Čo svätá Teodora vo videní zjavila svätému Grigorijovi

Čo sa deje s ľudskou dušou v hodine smrti a po nej?

Vo svätej tradícii Pravoslávnej Cirkvi, súhlasne so Svätým Písmom, nachádzame učenie o mýtniciach. Podstatu učenia o mýtniciach predkladá svätý Cyril Jeruzalemský v slove o „Odchode duše.“ Mýtnice to je nevyhnutná cesta, po ktorej prechádzajú od dočasného pozemského života k večnému údelu všetky ľudské duše, ako zlé, tak i dobré.

Na mýtniciach sa duša v prítomnosti Anjelov a démonov, no i pred okom vševidiaceho Sudcu – Boha, postupne a podrobne zodpovedá zo všetkých svojich skutkov, slov a myšlienok. Dobré duše, ospravedlnené na všetkých mýtniciach, vznášajú Anjeli do nebeských príbytkov na predzačiatok večnej blaženosti, a duše hriešne, zadržané na tej či inej mýtnici, na základe ortieľu neviditeľného súdu, démoni vlečú do ich temných príbytkov na predzačiatok večného mučenia.

Takto sú mýtnice osobným súdom, ktorý neviditeľne koná nad ľudskou dušou sám Hospodin prostredníctvom svojich Anjelov, dopúšťajúc k tomu i zlých anjelov – besov (démonov) – usvedčiteľov. V životopise svätého Vasilija Nového sa hovorí, že jeho učeníkovi, svätému Grigorijovi, boli vo videní podrobne odhalené tak okolnosti hodiny smrti svätej Teodory, ako i jej putovanie po mýtniciach. Podrobne sa tu vyratúva 20 MÝTNIC.

Kresťan, ktorý sa stará o svoju dušu, v priebehu svojho života často uskutočňuje súd nad svojím svedomím, keď prichádza na spoveď pred svojím duchovným otcom - duchovníkom. No ako sa obvykle koná táto záležitosť spovede? Zriedka sám hovorí svoje hriechy duchovníkovi. Obyčajne sa duchovník pýta toho, ktorý prišiel na spoveď, na jeho hriechy, zväčša veľmi krátko, pretože sa spovedajú mnohí, najmä vo Veľkom Pôste. Zvyčajne sa pýta na hriechy vážne, a o tzv. „malých hriechoch“ na spovedi nebýva ani reči. Mnoho ostáva takých hriechov, na ktoré sa nik nepýtal a neboli vyspovedané. A ak sa človeku prihodí, že zomrie po takejto neúplnej spovedi, ide na mýtnice a do večnosti s mnohými nevyspovedaným hriechmi. Ľudia, ktorí sa spovedajú krátko vkladajú nádej do budúcej spovede, no táto nádej je VEĽMI KLAMLIVÁ. Nádejajú sa na spoveď v starobe, pred smrťou – ale i táto nádej je falošná: či bude možnosť vyspovedať sa v čase smrti? Ako často sa pred smrťou odníma jazyk a zatemňuje poznanie.

Duchovníkom je dobre vyspovedať tých, ktorí k nim sami prichádzajú na spoveď, a ktorí sami na spovedi odhaľujú hriechy podľa poradia dvadsiatich mýtnic, alebo podľa tých otázok, ktoré budú každému z nás určite predložené ihneď po smrti. Vtedy sa duša i svedomie každého zavčasu privyknú na tieto otázky. Veď ony zahŕňajú všetky hriechy, zakázané tak desiatimi prikázaniami Božieho Zákona, ako aj deviatimi prikázaniami evanjeliových blažeností, a deviatimi cirkevnými prikázaniami.

Otázky sa mýtniciach sa začínajú od hriechov, ako im my hovoríme „malých“, všeobecno-ľudských (prázdne reči), a čím idú ďalej, tým vážnejších hriechov sa dotýkajú. Končia sa na 20. mýtnici nemilosrdenstva a tvrdosťou k blížnemu – hriechmi najťažšími, za ktoré, podľa Božích slov, býva „súd bez milosrdenstva“ nad tými, ktorí nepreukázali milosrdenstvo. 

Čo svätá Teodora vo videní zjavila svätému Grigorijovi

Keď pre mňa nastal čas rozlúčenia sa s telom, uvidela som množstvo besov (démonov) v podobe čiernych ľudí, stojacich okolo mojej postele. Škrípali zubami, akoby ma chceli zožrať. Roztvárali zvitky, v ktorých boli zapísané všetky moje hriechy. Moja biedna duša sa strachovala a chvela. Výzor besov bol pre mňa strašnejší ako samotná smrť. Odvracala som sa tu i tam, nemohla som nevidieť besov a nepočuť ich hlasy. Úplne vysilená som nakoniec uvidela dvoch svetlých Anjelov Božích, s výzorom krásnych mládencov, ktorí ku mne podišli. Ich odevy žiarili svetlom, a na hrudi boli prepásaní zlatými pásmi. Priblížili sa k mojej posteli, postavili sa z pravej strany, ticho sa medzi sebou zhovárali, a ja som sa zaradovala a veselo som hľadela na nich. Keď ich besi zočili, rozochveli sa, a odstúpili. Vtedy im jeden z Anjelov prísne povedal: „Ó, nehanební, prekliati a zlostní nepriatelia ľudského rodu! Prečo sa vždy náhlite k zomierajúcim, aby ste svojim krikom miatli dušu, lúčiacu sa s telom? Neradujte sa, tu vy nič pre seba nezískate: Boh sa zmiloval nad touto dušou, a vy s ňou nemáte nič spoločné!“ Besi zúrivo zakričali a začali ukazovať zápisy o zlých skutkoch, ktoré som v mladosti urobila, hovoriac: „My s ňou nemáme nič spoločné? A toto sú koho hriechy? Azda nie ona ich robila?“ Takto kričiac sa dožadovali mojej smrti.

A hľa, z mojich úst vyletel posledný vzdych a svetlí Anjeli vzali moju dušu na svoje ruky. Obhliadla som sa späť, a uvidela som, že moje telo leží bez citu a v nehybnosti. Bolo to podobné, ako keď niekto zo seba zhodí odev a hľadí naň. Tak som sa i ja pozerala na svoje telo, a veľmi som sa tomu čudovala. Zatiaľ čo ma Anjeli držali, besi nás obkrúžili a kričali: „Táto duša má mnoho hriechov, nech sa za ne zodpovedá!“ Svätí Anjeli pozbierali všetko, čo som kedy urobila dobré, aj tie najmenšie dobré skutky, jeden za druhým, zbierali ich, aby ich položili oproti mojim zlým skutkom. Besi, keď na to hľadeli, škrípali na mňa svojimi zubami, ihneď ma chceli vyrvať z anjelských rúk a vrhnúť na dno pekla. Práve v tej chvíli sa náhle objavil svätý otec Vasilij (u ktorého po smrti muža slúžila svätá Teodora, ktorá sa zasvätila službe blížnym i modlitbe, a pred svojou smrťou prijala mníšstvo) a povedal svätým Anjelom: „Svätí Anjeli! Táto duša mi mnoho poslúžila na upokojenie mojej staroby, a preto som sa za ňu modlil k Bohu, a Boh mi ju daroval.“ Keď to povedal, vytiahol spoza pazuchy čosi ako vrecúško so zlatom a dal ho Anjelom so slovami: „Hľa, tu je poklad mojich modlitieb pred Hospodinom za túto dušu. Keď budete prechádzať cez vzdušné mýtnice a zlí duchovia ju začnú trápiť, vykupujte ju týmto z jej dlžôb.“ Potom sa stal neviditeľný, svätí Anjeli ma vzali a my sme vzduchom išli na východ.

„Keď sme išli od zeme do nebeskej výšavy, najskôr nás stretli vzdušní duchovia 1. mýtnice, na ktorej trápia za hriech pustých rečí, teda nerozvážnych, poškvrnených besied. Zastavili sme sa a pred nás vyniesli mnohé zvitky, kde boli zapísané všetky slová, ktoré sme od mladosti vyslovili bez potreby a nerozvážne, najmä od aj vyjadrovali niečo hanebné a rúhačské, ako to nezriedka býva v reči mladých. Videla som tam zapísané všetky moje prázdne slová, nehanebné pesničky, vyčíňavé pokriky, smiech a chichot. Zo všetkého tohto ma malí duchovia usvedčovali, poukazujúc na miesto a čas, kedy, kde a s kým som sa zaoberala márnivými besedami a nahnevala Boha svojimi neprístojnými slovami, nepovažujúc to za hriech, a preto som sa z nich ani nevyspovedala duchovnému otcovi a nekajala sa z toho. Mlčala som, ako by som bola bez hlasu, neschopná odpovedať, pretože zlí duchovia ma správne usvedčili. Keď som mlčala, hanbila som sa a od strachu som sa chvela, svätí Anjeli položili niečo z mojich dobrých skutkov, a nedostačujúce doplnili z pokladnice (mešca), ktorú dal otec Vasilij, a tým ma vykúpili.

Odtiaľ sme išli vyššie a priblížili sme sa k 2. mýtnici – lži, na ktorej trápia za každé lživé slovo, teda porušenie prísahy, zbytočné spomínanie mena Božieho, falošné svedčenie, nesplnenie sľubov, ktoré sme dali Bohu, neúprimné a nepravdivé spovedanie sa z hriechov a podobne. Duchovia tejto mýtnice sú zlí a zúriví. Zastavili nás, a začali nás podrobne skúmať. No ja som bola usvedčená iba v tom, že niekedy som klamala vo veciach, ktoré neboli vážne, a nepovažovala som to za hriech. Porušenie prísahy, falošné svedectvo a iné vážne nezákonnosti vo mne nenašli.

Došli sme na 3. mýtnicu, na ktorej trápia za odcudzovanie a klebetu. Tu nás zastavili, a ja som porozumela, aký ťažký hriech je odsúdenie blížneho, a akým veľkým zlom je klebetiť o niekom, tupiť jeho povesť, haniť ho, nadávať naň a vysmievať sa z cudzích nedostatkov. Takých hriešnikov krutí démoni mučia ako protivníkov Christa, ktorí si uchmatli právo súdiť iných. No vo mne, vďaka Božiemu blahodaru, nenašli mnoho týchto hriechov, ja som sa (totiž) celý život usilovala zdržať sa ich.

Prišli sme k 4. mýtnici – brucholahodenia, a ihneď nám vybehli v ústrety zlí duchovia. Ich tváre boli podobné tváram slastníckych obžerov a mrzkých pijanov. Obíduc nás, ako psi, nám ihneď ukázali zoznam všetkých prípadov môjho objedania sa, keď som jedla potajomky, alebo viac, než bolo potrebné, alebo bez toho, aby som sa ráno pomodlila, alebo aspoň prekrižovala, a keď som jedla počas svätých pôstov pred Bohoslužbou. Ukázali i všetky prípady môjho opilstva, dokonca ukazovali presne tie čaše, kalíšteky a ostatné nádoby, z ktorých som sa spíjala, v taký a taký čas, na takej a takej hostine, s takými a takými spolubesedníkmi. A všetko moje brucholahodnie do podrobnosti odhalili, a radovali sa, akoby ma už dostali do svojich rúk. Chvela som sa, vidiac moje usvedčenie, a nevedela som, čím protirečiť. No svätí Anjeli dosť z darov sv. Vasilija, položili to ako protiváhu mojich hriechov a vykúpili ma. Keď zlí duchovia zbadali výstup, začali kričať: „Beda nám! Prepadli naše úsilia!“ – a vyhodili do vzduchu svoje zápisy o mojom brucholahodení.

Osmelila som sa povedať svojim vodcom po ceste: „Mne sa zdá, svätí Anjeli, že nikto zo živých nevie, čo sa tu deje, a čo čaká dušu po smrti.“ No Anjeli mi odvetili: „A azda nesvedčí o tomto všetkom ľuďom Božie Písmo? Ibaže ľudia, ktorí vášňami prilipli k pozemskej márnosti, nedbajú naň, lebo zabudli na strach Boží – bázeň pred Bohom. Mimochodom, kto z nich je milosrdný k biednym a pomáha úbohým, ten ľahko dostáva od Boha odpustenie svojich hriechov a vďaka svojmu milosrdenstvu prechádza všetkými mýtnicami bez zastavenia. A kto sa nesnaží milodarmi očisťovať svoje hriechy, ten nemôže uniknúť temným mýtnikom, ktorí zvrhávajú duše hriešnikov do pekla a držia ich v okovách do Strašného Súdu Christovho.

V takejto besede sme došli na 5. mýtnicu – lenivosti, kde trápia hriešnikov za všetky dni a hodiny, ktoré strávili v prázdnote. Tu sa zadržiavajú ak príživníci, ktorí žili z cudzích prác, a sami nerobili, ale aj nájomníci, ktorí brali mzdu, no neplnili si povinnosti, ktoré na seba prijali. Tu mučia aj tých, ktorí nedbajú na oslavu Boha, sú leniví v nedeľa a sviatočné dni chodiť do chrámu na utreňu, Sv. Liturgie a ďalšie Bohoslužby. Tam sa vo všeobecnosti skúma nedbanlivosť svetských, i duchovných ľudí, o svoju dušu, a mnohých odtiaľ zhadzujú do priepasti (pekla). Aj ja som tam bola dlho skúmaná, nebola by som sa mohla oslobodiť od dlhov, ak by svätí Anjeli nenahradili moje nedostatky darmi svätého Vasilija.

Na 6. mýtnici, krádeží, hoci sme i boli zastavení na určitý čas, no, keď sme dali neveľa výkupného, šli sme ďalej, pretože nenašli na mne zlodejstvo, okrem veľmi nevýznamných prípadov v mojom detstve.

7. mýtnicu, lásky k majetku a skúposti, sme prešli bez zadržania, pretože, z milosti Božej, som sa nikdy vo svojom živote nestarala o mnohé zisky a nemala som lásku k majetku, uspokojovala som sa s tým, čo Boh dával, a nebola som skúpa, no to, čo som mala, som horlivo rozdávala biednym.

Vyzdvihli sme sa ešte vyššie a došli sme do 8. mýtnice – úžery, kde trýznia tých, čo dávajú peniaze za protizákonné percentá a všetkých, ktorí žijú na účet svojich blížnych, úplatkárov a tých, ktorí si prisvojili cudzie. Mučitelia, keďže nenašli na mne úžerníctva, škrípali zubami od zlosti, a my, ďakujúc Bohu, sme išli vyššie.“

9. mýtnicu, nespravodlivosti, kde trápia nespravodlivých sudcov, ktorí zo zištnosti ospravedlňujú vinných, a odsudzujú nevinných, a tiež ľudí, ktorí nájomníkom nedali dohodnutú plácu, alebo v obchode používali nesprávne moc, alebo mieru, a vo všeobecnosti tých, ktorí robia nejakú nespravodlivosť, sme, z milosti Božej, prešli úspešne.

10. mýtnicu, závisti, sme prešli bez toho, aby sme niečo zaplatili, pretože som nikdy nezávidela. Tu trápia za nelásku, nenávisť voči bratom, nepriateľskosť a nenávisť, no vďaka milosrdenstvu Christa Boha, som sa ukázala byť nevinnou v týchto hriechoch, a hoci som videla zúrivosť besov, ktorí na mňa škrípali zubami, už som sa ich nebála, a my sme, radujúc sa, išli vyššie.

11. mýtnicu, pýchy, kde nadutí duchovia trápia pre slávybažnosť, nádejania sa na seba samého, nevšímavosť voči iným a vyvyšovanie sa, za nepreukázania patričnej cti rodičom, vláde a nadriadeným, ustanoveným od Boha, a za nepodčinenie sa im, sme tiež prešli úspešne.

Na 12. mýtnici, hnevu a zlosti, vzdušní mučitelia, hoci i boli veľmi rozzúrení, máločo od nás dostali, a my sme išli ďalej, radujúc sa v Hospodinovi.

Na 13. mýtnici, pamätania na zlo, kde sa bez milosti skúmajú tí, ktorí vo svojich srdciach živia zlobu voči blížnemu a zlo zlom odplácajú, ma zachránilo milosrdenstvo Hospodinovo, pretože vo mne nebolo pamätania na zlo, nič sme to nezaplatili a, radujúc sa v Hospodinovi, sme išli ďalej.

Vtedy som sa osmelila opýtať sa Anjelov, ktorí ma viedli: „Povedzte mi, odkiaľ títo strašní vzdušní mocnári vedia tak podrobne o všetkých zlých skutkov ľudí, nielen zjavných, no i tajných?“

„Každý kresťan, – odpovedali Anjeli – po svätom krste dostáva od Boha Anjela – Ochrancu, ktorý ho nasmerúva na všetky dobré skutky a zapisuje si všetky jeho dobré skutky, za ktoré môže človek od Boha dostať milosť a odmenu. A knieža tmy určuje tiež jedného zo ľstivých duchov, aby ten chodiac v stopách človeka, povzbudzoval ho svojimi úkladmi k zlým skutkom a zaznamenával si všetko zlé, čo človek urobil. Takýto ľstivý duch roznáša po mýtniciach všetky hriechy človeka, a vďaka tomu ony sú známe démonom. Keď sa duša odlúči od tela a chce ísť ku svojmu Tvorcovi do Neba, tak zlí duchovia jej na tejto ceste bránia, ukazujúc jej (tak ako aj tebe) všetky hriechy, ktoré učinila. Ak má duša viac dobrých skutkov, než hriechov, tak ju nemôže zadržať, no ak sa hriechov nájde viac, tak oni na istý čas dušu zadržia, zatvoria ju do temnice, aby nevidela Boha a mučia ju, nakoľko im Božia sila dovolí, kým tá duša, prostredníctvom modlitieb Cirkvi a milodarov blížnych, nedostane odpustenie. Ak sa takáto duša ukáže natoľko hriešna a nečistá pred Bohom, že pre ňu nebude nijakej nádeje na spásu, tak zlí duchovia ju okamžite strhávajú do bezodného pekla. Tam sa zahynuté duše držia do Druhého príchodu Hospodina a potom, po  zjednotení so svojimi telami, sa budú trýzniť spolu s diablami v ohnivom pekle. Na cestu cez mýtnice nastupujú a skúmajú sa na nich iba osvietení  svätou vierou a krstom. Neveriaci tu vôbec neprichádzajú, pretože ešte do odlúčenia sa od tela, svojimi dušami patria peklu, a keď umierajú, tak besi bez akéhokoľvek skúmania berú ich duše ako korisť, ktorá im prináleží a zvrhávajú ich do pekelnej priepasti.“

Zhovárajúc sa takto sme došli na 14. mýtnicu – vraždy, na ktorej trápia nielen za zbojstvo, ale za každú ranu, za každý uštedrený úder, za hnevlivé sácania a štuchance. Trochu sme tu dali a šli sme ďalej.

Prešli sme mimo 15. mýtnice čarodejníctva, podmaňovania si, otravy, vzývania besov (vyvolávania duchov). Vďaka Božej milosti tu besi na mne nič nenašli, a my sme išli ďalej sprevádzaným zlostným krokom démonov: „Však ty prídeš na mýtnicu smilstva, uvidíme, ako sa vyslobodíš odtiaľ!“

Keď sme sa podňali vyššie, osmelila som sa ešte opýtať Anjelov: „Azda cez tieto mýtnice prechádzajú všetci  kresťania? Niet možnosti prejsť nimi bez skúmania?“ Anjeli odpovedali: „Niet inej cesty pre duše, vystupujúce na Nebo, všetky idú touto cestou, no nie všetky bývajú tak trápené ako ty, a tebe podobní hriešnici, ktorí sa NIE ÚPLNE SPOVEDAJÚ zo svojich hriechov, z falošnej hanby utajac pred duchovníkom svoje hanebné skutky. Kto s čistým srdcom hovorí na spovedi o všetkých svojich zlých skutkoch a žalostí nad učineným, toho hriechy s neviditeľne zahrádzajú Božím milosrdenstvom. A vtedy každá duša, ktorá sa pokajala, prichádza sem, no keď vzdušní duchovia roztvoria svoje knihy, nenachádzajú v nich nič zapísané, a takáto duša, radujúc sa, vychádza k prestolu Božiemu. Tebe veľmi pomohlo to, že si už dávno prestala hrešiť smrteľne, a posledné roky svojho života si prežila dobročinne, a osobitne ti pomohli modlitby svätého Vasilija, ktorému si veľmi poslúžila.“

Knieža 16. strašnej mýtnice smilstva, kde mučia za smilné túžby, myšlienkové slastníctvo v nich, smilné pohľady, poškvrnené a vášnivé dotyky,, bol oblečený do nečistého a smradľavého odevu, a okolo neho stálo množstvo besov. Keď ma zbadali, začudovali sa, že som prešla už cez toľko mýtnic, a vynesúc zápisky o všetkých mojich smilných skutkoch, ma usvedčovali. Ukazovali na tváre a miesta, na čas, s kým, kedy a kde som hrešila vo svojej mladosti. Mlčala som a chvela som sa od hanby a strachu, no svätí Anjeli povedali besom: „Ona už dávno zanechala smilné skutky, a poslednú dobu prežívala v čistote, v zdržanlivosti a v pôste.“ A besi im odpovedali: „I my to vieme, ale ona sa nespovedala úprimne zo svojich smilných hriechov pred duchovným (otcom), a preto je ona naša!“ Anjeli položili mnoho mojich dobých skutkov, a ešte viac z darov svätého Vasilija, a ja som sa ledva zachránila od krutej biedy.

Na 17. mýtnici, cudzoložstva, kde týrajú za hriechy ľudí, ktorí žili v manželstve, no nezachovali manželskú vernosť, tých, ktorí poškvrňujú svoje lôžko smilstvom, tiež smilné únosy a násilia, prísne mučia za pády do smilných hriechov tých ľudí, ktorí sa zasvätili Bohu, no nezachovali čistotu. I ja som bola mnoho dlžná na tejto mýtnici. Zlí duchovia ma už usvedčili a chceli ma vyrvať z rúk Anjelov, a Anjeli sa s nimi dlho sporili a ledva ma vykúpili – ani nie tak (mojimi) dobrými skutkami, ktoré tu zložili všetky do posledného, ako pokladmi môjho otca Vasilija, z ktorých tiež veľmi veľa položili na váhy oproti mojim nezákonnostiam, a vezmúc ma, išli ďalej.

Knieža 18. mýtnice sodomských hriechov, na ktorých mučia za všetky hriechy proti prirodzenosti, krvismilstva, a iné poškvrnené skutky robené v tajnosti, ktoré je človeku hanba a strach už len spomínať, bol najmrzkejší zo všetkých besov, zabrýzganý hnojom a smradom, a takí boli aj všetci jeho sluhovia. Smrad, ktorý sa od nich šíril, bol neznesiteľný, zloba ich výzoru nezobraziteľná, hnev i krutosť nevyjadriteľné. Obkľúčili nás, no z milosti Božej, nič na mne nenajdúc, utiekli od nás s hanbou, a my sme išli ďalej.

A povedali mi svätí Anjeli: „Videla si, Teodora, strašné a mrzké smilnícke mýtnice? Vedz, že máloktorá duša nimi prechádza bez zastavenia sa a bez výkupu, pretože celý svet leží v zle pobláznení a poškvrny, a všetci ľudia milujú slastníctvo. Málokto sa chráni pred smilnými nečistotami a umŕtvuje v sebe telesnú žiadostivosť. Preto veľmi mnohí, ktorí dôjdu do mýtnice smilstva, TU HYNÚ. Náčelníci smilníckych mýtnic sa chvália, že oni viac než všetci iní mučitelia napĺňajú ohnivú priepasť pekla dušami ľudí. A ty buď vďačná Bohu, že si prešla cez mýtnické mučenia, vďaka modlitbám tvojho svätého otca Vasilija. Viac už nezočíš strach.“

Potom sme podišli k 19. mýtnici – heréz, kde trápia za nepravdivé mudrovanie o viere, odstúpenie od pravoslávneho vyznania viery, nevieru, pochybnosť o viere, pohŕdanie posvätnosťami. Ja som touto mýtnicou prešla bez preverovania, a hľa, už sme boli neďaleko nebeských vrát.

No stretli nás zlostní duchovia poslednej, 20. mýtnice – nemilosrdnosti a krutého srdca. Krutí sú tu mučitelia, aj ich knieža je kruté, so suchým a znechuteným výzorom. Ak by niekto robil aj tie najväčšie (duchovné) pozdvihnutia, vyčerpal by sa pôstami, neprestajne by sa modlil a uchovával čistotu telesnú, no bol by nemilosrdný, ten sa z poslednej mýtnice zvrháva do bezodného pekla, a na veky sa mu nedostane zľutovania. No my, z blahodaru Christovho, sme bez biedy prešli cez toho miesto, za pomoci modlitieb svätého Vasilija.

Keď sme sa zachránili od strašných mýtnic, radostne sme sa priblížili k NEBESKÝM VRÁTAM. Zázračne žiarili. Stáli v nich junáci svetlí ako slnko, ktorí, uvidiac ma s Anjelmi, sa radovali, že ja, z Božieho milosrdenstva, som sa zbavila vzdušných mýtnic, a prívetivo nás stretnúc, zaviedli ma dovnútra. No čo som tam ja videla a počula, dieťa Grigorij, to nemožno vyrozprávať. Videla som to, čo nikdy NEVIDELO ĽUDSKÉ OKO, a počula som to, čo nikdy UCHO NEPOČULO, a čo si nik zo žijúcich na zemi ani v želaní, či v zobrazení nepredstavil.

Priviedli ma (na 3. deň po odchode mojej duše z tela) k prestolu Božiemu neprístupnej slávy, obkrúženému Cherubínmi, Serafínmi a množstvom anjelských vojov, neprestajne sláviacich Boha, nevypovedateľnými piesňami. Padnúc, poklonila som sa neviditeľnému a nepostihnuteľnému Bohu, a nebeské sily zaspievali sladkú pieseň, oslavujúc Božie milosrdenstvo, neporazené ľudskými hriechmi. A zaznel hlas od veľkej slávy, prikazujúci Anjelom, ktorí ma priviedli, ukázať mi všetky príbytky a potom všetky muky hriešnikov, po čom by ma usídlili v príbytku svätého Vasilija. A tak (podľa zjavenia Anjela svätému Makáriovi Alexandrijskému – v priebehu šiestich dní) ma vodili všade, a ja som videla prekrásne príbytky apoštolov, prorokov, mučeníkov, svätých biskupov a ďalších. Všetky boli nevysloviteľne krásne a priestranné, a všade som počula hlas duchovnej radosti a veselia, všade som videla oslavu svätých.

Po obídení svätých príbytkov (a po druhom poklonení sa Bohu, na 9. deň po konci môjho pozemského života – podľa zjavenia Anjela svätému Makáriovi Alexandrijskému) , zaviedli ma do najspodnejšieho pekla a videla som tam strašné a nevydržateľné muky hriešnikov. Počula som tam výkriky, plač a nárek trápiacich sa. Niektorí z nich strašne kričali a preklínali deň svojho narodenia, no nik im neprejavoval milosrdenstvo.

Po týchto rôznych miestach mučení a po rôznych častiach pekla ľudskú dušu (podľa zjavenia Anjela svätému Makáriovi Alexandrijskému) nosia tridsať dní. Chveje sa a trasie, aby aj ona nebola v nich uväznená. Na 11. deň putovania po pekle, teda na 20. deň po pozemskej smrti, sa završuje polovica času putovania duše. Svätá Cirkev sa v tento deň modlí za zosnulého a tým uľahčuje hlboký žiaľ jeho duše.

„Z temníc pekla ma nakoniec Anjeli vyviedli a usídlili ma v príbytku môjho otca, svätého Vasilija. Bol štyridsiaty deň po mojom odlúčení sa od tela, a v tento deň som prišla na miesto upokojenia.“

Preto sa Svätá Cirkev od apoštolských čias modlí za zosnulých na 3., 9., 20., a 40. deň po konci ich pozemského života a v priebehu 40 dní za nich duše slávi Božské Liturgie. Osobitné modlitbové spomínanie sa už oddávna koná vo výročný deň po smrti zosnulého. Deň smrti kresťana je deň jeho narodenia sa pre večný život. Preto slávime pamiatku na našich bratov (a sestry) rok po uplynutí dňa ich smrti. Sláviac ich druhé narodenie sa – pre nebo – uprosujeme Božiu dobrotu, aby bol Hospodin milosrdný voči ich dušiam, a aby ich potom urobil obyvateľmi raja.

Z knihy Spoveď podľa poradia dvadsiatich mýtnic

Vydalo: Russkoje Zercalo, Moskva, 1999

Preložil: Mgr. Vladimír Mohorita

Tags: mýtnice, vzdušní duchovia, svätá Teodora, hodina smrti, smrť, hriechy a pokánie