Svätý starec Efrém Arizónsky: Smrť a Večnosť
Hrozné je slovo je večnosť! Aby ste trochu pochopili, čo znamená večnosť, uvediem jeden príklad. Predstavte si, že celá zem je jedna obrovská skala zo žuly, tvrdého kameňa a každých tisíc rokov príde vták, aby si na kameňoch tejto žuly nabrúsil zobák. Až keď sa táto skala úplne opotrebuje, získame nejakú slabú predstavu o tom, čo je večnosť.
Ale ani toto ešte nevyjadruje večnosť, nesmrteľnosť, život bez konca! A tak náš život na zemi, je podobný hre v rulete, kde sa hrá o našu večnosť: buď nebo, alebo peklo! Akí opatrní musíme byť! Žili ste už toľko rokov a tie prešli rýchlo ako ako sen. Aj keby sme keď prežili tisíc rokov a tie prejdú rýchlo ako sen.
Ó, aká márnosť je všetko, čo patrí do tohto márneho sveta! Každý jeden život sa skončí smrťou. Smrť je prechodom pre ľudí, z tohto sveta do iného sveta – zo smrteľného a pominuteľného, do nesmrteľného a večného!
Na strate tohto života nie je nič za čím by sme mali smútiť. Tak či onak, všetci raz zomrieme. Základom tohto života je nestratiť nesmrteľný život, získať život bez konca.
Nekonečný je aj iný život v pekle – ach, aká strašná vec! Bože môj, zachráň nás všetkých od toho. Keď Boh ožiari zem úsvitom, myslime na to, že to bude náš posledný deň a že pri západe slnka odídeme k Božej Súdnej stolici!
Ako by sme mali stráviť posledný deň? V tichosti, v modlitbe, v poslušnosti, so slzami a pokáním, prosiac Boha, aby bol milostivý!
Rovnakým spôsobom v noci často rozjímajme, že toto je naša posledná noc. Naša posteľ je naša truhla! Takže na toto a ešte oveľa viac musíme myslieť každý deň a každú noc, ako keby to bol posledný deň a posledná noc! Pretože nevieme, kedy dorazí telegram z Božieho úradu, z hlavného mesta, z Jeruzalema, na výsostiach k nám.
Pozri, dieťa moje, konaj tak, aby tvoj čas neplynul nadarmo, bez dokonalosti tvojej duše, lebo smrť prichádza ako zlodej. Beda, ak nás nájde v stave bezstarostnosti a nečinnosti. Viem, že musíme bojovať proti hrozným nepriateľom a práca je ťažká.
Ale s pomocou Božou, všetko temné ustupuje, keď tomu pomáha ľudská vôľa aj samotný život človeka. Neutíchajúca spomienka na smrť, podobne ako iné zbožné úvahy, nás nikdy nesmie opustiť. Myšlienky o smrti, dávajú duši vytriezvenie.
Aká bude naša hodina smrti? Čo bude nasledovať? Čo nás čaká? Ak teraz v plnej sile utekáme z boja, sme v ľahostajnosti, lenivosti, upadáme do omamného sna!
Svet je ďaleko od pravdy: ľudia sa veľa namáhajú, pritom spia, cestujú po svete, majú veľké poznanie, no nevedia, čo bude za hrobom! Hlboká tma zakrýva pravdu, tak ako hlboká tma skrýva svetlo slnka.
Existujú dva rôzne spôsoby myslenia: svetskí ľudia myslia na to, čo je pred hrobom, a my myslíme na to, čo za hrobom! Majme neustále spomienku na smrť.
Svätí otcovia hovoria, že nežili v nedbanlivosti, lebo dňom i nocou stáli v spomienke na smrť. Nedbalosť v nich nenašla miesto. Otcovia si pomysleli: Ak je dnes, alebo zajtra, môj posledný deň, čo mám robiť? Bdieť! Nespať!
Spomienka na smrť tak udržovala myseľ v bázni Božej a bázeň pred Bohom osvetľovala svedomie, poukazujúc na to, ako sa treba posväcovať a pripodobňovať Pánovi.
Samozrejme, najprv tieto myšlienky v človeku nevyvolávajú veľkolepé pocity; duša, ako sme povedali, je mŕtva, nehybná. Ale postupne sa dáva do pohybu, ožíva a nakoniec začne pracovať podľa očakávania.