Články a knihy

Samo Chalupka: Mor ho!

Mor ho! Doposiaľ nepoznaný rozmer tvorby Sama Chalupku




Na bojovom poli stoja proti sebe dve vojská, pričom každé z nich háji celkom odlišné a vzájomne nezmieriteľné princípy.
To prvé je vojsko Svetla, brániace všetko ušľachtilé, čo vôbec jestvuje vo stvorení. Brániace čistú Lásku a skutočnú Spravodlivosť, brániace úctu k Tvorcovi, úctu ku každej ľudskej bytosti i ku všetkému, čo nás obklopuje. Je to vojsko, bojujúce za život na zemi, žitý v súlade so Zákonitosťami vo stvorení.
Druhá armáda verí hlavne sile ľudského rozumu a zákonom ním vymysleným. Bojuje za peniaze, za zisk, za svoju túžbu po moci a ovládaní druhých, za racionálny materializmus a presadzovanie princípu práva silnejšieho a nakoniec i za „slobodu“, čím je však myslené oslobodenie sa od akýchkoľvek morálnych zábran, ktoré by mohli byť prekážkou v uskutočňovaní osobných cieľov jednotlivca.
A pod bezohľadným jarmom tejto druhej armády stená celá Zem i všetko živé, čo je na nej. Avšak sama o sebe by nebola natoľko silnou, keby ju nepodporovali a nechránili jej tyl, obrovské a mnohopočetné, pomocné zbory v zázemí, o ktorých bude ešte reč.
No a medzi spomínanými, dvomi nezmieriteľnými tábormi už vzkypel neľútostný boj, prejavujúci sa zatiaľ hlavne v úrovniach cítenia a myslenia ľudí, aby sa potom, v konečnej fáze, naplno prejavil aj v hmotnej a viditeľnej podobe.
Áno, nachádzame sa vo vojne, v gigantickom celosvetovom strete dvoch nezmieriteľných princípov, do ktorej sú už vtiahnuté všetky ľudské bytosti, žijúce na zemi. A pred každou z nich stojí posledné, veľké a zásadné životné rozhodnutie, spočívajúce vo voľbe strany, na ktorú sa pridá.
Sú však iba dve možnosti: buď za Svetlo, alebo proti nemu, pretože tento krát už naozaj nikto z ľudí nemôže dúfať, že snáď prečká niekde v ústraní, kdesi bokom, v tichosti a neutralite.
Lebo žiaľ, trpká pravda je taká, že podobným spôsobom zmýšľajúci a jednajúci ľudia nikdy nestáli nestranne bokom, ako sa oni sami naivne domnievali, ale naopak, vždy tvorili už spomínané, obrovské pomocné zbory temna. Svojou vyčkávacou taktikou, svojou ľahostajnosťou k poznávaniu a napĺňaniu pravého účelu vlastného bytia, svojou ignoranciou k vysokým ľudským a duchovným princípom, svojim úzkym, ohraničeným, malicherným a živočíšnym jestvovaním stáli totiž vždy... práve na strane temnoty! Nie samozrejme v prvej línii, ale v zázemí, kryjúc jej chrbát. Vo svojej lenivej, nekonfliktnej a tichej podpore agresívne rozpínajúcich sa temnôt, v bezduchej konzumnosti, prijímajúcej bezmyšlienkovite všetko, čo im bolo a doteraz je ponúkané, boli teda vždy ich mlčanlivými spoluvinníkmi.
Konečný boj Svetla a temna! Kto v ňom zvíťazí? Len uvážme, že iba v hmotnom vesmíre sa nachádza toľko planét, podobných našej zemi, koľko je zrniek piesku na všetkých jej plážach. Avšak celý hmotný vesmír, napriek jeho, nám nepochopiteľnej veľkosti, je iba malou časťou Stvorenia, ktoré povstalo z Vôle Tvorcu. A ak práve teraz, z Vôle toho istého Tvorcu, dochádza k rozhodujúcemu boju Svetla s temnom na Zemi. Je vari možné vôbec pochybovať o víťazovi? Tu existuje iba jediná možnosť: víťazstvo Svetla a definitívne vykázanie temna a jeho prisluhovačov zo Zeme! No a náš osobný osud sa bude utvárať podľa toho, na ktorej strane stojíme.
Je však veľmi zaujímavé a akiste nie náhodné, že podobný boj, boj za Pravdu a boj proti zdanlivej prevahe zla, ktorého sila sa zdala byť nezdolnou, si mal možnosť náš ľud už vyskúšať, v ani nie tak dávnom období jeho snáh o vyslobodenie sa spod tvrdého jarma národnostného útlaku v 19. storočí.
Hŕstka inteligencie malého slovenského národa, túžiaca po jeho slobode a sebaurčení sa vtedy pustila do nerovného boja so štátnou mocou aj napriek skutočnosti, že reálne vyhliadky na úspech boli naozaj mizivé. No a celkom osobitým spôsobom sa do tohto úsilia zapojil i Samo Chalupka.
Chalupka nepatril medzi osobnosti vodcovského typu, politicky, verejne, alebo inak organizátorsky činné. Popri povinnostiach evanjelického farára sa však venoval literárnej, prevažne básnickej tvorbe, ktorou sa snažil prebudiť v našom ľude národnú hrdosť a túžbu po slobode, vyburcovať ho k spravodlivému boju proti nedôstojnému útlaku a vliať mu silu, istotu a presvedčenie o jeho víťazstve. Toto víťazstvo totiž vnímal ako Svetlom chcené, pretože tušil, že nie je vôľou Tvorcu univerza, aby národy zeme žili v porobe. A boli to práve jeho básne, ktorými prenikavým spôsobom zasiahol dušu prebúdzajúceho sa národa.
Samo Chalupka toho nenapísal veľa. Každému jeho básnickému dielu predchádzalo dôsledné a dlhodobé získavanie historických, prípadne národopisných materiálov, súvisiacich s obsahom. Potom, po dôslednej príprave, aj celé mesiace brúsil a nechával vo svojom vnútri dozrievať jednotlivé slohy, slová a vety tak, aby sa konečná podoba diela zachvievala v dokonalej harmónii jednoty formy a obsahu. Výsledkom bola potom obdivuhodná jednoduchosť a nevídaná údernosť, vháňajúca slzy do očí poslucháčov a čitateľov.
A nielen slzy, ale i nadšenie, odvahu, či túžbu po dobrom a ušľachtilom, ako aj nezlomnú vieru v konečné víťazstvo dobra, aj keď sa to v danej chvíli zdalo byť úplne nemožné. Žiaľ, väčšina našich súčasníkov ani len netuší, aké veľké a nadčasové hodnoty v sebe skrýva básnická tvorba Sama Chalupku. Hodnoty, po ktorých niet v tvorbe väčšiny dnešných básnikov a prozaikov, takmer ani stopy.
A tento priepastný rozdiel medzi obsahovou hodnotou tvorby Sama Chalupku a produkciou súčasných autorov sa ešte prehlbuje odkrytím doposiaľ nepoznaného rozmeru, alebo inak povedané, vzletu v jeho tvorbe, ku ktorému môže byť omilostený iba človek, snažiaci sa žiť v súlade so Zákonmi stvorenia.
Iba takému jedincovi je totiž umožnené, aby sa v tvorivom zanietení otvoril duchovnej inšpirácii z výšin stvorenia a prijal, v prorockom jasnozrení, obrazy dejov, odohrávajúcich sa v budúcnosti jeho národa. A tou, ním zobrazenou budúcnosťou, je práve naša súčasnosť, predstavujúca obdobie rozhodujúceho boja temnoty so Svetlom.
Prečítajme si teda báseň Sama Chalupku, v ktorej bolo potrebné zmeniť iba zopár slov, aby sa tým pred nami odkrylo, samotnému autorovi vtedy ešte skryté, posolstvo z Výšin, určené slovenskému národu súčasnej doby. Načerpajme z nich silu do posledného boja a tiež i odhodlanie, postaviť sa na stranu víťaza už dnes.
Víťaza, ktorého štíty, hoci už pevne zomknuté, ešte stále prepúšťajú nových bojovníkov do svojich radov. Avšak potom, keď dôjde k vrcholu boja, zomknú sa tieto štíty v oceľovú, jednoliatu a nepreniknuteľnú hradbu a všetci tí, ktorí stále váhali, vyčkávajúc až do poslednej chvíle, zostanú stáť úplne bez ochrany pred pevne zomknutým, už nepriepustným múrom Svetla, vydaní napospas temnu, besnejúcemu v predtuche blízkej záhuby.
Nech sú teda nasledujúce slová nášho veľkého básnika upozornením a výstrahou všetkým, stále ešte váhajúcim a vzpruhou i prísľubom všetkým, už dnes bojujúcim proti temnote tohto sveta.
 
Mor ho!

 
Samo Chalupka: Mor ho!
 
Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,
ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom:
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.


Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci;

okol neho cárska stráž, tuhí to paholci;
a pred cárom družina neveliká stojí:
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.


Pobelavé kaderie šije im obtáča,
modré ich oči bystro v okolo si páča.
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala,
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.


Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží,
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží:
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy:
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy.


Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu,
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu.


Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú:
taká otroč neznáma slovenskému kraju,
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi
a smelými sa jemu primlúvajú slovy:

„Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša,
kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša.


Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha,
to je zem naša, daná Slovänom od Boha.
Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží,
tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží.
A zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba,
máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba.


Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom:
Slovän na svojom seje, i žne len na svojom,
cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere
zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere:
kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka:
Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.


Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom:
pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom.
A človek nad človeka u nás nemá práva:
sväté naše heslo je: Sloboda a sláva! -
Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý:
na púšť obrátili sa bujné naše nivy;
mestá ľahli popolom: a ľud náš úbohý,
bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy.


Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti
vôľu svoju naveky po slovänskej vlasti,
a žiť z našich mozoľov: ale bláhal darmo!
Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo.


A tí, krutým železom čo nad nami vládli,
kdeže sú? - My stojíme; ale oni padli. -
Lebo - veky to svedčia - vo knihách osudu
tak stojí napísané o slovänskom ľudu:
Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá,
tá zem hrobom každému vrahovi stane sa. -
Nuž, povedzže nám, cáre! mocná ruka tvoja
čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja?
S mečom ak ideš: cáre! meče máme i my,
a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi;
ak s pokojom: pozdrav ťa pán neba i zeme,
lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme. -
Tieto dary božie sú priazne našej znaky;
z ďaky ti ich dávame: ber ich aj ty z ďaky."


Nevzal cár božie dary, z jeho mračnej tvári
urazená sa pýcha ľútnym hnevom žiari.


A zo stolca zlatého takovým sa heslom
ozvali ústa jeho ku slovänským poslom:

„Mocný pán, ktorému boh celú zem podnožil
a osudy národov v ruku jeho vložil:
ten pán velí: Slovänia! pozrite po svete:
medzi národy jeho či jeden nájdete,
ktorý by putá minul abo nezahynul,
akže oproti Rímu prápor svoj rozvinul.


Skloníte šije i vy. - Tie krásne roviny,
túto zem vašich dedov dostane ľud iný.
A spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť,
strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť.


A junač vašu k mojim junákom pripojím,
a z nej krajinám rímskym obranu pristrojím.


A kto sa proti mojim rozkazom postaví,
beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví.
Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu:
To moja cárska vôľa; to vám na odvetu."

Hriema pyšný cár, hriema zo stolca zlatého,
lenže Slovän nejde sa ľakať pýchy jeho.
Hoj, rozovrela tá krv slovänská divoko,
a junák ti cárovi pozrel okom v oko;
a z oka ti mu božia zablysla sa strela,
ruka sa napružila a na zbroj udrela;
a jedným veľkým citom srdcia im zahrali;
a jeden strašný ohlas ústa im vydali:


„Mor ho!" kríkla družina slovänská odrazu
a meč zasvietil v pästi každému víťazu:
„Mor ho!" kríkla a razom na cára sa metá:
To ti na rímsku pýchu slovänská odveta. -

No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči,
koľko pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. -
Ale ten nie! - zbroje sa bojí podlá duša:
a tu ti o slobodu dobrý ľud pokúša. -
Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu:
a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu;
a mečom za ním Slovän cestu si preráža
a junák za junákom padá cárska stráža. -

Zasurmili surmity, volajú do zbroje:
povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje;
a voj za vojom divým útokom ta letí,
kde boj na cára bijú tie slovänské deti.
Husté prachu kúdoly po poli valia sa,
zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. -


A tá naša rodinka, tá slovänská čata,
už vám je zôkol-vôkol od vrahov obstatá.


Sto mečov sa každému nado hlavou blyští,
lež Slovän nečítava vrahov na bojišti,
ale morí. - Hoj, mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu:
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom. -

Zúri boj a našina stala si dokola:
to vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá:
lež, brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji,
to že mi padni, ako víťazom pristojí. -

A môj Slovän ešte raz bystré hodil zraky
ponad tie šíre rovne, na kraj svoj ďaleký.


Tam na tých horách sivé mihajú sa väže,
čo strežú slovenského národa čierťaže.
Svätoháj, stovekými zelený lipami,
v tajné tam lono túli bohov jeho chrámy.


A nad riekou biely dom, v ňom jeho rod milý,
a v čistom poli dedov posvätné mohyly:
dedov, ktorých niekdy ľud radievali rady,
ktorých meč divých vrahov odrážal nápady.


Ich popoly dávno už čierna zem tam kryje,
ale ich meno posiaľ v piesni ľudu žije.
A sláva zašlých vekov junáka oviala;
a duša jeho svätým ohňom splápolala,
a meč v jeho pravici strašnejšie sa zvíja;
bleskom blýska na vraha, hromom ho zabíja.


Praštia zlomené raty, bité štíty zvonia
a pyšné prilby rímske do prachu sa ronia.

Hynú i naši, hynú, ale sťa víťazi!
Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí,
vďačne lejú vernú krv po osudnom poli:
oj, veď padnúť za národ - oj, veď to nebolí!

A boj pomaly tíchne: strašná búry sila
divým svojím zúrením sama sa zničila.


- A kde naši, čo bili ten Rím svetovládny,
lebo koval úmysel na Slovänstvo zradný: -
Kde naši? - Hojže, Tatro, jasných orlov mati!
Nikdy sa ti tá tvoja detva už nevráti.


Páč! Nad valným Dunajom krvavô pobrežia:
tam ti tvoji synovia povraždení ležia.
Neostal, ani kto by tú zvesť niesol bratom:
Bratia vám za česť rodu padli v boji svätom.


Lež každý na junáckej spočíva posteli,
na kope vrahov, zbitých od jeho oceli.
Už nežije, a ešte hrozí tá tvár bledá,
tá ruka zmeravená meč odjať si nedá.

A cár s okom sklopeným na bojišti stojí:
A čo? - Azda tých padlých Slovänov sa bojí? -
Nie, lež bedušné svojich hromady tam vidí
a zo svojho víťazstva radovať sa stydí.


No zahyň, studom večným zahyň, podlá duša,
čo o slobodu dobrý ľud môj mi pokúša.
Lež večná meno toho nech ovenčí sláva,
kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva.


A ty mor ho! - hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

www.protiprudu.info