Abeceda kresťana

Prečo trpia deti

utrpenie_deti

Rodina je jedno telo, ktoré často znáša duchovný tlak, ktorému sú nerovnomerne vystavení jej členovia. Stáva sa, že deti neznesú tento tlak, čo sa prejaví na ich zdraví a platia svojím zdravým za hriechy a chyby svojich rodičov.


V istej mne známej rodine sa stala takáto udalosť. Dievčatko bolo sedem rokov ťažko choré, vysoká horúčka neklesala, lekári nevedeli určiť diagnózu a rodičia boli na pokraji zúfalstva. Mama nešťastných rodičov, vnučkina babka, im povedala slová istého pravoslávneho kňaza: “Vaše dievčatko je choré preto, že sa nespovedáte a nechodíte na sv. Prijímanie. Vaše hriechy sa viažu na dieťa.”

Rodičov sa dotkli tieto slová a začali prichádzať do chrámu, kde činili pokánie a začali chodiť na sv. Prijímanie. Pritom zmenili aj svoj život. Choroba zmizla. Bola dopustená Bohom preto, aby sa celá rodina vrátila do Cirkvi.

Ľudia sa inokedy pýtajú: “Prečo deti trpia?” Veď áno, my všetci sme hriešni... To je aj jedna z hlavných otázok u Dostojevského. Spomeňte si na román “Bratia Karamazovci”. Z pohľadu ľudskej spravodlivosti je to otázka neriešiteľná. Odpoveď na ňu môžeme dať len z perspektívy večnosti a Božieho plánu. Teodor Michajlovič to pochopil po smrti vlastného syna, keď prišiel za útechou do Optinskej pustovne a rozprával sa s prep. Ambroziom- až vtedy pochopil duchovný zmysel nevinného utrpenia, a to až na konci svojho života.

Často prichádzam do jedného z Moskovských detských domovov pre mentálne zaostalé deti. Mnohé z nich nevstávajú z postele, mnohých sa ako ťažko chorých rodičia zriekli. Mnohí deti sú slabo telesne vyvinuté a všetky ťažko znášajú utrpenie- hoci poniektoré z nich, vďaka svojej blaženosti, si to ani len neuvedomujú.

Do toho domu vstupuješ, akoby si zišiel na dno pekla, avšak práve tu môžeš pocítiť sladkosť raja v srdciach žijúcich s Bohom. Je tu veľa detí, ktoré navštevujú chrám a milujú Boha.

Prvé, čo urobil Christos po svojej smrti na kríži bolo, že zostúpil do pekla. Prvé, čo by mal urobiť človek, ktorý sa dal tiež ukrižovať spoločne s Bohom, je zostúpiť spolu s Ním do pekla svojho vlastného života hriešnych myšlienok. Dieťa a utrpenie. Ako to pochopiť a zniesť? Prebývajúc v detskom domove odchádzaš s pocitom, že sa môže stať, že tento svet, ktorý chce nepriateľ ľudského rodu zvrátiť na nepretržitý disneyland s žijúcimi, usmievajúcimi sa od ucha k uchu, nezmyselne šťastnými robotmi. Tento padlý hriešny svet zostáva iba preto, že existujú deti, ktoré svojím utrpením prevyšujú čašu démonov našej bezbožnosti a nekajúcnosti. Osudy týchto detí sa odkrývajú vo večnosti. Choroby a “abnormálnosti” sú javom iba pozemského života. Ak Boh nestvoril smrť, a ona sa objavila cez odstúpenie (odvrátenie) človeka od Boha, cez hriech, rovnako On nestvoril chorobu.

Pred dva a pol rokmi sa ku mne prišlo spovedať choré dievča, ktoré bolo z detského domova. Mala dvanásť rokov. Nebola schopná povedať ani dve súvislé slová, neustále sa vrtela, mala nenormálny pohľad a neustále robila grímasy, celý jej výzor svedčil o “neplnocennosti”.

Začala sa spovedať a prijímať každú nedeľu. Po roku pocítila potrebu vyznať sa aj z hriešnych myšlienok. Dievča začalo viesť veľmi pozorný a duchovný život. Začala sa modliť Isusovu modlitbu (“Hospodi Isuse Christe, Syne Božij, pomiluj mja hrišnaho"), zápasila s hriešnymi počiatočnými vnuknutiami pokušiteľa, odpúšťala urážky a znášala príkoria. V priebehu niekoľkých mesiacov sa naučila čítať a písať, stratili sa príznaky debilnosti a na tvári sa objavila pečať duchovnosti. Vo všetko, čo hovorila a robila, bolo cítiť rozumný úsudok. Keď som ju videl, moje srdce sa zvieralo nad hriešnosťou vo vlastnom živote.

Potom sa presťahovala do iného detského domova a istý čas sme sa nevideli. Raz pricestovala ku mne a povedala: “Otče, nemajte o mňa obavy, ja som celý čas s Bohom. Neopúšťal ma ani vo sne...Ak by sa pri mne zhromaždili najpresvedčivejšie dôkazy, že Boh neexistuje, pozrela by som na nich s ľútosťou a zármutkom....”

Choré deti prijímajú na seba askézu mučeníctva a jurodivosti (bláznovstva pre Christa), aby sa Boh pred koncom “nenahneval” na tento svet a vďaka týmto čistým bytostiam budeme mať ešte čas na pokánie. Avšak my nie sme naučení, zvyknutí činiť pokánie, a ani sa zamýšľať nad vlastnými hriechmi. Ešte tak obviňovať iného, ale ani to nepociťujeme, že je to hriech.

A preto reptáme: “Ak by bol Boh spravodlivý, nedopustil by utrpenie detí!” Áno, Boh je spravodlivý. Neučí nás hrešiť. Ale hovorí: “Buďte teda dokonalí, ako je dokonalý váš otec nebeský.”(Mt 5,48)

Pre nás by otázka, prečo trpia deti, nebola ťažká, ak by sme sa na to, ako aj na všetko pozerali očami Spasiteľa, a Ním merali celý náš život. Kvôli čomu trpia deti? Prečo trpel samotný Spasiteľ? Veď bol bezhriešny. Každé dieťatko, ktoré sa narodilo vo svete, nesie na sebe pečať prvorodeného hriechu. A Christos túto pečať nemal. On je čistejší ako ktorékoľvek dieťa- a predsa trpel, a ešte ako!

To je odpoveď na danú otázku- prečo trpia deti? Za naše hriechy. Za náš nezáujem o spásu ich, ale aj vlastných duší. Naša rodičovská úloha spočíva nie iba v tom, aby sme zabezpečili deťom fyzickú existenciu, ale predovšetkým ich máme duchovne vychovávať a ukázať cestu k Bohu. Hľa, Spasiteľovo slovo: “Nebráňte im prichádzať ku mne” (Mt 19,14).

Ak neprivádzame dieťa do chrámu, neučíme ho modliť sa, ak nemáme v dome pravoslávne ikony, Evanjelium, ako sa neusilujeme žiť zbožne- čisto- to znamená, že prekážame deťom prichádzať k Christovi. A to je náš najväčší hriech, ktorý padá na naše deti.

Preto za naše hriechy ťažko trpia deti, hoci sú bez viny. Sme s nimi spojení neviditeľnou niťou, a v nich je naša krv a duch. Ak by to neboli naše deti, netrpeli by kvôli nám. Ale v takom prípade by sa nám vôbec nemali narodiť. Hriech je preto najväčšie zlo a kvôli nemu trpia nevinní. Podľa tohto zákona utrpením jedných sa vykupujú hriechy iných. “Jeho ranami sme sa všetci uzdravili”- hovoríme o Isusovi Christovi, ktorý nám otvoril dvere spasenia.

(Pravoslavnaja žizň, N 8, august 1997, USA, O pravoslavnom vospitaniji, str. 17-19, preložil A. C.)