrvné zväzky. Túto pravdu pravoslávna Cirkev takmer každý deň vyznáva v tejto liturgickej piesni: „Se koľ dobro, i koľ krasno, samobratňaja ľjubov mučenik Tvojich, Christe Bože! Ichže bo roždestvo plotskoje bratij nesotvori, no bratoľjubnaja vira mudrstvovati i do krove naučila jest: molitvami ich, Christe Bože, spasi duši naša“ (slava na Hospodi vozzvach na večerni. A tretia pieseň kánonu na utreni Kvetnej nedele hovorí: „Točaščij krajesikomyj, povelenijem Tvojim, tverdyj ssaša kameň izraiľstii ľjudije. Kameň že Ty jesi Christe i žizň, na Nemže utverdisja Cerkov, zovuščaja: Osana, Blahosloven jesi hrjadyj“.

Skutočné bratstvo sa teda vytvára len prostredníctvom spoločnej vie- ry a ozajstnej bratskej lásky. Preto naša božská liturgia nás vyzýva: „Milujme jeden druhého, aby sme spoločne vyznávali“ (Vozľjubim druh druha, da jedinomyslijem ispovimy“. Je to nové bratstvo v Christu, jedine a neopakovateľné! Také bratstvo svet nikdy nevytvorí, hoci sa o to rôznymi cestami a spôsobmi usiluje. Christos predsa povedal: „...bezo mňa nič nemôžete činiť!“ (Jn 15, 5; učenie o Cirkvi podrobne v našej monografii Život v Christu, Prešov 1988, s. 81-163. Ch. Th. Krikoni, I Paradosis kai tis Ekklisias kata ton Megan Vasileion, v: I Ekklisia authentikos ermineutis tis en Christo Theias apokalypseos, Tessaloniki 1993, 21-76).

Aby otázka jednoty Cirkvi bola celkom jasná, bude správne, keď k tejto výpovedi o jednote Cirkvi pripojíme ešte výpoveď o sobornosti (zborovosti) Cirkvi.

„Cirkev - to je meno Soboru (Zboru), povedané slovami svätého Gregora Teológa, lebo Sobor (Zbor) je základným vyjadrením činnosti a misie bohoľudského spoločenstva Cirkvi vo svete. Cez sobornú skúsenosť cirkevné Telo si uvedomuje v plnosti svoju vnútornú jednotu v pravej viere a láske, vyjavuje harmonické funkcionovanie svojich členov v realizácii duchovnej misie vo svete a utvrdzuje pôvodné, na mieste i v čase uskutočňovanie Tela Christovho, hovorí metr. Damaskinos.

Plnosť soborného sebavedomia Cirkvi je neodlučne spojená s jej vedomím uskutočňovaným v dejinách spásy, v dejinách Tela Christovho, v ktorom sa všetci veriaci zjednocujú, prostredníctvom tajomnej skúsenosti celého duchovného života, medzi sebou i so svojou božskou Hlavou, to jest s našim Pánom Isusom Christom preto, aby tvorili konkrétne historické Telo Cirkvi. Vo svetle povedaného, sobornosť je hlavnou charakteristickou črtou pravoslávnej ekleziológie, pretože sa v plnosti zvýrazňuje taktiež konkrétnym miestnym eucharistickým zhromažde- ním 21

Pravoslávna Cirkev, ako je známe, zachovala prísne soborný charakter v celej svojej organizácii a činnosti vo svete, pretože ostala verná eucharisticko-centrickej ekleziológii miestnej Cirkvi. Soborný inštitút vo svojej miestnej alebo translokálnej forme je jediným kanonickým spôsobom vyjadrenia cirkevného vedomia v pravoslávnej Cirkvi, preto aj organizácia všetkých miestnych pravoslávnych Cirkví je založená na duchu kanonickej tradície soborného inštitútu jedinej prvotnej Cirkvi.

Tento soborný charakter celej organizácie a funkcionovania pravoslávnej Cirkvi sa stále a nepretržite prejavuje cez regulárne funkcionovanie soborného inštitútu v rámci každej miestnej samosprávnej alebo autonómnej pravoslávnej Cirkvi. Miestne vyjadrenie soborného inštitútu (princípu) je v harmonickom súlade s pravoslávnou ekleziológiou miestnej Cirkvi, zodpovedá vzorom jeho použitia v prvých troch storočiach a jeho translokálny prejav je vždy v pravoslávnej Cirkvi neobyčajnou skúsenosťou, lebo je určovaný problémami spoločného charakteru, ktoré sa dotýkajú viery alebo kanonického poriadku“ (Pravoslavije i mir, Afiny 1994, s. 171-172).

4. Metódy ekumenickej činnosti

Šírenie kresťanstva v tomto svete bolo výsledkom viacerých fakto- rov:

1. Misijná činnosť apoštolov a otcov spôsobila, že evanjeliová zvesť sa dostala do mnohých krajov Rímskeho impéria, ale i za jeho hranice. Misionári často v neistých a ťažkých podmienkach vytvárali podmienky pre budovanie Cirkvi a šírenie kresťanských ideí nielen vďaka katechéze a vyznávaniu viery, ale aj vďaka veľkému entuziazmu, odvahe, vytrvalosti a nezištnej obetavosti. Mnohí z otcov boli misionármi tak, že zvestovali Evanjelium uprostred pohanských národov, alebo odrážali útoky heretikov, alebo navracali odstúpivších od Cirkvi späť do jej lona a k tomu pripájali obetavú sociálnu službu aj pre nekresťanov. Mnohé z ich skúseností zostalo nezapísané, o čom často hovorí Euzébios Cézarejský vo svojich Cirkevných dejinách. Mnohí z misionárov zahynuli mučenícky. Ale sú aj takí, ktorí napísali špeciálne diela venované jednotlivým misiám, apológie, polemické diela, katechézy, komentáre k Symbolu viery a knihám Svätého Písma, listy a pod. Ekumenická vízia je zvlášť živá v dielách prvých štyroch storočí, kedy misia dosahovala najväščie úspechy. Prenasledovania prvých troch storočí ju posilňovali, štvrté storočie poskytlo viac slobody, pohybu a pochopenia zo strany štátnej moci, hoci tým vznikli nové nebezpečenstvá pre Cirkev, o čom ešte bude reč. Dejiny Cirkvi sú začlenené do 22

všeobecných dejín. To zmení mnohé aj v chápaní ekumenizmu a tak vzniknú predpoklady pre stredoveky a novoveky ekumenizmus (pozri našu prácu Teologické východiská pravoslávnej cirkevnej misie I., Tessaloniki 1994, diel II., Prešov 1995. Ch. Th. Krikoni, O Oikoumenikos charaktiras tou ierapostolikou ergou tis Ekklesias, Thessaloniki 1990).

2. Učenie otcov, bohaté svojím obsahom i rozsahom, je medziiným zamerané aj ekumenicky. Hoci ponecháme bokom podrobnosti-detaily, musíme predsa len zdôrazniť, že všetky zásady a problémy patristickej mysle boli robené a riešené vo svetle Božieho zjavenia a vo svetle zdravého rozumu, nasmerovaného na všeobecnosť a posilňovanie idey jednoty a jej obranu tam, kde bola ohrozená. Veľkí otcovia chápali božskoľudský poriadok spásy ako istý cyklus: stvorenie pochádza od Boha a po prekonaní histórie sa k Nemu vracia. Boh je centrom jednoty a jestvovania. Toto nasmerovanie na jednotu prechádza ako červená niť celou patristickou teológiou (Š. Pružinský, Patrológia I., Bratislava l990, s. 25-38. A. Benoit, L,Actualité des Peres de ľEglise, Neuchatel-Paris 1961. M. van Paris, Le role de la theologie patristique dans ľ avenir oecuménisme, v: Irénikon, t. 44, 1, 1971, 7-22).

V trintárnych sporoch bola riešená otázka vzťahu Otca, Syna i Svä- tého Ducha, otázka nemeniteľnej jednoty ich božskej bytnosti. Trinitárna jednota, vyjadrená slovom „omoousios“, pomáhala vytvárať a obnovovať ekumenickú jednotu jednotlivých spoločenstiev i celej Cirkvi. Nikomu z otcov ani len na um nezišlo, žeby sa ekuména dala budovať na nejakom doktrinálnom separatizme, nejednote, izolácii cirkevných obcí, alebo i väčších cirkevných celkov. Takto otcovia 4. storočia povstali proti každému neporiadku a neslýchanému zmätku nielen v oblasti duchovného - cirkevného života, ale aj spoločenského a morálneho a usilovali sa o nastolenie poriadku a jednoty cez objasnenie viery v tom najširšom zmysle slova, cez objasnenie ohrozených právd viery a morálnych zásad, ktoré už samo osebe je ohrozením jednoty Cirkvi a jej ľudu, ale aj ohrozením spoločenského poriadku. (Tu treba pripomenúť, hoci trochu predbiehame, že dialóg medzi oddelenou rímskokatolíckou cirkvou a Cirkvou pravoslávnou stroskotal práve na nepochopení dogmy o Svätej Trojici v jej pôvodom biblickom i patristickom ponímaní, respektívne na odmietnutí božskej jednoty ako vzoru jednoty cirkevnej, ku ktorej by sa bolo treba vrátiť po spoločnej zhode na jednej trinitárnej teológii. Podrobnejšie v týchto dielách: Archij. Pitirim, Cerkov kak pre- tvorenije trinitarnogo domostrojiteľstva, ŽMP 1,1, 1975, 58n. D. Staniloae, Teologia dogmatica ortodoxa I., Bucuresti 1978, s. 276-320). 23

Podobné to bolo aj v prípade christologických sporov. Otcovia urobili všetko, aby dogmaticky zdôvodnili jednotu Christovej Hypostázy, to jest fyzickú a hypostatickú jednotu dvoch prirodzenosti (božskej i ľudskej), dvoch volí a energií. Keby božská prirodzenosť nebola dokonale zjednotená s ľudskou a keby Boží Syn nezjednotil v sebe ľudský rod, Jeho misia a činnosť by nemohli objať celý svet, inými slovami, Jeho misia by nikdy nezískala ekumenické rozmery. Vtelenie zaručilo Cirkvi zemský ekumenizmus cez ľudskú prirodzenosť Slova, a nebeský ekumenizmus, pokiaľ sa tak vyjadrime, cez Jeho božskú prirodzenosť. Cirkev sa rodí na Sione a jej úlohou je pojať do svojej jednoty (vocerkovľjať) celý svet. A nielen ten, ktorý sa nachádzal pod rímskou mocou, ale ozaj celý, všetky národy (Mt 28, l9-20). Cirkev sa utvrdila najprv v starom Jeruzaleme, aby sa naplnili proroctvá, prisľúbenia i očakávania, a potom aby sa premenila na nebeský Jeruzalem, o ktorom hovorí Písmo (Zj 21, 9-27). Christova jednota je výzvou k jednote všetkých. Nikto iný nemôže byť stredobodom jednoty, takým základom jednoty, akým je práve Christos (1 Kor 3, 11). Je to naplnenie Božej vôle, lebo Boh chcel v Christu „ako Hlave jednotiť všetko, aj čo je na nebi, aj čo je na zemi“, lebo v Ňom sa všetci môžu stať dedičmi a byť na „chválu Jeho slávy“ (Ef 1, 9-12). Preto nás nemôže zjednocovať ani Pavel, ani Peter, ani Ján, nikto z ľudí, ale iba Bohočlovek Christos - uholný Kameň božskej jednoty l Kor 1, 13; 3, 3-9; 1 Pt 2, 4-8; Sergij, archim., Gospod Isus Christos - jedinstvennyj Glava Cerkvi, Godišnik na Duchovnata Akademija, Sofija 1965, t. 15, separat. Metr. Damaskinos Papandreu, Orthodxie und Ökumene, Stuttgart 1986, s. 58-70: Christologie und Soteriologie im Verständnis der Kirchenväter. J. Mey- endorff, Christ in Eastern Christian Thought, N. York 1987).

Tým istým duchom jednoty sú preniknuté všetky otázky a pravdy z oblasti soteriológie (= učenie o spasení). Spása je objektívne zaistená pre všetkých ľudí, subjektívne je dosiahnuteľná pre tých, ktorí uverili v Christa ako svojho Spasiteľa a usilujú o vernosť Jemu i celému dielu spásy, ako je ono uskutočňované v Jeho svätej Cirkvi. Druhým mocným faktorom jednoty v tomto ohľade bude láska, ktorá taktiež má len jedno poslanie - jednotu. Christos vyzýval k tomu cez všetky svoje prikázania o láske a cez celý svoj pozemský život, ktorý bol zavŕšený obeťou lásky na kríži pre spásu sveta. Na kríži, ako učí svätý Atanáz Alexandrijský, keď Christos rozprestrel svoje ruky, jednou pozýval starý ľud Izraela, druhou zasa pohanské národy, zjednocujúc ich v samom sebe (Slovo o vtelení slova 25, PG 25, 137 D, 140 AB). Boh povoláva k spáse a tým aj k jednote všetkých ľudí bez výnimky. Cirkev túto pravdu potvrdila na Apoštolskom sneme r. 49 v Jeruzaleme (Sk 15, 1-29). Všetci ľudia majú sa stať bratmi v Christu, 24

v jednej nerozdelenej Cirkvi. Mimo nej sa žiadne ozajstné bratstvo vytvoriť nedá. Spojiť ich môže spoločná viera a láska. Spása sa nemôže uskutočňovať individuálne, bez organickej jednoty s Christom a bratmi v Christu. Preto mimo Cirkvi nieto spasenia. Kto je mimo Cirkvi, je tiež mimo Christa, mimo Jeho spoločenstva, mimo spoločenstva Svätého Ducha. Život v raji je životom spoločným. Christos cez svoje zmŕtvychvstanie zjednotil zemský ekumenizmus s ekumenizmom nebeským, skončené s nekonečným (L. L. Pisarev, O spasenii po učeniju mužej apostoľskich, Pravosl. sobesidnik 10, 1913, 327-358. N. Corneanu, Pravoslávne učenie o spasení (rumunsky), Timisoara 1963. A. Jevtič, Isus Christos jedini Spasiteľ sveta u pravoslavnoj mysli danas, Teološki pogledi 1-2, 1984, 49-68. J. Meyendorff, Kozmična dimenzija spasenja, Beseda 1-2, 1992, s. 57-69. Archijep. Sergij, Pravoslavnoje učenije o spasenii, Moskva 19912)

Rovnako aj patristická antropológia bola a je preniknutá tým istým duchom jednoty. Apoštolskí muži, Irenej Lyonský, Origenes, veľkí Kapadočania, Zlatoústy, Maxim Vyznávač a mnohí iní otcovia venujú človeku a Božiemu obrazu v ňom mimoriadnu pozornosť. Dušou i telom je človek najpozoruhodnejšou bytosťou na Zemi. Rozumom, vôľou i láskou je človek pánom tohto sveta. Pôvodná harmónia a jednota bola narušená a ohrozená pádom do hriechu. Avšak človek je doslova spriahnutý s jednotou a porozumením a môže ich v nádeji získať láskou, ktorú do ľudského srdca nanovo a mocne vštepuje Christos. Človek teda napriek svojmu vnútornému i vonkajšiemu znetvoreniu predstavuje súhrn nepopierateľných hodnôt a nikdy nemá byť zaraďovaný do nižšej kategórie bytia (k zvieratám) a ani nemá byť od nich odvodzovaný (napr. od opice). „Humanizmus“ otcov ustavične podčiarkuje nutnosť solidarity a jednoty medzi ľuďmi. Nie je to však humanizmus tohto sveta! Zjednotenie v láske tu na Zemi je odrazom rajského života. Človek však je nebeská „rastlina“. Otcovia teda rozvinuli pozoruhodnú ekumenickú akciu, keď kládli taký veľký dôraz na bratstvo všetkých ľudí a medziľudskú solidaritu. Etnické a spoločenské rozdiely nemali pre otcov žiadny význam. Vždy chápali ľudí ako bratov, ako Božie dietky alebo ako jedného človeka. Christos nie je rozdelený, ľudia tvoria jedno. Je to ekumenizmus, ktorý vyrastá a rozvíja sa zo Svätého Ducha, z Ducha Christovho, lebo skutočná jednota sa môže dotvárať iba pôsobením Ducha. Je to zavŕšenie spasiteľského diela Christovho (Sv. Bazil Veľ., O Svätom Duchu 26, PG 32, 181 AB;pozri ešte našu prácu Pravoslávna duchovnosť II., Košice 1992, s. 4-190, pravosl. antropológia).

3. Apoštolská Tradícia stále udržiavala a obnovovala podstatu a kontinuitu zdravého kresťanského ekumenizmu. Ako živá pamäť Cirkvi, vytvára a zachováva jej jednotu. Je to 25

tajomstvo toho, čo tvorí vieru a prax Cirkvi, inými slovami, samo bytie a život Cirkvi. Je to otázka života a smrti. Boh zjavil v Christu všetko, čo má byť obsahom našej viery a nášho poznania a odovzdal to Svätým Duchom apoštolom i celej Cirkvi. Dňom Päťdesiatnice nastal čas Cirkvi a ten si vyžaduje prijímanie a odovzdávanie zjavenej pravdy, vyžaduje Tradíciu. Tradícia je vedomím Cirkvi, ktorá je miestom aktívneho pôsobenia večnej pravdy v nespočetných formách jej prejavov a služieb podľa darov Svätého Ducha. Tradícia - to je sama Cirkev vo svojej plnosti Pravdy a milosti. Otcovia preukázali teoreticky i prakticky spojitosť i autenticitu, ktoré Tradícia vlieva do právd viery i do samého života Cirkvi. „Táto Tradícia je nositeľkou duchovnosti osobitne zameranej na víziu premenenia (metamórfosis) sveta a celého človeka, spolu s jeho duchovnou i telesnou sférou“ (W. Hryniewicz, v: P. Eudokimov, Wieki žicia duchowego, Kraków 1996, s. 7). Základné črty, ktoré Vincent odkrýva v Tradícii, menovite: katolicitu, starobylosť i jednomyseľnosť, tvoria základy jednoty a ekumenizmu (Commonitorium 1, 2, 3, PG 50, 640-641). Ozajstný ekumenizmus nie je možný bez Tradície (podrobne v našej cit. Patrológii I., s. 128-140. Ch. T. Krikoni, Peri tis Apostolikis Paradoseos tis Ekklisias, v: I Ekklesia authentikos ermineutis tis en Christo Theias Apokalypseos, Thessaloniki 1993, 77-132).

4. Vysoká kultúra bola dôležitým činiteľom rozvoja a udržiavania ekumenizmu. Ideológia i všetky prejavy náboženstva, filozofie a každého iného organizovaného systému sú šírené a propagované cez príslušnú kultúru, ktorá je najmocnejším prostriedkom odovzdávania hodnôt. Kresťanstvo podporovalo a používalo viaceré takéto prostriedky odovzdávania hodnôt: školy, v ktorých zažiarili mnohé významné osobnosti - teológovia a myslitelia a výsledky ich obetavej práce, najmä však v Alexandrii, Antiochii, a Cézarei; významné teologické diela požívané po celej ekuméne; katechizmy, príručky a katény; početné komentáre; nové písma (abecedy) a literárne jazyky (gótsky, gruzínsky, arménsky, koptský, starosloviensky); rôznorodá korešpodencia, ktorá sa stala známou na Východe i na Západe, ba aj za hranicami impéria; mnohé encyklopédie a liturgické knihy; krása liturgických obradov - nedeľňajších, sviatočných i každodenných (E. Spektorskij, Křesťanství a kultura, Praha l925. G. Florovsky, Christianity and Culture, vol. II. in: The Collected Works, Belmont Mass., 1974).
5. Miestne a všeobecné (ekumenické) snemy taktiež predstavujú dô- ležité udalosti, na ktorých sú preukazované mnohé, rozhodujúce a kulminačné rozhodnutia, vyjadrujúce hlboké a zodpovedné ekumenické vedomie Cirkvi v kľúčových otázkach viery, života a poriadku Cirkvi. Snemy, zvolávané niekedy aj za spoluiniciatívy cisárov, riešili problémy a zaujímali stanoviska k 26

problémom týkajúcim sa celého kresťanského sveta, čím vytvárali mocné motívy pre udržanie neodmysliteľnej cirkevnej jednoty vo viere i praxi. V korešpodencii okolo zvolávania a priebehu snemov nachádzame veľmi často slová „ekuména“, „ekumenický“, rovnako aj v samotných snemových dokumentoch. Jednota v postojoch a v učení sa prejavovala vždy vtedy, keď nechýbala bratská láska a pôsobenie milosti Svätého Ducha. Napomáhala tomu čiastočne aj jednota vtedajšieho impéria, keď prestalo byť nepriateľským voči Cirkvi, aspoň na občianskej úrovni. Rovnako stretnutia biskupov, ktorí prichádzali z ďalekých krajín, vytvárali ekumenický duch a posilnené bratské vzťahy. Tento ekumenický duch odnášali so sebou do svojich Cirkví a krajín. Hoci heretici neekumenicky a sústavne narúšali jednotu a atakovali snemové rozhodnutia, pravda zvíťazila a príde aj jej definitívne víťazstvo. Pri obrane snemových ustanovení opäť dôležitú úlohu zohrali významní cirkevní otcovia a verní ľud Boží - celok Cirkvi (o snemoch pozri vynikajúce dielo A. V. Kartašova, Vselenskije sobory, Pariž 1963).

6. Cesty a návštevy otcov a cirkevných spisovateľov zbližovali ľudí, robili mnohých bratmi, pomáhali ujasňovať mnohé veci, pojmy a problémy, ktoré sa na mnohých miestach zdali ako zložité alebo aj neriešiteľné. Boli to cesty za účelom štúdia vo významných kultúrnych a duchovných centrách, služobné cesty, zdravotné obchodné, pútnické, vynútené (do vyhnanstva alebo na popravu). Každá z takýchto ciest mala aj ekumenicky dopad. Vieme o ceste sv. Ignáca z Antiochie do Ríma, kde bol hodený na roztrhanie divej zveri. Po ceste navštívil viaceré miestne Cirkvi, stretol sa s viacerými biskupmi, ktorých nazýva vzormi lásky, a kresťanmi a z tejto cesty i návštev vzišla pre neho ini- ciatíva napísať im významné listy, ktoré sú dodnes nadmieru cenné.

Na cestu do Ríma sa vybral aj sv. Polykarp, biskup Smyrny, ktorý viedol seriózne rozhovory s tamojším biskupom o sviatkovaní Paschy a mnohých iných záležitostiach, prinavrátil k Cirkvi mnohých heretikov, najmä valentiniánov a markionitov. Túto jeho návštevu v Ríme využil aj svätý Irenej Lyonský v listoch adresovaných rímskemu biskupovi, ktoré mali za cieľ zmierniť konfrontáciu medzi Rímom a maloázijskými Cirkvami.

Významné boli misijné cesty Origenove po M. Ázii a Európe, vyhnanstvo svätého Hilária z Poitiers na Východ, kde sa dôkladne oboznámil z poprednými otcami, ich teológiou, výsledkami Nikejského snemu a pod. Významná je cesta sv. Atanáza, tento krát na Západ, kde mal možnosť hovoriť o teologických problémoch, boji s ariánstvom a nadchnúť mnohých pre asketický život, čo je zdôraznené aj v dokumente II. vatikánskeho koncilu O ekumenizme (bod 15). Také významné boli aj cesty ostatných veľkých otcov: Bazila Veľkého, Gregora Teológa, Jána 27

Zlatoústeho a mnohých iných. Takto horizontálny i duchovný ekumenizmus získaval na svoje hĺbke a hodnote.

7. Veľký význam v tomto ohľade mali aj osobné priateľstva a kontakty otcov. Priateľstvo otcov zbližovalo predstavených miestnych Cirkvi i veriacich blízkych i ďalekých regiónov Zeme, mužov i žien, biskupov i filozofov, biskupov i svetských vládcov, študentov, ľudí ohrozenej viery.

Korešpodencia týchto ľudí často predstavuje ozajstné literárne i teologické skvosty (napr. listy Bazila Veľkého, Gregora Teológa a iných). Sú takmer nevyčerpateľným prameňom mnohých údajov historického, teologického, duchovného i kultúrneho charakteru. Osobné priateľstvo dovoľovalo úspešnejšie riešiť mnohé zložité situácie a problémy, najmä pri organizovaní miestnych a všeobecných snemov, zdolávaní herézy a heretických hnutí, spoločenských nepokojov a napätí a pod. Vplyv takého priateľstva zasahoval široké masy a veľké cirkevné okruhy.

8. Otcami zvestovaný pokoj je ďalšou vlastnosťou a podmienkou skutočného ekumenizmu. Pokoj je jedinou formou a historickým rámcom, v ktorom sa rozvíja skutočný ekumenizmus. Bez pokoja stráca svoju podstatu i trvácnosť. Úsilie biskupov a cirkevných snemov smerovalo k utvrdeniu pokoja potrebného pre Cirkev i štát. Bez pokoja nie je možný ozajstný ľudský život, pokrok, spokojnosť zo života, prehlbovanie poznania a zdravých spôsobov života. Takí cirkevní spisovatelia, akými boli Méliton Sardský, Origenes, svätý Atanáz Alexandrijský a ďalší, si vysoko cenili pokoj vo vtedajšom Rímskom impériu, lebo napomáhal šíreniu Evanjelia vo svete a upevňovaniu miestnych Cirkví i ich duchovného života. Preto takmer každý z otcov a kresťanských spi- sovateľov sa nejakým spôsobom dotýkal problému pokoja a teologicky ho zdôvodňoval. Osobitnú pozornosť zasluhujú irenické názory svätého Gregora Nysského a svätého Jána Zlatoústeho. „Pokoj je matkou každého dobra“ - učil svätý Ján Zlatoústy, ktorý mal iba jedno želanie: aby pokoj zavládol v Cirkvi i na celom svete. A vtedy sa môže uskutočniť všeobecný i duchovný ekumenizmus (pozri podrobnejšie v našej štúdii Ireneizmus ako integrálna kategória ľudského života v teológii cirkevných otcov, v: Pravosl. teologický zborník XVI/1 - 1992, s. 7-24).
9. Spolupráca so štátom v rímskom i byzantskom impériu. Cirkevní otcovia zdôrazňovali, že kresťanstvo našlo príhodné podmienky pre budovanie a rozvoj ekumenizmu. Kresťanstvo, vyhlásené za štátne náboženstvo namiesto dovtedajšieho pohanstva, stalo sa mocným 28

zjednocujúcim faktorom v organizme impéria. Ediktom Teodózia z roku 380 stalo sa jediným oficiálnym náboženstvom a odvtedy ekuména mala byť spojená s vyznávanou vierou (J. Kaerst, cit. dielo, s. 24, 26). Avšak, ako svedčia dejiny Cirkvi, tento proces neprebiehal jednoducho a pokojne. Veľmi správne túto skutočnosť z pohľadu situácie, aká prevládala počas celého štvrtého storočia, veľmi výstižne ocharakterizoval o. Georgij Florovskij. Jeho konštatovanie môžeme zhrnúť zhruba do týchto par viet:

Cirkev počiatkom 4. st. otvára svoje brány pre všetok vtedajší svet, ktorý tak napäto hľadal pravdu a Boha. Cirkev predložila svetu tie najväčšie možnosti poznať pravého Boha i Jeho pravdu. Avšak vtedajší svet prináša so sebou všetok svoj nepokoj, pochybnosti, pohoršenie, neohraničenú túžbu a pýchu, nesmierny duchovný hlad. Tento duchovný hlad Cirkev mala uspokojiť a túto pýchu zmierniť. S námahou a v bolestiach sa mení a obnovuje vtedajší svet. Duchovné túžby a záujmy opanovali celú spoločnosť. A k týmto túžbam sa neodlučne pripájali zámery vládcov, politikov, osobné túžby a zámery ľudí, rôzne nezhody a nepochopenia. Veľká doba víťazstva kresťanstva nad pohanstvom bola súčasne dobou veľkých pokušení, skúšok, nových ťažkostí a utrpení. Znie to ako paradox, ale tak to bolo. Často vyznávači pravoslávia prekonávali svoju cestu života v okovách, uprostred prenasledovaní a podozrení od „svojich“ (vyhnanstvo Atanáza a Zlatoústeho). Preto bolo ešte zavčasu hovoriť o konečnom víťazstve kresťanstva, najmä v myslení a srdciach ľudí. Svet aj ďalej zostal pre kresťanstvo do istej miery cudzí. Existovali početné pohanské chrámy, vyučovali pohanskí učitelia a tvrdo polemizovali s kresťanstvom. Takou bola aj kultúra, čo sa prejavovalo vo všetkých oblastiach spoločenského života, preto vznikalo mocné asketické-mníšske hnutie. Starý svet ešte neumrel. A hoci kresťanstvo nezavrhlo kultúru, helenizmus sa protivil kresťanstvu. A to určovalo mieru uskutočňovania novej ekumény (Vostočnyje Otcy 4-go veka, Pariž 1931, s. 7-25).

Keby sme sa chceli poučiť z práve zobrazenej situácie, postačilo by zameniť niekoľko slov inými slovami a zistili by sme, ako sa ocharakterizovaná doba ponáša na tú našu a mohli by sme určiť aj mieru toho, akú ekuménu môžeme dnes vytvárať a či sa ozajstná ekuména vôbec vytvárať dá, alebo do akej miery sa dá vytvárať.

Vzájomná závislosť kresťanstva i rímskeho štátu je vyjadrená slovami cisára Teodózia II. v akte zvolania III. všeobecného snemu z roku 431. Hovorí sa v ňom: „Dobro nášho impéria je späté s náboženstvom; ich tesná spojitosť zbližuje tieto dve veci. Navzájom sa prenikajú a každá z nich má úžitok z rastu tej druhej. Takto ozajstné náboženstvo je podlžné spravodlivosti, a štát je 29

súčasne dlžníkom náboženstva i spravodlivosti. Ako Bohom ustanovený, aby vládnuť, súc prirodzeným spojením medzi náboženstvom našich národov a ich dočasným šťastím, strážime a udržujeme neporušenú harmóniu obidvoch poriadkov, plniac medzi Bohom a ľuďmi úlohu prostredníka. Predovšetkým usilujeme o úctu k veciam cirkevným, ako to Boh vyžaduje, túžiac, aby zhoda a pokoj vládli bez akéhokoľvek neporiadku, aby náboženstvo bolo bez nedostatkov, aby správanie sa a činnosť kléru boli bez výčitiek“ (P. Th. Camelot, Les conciles oecumeniques des IV-e et V-te siecles, s. 49).

Rétorike tohto vyhlásenia nemožno nič uprieť, ale kritický pohľad na takmer každé slovo tohto vyhlásenia ukáže, koľko je v ňom problematických tvrdení a história náboženskej i spoločenskej situácie v Byzancii to nesporne potvrdzuje. Inými slovami, štátny ekumenizmus oficiálne sa stotožňuje s ekumenizmom cirkevným. Ten je však tisíckami nití spojený s byzantským štátom, čo spôsobilo Cirkvi mnoho ťažkosti a neúspechov. Jedno však zostalo nedotknuté: cirkevný ekumenický duch otcov. Ich ekumenizmus zostal rovnako všeobecný ako aj predtým, a to i napriek ťažkostiam, ktoré mu spôsobila činnosť takých vládcov, akými boli Konstancij, Julián, Valent, Justinián alebo cisári ikonoklasti. (V. V. Kartašov, Vzaimootnošenija Cerkvi i gosudarstva, Pariž 1956. M. Petrovič, Položaj i prava vizantijskog cara u Crkvi, v: Teološki pogledi 4, 1971, s. 307-315. J. Meyendorff, Imperial Unity and Christian Divis- sions, N. York 1989. A. Papadakis, Crisis in Byzantium, Minneapolis 1995. I. Coman, cit. dielo, s. 243-251).

5. Potrebné závery
6. Máme si raz a navždy dobre zapamätať, že cirkevní otcovia zohrali rozhodujúcu úlohu v rozpracovaní ozajstného kresťanského ekumenizmu. Opierali sa o biblické idey, ku ktorým pridali nové prvky určované historickým vývojom. Vierou i rozumom ich menili na významné duchovné, morálne, ba aj materiálne hodnoty. Patristický ekumeniz- mus, rozvíjajúci sa v okruhu a dosahu pohanského ekumenizmu, mal v podstate tú istú priestorovú bázu, hoci niekedy siahal aj za hranice gréckorímskeho sveta. Slovo „ekuména“ v mnohých prípadoch ustúpilo miesto slovu“ katolícky“ alebo „všeobecný“, a to do tej miery, do akej pojmy a idey obohacovali svoj obsah vďaka úsiliu (alebo až boju) o neodmysliteľnú ortodoxnosť učenia a o upevnenie cirkevného po- riadku. 30

2. Nie sú žiadne dôvody na tvrdenie, že kresťanský ekumenizmus bol v plnej miere formovaný na báze gréckorímskeho ekumenizmu. Okrem spoločných formálnych elementov, čiastočne analogického vývoja, podobných rozmerov priestorových a kultúrno-spoločenských (napr. spolupráca so štátom), kresťanská idea ekumenická má nové východisko: chce naučiť všetkých ľudí poznaniu pravého a živého Boha, poznaniu veľkého diela spásy ľudského rodu cez vieru a lásku, naučiť ich nevysloviteľnej radosti srdca a strážiť silu i krásu tej lásky cez starostlivosť o nenarušiteľnú jednotu Tela Christovho, ktorým je Cirkev. Cirkev veľmi pamätala na tieto apoštolove slová: „Jedno je telo (cirkvi) a jeden Duch, ako ste aj boli povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden Pán, jedna viera, jeden krst; jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, cez všetkých a vo všetkých“ (Ef 4, 4-6).

Je to čisto náboženský ekumenizmus a za taký ho otcovia budú považovať aj po jeho „poštátnení“. Tento ekumenizmus nechce získavať ľudí pre nejakú chiméru, naopak, on ich získava pre ozajstný život tu na Zemi i vo večnosti. Keď v dobe svätého Kypriána Cirkev obetovala svojich synov, aby v čase rôznych epidémií, hladu a vojen zachraňovali dokonca aj pohanov a židov, dala im mocný podnet k viere a vstupu na novú cestu života v Christu.

Novým a prekvapivým obsahom tohto ekumenizmu bola teda láska, neobmedzená a nezištná, na akú nekresťania neboli zvykli a nepoznali jej hodnotu a význam pre každodenný život. Tejto skutočnosti si po- všimli židia, preto kniha Skutkov apoštolských svedčí, že kresťania boli „obľúbení u všetkého ľudu“ (2, 47). Obdivovali to pohania, keď hovorili: „Hľaďte, ako sa navzájom milujú“ - svedectvo zachytené v nejednom pohanskom dokumente. Dokonca Julián Apostata zdôrazňoval pred pohanskými žrecami osobitný význam kresťanskej lásky. Veľký učiteľ rétoriky Libanios hovoril: „Pozrite, aké krásne ženy majú kresťania“, čím nemyslel ich telesnú krásu, ale morálnu. Pre túto príčinu obdivoval matku svätého Jána Zlatoústeho, o ktorom si myslel, že bude jeho nástupcom.

3. Láska - zásadná novosť kresťanského ekumenizmu priviedla k víťazstvu kresťanského ekumenizmu nad pohanským. Kým pohanský svet hovoril po grécky alebo latinsky a svojím prívržencom radil bývať a pracovať (žiť) na spôsob grécky alebo latinský, kresťania v plnej miere využívali aj iné jazyky, vtedy uznávané za barbarské: sýrsky, gruzínsky, perský, arménsky, etiópsky, koptský, galský, gótsky, sarmatský, slovanský a iné. Súčasne vedeli s inými ľuďmi žiť a pracovať, chápať ich kultúry. Avšak kresťanská láska, ktorá sa obetuje pre dobro iných, mohla sa rozvíjať jedine v atmosfére spoločenstva a jednoty. Na ochranu tohto princípu kresťanského 31

ekumenizmu sa so všetkou rozhodnosťou postavil carihradský patriarcha svätý Fótios. Tento človek videl, ako je kresťanský ekumenizmus ohrození, ako je ohrozená jednota kresťanov a tým aj Cirkev, ako je ohrozená a minimalizovaná kresťanská misia vo vtedajšom svete. Preto podnikol všetko na jeho obnovu, na obnovu misie u mnohých národov, najmä slovanských. To on vyslal k nám apoštolom rovných misionárov - svätých bratov Konštantína (Kyrila) a Metoda, ktorý na vlastnej koži pocítili rodiaci sa iný „kresťanský“ ekumeniz- mus, ekumenizmus bez kúska lásky, schopný ničiť všetko, čo mu stalo v ceste, aj kresťanov, teda bratov, hoci v takomto prípade je o bratstve ťažko hovoriť. S takýmto ekumenizmom bez lásky máme do činenia dodnes (po „nežnej revolúcii“ pribudlo nové heslo: Najprv spravodlivosť, potom láska).

Z toho teda plynie druhá a nadmieru dôležitá črta pôvodného kresťanského ekumenizmu - starostlivosť o jednotu a jej horúčkovité hľadanie, keď je ohrozená. Stratiť jednotu alebo odstúpiť od nej - znamená nebyť pravoslávnym, alebo prestať byť ozaj kresťanom. Kresťanskému ekumenizmu vďačíme za vznik nových písmen (abecied) a literárnych jazykov, ku ktorým nesporne patria aj slovanské jazyky, lebo sa zaradili medzi literárne vyspelé jazyky sveta. Fótiova snaha a veľká teologická i kultúrno-spoločenská prezieravosť zostala dodnes neocenená a nepochopená. Západ strčil Fótia do pekla, Východ ho ešte nedocenil, nepreštudoval, hoci dnešná doba sa začína o neho vážne zaujímať. Ani Dvorník nenašiel odvahu povedať o ňom všetko, čo vedel a povedať mohol (The Photian Schism: History and Legend, Cambridge, 1948. The Patriarch Photius in the Light of Recent Research, Berichte zum XI. Intern. Kongress, III-2, München, 1958. Patriarch Photius, Scholar and Statesman, Classical Folia 13, 1959, 3-18; 14, 1960, 3-22. Byzantské misie u Slovanů, Praha 1970).

4. Hoci bol gréckolatinský ekumenizmus oficiálne nahradený ekumenizmom kresťanským, celkom nezanikol. Viaceré jeho „výdobytky“ prešli do kresťanského ekumenizmu. Zanechal po sebe ako dedičstvo najprv obrovské priestranstvo orbis terrarum (romanus), potom viaceré prvky literárnej a filozofickej kultúry. Kresťanstvo zužitkovalo toto dedičstvo pri tvorbe pojmov, slov, škol, metód atď. Samotný politický element je pohanského pôvodu. Pôvodnou formou bola teokracia. Preto kresťanský ekumenizmus začal naplno presadzovať lásku a jednotu - princípy neznáme starovekému svetu. Tertulián napísal: „Sme včerajší a naplnili sme všetky vaše priestranstvá: mestá, ostrovy, pevnosti, mestečka tržišťa, tábory ...; nechali sme vám iba vaše (pohanské) chrámy“ (Apologeticus 37, 2). Pôvodný kresťanský ekumenizmus mohol si zachovať svoju kontinuitu aj v ďalších storočiach, keby okolnosti nezviazali kresťanstvo najprv s rímskym 32

štátom, potom s byzantským, neskôr i s inými štátmi, čo veľmi zabrzdilo a otupilo misijný entuziazmus Cirkvi. Dnes sú z pôvodnej misie na mnohých miestach iba trosky, nehovoriac už o takzvanej „novej evanjelizácii“, ktorá nemá nič spoločné s ozajstnou kresťanskou misiou podľa pokynov Christových a Jeho učeníkov, lebo sleduje, hoci pod menom Christovým, spolitizované nekresťanské mocenské ciele, unionizmus, prozelytizmus a pod.

5. Patristický ekumenizmus niekedy sám seba prirovnáva k obrazu Božieho štátu a to tak, že ho kladie do protikladu so štátom rímskym. Avšak tento obraz nemá vždy ten istý obsah: raz ide o priestorové dimenzie, ktoré prevyšujú rozmery gréckorímskeho ekumenizmu, napr. u Minúcia Félixa (Octavius 33) a Origena (Contra Celsum 8, 68), inokedy o dimenzie náboženské a duchovné, opäť u Origena a Augustína, alebo i o obidve súčasne, znova u Origena, ktorý určuje Cirkev ako „svet svetov“ a je toho názoru, že všetky náboženstvá zaniknú a ich miesto zaujme kresťanstvo, pretože Slovo nepretržite získava duše (Kom. na Evanj. Jána 6, 38; Contra Celsum 8, 68). Augustín podobným spôsobom akcentuje morálny charakter Božieho štátu, najmä však lásku (O Božom štáte 14, 28). Ako to s viacerými Augustínovými radami dopadlo, vieme dnes veľmi dobre.
6. Ekumenizmus cirkevných otcov obsahuje základné princípy pre kresťanský ekumenizmus ktoréhokoľvek storočia, najmä nášho 20. storočia. Predovšetkým lásku a jednotu, ktoré v Christovej Cirkvi vždy boli a vždy budú nadmieru aktuálne.

Avšak kresťanský ekumenizmus 20. storočia delí od patristického ekumenizmu dlhý historický vývoj, počas ktorého sa do tohto ekume- nizmu vlúdili mnohé nové prvky, názory a postoje, ktoré sú poznamenané krízovými situáciami jednotlivých storočí. Pokiaľ sa i napriek tomu dá dosiahnuť niečo pozitívne, vždy je to iba na báze zjavenej pravdy a patristickej teológie, nehovoriac už o dogmatickej báze, ktorá je neodmysliteľným a absolútnym základom a podmienkou skutočného zjednotenia od Cirkvi oddelených kresťanov, ktorej otcovia venovali mimoriadnu pozornosť.

Do akej miery kresťanský ekumenizmus našej doby pociťuje potrebu patristického ducha a metódy ekumenickej práce, to znamená, úprimného a aktívneho porozumenia, ozajstného bratstva v Christu a v Duchu Svätom, skutočnej nádeje, ktorá je taktiež garantovaná prítomnosťou Christa i Ducha Svätého, do takej miery dovedie toto úsilie k dogmatickému zblíženiu a jednote (I. Coman, cit. dielo, s. 251-253). Preto všetky doteraz stroskotané ekumenické snahy a dialógy hovoria jasnou rečou o tom, že ich tvorcom chýbala ozajstná 33

biblická a patristická báza. Niektorí sa jej dokonca zľakli a rezignovali na úspech bratského i teologického dialógu. S takým neúspechom skončil dlhodobý dialóg medzi pravoslávnymi a rímskokatolíkmi. Už prvá téma dialógu - Ta- jomstvo Cirkvi vo svetle tajomstva Svätej Trojice - ukázala veľkú priepasť v myslení a viere Východu a Západu. Hoci dokument bol spracovaný a obidvoma stranami podpísaný, nestal sa vinou pápeža východiskom pre riešenie ďalších tém. Dôvod? Bol vraj príliš pravoslávny, čiže patristický. A keďže on iný ani nemohol byť, musel dialóg fakticky skončiť. Ohrozili ho ešte aj iné skutočnosti, ale o tom si pohovoríme neskôr.

6. Vývoj pojmu „ekuména“ v 4.- 20. storočí

Štvrté storočie predstavuje istý medzník vo vývoji pojmu ekuména. Z vonkajšej strany dochádza k takzvanému „poštátneniu“ Cirkvi a súčasne k posunu významového akcentu: pojmom ekuména začína sa označovať čosi, čo má v Cirkvi všeobecne záväznú moc. Opäť stretávame tu tri významové varianty tohto slova - geografický, politický a cirkevný. Impérium je chápané ako ekuména, cisár naďalej zostáva vládcom ekumény, avšak s tým rozdielom, že táto ekuména už má oficiálne kresťanský charakter. Čiže z politického a cirkevného hľadiska je to už kresťanská ekuména, hoci mnohé oblasti života, ako sme to vyššie naznačili, zostali kresťanstvom nedotknuté. Začína sa strácať doterajšie ostré rozlišovanie medzi Cirkvou a štátom (K. Karski, cit. dielo, s. 8) a objavujú sa aj nové organizačné prvky, ako napríklad eparchie, metropólie a nakoniec patriarcháty. Na Západe to po veľkom rozkole roku 1054 prerástlo do terajšieho pápežstva. Cez cisára zvolávané snemy sú ekumenické v zmysle politickom, ale aj v tom, že sa týkajú celej Cirkvi. Porozumenie v dogmatických otázkach a politická jednota slúžia dobru celej ekumény. Jednoznačne to napísal cisár Konštantín Veľký v liste, ktorý súčasne adresoval biskupovi Alexandrovi i Áriovi: „Mojím zámerom bolo v prvom rade zjednotenie všetkých národov v ich postoji voči tomu, čo je božské, tak by sa ozaj mohli stať jedno; po druhe išlo mi o uzdravenie tela celej ekumény, ktoré - aby sa tak vyjadriť - bolo ťažko choré“ (W. A. Wisser,t Hooft, Geschichte und Sin des Wortes „ökumenisch“, s. 14).

Môžeme teda povedať, že z hľadiska štátu je to snem impéria, ktoré sa pokrýva s kresťanským svetom, a z hľadiska Cirkvi snem je ekumenický preto, lebo Cirkev celého impéria uznáva jeho dôležitosť. Avšak skutočnosť vôbec nebola taká jednoduchá a jednoznačná. Ekumenické snemy sa konali prevážne na Východe, boli na nich predovšetkým biskupi, hoci nie všetci, rozhodnutia 34

snemu mali prejsť overením uznaním (prijatím) v spoločenstve Cirkvi. Ťažko porovnávať priebeh apoštolského snemu s takzvanými ekumenickými snemami, hoci aj im išlo o dob- ro Cirkvi, čistotu viery a jednotu. Veľkí obhajcovia viery (Atanáz, Bazil Veľký, Gregor Teológ, Ján Zlatoústy) získavajú titul „učiteľov ekumény“ (vselenskich učitelej). „Ich ekumenická autorita vyplýva z pravdy ich učenia, ktoré reprezentuje vieru celej Cirkvi a ktoré je záväzné v celom svete“ (ibid. s. 19). Začína sa uplatňovať zásada: čo vždy, všade a všetci verili (vyslovená Vincentom Lerinským).

Zasahovanie Konštantína do cirkevných záležitosti nebolo vždy šťastné, ale ešte horšie to bolo s jeho nástupcami, ktorí po väčšine a z rôznych osobných dôvodov podporovali necirkevné zoskupenia kresťanov, ktoré boli voči Cirkvi veľmi nepriateľsky naladené. A tak sa stavalo, že vyznávači pravoslávia opäť boli odvádzaní do vyhnanstva v okovách a mnohí z nich skončili svoj život mučenícky. Majúc toto na mys- li, antiochijský patriarcha Ignatios IV. povedal: „Kresťania dnes nanovo odhaľujú to, čo dobre vedeli v prvých troch storočiach našej éry, ale na čo zabudli v dobe Konštantína“ (ŽMP 12, 1989, s. 54).

Snaha o „poštátnenie“ Cirkvi na teritóriu Rímskeho impéria a zasahovanie cisárov do jej vnútorného života spôsobilo napr. konflikt s teraz takzvanými orientálnymi Cirkvami (dochalkedonskými). Tento problém cisári nevyriešili ani do konca pádu impéria v roku 1453, teda za celých 1000 rokov. Zostalo to na pleciach Cirkvi a tá má dnes urobiť všetko preto, aby tento problém bol s konečnou platnosťou vyriešený. Vyžaduje to však pokoru, pokánie a veľkú mieru dobrej vôle. Formálny dialóg s týmito starobylými Cirkvami je v podstate ukončený, ale treba ho bratsky a oficiálne zavŕšiť, aby sa stal príkladom ozajstnej ekumenickej práce vo svete. Za ten posledný krok treba sa úprimne modliť, lebo Christos jednoznačne povedal: „...bezo mňa nič nemôžete činiť“ (Jn 15, 5).

Preto veľkí otcovia si nerobili žiadne falošné ilúzie a držali sa toho názoru, že slovo ekuména môže mať ozajstný zmysel len vtedy, keď bude mať obsah predovšetkým cirkevný. Tento názor zostal v platnosti v pravoslávnej Cirkvi až dodnes. Takže aj titul ekumenického patriarchu, priznávaný ako čestný titul od roku 500 biskupovi carihradskému (pre nepochopenie stal sa predmetom sporu medzi Rímom a Carihradom), nemá univerzálny význam týkajúci sa celého sveta, ale týka sa iba „tej časti sveta, ktorá je obývaná kresťanmi“ (Anastáz Bibliotekár, 9. st).

Neskôr, kedy došlo k veľkému rozkolu medzi Východom a Západom, vznikla zložitá situácia a dotklo sa to aj pojmu ekuména v cirkevnom i politickom zmysle. V tomto ohľade je 35

pozoruhodné to, že kresťanský Východ a Západ už nemohli byť účastní na ekumenických snemoch a tiež to, že i politická ekuména bola ohrozená.

Vo ôsmom storočí došlo z iniciatívy Ríma k narušeniu jednoty Rímskeho impéria pod vedením cisárov sidliacich v Carihrade (Konštantinopole), čiže došlo k politickému rozkolu, rozdeleniu impéria na dve časti. Západná časť sa dostala pod duchovnú moc Ríma a politický do moci cisárov, ktorí už nemohli sídliť v Ríme, ale v niektorom inom meste alebo štáte (sídlili v mestách Španielska, Nemecka, Rakúsko-Uhorska a pod.).

Nakoniec došlo aj k pádu Carihradu a bývala imperiálna ekuména prestala existovať. Východnej Cirkvi zostala iba jedna možnosť: uchovať si pôvodné chápanie ekumény predovšetkým v cirkevnom zmysle, postupne odbúrať nežiadúce nánosy z empirického sveta a vrátiť sa ku štruktúre a duchu apoštolskej doby. Necirkevný svet, hoci formálne kresťanský, niekoľkokrát sa pokúsi o ovládanie sveta a nastolenie moci nad ním (k otázke práva a moci pozri našu štúdiu Moc lásky, v: Pravosl. teol. zborník č. XVIII/3,1995, s. 5-43). Stačí spomenúť križiacke vojny, napoleonovské vojny, I. a II. svetovú vojnu a rôzne imperiálne režimy. Dnes stojíme pred najradikálnejším zjednotením a ovládaním sveta, ktoré sa drasticky dotkne aj Cirkvi Christovej. Aj toto sa bude volať ekuménou - politickou i všenáboženskou (plán univerzálneho nábožen- stva). Ale vrátime sa opäť ku kresťanskej sfére, hoci už rozdelenej a pozrieme sa, ako prežívala idea ekumenickej jednoty Cirkvi a kresťanstva.

V 16. st. slovo ekuména získava nový význam, tentokrát už pod vplyvom reformácie, ktorá znamenala rozkol v takzvanom rímskokatolíckom svete. Môžeme sa o tom presvedčiť pri štúdiu diel s luterským vyznaním.

Keď bola v roku 1580 vydaná Kniha Konkordií, v jej latinskej verzii sú v úvode uvedené všetky tri starocirkevné vyznania viery (apoštolské, nikejské a Atanázovo) pod spoločným názvom Tria symbola catholica seu oecumenica. Tvorcovia tohto diela sa domnievali, že uvedené vyz- nania reprezentujú „ideu úplne zhodnú s myšlienkami Lutera: ideu jednoty Cirkvi“, pričom reformácia je chápaná ako „obnova a očistenie tejto jedinej Cirkvi“„ (P. Kaverau, cit. dielo, s.15). Súčasne sa hovorilo, že ozajstná Cirkev je dielom Svätého Ducha, čím sa vytváral zväzok me- dzi jednotou kresťanstva a učením o Svätom Duchu.

V 17. a 18 st. slovo ekuména je často používané, ale prevážne v tradičnom zmysle, čiže pre bližšie určenie snemov, carihradských patriarchov a starocirkevných vyznaní viery. To dokazuje, že nebolo ľahké zbaviť sa pôvodného nazerania na tieto reality, predovšetkým na Cirkev. 36

Výslovným dôkazom toho je tá skutočnosť, že aj Tridentský koncil (1545-1563) označil sám seba ako ecumenica et generalis Synodus, hoci už bol záležitosťou veľkej časti oddeleného kresťanstva (žijúceho v skutočnej schizme) a bol zameraný predovšetkým na upevnenie a stabilitu takzvanej rímskokatolíckej cirkvi, teda nie v duchu pôvodnej jednoty a učenia všeobecnej Cirkvi Christovej. Tiež v diskusiách na tému galikanizmu, otázka, ktoré snemy sú ozaj ekumenické, zohrala taktiež dôležitú úlohu (W. A. Wisser,t Hooft, cit. dielo, s. 20).

Osobitý význam získal pojem ekuména v myslení Mikuláša Zizendorfa (+ 1760), ktorý pod ním rozumel univerzálnu Cirkev kresťanskú. Opieral sa o historicky nepodložené tvrdenie, že bola kedysi doba, „v ktorej celá ekuména kresťanská podliehala jednej a tej istej autorite, politickej i duchovnej“ (ibid. 21). Taká doba na istý čas síce bola, ale len na istý čas, okrem toho veľká časť kresťanstva žila za hranicami Rímskeho impéria, avšak vierou a bratskou láskou tvorila nedeliteľnú súčasť všeobecnej Cirkvi Christovej.

Hoci sa rozdelené európske kresťanstvo nezadržateľne vzdiaľovalo od prvotnej cirkevnej jednoty, od pôvodnej cirkevnej viery a usporiadania Cirkvi, idea jednoty a opätovného zjednotenia nezanikla a prežila až do 19. storočia. Napríklad slovo ekuména sa objavuje v súvislosti s utvorením Evanjelickej aliancie, ktorej iniciátorom bol superitendent F. T. Kniewel z Gdaňska. V roku 1842 vystúpil s plánom zvolania evanjelického ekumenického snemu všeobecného pod vedením arcibiskupa z Canterbury. Hoci tento plán nebol realizovaný, predsa len dal podnet k vytvoreniu organizácie, ktorá sa stala jednou z predchodkýň terajšieho ekumenického hnutia. Na konštitutívnej konferencii tejto organizácie bolo navrhnuté, aby bola vytvorená svetová organizácia, ktorá by sa nazývala ekumenická a ktorá by bola výrazom kresťanskej jednoty, čiže, prekročila by národné hranice. Túto myšlienku vyslovil Adolphe Monod, keď ďakoval účastníkom za ozaj ekumenický spôsob myslenia. W. R. Hogg je toho názoru, že to „bol prvý príklad chápania ekumeniz- mu nie v zmysle objektívneho stavu veci, ale v zmysle subjektívneho postoja“ (Ecumenical Foundation. A History of the International Missionary Council and Its Nineteent-Century Background, N. York 1952, s. 45).

Keďže hovoríme o storočí a o situácii, pre ktoré je charakteristické takmer atomicky rozdelené kresťanstvo, slovo ekumenický už nemôže označovať to, čo v prvých dobách kresťanstva, ale skôr vzťahy medzi oddelenými kresťanmi rôznych vyznaní, ktorých cieľom by malo byť vzájomné porozumenie a pokus o nastolenie stratenej jednoty. 37

Avšak tu nastáva dôležitý moment vo vytváraní takéhoto zvláštneho ekumenického myslenia. Z jednej strany je tu určitá snaha dokázať, že napriek reálnej prítomnosti mnohých nezlučiteľných kresťanských vyz- naní, predsa len tu existuje spoločná platforma, čosi, čo ich spája, čo je pre nich spoločné. Obyčajne sa hovorí, a to aj v dnešnej dobe, že máme toho istého Boha, toho istého Christa a pod.

Ale v tej istej chvíli vznikol názor, že to nie je celkom tak. Navrhovali prijať namiesto slova ekumenický slovo všekresťanský (celokresťanský). Misijná konferencia konaná roku 1900 v New Yorku bola nazvaná Ekumenickou konferenciou misijnou, avšak nie preto, že na nej bola reprezentovaná každá „vetva“ kresťanskej Cirkvi (falošný pojem), ale s ohľadom na to, že plánovaná misijná ofenzíva mala objať celý svet. A tu si treba položiť otázku: Čo mala zvestovať táto misia? Akú vieru chcela zvestovať? Akého Christa kázať? Bude sa táto misia podobať apoštolskej misii, ktorá mala objať celý svet (Mt 20, 19-20)? Iste že nie! Každý z účastníkov tejto konferencie by kázal takého Christa, akého mal v hlave, v mysli. A takmer každý z nich mal na mysli iného Christa. Medzi skutočným Christom, akého zvestovali apoštoli a Cirkev, a tým, akého si predstavovali oni, bol nezmieriteľný rozdiel a nikto nebol ochotný rezignovať (a tak je to aj dnes) na svoju predstavu o Ňom. Preto odvolávanie sa na jedného Christa nemá v takejto situácii a roztrieš- tenosti názorov žiadny význam. Je to klamanie seba i iných.

Práve také a nezmyselné sú výroky niektorých slovenských ekumenistov, ktoré sú propagované v tlači, rozhlase a televízii. Tvrdia, napríklad, že máme tú istú Trojicu, ale všetci - rímski katolíci, evanjelisti i sektári - sa držia nešťastného a falošného „filioque“ a nevedie si s ním rady. Existuje taká Trojica? My hovoríme, že nie! A takto by sme mohli hovoriť o všetkých pravdách viery, alebo i nepravdách, ktoré nachá- dzame v týchto mnohých, ale vraj „ekumenicky“ zameraných vyz- naniach.

Objektívne máme ozaj jedného Boha, ale subjektívne to tak nie je. A pre spásu treba jediné: aby objektívna pravda bola aj našou pravdou, lebo tá ukazuje cestu k Bohu i k bratom navzájom, čiže vytvára jednotu! A takto to vyzerá aj v praxi: takmer každá cirkevná obec je v krízovej situácii. Na jej teritóriu mala by byť jedna cirkevná obec - jedna v zmysle viery a bratskej lásky. Skutočnosť však je iná: je tu vlastne niekoľko cirkevných obci, každá z nich (najmä v mestách) vyznáva inú vieru, iného Christa, medzi týmito vyznaniami vládne neznášanlivosť, niekedy aj otvorené nepriateľstvo, páchajú sa krivdy, za ktoré sa už poniektorí aj 38

ospravedlnili (len nie voči nám!) zaberá sa už po niekoľký- krát cirkevný majetok (opäť prípad našej pravoslávnej Cirkvi) a pre tieto účely slúžia viaceré kostoly.

Ako by to malo byť v skutočnosti? Každá cirkevná obec by mala byť svojou vierou a bratskou láskou prejavom jednej, svätej, všeobecnej a apoštolskej Cirkvi. A hoci by to boli aj viaceré chrámy, mala by sa v nich konať tá istá Eucharistia a zvestovať tá istá spasiteľná viera. Na- miesto nastolenia takejto Christovej a apoštolskej viery a cirkevnej jednoty sa veľmi často propaguje lacný ekumenizmus, falošná tolerancia, falošné bratstvo a tomu podobné nezmysly. Škoda a je to nepochopi- teľné, že takýto lacný a klamný ekumenizmus čas od času podporujú aj príslušníci našej pravoslávnej Cirkvi. Dôvody tohto ich nezodpovedného počínania poznáme.

Túto situáciu a taký lacný ekumenizmus začali využívať, presnejšie zneužívať v poslednej dobe aj mnohé naše spoločenské organizácie a mestské i obecné úrady. Preto organizujú rôzne podujatia „ekumenického“ charakteru, ale v skutočnosti podporujú (a často zo strachu) etab- lovanú cirkev, ktorá si to na nich vo väčšine prípadov priam vynucuje. S nepochopením však pozeráme na to, ako sa na takýchto lacných „ekumenických“ podujatiach zúčastňujú aj príslušníci našej pravoslávnej Cirkvi bez toho, aby si uvedomili nezmysel takejto účasti a nebezpečenstvá, ktoré z toho za krátky čas vyplynú. Objasniť si to môžeme iba tak, že to robia taktiež zo strachu, alebo si takto vytvárajú falošné alibi, ktoré v ťažkých časoch nikto nezoberie do úvahy. Jeden z duchovných nám na to povedal: „Musíme tam ísť, lebo musíme žiť!“ Spo- lieha sa takýto duchovný vo svojom živote na Boha? Pravdepodobne nie! Spolieha sa na kariéru, miesto, výhody a peniaze. Pri tom však zabúda, že to, čo si za takýchto okolností nahonobí, stratí v jednom okamihu.

V takomto omyle žijú milióny kresťanov už takmer 1000 rokov a tento chorobný stav sa mnohými obhajuje ako nejaké dobro. Takýchto „ekumenistov“ neznepokojuje, že Christos sa v Getsemane modlil za čosi celkom iné, za úplne inú jednotu (Jn 17). Nerobil si žiadne alibi, ale prijal smrť na kríži, aby tak raz a navždy dosvedčil pravdu o Otcovi, o sebe, o ľuďoch i o tomto svete. Ani raz nebol na „ekumenickom zhromaždení“, hoci to v tom čase už bolo možné a žiadúce.

Je potrebné si tiež pripomenúť, že pripravované tri svetové konferencie (v Edynburgu roku 1910, Štokholme roku 1925 a Lozan roku 1927) boli označované ako ekumenické, ale žiadna z nich neprijala toto slovo do svojho názvu. Až Natan Söderblom dal slovu ekuména iný, konkrétnejší zmysel, ktorý je v ekumenickom hnutí dodnes formálne uplatňovaný. Chápal ho ako 39

výraz duchovného základu, ktorý svedčí o hlbokom poznaní z oblasti fundamentálnej jednoty kresťanských Cirkví, čiže čosi viac než obyčajnú univerzálnu reprezentáciu. Bolo to jeho presvedčenie o základnej jednote kresťanskej Cirkvi a jej spoločnom poslaní vo svete. Toto tvrdenie je blízke nášmu pravoslávnemu názoru, avšak nestalo sa ozajstnou normou a vodidlom v práci jestvujúceho svetového ekumenického hnutia. Keby sa takou normou stalo, bolo by ekumenické hnutie išlo na koreň veci, na podstatu jednoty Cirkvi a bolo by sa o nastolenie tejto jednoty ozaj usilovalo. Vďaka tomu nemuselo by toto hnutie prežívať žiadnu krízu a hľadať náhradný program, napr. v sociálnej službe svetu, lebo to bolo v programu Cirkvi od apoštolských čias.

Výraz „ekumenické hnutie“ ako prvý použil Adolf Deissmann na konferencii v Štokholme roku 1925. Takéto chápanie ekumenizmu bolo prijaté vo francúzskom a nemeckom prostredí, čiastočne aj anglickom. Všeobecná rada praktického kresťanstva mení svoj názov v roku 1930 na Ekumenickú radu praktického kresťanstva. Následne to urobil katolík Yves Congar vo svojom diele Chretiens Desunis. Principes d,un oecumenisme catholique (1937). Vatikán prijal túto terminológiu oficiálne až roku 1949 v inštrukcii De motione oecumenica, neskôr na II. vatikánskom koncile v Dekréte o ekumenizme (1964).

K povahe a zámerom vatikánskeho ekumenizmu treba uviesť iba tieto základné údaje:

- dekrét nabáda všetkých rímskokatolíkov k účasti na diele ekumenizmu podľa znamení času,

- predkladá im prostriedky, cesty a spôsoby k dosiahnutiu jeho cieľa,

- pravoslávnu Cirkev považuje za sestru, jej vieru, liturgiu, kňazstvo za správne, ale k plnosti jej vraj chýba pápež, respektíve zjednotenie s katolíckou cirkvou (unionizmus),

- ekumenizmus je hnutie, ktorého cieľom je jednota kresťanov,

- preto treba odstrániť slová, názory a činy, ktoré sťažujú vzťahy s bratmi kresťanmi (nič z toho nebolo realizované),

- viesť dialóg, najmä na odbornej úrovni, poznávať život a učenie iných kresťanov, spolupracovať a modliť sa s nimi,

- obnovovať a reformovať Cirkev,

- vo vzťahu k pravoslávnej Cirkvi je za istých okolností dovolená účasť na svätých veciach (intercommunio). 40

Roky od II. vatikánskeho koncilu, najmä vo vzťahu k pravoslávnej Cirkvi, potvrdili úplný opak toho. Skutočným cieľom je úplné pohltenie pravoslávnej Cirkvi všetkými možnými prostriedkami, o čom jedno- značne hovorí Projekt východnej politiky Vatikánu a iné dokumenty. Ich zásady sa postupne a podľa okolností realizujú. Ekumenizmus je iba zastieracím štítom tejto činnosti. Výnimku tvoria iba jednotlivci, ktorí prejavujú k pravoslávnej Cirkvi úprimnú úctu a obdiv, alebo sa s ňou aj zjednocujú (napr. vo Francúzsku, USA a v mnohých iných štátoch sveta).

Nakoniec treba upozorniť ešte na jednú zvláštnosť našej doby v tejto oblasti. Je to nový pojem ekumenizmu, nazývaný často svetským ekumenizmom, praktickým alebo spoločenským. Ide tu o akcentovanie spoločnej dimenzie kresťanskej viery, v našom prípade i o odvolávanie sa na spoločnú cyrilometodskú tradíciu, hoci vo väčšine prípadov je to iba spomínanie mien týchto dvoch slovanských apoštolov (akási móda, trend), o účasť kresťanov „v boji“ o zmierenie, humanizáciu a jednotu ľudstva (G. Gassmann, Vielfalt der Standpunkt zum Säkular-Ökumenismus, v: Lutherische Monatshefte 9, 1970, s. 453).

Sekulárny ekumenizmus vychádza zo zásady, že východiskom angažovania sa Cirkvi musí byť svetský svet. V záujme realizácie ozajstného ľudského života, pokoja a jednoty ľudského rodu, Cirkev má spolupracovať so všetkými ľuďmi „dobrej vôle“ všade tam, kde je na to dôvod. Povinnosťou kresťana je realizovať ideu jednoty ľudstva, ktorá má svoj základ v Božom diele a svoju nádej na vyplnenie má v Christu obnovenom človečenstve. Je to akýsi návrat k prvotnému významu slova „oikumeni“ - celá obývaná zem a preto sa tento ekumenizmus nazýva taktiež širším ekumenizmom (K. Karski, cit. dielo, s. 12-13). Ale ako vždy, aj teraz hrozí nebezpečenstvo hrubého zneužitia nielen tohto slova, ale aj samotnej idey takého druhu ekumenizmu, o čom už bola vyššie reč. 41

Druhá kapitola

Storočia konfliktov a rozkolov

Vo svete, ktorý „leží v moci Zlého“ (Jn 5, 19), je všetko problematické. Preto je problematickou, hoci nie je vinou, aj Cirkev, jej viera a život podľa viery. Práve toto mal na mysli Christos, keď povedal: „Nielen za týchto (apoštolov) prosím, ale aj za tých, ktorí pre ich slovo uveria vo mňa, aby všetci jedno boli; ako Ty, Otče, si vo mne a ja som v Tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma Ty poslal“ (Jn 17, 20-21). Naplnenie týchto slov vyžadovalo vernosť. Naprostá väčšina prvých kresťanov bola si toho vedomá, preto idea jednoty bola medzi nimi živá a aktuálna a táto aktuálnosť jednoty a vernosti tejto jednote nestratila na svojom význame v žiadnom storočí historického bytia Cirkvi. Christos varoval verných pred falošnými prorokmi, učiteľmi, bratmi (Mt 24, 11; 1 Jn 4, 1; Rm 1, 29; Jk 4, 1 a iné), apoštoli rátali s naplnením týchto varovaní a vo svojej apoštolskej činnosti na mnohých miestach stretávali prvých nespokojencov, odštepencov, nepriateľov, prvé schizmy. Tak to bude aj v poapoštolskej dobe, preto jednotlivé generácia kresťanov sa starali prekonávať rodiace sa konflikty a delenia a nastoľovať narušenú jednotu. Avšak niektoré z nich neboli dodnes prekonané a zostali problémom i pohoršením tohto sveta. Preto skôr než skoncentrujeme svoju pozornosť na problém ekumenizmu, oboznámime sa s viacerými jestvujúcimi deleniami, schizmami a rozkolmi v kresťanskom prostredí a súčasne s úsilím smerujúcim k ich prekonaniu. Bude to akási prehistória ekumenického hnutia.

Na úvod si však musíme postaviť otázku: Ako to vlastne došlo ku vzniku rozkolov?

Podľa Skutkov apoštolských, prvá kresťanská cirkevná obec - Matka všetkých Cirkví - predstavovala hneď po zoslaní Svätého Ducha jednotu vo vyznaní viery, chápaní krstu a Eucharistie: „Zotrvávali v učení apoštolov a v spoločenstve, v lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 4, 32). „A to množstvo veriacich bolo jedno srdce a jedna duša..“ (4, 32).

Ale v krátkej dobe boli úsilím neúprimných bratov šírené nezdravé učenia a praktiky, ktoré začali znepokojovať Cirkev. Apoštolský snem roku 49 musel riešiť nezhody medzi židokresťanmi a pohanokresťanmi, ktoré vyvolali niektorí zo starozákonných kňazov, čo vstúpili do novozákonnej Cirkvi bez toho, aby opravdu umreli pre to, čo pominulo, teda aj pre Zákon, a boli živí pre to, čo prišlo, pre Christa a nový život v Ňom. V liste Galaťanom napísal apoštol 42

Pavel na adresu takýchto agitátorov a od Cirkvi odstupivších takéto slová: „Úplne ste odlúčení od Christa, ktorýkoľvek chcete byť ospravedlnení zo zákona; vypadli ste z milosti“ (Gl 5, 4). Ich omylom bolo, že chceli k pokániu a viere v Christa neodôvodnene pridať ďalšie podmienky (napr. obriezku). Bolo to spreneverenie sa Evanjeliu, viere, Cirkvi i jej jednote.

Nezdravé učenie zákonite vedie k nepokojom a deleniam. Apoštoli a Cirkev vedeli, že je to nezmysel a preto do konca trvali na tom, aby pravda vyšla najavo a bola zachovaná cirkevná jednota. Zvíťazilo porozumenie a Cirkev si zachovala svoju jednotu. Skupina ľudí, ktorá túto pravdu nechcela pochopiť a prijať, skončila v rozkole. Ba niektorí z nich sa neskôr pridali k novej sekte, k židokresťanskej gnóze. Avšak jedni i druhí po čase zanikli (J. Danielou, Histoire des doctrines chré- tiennes avant Nicée.I: Théologie du judéo-christianisme, Paris l958).

Nepokoj a napätie vyvolali tí istí ľudia aj v antiochijskej Cirkvi, ktorej hrozilo rozdelenie veriacich na dve skupiny - židokresťanov a pohanokresťanov, ktorých novodobí racionalisti nazvali petrinistami a pavlinistami. Vzniknuvší problém riešil predovšetkým apoštol Pavel, ktorý aj na adresu apoštola Petra povedal tieto dôrazné slová: „Keď ty, Žid, žiješ po pohansky a nie po židovsky, prečo nútiš (bývalých) pohanov zachovávať židovské zvyky?“ (Gl 2, 14). Predtým totiž jedával s bývalými pohanmi, ale keď prišli niektorí od Jakuba, uťahoval a oddeľoval sa, lebo sa bál tých, čo boli spomedzi Židov. A spolu s ním sa pretvarovali aj ostatní, takže ich pokrytectvo zachvátilo aj Barnabáša.

Čo z tejto správy môžeme vyčítať? Môžeme vyčítať to, že pôvodcami nepokoja, ktorý mohol skončiť v rozkole, boli nezodpovední ľudia, ktorí sa vlúdili do jeruzalemskej Cirkvi a boli rozsievačmi nesprávnych názorov nielen v samotnom Jeruzaleme, ale aj za jeho hranicami. Ďalej to, že riešenie akéhokoľvek sporu, ktorý ohrozuje jednotu Cirkvi, a v tom je nebezpečenstvo každého nerozvážneho sporu, nemá byť podceňované a odkladané na neskoršiu dobu. Pravda sa má povedať bratský každému, kto sa proti nej previnil, aj apoštolovi. Dôsledkom narušenia jednoty a bratskej lásky je pokrytectvo, ktorého je v našej dobe až príliš veľa. Namiesto prorockej kritiky a napomenutí vidíme falošný ekume- nizmus. V Antiochii zavládol pôvodný ekumenizmus, jednota Cirkvi bola zachránená a táto Cirkev sa stala centrom významných kresťanských misií v M. Ázii i Európe.

Podobná a rovnako komplikovaná situácia vznikla v korintskej Cirkvi. Nepremyslená misia spôsobila nežiadúce delenie korintských veriacich na skupiny, ktoré mohlo mať do budúcnosti tragické dôsledky. Apoštol Pavel, zakladateľ Cirkvi v Korinte, napísal jej veriacim i 43

predstaveným niekoľko listov, v ktorých objasnil príčinu i nezmysel ich delenia, ale súčasne aj základ a potrebu zachovania jednoty. Pripomenul im, že nikto z ľudí sa nemôže považovať za pôvodcu spásy a Cirkvi, lebo Spasiteľom a pôvodcom Cirkvi je Christos, ktorý umrel za všetkých. „Či je Christos rozdelený? Či Pavel bol ukrižovaný za vás?“ (1 Kor 1, 13), pýtal sa apoštol kategoricky korintských kresťanov. A v zápätí ich napomenul: „A tak vás napomínam, bratia, menom nášho Pána Isusa Christa, aby ste všetci rovnako hovorili a aby neboli roztržky medzi vami, ale aby ste jednako mysleli a zmýšľali“ (1 Kor 1, 10). Tento odkaz je daný aj pre všetkých ostatných kresťanov, teda aj pre nás.

Keďže bola dotknutá jednota Cirkvi, Pavel podrobne a hlboko teologický objasnil túto vec v dvanástej kapitole toho istého listu v tesnej súvislosti s Eucharistiou ako najmocnejším výrazom a prejavom cirkevnej jednoty. Kto je mimo spoločenstva Cirkvi a jej Eucharistie, ne- patrí k Cirkvi, je vo vonkajšej tme. Apoštol Pavel úspešne nastolil v tejto Cirkvi pokoj a jednotu. Avšak po nejakom čase trpela táto Cirkev novým nepokojom vyvolaným jej ambicióznymi členmi. Bol však opäť úspešne prekonaný intervenciou rímskeho biskupa svätého Klimenta, o čom svedčí jeho rozsiahly list adresovaný tejto Cirkvi, plný biblických argumentov o nutnosti zachovania jednoty Cirkvi a jej poriadku.

Avšak Nový Zákon informuje aj o viacerých iných pozoruhodných prípadoch narušovania jednoty v Cirkvi. Z listu Kolosanom sa dozvedáme o existencii gnostických a židokresťanských bludárov propagu- júcich zdržiavanie sa od určitých pokrmov a nápojov, sviatkovanie určitých dní a nadnesený kult anjelov (Kl 2, 16) a vyhľadávali si prívržencov. Prvý Jánov list a druhý Pavlov list Solúnskym obsahuje varovanie pred falošnými prorokmi a nesprávnym učením o Isusovi Christovi (1 Jn 4, 1-6; 2 Ts 2, 1-11). V druhom liste Petrovom sa hovorí o falošných prorokoch a učiteľoch, ktorí „uvedú skazonosné sektárstvo“, budú „zapierať aj samého Pána“ a uvalia na seba skazu. Mnohí ich však „budú nasledovať a potupia cestu pravdy“. Avšak „ich odsúdenie sa už oddávna pripravuje a ich zatratenie nespí“. V ďalšej časti ich hodnotí ako „nerozumnú zver“, lebo sa „rúhajú tomu, čo neznajú“. Sú to pramene bez vody, hovoria prázdne reči, sľubujú slobodu a sami sú otrokmi skazy (2 Pt 2, 1-19).

Hoci takýchto falošných učiteľov a prorokov pribúda, cirkevné obce ako také a naprostá väčšina veriacich si vedome zachovávajú mocný pocit patričnosti Christu, práve tak aj pocit jednoty, ktorý ešte stále dominuje. Pamätajú na Pavlov odkaz, že je len jedno Telo Cirkvi, jeden Duch, jeden Pán, jedna viera, jeden krst, jedno povolanie, jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je vo 44

všetkých (Ef 4, 4-6). A nemá pravdu K. Karski, keď hovorí, že Cirkev s takýmto pocitom princípu jednoty sa neskôr „počas storočí rozpadáva na čoraz viacej cirkví“ (cit. dielo, s. 16). Christove slová o tom, že Cirkev nepremôžu ani brány záhrobia (Mt 16, 18), a Pavlove slová, že Christos sa nerozdelil, hovoria jednoznačne o tom, že rozdelenie Cirkvi na mnohé cirkví neprichádza do úvahy. Je to skôr želanie tých, ktorí dnes k takýmto ľuďmi vytvoreným cirkvám patria.

Cirkev sa teda nerozbila na kúsky, črepy, a sekty nie sú črepmi niekdajšej nerozdelenej Cirkvi s kúskami pravdy a milosti, ale sú to ozaj sekty, ktoré opustili Pánovu cestu, cestu pravdy. Ani Cirkev ani pravda sa nedajú rozbiť na kúsky. Cirkev i pravdu možno mať iba celú. Preto tragédiou sektárov je to, že sa uspokojujú s kúskom pravdy, čiže s ničím. Ich odchod z Cirkvi treba považovať za istý druh duchovnej emigrácie, odchod z otcovského domu na márnotratné cesty. Sektár- stvo samo sebou potvrdzuje existenciu Cirkvi, od ktorej sa oddeľuje, a súčasne jednotu Cirkvi Christovej.

Hegezip, jeden z prvých aktívnycch polemistov z herézami, bol nespokojný ich vznikom a preto sa rozhodol ponavštevovať viaceré miestne Cirkvi a skúmať dve veci: genézu, príčiny vzniku herézy a stabilitu (blahostojanije) miestnych Cirkví. Na svojich cestách prišiel až do Ríma a po svojom návrate domov napísal svoje Pamäti, v ktorých medzi iným píše aj toto: „Idúc do Ríma, pozastavil som sa u Korinťanov na niekoľko dní, besedoval som s nimi, a tak navzájom sme sa utešovali svojím pravoslávím“ (Euzébios Cézarejský, Cirk. dej. 4, 23).

K prvým, čo sa spolu so svojimi prívržencami pokúšali ísť svojou vlastnou cestou, patrí nesporne Markion, syn pontského biskupa, bohatý majiteľ lodí zo Synopy nad Čiernym morom, ktorý svoju činnosť rozvinul okolo roku 140. V Starom Zákone videl iba trestajúceho Boha. Vo svojom diele Antitézy navrhol kompletné zavrhnutie Starého Zákona a viacerých častí Nového Zákona. Tvrdil, že je treba zachovať iba tie jeho časti, ktoré hovoria o milujúcom Bohu-Spasiteľovi. Za svoje názory a nepriateľský postoj k Cirkvi bol z nej vylúčený vlastným otcom a neskôr v Ríme roku 144. Keď svätý Polykarp prišiel do Ríma, stretol tam aj Markiona, ktorý sa ho spýtal, či ho pozná. Na to mu Polykarp odpovedal: „Poznám ťa, prvorodený Satanov“. Markion sa okrem iného vyhrážal: „Urobím vo vašej Cirkvi rozkol a rozdelím ju na veky“. Preto založil „vlastnú cirkev“ s hierarchiou (v čom má mnohých pokračovateľov až dodnes), ktorá trvala až do pádu Ríma, ale jej prívržencov stretávame ešte aj v 6. a 7, st. Rozdelili sa na dve skupiny (osud takmer každej sekty-herézy) a mnohí splynuli s manichejskou herézou (A. M. 45

Ivancov-Platonov, Jeresi i raskoly trech pervych vekov christianstva, Moskva 1877. G. Prestige, Fathers and Heretics, London 1958).

Krátko po ňom, asi okolo roku 157 mnohí kresťania sa poddali vplyvu Montana z Frýgie a jeho novým zjaveniam. Bol kňazom a zomrel roku 179, ale prívrženci jeho učenia boli ešte aj v 8. storočí. Považoval sa za nositeľa nového tretieho zjavenia, ktoré sa malo prejavovať množstvom zvláštnych chariziem. Hlásal prísnu morálku a skorý príchod konca sveta. mal svojich prorokov a prorokyne. Ich výroky si montanisti vážili viac ako Sväté Písmo. Montanizmus bol ďalším zoskupením, ktoré sa považovalo za cirkev, ale cirkvou nebolo.

V dôsledku takzvanej donatovskej schizmy, bola po roku 311 v Severnej Afrike založená osobitná cirkev. Bol to rozkol v kartáginskej Cirkvi, ktorú spravoval biskup Mensurij. Odôvodnene odsudzoval do- brovoľné mučeníctvo vyplývajúce z fanatizmu. Skupina fanatikov sa s tým nezmierila a vyvolala rozkol pod vedením Donata Veľkého. Miestne pravoslávne Cirkvi tento rozkol zamietli, donatistov uznali za rozkolníkov a zoskupenie za sektu. Ako každá sekta, aj donatisti sa rozdelili na skupiny s odlišným zameraním a učením. Tak sa stalo, že v Kartágu boli traja biskupi, ale iba jeden z nich bol právoplatný-pravoslávny. Proti donatistom vystúpil aj bl. Augustín. Existovali do 7. storočia. Spor s Rímom sa týkal platnosti tajín, ktoré boli vykonávané kňazmi, ktorí sa dopustili smrteľného hriechu.

Zvlášť nebezpečným heretickým hnutím pre Cirkev sa stal arianiz- mus, ktorého pôvodcom bol alexandrijský kňaz Ários. Alexandrijským biskupom v tom čase bol Alexander. Toto heretické hnutie zapríčinilo veľký nepokoj v Cirkvi i v celom impériu. Cisár Konštantín zvolal do Nikey I. všeobecný snem roku 325 za účasti 318 biskupov. Na tomto sneme bol arianizmus odsúdený, ale Cirkev musela ešte niekoľko desiatok rokov viesť tvrdú polemiku z jeho zástancami i s jeho doktrínou. Ariáni učili, že Christos nebol vteleným Synom Božím, ale iba obyčajným stvorením, ktorý pre svoje morálne kvality stal sa Božím synom. Popierali rovnosť troch božských Hypostázy a tým aj Svätú Trojicu. Najväčším odporcom arianizmu bol svätý Atanáz Alexandrijský, priamy účastník rokovaní Nikejského snemu. Zoskupenie ariánov nebolo Cirkvou a nikdy sa ňou nestalo. Pravoslávna Cirkev zhovievavo pozerala na takzvaných poloariánov a vytvárala im všetky podmienky pre návrat, ale neodmietali ani pravých ariánov, pokiaľ sa po čase chceli vrátiť cestou úprimného pokánia. Veľa pre návrat ariánov do Cirkvi (teoreticky i prakticky) urobil svätý Bazil Veľký. Arianizmus sa najdlhšie udržal medzi Germánmi. 46

Aký však bol ariánsky ekumenizmus? Predovšetkým chceli svojím učením nahradiť pôvodné evanjeliové učenie všeobecnej Cirkvi a cez to aj ju samotnú. V propagácii svojho učenia používali všetky dostupné, prípustné i neprípustné prostriedky:

- klebety na popredných služobníkov Cirkvi, najmä na takých, akými boli svätý Atanáz Alexandrijský, Kyril Jeruzalemský, Bazil Veľký a iní,

- násilie, štátnu moc a jej vojsko na odnímanie chrámov (napr. v Alexandrii, Carihrade a inde),

- deportácie a vyhnanstvá popredných hierarchov Cirkvi a zástancov jej učenia (svätý Atanáz bol vo vyhnanstve 18 rokov, Kyril Jeruzalemský 11 rokov); mnohí z deportovaných zahynuli v soľných a medených baniach, kam boli poslaní na nútené práce,

- násilné a neodôvodnené suspendácie na ariánskych snemoch,

- korupcia voči cisárom a štátnym úradníkom,

- útoky cez písomné diela,

- zneužívanie mnohých spoločenských vrstiev obyvateľstva, ktoré neboli skúsené v otázkach viery (zneužívanie ich nevedomosti),

- používanie na propagáciu aj tých najnevhodnejších miest a priestorov.

Viaceré rozkoly a heretické hnutia, ktoré vznikli v prvých storočiach kresťanstva, postupne zanikli. Nezanikli však idey a učenia, ktorých sa tieto hnutia pridržiavali. Mnohé z nich nanovo opakujú a propagujú novodobé sekty a myslia si, že prichádzajú s čímsi novým a potrebným. Ale boli aj také hnutia, ktoré pretrvali až do našich dní.

K najstarším oddeleným cirkvám patrí Nestoriánska cirkev. Pôvod k jej vzniku dalo nesprávne učenie carihradského patriarchu Nestoria. Jeho názory na ľudskú prirodzenosť Christovu odsúdil 3. všeobecný snem konaný v Efeze roku 431. Neveľké skupiny tejto kedysi kvitnúcej cirkvi existujú dnes na Blízkom Východe, v Indii a Amerike. Je to svedectvo o dodnes neprekonanom oddelení veľkého počtu kresťanov od jednoty všeobecnej Cirkvi, ktoré nebolo prekonané (P. Aleš, Cirkevné dejiny I., Bratislava 1978, s. 249-265).

Po 4. všeobecnom sneme konanom v Chalkedone roku 451 vznikla skupina monofyzitov, ktorá z nesprávnych teologických dôvodov kládla veľký dôraz na božskú prirodzenosť Christovu a pochybovala o dvojitosti Jeho prirodzenosti. Cirkvi tohto zamerania existujú dnes v Arménsku, na Blízkom Východe, v Egypte, Etiópii a Indii (P. Aleš, cit. dielo, s. 265-276. A. Atiya, A 47

History of Eastern Christianity,London 1968, poľský preklad, Warszawa 1978, výnamná štúdia. I. Bria, Dictionar de Teologie Ortodoxa, Bucuresti 1981, s. 72-75).

Dialóg s týmito Cirkvami Východu, najmä však s monofyzitskými, je formálne skončený a mal by byť zavŕšený oficiálnym rozhodnutím o obnovení plnej jednoty s pravoslávnou Cirkvou, čím by došlo k sviatostnej a modlitebnej jednote týchto Cirkví s Cirkvou pravoslávnou, čiže k jednote eucharistickej, ktorá je znamením ozajstnej jednoty Cirkvi Christovej. Bol by to prvý úspešný dialóg v celých dejinách ekumenického hnutia, ekumenických rozhovorov. Je mnoho síl, ktoré tomuto úspechu neprajú, preto hierarchovia z jednej i druhej strany (rodiny, ako sa vyjadruje záverečný dokument) musia byť nadmieru opatrní a zodpovední vo svojom konaní a vo svojich rozhodnutiach. Nové rozdelenie by bolo ešte nešťastnejšie.

Ďalším veľkým bremenom v dejinách kresťanstva i sveta, najmä pre jeho ďalekosiahle a tragické dôsledky, je veľký rozkol medzi Východom a Západom, pôvodne medzi Cirkvou v Ríme a Cirkvou v Carihrade, ktorý sa uskutočnil v roku 1054. Tento definitívny rozkol má svoju prehistóriu, konkrétne nezhody medzi týmito významnými centrami kresťanského i politického sveta. Hovorí sa o veľkej rivalite medzi Rímom i Carihradom, ale i o rivalite ich biskupov. Tomuto rozkolu predchádzal rozkol politický, ktorého dôsledkom bolo rozdelenie impéria na východné a západne. Toto rozdelenie v mnohom podnietilo aj budúci rozkol cirkevný. Príprava a uskutočnenie tohto rozkolu je vedomým a plánovaným činom Ríma, konkrétnou a poverenou osobou na jeho vykonanie bol kardinál Humbert. Hoci anatéma sa týkala patriarchu Michala Kerulária a niektorých jeho spolupracovníkov, v nasledu- júcich rokoch Rím sa správal tak, ako by to bola anatéma celého Východu. Toto naše tvrdenie potvrdzuje konkrétne správanie sa Ríma k celému pravoslávnemu svetu, k celej pravoslávnej ekuméne až do dnešných dní. Po 2. vatikánskom koncile došlo síce k zrušeniu anatémy, ale vzťah Ríma k Východu sa vôbec nezmenil a dnes opäť získava agresívnu podobu.

Hneď po vzniku tohto rozkolu Východ ho chápal ako veľký konflikt a dlho nechcel pripustiť, že je to skutočný rozkol. Považoval oddelenú časť kresťanstva síce za schizmatickú, ale neupieral jej štatút Cirkvi. A to aj napriek tomu, že všetci východní patriarchovia prestali spomínať meno rímskeho biskupa pri svätej liturgii a vyčiarkli ho z takzvaných diptychov. Tak bolo prerušené eucharistické spoločenstvo medzi týmito Cirkvami a nie je obnovené dodnes, hoci Rím po 2. koncile dovolil „účasť na svätých veciach“ (intercommunion). Východ napriek tomu nevydával definitívne rozhodnutie o neplatnosti svätých tajín oddelenej časti kresťanstva a nenazýval týchto 48

kresťanov heretikmi. V istom zmys- le takéto rozhodnutie nejestvuje ani dnes. Rím však svojím správaním sa k pravosláviu si postupne vynucoval radikálnejší postoj a nakoniec aj odmietnutie krstu, Eucharistie a ostatných tajín vykonávaných v jeho spoločenstve.

Medzi radikálne dôsledky tohto rozkolu treba zaradiť postupnú snahu Ríma k cirkevným reformám v kľúčových oblastiach cirkevného života, na čo ešte pred rozkolom správne a odôvodnene upozornili viacerí hierarchovia Východu, najmä však carihradský patriarcha svätý Fótios. Zmenilo sa doteraz záväzné učenie všeobecnej Cirkvi zmenou jeho výkladu a doplnením o nové dogmy. Medzi veľmi závažné zmeny patri zmena Nikejsko-carihradského Symbolu viery prostredníctvom nešťastného „filioque“ (... i ot Syna), ktoré bolo príčinou nesmiernych konfliktov medzi svv. Cyrilom a Metodom a franskými misionármi na Veľkej Morave, vylúčenie epiklézy z liturgie (vzývanie Svätého Ducha v eucharistickom kánone). Potom nasledovala radikálna zmena v organizácii a štruktúre západnej cirkvi, na čele ktorej stanúl rímsky pápež s nárokom na neomylnosť, ktorú 2. vatikánsky koncil rozšíril z otázok viery aj na osobné konanie pápeža. Tieto radikálne zmeny sa stali veľ- kou záťažou pre ďalší rozvoj takzvaného rímskeho katolicizmu, určovali vzťahy v Európe i vo svete a predurčili neúspech bratského i teologického dialógu s týmto rímskym katolicizmom, a to nielen smerom k Východu, ale aj smerom k tým, ktorí sa od neho v neskoršej dobe oddelili taktiež cestou rozkolu. Ale o tom ešte bude reč.

Od veľkého rozkolu roku 1054 Východ a Západ išli odlišnými cestami: Východ cestou udržania vernosti viere, Tradícii Cirkvi vo všetkých oblastiach jej života, Západ cestou reforiem a výbojov proti všetkým, ktorí boli mimo jeho duchovného a mocenského dosahu. Začali sa používať sekulárne metódy boja s „protivníkmi“, vrátanie násilia každého druhu (stačí tu spomenúť križiacke vojny, inkvizíciu, unionizmus a pod.; podrobne: A. P. Lebedev, Istorija razdelenija Cerkvej v IX, X i XI vikach, S-Peterburg 1905. P. Aleš, Cirkevné dejinby III., Košice 1993, s. 5-130, problématika veľkého rozkolu).

Tak sa rodila nová „ekuména“, ktorú ľudia prijímali s obavami a strachom. V liturgickej oblasti vo vzťahu k Východu sa to prejavilo ešte aj tým, že rímski katolíci začali popierať platnosť svätých tajín pravoslávnej Cirkvi a začali prekrsťovať. Preto Východ musel odpovedať podobným spôsobom. Dnes dozrieva čas, aby sa Východ otvorenejšie vyslovil aj k tejto veci a povedal jednoznačne, kto sú pre neho rímski katolíci. Vyžadujú to každodenné kontakty, miešané 49

manželstvá, ktoré sú tak- mer všetky nešťastné, a pod. Absencia takéhoto stanoviska je príčinou nesprávnych a pomýlených postojov nielen u hierarchie, ale najmä u veriacich.

Stredoveký rímsky katolicizmus si vedel poradiť so sem-tam vznika- júcimi konfliktmi a pokusmi o rozkol. Z tohto obdobia prežila dodnes malá skupina Petra Valdo (Valdus, Valdens) z Lyonu. Jeho prívrženci sa oprávnene dožadovali návratu k Biblii a zdôrazňovali, že Cirkev nachádza svoje odzrkadlenie v spoločenstve veriacich. Cirkev valdenských existuje ešte aj dnes v Taliansku.

Avšak v prvej polovici 16. storočia vypukla v rímskom katolicizme reformácia. Oddelila sa od neho celá severná Európa a veľké regióny strednej Európy, ktoré sú také aj v dnešnej dobe. Bol to veľký rozkol v rímskom katolicizme, zákonitý dôsledok jeho počínania. Vznikla nové kresťanská formácia, nové myslenie, nová prax. Predmetom sporu bola predovšetkým cirkevná disciplína a viaceré otázky viery. Augustiniánsky mních Martin Luter (1483-1546) vystúpil v Nemecku s ostrou kritikou učenia i praxe rímskej cirkvi. Kontraverzia sa stala dramatickou vtedy, keď Luter vyhlásil v roku 1517 vo Wittembergu svoje tézy. Domáhal sa v nich, aby sa biblická zvesť (Sväté Písmo) stala jediným základom viery a kresťanského života (známe Sola Scriptura, po ktorom bude nasledovať Sola Fidae a pod.). Hoci Luter spočiatku nemienil vytvárať novú Cirkev, ale očistiť pôvodnú rímsku Cirkev od jej súčasných nedostatkov, teraz, nenajdúc pochopenie u pápeža a jeho radcov, vytvoril základ, na ktorom začali vznikať nové, takzvané evanjelické cirkvi (luterské). Bol to nový fenomén v kresťanstve, ktorý vytrvalo prežil dodnes napriek viacerým tvrdým pokusom previesť rekatolizáciu západného kresťanského sveta. Nedošlo teda k obnove cirkvi na Západe, ale k vytvoreniu mnohých cirkví. Aj toto nové delenie (neskôr priam atomické delenie) kresťanstva sa stalo opäť osudným a dodnes pôsobí na celý svet negatívne - pohoršujúco. Rozkoly sa nezastavili, nezanikli, ale sa ešte väčšmi znásobili.

Podobný zjav pozorujeme vo Švajčiarsku, kde najprv Ulrik Zwingli (1484-1531) povedie cirkev Zürichu na cestu reformácie. Po mnohých neúspešných dišpútach s predstaviteľmi rímskej cirkvi pôjdu v šľapajach Zürichu ďalšie kantóny a veľká časť južných Nemcov, ktorí sa takto pridajú na stranu reformácie. Pod vplyvom názorov a činnosti Jana Kalvina (1509-1564), pôsobiaceho v Ženeve, sa reformácia rozšíri po celej západnej Európe. Tak vznikla situácia, že si ľudia začali vytvárať, organizovať a budovať svoje vlastné cirkví. Hoci si uvedomovali, že na Východe zostala Cirkev nerozdelená a o kontakty s ňou sa čas od času usilovali, pre zložité podmienky v Európe i na Východe tieto svoje úsilia nedoviedli do konca a návrat k pôvodnej 50

jednote nedosiahli; zostali tak na pol cesty a dnes hľadajú východisko v európskom a svetovom ekumenickom hnutí, lenže ani ono ich nemôže potešiť nejakými veľ- kými, ozaj ekumenickými výsledkami. Skutočná jednota veriacich v Christa zostala tomuto svetu ešte veľmi vzdialená!

Dôležité však tu je tiež to, že ani protestantský svet neudržal svoju jednotu. Učenie Martina Lutera priam ponúklo zásady a východiská, ktoré predurčili individuálnu vieru, zbožnosť a poznanie bez ekleziálnej jednoty, čo sa stalo základom pre spomínané atomické delenie kresťanstva, ktoré do konca sveta už nikto nezastaví. Tieto výsledky - plody hovoria sami za seba.

V tomto historickom prehľade nemožno pozabudnúť ani na Anglicko. Roku 1534 kráľ Henrik VIII. (1491-1547) odlúčil Cirkev Anglicka od Ríma. Príčinou pre takéto rozhodnutie boli spočiatku osobné dôvody kráľa. Za vlády Eduarda VI. (1537-1553) Cirkev Anglicka prevzala pod vplyvom Martina Bucera (1491-1551) určité prvky Kalvínovho učenia. Taktiež na anglickej pôde začali vznikať nové typy cirkví: okolo roku 1610 došlo k vytvoreniu prvých baptistických zborov, neskôr George Fox (1624-1691) založil spoločnosť kvakerov s odôvodnením, že jedinou normou viery je vnútorné zjavenie.

Buditeľské hnutie, ktorého hlavným rečníkom sa stal Ján Wesley (1703-1791), priviedlo ku konfliktu s oficiálnou Cirkvou anglikánskou, v dôsledku čoho v Anglicku a v severnej Amerike začali vznikať metodistické cirkvi. Americká spoločenská atmosféra poskytovala pre vznik takýchto cirkví osobitné podmienky a na tom sa dodnes nič nezmenilo.

Avšak v tom istom storočí dotkol sa rímskej cirkvi opäť nový rozkol. Arcibiskup Utrechtu zapochyboval o pápežskej bule Unigenitus z roku 1713, ktorá obsahuje výčitku, že jeho diecéza prepadla mylnému učeniu jansenizmu. Keďže rozhovory s Rímom nepriviedli k žiadnemu zmiereniu, arcibiskup a skupina duchovných i veriacich prestali uznávať cirkevnú nadriadenosť Ríma. Po 1. vatikánskom koncile roku 1870, čiže po vyhlásení dogmy o pápežskej neomylnosti vo veciach viery a morálky, táto skupina sa čo do počtu veľmi rozrástla, keď katolíci Nemecka, Švajčiarska a Rakúska, stojaci v opozícii proti prijatej dogme, organizovali samostatné cirkvi starokatolícke, ktoré spolu so starokatolíckou cirkvou Holandska vytvorili takzvanú Utrechtskú úniu. Toto spoločenstvo prežilo dodnes a drží sa zásad tejto únie. Nie je to však cirkev, ktorá by sa vrátila k pôvodnej Apoštolskej Tradícii Cirkvi, ale do značnej miery podľahla vplyvu protestantizmu. To je tragický osud všetkých zatiaľ oddelených i novovytvorených cirkví, ktoré je už ani nemožno nazvať cirkvami. 51

Na prelome 19. a 20. storočia oddelili sa od rímskokatolíckej cirkvi ďalšie tri skupiny duchovných a veriacich, pričom zásadnou príčinou rozkolu neboli pre ne spočiatku dogmatické dôvody. Patria k nim: Starokatolícka cirkev Mariavitov, pôsobiaca v Poľsku, Poľská národná cirkev katolícka v USA, založená poľskými emigrantmi, a tiež Nezávislá cirkev Filipín.

Posledná skupina veriacich a duchovných, ktorá sa po 1. svetovej vojne oddelila od katolíckej cirkvi, sa rozdelila na dve časti: jedna sa pridala k pravoslávnej Cirkvi a požiadala o začlenenie do kanonickej jednoty Srbskej pravoslávnej cirkvi pod vedením mučeníka svätého Gorazda, z druhej pod vedením Dr. K. Farského sa vytvorila Československá cirkev husitská. Jej učenie predstavuje zmes rôznych vieroučných i mravoučných prvkov, prevzatých zo starovekých kresťanských konfesií, a taktiež súčasných, najmä protestantských doktrín. Jej vierouke chýbal predovšetkým trinitárny základ.

Rozkoly vo východnej Cirkvi nikdy nenadobudli také dramatické rozmery ako na Západe. Po páde Carihradu a ríše pravoslávna Cirkev na Východe rešpektovala nároky jednotlivých regiónov na samosprávu Cirkvi. Carihradský patriarcha Jeremiáš II. (1572-1595) priznal Moskve v roku 1589 právo na samostatný patriarchát. Po roku 1821 vznikli ďalšie autokefálne Cirkvi a patriarcháty: autokefálna Cirkev v Grécku, Bulharsku, Rumunsku, Srbsku a Poľsku. Všetky tieto Cirkvi sa cítia ako jedna veľká rodina, jedna nedeliteľná Cirkev Christova, a priznávajú primát cti carihradského patriarchu (primus inter pares).

Po roku 1950, kedy došlo z zrušeniu únie v strednej a východnej Európe, bola obnovená Pravoslávna cirkev v Československu a získala samostatnosť (1951). O niekoľko rokov získala samostatnosť aj Pravoslávna cirkev v Amerike (1970). Preto tu možno spomenúť iba jeden prípad pretrvávajúcej schizmy, k akej došlo v Ruskej pravoslávnej cir- kvi v 18. storočí. Podniknutá oprava liturgických kníh, ktorá bola pot- rebná a odôvodnená, a kanonického práva stretla sa s veľkou opozí- ciou, z ktorej vznikla Cirkev staroobradovcov. Počet príslušníkov tejto cirkvi vzrástol, keď cár Peter Veľký (1672-1725) zrušil v roku 1721 pat- riarchát a nahradil ho Svätou synodou (praviteľstvujuščij synod). Avšak staroobradovci sa rozdelili na dve skupiny: na popovcov a bezpopovcov. Bezpopovci zrušili cirkevnú hierarchiu. Dnes sú to malé skupiny, ktoré nemôžu zohrávať dôležitú úlohu v duchovnom živote Ruska a neprispievajú do rozvoja teologického myslenia v pravoslávnej Cirkvi.

Po VOSR došlo k veľkej emigrácii z Ruska, Bieloruska a Ukrajiny. 52

Niekoľko miliónov ľudí odišlo žiť do rôznych štátov sveta. Vtedy došlo ku vzniku odštiepeneckej cirkvi, takzvanej Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí (Zarubežnaja cerkov). Bol to nesprávny a nepremys- lený krok, ktorý naštrbil vzťahy z domácou pravoslávnou Cirkvou, ktorá počas totalitného režimu priniesla obrovské materiálne i duchovné obete, vrátane tisícou novomučeníkov za vieru. Hanobiť takúto Cirkev môžu iba takí ľudia, ktorí stratili zmysel pre skutočné kresťanstvo, pre skutočný cirkevný život. Do kruhu takýchto ľudí treba zaradiť aj odštiepeneckú skupiny na Ukrajine, takzvaní „samostijniki“. Ruská pravoslávna cirkev trpezlivo vedie s týmito zoskupeniami bratský dialóg v nádeji, že raz prejavia dobrú vôľu, vrátia sa v pokání k matke Cirkvi a dajú príklad všetkým, ktorí zatiaľ zotrvávajú na podobných pozíciách kdekoľ- vek vo svete. Priam škandálnou je odštiepenecká činnosť bývalého kyjevského metropolitu Filareta a jeho prívržencov. Táto rozkolnícka činnosť je evidentne podporovaná domácimi i zahraničnými, politickými i náboženskými silami.

Avšak rozkolnícka činnosť sa nikdy nevypláca, ani samotným rozkolníkom. K obnoveniu jednoty vždy viedla len jedna cesta: úprimné pokánie a pravá viera, prejavujúca sa v živote bratskou láskou. Všetko ostatné nemá žiadny zmysel. Christos jasne povedal, že máme byť jedno tak, ako je On jedno so svojím Otcom nebeským, a že svet podľa toho pozná, že sme Jeho učeníci, keď budeme mať lásku medzi sebou (Jn 13, 35; 17, 21). A toto je skutočný ekumenizmus. Všetky iné formy ekumenizmu nikam nevedú!

Doteraz najviac vnútorných rozkolov prežili cirkvi, ktoré vznikli v dôsledku reformácie v 16. storočí. Nezhody v chápaní Eucharistie zapríčinili, že obidva hlavné reformačné smery - luteranizmus a kalvinizmus - vykročili odlišnými cestami. V krajinách, ktoré prijali jeden alebo druhých reformačný smer, začali sa organizovať nezávislé národné cirkvi, ktoré žili vlastným životom a neprejavovali záujem o iné, takzvané bratské cirkvi. Mnohé z nich zažili ďalšie vlastné rozkoly. Taký stav veci pretrval až do polovice 19. storočia.

V druhej polovici 19. a v 20. storočí mnohí z týchto kresťanov prijímajú ideu slobody svedomia a vyznania, ktorá našla svoj odraz aj v ústavách niektorých štátov, dokonca aj v socialistických ústavách, hoci nebola plne rešpektovaná a náboženstvo bolo odsúdené na zánik ako tmárstvo - ópium ľudu. V tejto situácii objavuje sa celá rada takzvaných slobodných cirkví, ktoré zavrhujú závislosť cirkvi na štáte. Súčasne vznikajú spoločenstvá, ktoré sa radikálnym spôsobom vzďaľujú od zák- ladných právd kresťanskej viery a preto ich za kresťanské ani nemožno považovať. Im môže prislúchať iba jedno pomenovanie - sekta v tom najvlastnejšom 53

zmysle slova. Patria k nim mormóni, jehovisti a niektorí iní. Nešťastím nášho storočia sú sekty osobitného zamerania, ktoré sú nebezpečné pre celé ľudské pokolenie bez ohľadu na formu nábožen- stva, napr. takzvaná satanská cirkev, antichristova cirkev a iné.

Dejiny Cirkvi však nie sú len dejinami rozkolov. Treba pamätať, že počas všetkých storočí jej existencie boli podnikané úspešné i menej úspešné kroky smerujúce k prinavráteniu jednoty. Predovšetkým to boli snahy o zmierenie medzi Cirkvou pravoslávnou a rímskokatolíckou. Avšak toto úsilie veľmi oslabovala tá skutočnosť, že nad skutočných a cirkevným záujmom o jednotu často prevládal záujem politický. Do 15. storočia sa podarilo dvakrát prinavrátiť oficiálne zjednotenie, ale v obidvoch prípadoch táto jedno trvala iba krátku dobu. To dokazuje, že nebola budovaná na správnych základoch a správnym spôsobom. Bol to práve ľud, ktorý odmietol pochybnú jednotu a zostal verný viere a nerozdelenej Cirkvi. Odmietol cisárov aj hierarchov, ktorí pristali v podstate na úniu s Rímom. A únia, ako to ďalej uvidíme, nie je autentickou formou zjednotenia. Máme tu na mysli lyonskú a ferraro-florentijskú úniu, ktoré prebiehali pod mocným tlakom politickej moci a nárokov Ríma.

V ďalších storočiach boli uzavreté viaceré únie s malými skupinami pravoslávnych veriacich a hierarchie, ale bolo to vždy za cenu zvýšeného napätia s celým pravoslávnym Východom. Známa je v tomto ohľade Brestská únia z roku 1596, ktorá veľmi zhoršila vzťahy medzi Poľskom na jednej strane a Ukrajinou a Bieloruskom na strane druhej a spôsobila hanebné náboženské boje na východe Poľska. V našom re- gióne to bola Užhorodská únia, uzavretá s malou skupinou duchovných (63 zo 600) v rokoch 1646-1649. Dokument o uzavretí tejto únie v roku 1646 dodnes nebol predložený, preto treba predpokladať, že ani neexistoval. Známe dokumenty pochádzajú z neskoršej doby. Jej presadzovanie bolo spojené s veľkým násilím na obyvateľstve. Dekrétom Márie Terézie boli pravoslávnym odňaté všetky chrámy a majetok a boli zapísané na uniatov, ktorí sú nazvaní gréckokatolíkmi. Toto nové pomenovanie je však neadekvátne a nepravdivé, výsmešné a v oficiál- nych vatikánskych dokumentoch sa nepoužíva. Obrad a bohoslužobné knihy, ktoré si únia ponechala, boli pravoslávne, ale ľuďom sa do hlavy vtĺkala rímskokatolícka vierouka. Tak došlo k rozpolteniu „uniatskej“ duše: v liturgických textoch vyznávali pravoslávie, v katechizme nachádzali rímski katolicizmus. Ktoré z týchto vyznaní bolo pred Bohom platné? Keď si to niektorí z uniatov uvedomili, začali opravovať liturgické knihy, najme na pokyn zámojského snemu. Slovo „pravoslávny“ pretrvalo až do roku 1950, na niektorých farnostiach aj do roku 1968, kedy uniati začali vydávať knihy bez slova 54

„pravoslávny“. V Gojdičovom Veľkom zborníku ešte bolo ponechané. Takto bolo v služebníkoch i trebníkoch. Pozornosť zasluhuje Modlitebník zostavený A V. Duchnovičom, ktorý sa ešte dnes nachádza v mnohých našich rodináhch. Dnes už sú to katolíci východného obradu a sú na ceste k plnému splynutiu s rímskim katolicizmom. Podobný osud má únia na Balkáne (v Rumunsku, Bulharsku a Juhoslávii).

Pokiaľ ide o Blízky alebo Ďaleký Východ, aj tento bol zasiahnutý unionistickým hnutím. V 17. storočí došlo k spojeniu s Rímom neveľkej skupiny nestoriánov. Ostatní si zachovali nezávislosť. O niečo väčší úspech mala únie medzi monofyzitmi. V roku 1181 došlo k uzavretiu únie s maronitmi, ktorí žili v Sýrii a Libanone. V období od roku 1198 až do roku 1375 existovala únia s Arménskou cirkvou v Kilíkii. Unionistický koncil vo Florencii (1438-1439) sa pokúšal dosiahnuť zjednotenie všetkých monofyzitských cirkví, ale jeho úsilie neprinieslo trvalé výsledky. Toto úsilie bolo obnovené v 16. storočí a bola vytvorená únia medzi Rímom a Sýrskou cirkvou. V roku 1628 neúspešne skončili rokovania s Koptmi v Etiópii, napriek tomu v Egypte časť Koptov sa dala získať pre úniu. Časť Arménskej cirkvi vstúpila do únie v 18. storočí, v 19. storočí časť Koptskej cirkvi v Etiópii (K. Karski, cit. dielo, s. 21-22).

Všetky spomínané i nespomínané únie predstavujú určitú tragédiu, lebo boli uskutočňované za cenu nových rozkolov. Prestup do rímskokatolíckej cirkvi vždy znamenal zradu pôvodnej materskej Cirkvi, preto je veľkým omylom myslieť si, že to boli ekumenické akty. Takýto negatívny názor na úniu začína prevládať aj v našom storočí. Napríklad, dialóg s rímskokatolíckou cirkvou skončil veľmi neúspešne. Terajšie diskusie sa točia iba okolo jedného problému, a tým je únia. Keď sa podarí tento problém vyriešiť, môže dialóg pokračovať, keď sa to však nepodarí, dialóg skončil. My sme presvedčení, že fakticky už skončil. Najpozoruhodnejším dokumentom v tomto ohľade je spoločné vyhlásenie zmiešanej medzinárodnej komisie pre dialóg, ktorá rokovala o únii v roku 1990 vo Freisingu. Hovorí sa v ňom: „Termín „unionizmus“ oz- načuje tu úsilie k uskutočňovaniu jednoty Cirkvi cez oddelenie od pravoslávnej Cirkvi spoločenstiev alebo pravoslávnych veriacich bez ohľadu na to, že podľa ekleziológie pravoslávna Cirkev je Cirkvou sesterskou, ktorá taktiež disponuje prostriedkami milosti a spásy. V tomto zmysle, nadväzujúc na dokument vydaný podkomisiou vo Viedni, zavrhujeme „unionizmus“ ako metódu hľadania jednoty, pretože je v rozpore so spoločnou tradíciou našich Cirkvi. Tam, kde bol unionizmus používaný ako metóda hľadania jednoty, nedosiahol svoj cieľ, ktorým bolo zblíženie Cirkvi, ale spôsobil 55

nové rozkoly. Situácia, ktorá vznikla takým spôsobom, bola prameňom konfliktov a utrpení, ktoré zanechali hlbokú škvrnu na zborovej pamäti a vedomí obidvoch Cirkvi. Z druhej strany, z hľadiska ekleziologických možností, rozvinulo sa presvedčenie, že treba hľadať iné cesty“ (ods. 6, bod b-c; citované podľa: W. Hryniewicz OMI, Koscioly siostrzane, Warszawa 1993, s. 68).

Bude toto pravdivé vyhlásenie zo strany Vatikánu naplnené v reálnom živote? My sme presvedčení, že nie! Presviedča nás o tom reálna skutočnosť a spiatočnícky dokument z podobného rokovania v Balamande (P. Grigoriou, Styky medzi katolíkmi a pravoslávnymi, grécky, Atény 1958. S. Bilalis, Pápežská únia, grécky, Atény 1969. Pravoslávie a pápežstvo, Atény 1969. A. Kalomiros, Protiv Unije - kao ložnog jedinstva, v: Teološki pogledi, 4, 1990, 243-259).

Všetky spomínané snahy boli nasmerované na tie Cirkvi, ktoré sa vyznačovali pôvodnou apoštolskou sukcesiou. Takzvané protestantské cirkvi neboli vzaté do úvahy. Výnimku tvorí Anglikánska cirkev, o ktorú mal Vatikán osobitný záujem a má ho aj dnes. Pravoslávna Cirkev za celý ten čas statočne odolávala expanzii rímskeho katolicizmu, modlila sa pri každej liturgii za skutočné zjednotenie a vždy verila, že Cirkev napriek všetkým konfliktom, schizmám a rozkolom nebola rozdelená, lebo to nedovoľuje jej podstata a Christos, ktorého je Telom a ktorej je On jedinou Hlavou. A takto sapravoslávna Cirkev správa aj dnes. Ona pozná cestu pravdivého zjednotenia kresťanov, ale musí byť vypočutá. Pokiaľ nebude vypočutá, zjednotenie nebude. Odrazí sa to však veľmi tragicky na celom kresťanstve i na tomto svete.

http://www.rodon.cz/admin/files/ModuleKniha/641-PRAVOSLAVIE-A-EKUMENIZMUS.pdf