Pálivá otázka eutanázie
Autor: Arcidiakon Raphael Misiaoulis z posvätnej metropoly Tamasos a Oreinis
V uplynulom roku, a nielen v tomto, sme v médiách videli diskusiu o otázke eutanázie s rôznymi ľuďmi a o tom, či by sa mal o tejto otázke začať dialóg.
Eutanázia ako téma nie je ľahko dostupná, a to preto, že ako koncept, a ešte viac jej premena na čin, vedie jednotlivca k dilemám a kontroverzným situáciám.
Pojem „eutanázia“ je termín, ktorý sa výlučne vzťahuje na lekársku vedu a označuje ukončenie života s pomocou lekára, aby sa osoba trpiaca bolesťou svojej choroby vykúpila a dosiahol pokojný koniec.
Naopak, v staroveku, ako už bolo spomenuté, eutanázia bola dobrou a pokojnou smrťou alebo slávnou smrťou na bojisku.
Eutanázia sa delí na typy, ktoré sa kategorizujú na dobrovoľnú, nedobrovoľnú a eugenickú. Prvým typom je dobrovoľná alebo aktívna eutanázia, ktorá je určená konaním a ktorá sa deje zámerne priradením procesu ukončenia života osoby treťou osobou. Cieľom konania je urýchliť príchod smrti u „umierajúcej“ osoby.
Druhým typom eutanázie je nedobrovoľná alebo pasívna eutanázia. V tomto prípade lekár nespôsobí smrť podaním látky, ale preruší podávanie liekov pacientovi alebo odpojí zdravotnícke pomôcky, ktoré ho udržiavali pri živote. V tomto prípade eutanázia nepochádza z pozitívnej energie lekára, ale z opomenutia.
Postoj Cirkvi je, že je proti eutanázii. Dôvodom je, že sa považuje za vraždu.
Od okamihu, keď jeden zasahuje do života druhého, blokuje ho a prerušuje a zbavuje ho práva na život, ide o čistú vraždu.
Nikto nemá právo vziať inému život, aj keď je v tom bolesť a smútok. Iba Isus Christos ho dáva a iba On ho berie.
„V Jeho ruke je život všetkého živého a dych celého ľudstva.“ Život človeka je podľa Jóba (12, 10) darom od Boha. Je zdrojom všetkých dobrých vecí. Je to priestor, v ktorom sa človek prejavuje, v ktorom sa Božia milosť stretáva so slobodnou vôľou človeka a dochádza k jeho spáse.
Cirkev prijíma eutanáziu od Boha, ale nie od samotného človeka.
Skúšky, problémy a bolesti v priebehu ľudského života sú prostriedkami, ktoré nútia ľudí k pokore, otvárajú cestu božskému hľadaniu a spôsobujú zázrak a znamenie božskej milosti a božskej prítomnosti.
V skutočnosti môže eutanázia znieť ako dôstojná a pokojná smrť, ale v podstate, a to treba zdôrazniť, je to asistovaná samovražda, kombinácia vraždy a samovraždy (pozri „Postoj Cirkvi k otázke eutanázie“ – prezentácia zosnulého metropolitu z Fthiotidosu Nicholasa z roku 2017).
Koreňom problému je, že ľudia uprednostňujú kvalitu života pred jeho hodnotou. Život má v sebe vlastnú hodnotu, aj keď má bolesť a smútok.
Život je hodnota a fenomén smútku v Cirkvi má svoj účel, viesť k niečomu, ako veľmi výstižne zdôraznil predseda synodálneho výboru pre bioetiku, metropolita George z Pafosu.
Cirkev sa nikdy nemôže podieľať na odobratí života.
Jedinou formou eutanázie, ktorú Cirkev akceptuje, je „duchovná eutanázia“, teda zmiernenie strachu zo smrti, ktoré sa dosahuje prípravou duše umierajúceho a podporou jeho rodiny.
Bolo by dobré predtým, ako sa budeme rozprávať o rôznych otázkach ľudských práv, sadnúť si, preštudovať si a prežiť kresťanský život, vieru a tradíciu.
Za uprednostnenie ľudských práv pred darmi Boha, Poskytovateľa života, považujeme úplnú ignoranciu kresťanských ideálov.
Každý človek odvodzuje svoju hodnotu nie zo svojich individuálnych záujmov alebo práv, ale zo skutočnosti, že je stvorený „na obraz a podobu Božiu“.
Skrátka, naša svätá Pravoslávna Cirkev pevne verí v nesmrteľnosť duše, vo vzkriesenie tela, vo večnú realitu, v bolesť ako „znaky tela nášho Pána Isusa“ (Gal 6, 17), v skúšky ako príležitosti a príležitosti na spásu, v možnosť rozvoja spoločnosti lásky medzi ľuďmi, pričom každá smrť, ktorá je výsledkom ľudských rozhodnutí a volieb, nech je akokoľvek „dobrá, pokojná a dôstojná“, je odmietnutá ako „urážka“ Boha.
https://www.gnothiseauton.org/2021/10/the-burning-issue-of-euthanasia.html