Boze_ochranuj_Slovensko

(Úryvok)

Sergej Chelemendik: BOŽE, OCHRAŇUJ  SLOVENSKO!

Slovanský dom
Bratislava
© Sergej Chelemendik
© Obálka: Sergej Chelemendik
© Preklad: PhDr. Bronislava Šturcelová
© Preklad: Polina Chelemendiková

Slovanský dom, s.r.o. 2003

ISBN: 80-85459-20-5

 

SLOVENSKO AKO NOVÁ KRAJINA

12. augusta 1988 skoro ráno som v Českom Těšíne po prvýkrát v živote prekročil autom hranice neznámej krajiny – Československa. Táto udalosť mala rozhodujúci vplyv na život môj
i mojich najbližších.

Pozor neznamená hanba

Vraví sa, že prvé dojmy bývajú najsprávnejšie. Možno preto si prvé dojmy zo stretnutia s Československom chránim v akomsi tajnom kútiku svojej pamäti. A keď sa objavujú pochybnosti, otváram dvierka do tohto kútika – a všetko sa dostáva na svoje miesto.
Keď som prekročil poľsko-československú hranicu a ocitol sa na českej strane Těšína, dozvedel som sa svoje prvé slovenské slovo, ktoré znie rovnako ako v češtine – „pozor“. Prirodzene, dovtípil som sa, čo asi môže toto slovo znamenať na dopravnej značke, ale po ceste do Bratislavy som sa musel usmievať tomu, akým slovom ma nová krajina privítala.
„Pozor“ znamená po rusky „hanba“. Vtedy, v roku 1988, som toto slovo okamžite spojil s okupáciou v roku 1968 a prítomnosťou sovietskych vojsk na území krajiny, do ktorej som vstupoval. Preto cestou do Bratislavy som bol ostražitý: netušil som, aké budú reakcie na moje auto s moskovskou ešpézetkou, na moju ruskú reč. Po slovensky som vtedy nevedel ani ceknúť a myšlienka hovoriť po anglicky sa mi nezdala tou najšťastnejšou.
Tesne pred príchodom do hlavného mesta Slovenska mi v hlave začali víriť útržky viet, vyslovené náhodnými ľuďmi, ktorých som sa pred odchodom pýtal na Československo.
Kolega, ktorý pracoval v Prahe viac ako rok, hovoril, že v Československu sa žije veľmi dobre, že Česi nie sú vo vzťahu k Rusom negatívne naladení, akurát nemajú radi neokrôchancov. Ale mne – premeral si ma skúmavým pohľadom – by Česi nemali ublížiť. Tým nepriamo priznal, že nevyzerám ako neokrôchanec.
„Božemôj, ako nás tí Česi nenávidia…“, zabedákala manželka istého sovietskeho diplomata, ktorá žila v Československu niekoľko rokov. Neveril som tomu – jej tvár totiž nevzbudzovala dôveru. No zbystril som. Vlastne, prečo by nás Česi mali mať radi, pýtal som sa v duchu.
Najviac mi však v pamäti utkvel rozhovor so sovietskym funkcionárom Združenia sovietsko-československého priateľstva, ortodoxným stalinistom tvrdého razenia. Keď reč prišla na to, že sa venujem filológii a budem prednášať o ruskej a sovietskej literatúre, opýtal som sa ho, do akej miery bude téma sovietskej perestrojky pre Slovensko aktuálna. Spozornel a neochotne odpovedal, že bude veľmi aktuálna.
Povedal som, že perestrojka, ktorá sa rozbehla v Sovietskom zväze, mne osobne zrkadlovito pripomína reformy, o ktoré sa usiloval Dubček. Že je to nový pokus o socializmus s ľudskou tvárou. A preto som položil odborníkovi na priateľstvo s Československom logickú otázku: ak, podľa vašich slov, aj v ČSSR prebieha prestavba, nemení sa tým vzťah Komunistickej strany Československa k udalostiam roku 1968?
Moskovský úradník očervenel, potom zahundral čosi nezrozumiteľné a odrazu povedal, že ak budem na Slovensku propagovať takéto názory, môžem mať problémy.
Akéže ja môžem mať na československú prestavbu názory, keď o nej prvýkrát počujem až teraz, od vás, začudoval som sa. Jednoducho cestujem do neznámej krajiny, a tak som si dovolil položiť logickú otázku. Názory na československú prestavbu by mali mať odborníci, napríklad takí ako on, od ktorého žiadam informácie.
Môj spolubesedník sa odpovedi vyhol a začal pozerať
na hodinky. Preto som sa v Moskve o československej prestavbe nedozvedel prakticky nič.
O Slovensku som však predsa len voľačo vedel. Od niekoľkých ľudí som si vypočul rovnakú vetu: Slováci sú iní než Česi. K Rusom sa správajú inakšie. Slováci sú voči Rusom dobrosrdečnejší. A ešte niečo: Slováci a Česi sa nemajú navzájom veľmi v láske.
Vyzbrojený týmito pomerne skromnými poznatkami a hlbokým presvedčením, ktoré som načerpal na univerzite, že všetky slovanské jazyky sú si blízke a ľahko zrozumiteľné, blížil som sa na poludnie sparného letného dňa 12. augusta 1988 autom k Bratislave…
Rovno znamená priamo

V Bratislave som mal nájsť ulicu s názvom Palisády. Chodci, pri ktorých som sa zastavoval, oslovujúc ich v ruštine, ma poctili druhým slovenským slovom – „rovno“. Keď som si spomenul, ako som iba deň predtým blúdil po varšavských predmestiach a Poliaci, akoby sa boli dohodli, mi odpovedali slovom „prosto“,
po ktorom sa ukázalo, že dostať sa na diaľnicu vôbec nie je také prosté, potešil som sa zrozumiteľnému slovu „rovno“. Vo význame ruského slova „priamo“ sa mi „rovno“ zapáčilo oveľa viac než „prosto“.
Cestou na Palisády pribudli ešte dve ľahšie slová – „doprava“ a „doľava“. Potom „trolejbus“ a „ulica“. A potom na slová mojej vďačnosti sa objavil výraz, ktorý som spočiatku rozlúštil ako „mech sobačij“ (po rusky – „psia kožušina“), a veľmi som sa začudoval. Čo znamená „nech sa páči“, mi vysvetlili neskôr.
Bez mapy, zato s pomocou Bratislavčanov, ktorí ma po celý čas posielali „rovno“, som veselo prišiel na Palisády. Ľahko som našiel sovietsky konzulát, kde mali práve obedňajšiu prestávku. Napriek tomu, pracovník konzulárneho oddelenia, ktorý nebol zvyknutý, aby do jeho inštitúcie vchádzali spotení ľudia iba v tielku a šortkách, priamo z Moskvy, mi vysvetlil, kde sa nachádza hotel Carlton, v ktorom som mal bývať prvých desať dní.
Vysvetlil mi to po rusky, veľmi podrobne, ale nie veľmi úspešne. Pohrúžený do hľadania, vošiel som autom až pod Michalskú bránu a tam som zastal. Nevšimol som si, že som sa ocitol v pešej zóne. Navyše, samotný pojem „pešia zóna“ bol pre mňa niečím celkom novým.
Ľudia, ktorých som sa pod Michalskou bránou pýtal na hotel Carlton, vyzerali zarazene, zazerali na auto, z čoho som usúdil, že som urobil čosi, čo sa nemá. Znova však väčšinou opakovali „rovno“.
A práve vtedy, keď som sedel v aute a tým najbezočivejším spôsobom narúšal prostredie pešej zóny starého mesta – za čo sa dodnes hanbím –, som začul prvú súvislú slovenskú vetu, ktorú som nielen pochopil, ale si aj zapamätal.
Po Michalskej ulici práve kráčala skupinka robotníkov v modrých montérkach. Oproti nim šiel ich kolega, ktorý keď sa priblížil, vyriekol historickú vetu:
– Teda takto vy robíte, kurvy! („Eto tak vy rabotajete, kurvy!“ – znie táto veta v ruštine.)
„Aký pekný jazyk! – nadchol som sa okamžite. – Aká jasná a silná veta!“
Bol to okamih, kedy som pocítil príliv nadšenia v súvislosti s budúcim osvojením si takého jednoduchého, pekného a zrozumiteľného jazyka…
Pán si chce sadnúť

V hoteli Carlton ma príjemne potešil útulný, i keď trochu ošarpaný interiér, a veľmi úctiví ľudia na recepcii. Poniektorí moji čitatelia možno vedia, že v Rusku sa v tom čase úctiví recepční nevyskytovali. Každá službukonajúca, teda dežurnaja na hotelovej chodbe, sa cítila nie menej dôležitá ako prokurátor Vyšinskij, ktorý vždy dokázal vyžiadať popravu pre akéhokoľvek nepriateľa ľudu.
Môj prvý pokus najesť sa v reštaurácii nevypálil práve najšťastnejšie. Vošiel som do reštaurácie hotela Carlton, motkal som sa pri vchode a hádzal na čašníka – dodnes mám pred očami jeho tvár – významné pohľady. Čašník hľadel pokojne a dôstojne, mojim pohľadom však nerozumel. Podľa sovietskych pravidiel vám čašník v slušnej reštaurácii musí ukázať miesto. Ak si vyberiete stôl v reštaurácii sám, môže vám povedať, že miesto je rezervované, alebo oznámi, že stolík neobsluhujú. Preto som čakal, kedy ma usadia, zatiaľ čo čašník pravdepodobne uvažoval o tom, prečo ten chlapík v šortkách prešľapuje pri dverách.
Riešenie sa dostavilo v podobe skupiny niekoľkých nových návštevníkov, ktorí čašníka oslovili, a v ich rozhovore som začul slovo „sadnúť“, ktoré sa mi zazdalo známe.
Natešený, som teda pristúpil k čašníkovi a prísne mu povedal:
– Sadnúť!
– Prosím? – nepochopil, čím ma obohatil o ďalšie slovo.
– Sadnúť, – zopakoval som už trochu menej presvedčivo.
– Ahá, pán si chce sadnúť, – potešil sa čašník a rukou mi ukázal smerom k voľnému stolu. Vzápätí mi priniesol jedálny lístok v slovenčine. Poobzeral som sa okolo seba, ukázal som na susedov tanier a povedal, už po rusky, že chcem to isté.
Dva deci francúzskeho šalátu

Na druhý deň sa mi do rúk dostala učebnica slovenčiny. Ako učiteľ jazykov viem, že ľudia, ktorí sa dokážu naučiť cudzí jazyk, ho zvládnu nie vďaka učebniciam, ale napriek nim.
Preto som sa ďalej ako po prvú lekciu nedostal. V texte prvej lekcie sa písalo o pánovi Kováčovi, ktorý šiel obedovať. Vybral som si v tej chvíli pre mňa zásadné slovné spojenie – „dva deci bieleho vína“ – a zamieril do veľkého bufetu oproti bývalému Prioru (dnes tam stojí banka), aby som si toto slovné spojenie overil v praxi.
Pri vyjadrovaní miery Rusi sú jednoduchší – všetko merajú na gramy, aj vodku, aj salámu. Usúdil som teda, že dva deci je dvesto gramov, a suverénne som predavačku poprosil o dva deci francúzskeho šalátu.
– Dve deká? – spýtala sa.
– Áno, dve deká, – ochotne som prikývol a v duchu si hneď poznamenal, že Slováci tekutinu merajú na deci, a tuhé látky zrejme na deká.
– Ale to je strašne málo! – zasmiala sa predavačka, na konček lyžičky nabrala šalát a ukázala mi, aká je to štipka.
Týmto som vyčerpal svoje skromné vedomosti a prešiel som do ruštiny. Poprosil som „dvesti grammov etovo salata“. Moja replika nepriniesla nijaký výsledok. Žena nepochopila a na pomoc si privolávala svoje kolegyne.
„Nuž, dobre“, pomyslel som si a povedal nahlas a zrozumiteľne:
– Etovo… – ukázal som prstom na francúzsky šalát – stoľko! – a rukami som naznačil predstavovanú kôpku.
– Takže dvadsať deka! – natešene mi pritakali už tri predavačky.
– Nu, chorošo, dvadsať, – zamrmlal som, pričom som násobil sto gramov dvadsiatimi a predstavil si, ako mi na tanier teraz naložia dve kilá šalátu. Medzitým predavačka nabrala celkom prijateľnú kôpku, a keď som sa upokojil, víťazne som dodal:
– Prosím, dva deci bieleho vína!
Pripravená veta z učebnice tentoraz zaúčinkovala ako švajčiarske hodinky – ženy sa usmiali: určite som túto po prvýkrát v živote vyslovenú slovenskú vetu povedal hrdo a slávnostne. A tak mi naliali Silván, ktorý mi veľmi zachutil.
Bojovný karatista

Neskôr som sa vybral poprechádzať po rozhorúčenom letnom meste a po prvýkrát som hmatateľne pocítil, kam som prišiel – pocítil som to na prvotnej a tej najdôležitejšej úrovni – na úrovni inštinktu.
Túlajúc sa po meste niekoľko hodín, urobil som si istú predstavu o jeho obyvateľoch. Prvé, čo mi udrelo do očí, bola pokojnosť, nenáhlivosť a dôstojnosť Bratislavčanov. V porovnaní s moskovskými ulicami tu všetko pôsobilo ako v spomalenom filme.
Nejaký vyslovene etnický typ Slováka sa mi nájsť nepodarilo. Ak sa dá napríklad o Rusoch hneď povedať, že väčšinou bývajú rusovlasí a majú nosy-pršiaky, o Nemcoch zase, že mnohí z nich sú pobelaví s rôznymi odtienkami ryšavej farby, a keď sa zídu
na ulici, vydávajú zvuky pripomínajúce husí kŕdeľ, niečo také výrazné som na Slovákoch nepobadal.
Ak mám byť úprimný, slovenský etnický typ dodnes nedokážem definovať. Na druhej strane, Slovákov je ľahké rozoznať v kozmopolitnom dave vo Viedni alebo aj v Prahe. Majú osobitú chôdzu a svojský výraz tváre.
Ale vtedy, na druhý deň života na Slovensku, mi do očí udrela najmä ušľachtilosť tvárí Slovákov. Ich pokojné spôsoby a celkom zvláštna, bezprostredná prívetivosť – dôstojná a zároveň detsky prostá a prirodzená.
Pozorne som počúval reč Bratislavčanov a uvedomil si, že táto reč je ľahko zrozumiteľná. Slovenčina sa mi pri prvom zoznámení zdala veľmi spevavá, jemná a mäkká. Najmä keď ňou rozprávali deti. Táto reč sa ideálne hodí na to, aby ňou hovorili veselé, bezstarostné deti a pekné ženy.
S ľubozvučnosťou slovenčiny sa mi však v pamäti paradoxne spája bitka, ktorú som na vlastné oči videl v onen pamätný deň. Na margo poznamenám, že odvtedy prešlo pätnásť rokov, ale viac bitiek sa mi na Slovensku vidieť nepošťastilo. Aj tá prvá bola akási čudná, priam komická.
Odohrala sa na električkových koľajniciach vedľa zastávky pri bývalom Priore. Obzeral som sa okolo seba, keď zrazu počujem jemný, ale veľmi napätý hlas.
– No p-ó-ó-ď!
Otočil som sa a uvidel dlhovlasého chalana, ktorý sa spevavo, nežne, ale súčasne akosi čudne napäto prihováral trom Vietnamcom stojacim iba niekoľko krokov od neho.
Nestihol som domyslieť, kam vlastne Vietnamcov volá, lebo odrazu vyštartoval dopredu a ukážkovo kopol najväčšieho Vietnamca do hlavy. Úder bol perfektný, i keď Vietnamcovej hlave nejakú výraznú ujmu nespôsobil.
Medzitým mladík pokračoval v svojich karatistických cvičeniach a snažil sa nohami zasiahnuť ostatných dvoch Vietnamcov, ktorí veľmi ožili a úspešne sa uhýnali pred jeho bielymi teniskami. Pritom hlasito odfukovali, asi im to pomáhalo pri obrane.
Všetko sa to zomlelo ani nie v priebehu desiatich sekúnd a doslova iba niekoľko metrov odo mňa a skupinky Bratislavčanov, ktorá stála na zastávke a čakala na električku. Ich reakcia ma však zarazila oveľa viac než samotná bitka.
Nikto sa nepohol z miesta, nik ani brvou nemihol. Akoby dlhovlasí slovenskí karatisti bili šikmookých Vietnamcov na tejto zastávke niekoľkokrát denne. Ľudia všetko videli, po očku situáciu pozorovali, no pritom všetci do jedného demonštrovali svoju totálnu neprítomnosť a neúčasť.
„Tento odvážny biely mladík, ktorý celkom slušne ovláda údery nohami, tu naháňa Vietnamcov rovno u nich pod nosom, a oni ani brvou nehnú!“ – pomyslel som si ohromene a ešte raz sa zahľadel na dav. Nie, všetko dobre videli. Ale správali sa tak, akoby nevideli nič, akoby tam vôbec neboli.
Ľahko som si predstavil, ako by na podobnú šarvátku zareagoval moskovský dav: veselo, so záujmom a očividnou snahou tiež sa zúčastniť. Niekto by odstúpil nabok, iný by naopak šiel bližšie, starenky by na bitkárov hromžili a volali milíciu, chlapi by od prvej minúty bitky začali zvažovať, či sa nemajú zapojiť, a ak áno, potom na čiej strane.
Slovenský dav, pred ktorým sa odrazu odohralo toto zriedkavé a malebné predstavenie, však zostal nezúčastnený. Ubehli roky, kým som pochopil, že nejde iba o slovenský rys. Približne rovnako sa v podobných situáciách správajú aj obyvatelia iných európskych miest. Zachovávajú si svoju dôstojnosť a snažia sa nič nevidieť, pre prípad nepríjemného policajného vyšetrovania.
Ministerstvo priateľstva

V ten istý deň po obede ma čakala ceremónia oficiálneho predstavovania vodcom československo-sovietskeho priateľstva. Jeden z hlavných priateľov Sovietskeho zväzu na Slovensku, profesionál priateľstva najvyššej triedy, slušne hovoriaci po rusky, ma ohúril tým, že mi naraz porozprával niekoľko neuveriteľných vecí.
Sedeli sme vo veľkej budove Domu priateľstva – dnes sa tam nachádza galéria. Môj nový kolega mi nevýrazným hlasom vykladal o tom, že podobných domov priateľstva je na Slovensku veľa. Okrem toho, v každom okrese a vo veľkých podnikoch existujú jednotlivé bunky ZČSSP a ľudia, všetci do jedného, platia členské poplatky. Celkový počet funkcionárov, ktorí sa venujú priateľstvu so ZSSR na Slovensku, môj partner odhadol na osemsto.
Toto číslo som strávil dosť ťažko, podobne ako pompézny dom s početnými úradníkmi vo vnútri, s knižnicou, plnou starých sovietskych časopisov a knihovníčok zívajúcich od ničnerobenia.
Po celý čas sa mi v hlave vynáral obraz miestnosti, kde sa „usalašilo“ sovietsko-československé priateľstvo v Moskve. Bola to jedna malá zafajčená kutica, v ktorej sa priateľstvom s celým Československom zaoberal jeden-jediný referent. Priatelil sa aj s Českom, aj so Slovenskom.
Monštruózna organizácia, ktorú podrobne a veľmi svedomito opisoval môj hostiteľ, ohúrila moju predstavivosť. Netušil som a dodnes netuším, čím sa takýto kolos mohol zaoberať.
„Je to akési čudné priateľstvo! – rozmýšľal som zmätene. – Taký malý národ, a vydržiava si obrovské ministerstvo profesionálneho priateľstva s nami. A my v Rusku nemáme o tom ani potuchy. Ale čo vlastne stovky týchto úradníkov robia?“
Opýtal som sa svojho hostiteľa taktne a úctivo: a čím vlastne sa všetci títo ľudia zaoberajú? Vzápätí som sa obohatil o dva nové pojmy – podujatia a Mesiace priateľstva.
Potom sa náš rozhovor zvrtol na tému sovietskej perestrojky. Môj hostiteľ sa vznešene vyjadril v tom duchu, že perestrojka je neobyčajne dôležitý proces pre celý socialistický tábor, ktorý začali sovietski súdruhovia pod vedením Michaila Gorbačova. V Československu mnohí sovietsku perestrojku podporujú a veľmi dúfajú, že táto užitočná vec čo najskôr prejde v plnom rozsahu aj k nim.
„A už je to tu!“ spozornel som. Živo som si spomenul na nedávny rozhovor s moskovským úradníkom, ktorý mi radil nepropagovať svoje názory.
Priznám sa, že pokiaľ ide o perestrojku, vtedy, v auguste roku 1988, som ešte na ňu nemal nijaký názor. Bol to skôr iba údiv, v ktorom som žil, podobne ako mnohí iní sovietski ľudia: KSSZ vyhlásila istú liberalizáciu, dokonca demokratizáciu, hoci práve proti tejto buržoáznej demokracii vždy nekompromisne bojovala. Teda strana si píli konár, na ktorom sedí, ale prečo to robí, nikto netuší. Asi takto som vtedy chápal perestrojku a toto chápanie sa v podstate ukázalo ako pravdivé.
– Budeme vás pozývať na prednášky o ruskej a sovietskej literatúre. Vieme, že ste spisovateľ, odborník na Dostojevského, – prejavil môj spolubesedník dávku informovanosti. – Uvidíte, že témy perestrojky sa objavia v priebehu diskusií, – radostne uzavrel. Tento človek mal tak rád diskusie ako fanatický pestovateľ svoje kvety.
Onedlho sa ukázalo, že môj hostiteľ mal pravdu. Progresívnu slovenskú verejnosť sovietska perestrojka zaujímala oveľa väčšmi než verejnosť v Sovietskom zväze. Tí najinformovanejší a najpredvídavejší očakávali od perestrojky to, čoho sa napokon dočkali – rozpadu sovietskeho impéria so všetkými dôsledkami, ktoré z neho pre Československo vyplývali. Čakali, ale neverili. Uveriť v tento rozpad bolo ťažké, presnejšie, nemožné.
Sovietski súdruhovia sa mýlili

Vedenie Komunistickej strany Československa si však rozpad sovietskej ríše očividne neželalo a k perestrojke sa stavalo dosť chladno. Nemôžem nespomenúť epizódu, ktorá hovorí za všetko.
Historicky posledný Mesiac československo-sovietskeho priateľstva sa konal v novembri 1989 a otváral sa v Prešove. Prišiel som tam v spoločnosti konzula sovietskeho veľvyslanectva, notorického pijana, ktorý mal Mesiace priateľstva práve z tohto dôvodu osobitne rád. Preto sme si po bratsky rozdelili povinnosti: ja som prednášal, a konzul popíjal spoločne s funkcionármi ZČSSP až do nemoty, po čom ho podopierajúc odvádzali na hotelovú izbu.
Prvý deň Mesiaca priateľstva sa začal symbolicky. Pozvali nás na raňajky, kde sa v reštaurácii Šariš napriek skorej rannej hodine zišla celá verchuška miestneho ZČSSP, a jeden z funkcionárov
po treťom poháriku predniesol historický prípitok. Povedal:
– Navrhujem, aby sme si pripili na úspešný koniec nášho priateľstva!
Funkcionár chcel zrejme povedať „na úspešný koniec Mesiaca priateľstva“, ale bez toho aby si to želal, podarilo sa mu vyriecť prorocké slová.
Bolo to v prvých novembrových dňoch roku 1989. Už padol Berlínsky múr. A hlavný stranícky predstaviteľ Prešova, ktorý nás prijímal v svojom pompéznom hniezde oproti hotelu Šariš, rozprával také fantazmagórie, že som si ich tiež zapamätal navždy.
Nakoľko kolega konzul sa ku koncu dňa nachádzal v značne uvoľnenom stave a zjavne už ničomu nerozumel, prešovský stranícky vodca sa upol na mňa a približne pol hodiny ma poúčal.
Sovietski súdruhovia sa, podľa neho, dopustili chyby, keď sa im prestavba vymkla z rúk. Ale oni, československí súdruhovia, takúto chybu v nijakom prípade nepripustia. Pevne držia opraty prestavby v svojich rukách a kontrolujú situáciu.
Partajník nielenže prednášal, pričom, ktovie prečo, práve mne, ale ešte aj ironizoval, veselo a bezstarostne sa vysmieval smoliarskym sovietskym súdruhom. Pritom nijako neklamal, svet videl vtedy, dva týždne pred Nežnou revolúciou, práve tak, ako mi ho opisoval. Sovietski súdruhovia sa pomýlili, ale československí komunisti napravia túto chybu.
Neuplynuli ani dva týždne od spomínaného rozhovoru, keď sa ulicami Bratislavy valili slávnostne naladené zástupy študentov, a súdruhovia sa stiahli do svojich skrýš a naprávať chyby sovietskej perestrojky, nevedno prečo, nezačali.
Dojmy z prvých dní v Bratislave

Niekoľko nasledujúcich dní, počas ktorých som býval v hoteli Carlton, som trávil prechádzkami po meste a jeho okolí, ako aj pokusmi pochopiť, čím sa vlastne zaoberal môj predchodca, vedúci kurzov ruského jazyka, ktorý v Bratislave pôsobil štyri roky a z neznámych dôvodov sa predo mnou dôkladne skrýval. Ako neskôr vyšlo najavo, môj predchodca každý deň organizoval rozlúčkové večierky, pričom vždy s novými účastníkmi. Výsledkom toho bolo, že domov sa vracal obsypaný darčekmi priateľských Slovákov, na starej Volge kúpenej na Slovensku, ktorá hučala ako kozmická raketa. Neskôr sa mu kdesi v Poľsku na nej odtrhol výfuk.
Tesne pred odchodom sa môj predchodca predsa len objavil. Odovzdávanie úradných dokumentov trvalo asi dve minúty. Predchodca otvoril horný šuflík písacieho stola a vytiahol odtiaľ poloprázdny fascikel so štítkom Pionierske tábory ruského jazyka.
Na moju otázku, či je to všetko, čo mi má odovzdať, trochu zrozpačitel a povedal, že ostatné mi už povedia slovenskí kolegovia. A pretože slovenskí kolegovia mi tiež nič nepovedali, moja práca sa začínala z čistého stola, nezaťažená nijakými tradíciami.
Počas svojich prechádzok po Bratislave som sa už na druhý či tretí deň pristihol pri tom, že toto mesto napodiv vôbec neberiem ako cudzie. Vtedy, v roku 1988, boli moje cestovateľské skúsenosti za hranicami Sovietskeho zväzu veľmi skromné, avšak So¬ vietsky zväz som v mladosti dôkladne precestoval a pobudol som na mnohých miestach – od Sibíri po Pobaltsko, od Bieleho mora
na severe až po Čierne more na juhu.
Bratislava sa neponášala ani na jedno z tých miest, ktoré som poznal, no pritom mi vôbec nepripadala cudzia. Pôsobila veľmi domácky a útulne. V snahe vysloviť slovami môj pocit z tohto mesta, starý už pätnásť rokov, mi prichádzajú na um také výrazy, ako pokoj, útulnosť, prívetivosť, radosť zo života, rovnováha,
a hoci to znie trochu zvláštne – spoľahlivosť. Zdalo sa, že si obyvatelia Bratislavy svoj život zariadili stabilne, spoľahlivo a budúcnosti veria rovnako ako minulosti.
Po moskovskom zhone a napätí som mal pocit, akoby som sa ocitol v sanatóriu plnom zdravých, pokojných a optimistických ľudí, ktorí sa nikdy nikam neponáhľajú práve tak prirodzene ako Moskovčania, ktorí sa vždy a všade náhlia. Musím povedať, že nenáhlivosť Slovákov ma v prvých dňoch a mesiacoch úprimne a jednoznačne nadchýnala. Uplynú roky a slovenské predstavy o čase sa stanú jedným z najväčších problémov v mojom živote.
Prvé skúsenosti z nákupov v tunajších obchodoch mi takmer vymizli z pamäti. Pamätám si iba, že tesne predtým, ako mala pricestovať moja rodina, zásobil som sa potravinami a vyberal som len to, čo som mohol kúpiť bez rečového kontaktu s predavačmi. Boli to najmä konzervy, ktoré potom nikto nejedol. Metóda, pomocou ktorej miestni obyvatelia kupovali salámu, syr a mäso, mi pripadala zvláštna. Bratislavčania najskôr o niečom živo debatovali s predavačkou, potom im nákup nablokovali, s bločkom šli ku pokladni zaplatiť, museli sa znova vrátiť k predavačke a až potom im nákup vydali.
Spomínam si, že keď som po prvýkrát sledoval túto procedúru, pomyslel si, že za takúto dlhú a bezprostrednú komunikáciu s predavačkou by zástup netrpezlivých sovietskych ľudí takéhoto komunikatívneho zákazníka roztrhal v zuboch. A za pomýlené balíčky, čomu by sa pri značnom rozsahu moskovských nákupov potravín nedalo vyhnúť, by roztrhali aj predavačku.
Nákupy v moskovských obchodoch v roku 1988 mali jednoduchšiu a o niečo drsnejšiu podobu: zákazník zbadal tovar, postavil sa do radu ku pokladni, zaplatil za pol kila salámy a s bločkom šiel do ďalšieho radu k pultu.
Hlavné dojmy, ktoré som získal z bratislavských obchodov s potravinami, napriek tomu boli otázkou predovšetkým k sebe samému: čo je to za socializmus, keď nikto nevie, koľko druhov salámy a syra sa v obchodoch predáva? V moskovských obchodoch dostať buď Ruský alebo Holandský syr, resp. veľmi zriedkavo Pošechónsky. Ale obyvatelia ostatných ruských miest veľmi dobre vedeli, že od roku 1956 syr z obchodov zmizol. Preto sa
s názvami syrov vôbec netrápili.
Množstvo syrov a salám v bratislavských obchodoch ma čiastočne dokonca dráždilo – načo toľko druhov, keď ich človek
do konca života ani nestihne všetky ochutnať? Socializmus s ľudskou tvárou – uvedomil som si a neskôr mi tento výraz ešte veľakrát prebleskol mysľou.
Pokiaľ išlo o tovar a obchody, československý socializmus mi zamotal hlavu tým, že sa podstatne líšil od mne dobre známeho sovietskeho alebo kubánskeho. Očividným faktom bolo, že československá ekonomika stimuluje výrobu rôznych kvalitných výrobkov, a teda aj ich konkurenciu.
Spomenul som si na výrok jedného známeho moskovského ekonóma, ktorý raz povedal, že trh v Maďarsku, Československu a NDR nebol úplne zlikvidovaný, že tu nejde o deficitné ekonomiky, preto trhový prvok v nich zostal akoby zakonzervovaný.
Avšak mimo rámca salámového nadbytku socializmus dával o sebe vedieť. Pamätám sa na ostnaté drôty v Devíne. Vtedy som si neuvedomoval, že hneď za nimi tečie úzka a plytká rieka Morava, za ktorou sa rozprestiera slobodné Rakúsko. Keď drôty neskôr odstránili a videl som to na vlastné oči, znova som sa čudoval. Keby Rakúsko s takým presvedčivým a bohatým politickým azylom pre ľudí, ktorí si „zvolili slobodu“, ležalo tak blízko
od mojich podnikavých súkmeňovcov, krehká symbolická drôtená prekážka by ich sotva bola udržala. Okamžite by pod ňou vykopali diery a pohraničníci by brali slušný bakšiš za možnosť bez prekážok sa preplaziť týmito dierami na druhú stranu.
Ďalším znakom socializmu boli embéčky a trabanty. Nový žigulík, na ktorom som prišiel, vzbudzoval úctu, dokonca závisť. Keď som na ňom uháňal po diaľnici stodvadsaťpäťkilometrovou rýchlosťou, predbiehali ma iba Tatry 613 stopäťdesiatkilometrovou rýchlosťou, ktorá sa zdala neuveriteľnou.
Našli sa aj exotické dojmy. Patrili k nim gumové obušky príslušníkov ZNB. Spočiatku som nepochopil, čo to je. Potom som sa veľmi smial a uvažoval, či dizajn spomínaného výrobku náhodou nenavrhol nejaký sex-shop. Ako mohli týmito výrobkami niekoho biť alebo strašiť, si doteraz neviem predstaviť. Obušky slovenských príslušníkov ZNB boli minimálne dvakrát menšie ako obušky moskovských milicionárov.
Za najväčšiu a najnepríjemnejšiu „exotiku“ som však považoval zvyk slovenských vodičov približovať sa autami nadoraz jeden k druhému a takto na seba „nalepení“ jazdiť. Výsledkom takejto jazdy bývajú reťazové havárie, ktorým by sa dalo ľahko vyhnúť. Prečo sa na Slovensku takto jazdí, dodnes nechápem.
O rok neskôr – na prahu nežného prevratu

Na jeseň roku 1989 som o Slovensku vedel už podstatne viac. Za viac než rok som precestoval celú krajinu s prednáškami o ruskej a sovietskej literatúre, zoznámil sa s desiatkami ľudí, prevažne s rusistami. Moje správne tušenie, ktoré som pocítil hneď prvý deň v Bratislave, sa naplnilo – slovenčina mi nerobila nijaké ťažkosti.
Prvé, pravda, veľmi krátke vystúpenie v slovenčine som absolvoval v lete roku 1989 vo Svidníku pred skupinou mládeže z okolitých škôl, ktorá bola násilne zhromaždená pri príležitosti ďalšieho sviatku priateľstva. Bola horúčava, mládež sa chcela kúpať a sovietska literatúra ju vonkoncom nezaujímala. Prednáška sa preto postupne zmenila na debatu v slovenčine. Na pocit, keď človek po prvýkrát rozpráva do mikrofónu v sotva naučenej cudzej reči pred veľkou skupinou ľudí, sa pamätám veľmi dobre. Rovnako ako na začudované pohľady funkcionárov ZČSSP.
Hovorová slovenčina ku mne prichádzala akosi sama, z každodennej komunikácie. So spisovnou slovenčinou však vznikol problém, ktorý sa ukázal neriešiteľný. Dlho a úporne som sa snažil nájsť v slovenčine takú knihu, ktorá by ma ako čitateľa zaujala. Napríklad, v angličtine som sa orientoval na Grahama Greena, v španielčine na Márqueza a Cortasara. Niekto mi poradil román vtedy módneho autora, z ktorého som prečítal asi tretinu. Po prečítaní tejto tretiny som pochopil, že nečítam román, ale dlhé školské slohové cvičenie: štýl tohto módneho autora sa v žiadnom prípade nemohol stať vzorom pre štúdium, tým viac vzorom pre napodobňovanie. V slovenčine sa mi nepodarilo nájsť autora-učiteľa, s čím som sa dlhé roky nedokázal zmieriť.
Po roku života na Slovensku sa stal zo mňa slovakofil. Táto vlastnosť vo mne zostala dodnes. Občas to tak býva: človek, ktorý pochádza odinakiaľ, môže prijať cudzí národ takmer viac než svoj vlastný. Jestvuje napríklad celá kategória cudzincov-rusofilov, ktorí sú doživotne zaľúbení do Ruska a Rusov. Podobne ako sú frankofili, anglofili a v súčasnosti najmä početní amerikanofili. Pravda, rusofili-cudzinci spravidla nežijú v Rusku. Svoju lásku si pestujú v úctyhodnej vzdialenosti od drsných ruských priestorov. Zo mňa sa však stal ozajstný slovakofil, ktorý žije na Slovensku, bez toho aby prestal byť Rusom.
Pritom môj vzťah k Rusom bol a naďalej zostáva zložitejší ako ku Slovákom. Za rusofila sa každopádne nemôžem označiť. Je to ešte zložitejšie než úprimne odpovedať na otázku, či máš rád sám seba. Rusko je príliš zložité, protirečivé, mnohostranné a mnohotvárne. Existuje ruská literatúra, na ktorej som bol odchovaný, existujú kruté dejiny silného národa vyznačujúceho sa veľkými vášňami, vznešeným zanieteným duchom a neopakovateľnou charizmou. Existuje drsná ruská realita, despotická a krutá, s ktorou som sa ako živý, konkrétny človek nikdy nedokázal zmieriť. Áno, v Rusku a v Rusoch je čosi, čo mám naozaj rád, ale aj to, čo neprijímam.
Pokiaľ ide o vzťah k Slovensku a Slovákom, moja odpoveď je prostejšia. Ako prišelcovi sa mi v tejto krajine zatiaľ darí vidieť najmä to pekné. Preto tu žijem, preto sa postupne poslovenčujem, preto tu žijú aj moje deti.
Otázky, ktoré som si kládol počas prvého roku života na Slovensku, sa mi dnes zdajú naivné. V záujme zachovania objektívnosti rozprávania ich však treba spomenúť.
Dlho som, napríklad, nevedel pochopiť, prečo sa v takej peknej, idylickej krajine vybudovali také mohutné a špinavé priemyselné závody, ktoré vyrábajú čokoľvek, vrátane sovietskych tankov.
Nepochopiteľná sa mi zdala aj očividná hrdosť mnohých Slovákov, že takéto závody konečne majú.
Neúspešne som sa snažil porozumieť tomu, prečo sa celé desaťročia pokúšajú silou-mocou naučiť Slovákov ruskú gramatiku, namiesto toho aby ich učili živý jazyk. Tým viac, že ruská gramatika sa zrkadlovo ponáša na slovenskú a jednoducho ju netreba učiť.
Vždy ma zarážala úžasná neefektívnosť masovej a povinnej výučby ruského jazyka. Hľadal som príčiny tejto neefektívnosti a na prvom mieste som nachádzal rok 1968 a okupáciu. Napriek tomu, som však nenávisť k Rusom nevidel – tá nebola a nie je ani dnes.
Ako je to možné, uvažoval som. Ja som sa po slovensky naučil z počutia, len tak, medzi rečou, bez jedinej lekcie. Z rádia
a televízie. Takto som sa slovenčinu naučil za rok, a celkom slušne. Prečo potom obyvateľov Slovenska po dlhé roky neúspešne učia jazyk, ktorý je pre nich taký blízky, ľahký a zrozumiteľný?
Nerozumel som, prečo československé noviny a televízia tak nástojčivo hlásajú čosi o výdobytkoch a úspechoch sovietskej perestrojky, keď v Sovietskom zväze už perestrojka postupne strácala dych. Aký príklad sovietskych súdruhov chcú československí partokrati prevziať, keď perestrojka v ZSSR sa mení na výbuch nacionalizmu a impérium praská vo švíkoch? Odštiepilo sa Pobaltsko, krv sa prelieva na Kaukaze a v Strednej Ázii. Čo sa tu dá naučiť?
Nemá nespokojnosť československej politickej špičky s vývojom v ZSSR bola zrejmá už na prvý pohľad. Pritom bolo nepochopiteľné, prečo československí komunisti ako papagáje opakujú čosi o perestrojke, ktorú sami zjavne nenávidia. Prečo si nevymyslia svoju vlastnú pesničku?
Znovu opakujem, dnes tieto otázky považujem za naivné. Vtedy však netrápili iba mňa. Odpoveď na mnohé z nich priniesol novembrový prevrat roku 1989 – ako ohnivko v reťazi prevratov, ktoré zmenili Európu a spolu s ňou celý svet.
Začiatok prevratu

Predtucha, že niečo visí vo vzduchu, sa ma zmocnila v lete roku 1989. Ukázalo sa, že maďarskí pohraničníci dovolili Nemcom z NDR, ktorí rok čo rok dovolenkovali na Balatone, aby nechali svoje trabanty a cez „zelenú hranicu“ utekali do Rakúska. Okamžite vznikla otázka: prečo práve teraz bolo možné to, čo si mnohí východní Nemci želali už oveľa skôr? Prečo bolo treba štyridsať rokov strážiť východných Nemcov, strieľať na utečencov a zrazu to už nie je nutné? A čo sa stane, ak všetci východní Nemci utečú na Západ, a v NDR zostanú iba sovietske vojská?
Odpoveď na seba nenechala dlho čakať. Berlínsky múr padol onedlho po tom, čo NDR navštívil sovietsky priateľ nemeckého ľudu menom Gorbi.
Ďalej si pamätám, ako v lete 1989 sa opäť začalo vytrvalo skloňovať meno Havel. Už presne neviem, či ho práve prepustili z väzenia alebo znova zabasli. Vzápätí sa v televíznych novinách objavil budúci otec slovenskej kresťanskej demokracie Ján Čarnogurský, ktorého tiež z akýchsi dôvodov uväznili.
Potom prišiel november 1989 a s ním udalosti v Prahe. Veľmi jednoducho a vecne najprv preletela správa o akýchsi študentských nepokojoch. Neskôr sa informácia zmenila na zlovestnú:
na obrazovke sa objavila tvár študenta Šmída, ktorého „vraj“ zabili policajti. Neskôr sa ukázalo, že s informáciou o zabití sa poponáhľali, zato sa však donekonečna opakovali zábery policajného zásahu proti odvážnym študentom. A napokon zrazu zvíťazila revolúcia – demokratická a veľmi nežná.
Musím povedať, že až do tohto momentu som sa revolúcií osobne nezúčastňoval, preto som spomínané udalosti okamžite nepovažoval za revolúciu. Avšak pre toho, pre koho by hádam raz mohlo byť zaujímavé rozprávanie očitého svedka, sa pokúsim spomenúť na sekvencie, ktoré mi utkveli v pamäti.
Študenti v uliciach

Zástup študentov som po prvý raz na vlastné oči uvidel v Bratislave, na Obchodnej ulici. Organizovane, ako v prvomájovom sprievode, kráčali smerom k hotelu Tatra a potom dolu na námestie SNP. Taký radostný zástup som v živote nevidel. Preto som si hneď neuvedomil, že tieto šťastné deti, ktorým oznámili, že namiesto vyučovania bude teraz sloboda, zamýšľajú revolúciu. Zástup prišiel až po univerzitu na Šafárikovom námestí a zastavil sa. Na vyvýšenom mieste sa objavila mladá žena. Neviem, kto bola a prečo jej doposiaľ nepostavili pomník, lebo revolúciu v Bratislave začínala práve ona.
– Priatelia! – povedala. – Je nás veľa, preto prejdeme na Hviez¬ doslavovo námestie!
Zástup sa poslušne pohol ďalej. Na Hviezdoslavovom námestí žena opäť vyliezla hore, bližšie ku kamennému Hviezdoslavovi, a začala míting. Povedala pár slov o násilí proti pražským študentom a odovzdala slovo niekoľkým mladým Čechom, ktorí náležito prečítali výzvu slovenským študentom s prosbou, aby ich podporili. Vtedy som počul slovné spojenie „verejnosť proti násiliu“. Takáto organizácia sa plánovala založiť s dôrazom na to, že českí priatelia už svoje Občianske fórum založili, a Slováci zatiaľ zaostávajú.
Na balkónoch domov okolo Hviezdoslavovho námestia sa tlačilo veľa ľudí, otvorené boli mnohé okná. Študenti niekoľkokrát zaskandovali: „Sme s vami! Poďte s nami!“ Ľudia na balkónoch a v oknách ako odpoveď opatrne mávali, ale nič nekričali.
Z ďalších udalostí som na vlastné oči videl jeden z mítingov
na námestí SNP, ktorý viedli tribúni revolúcie Kňažko a Budaj. Nemám rád dav. Neviem prečo, ale vždy si predstavujem, čo sa stane, keď sa títo ľudia zrazu rozbehnú na všetky strany. Možno preto moje spomienky zostali akési vyblednuté. Pamätám sa
na štrnganie kľúčmi, ako pôsobivo, skoro ako Kašpirovský, Kňažko prosil dav ľudí, aby utvorili koridor a nechali sanitku prejsť k tým, komu prišlo z revolúcie nevoľno…
Stretnutie v Senici

Odohralo sa krátko po 17. novembri. V ten deň sa konal akýsi všeobecný štrajk: v centre Bratislavy študentky zastavili moje auto, dali mi sympatickú trojfarebnú vlajočku, ktorú som si pripevnil na auto, a vybral som sa do Senice prednášať. Cestou som v rádiu počul, že na znak solidarity si vodiči môžu zapnúť svetlá, a tak som ich zapol.
Revolúcia sa mi v tie dni otvorene páčila. Páčilo sa mi, že komunistov zvrhávajú tak jednoducho a organizovane, bez toho aby sa prerušil pracovný proces. Páčilo sa mi aj to, že komunisti nekládli odpor a správali sa tak, akoby sa na toto mierumilovné povstanie demokracie proti totalite pripravovali celý život.
To, čo sa dialo, mi pripomínalo kubánsky karneval a presne v takejto karnevalovej nálade som dorazil do Senice, kde ma čakal miestny vodca priateľov Sovietskeho zväzu.
Bol to dosť jednoduchý chlap. Hovoril senickým nárečím, ktorému som nie veľmi rozumel. Z jeho brbotania som vyrozumel akurát vetu „Pustili sme si voš do kožucha“, ktorú ustavične opakoval, dožadujúc sa odo mňa morálnej podpory. Skôr než som ho podporil, spýtal som sa, kto je tá pustená voš. Môj hostiteľ sa zľakol vlastnej smelosti a zamrmlal čosi o protisocialistických živloch. Celej situácii očividne nerozumel, hoci ostatných burcoval na potlačenie vší pustených do kožucha. Ale on sám sa potlačiť nič nechystal. Bol presvedčený, že protisocialistické živly potlačí niekto iný.
Vtedy som tomu nevenoval zvláštnu pozornosť, dnes si však uvedomujem, že jeho postoj bol typický a celkom logický. Nech kontrarevolúciu potlačia sovietski súdruhovia tak ako v šesťdesiatom ôsmom. V Československu vtedy, v osemdesiatom deviatom, stála pri moci vrstva komunistov, ktorí sa dostali hore práve vďaka tomu, že ako prví podporili „internacionálnu pomoc“. Ich logike sa nedalo nič vyčítať: keď pomohli vtedy – musia pomôcť aj teraz.
Miestny vodca ZČSSP súčasne vyjadril pochybnosti, či sa moja prednáška uskutoční, lebo v meste práve prebieha míting. Spýtal som ho kde, no odpoveď som nedostal. Zato som sa dozvedel, že miestni VPN-kári sú povaľači, ktorých všetci považujú
za odpad senickej spoločnosti. Neschopní lajdáci. A teraz, čuduj sa svete, stoja na čele revolúcie!
Kvôli historickej spravodlivosti iba pripomeniem, že s podobnými charakteristikami nežných revolucionárov som sa neskôr mal možnosť stretnúť ešte neraz. Vtedy v Senici som to počul po prvýkrát a zostal som dosť ostražitý. Môj hostiteľ s jeho reakčnými spôsobmi potlačovateľa demokracie prostredníctvom cudzích rúk nevzbudil vo mne dôveru.
Prednáška sa napriek mítingu uskutočnila, pričom prišlo dosť ľudí. Pravda, nebola o literatúre. Tón celému podujatiu udala dáma stredných rokov – nech mi odpustí moju hroznú pamäť na mená, ak náhodou bude čítať tieto riadky. Naozaj si nepamätám, ako sa volala, ale na ulici by som ju aj dnes ľahko spoznal.
Dáma chytila býka rovno za rohy a spýtala sa ma, ako ja, Rus, hodnotím udalosti z roku 1968. Vyslovil som niekoľko hodnotení, ktoré sa stali predmetom diskusie, pričom vôbec nie typicky slovenskej, ale napätej a vášnivej.
Ide o to, že dáma odo mňa žiadala približne to isté, čo sa žiadalo od straníckej špičky KSČ v roku 1968, ibaže so znamienkom mínus. Aby som v duchu perestrojky odsúdil inváziu sovietskych vojsk. V zásade som nemal nič proti tomuto odsúdeniu, lebo udalosti roku 1968 som nikdy neschvaľoval. Mal som vtedy iba jedenásť rokov. Tým, že som na Slovensku žil už viac než rok, stal som sa voči nim obzvlášť citlivý, lebo som na vlastné oči videl, akú traumu zanechali sovietske tanky v dušiach Slovákov. Avšak násilný prístup dámy v štýle: a teraz nám tu všetkým ty, Rus, povedz, ako to všetko odsudzuješ – mi nebol dvakrát sympatický.
Dovolil som si teda poznámku, ktorá ma postavila zoči-voči agresívnemu davu. Povedal som, že nerozumiem, ako vedúci predstavitelia Pražskej jari, najmä Dubček, ktorý dlhý čas žil v stalinskom Sovietskom zväze a dobre vedel o krvavom pozadí udalostí v Maďarsku roku 1956, nemohli pochopiť historickú nevyhnutnosť vpádu.
Mimochodom, túto otázku som chcel položiť samotnému Dubčekovi, ale nestihol som. Chcel sa totiž stať slovenským prezidentom a zdá sa, že opäť nepochopil historickú nevyhnutnosť – našlo sa veľa ľudí, ktorí si neželali, aby na Slovensku bol taký populárny prezident. Neskôr jeho auto náhodou havarovalo a on náhodou skonal v rukách starostlivých českých lekárov. V týchto dvoch náhodných udalostiach nebola žiadna historická nevyhnutnosť. Avšak z toho, že svetoznámy líder Pražskej jari, Alexander Dubček sa nestal slovenským prezidentom, historická nevyhnutnosť presvitá dosť jasne.
Moje argumenty revolučne vzrušená skupina nechcela počúvať. Stretol som sa s tým, o čom som veľakrát čítal: dav býva často hluchý ku všetkému racionálnemu. Títo ľudia nepočuli odo mňa to, čo chceli počuť, a ja som ich začal dráždiť. Napriek svojej bohatej prednášateľskej skúsenosti.
– Bol u nás konzul zo sovietskeho konzulátu, – ozvala sa zrazu jedna z ruštinárok a povedala meno, na ktoré si už nepamätám. – To bola osobnosť! – nadchla sa. – Povedal nám, že odsudzuje príchod sovietskych vojsk v roku 1968.
– Zaujímalo by ma, či sa o tom zmienil aj na sovietskom veľvyslanectve, – zareagoval som. – To však nie je podstatné, zatiaľ som nedostal odpoveď na otázku: k akým dôsledkom viedol vtedy Dubček svoj národ? Naozaj mohol úprimne veriť, že brežnevovské vedenie ZSSR bude pokojne hľadieť na rozpad Varšavskej zmluvy? Čo by zostalo z Československa, keby na jeho území došlo k stretu vojsk NATO a Varšavskej zmluvy? Veď predsa takéto scenáre prichádzali v tom čase do úvahy ako celkom reálne. Rovnako v Moskve, ako vo Washingtone.
Ruštinári sa zamysleli. Časť z nich sa začala prikláňať k tomu, aby rozmýšľala ďalej, preto sa aktívna dáma poponáhľala zobrať iniciatívu do vlastných rúk a začala rozprávať, aká neznesiteľná je sovietska okupácia. Otázku odchodu sovietskych vojsk český hudobník Michael Kocáb vtedy ešte nestihol vyriešiť. Zatiaľ iba uvažoval, či sa mu oplatí urobiť svoje senzačné vyhlásenie, ktoré sovietske vedenie vystraší natoľko, že rozhodnutie o stiahnutí vojsk sa prijme okamžite.
Z môjho pohľadu, historická nevyhnutnosť odchodu sovietskych vojsk z československého územia bola rovnako zaručená ako kedysi nevyhnutnosť ich príchodu. Tento názor som vyslovil nahlas a ozval sa potlesk. Ľudia konečne počuli to, čo chceli počuť. Možno, to znie smiešne, ale jeden z poslucháčov ma vtedy pochvalne označil za prognostika.
Tajná večera veteránov SNP

Všetko sa začalo tým, že ten istý sovietsky konzul-pijan, ktorého museli podopierajúc odvádzať z podujatí priateľstva, ma raz pozval na stretnutie s veteránmi SNP. Myslím, že to bolo už v lete roku 1990. Logicky som sa opýtal, čo s tým má spoločné ruský jazyk, na čo konzul tajomne prevrátil oči a povedal, že na konzuláte sú toho názoru, že tam musia prísť dvaja sovietski zástupcovia. Na otázku, čo budem na tomto podujatí robiť, mi bolo povedané, že si pol hodiny posedím.
Na stretnutie prišlo zo dvadsať veteránov. Približne rovnaký bol aj počet fliaš s vínom. Po dlhých a tradične mnohoslovných uvítaniach veteráni začali rad-radom vystupovať. Stihol som si vypočuť iba prvých pár vystúpení.
Každý bojovník SNP začínal tým, aký je šťastný, že na tomto stretnutí vidí zástupcov sovietskeho konzulátu, a pokračoval v tom duchu, že protisocialistické živly, ktoré sa dostali do kožucha, budú v blízkej budúcnosti náležito potrestané.
Podľa tradícií notorických alkoholikov bol konzul opitý už
po prvom pohári vína. Zbrunátnel, začal sa hlbokomyseľne usmievať, zatiaľ však ešte mlčal. Nasledujúcou fázou zvyčajne bol záchvat krasorečnenia v čudnom česko-slovensko-ruskom jazyku, po ktorom sa užasnutí poslucháči zvykli na mňa obracať s otázkou: a čo znamená slovo, ktoré súdruh konzul často používa a znie tak čudne – „tkskať“? Musel som vysvetliť, že ide o ruské slovné spojenie „tak skazať“, čiže „takpovediac“, v interpretácii súdruha konzula, ktoré vkladá do takmer každej zo svojich československých viet, aby im dodal aspoň aký-taký zmysel.
Pokým konzul mlčal a zahrieval sa do fázy nevyhnutnej
na zahájenie monológu „tak skazať“, veteráni SNP sa vzájomne hecovali a kričali čoraz hlasnejšie.
– Asi vám chcú odovzdať nový pozývací list, – pošepkal som konzulovi žartom do ucha. – Poraďte im, aby ho odovzdali rovno hlavnému veliteľovi divízie vo Zvolene, pokým tam ešte je.
Konzul sa naľakal a okamžite vytriezvel.
– Čože?! Dali vám nejaký papier? – zašepkal.
– Prečo mne? Vy ste konzul, vám ho teda aj odovzdajú, – pokračoval som.
Konzul sa vyľakal ešte viac. S humorom bol na tom vždy dosť biedne. Navyše, odkedy sme raz spolu prišli na jednom aute a mal na sebe pokrkvanú hnedú bundu, v dôsledku čoho ho ľudia celkom logicky považovali za môjho šoféra, ma očividne nemal veľmi v láske.
Bojovníci SNP si všimli, že si šepkáme, a najsugestívnejší z nich, ktorý bol obvešaný medailami, a preto pri každom pohybe cinkal, odrazu vstal a povedal:
– Čo si o celej tejto nehanebnosti myslia predstavitelia konzulátu? Prečo KSSZ napriek prestavbe, ktorá je potrebná a nevyhnutná, trpí tieto antisocialistické orgie, ktoré s prestavbou nemajú nič spoločné?
Konzul sa útrpne a žalostne na mňa pozrel. V jeho očiach sa zračila nádej, že dačo už len poviem, zatiaľ čo on „dotankuje pohonné hmoty“ a zapojí sa so svojím „tkskať“-prejavom.
Vstal som a povedal som rozrušeným bojovníkom SNP, že postoj konzulátu im určite vysvetlí súdruh konzul, ja si dovolím iba osobnú poznámku. Zdá sa mi, že vystúpenia všetkých tých, komu sa tak nepáči Nežná revolúcia, prišli trochu neskoro.
Že takéto rozhovory, dokonca činy, boli na mieste vtedy, keď prebiehal zápas o moc. Pripomenul som, ako som na jar roku 1989
na vlastné oči videl v prvomájovom sprievode zástupy straníckych milicionárov v zvláštnych uniformách, so samopalmi v ruke. Spýtal som sa teda veteránov, či náhodou neboli títo strážcovia socializmu, tento ozbrojený oddiel strany v prvých radoch nežných revolucionárov? Či náhodou neštrngali na námestí kľúčmi, či nesedia mnohí z nich teraz vo VPN alebo v blízkosti VPN? Ak áno, prečo potom toľký krik?
Veteráni urazene zmĺkli. Vtedy sa postavil konzul a spustil svoj monológ klasickým „tkskať“. Rozlúčil som sa a odišiel. Nikdy som nepočúval jeho táraniny a on si na to zvykol. Napriek tomu, moje vystúpenie malo následky – zlé aj dobré. Zlé bolo to, že konzul-pijan sa urazil a napísal na mňa udanie v tom duchu, ako nedelikátne som vystupoval pred veteránmi a dotkol sa ich citlivých miest. Na druhej strane, bolo dobré, že na podobné akcie ma viac nepozývali.
Keď dnes premýšľam o tom, prečo sa československí komunisti tak ľahko vzdali moci, musím oceniť politický, ba dokonca geopolitický inštinkt týchto ľudí. Ešte nemohli vedieť, ale veľmi presne tušili, že kocky boli hodené a treba zápasiť nie o zachovanie strany, ale o to, ako sa čo najrýchlejšie zmeniť na demokrata. Tí najšikovnejší z nich prví pochopili slovo „privatizácia“ a pustili sa do čulého podnikania. Takže čo tam po nejakých ozbrojených oddieloch strany a po samopaloch…
O ruskom jazyku a ruských knihách

Bolo to pravdepodobne niekedy v lete roku 1990 v Nových Zámkoch. Namiesto seminára o súčasnej sovietskej literatúre sa rozprúdila akási čudná diskusia.
– Vy ste z Bratislavy, – oslovil ma istý muž v stredných rokoch. – Vysvetlite nám teda, čo sa vlastne deje, ako máme všetci žiť? Herci v Bratislave si vymysleli nejakú revolúciu, a my sme tu o ničom nevedeli a doteraz nič nevieme. Žijeme tak, ako sme žili, ale tí z VPN sa teraz všade tlačia a všetko berú do svojich rúk. Vyháňajú každého, kto mal nejakú dôležitú funkciu. Ale ako naložiť s týmito funkciami, nemajú poňatia. Títo noví nič nevedia, nič nedokážu. Sami nevedia, čo chcú.
V mužovom hlase bola trpkosť. Zostal vo mne pred ním pocit viny. Dúfal, že keď som z Bratislavy, kde to celé vymysleli, tak mu vysvetlím, odkiaľ vyrastajú korene novej reality. Objasniť som mu to však nedokázal, lebo sám som tomu rozumel iba veľmi málo.
Potom sa rozhovorili ženy učiteľky. Útržkovito si pamätám
na to, že revolúcia sa dotkla aj škôl, riaditeľov-stranníkov – a tí boli na školách prakticky všetci – začali vyháňať. Na ich miesta nastupovali demokratickí riaditelia.
Hlavnou témou diskusie bol však osud učiteľov ruského jazyka, ktorých na Slovensku boli tisíce. Ruština sa zrazu stala veľmi nepopulárna, každý chcel angličtinu. Vtedy v hlavách niektorých úradníkov skrsla myšlienka prostá ako pieseň: preučíme učiteľov ruštiny na učiteľov angličtiny, nech oni učia. Tento múdry počin nazvali rekvalifikácia. Čím sa to celé skončilo, neviem, ale jazyky sa na slovenských školách dodnes učia veľmi zle.
Jedna ruštinárka porozprávala historku o tom, ako jej kolegyňa bola proti tomu, aby ruská knižnica skončila na smetisku. Kvôli tomu zvolali schôdzu a žiadali od nej, aby vlastnoručne podpísala priznanie, že je spolupracovníčkou KGB a knižnicu nechce vyhodiť na smetisko na základe zvláštneho príkazu KGB. Ruštinárka plakala od pocitu krivdy za svoju priateľku a mne celá historka pripadala tak krutá, že som si zapísal mená a fakty. Neskôr som sa rozprával s hlavnou hrdinkou, záchrankyňou ruských kníh, a tá mi všetko potvrdila. Z práce ju vyhodili, a ešte predtým musela každý deň chodiť na výsluch na riaditeľstvo, ktoré od nej žiadalo, aby sa priznala, že je z KGB: veď ako by ináč človeka mohlo napadnúť nevyhadzovať celú knižnicu na smetisko?
Ruské knihy, pravda, nepálili ako pred Ríšskym snemom, ale z mnohých domov ČSSP ich jednoducho povyhadzovali. Iba nepatrná časť zostala v rukách tých, ktorí si zobrali niečo domov.
Snažil som sa zachrániť aspoň časť veľkej knižnice bratislavského Domu družby. Ruské knihy však nikto nechcel. Ani Asociácia rusistov, ktorej vedenie sa celé desaťročia živilo na ruskej literatúre a neživilo sa zle. Nechcel ich ani sovietsky konzulát s vysvetlením, že knihy nemá kde skladovať. Zašiel som aj za generálnym konzulom, písal listy na veľvyslanectvo v Prahe, kde veľvyslancom bol vtedy súdruh Pankin – človek veľmi západne orientovaný, liberál, ktorý sa neskôr navždy presťahoval do Švédska. Bezvýsledne.
Prepadová skupina

V lete roku 1990 vyšiel v Sovietskom zväze v ruštine môj nový román Prepadová skupina. Dokončil som ho v máji roku 1988. Bola to jedna z prvých kníh v Sovietskom zväze, ktorá vyšla na náklady autora, pričom obrovským nákladom 100 000 exemplárov. Nie preto, že by snáď autor bol taký bohatý. Jednoducho sa rukopis dostal do rúk dosť koloritného človeka menom Boris Gurgenovič Antonov, bývalého filmového režiséra, ktorý o sebe vyhlasoval, že je tou najtraskavejšou zmesou na svete – arménskou a židovskou – navyše, s typickým ruským priezviskom. Antonov žil na Kryme v Jalte a vlastnil vagón papiera, ktorý bolo treba nejakým spôsobom zužitkovať. Práve nedostatok papiera predstavoval v tých časoch hlavnú prekážku pri vydávaní akejkoľvek knihy. Rukopis Prepadovej skupiny sa mu zapáčil. Rozhodol sa teda, že na knihe zarobí, čo sa mu nakoniec aj podarilo.
Vydávať knihy na vlastné náklady v Sovietskom zväze nebolo vtedy ešte oficiálne povolené, ale už ani zakázané. Preto táto kniha vychádzala veľmi zložitou cestou. Samotné vydavateľstvo sa nachádzalo v Simferopoli na Kryme, kniha sa tlačila v Kyjeve, lebo Antonov tam mal priateľa, riaditeľa tlačiarne. Korektúry rukopisu som čítal v Bratislave.
Keď som dostal prvé korektúry, takmer som zošedivel. Simferopoľská redaktorka sa rozhodla, že môj text vylepší podľa vlastného vkusu, a takmer v každom odseku dopísala niečo svoje. Poslal som teda Antonovovi do Jalty výhražný fax s požiadavkou, aby originálny text nechali nezmenený presne do poslednej bodky. V opačnom prípade som pohrozil, že zmluvu zruším a celá záležitosť bude mať dohru pred súdom. Môj spoločník bol odo mňa oveľa starší a ostrý tón môjho faxu ho veľmi urazil. Dlho sme sa telefonicky hádali, ale napokon sa moje opravy do textu vniesli. Aby som si to overil a prečítal posledné korektúry, musel som odletieť do Kyjeva. Neskôr, keď kniha už vyšla, dopočul som sa, že zo stotisícového nákladu pracovníci tlačiarne rozkradli päťtisíc kusov. Využili to, že kniha mala neveľký formát a zmestila sa
do vrecka.
Vydanie románu Prepadová skupina znamenalo v mojom živote veľkú udalosť. Už len z toho prostého dôvodu, že som ho písal dva a pol roka. Keď sa teraz vraciam k tomuto obdobiu, znovu si uvedomujem, že ak by sa kniha dostala do „hrubého“ literárneho almanachu, bola by mi urobila literárne meno v Rusku už vtedy. A podľa všetkého môj život by sa vyvíjal inakšie.
V roku 1991 som napísal esej Inštinkt samovraždy, ktorý ako prvý na Slovensku uverejnil Literárny týždenník. V Rusku túto esej vydalo leningradské vydavateľstvo Ego a následne vyšla
v istých moskovských novinách v polmiliónovom náklade. Po jej uverejnení organizácia ruských fašistov Pamjať zaplavila redakciu anonymnými vyhrážkami, prevažne na moju adresu.
Slovenské reakcie na esej boli rôznorodé. Najviac ma udivila reakcia niektorých národne orientovaných intelektuálov, ktorí si text najskôr s veľkým záujmom prečítali, ale potom sa vyslovili v tom zmysle, že očierňujem svoju krajinu a vlastný národ. Nerozumel som tomu dobre vtedy a, pravdupovediac, celkom tomu nerozumiem ani dnes. S podobnými reakciami som sa stretol ešte neraz. Niečo podobné sa opakovalo, keď slovenská televízia uvied¬ la môj dokumentárny film o Moskve začiatku deväťdesiatych rokov Go West.
Logika týchto kritikov vyzerá asi takto: ak ukazujem špinu
na moskovských uliciach, znamená to, že nemám rád svoju vlasť. To, že čisté ulice ste v Moskve v tom čase nenašli, sa neberie
do úvahy. Poviem úprimne, samotný fakt, že podobná logika existuje, ma udivoval celé roky, kým sa mi nepodarilo hlbšie preniknúť do podstaty dedinského myslenia Slovákov a neprišiel som
na to, že národne orientovaní intelektuáli sa spravidla vyznačujú dedinskou mentalitou a ich logika je tiež výrazne dedinská. Kto o rodnej dedine povie niečo zlé, je zradca. Čiže, keď uprostred dediny hlúpy starosta dá vykopať smradľavú jamu, bude nám síce smrdieť, budeme naňho v krčme potajomky nadávať, ale nikdy to nepovieme cudziemu. A ak si cudzinec jamu náhodou všimne, urazíme sa.
Všetko toto bolo pre mňa nedostupné, lebo už veľmi dávno mnohé generácie vzdelaných Rusov prestali považovať Rusko
za dedinu. Ich chápanie bolo zložitejšie. Od čias Petra I., teda už viac než tristo rokov, vzdelaní Rusi chápali Rusko ako veľký štát, impérium. Preto keď pred stopäťdesiatimi rokmi ruský spisovateľ a slovanofil Leskov napísal o Rusoch: „Tento národ je divoký
a zlostný“ –, táto veta zostala večná a nikomu ani na um nezišlo, aby Leskova opľúval. Lebo Rusi vedeli a vedia, že tieto slová obsahujú veľkú pravdu. A keď sa na ňu zabúda, vylievajú sa krvavé rieky, ktoré sa vylievať nemuseli.
Paradoxné je, že neveľká esej Inštinkt samovraždy mala
na môj osud väčší vplyv než román. Jedným z tých, kto si esej prečítal, bol aj Ján Čarnogurský, v tom čase premiér slovenskej vlády. Zaujala ho a pozval ma na obed na Úrad vlády. Na samotný obed sa neveľmi pamätám. Viem iba, že bol chutný, ale nenajedol som sa, lebo obedovať a súčasne rozprávať o budúcnosti Ruska s predsedom slovenskej vlády bolo ťažké. Ján Čarnogurský vtedy na mňa zapôsobil ako slovanofilsky orientovaný intelektuál. Hodnotiť jeho politickú činnosť som nemohol, lebo o slovenskej politike som prakticky nič nevedel. Celá moja pozornosť bola v tom čase upriamená na udalosti v Rusku, kde dozrievala revolúcia s nejasnými následkami tak pre celý svet, ako i pre mňa a mojich najbližších.
Dvojitý puč roku 1991

Augustové udalosti roku 1991 v Rusku naša rodina prežívala pri televízore, porovnávajúc sovietske a československé spravodajstvo. Keď sa skončila prvá fáza prevratu – Gorbačova zatkli na dači na Kryme a bol utvorený Štátny výbor pre mimoriadne udalosti –, môj známy konzul-pijan od nadšenia upadol do extázy. Začal sa so mnou rozprávať otvorene nepriateľsky a bol presvedčený, že Gorbačova čoskoro obesia. A mňa, ktorý som napísal čosi o inštinkte samovraždy, a navyše si trúfol uverejniť to v slovenčine, zbalia do kufra a pošlú rovno na Sibír. Jeho radosť a krvilačné plány ma pramálo tešili. Ale sprisahanci v Moskve, dokonca aj v televízii, pôsobili príliš rozpačito a nepresvedčivo.
Zato keď nečakane pre všetkých zvíťazila demokracia v osobe člena politbyra ÚV KSSZ Borisa Jeľcina, konzul klesol na duchu a na niekoľko dní sa pohrúžil do alkoholu. Spolu s ním, zrejme, upadli do depresie aj mnohí sprisahanci spomedzi tých československých partokratov, ktorí vkladali svoje najväčšie nádeje
do ruských tankov.
Pre mňa sa obdobie puču stalo debutom v slovenskej masovej tlači. V denníku Práca mi uverejnili tri analytické články. Keď si ich dnes niekedy znovu čítam, čiastočne som hrdý na to, do akej miery sa mi z minima informácií podarilo načrtnúť celkom presný obraz, vrátane prognózy vývoja v tie dni a hodiny, keď ešte nikto netušil meno víťaza. Dosť presne bola odhadnutá podstata vtedajších udalostí. Napríklad, v článku Dvojité predbiehanie Borisa Jeľcina bolo povedané podstatné: puč začínal Gorbačov, a dokončil ho Jeľcin. Pre akcie podobného typu som neskôr vymyslel špeciálny termín – prevraty s mnohoúrovňovým riadením. K takýmto prevratom nepochybne patril aj november 1989 v Československu.
Podstata takého prevratu spočíva v tom, že istá skupina sprisahancov – v prípade puču v roku 1991 to bol Gorbačov a ľudia z jeho okolia – si vymyslí svoj scenár: Gorbiho naoko internujú, jeho ľudia nastolia diktatúru, urobia poriadok, rozoženú demokratov a Gorbi sa víťazne vracia rovnako silný ako v roku 1985. Všetko sa začína odvíjať podľa tohto scenára, ale háčik je v tom, že scenár si stihol prečítať ešte niekto iný, kto sa nachádza o úroveň vyššie a je silnejší. V danom prípade to bol Jeľcin. V kritickom okamihu silnejší prvok zasahuje do chodu udalostí a strháva ich na svoju stranu.
Jeľcinov scenár si však prečítal niekto, kto sa nachádzal ešte vyššie. V prípade puču v roku 1991, podobne ako v mnohých iných, to boli autori nového svetového poriadku – Američania. Títo zase skorigovali Jeľcinov plán, ktorý pravdepodobne nerátal s takým katastrofálnym rozpadom sovietskeho impéria. Starostliví architekti svetovej demokracie s ním však počítali. Vonkoncom im nezáležalo na tom, či v Rusku bude Gorbačov, alebo Jeľcin. Pre nich bolo dôležité rozložiť sovietske impérium, k čomu kráčali celé desaťročia. Preto v prvej zostave Jeľcinových revolučných pomocníkov a poradcov z tisícky ľudí päťsto bolo Američanov.
Podľa rovnakého vzorca sa odvíjali aj krvavé udalosti v Moskve v roku 1993. Podobne sa rozpadla Juhoslávia. Vzorce prevratov s mnohoúrovňovým riadením sú mimoriadne efektívne.
Pamätám sa na to, ako Gorbačov priletel z Krymu do Moskvy a vyriekol okrídlenú vetu: „Už teraz viem, kto jesť chu“ (z ang. „who is who“, pozn. prekl.). Ako sa mu Jeľcin otvorene vysmieval a prinútil ho pred kamerou nahlas prečítať text z papiera, ktorý urobil z vtedy ešte celkom legitímneho prezidenta ZSSR úplného idiota. Pamätám sa aj na to, ako rafinovane sa Gorbačovovi na tlačovej konferencii vysmievali novinári, ktorí boli prítomní na mieste udalostí a chápali ich mnohovrstvový význam.
Moje články o augustovom puči 1991 boli, pravdepodobne, jedinými pokusmi zo strany slovenských médií vysvetliť to, čo sa dialo. Možno preto neprešli bez povšimnutia. Práve nimi sa začala moja spolupráca s denníkom Práca, ktorá s prestávkami trvala niekoľko rokov. Tento dnes už neexistujúci denník zostal pre mňa jediným slovenským periodikom, ktoré doteraz nepovažujem
za cudzie. Denník, ktorý by sa mohol stať lídrom na trhu nezávislej tlače, ale nestal sa, pre slovenské médiá z tradičných dôvodov – zásluhou neprofesionálneho vedenia.
Moje vzťahy s Prácou boli zložité. S príchodom každého nového šéfredaktora sa opakovala rovnaká situácia. Vždy prichádzal moment, keď sa šéfredaktorovi odrazu niečo nepáčilo a žiadal v texte zmeny. Ja som odmietal, lebo v svojich textoch nikdy nič nemením, iba ak na základe vlastnej vôle. V tej chvíli sa moja spolupráca s denníkom končila, kým sa neobjavil nový šéfredaktor, ktorý ma pozval znovu spolupracovať. Potom sa celá situácia zopakovala. Toto trvalo dovtedy, až kým počet čitateľov mojich kníh prevýšil počet čitateľov Práce a spolupráca s týmto denníkom stratila svoj význam.
Až oveľa neskôr som sa dozvedel, že jeden šéfredaktor mal výhrady voči uverejneniu článku o Ľuptákovi, lebo bol skrytý ľuptákovec. Inému sa nepáčilo, čo píšem o SNS, lebo chodieval s lídrami SNS na poľovačku. Tretí sa jednoducho bál úplne všetkého, a keď ho vyhnali, mimochodom, tak ako všetkých ostatných šéfredaktorov Práce, začal sa odrazu venovať medicíne v Smere. Teda za každým zo šéfredaktorov vial dlhý a huňatý chvost osobných kontaktov, a len čo sa moje pero tohto chvosta dotklo, začínal sa konflikt.
Ale toto všetko nasledovalo až potom. Po auguste 1991 som napísal pre Prácu sériu materiálov o Rusku a medzinárodnej politike. A takto nenápadne som sa stal autorom, ktorého číta dosť široká verejnosť.
Esej superslovák Vladimír Mečiar

K svojmu súčasnému postaveniu politického analytika či prognostika som sa dostal rovnako náhodne, ako keď niekto občas nájde na ulici hodinky alebo peňaženku.
Písal sa rok 1995. V tom období som prežíval to, čomu sa zvykne hovoriť tvorivá kríza. Moje pokusy napísať nový román jasne ukazovali, že tentokrát román nemám v hlave. Iba dodám, že roky, kedy som písal romány – zatiaľ som ich napísal iba dva –, boli tie najkrajšie a najšťastnejšie v mojom živote.
Nový román som písal s prestávkami od roku 1993, ale neskôr, v roku 1995, som trpko pocítil, že mi to nejako nejde. Buď sa zmenila doba, alebo som sa zmenil ja, ale okrem nedokončených kapitol z nového románu Rezident nezostalo nič – prečo, to ne¬ viem. Som však presvedčený, že čas románu v mojom živote ešte len príde.
Keď sa v roku 1994 opäť dostal k moci Mečiar, došlo k „výmene stráží“ v televízii a s nástupom nových mocipánov zanikol aj môj autorský televízny cyklus Prognostické dialógy. Pokračoval som v písaní článkov pre Prácu o udalostiach v Rusku, ale stále sporadickejšie. Problém bol v tom, že v miestnych médiách som nenachádzal oponentov pre svoje názory na vývin v Rusku. Snažil som sa písať širšie o medzinárodnej politike – s rovnakým výsledkom: podobalo sa to na hru futbalového útočníka na prázdnom ihrisku. Mimochodom, od tých čias prešli roky, no situácia sa nezmenila. V slovenských médiách nepoznám ani jedného autora, ktorý by ma bol zaujal svojimi vlastnými názormi na medzinárodnú politiku.
Začal som teda hľadať tému, ktorá by bola zaujímavá pre mnohých. Dlho som sa namáhať nemusel – ležala celkom na povrchu a volala sa Vladimír Mečiar. Nedá sa povedať, že by sa vtedy o Mečiarovi písalo málo. Jeho meno plnilo novinové stránky už veľa rokov. Preto som si pre seba sformuloval tvorivú úlohu: opísať Mečiara ako politický fenomén. Tak sa zrodila moja prvá esej o slovenskej politike Superslovák Vladimír Mečiar, ktorú uverejnila Práca, za čo som jej dodnes vďačný.
Uvedenú esej som spočiatku ponúkol na prečítanie denníku Sme. Zdalo sa mi, že tento denník by mal o ňu prejaviť záujem. Vtedy som po prvýkrát narazil na to, že slovenská tlač, napriek jej vonkajšiemu nezávislému obalu, je skrz-naskrz stranícka a podlieha prísnej vnútornej cenzúre. Rozsahom neveľkú esej v redakcii Sme čítali div nie dva mesiace. Vďaka svojej naivite som nepredpokladal, že tento denník, ktorý tak vášnivo bojuje za demokraciu a slobodu, je v prvom rade ústredným orgánom marginálnej Demokratickej strany. Až po rokoch som sa dozvedel, že esej zádrapčivo študovali najvyšší činitelia v hierarchii DS. Po tom, ako si ju prečítali, začali mi vtedajší pre mňa neznámi ideológovia prostredníctvom členov redakcie tlmočiť pripomienky, aby som text skrátil a kde-tu v ňom niečo pozmenil. Najmä v tej časti, o ktorej sa svetoobčianski demokrati domnievali, že vo vzťahu k Mečiarovi vyznieva pozitívne.
Zarazený reakciou v tom čase, ako sa zdalo, najslobodnejšieho a najdemokratickejšieho denníka Sme, ponúkol som esej bez veľkej nádeje na úspech denníku Práca. Tieto noviny sa mi totiž už vtedy zdali príliš opatrné a konformistické. Reakcia však bola kladná. Esej uverejnili a už na druhý deň som sa dozvedel, že iba v redakcii Práce sa urobilo niekoľko stoviek jej xerokópií.
Pre mňa to znamenalo jediné, že treba z toho urobiť knihu. A tak o niekoľko mesiacov uzrela svetlo sveta moja prvá kniha v slovenčine s rovnakým názvom Superslovák Vladimír Mečiar. Kniha mala úspech a ja som získal mnohých sympatizujúcich čitateľov. Našli sa však aj nevraživci.
Reakcia obyčajných ľudí na knihu mi poskytla prvý obraz toho, aký je v skutočnosti slovenský čitateľ a čím sa líši od ruského. Spomínam si, ako ma raz v meste zastavila jedna známa ruštinárka a dôležito povedala: „Samozrejme, vy si to môžete dovoliť napísať, lebo ste Rus. Ale Slovák by sa niečo také neodvážil napísať“.
Veľmi dlho a sústredene som vtedy premýšľal, čo mi tým vlastne táto ctená dáma chcela povedať. Napokon som to pochopil tak, že Rus si môže dovoliť vysloviť odvážne a buričské názory, lebo jeho nepotrestajú, kým Slováka by určite potrestali. Ďalšia známa ruštinárka mi položila zvláštnu, priam filozofickú otázku: „Smie človek vysloviť svoj názor?“ Potešila ma tým, že moju knihu prijala ako autorský názor. Otázkou ma však zaskočila. A prečo by nesmel? – nechápal som. Veď máme demokraciu a občiansku spoločnosť, víťazí pluralita a sloboda názorov.
Bol by som rád, keby ma čitateľ správne pochopil – až dnes, s mojimi terajšími skúsenosťami si dovoľujem o týchto súvislostiach ironizovať. Ale vtedy, podobne ako ostatní, som prijímal nové pravidlá za naozaj nové a v mnohom im veril. Možno sa budete smiať, ale veril som v slobodu tlače. Bol som preto ohúrený, keď vtedajší vládny denník Slovenská Republika uverejnil veľký článok s titulom: Kto je Sergej Chelemendik. Text bol napísaný v štýle literárneho udania stalinských čias – po textoch tohto typu v tom období človeka hneď popravili ako nepriateľa ľudu.
Autorka článku vysnorila o mne všetko, čo len mohla, dokonca si dala tú námahu, že zašla aj na ruské veľvyslanectvo s hlúpou otázkou, prečo som tak nepekne napísal o Mečiarovi, keď som Rus, a Rusi majú predsa Mečiara radi. Alebo aspoň by mali mať. V závere článku autorka v súlade s vlastnou logikou dospela práve k takémuto záveru: ak autor až takto napísal o Mečiarovi, to znamená, že nie je Rus.
Spomínam si aj na reakcie kníhkupcov, ktorí sa sťažovali, že Mečiarovi stúpenci kupovali túto knihu kvôli peknej obálke, a keď si ju prečítali, snažili sa ju vrátiť a pýtali si naspäť peniaze.
Takto sa začalo moje nové životné obdobie – začal som písať texty, ktoré nazývam politická próza. Pri ich tvorbe som sa dosť dlho nezamýšľal nad dôsledkami. Keby mi vtedy, pred ôsmimi rokmi, bol niekto ako v kine ukázal, s čím všetkým sa budem musieť v živote stretnúť práve kvôli tejto politickej próze, musím úprimne priznať, že neviem, či by som to všetko robil.
Nielen preto, že byť nezávislým autorom je ťažké a nebezpečné akiste nielen na Slovensku. Knihy píšem preto, lebo verím v silu slova, lebo som bol v tejto viere vychovaný. Písal som a píšem knihy o slovenskej politike v nádeji, že zmením niečo k lepšiemu. Táto nádej však po všetky tieto roky pozvoľne a bo¬ lestne skomierala.
Jedno z mojich veľkých osobných rozčarovaní posledných rokov spočíva v tom, že aj napriek početnej čitateľskej obci nemôžem povedať, že by moje knihy menili svet k lepšiemu. Možno, iba nedokážem vidieť a pocítiť tieto premeny. A možno, čas literatúry jednoducho navždy odchádza do minulosti a zmeniť niečo dokážu už len televízni autori, ktorých dôkladne vyberajú a pripravujú na to, aby slúžili mocným tohto sveta. Spisovateľom tak zostáva iba úloha pozorovateľov, kronikárov, fanatických hľadačov pravdy, ktorí píšu svoju pravdu pre tých, ktorým sa, hádam, niekedy zachce vyhľadať ju v knihách.
V závere úvahy o význame literatúry v súčasnom svete sa opäť vraciam k jednej z mojich najobľúbenejších kníh – k Dostojevského románu Besy. Takmer štyridsať rokov pred vypuknutím krvavej revolúcie v Rusku Dostojevskij uvidel, predpovedal a opísal všetky jej hrôzy v podobe veľkolepej, hypnoticky presvedčivej metafory. Román Besy si za týchto štyridsať rokov pred revolú¬ ciou roku 1917 prečítali prakticky všetci vzdelaní Rusi, počínajúc cármi a dvorom až po revolucionárov. Lenin ukrutne nenávidel Dostojevského práve kvôli tomuto románu a jeho autora označil za reakcionára. Román Besy teda čítali všetci, spoločnosť bola vopred upozornená geniálnym prorokom, ktorý sa v dvadsiatom storočí stal jedným z najväčších spisovateľov nielen pre Rusko, ale aj pre celý čitateľský svet. A čo nasledovalo? Pomohlo vari niekomu toto varovanie, zabránilo tomu, aby sa stalo to, čo sa udialo v Rusku a otriaslo celým svetom? Nie. Knihy nemenia svet, ale jednoducho si žijú svojím vlastným životom.
Nemecký filozof a romantik Nietsche by sa asi pomiatol, keby mu povedali, že jeho menom nacisti budú raz posväcovať plynové komory. George Orwell s jeho aristokratickou anglickou výchovou by nevydržal ani jeden deň v súčasnom mediálnom svete, o ktorom sa občas dá povedať, akoby bol vybudovaný podľa receptu prevzatého z jeho slávneho románu 1984. Pravda, v tomto románe obrazovky a kamery každého len sledovali – Orwell si nemohol predstaviť, že všetko bude oveľa jednoduchšie a strašnejšie. Obrazovky budú každému, všetko a vždy ukazovať a prikazovať – a vtedy nevyhnutnosť dozerať na ľudské stádo, zhypnotizované televíznym žiarením, jednoducho odpadáva.

SLOVENSKÝ ŽIVOTNÝ ŠTÝL
Slováci ako fenomén

Najprv sa pokúsim sformulovať to najdôležitejšie o Slovákoch v podobe niekoľkých východiskových téz, ku ktorým sa potom budem neraz vracať.
Slováci sú zdravý vidiecky národ, jeden z mála v Európe rozvrátenej ustavične sa meniacou mestskou civilizáciou. Dodnes si uchovávajú náboženskú vieru svojich predkov – slovo „veriaci“ im hovorí oveľa viac než mnohým ich susedom.
S vierou Slovákov súvisí aj duchovná a charizmatická podstata tohto národa, jeho vnútorný prirodzený optimizmus, radosť
zo života a osobitý, priam detsky bezprostredný a čistý vzťah k prírode a k sebe navzájom.
Napriek svojmu odjakživa podriadenému postaveniu, Slováci si dokázali zachovať vnútornú dôstojnosť – fenomén, ktorý je
pre mňa najväčším tajomstvom slovenskej duše. Slováci sa vždy niekomu podriaďovali, ale otrokmi sa nestali – tak ako sa nimi stali Rusi alebo Poliaci. Toto tajomstvo sa dá vysvetliť stáročnou izoláciou slovenských dedinských občín od európskeho diania, neúčasťou Slovákov v rozhodujúcich európskych udalostiach, ktorými boli veľké vojny.
Slováci sú vo svojom patriarchálnom konzervativizme národ idylický. Nie je vecou náhody, že v Európe len slovenské ženy doposiaľ nosia ľudový kroj. Prirodzene, iba staršia generácia
a iba na dedine, ale nosia. Pričom celkom bezprostredne. Zhrbené babky v koketných krátkych sukniach žijú možno len na Slovensku.
Po tom ako Slováci vstúpili do komunistického a následne
do postkomunistického obdobia, pod tlakom vonkajších faktorov boli nútení veľmi intenzívne prežívať procesy, ktoré v iných európskych krajinách trvali celé stáročia – industrializáciu, urbanizáciu a zároveň nové procesy posledných rokov, ktoré sa zvyknú označovať ako trhové reformy. Intenzita zmien, počínajúc dvadsiatymi rokmi dvadsiateho storočia, sa pre Slovensko a Slovákov stala faktorom silného stresu. Veľká časť obyvateľstva opustila v tridsiatych rokoch krajinu a stratila svoju identitu. Tento stres do istej miery zmenil slovenskú povahu. Nie náhodou starší ľudia hovoria, že voľakedy boli ľudia lepší. Táto banálna veta má, pravdepodobne, pre Slovensko svoj osobitný význam.
V súčasnosti sa Slováci a Slovensko nachádzajú na historickej križovatke, bez toho aby si to uvedomovali, čo samo o sebe nemusí byť zlé. Dejiny majú Slovákov rady možno práve preto, že Slováci sa nesnažia dejiny spochybňovať, tobôž meniť.
Slovenská dedinská ohraničenosť

Musím priznať, že ak by mi niekto pred pár rokmi povedal, že sa usadím v prostredí, ktoré budem úprimne a odôvodnene nazývať vidiecke, bol by som nechápavo pokrčil plecami. Medzičasom si s každým pribúdajúcim rokom čoraz viac uvedomujem, že celé Slovensko ešte stále pôsobí ako dedina. Pritom však dedina zvláštna, vľúdna, k cudzincom tolerantná, ktorá nevyžaduje
od každého stopercentnú identifikáciu s občinou. Neponáša sa
na drsný, pochmúrny a despotický svet ruskej dediny, ktorú skazilo dlhotrvajúce nevoľníctvo a nekonečné vojny.
Svet slovenskej dediny je doposiaľ uzavretý sám do seba – a v tom tkvie jeho hlavné čaro. Je to jednoliaty spoločenský organizmus, ktorý žije podľa svojich vlastných zákonov. Toto platí pre každú dedinu, vrátane etiópskej či filipínskej. No jestvujú dediny choré, umierajúce, nezrelé či nevyvinuté. Slovenská dedina je však ešte stále zdravá a silná ako dobre vypálená slivovica. Slováci si to neuvedomujú, podobne ako zdravý nevníma svoje zdravie, kým neochorie.
Pritom všetko to, čo je charakteristické pre akúkoľvek dedinskú občinu, Slováci majú v plnej miere vyvinuté. Avšak bez extrémov a tráum vyvolaných nepriateľskými vonkajšími silami. Preto keď slovenskí národniari hovoria, ako Maďari po stáročia utláčali Slovákov, akosi sa tomu nechce veriť. Stopy tohto útlaku nevidieť. Odhaliť ich je rovnako ťažké, ako keď ruský alebo poľský sedliak márne by sa pokúšal skryť otrockú minulosť svojich predkov. Jedinou stopou je inštinktívne nepríjmanie Maďarov zo strany Slovákov, aj napriek častým zmiešaným manželstvám.
Pre dedinského človeka je svet za hranicami jeho dediny zásadne odlišný. Je to iná planéta, kde veci sú iné, ako majú byť. Je to vonkajší svet, kde všetko je cudzie, a preto vzbudzuje obavy. Aj stromy, aj tráva sú v ňom iné, nehovoriac už o ľuďoch. Je to neznámy svet, pričom – a v tom je špecifikum dedinského vedomia – spoznávať tento cudzí vonkajší svet sa ani veľmi nežiada. Takéto poznávanie sa považuje za činnosť márnu, neužitočnú z hľadiska toho, čo sa deje doma.
Odtiaľto pramení tradičný dedinský výsmech kníh, v ktorých sa spravidla o rodnej dedine nič nepíše, teda píše sa o čomsi cudzom. Odtiaľto pramení prirodzené pohŕdanie čitateľmi kníh, v dedinskom chápaní povaľačmi, ktorí sa snažia spoznať to, čo netreba vedieť. Namiesto toho aby radšej šli okopávať záhradu. Naozajstní dedinčania okrem Biblie pravdepodobne nič nečítali, pokým sa neobjavili časopisy typu Záhradkár alebo Bývanie, ktoré napokon priniesli to, čo je užitočné aj pre dedinu.
Slováci sa chcú dozvedieť čo najviac o tom, čo sa deje v ich dedine. V tomto smere je ich zvedavosť nenásytná, no o udalosti vonkajšieho sveta v zásade nemajú až taký záujem. Ak sa, napríklad, niekto chystá stavať dom alebo si pokryl strechu novým materiálom či, nedajbože, rozbil niekomu v krčme nos, ak najväčší dedinský fičúr Fero pomiloval netýkavku Anču, všetky tieto udalosti vzbudia ten najsilnejší analytický a čisto praktický zᬠujem celej občiny, ktorý je neporovnateľný s akousi čisto abstraktnou vojnou alebo revolúciou. A to aj vtedy, ak revolúcia vypukne v susednej Viedni. Dokonca aj keď v dôsledku vojny do dediny prídu cudzí vojaci. Toto všetko sa stane až niekedy potom, a možno aj nie. Dôležité je čosi iné – Anča predtým nikoho nemala, a teraz, hľa, odrazu zhrešila s Ferom. To je tá praktická téma, ktorá vyzýva ku konkrétnym činom: neskúsime teraz aj my?
Slováci niežeby si neuvedomovali, že predvídať vojnu a príchod cudzích vojakov môže byť dokonca veľmi užitočné. Uvedomujú si to. Veria však len vlastným očiam a vojna sa pre nich stane realitou až vtedy, keď sa objavia cudzie tanky. Mimochodom, to je jedno z vysvetlení, prečo udalosti roku 1968 vyvolali u Slovákov taký šok.
Myslenie Slovákov je dedinsky konkrétne. Dejiny ich naučili, že na vonkajšie udalosti nemožno vplývať, preto ani nemá zmysel ich skúmať. Treba o nich vedieť iba do takej miery, do akej preniknú do života dediny. Táto prirodzená ohraničenosť dedinského myslenia spočíva v prostej zásade: až keď bude vojna, až vtedy začneme plakať.
Najpodstatnejšou, aspoň z môjho hľadiska, zostáva otázka: čo každý konkrétny Slovák považuje za svoju dedinu? Pritom nie je dôležité, že Banskú Bystricu alebo Bratislavu nazýva mestom a hrdo sa cíti byť mestským človekom – vôbec nejde o to, ako to pomenuje. Dôležitá je otázka, či pre tohto mešťana je hranicou jeho dediny Bratislava, alebo, čo je typickejšie, má ešte chalupu niekde na Myjave, kde je tiež jeho dedina. Nie taká ako Bratislava, ale aj to je jeho dedina. Jeho manželka má tiež svoju chalupu, ale už pri Zlatých Moravciach. Lenže tam už je takým istým cudzincom, ako jeho manželka na Myjave.
Alebo žeby Slovák považoval za svoju dedinu celú krajinu? No to už je štátnik! Osobne som takých ľudí medzi politikmi videl málo. Prirodzene, tvária sa, že celá krajina je pre nich rodná dedina, všemožne sa usilujú votrieť sa do priazne voličov, lenže v skutočnosti ich dedinský svet tvorí niekoľko ostrovčekov, kde sa cítia byť doma.
Azda sa nájdu aj takí ľudia, ktorí za svoju dedinu považujú celú Európu, ba dokonca celý svet. Jedného takého Slováka
z podobnej úchylky dávno podozrievam. Možno s ním akurát súcitiť: ak považuje svet za niečo, čo sa podobá na slovenskú dedinu, taký človek musí denno-denne opätovne prichádzať o rozum a dopúšťať sa nekonečných hlúpostí. Celý svet, bohužiaľ, už nie je dedina, tým viac nie taká pekná ako slovenská.
Holubičí národ

Mierumilovnosť Slovákov očividne viedla k vzniku tohto slovného spojenia. Mne osobne hovorí málo – nikdy som nemal rád holuby, lebo som vyrastal v Moskve, kde tieto vtáky boli neodmysliteľnými obyvateľmi každého smetiska. Holub je teda pre mňa špinavý tvor, čo sa ku Slovákom vôbec nehodí.
Na začiatok ilustrácia holubičej povahy. Stál som raz v rade
na hraničnom priechode Berg z rakúskej strany a nechtiac som bol svedkom malého medzinárodného konfliktu. Do vedľajšieho radu, vyhradeného pre nákladné autá a oddeleného od hlavnej cesty radom betónových stĺpikov, omylom vošiel Rakúšan
na drahej limuzíne s mladou slečnou na prednom sedadle. Hneď za ním prišiel kamión so slovenskou ešpézetkou a za ním vzápätí ďalší.
Asi päťdesiatročný Rakúšan spočiatku sedel v aute a obzeral sa okolo seba, lebo očividne sa nevyznačoval prenikavým umom. Keď mu napokon svitlo, že je zo všetkých strán obkolesený nákladnými autami, urazil sa na osud, vyskočil von z auta a začal čosi nahlas kričať po nemecky najprv iba sám pre seba. Potom podišiel k slovenskému kamiónu, ktorý stál za ním, a kričal ešte hlasnejšie, tentokrát už na šoféra. Pritom rozhadzoval rukami a vyzýval Slováka, aby sa zúčastnil dialógu.
Slovenský šofér zroloval okienko nákladiaku a s ľahkou zvedavosťou pozoroval Rakúšana z takmer dvojmetrovej výšky. Nevidel som, aký bol veľký, ale jeho tvár bola pokojná a sugestívna.
Rakúšan začal výrazne mávať rukami, naznačujúc, že Slovák musí vycúvať s kamiónom a pustiť ho, hoci za kamiónom pribudli v rade ešte tri ďalšie.
– Neexistuje, – odvetil Slovák, ohliadnuc sa za seba. – Choď sa najprv dohodnúť hen s Turkami, aby vycúvali, a potom vycúvam ja.
Podotýkam, že Slovák toto všetko vysvetľoval hysterickému Rakúšanovi rýdzou slovenčinou, no napriek tomu Rakúšan všetko pochopil. A začal Slováka zasypávať nadávkami, z ktorých som rozumel ja – aj šofér – slovám idiot a kretén.
A vtedy prišla holubičia reakcia šoféra kamiónu. Sčervenel v tvári, zvýšil hlas a povedal Rakúšanovi:
– Čo si to povedal? Ešte raz to povieš – a uvidíš, čo ti urobím!
Rakúšan znova pochopil, odstúpil od kabínky kamiónu a pokračoval v nadávkach, ale už celkom nepresvedčivo a, bohvie prečo, teraz už najmä smerom k dáme v svojom aute. Odrazu však ožil, akoby si spomenul na niečo dôležité, priskočil ku kabínke a zakričal na šoféra fistulou:
– Mečiar!
Vyzeralo to tak, že po idiotoch a kreténoch slovo Mečiar zostalo poslednou zbraňou v jeho arzenáli.
Rad čakajúcich sa pohol a ja som musel ísť dopredu, preto neviem, ako sa skončila táto malá susedská potýčka. V pamäti mi zostal obraz slovenského šoféra, ktorý pokojne, bez námahy,
bez hysterických výkrikov a soptenia sľúbil susedovi „niečo urobiť“ tak solídne a presvedčivo, že ten okamžite pochopil.
Otázka, či by Slovák splnil svoj sľub, keď sa ešte nachádzal
na rakúskom území a závisel od pracovných víz, ktoré vydávajú Rakúšania, zostala navždy bez odpovede. Myslím, že skôr nie. Nejde však o to. Podstatné je, že „urobiť niečo“ Rakúšanovi nebolo nutné, stačila mu „holubičia“ veta.
Slovenská mierumilovnosť je základná črta, ktorá vysvetľuje mnohé v dejinách i v súčasnosti Slovenska a Slovákov. Mám
na to svoju vlastnú teóriu. Zdá sa mi, že Slováci sa kedysi dávno zriekli zápasu o úrodné nížiny, ktorých obyvatelia ešte donedávna boli rozprávkovými boháčmi v porovnaní s horniakmi. Slováci zostali v horách a medzi vojnou a chudobou si zvolili chudobu. Blízko ležiace nížiny na juhu tak pripadli najmä Maďarom a na severe Poliakom. Zatiaľ čo Slovákom zostali Vysoké Tatry a malebné, no nie veľmi úrodné pahorkatiny.
Mierumilovnosť Slovákov si netreba pliesť so zbabelosťou. Slováci nie sú zbabelí – sú ostražití, citliví na akékoľvek zmeny v ich uzavretom dedinskom svete, ale dokážu sa efektívne, aj keď nenásilným spôsobom, postaviť na odpor voči votrelcom. Nie sú však schopní expanzie a vpádov.
Dedinský čas

Neraz som si v duchu hovoril, že ľudia na Slovensku sa správajú tak, akoby všetci doslova mali žiť po osemsto rokov. Či dokonca tisíc dvesto.
Slováci sa naozaj neponáhľajú, čo človeku, ktorý je vychovaný v trochu uponáhľanejších tradíciách, spôsobuje určité problémy. Občas sa totiž cítim ako človek, ktorý uteká v dave pomaly a uvoľnene kráčajúcich ľudí. Čas pre Slovákov plynie osobitne, po slovensky a nič s tým nenarobíš.
Doteraz ma vedia pobaviť telefonické otázky typu: „Po obede ste u seba? Tak ja sa teda po obede zastavím.“ Znamená to, že pre spolubesedníka je pohodlné a prirodzené považovať ma za stálu konštantu pripomínajúcu útes, ktorá sa stále nachádza v kancelárii a čaká naňho.
Obyčajne zvyknem odpovedať otázkou, kedy bude „obed“ a kedy sa začína „po obede“. Vtedy spolubesedníci prichádzajú
do pomykova, či, nedajbože, nepovedali niečo nevhodné. Pričom chyba nie je v nich, ale vo mne, pretože som si ešte stále nezvykol na špecifickú slovenskú časovú jednotku zvanú „po obede“.
Zatiaľ som si nedokázal zvyknúť ani na to, že väčšina Slovákov pravidelne mešká na rokovania. Pravda, aj ja sám som sa naučil trochu meškať, ale stále mám z toho výčitky svedomia. Často si pritom vybavujem v pamäti jedného nemeckého profesora, ktorý sa doslova zbláznil, keď ho vyslali učiť na kubánsku univerzitu Las Villas v meste Santa Clara – tam, kde som dva roky učil aj ja. Po mesiaci života vo vilke kubánskej univerzitnej dediny nemecký profesor upadol do stavu búrlivej pomätenosti a so zverským revom začal napádať všetkých návštevníkov, ktorí mu klopali na dvere. Onedlho za ním prišli ľudia z veľvyslanectva NDR a viac ho nikto nevidel. Prečo? Lebo pedantná nemecká nátura nezniesla rovnako pedantnú, ale kubánsku zásadu, ktorá sa vyjadruje slovom maňana, čo znamená „zajtra“.
S nemeckým profesorom sa vlastne nič také zvláštne nestalo. On iba každý deň chodil na katedru, kde mal prednášať sociálnu psychológiu, a skromne sa pýtal, kedy sa začnú jeho prednášky. Každý deň dostával jasnú, veselú a úprimnú kubánsku odpoveď – prednášky sa začnú maňana. Nemec prišiel „zajtra“ a všetko sa opakovalo. Vysvetľovali mu, že maňana pošlú list do Havany, aby získali povolenie zaplatiť nemeckého prekladateľa, ktorý mal tiež prísť z Havany. O týždeň sa ukázalo, že prekladateľ zatiaľ nemôže prísť, lebo je zaneprázdnený. Uplynul ďalší týždeň, prekladateľ sa už uvoľnil, opäť však nemohol prísť, lebo sa, pre zmenu, pokazil univerzitný autobus, starý asi päťdesiat rokov. V chápaní administratívy univerzity tento staručký autobus predstavoval jediný spôsob, ako dopraviť prekladateľa celých dvesto kilometrov, ktoré oddeľovali Santa Claru od Havany. A keď prekladateľ neprišiel ani ďalší týždeň, Nemec sa pomiatol a začal revať od zúfalstva.
Je príznačné, že Rusi so zásadou maňana nachádzali spoločný jazyk hneď od prvých dní. A iba tie najvytrvalejšie a najaktívnejšie ruské nátury nevydržali tropickú nenáhlivosť Kubáncov a pohrúžili sa do búrlivého pitia, pričom naň často zlákali aj ostrovanov nezvyknutých na drsný ruský alkoholizmus. „Hovoríš maňana, dobre teda. Tu máš, nalejem ti za pohárik, vypiješ si, a budeme mať maňana“.
Samozrejme, Slováci majú do Kubáncov, Latinoameričanov či románskych národov, ako sú Španieli alebo Taliani, ďaleko.
Na Slovensku by sa nemecký profesor nezbláznil, ale pravdepodobne by sa veľmi často hneval.
Na Slovensku svojou nepresnosťou hrešia najmä ľudia z oblasti služieb, teda práve tí, čo v zásade majú najmenšie právo meškať. Ak ste si kúpili nábytok, dokonca aj od zdanlivo solídnej firmy v centre mesta, a oznámili vám, že zajtra o jednej vám ho privezú, môžete si byť istí, že zajtra o jednej vám ho určite neprivezú. Možno, o druhej alebo o štvrtej. A možno, o týždeň.
Štvrťhodinové meškanie sa na Slovensku za meškanie ani nepovažuje. Stáva sa, že niekto sa omešká o polhodinu alebo hodinu. Pritom však treba uznať, že zatelefonuje a ospravedlní sa. Načas však chodia iba jednotlivci. Táto na Slovensku vzácna vlastnosť je pre mňa dôležitým ukazovateľom partnerovej úrovne. Tí, ktorí sú vždy presní, bývajú spravidla aj najprofesionálnejší a najspoľahlivejší.
Podstata slovenskej nepresnosti v mojom chápaní je nepresnosťou dedinských ľudí, ktorí majú času oveľa viac než peňazí, ba ešte viac ako práce. Preto čas, či už vlastný alebo cudzí, sa nehodnotí tak prísne a nekompromisne, ako to majú vo zvyku obyvatelia veľkých miest inde vo svete.
Väčšina Slovákov, bez toho aby si to uvedomovala, žije ešte podľa čisto dedinskej schémy merania času, kde presnosť zásadne nie je nutná, ba, naopak, považuje sa za škodlivú. Ak má napríklad Pišta meniny a večer zavolá kamarátov do krčmy, presný čas sa pravdepodobne vôbec neurčí. Čas – večer, miesto – krčma. To je všetko, presnejšie vymedzenie nie je jednoducho potrebné. Presný čas odmeriava na dedine iba zvon na kostolnej zvonici. Ale ani na omšu nechodia všetci včas. Veď kam sa podeje, nikam neujde.
Ak sa aj stanoví čas pre nejakú dôležitejšiu udalosť, akou sú povedzme Pištove meniny – napríklad prácu, schôdzu, pracovné stretnutie –, potom v rámci jednej dediny je presnosť opäť zbytočná. Meškáš, no a čo, veď si blízko. Ak je to súrne, vždy ťa môžu zavolať. Všetko je blízko, hneď poruke.
Viackrát som sa stretol s tým, že pre mnohých Slovákov je pres¬ nosť ako kategória jednoducho nepochopiteľná. Takéto nepochopenie môže demonštrovať človek, ktorý sa už narodil v slovenskom meste a prežil v ňom celý život. V tomto meste totiž plynie ešte dedinský čas.
Stavby na celý život

Predstavy Slovákov o čase sa najnázornejšie prejavujú pri stavbe domov. Asi nikde vo svete sa nestavia tak pomaly.
Pred šiestimi rokmi sme si na Záhorí kúpili chatu. Postavil ju otec rodiny, tak ako takmer všetci Slováci, svojpomocne, preto sa celý proces stavby pretiahol na veľa rokov. Dostavoval ju, už keď bol chorý, a keď ju napokon postavil, zomrel a zanechal ako dedičstvo dvom dospelým synom a vdove.
Synovia chceli autá, a nie chatu, na ktorej sa narobili tak, že dokonca aj mne sa žalovali na svoje ťažké, budovaním chaty pokazené detstvo. Preto ju predali nám a ja som si roky nemohol zvyknúť na to, že teraz je naša. Pred očami som mal obraz nebohého, ktorý sa snažil, staval a staval, pokým neodišiel do lepšieho sveta, a plody jeho práce sa ocitli v cudzích rukách, lebo jeho deti ich krátkozrako zamenili za autá.
Od tých čias som však začal pozornejšie sledovať, ako sa stavajú domy v našom okolí. Ukázalo sa, že nielen bývalý majiteľ našej chaty, ale aj všetci ostatní stavajú domy roky, ba celé desaťročia. Jeden sused veľa rokov dokončoval svoj dom a napokon sa doňho nasťahoval jeho syn. Lebo dom pre syna začínali stavať možno vtedy, keď syn sotva začal rozprávať. Raz, keď som bol uňho na návšteve, veľmi úctivo sa ospravedlňoval za to, že má v dome málo nábytku. Na nábytok ešte nie sú peniaze, povedal sused, sympatický, domácky založený muž, asi šesťdesiatnik. Počas rozhovoru však vyšlo najavo, že od miestneho urbariátu odkupuje susedný kúsok pozemku za šesťstotisíc. Takže šesťstotisíc na pozemok má, ale na nábytok už nie.
Zostal som ohromený a pozorne som sa naňho zahľadel. Múdra, sympatická a dôstojná tvár zrelého muža, ktorý však, bohužiaľ, nebude žiť osemsto rokov. Načo mu je ten pozemok, spýtal som sa v duchu. Mimochodom, momentálne stavia garáž, hoci jednu už má pod domom. Garáž pôsobí solídne a vyzerá drahšia než jeho fiat.
Pozorne som sa rozhliadol na všetky strany a všade som videl to isté. Ľudia mnohé roky stavali domy, prevažne vlastnými rukami, odopierali si veľa vecí, a keď domy postavili, šťastlivo zomierali. Kedy sa chystajú v týchto domoch žiť? – kládol som si otázku, na ktorú som zatiaľ nenašiel definitívnu odpoveď. Predbežná odpoveď znie: keď Slovák začína stavať svoj Dom, čas sa preňho jednoducho zastaví. Proces stavby Domu považuje, očividne,
za niečo posvätné, slávnostné, absolútne, niečo blízke k modlitbe, a teda dôležitejšie ako samotný výsledok, to jest hotový Dom. Lebo pre Slováka je Dom to najhlavnejšie. A jeho stavba je činnosť tak dôležitá, že času na Dom je vždy toľko, koľko treba. Hoci aj celý život.
Rozprával som sa s mnohými Slovákmi a pokúšal som ich. A prečo nepostaviť dom z ľahšieho materiálu? Povedzme z dreva. Alebo si kúpiť montovaný nórsky dom, ktorý sa dá postaviť
za dva mesiace.
Najlepšie mi na to odpovedal jeden môj známy, mladý podnikateľ. Povedal:
– Čo si, veď by ma otec vyhnal z dediny, keby som si niečo také postavil. Všetci si myslia, že nič nie je nad tehlu. Vieš, koľko padne na také domy tehly a betónu? Raz ich bude niekto musieť odpáliť vodíkovou bombou.
Najviac mi utkvela veta – „nič nie je nad tehlu“. Vidí sa mi, že som sa napokon dopátral príčiny takejto vášnivej oddanosti Slovákov tehle popri tom, že na svete existuje množstvo iných materiálov. Ide o to, že tehlový dom dakedy potom bude možné rozobrať a tehly znovu využiť.
Kto bude rozoberať a opäť využívať tehly, „nad ktoré nič nie je“, Slováka nezaujíma. Očividne to nebudú tí, ktorí stavali. Bolo by lákavé pripísať túto obetavú potrebu kapitálovej výstavby silným rodinným tradíciám Slovákov, ale podľa môjho názoru to nie je celkom tak.
Slováci tým, že stavajú sami pre seba, považujú za normálne, prijateľné a nevyhnutné, z pohľadu vlastného šťastia, stavať svoj Dom dlhé roky a vkladať do tejto stavby všetky zarobené peniaze. Lebo Dom je pre Slováka všetkým. A dokonca aj keď sa to podarí až na prahu staroby, pocity radosti a šťastia, ktoré Slováci prežívajú v procese tvorby Domu, dávajú ich životu hlavný zmysel. Aj keď všetci svorne budú tvrdiť, že je to otročina.
Slováci sú vo vyššej miere domácky založený národ a v tomto prevyšujú mnohých svojich susedov. Keby niekto pátral hlbšie, odhalil by, že Dom, napriek svojej pohanskej podstate, je pre Slováka hlavným náboženským symbolom, dôležitejším než abstraktné cirkevné svätyne.
Predstavy o priestore. Malacky – Slovenská Sibír

Dosť dlho som sa pokúšal pochopiť, čo pre Slováka znamenajú pojmy „ďaleko“ a „blízko“. Začnem historkou o dedovi našej kolegyne. Tento človek prežil celý svoj život na dedine vzdialenej dvadsaťštyri kilometrov od Prešova, kam občas chodieval. Trochu ďalej sa dostal iba raz v živote, keď bol na vojenčine neďaleko Vysokých Tatier.
Slováci sú domasedi, mimochodom, tak ako všetci dedinskí ľudia. Prirodzene, aj oni sa denne pohybujú nielen v ohraničenom priestore rodnej dediny. Vzdialenosti však doposiaľ merajú
na základe klasických dedinských predstáv. Blízko je to, čo je vedľa domu. Všetko ostatné je viac-menej ďaleko.
Živý príklad: existujú železnice a diaľnice. Prakticky takmer každá slovenská rodina má auto, ale Malacky vzdialené pätnásť minút jazdy od Bratislavy zostávajú pre Slovákov, ktorí žijú v hlavnom meste Slovenska, rovnako ďaleko ako kedysi. Ešte ďalej je Bratislava pre tých Malačanov, ktorí tam žijú trvalo a nedochádzajú do hlavného mesta do práce.
Rád by som teraz dal čitateľom jeden môj obľúbený test. Menší, nie veľmi drahý rodinný dom na okraji Bratislavy, napríklad v Dúbravke, stojí povedzme štyri milióny. Je to niečo, o čom snívajú skoro všetci obyvatelia dúbravských panelákov. Rovnaký dom v Malackách stojí skoro dvakrát menej, čiže dva milióny
a niečo. To už je takmer toľko, koľko stojí v Dúbravke štvorizbový byt. Otázka znie: prečo obyvatelia bytov v Dúbravke, odkiaľ je do Malaciek autom po diaľnici iba desať minút, nepredajú svoje byty a namiesto nich si nekúpia alebo nepostavia domy v Malackách? V mestečku, ktoré je tiché, pokojné, kde je zeleň, lepšie životné prostredie a to najhlavnejšie – diaľnica, voľná v akúkoľvek ročnú dobu. Stačí len, aby človek nasadol do auta, a o desať minút sa ocitne tam, kde býval predtým, teda v Dúbravke, odkiaľ je do centra autom ďalších desať minút.
Tento test som dal niekoľkým ľuďom. Ich prvá spontánna reakcia bola: Malacky sú ďaleko. Pýtam sa ich: a potom čo taký Pezinok, ktorý je bližšie iba o niekoľko kilometrov, ale časovo minimálne jeden a polkrát ďalej, lebo sa musí ísť cez celú Raču po úzkej ceste plnej áut? Aj ten je ďaleko? Nie, zaujímavé, Pezinok z akýchsi dôvodov už nie je tak ďaleko. Pezinok je ako Bratislava. Pezinok je mesto. Ale Malacky sú dedina.
Toto všetko nie sú iba slová. Ceny domov a bytov v Pezinku sú len o niečo nižšie ako v Bratislave, čo nesporne potvrdzuje jeho prestíž ako mesta.
Ostatné odpovede na môj test sa niesli približne v takomto duchu: to máme každý deň dochádzať? Koľko peňazí zožerie benzín? Malacky sú dedina, a my z mesta, tam vždy budeme iba cudzinci. Pre deti tam nie sú dobré školy. Čo na to povie rodina, ak my, Bratislavčania, sa presťahujeme do takého zapadákova? – čitateľov z Malaciek láskavo prosím, aby sa neurážali. Malacky nepovažujem za zapadákov, naopak, z môjho pohľadu je to sympatické mestečko.
K týmto odpovediam sa ešte vrátime. Teraz si však ozrejmime hlavnú odpoveď: Malacky sú ďaleko – takto Slováci jednohlasne hodnotia dvadsaťpäťkilometrovú vzdialenosť po diaľnici.
Keď som robil tento svoj malý výskum, snažil som sa obhájiť svoju pravdu. Prirodzene, ako človeku, ktorý do svojho tridsiateho prvého roku života strávil denne celé hodiny v moskovských dopravných prostriedkoch, ktorý iba na aute najazdil milión a lietadlom nalietal nespočetne veľa kilometrov, sa mi Malacky nezdajú ďaleko. Domasedom Slovákom – áno. V poriadku, uvediem však absolútne argumenty, ktoré z môjho hľadiska hovoria v prospech života v Malackách.
Argumentoval som takto: povedzme, že niekto má dom v Dúbravke, ktorý stojí štyri milióny. Keby ho vymenil za rovnaký v Malackách, človek, ktorý dostáva priemernú mesačnú mzdu na Slovensku 10 000 korún, sa stáva boháčom. V rukách drží kapitál
2 000 000 korún, ktorý sa rovná čistej mzde za dvadsať rokov! Toto mu nielenže vystačí na benzín, ale aj na auto. A ešte mu v rukách zostane kapitál, ktorý môže investovať a dostávať zisk. Teda prakticky tým, že sa raz presťahuje, prudko zvýši svoje spoločenské postavenie a svoje možnosti.
Moje argumenty, ktoré zneli tak lákavo, nemali absolútne žiadny účinok. A čo budeme v Malackách robiť? – taká bola všeobecná odpoveď, z ktorej vyplýval jasný záver: Malacky sú len
pre Malačanov. Ostatní tam nebudú šťastní ani vtedy, ak budú mať peniaze. Keď to rozšírime na: Trnava je len pre Trnavčanov, Nitra pre Nitrančanov atď. –, dostaneme plastický obraz slovenskej mentality, ktorá je doteraz stovkami nitiek priviazaná k rodnej dedine.
Iba Bratislava je pre všetkých, presnejšie, pre tých najúspešnejších, pre šťastlivcov. V Bratislave sa každý aklimatizuje, nikto tu nie je cudzí, dokonca ani macedónski Albánci, ktorí si, nevedno prečo, stihli „kúpiť“ polovicu starého mesta. Lebo Bratislava je hlavné mesto, kam všetci prišli len nedávno, a pôvodných Prešporákov tu treba hľadať lupou.
Vráťme sa ešte naspäť k peniazom a k našej, z môjho pohľadu, mimoriadne výhodnej a prostej ako pieseň komerčnej operácii dostupnej každému Bratislavčanovi, ktorého vlastníctvo dosahuje hodnotu štyroch miliónov. Iba poznamenám, že podľa mojich pozorovaní takýchto ľudí vôbec nie je málo. Dokonca aj keď priemerný Bratislavčan, ktorý žije v paneláku a sám seba celkom úprimne považuje za chudobného, pozbiera dohromady všetky svoje chaty, chalupy, záhrady, garáže, k tomu pridá byt a nekúpi si auto nevyhnutne za pol milióna, ale ojazdené za stotisíc, veľmi ľahko nahromadí vytúžené štyri milióny. A môže si pekne-krásne žiť v Malackách, ba dokonca ani nemusí pracovať. Môže, ale nechce.
Nebudeme teraz porovnávať, ako by sa v podobnej situácii zachovali Rusi, Američania alebo Nemci. Nebolo by to korektné porovnanie – Boh ich nemiluje tak veľmi ako Slovákov, a preto sa nikdy neocitnú v takej veľkorysej situácii. Ak sa však v nej nebodaj ocitnú, nepochybujem o tom, že sa ju poponáhľajú využiť.
Aj keď musím priznať, že slovenský vzťah k priestoru som Moskovčanom nikdy nedokázal súvislo a vierohodne vysvetliť, hoci som sa o to niekoľkokrát pokúšal.
Moskovčan v zásade nerozumie slovenskému postoju: akéže sú Malacky dedina, keď za desať minút autom si v meste a za dvadsať sa ocitneš v centre? Akéže problémy so školou? Deti sa budú dovážať do Bratislavy. Moskovčan by nikdy neuveril logike slovenského uvažovania. Jeho vzťah k priestoru je totiž diametrálne odlišný. Priestor hodnotí abstraktne a pragmaticky. Slovák – veľmi konkrétne a tradične dedinsky.
Slováci, napríklad, väčšinou jazdia vždy tou najkratšou cestou a neberú do úvahy rýchlosť presunu z bodu A do bodu B. To, čo je pre mňa ako bývalého Moskovčana celkom prirodzené – obísť centrum Bratislavy diaľničným obchvatom cez Petržalku, teda ísť o niekoľko kilometrov viac, zato rýchlejšie a uvoľnene –, je pre Bratislavčanov celkom neprirodzené. Radšej budú jazdiť cez centrum, lebo tak je to kratšie a zdá sa im to úspornejšie a rýchlejšie.
To isté sa dá aplikovať aj na cesty na väčšie vzdialenosti. Spravidla sa zvolí tá najkratšia cesta, ale nie tá najrýchlejšia a najbezpečnejšia. Po tejto najkratšej ceste Slovák jazdí roky – nemá sklony vyskúšať aj iné varianty. Akoby sa doslova bál každého kilometra navyše.
Slovenské predstavy o priestore pravdepodobne zostanú pre mňa záhadou na celý život. Mám také podozrenie, že tieto predstavy sa držia ani nie tak na možnosti reálne prekonať daný priestor, ako na čisto konkrétnych vizuálnych obrazoch. Ďaleko je to, čo je za riekou, za horou, za lesom. To, čo oko nevidí. Všeobecne povedané, to, čo je na našej strane rieky, je blízko, ale na druhej strane je už niečo celkom iné, teda ďaleko. Aj keď rieka môže byť široká iba päť metrov.
Raz som sa asi pätnásť minút nevedel dohodnúť so susedom na chate, keď som mu spomínal jeden stupavský obchod. Sused tvrdohlavo odmietal pochopiť a tvrdil, že v Stupave taký obchod nie je. Až keď som mu celkom presne opísal budovu a miesto, plesol sa po čele a povedal: „Ale veď to je v Máste!“
Nezasväteným malé vysvetlenie: Mást, ako už teraz viem aj ja, je časť Stupavy, ktorá sa začína za tabuľkou s označením Mást, umiestnenej asi sto metrov od Stupavskej pobočky sporiteľne, teda v mojom chápaní priamo uprostred mestečka. Ale iba pre mňa je to tabuľka. Pre miestnych obyvateľov je Mást doteraz kľúčovým pojmom.
Až potom mi napadlo, že zrejme ešte donedávna boli Stupava a Mást dve rozdielne obce. Dodnes sú možno čiastočne izolované, lebo Mást má svoj kostol.
Zvláštnosti slovenského vzťahu k priestoru sa v plnom rozsahu prenášajú aj na mestá. Náš panelák sa nachádza v Karlovej Vsi a približne dvesto metrov od neho ležia na kopci Dlhé diely, to však už je celkom iné sídlisko. Nezasvätení tomu nerozumejú a mysleniu cudzincov je to už celkom neprístupné. Všetci naši hostia, či už z Ruska alebo iných krajín, pochybovačne krútili hlavou, keď som sa im pokúšal vysvetliť, že ide o dve rôzne sídliská. Kdesi v hĺbke svojej duše si očividne mysleli, že si to, ako býva spisovateľským zvykom, iba vymýšľam. Nepochopili to hlavné – celá podstata spočíva v kopci. Karlova Ves, tak ako sa patrí na slovenskú dedinu, sa nachádza v doline, a Dlhé diely sú postavené na kopci, i keď nevysokom. A vŕšok Dlhých dielov, na ktorom sa začína ulica Hany Meličkovej, oddeľuje dve rôzne lokality. Pričom, aj keď ide len o dvesto metrov, ceny za byty v Karlovej Vsi a na Dlhých dieloch sa mierne líšia.
Urobme teda záver: celá záležitosť nespočíva v metroch, ale
v tom, ako Slováci tieto metre chápu. A chápu ich úplne po svojom.
Pekná slama, čo trčí z čižiem

Bratislava je na Slovensku jediné mesto, ktoré zodpovedá jednému z hlavných rozdielov medzi mestom a dedinou. Konkrétne ide o to, že v meste sú ľudia anonymní, ich správanie sa odvíja
od základného mestského pocitu: nepoznám nikoho a nikto nepozná mňa. Ostatné slovenské mestá, z hľadiska sociálnej psychológie, sú zatiaľ skôr dedinami, čo si ich obyvatelia neuvedomujú.
Dokonca aj také Košice s obnovenými a už zvädnutými fasádami tiež pripomínajú skôr dedinu ako mesto. Dokázať to nie je zložité. Stačí zájsť do Košíc a spýtať sa miestnych obyvateľov na zneužívanie moci miestnymi orgánmi, najmä tými minulými, ktorých sa už netreba báť. Hocikto vám ochotne porozpráva všetko alebo takmer všetko. Rozpovie vášnivo, s trpkosťou v hlase.
V Bratislave si na túto tému vypočujete oveľa menej a v celkom inej modalite. Hoci aj tu je to so zneužívaním moci všetko v poriadku. Bratislavčan väčšinou však nechce tak detailne ako Košičan vedieť, kto si čo na magistráte nakradol, a neberie to ako udalosť svojho života. Bratislavčan prijal mestskú konvenciu anonymity za svoju a šíri ju na všetkých obyvateľov mesta. Vrátane mestských orgánov. Že sa na magistráte kradne? Čo sa dá robiť, vždy sa kradlo a vždy bude. Čo s tým mám ja, najmä ak nemám šancu sa k nim pripojiť? Toto už je čisto mestský postoj.
Napriek tomu, Slováci väčšinou túžia byť mestskými ľuďmi. Mesto znamená prestíž, mesto poskytuje nové možnosti, mesto, to je zábava. Slováci by sa v súčasnosti mohli charakterizovať ako dedinský národ, ktorý hlavou už vliezol do úzkej mestskej brány, väčšina tela však zatiaľ zostáva na dedine. Dokonca aj v Bratislave sa mestská anonymita objavila iba celkom nedávno. Pred druhou svetovou vojnou bola Bratislava malebným útulným rakúsko-maďarsko-slovenským predmestím Viedne, teda tiež dedinou. Aj keď medzinárodnou.
Za päťdesiat povojnových rokov sa tu počet obyvateľov niekoľkonásobne zvýšil, pričom všetci prisťahovalci prichádzali z dedín. Z veľkej časti sa z nich stali prví slovenskí mestskí obyvatelia v pravom zmysle tohto slova. Prirodzene, nestali sa nimi oni, ale ich deti a vnuci. „Prvodobyvatelia“ Bratislavy, dnes ľudia pokročilého veku, zostali ľuďmi dediny spolu so svojimi tradičnými stretnutiami rodákov a spolužiakov a s neporušenými zväzkami s rodnými dedinami. Ich deti sa už urbanizovali a ich vnukov, teda generáciu súčasných bratislavských stredoškolákov, možno právom označiť za čistých mešťanov.
Za špecifikum slovenskej premeny dedinských ľudí na mestských považujem plynulosť a nenáhlivosť tejto transformácie napriek všetkým historickým kataklizmám. Dejiny na Slovákov tlačili zo všetkých síl, komunisti úderným tempom budovali priemyselné panelákové mestá, ktorými prepchali celé Považie a veľkú časť východného Slovenska.
Aj napriek silnému tlaku okolností, slovenskí roľníci, i keď boli prinútení zmeniť sa na robotníkov vyrábajúcich delostrelecké nábojnice v Považskej Bystrici alebo tanky v Martine, duchovne zo svojich dedín neodišli a výrobu tankov pojali ako nový druh sedliackej činnosti. Aj vtedy, keď časť z nich sa presťahovala na sídliská, ktoré zrazu všade povyrastali, Slováci v duši zostali sedliakmi, a práve to ich zachránilo pred zmenou na lumpen-proletariát.
Dejiny európskych krajín sú bohaté na takéto zmeny, bohaté
na ne je aj Rusko. Roľníci sa odrazu menia na robotníkov, a tí predstavujú v prvej a druhej generácii ľudí nešťastných, vytrhnutých zo svojich koreňov, ktorých tak s obľubou vykresľoval francúzsky klasik-naturalista Emile Zola.
Slovenská urbanizácia zatiaľ pôsobí celkom idylickým dojmom. Otec, ktorý sa narodil na dedine, v mladosti študoval
na univerzite a stal sa z neho docent. Jeho dcéra sa už narodila v Bratislave, tiež skončila univerzitu a stala sa profesorkou. Vnuci sa nepohnú od internetu a učia sa po anglicky.
Toto je ukážkový vzor. Prirodzene, nie všade to bolo takto. Pre európsku urbanizáciu platí skôr iná drsná schéma: otec, schudobnelý roľník, prichádza do mesta za prácou do fabriky, stáva sa z neho ožran, z dcéry vyrastá prostitútka, a syn sa mení na zlodeja. Na Slovensku sa, našťastie, táto štandardná schéma neuskutočnila. Prečo? Lebo Slovensko bolo a zostáva zdravou dedinou a zdravý dedinský prvok v nej doposiaľ prevláda. Preto, aj keď Slováci prichádzali pracovať do fabriky a dokonca sa sťahovali na sídliská v Žiline alebo v Ružomberku, dušou naďalej zostávali v svojej dedine, hoci túto dedinu ktosi silnejší naučil vyrábať chemické výrobky či papier.
Posun do mesta Slováci pritom jednoznačne považujú
za pohyb smerom hore po sociálnom rebríčku. Tí, čo zostali v dedinách, na novopečených mešťanov hľadia zdola nahor. Bratislavčanov však, ktovie prečo, svorne nemajú v láske.
Mám v svojej knižnici knihu ruského cestovateľa, zakladateľa vlastnej školy prežitia a Moskovčana. Prvým prikázaním tejto knihy sa stala rada: nikdy, za žiadnych okolností sa nepriznávaj, že si z Moskvy. V drsných ruských podmienkach takéto priznanie môže mať veľmi nepríjemné následky. Môžeš dostať po papuli už iba za to, že si z Moskvy. Sám autor knihy sa predstavoval vždy ako obyvateľ Krasnogorska – miest s podobným názvom je v Rusku neúrekom. Kniha ďalej obsahovala rady, že sa treba obliekať ako všetci, chodiť ako všetci, jesť to, čo jedia všetci, a zo všetkých síl sa usilovať splynúť s miestnymi obyvateľmi.
Slováci nemajú Bratislavčanov v láske zrejme z rovnakých dôvodov ako Rusi Moskovčanov. Bratislavčania sú bohatší, nafúkaní a snobi, majú veľa z toho, čo nemáme my, provinční ľudia. A najmä, ku všetkému prichádzajú ľahko, akoby zadarmo, lebo stoja pri válovoch a pri moci, a tam, v Bratislave, rozhodujú o tom, čo máme robiť, aj keď našim veciam vôbec nerozumejú.
Za slovenské špecifikum hraničiace s paradoxom možno považovať takýto fakt: tým, že Slováci nemajú Bratislavčanov v láske, akoby odmietali sami seba, lebo, znova zopakujem, Bratislavčania sú zatiaľ väčšinou rovnakí dedinskí ľudia ako tí, čo ich nemajú radi.
A naopak, platí, že hneď ako sa Slováci presťahujú do Bratislavy, snažia sa čo najrýchlejšie si povyberať slamu z topánok. Majú tendenciu správať sa blahosklonne voči rodnej dedine – je to istý snobizmus „čerstvo upečených“ mešťanov. Avšak táto povýšeneckosť nikdy neprechádza do opovrhovania či dokonca pohŕdania vlastnými dedinskými koreňmi, čo je veľakrát príznačné pre mnohé slovanské národy.
Ako Slováci pracujú

Často som sa stretával s tým, že Slováci sami seba označujú
za pracovitý národ. Môj postoj k uvedenému výroku je v zásade pozitívny. Na základe vlastnej skúsenosti s ním súhlasím, Slovákov by som tiež označil za pracovitých, aj keď s istými výhradami.
Začnime tým, že v mojom chápaní existuje veľa národov, ktorých Pánboh pracovitosťou ako potrebou ustavičnej, uvedomelej a kvalitnej práce jednoducho neobdaril. K týmto národom zaraďujem aj Rusov, a to i napriek očividným výsledkom činnosti mnohých pokolení Rusov v podobe obrovských teritoriálnych výdobytkov, kozmických rakiet, kolosálneho vojenského poten¬ ciálu a množstva iných tvorivých vynálezov, ktoré nie sú dostupné iným národom. Všetko to, čo sa dosiahlo, je hmatateľné a veľké, nie je však výsledkom ruskej pracovitosti.
Rusi radi pracujú a dokážu pracovať iba v určitých podmienkach. Ruská pracovitosť, to je buď explózia tvorivosti, alebo šturmovčina, hrdinský čin, alebo surové, čisto otrocké donútenie k práci.
Pracovitosť v mojom ponímaní je vlastná nielen Slovákom, ale aj mnohým iným európskym národom. Na prvé miesto sa priam pýtajú Nemci alebo Švajčiari, o ktorých pracovitosti nikto nebude pochybovať. Mimoriadne pracovité sú škandinávske národy.
Na Slovensku je málo známe to, čo vie napríklad každý Dán. Konkrétne, že ak existuje výber najať si na prácu Nemca alebo Dána, potom Nemci v severných oblastiach krajiny, ktoré hraničía s Dánskom, si najímajú Dánov. Považujú ich za poriadnejších a pracovitejších, než sú oni sami.
Pritom Nemci Dánov nemajú v láske, a Dáni Nemcov nemajú radi ešte väčšmi. Susedia v Európe a všeobecne vo svete z neznámych dôvodov nie sú naklonení k priateľským vzťahom,
bez ohľadu na všetky kvetnaté frázy na túto tému.
Samozrejme, Slováci nie sú ani Švajčiari, ani Nemci, tým viac Dáni. Slovenská pracovitosť je pojem dosť relatívny. Ak je, napríklad, reč o vlastnom dome, vtedy sa pracovitosť Slováka blíži k tomu najvyššiemu hodnoteniu. Keď Slovák zušľachťuje svoj dom, byt alebo záhradku, jeho pracovitosť je neobmedzená, pracuje s radosťou a vôbec nehľadí na čas.
Ak však ide o nájomnú prácu, vtedy je Slovák pracovitý už podstatne menej. Na základe vlastnej skúsenosti môžem povedať, že v oblasti mne blízkej, teda vo vydavateľskej a mediálnej, v Bratislave zastihnem ľudí na ich pracovných miestach a môžem sa
s nimi o niečom dohodnúť v intervale od deviatej do jedenástej. Toto je čas ich hlavnej pracovnej aktivity, vtedy sa riešia hlavné problémy.
O jedenástej prichádza čas obeda, ktorý sa predĺži približne
do pol druhej. Z uvedeného nevyplýva, že by Slováci trávili
na obede dve a pol hodiny. Vôbec nie. Môžu sa naobedovať už
za polhodinu, ale dve a pol hodiny budú naďalej zotrvávať v poobedňajšej sieste, vysvetľujúc to tým, že teraz aj tak nikoho niet, lebo všetci sú na obede.
Druhé obdobie pracovnej aktivity nastáva o pol druhej a je podstatne kratšie ako prvé. Dá sa povedať, že trvá asi hodinu, nanajvýš poldruha hodiny. Lebo už o pol tretej obyvatelia bratislavských kancelárií začínajú netrpezlivo pokukávať na ho¬ dinky, čakajú, kedy padla, a sú naladení riešiť všetky vaše problémy až zajtra. Prirodzene, od pol tretej Slováci nielen čakajú, popri tom aj pracujú, ale už netrpezlivo, s vidinou konca pracovného dňa. Uvedené sa v plnej miere netýka vedúcich alebo manažérov – títo ľudia nevyhnutne musia byť aktívnejší, lebo ich tlačia úlohy, ktoré treba riešiť.
Slovákov v práci charakterizuje najmä nenáhlivosť, spojená
so svedomitosťou a lojalitou vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi. To je niečo, čo sa mi veľmi páči, s čím som sa osobne, okrem Slovenska, stretol iba veľmi zriedkavo. Medzi Slovákom zamestnávateľom a zamestnancom sa uzatvára akási dohoda, často neverbálna: za toľko a toľko peňazí urobíš toľko a toľko práce. Nejde o zmluvu právnickú, ale morálnu, ktorá je postavená výlučne na svedomí a zvyčajne sa aj dodržiava.
Historicky sa veci vyvinuli tak, že pre Slováka je typickejšie predávať svoj pracovný čas ako výsledok vlastnej práce. Preto
na pracovisku je preňho charakteristická psychológia podriadeného, pričom nezáleží, či ide o vrátnika alebo ministra. Dôstojného, svedomitého, príjemného v komunikácii, ktorý však napriek tomu neberie na seba zodpovednosť za výslednú podobu činnosti. Podriadeného, ktorý sa neponáhľa, aby sa stal vedúcim.
Bol som prekvapený skutočnosťou, že slovenskí remeselníci vypočítavajú cenu svojej práce, vychádzajúc z pracovného času, a nie z toho, čo sa v konečnom dôsledku urobí. Keď som si najímal tesárov z Trnavy, povedali mi sumu za hodinu práce, čím ma zahnali do slepej uličky. Odkiaľ mám vedieť, koľko urobíte
za hodinu? – spýtal som sa, čím som zase ja zahnal do slepej uličky pracovitých, sympatických a svedomitých trnavských tesárov. Naivne totiž vychádzali z toho, že keď som sa ich už raz rozhodol najať, potom musím poznať aj výkonnostnú normu ich práce rovnako dobre ako Trnavčania.
Najať si ruského remeselníka, ktorého budete platiť od hodiny, je nemysliteľné. Bude akurát sedieť, popíjať vodku a dožadovať sa, aby mu za tento čas platili. Pričom človeka, ktorý si ho najme, bude považovať za totálneho idiota.
S trnavskými tesármi sme sa napokon dohodli a svoju prácu odviedli veľmi slušne, i keď, prirodzene, pracovali dlhšie, ako sa plánovalo. Preto aj robota vyšla o niečo viac, ako sme sa dohodli. V dôsledku objektívnych príčin sa práce ukázalo viac, než sa pôvodne zdalo.
Moje pokusy dohodnúť sa s majstrami na cene ich práce nezávisle od pracovného času sa stretli s nepochopením. Slováci odmietajú uvedomiť si to, čo sa mne zdá celkom prosté a jasné: ako dlho bude robiť svoju prácu, to je čisto jeho vec. Podobne ako ani ja nemôžem žiadať od svojich čitateľov viac peňazí len preto, že som nejakú knihu písal dlhšie než zvyčajne, tak ani tesári ma nemusia zaťažovať svojím časovým harmonogramom.
Napriek tomu, tesári nástojili na svojej zásade hodinovej mzdy. Nepochopil som to hneď, lebo keď sa so mnou dohovárali, súhlasne prikyvovali hlavami, pritakávali: áno, oni vedia, že sa teraz dohadujeme o cene za prácu. Potom však nasledovalo hlavné: bude to urobené za toľko a toľko dní, teda chcú toľko a toľko. A keď sa dní ukáže viac, vtedy bude aj viac peňazí. Prirodzene, dní aj peňazí sa ukázalo napokon viac.
Slabou stránkou slovenskej pracovitosti je, že Slovák, ktorého najali na prácu, iba neochotne berie na seba zodpovednosť
za konečný výsledok. Slovák sa teda považuje za výrobný nástroj, pričom nástroj dobrý, poslušný a svedomitý, ktorý nájomca môže používať podľa jeho kvalifikácie. Napriek tomu, konečná zodpovednosť za to, či dom náhodou nespadne, v chápaní Slováka neleží na stavbárovi, ale na majiteľovi domu.
Slovenský robotník tradične očakáva, že nad ním bude stáť gazda a dozerať na kvalitu jeho práce. Ak nad ním gazda nestojí, potom to nie je ozajstný gazda, a tak kvalita nie je preňho až taká dôležitá. A vtedy sa práca dá trochu aj odflinknúť.
Keď som najal partiu murárov, aby nám vykachličkovali kuchyňu a kúpeľňu, dopustil som sa klasickej chyby – nestál som nad murármi celý deň a nedozeral som na nich. Výsledkom toho bolo, že o niekoľko mesiacov kachličky začali odpadávať – murári ma nepovažovali za seriózneho gazdu a robotu sfušovali.
Slovák je dobrý robotník pri dobrom majstrovi, ktorý nad ním stojí a dodáva mu pocit istoty, že nekvalitnú prácu neprijme a vráti mu ju prerobiť. Navyše, celá pracovná psychológia Slováka je vybudovaná na prítomnosti takéhoto majstra. Ak reálne chýba, treba si ho vymyslieť alebo Slovák si ho vymyslí sám.
Väčšina Slovákov sa však neponáhľa, aby sa stala majstrami. Veľmi vysoko si cenia svoj pokoj, pohodu a nemajú radi zodpovednosť. Preto pracujú pomaly, uvážlivo, spoliehajúc sa na gazdu alebo majstra, ktorý si ich najal, a ustavične si overujú, či náhodou neprerobia, či za hodinu nevyrobili voľačo navyše za dohodnutých dvesto korún.
Vyrobiť za hodinu dvakrát viac a dostať dvakrát viac väčšina Slovákov nechce. Proti štyristo korunám namiesto dvesto by síce nikto nič nenamietal, nie však za takú krutú cenu. Slovák si vysoko cení svoj pracovný komfort a dokáže sa uspokojiť s málom.
Väčšine Slovákov je zatiaľ nedostupná podnikateľská logika: ak budem pracovať rýchlejšie a kvalitnejšie, potom sa o tom bude aj vedieť, získam meno a značku, viac objednávok, a teda aj viac peňazí, za ktoré môžem najať iných dobrých remeselníkov a ešte viac posilniť svoju značku. Výsledkom toho budem lepší než ostatní a neskôr budem prvý.
Slováci nechcú byť lepší než ostatní, chcú byť ako všetci ostatní. Alebo aspoň nie horší než ostatní. Nechcú byť prví, chcú zotrvať v útulnom a bezpečnom strede, kde hoci peniaze netečú prúdom, ale aspoň po celý čas kvapkajú.

SLOVENSKÁ ELITA
Čo je to elita

Najprv niečo o samotnom slove elita vo vzťahu k Slovensku a Slovákom. Pod týmto slovom nebudeme rozumieť najbohatších ľudí, teda privatizérov, ktorí dnes síce peniaze majú, ale zajtra už nemusia. Tým viac nie politikov, ktorých moc je na Slovensku ešte efemérnejšia než peniaze privatizérov. Elita je najrozumnejšia, najcieľavedomejšia a najčinorodejšia časť spoločnosti, ktorá nie vždy vzniká v podobe organizovanej skupiny. Najčastejšie sú to elitní jedinci. Elita býva často roztrúsená v rôznych spoločenských vrstvách tak ako zlaté kúsky v rude. Ozajstná elita spoločnosti sa dá rozpoznať nie podľa slov, ale podľa činov zasluhujúcich si úctu, uznanie, dokonca istý obdiv spoluobčanov.
Jestvujú pritom početné sociálne skupiny, ktoré sa sami považujú za elitu. V súčasnosti je to na Slovensku štandardný okruh – politici, veľkopodnikatelia, bankári, právnici, ľudia z médií plus, pre súčasnú Európu trochu neštandardne, duchovní predstavitelia. Existujú taktiež ľudia, ktorých okolie má sklony považovať za elitu – známe osobnosti, počínajúc športovcami až po naivnú missku, ktorá na okamih zažiarila svojou chutnou tváričkou na obrazovke. Skutočná elita sú však tí ľudia, ktorí reálne udávajú spoločnosti smer a hýbu ňou dopredu. Bez toho žeby som nejako osobitne kategorizoval, chcel by som sa podeliť o svoje dojmy zo slovenskej elity, tak ako ju vnímam ja.
Model „dobrý starosta“

V mojom chápaní sú to najlepší predstavitelia moci a politiky na Slovensku a doposiaľ ich je dosť. Pravdepodobne, sa to dá vysvetliť doteraz živými občinovými princípmi života a veľmi starou občinovou demokraciou, ktorá sa na Slovensku dodnes zachovala a úplne sa nerozpustila v mestskej odcudzenosti a anonymite.
Dobrý starosta zvykne byť vždy na očiach, vždy o všetkom a všetkých vie, ľudia tiež o ňom vždy všetko vedia a samotné podmienky občinového života ho nútia k tomu, aby bol spravodlivý. Túto spravodlivosť mu občina opláca podporou, ktorá sa občas odovzdáva z generácie na generáciu.
Dobrý starosta sa spravidla nesnaží vyšplhať až na samý vrchol. Je dobrý práve preto, že za životný cieľ si zvolil službu vlastnej občine, a nie cestu hore. Model dobrého starostu sa pritom môže rozšíriť na celú krajinu, ak krajinu budeme chápať ako obec. Ak by sa niekto seriózne zaoberal predstavami ľudí o najväčšom slovenskom politikovi porevolučného obdobia Vladimírovi Mečiarovi, ľahko by vycítil, že Mečiar pre svojich stúpencov je práve takýmto starostom, ktorý si Slovensko predstavuje ako niečo, čo sa zásadne nelíši od ich obce. Niečo ako Horná Dolná, ale oveľa väčšie.
Model „dobrý farár“

Takýchto ľudí je neporovnateľne menej ako dobrých starostov a nemusia to byť vždy kňazi. Sú to lídri v oblasti emócií, predstáv, ktorí udávajú smer duchovnému životu národa. Pre navonok patriarchálnu a idylickú katolícku slovenskú dedinu je celkom prirodzené, ak toto postavenie patrí naozaj dobrému a obľúbenému dedinskému farárovi. Takýto duchovný otec býva vždy predmetom hrdosti spoluobčanov a veľkej závisti obyvateľov susedných obcí, ktorí nemali na kňaza také šťastie.
Kňaz je kdekoľvek vo svete postavou politickou, nech by sám čokoľvek proti tomu namietal. Stelesňuje duchovnú moc, ktorá je doposiaľ v mnohých krajinách silnejšia než svetská. Kňaz často priamo zasahuje do politiky. Napríklad, počas zostreného politického zápasu na Slovensku sa objavil istý kňaz – politický publicista, ktorého knihy a vystúpenia v rozhlase mali svojho času úspech. Veľmi známa je tiež horlivá podpora katolíckej cirkvi jednej zo slovenských politických strán.
Ak však dedina nemá dobrého kňaza, potom na postavenie duchovného lídra obyčajne bývajú navrhnutí intelektuáli: učitelia, lekári, inžinieri – ľudia, ktorých informovanosť o vonkajšom svete do veľkej miery presahuje úroveň poznatkov ostatných členov občiny. Napriek tomu, že nepatria k cirkvi, títo elitní predstavitelia sú aktívni v rámci modelu „dobrý kňaz“.
Ak by sme opäť rozšírili model dedinského duchovného lídra na celú obec menom Slovensko, potom by sme narazili na veci paradoxné, občas priam komické. Ide o to, že takéto rozšírenie nielenže je opodstatnené, ale je aj jediné správne, lebo Slovensko, podobne ako iné krajiny s prevládajúcou vidieckou kultúrou, sa zmenilo na „televíznu dedinu“.
A v tejto dedine, najmä ak jej chýba dobrý kňaz, funkcie dušpastiera preberá na seba magická skrinka s modrou obrazovkou. O tom, že je to naozaj tak, sa môžete ľahko presvedčiť, ak sa porozprávate so samotnými farármi a vypočujete si, ako žiarlivo, občas priam nekresťansky zlostne sa vyjadrujú na adresu televízie a masovej kultúry. V spoločnostiach, kde dominuje duchovná moc, napríklad v mnohých islamských krajinách, je televízia zákonite obmedzená alebo sa jednoducho zakazuje, tak ako sa to udialo v Afganistane, keď k moci prišlo hnutie Taliban, ktoré dlhé roky zásobuje celý svet „duchovnou potravou“ pod názvom he¬ roín.
Ľudia hľadajú dobrého duchovného lídra na obrazovke, pretože taký je ich základný životný stereotyp. Ak takéhoto duchovného lídra obrazovka neponúka, potom dochádza k situáciám, ktoré hraničia s absurditou. Vtedy, napríklad, obyčajný novinársky táraj, ktorý týždeň čo týždeň pravidelne číta svoj text umiestnený nad kamerou, sa odrazu stáva na nejaký čas vplyvným publicistom.
A to aj napriek tomu, že obsahom jeho poslania sú nesúvislé, často zlostné táraniny a forma poslania zodpovedá tomuto obsahu. Novozjavený guru si rád vyberá nejakú stenu, čím špinavšiu, tým lepšie, a na jej pozadí s obľubou káže. Ľudia ho však počúvajú, lebo bez toho aby si to sám uvedomoval či želal, pre mnohých obyvateľov spadá do predstáv o modeli dobrého farára, ktorý síce rozpráva niečo nie veľmi zrozumiteľné, zato určite rozumné. V skutočnosti nepočúvajú jeho samotného, ale svoj vnútorný hlas, svoju vnútornú inštinktívnu potrebu vypočuť si kázeň, pri ktorej dojímajú nie jej slová, ale samotné počúvanie, samotná slávnostná situácia, samotný rituál.
Rusofili

Slovensko je jednou z európskych krajín, v ktorých existuje silná tradícia rusofilstva. Mnohí Slováci sa dokonca čiastočne s Rusmi stotožňujú, prirodzene, bez toho aby si to plne uvedomovali. Nestotožňujú sa však s reálnymi, živými Rusmi, ktorí žijú kdesi ďaleko v studenom nekonečnom Rusku, ale s akýmisi „Rusmi“ vybájenými až na úrovni slovenského Jánošíka, ktorí v takejto podobe existujú iba vo fantázii Slovákov. Raz sú to rozprávkoví bohatieri, inokedy bradatí sedliaci alebo miliardári – „noví Rusi“.
S fenoménom slovenského rusofilstva som sa po prvýkrát stretol pri čítaní knihy Ľudovíta Štúra, vydanej v ruštine v polovici devätnásteho storočia, podľa všetkého, za peniaze ruského veľvyslanectva vo Viedni, vyznačujúcej sa naozaj bezbrehým obdivom voči Rusku a ruským panovníkom. Kniha pritom nepôsobila podlízavo, bola úprimná, i keď veľmi naivná. Zrejme práve vtedy, v štúrovskom období, zapustilo slovenské rusofilstvo svoje korene – ruskí cári v priebehu celého 19. storočia vyznávali doktrínu panslavizmu a podporovali emancipáciu európskych slovanských národov, najmä Balkánu.
Slováci hľadajú v Rusoch to, čo im samým chýba – silu, bojovnosť, rozhodnosť a odvahu. Tieto vlastnosti hľadajú práve v Rusoch, nie v Maďaroch, Čechoch, ba ani v Nemcoch. A nachádzajú ich. Rusom sa tieto vlastnosti naozaj nedajú uprieť, veď práve vďaka nim ovládli obrovské divoké priestory a tie nepúšťajú z rúk.
Obdiv vo vzťahu k Rusom, pričom nielen zo strany Slovákov, ale takmer všetkých slovanských národov, s výnimkou Poliakov a čiastočne Čechov, má však tak trochu naivný, detský charakter. Takto ľahko a príjemne sa dá na obrazovke obdivovať africký slon, popíjajúc pritom pivo v útulnej obývačke. Veď slon je silné, múdre, ušľachtilé a veľmi veľké zviera. A takto, sediac pred televízorom, nikomu ani na um nepríde, že reálny slon môže podupať, dokaličiť, rozdláviť. Môže dokonca celkom banálne odľahčiť svoj žalúdok, pričom výsledný efekt bude diametrálne odlišný než ten, ktorý pri rovnakom procese dosiahne škrečok alebo holub. Ešteže slony nelietajú!
Poznám niektorých Slovákov, ktorí v Rusku žili celé roky, ale iba niektorí jednotlivci sa približujú k chápaniu toho, že slonia podstata Ruska zahŕňa do seba nielen krásu a ušľachtilosť. V Rusku existujú aj všetky kontrastné farby palety – despotizmus, otroctvo, krutosť. Ale toto všetko rusofilsky naladení Slováci dokážu nevidieť. Chcú sa totiž stotožniť práve s tým pekným veľkým slonom, ktorý tak dojímavo podopiera svoje mláďa.
Navyše, človek sa iba veľmi ťažko, bez toho aby si niečo vymýšľal alebo idealizoval, môže stotožniť s kmeňom, v ktorom nevyrástol. Viem to z vlastnej skúsenosti, aj ja som sa naučil vidieť v Slovákoch prevažne to pekné.
Možno v každom európskom národe žije v srdci ideálna predstava o inom národe, akomsi vzore, ktorý je podobný tomu nášmu, ale je lepší. Predovšetkým je silnejší a v ostatnom je taký ako my. Tento mýtus o silnom susedovi je dodnes stále živý a bude žiť ešte veľmi dlho. Taliani tak môžu nadšene vzdychať pri Francúzoch, Česi pri Nemcoch, Nóri pri Dánoch. Slováci tak vzdychajú pri Rusoch, i keď, prirodzene, nie všetci.
Rusofóbi

Na Slovensku existuje hŕstka ľudí, v ktorých všetko ruské vzbudzuje panickú hrôzu a nenávisť. Osobne som sa s týmito ľuďmi stretol iba niekoľkokrát v živote, ale dobre sa mi vrylo do pa¬ mäti, ako sa ma báli len preto, že som Rus, čím ma veľmi udivili.
Slovenskí rusofóbi sú prakticky bez výnimky aj slovakofóbi, teda ľudia, ktorí neznášajú svoj vlastný kmeň. Prečo to celé tak vyšlo, neviem, ale je to tak. Medzi slovakofóbmi a rusofóbmi má svoje miesto démonizácia všetkého slovenského, slovanského a hlavne ruského. Títo väčšinou naozaj nešťastní ľudia nemôžu odpustiť sebe, ako aj celému svetu, že sa nenarodili niekde v New Yorku, a sú naozaj presvedčení, že byť Rusom je ešte strašnejšie než byť Slovákom. Slovo Rus je pre nich nadávka.
Rusofóbi sa snažili zasiahnuť do môjho života dosť zábavným spôsobom. Z rôznych dôvodov o mne písali, že som Rus, a škodoradostne si mädlili ruky v presvedčení, že akonáhle sa čitatelia dozvedia túto hroznú správu, prestanú kupovať moje knihy. O niečo mladší rusofóbi odchovaní na tupých bojových filmoch, v ktorých Rus nutne musí vyzerať ako krvilačný divoch v kožušinovej čiapke, sú schopní celkom seriózne vyhlásiť, že Lev Tolstoj bol z KGB, lebo je Rus, a všetci Rusi sú z KGB.
Spomínam si na istú dosť príznačnú epizódu. V roku 1990 som istému rusistovi daroval svoj román Prepadová skupina, čerstvo vydaný v ruštine. Vtedy som ešte netušil, že mám dočinenia s rusofóbom. Bol som naivný. Myslel som si, že ak sa tento človek celý svoj dospelý život venuje ruskej literatúre a touto činnosťou sa živí, pričom nie zle, navyše, požíva všetky početné výhody aktivistu ZČSSP, potom nemôže byť rusofóbom. Vari sa dá zvoliť si za svoju životnú prácu nenávidenú kultúru nenávideného národa?! Ukázalo sa, že áno.
Keď si tento skrytý rusofób prečítal môj román, potešil ma nasledujúcou radou. Povedal mi:
– Je to dobrý román, dá sa ho preložiť. – Len mimochodom poznamenám, že napriek nenávisti k Rusku veľmi ho chcel preložiť a viackrát sa pýtal na výšku honoráru. – Ale musíš si zmeniť meno. U nás všetci tak nenávidia Rusov, hlavne teraz po revolúcii, že román ruského autora si zo zásady nikto nekúpi. Vymysli si nejaké pekné slovenské meno.
Táto veta z jeho úst o tom, že na Slovensku všetci nenávidia Rusov, bola pre mňa naozajstným objavom. Nikdy, ani raz som sa nestretol s nenávisťou voči sebe ako Rusovi. Dokonca ani tento skrytý rusofób svoju nenávisť nikdy neprejavil. Ak budem trochu netaktný, dalo by sa povedať, že od prvého okamihu nášho stretnutia bol úslužný ako cirkusový pudlík. Radil mi, aby som sa rozlúčil so svojím ruským menom, celkom úprimne, v snahe poslúžiť mi.
Symbolický je osud tohto môjho rusofóbneho radcu. „Vydupal“ si stáž v Spojených štátoch, kam odišiel, pričom vôbec neskrýval, že sa vynasnaží tam zostať. O rok sa však vrátil. Zrejme sa presvedčil, podobne ako väčšina slovakofóbov, že utáraným lenivcom sa v Amerike žije oveľa horšie ako na Slovensku. Ešte dodám, že spomínaný rusofób sa stal spisovateľom, píše a vydáva svoje knihy za cudzie peniaze. Napriek čisto slovenskému menu, jeho knihy nikto nepozná a nečíta.
Iná epizóda. Raz som bol pozvaný do priameho vysielania jednej súkromnej televízie, aby som porozprával niečo o tom, akú úlohu zohral Gorbačov v svetových dejinách. Téma sa mi zdala príťažlivá, preto som s pozvaním súhlasil. Moderátorka programu, veselá mladá žena, však namiesto rozhovoru o Gorbačovovi počas celej hodiny vysielania viedla čosi ako výsluch na tému, prečo ja, Rus, som prišiel na Slovensko. Spočiatku som nerozumel, čo táto dáma vlastne chce, neskôr mi došlo, že plní prefíkanú úlohu, lebo rusofóbi si vo svojej hlúposti myslia, že odrazu začnem nariekať či aspoň sa hanbiť za to, že som Rus. Efekt, ktorý sa dosiahol, bol však celkom opačný. Porozprával som o Moskovskej univerzite, ktorú som skončil, o ruskej literatúre, o tom, čo sa deje v ruskej politike. Dáma prišla do pomykova, potom zrazu prehodila výhybku a začala rozprávať o tom, aké je pekné, keď je niekto hrdý na svoj národ a kultúru. Zrejme mala na mysli, že hrdý som ja, a ona by tiež chcela byť rovnako hrdá. Celú vec trochu zveličila. Nie som až tak hrdý, skôr sa snažím načerpať čo najviac
zo studnice ruskej kultúry.
Rusofóbi sú prítomní aj v slovenskej politike. Sú organizovaní do útvaru ponášajúceho sa na sektu s hrdým názvom, ktorý kopíruje názov jednej z dvoch dominantných politických strán Spojených štátov. Táto sekta sa kvôli nekonečným nesvárom veľakrát štiepila a delila, premenovávala, no ľudia zostávali stále tí istí. Všetci sú politicky mŕtvi – definitívne, bez najmenšej nádeje na reanimáciu. Ich šťastie, že si to neuvedomujú, preto si skrášľujú svoje clivé dni a roky v rodnej, no nenávidenej krajine žabomyšími vojnami v parlamente a médiách. Tieto ťahanice napĺňajú ich existenciu akýmsi zmyslom. No vo svetle novej veľkej lásky Ameriky a Ruska týmto ľuďom onedlho môže začať byť dosť smutno. Americkí patróni im už-už môžu zakázať brechať smerom na východ. Potom im nezostane nič iné ako ticho a žalostne skuvíňať, s papuľami zarytými do bahna.
Národniari

Týchto predstaviteľov slovenskej elity je oveľa viac ako všetkých ostatných. Sú to ľudia, ktorí veľmi ostro pociťujú svoju národnú identitu a stále rozmýšľajú, hovoria a píšu o týchto pocitoch. Na tom by nebolo nič zlé, ale národniari, žiaľ, pôsobia aj ako hoci najpočetnejšia, ale najmenej akcieschopná časť elity, ktorá neprodukuje prakticky nič, okrem zvukov rôznej intenzity.
Neraz som už písal, že keby nebolo slovenských národniarov, Maďari by ich museli vyrábať vlastnými silami – tak objektívne hrajú už mnohé roky v prospech Maďarov všetci títo zástancovia tankového útoku na Budapešť. Práve oni, národniari, a vôbec nie Béla Bugár, tým viac poslovenčení slovenskí Maďari, „zabetónovali“ SMK na najprofesionálnejšiu a najstabilnejšiu stranu na slovenskej politickej scéne, ktorá točí Dzurindovou koalíciou, ako sa jej zachce.
Jalovosť slovenského národniarstva na úrovni reálnej politiky, podobne ako na úrovni mediálneho a kultúrneho vplyvu ma roky udivovala a dodnes udivuje. Existujú početné spolky, ktoré majú tisíce členov, existuje pološtátna štruktúra Matice slovenskej, existujú nekonečné schôdze, výzvy, petície a plány. Toto všetko sa ponáša na kuchyňu, odkiaľ sa ozýva šum a ruch, vo dne v noci sa z nej šíria všakovaké ľúbivé vône, no hotové jedlá z tejto kuchyne nikto nikdy nenesie.
Pred niekoľkými rokmi som sa náhodou zúčastnil jednej veľkej schôdze, ktorá sa konala nie hocikde, ale v samotnom vládnom rekreačnom zariadení v Častej Papierničke. Videl som tu niekoľko stoviek národne orientovaných intelektuálov v prepychu, za bohato prestretými stolmi, ktorí nerokovali o ničom inom ako o zložení novej slovenskej vlády. Pričom nevyhnutne s účasťou väčšiny prítomných. Spýtal som sa iniciátora tejto slávnosti, v čom spočívajú tieto veľkolepé plány: kto vlastne sú všetci účastníci – nová silná politická strana alebo sa ňou chystajú stať? Dostalo sa mi siahodlhej, mnohoznačnej a patetickej odpovede asi v tom duchu, že onedlho sa aj tak všetko rozsype a národ ich povolá, aby zachránili Slovensko, a vtedy prídu oni a zachránia ho.
Národniari milujú historické exkurzy a vždy začínajú Svätoplukom a jeho prútmi. Potom sa pokračuje Veľkomoravskou ríšou, za následníkov ktorej sa z istých dôvodov považujú. Odpoveďou na moje skromné námietky, že obyvatelia tejto ríše majú s dnešnými Slovákmi približne rovnako veľa spoločného, ako starovekí Rimania s počernými a neohrabanými obyvateľmi súčasného Južného Talianska, zvyčajne býva hnev národniarov. Rovnako obľúbenou témou je zápas s Maďarmi, ktorý hrdinsky vedú, a zákernosť Čechov, ktorí desaťročia ohlodávali chudobné Slovensko.
Zvlášť pálčivá je pre mňa téma Ruska, o ktorom si s prihliadnutím na to, že som Rus, považuje za svoju svätú povinnosť pohovoriť každý národniar bez výnimky. Národniari spravidla vedia, čo majú Rusi robiť, oveľa lepšie než samotní Rusi. V rozhovore so mnou sa snažia zo všetkých síl ukázať toto svoje poznanie. Nakoľko však udalosti, ktoré sa dejú v Rusku a vo svete, prijímajú v dosť patetickom duchu – a la útok na Budapešť, alebo, v horšom prípade, zatopenie Budapešti pomocou Gabčíkova, rozhovory s nimi mi zobrali dosť energie a k ničomu neviedli.
Po týchto vyššie uvedených pozorovaniach je na mieste otázka, či národniari naozaj predstavujú osobitý typ elity. Odpovedám celkom seriózne – áno, predstavujú, sú elitou v plnom zmysle tohto slova, lebo formujú verejnú mienku významnej časti Slovákov a nesú veľkú zodpovednosť za budúcnosť národa a štátu. Nie však za činy, ale nečinnosť, za táranie, ktorým sa tieto činy zamieňajú. Pričom vzácny a nezvratný čas, kedy by Slováci mohli riešiť dramatické problémy svojej budúcnosti, im preteká cez prsty ako voda cez riečicu.
Neschopnosť národniarov možno ilustrovať nesporným faktom: pozície ich politických organizácií a spolkov na zmiešaných územiach s Maďarmi sú neporovnateľne slabšie ako v odveky slovenskej Žiline či na Kysuciach. Tí reálni, konkrétni Slováci, ktorých záujmy národniari navonok obhajujú, v situácii, keď vzniknú reálne problémy s Maďarmi, týmto národniarom celkom opodstatnene nebudú dôverovať.
Slovakofóbi

Aj toto je dosť početná skupina slovenskej elity, ktorá sa sústreďuje takmer bez výnimky vo veľkých mestách a vyznačuje sa veľkým vplyvom v oblasti politiky a médií. Slovakofóbi sú ľudia, skupiny ľudí, celé spolky, dokonca politické strany, kde sa zišli ľudia, ktorí sú každý po svojom nešťastní z toho, že sa narodili na Slovensku, a nie kdesi inde, na nejakom dôstojnejšom a civilizovanejšom mieste. Preto Slovensko a všetko, čo sa s ním spája, v nich vyvoláva negatívne emócie, ktoré obvykle prechádzajú do otvorenej nenávisti.
Vždy ma zaujímala otázka, prečo teraz, keď sú hranice otvorené, títo ľudia, ktorí tak trpia v nemilovanej krajine, neodchádzajú tam, kde by ich lepšie ocenili, kde by zo seba striasli nenávidenú slovenskú identitu a stali sa rovnakými, ako sú tí, ktorých napodobňujú a ktorým závidia. Možnosti pre takéto riešenie mnohí slovakofóbi reálne majú. Prevažne ide o pomerne solventných ľudí, ktorí sú majitelia nehnuteľností, podnikatelia, ľudí z médií, kultúry a umenia. Sám pánboh im priam kázal, aby odišli do Ameriky, Austrálie či Kanady. Do susedného Rakúska alebo prinajhoršom do vyspelejšieho a civilizovanejšieho Česka. Slovakofóbi však nikam neodchádzajú. Pre tento zvláštny fenomén existuje niekoľko vysvetlení.
V prvom rade sa mi zdá, že keď preklínajú a nadávajú na Slovensko, nie sú celkom úprimní. Je tu viac pózy než reálnej frustrácie. Teda na Slovensku im vôbec nie je tak zle, ako to vyhlasujú pred druhými alebo dokonca sami pred sebou. Veď kde ešte by mali byt v centre mesta, chatu v horách a možnosť posťažovať sa navzájom na osud v kaviarni, a pritom dostávať za to peniaze! Občas aj veľké peniaze.
Druhý dôvod sa možno skrýva v tom, že v hĺbke svojej nespokojnej duše slovakofóbi tušia, že lepšie než v tejto „dedinskej diere“ im nebude nikde. Sú to ľudia rozmaznaní uvoľneným idylickým slovenským spôsobom života, z ktorých väčšina pobudla na miestach v ich ponímaní civilizovanejších a kultúrnejších a ktorí neveria v svoje sily, aby dosiahli to, čo majú na Slovensku, niekde na inom mieste. A dobre, že neveria. Nikto vo svete na nich nie je zvedavý – tak znie pre nich trpká pravda. Túto pravdu si mnohí uvedomujú, ale nemôžu sa s ňou zmieriť.
Určite mnohí moji čitatelia neraz videli unikátnu zábavnú televíznu reláciu, ktorá môže existovať iba na Slovensku. Táto relácia vnucuje divákom pocit, že Slováci sú prevažne nevzdelaní tupci, ktorí nedokážu spočítať dva a dva. Robí sa to jednoducho: vyberie sa zopár starých ožranov, z ktorých polovica sú Rómovia, a opýtajú sa ich, kde leží Antarktída. Ožrani nevedia, a teda sprostejšieho od Slováka vo svete len tak ľahko nenájdeš – robia radostný záver autori programu a o týchto záveroch dlho navzájom diskutujú s hosťami, často Čechmi, ktorí sú pozvaní na to, aby zhodnotili tuposť Slovákov.
To, že takáto zosmiešňujúca relácia existuje, sa vysvetľuje len vrodenou dobrosrdečnosťou a čisto panenskou mediálnou neskúsenosťou Slovákov. Väčšina z nich totiž považuje televíziu
za nového, dobrého pastiera a nečaká od svojich televíznych hviezd ani zákernosť, ani podlosť. Naivne sa nadchýna tým, že ich, obyčajných ľudí, pozvali do takéhoto slávneho programu a celá široká rodina ich teraz uvidí na obrazovke. Diváci v hľadisku sa na túto šou vyobliekajú ako do divadla alebo na svadbu a odmietajú uveriť tomu, že sa im otvorene a hrubo vysmievajú.
Je nemožné predstaviť si podobný program v Spojených štátoch, kde naozaj veľká časť obyvateľov je negramotná a nedokáže prečítať viac než niekoľko slov, aj to iba veľkými písmenami, a odmieta vykonávať v hlave elementárne sčítacie operácie – Američania jednoducho vsunú kreditnú kartičku do otvoru a idú ďalej. Ale keby týmto priemerným Američanom, ktorí naozaj osprostievajú a upadajú do depresie, keď majú za úlohu nahlas prečítať malý odstavec súvislého textu, niekto ukázal podobný amerikofóbsky program, rozniesli by televízne štúdio na kopytách.
V Rusku by si autor mohol dovoliť urobiť takýto program iba jedenkrát – potom by ho jednoducho nemal kto robiť. Takýto program nie je možný dokonca ani v českých médiách, ktoré sa radi pohrabú v špine. Ale na Slovensku je sila slovakofóbov takáto.
Podobných slovakofóbskych programov je v slovenských médiách veľa. Slovakofóbi v nich roznecujú svoju nenávisť a snažia sa liečiť si svoje komplexy. Akokoľvek smutne to však pre slovakofóbov vyznieva, normálni Slováci reagujú na výsmech celkom neadekvátne, naivne ako deti – tlieskajú. Dochádza tu k veľmi zriedkavému nepochopeniu medzi tými, ktorí sa snažia ponížiť, a tými, koho ponižujú. Slovakofóbi dychčia zo všetkých síl, a Slováci sa zabávajú.
Slovakofóbi sú vplyvnou časťou slovenskej elity. Sústreďujú sa v politike, dajú sa nájsť prakticky v každej politickej strane. V médiách jednoducho dominujú a vytvárajú silnú loby, ktorá Slovákom vykresľuje úbohý, zvrátený, komplexmi a nezmyslenými reflexiami prešpikovaný obraz sveta.
Stačí si len spomenúť, ako sa televízia zmenila na akýsi nekonečný underground, keď sa STV monopolne ocitla v rukách slovakofóbov. Pred divákmi sa odvíjala reťaz nezmyselných a fádnych pokusov o dokumentárne filmy a talk show prakticky iba
na jednu tému – prečo ich Pán Boh tak kruto potrestal, že sa narodili na Slovensku.
Najsmutnejšie je, že slovakofóbi vlastne sami nevedia, čo chcú, ako ďalej žiť, neurčitosťou sa trápia do takej miery, že väčšina z nich začína spochybňovať aj vlastnú od prírody danú sexuálnu orientáciu. Tu je prameň tak masívne mediálne živeného kultu inakosti, presnejšie, homosexuality.
Slovakofóbi sa zo všetkých síl snažia kydať tento hnoj
do okolia. A kydajú. Sú to naozaj traviči studní, ktorí každú novú studňu otravujú prakticky automaticky, bez nejakého strategického zámeru či jednoducho zmyslu, dokonca bez toho, aby elementárne predvídali to, že jedného dňa túto otrávenú vodu budú musieť sami piť. Napriek tomu, že Slovákov nenávidia, snažia sa za každú cenu tomuto národu vládnuť. Týmto sa pripravuje pôda pre budúce veľké zlyhanie slovenskej elity ako celku. Práve zlyhanie, nie zradu, lebo slovakofóbi nemajú čo zrádzať.
Prirodzene, čitateľom by sa teraz asi veľmi žiadali konkrétne mená, možno celé zoznamy. Nemám ich a ani ich nebudem mať. Takejto reklamy a vyznamenania sa odo mňa títo plytkí a defektní ľudia nikdy nedočkajú. Dôležité je však sledovať ich činnosť a rozumieť ich zámerom. Slovenská spoločnosť buď dozrie, pochopí podstatu konania slovakofóbov a navrhne vlastné, nie slovakofóbske alternatívy, alebo dozrieť nestihne.
Slovenská podnikavosť a slovenskí podnikatelia

Keď som žil v Bratislave asi druhý rok, obrátil som sa k do¬ movníkovi a údržbárovi budovy na Mierovom námestí (nazvime ho Alojz), kde sa vtedy nachádzal Kabinet ruského jazyka, s návrhom, či by mi na mesiac neprenajal jeho prázdnu chalupu v Orešanoch.
– Pozri, ja nie som nejako podnikavý! – znela prvá Alojzova veta, ktorý okamžite celkom úprimne navrhol, aby sme v jeho chalupe bývali zadarmo.
Slovo „podnikavý“ som vtedy počul po prvýkrát a zapamätal si jeho modalitu. Alojz toto slovo vyslovil s odtienkom pohŕdania, ba priam urážky, že by ho niekto mohol upodozrievať z toho, aký je on nedobrý, teda podnikavý.
Spolu sme navštívili dedinku Orešany za Modrou, prezreli sme si chalupu, zoznámili sa s Alojzovými početnými príbuznými, ktorí okamžite vytiahli domácu, dobre vypálenú slivovicu.
Pretože som šoféroval, nemohol som piť, a tak hlavný nápor slovenskej pohostinnosti zobrala na seba moja krehká žena, ktorá v živote toľko slivovice nevypila, a Alojz odchovaný na tomto nápoji. Výsledkom toho som si na spiatočnej ceste do Bratislavy vypočul sovietske pionierske piesne, ktoré žena s Alojzom duetom spievali, a čudoval som sa, aké hlboké vrstvy v pamäti dokáže slivovica poodhaliť.
Alojzovu chalupu sme si napokon nepožičali. Hlavne preto, že naozaj striktne odmietol vziať peniaze, považujúc to za hanebné. Na druhé leto som sa opäť pokúšal prenajať si chatu neďaleko
od Bratislavy. Ukázalo sa, že je to prakticky nemožné. Ponuka na trhu jednoducho chýbala. Rovnako ako chýba aj dnes, po rokoch prudkého rozvoja trhových vzťahov. Byty sa prenajímajú, ale chaty a chalupy, s výnimkou turistických centier, nie. Napriek tomu, že veľa chát a chalúp zostáva po celý rok prakticky prázdnych. Slováci ich však prenajímať nebudú – dnes už chápem prečo.
Pre nich to nie je podnikanie, ale správanie sa „pod úroveň“.
Po prevrate v roku 1989 osud zariadil, aby som sa ja, ktorý som dovtedy viedol život univerzitného učiteľa, stal podnikateľom-samoukom. Od tých čias som sa stretol s množstvom slovenských podnikateľov tých najrozličnejších úrovní. Toto sú výsledky mojich mnohoročných pozorovaní.
Naivní experimentátori

Dedina sama o sebe podnikateľov nevychováva, zvlášť patriarchálna, idylická slovenská dedina. Preto najrozšírenejšiu, najčestnejšiu a najneúspešnejšiu kategóriu podnikateľov, ktorí obvykle aj rýchlo skrachovali, možno označiť ako naivní experimentátori.
Sú to čisto dedinskí ľudia, nezávisle od toho, či sa sami považujú za mestských obyvateľov alebo nie, ktorí sa naivne rozhodli, že nová epocha im ponúkla možnosť zbohatnúť už len preto, že sa zrieknu odvekej dedinskej tradície a slávnostne vykročia na podnikateľskú cestu. Tento pre dedinského človeka naozaj ťažký krok experimentátori považovali za veľkú obeť a mysleli si, že už iba vďaka nej si úspech zaslúžili. Nechal som zamestnanie, predal chalupu, otvoril si pekáreň – neexistuje, aby som na nej nezbohatol.
Tu sa opäť vrátim k tomu, ako Slováci hodnotia svoj pracovný čas. Experimentátori sa najčastejšie ponosovali na osud, keď hovorili, koľko času a peňazí vynaložili na nové podnikanie,
a preto neúspech v podnikaní považovali za veľkú nespravodlivosť. Pritom títo naivní experimentátori sa hádzali do ľadovej prieruby ako ľadoví muži, ale plávať v ľadovej vode nevedeli. A keď ich chytali kŕče od chladu, na vine bola ľadová voda.
Navyše, väčšina z nich sa stala obeťou masívnej postkomunistickej trhovej propagandy. Objavil sa trh a teraz nám všetkým začnú líca ovísať od tučnoty. Mnohí tak uverili všade propagovanej slobode podnikania a všemohúcnosti trhu. Neskôr s hrôzou zisťovali, že vedľa ich malej pekárne privatizoval veľkú, donedávna štátnu, bývalý komunista, ktorý skôr než za babku rozpredal celý majetok pekárne a vyhnal robotníkov na ulicu, stihol prevalcovať aj ich, naivných nadšencov, ktorí do svojej pekárne vložili všetky rodinné úspory, zadĺžili sa, na všetkom šetria a naozaj pečú veľmi chutný chlieb, ktorý kupujú a chvália všetci z okolia. Pravda, dovtedy, pokým im niekto neponúkne lacnejší chlieb.
Pre lepšiu ucelenosť obrazu treba dodať, že najsilnejší a najvytrvalejší z naivných experimentátorov, ak je reč o pekároch, skrachovali už v druhom kole, keď sa dozvedeli, že väčší odberatelia chleba sa dohodli s tými istými privatizérmi veľkých pekár¬ ní na odbere chleba iba od nich, teda od veľkých. Marx označoval toto spájanie kapitalistických dravcov slovom monopol, od ktorého už nie je ďaleko k imperializmu, ktorí komunisti tak nenávidia. Takže práve títo ľudia privatizujúci veľké pekárne, spravidla bývalí komunisti podrobne oboznámení s Marxovým učením začali budovať svoje monopoly – po domácky „vypestované“ kartely na predaj surovín za veľkoobchodné ceny a dočasné syndikáty na odbyt tovaru. Drobným podnikateľom za to ponúkli „trhovú slobodu“, aby donekonečna rozvážali svoj chutný chlieb do rovnako smoliarskych večierok – po piatich bochníkoch do každej. Všetko v duchu toho, čo sľubovali nežní revolucionári: všetkým rovnaké šance.
Silní gazdovia

Zo slovenských podnikateľov sú najlepší. Bohužiaľ, je ich málo. Sú to ľudia, ktorí sa ukázali natoľko silní, že dokázali nájsť si svoju škáročku, zaujať v nej pevné miesto a ochrániť ju pred nekalou konkurenciou. Spravidla ide o drobných, stredných podnikateľov a remeselníkov.
Podniky silných gazdov zvyčajne bývajú rodinné. Silní gazdovia vnútorne zostali dedinskými ľuďmi a zároveň sa naučili „chodiť“ v mestských huncútstvách a špecifikách privatizačnej éry. Nezúčastnili sa však samotnej „prichmatizácie“ – niekto bol príliš svedomitý, inému sa jednoducho nepodarilo prebiť sa k privatizačnému kolesu šťastia.
Silní gazdovia, rovnako ako predtým, požívajú vysokú autoritu v svojich občinách, sú soľou národa, jeho jadrom. Práve preto takýchto sebestačných gazdov, ktorí dokázali všetko urobiť vlastnými rukami, sovietski boľševici svojho času nazvali kulakmi a po miliónoch ich ničili. Ak by ich nezlikvidovali, boľševici by nedokázali zlomiť chrbát veľkému roľníckemu národu, zmeniť ho na deklasovanú ľudskú masu bez koreňov a minulosti.
Privatizéri

O týchto ľuďoch sa toho popísalo už dosť. Dodám teda už len novú definíciu. Privatizéri sú šťastlivci, ktorým sa podarilo rozkradnúť obrovské štátne vlastníctvo, bez toho aby porušovali nedokonalé postkomunistické zákony vytvorené tými istými privatizérmi a pre privatizérov. Alebo tieto zákony porušovali beztrestne.
Privatizéri sú hlavní hrdinovia našich čias, podaktorých z nich poznám osobne, ale moje poznatky nestačia na to, aby som ich opísal ako typ. Podľa môjho názoru ide prevažne o náhodných ľudí, ktorí sa v pravom okamihu ocitli na pravom mieste. Týmto miestom sa zvyčajne stali ústredia politických strán, ktoré boli pri moci. Slovenská privatizácia bola riadená politicky, hlavné vlastníctvo bolo rozdané počas Mečiarovej éry.
Mám ďaleko k tomu, aby som slovenských privatizérov odsudzoval. Dá sa im vyčítať iba ich malichernosť, krátkozrakosť
a absencia dlhodobých vízií a plánov, ktoré by sa zhmotňovali
v dlhodobých politických projektoch. Po tom, ako si prostredníct¬ vom privatizácie nahonobili obrovský majetok, odmietli vložiť časť získaného naspäť do politiky. Nie kvôli nejakej myšlienke, jednoducho v mene svojich zištných záujmov. Slovenskí privatizéri sa nestali politickými investormi, nezachovali sa teda rozumne ako ich kolegovia v iných postkomunistických krajinách, najmä v Rusku, Poľsku a čiastočne v Česku.
Možno konštatovať, že väčšina slovenských podnikateľov v skúške s peniazmi neobstála – splašili sa, začali rozhadzovať peniaze na domy, chaty, jachty a iné banálne pôžitky, nepremýšľajúc o tom, čo bude zajtra.
Slovenský privatizér pripomína škrečka: vyskočí, schmatne hŕstku zrniek a šup s nimi späť do diery. Pričom nie do diery, ale poriadneho dieriska, dá sa povedať až jaskyne, v ktorej sa nachádza všetko od vydumu sveta. Chýba však to hlavné – garantovaná budúcnosť. A keď niekto príde a zaleje túto jeho dieru vodou z vedra, privatizér vylieza celý zmáčaný, trasúci sa a žalostný.
Mimochodom, z dier vydurili iba málo škrečkov-privatizérov, väčšina z nich sa zmenila na krtov a prekopala si pod zemou tunelíky na bezpečnejšie miesta. No veľkým zvieraťom, veľkým dravcom sa nestal prakticky nikto.
Na Slovensku sa neobjavili vlastní Vjachirevovia, Čubajsovia, Berezovskí – dalo by sa pokračovať v niekoľkostránkovom zozname ľudí, ktorých neskôr v Rusku začali nazývať oligarchmi. Na Slovensku sa na úlohu oligarchu snažil ašpirovať akurát oceľový barón Rezeš, ale nezvládol to zahrať do konca.
Malá krajina – povedia mnohí moji čitatelia a v tomto rozhodne s nimi nemôžem súhlasiť. Slovensko je pre Slovákov veľká a bohatá krajina. Ibaže privatizéri na Slovensku sa prejavili ako malí ľudia.
Finanční špekulanti s medzinárodnými stykmi

Sú to absolútne úspešní predstavitelia slovenského biznisu, jeho súčasná tzv. elita. S istými výhradami práve ich možno nazvať slovenskými oligarchmi, ale nebude to celkom správne, lebo finanční špekulanti spravidla pôsobia v niekoľkých krajinách naraz.
Prvými boli hrdinovia kupónovej privatizácie, na ktorú sa už pomaly zabudlo. Potom prišli na rad všemožné finančné pyramídy, nečakané devalvácie, hry s cenovými skokmi. Na tomto všetkom niekto zarábal obrovské peniaze a medzi týmito šťastlivcami sa určite ocitli aj Slováci.
Neskôr sa objavil finančný kapitál personifikovaný finančnými skupinami. Nie bankami, ako to býva v tzv. civilizovanom svete, ale skupinami šikovných mladých ľudí – sprostredkovateľov.
Na Slovensku tento biznis zatiaľ pôsobí dosť naivne. Napriek tomu, sa tu peniaze zarábajú najľahšie a najrýchlejšie, lebo finanč¬ né skupiny využívajú progresívne know-how.
Vysvetlíme čitateľovi, ako vznikli všetky tieto kapitálové skupiny, na ktoré v súčasnosti mnohí hľadia s rozpakmi a nerozumejú, ako títo mladí dokázali zrazu tak zbohatnúť. Dokázali to celkom jednoducho – pomocou primitívneho korumpovania aj tak skorumpovaných slovenských politikov.
Existuje štátny rozpočet, v ktorom je veľa peňazí na viaceré projekty, peňazí rôznych, vrátane úverových. Pripusťme, že nejaký projekt sa má financovať na základe úveru, ktorý poskytuje banka. Väčšinou ide o banku zahraničnú. Garantom projektu je slovenská vláda, ktorá sa napodiv stále teší úcte veriteľov. Rieši sa jednoduchá otázka: ktorá banka bude mať tú česť, aby Slovensku požičala miliardu euro za lichvárske, v chápaní civilizovanej Európy, percentá?
Odpoveď čitateľ už pozná. Správne, bude to práve tá banka, ktorú na Slovensko privedie kapitálová skupina. Za to, že táto skupina zorganizuje banke takúto výhodnú transakciu, jej patrí provízia. Z tejto provízie skupina štedro zaplatí politikov, ktorí podporia lobovanie v prospech tejto konkrétnej banky. A všetci sú spokojní, všetci sa usmievajú. Všetko je legálne. S tendrami, konkurzmi a verejnými obstarávaniami v plnom rozsahu.
Kto napokon zaplatí všetky tieto zdieračské úroky? Štátny rozpočet, čo vedie k rastu zadĺženosti. V konečnom dôsledku zaplatí ten, kto platí za všetko, teda my všetci spoločne.
Iba zdôrazním, že obchod s financiami tvorí základ nášho súčasného sveta, ktorý nemá alternatívu. Preto kapitálové skupiny sa nevyhnutne museli objaviť. Horšie je niečo iné: vychádzajúc
zo svojich krátkodobých záujmov sprostredkovateľov, ktorí získavajú províziu, finančné skupiny sa už neraz zúčastnili na vytváraní a podpore absolútne neschopných, slabých a neperspektívnych politikov.

SLOVENSKÁ MENTALITA
Matriarchát pod Tatrami

Hlavou slovenskej rodiny je, podľa mojich pozorovaní, žena. Napriek podaktorým čisto vonkajším atribútom patriarchálneho spôsobu života, žene pravdepodobne už po stáročia patrí dominantné postavenie v slovenskej rodine. Prečo je to tak, si netrúfam povedať, rovnako ako si netrúfam hodnotiť, či je to dobre, alebo zle.
Mnohí západní historici, filozofi a politici vystupovali s názorom či domnienkami, podľa ktorých Slovania predstavujú v zásade ženský prvok európskej civilizácie, a preto sú takí vnímaví
ku všetkému, čo prichádza zo Západu. Preto sú slovanské ženy silnejšie než muži.
Slovania nie sú schopní sami seba riadiť a vytvoriť svoju štátnosť – takto znie obľúbená téza predstaviteľov nemeckej šľachty po celé stáročia. Svoj vlastný jednotný štát však táto šľachta ktovie prečo vytvorila oveľa neskôr ako Česi, Poliaci alebo Rusi, aj to iba vďaka geniálnemu Bismarckovi. Myšlienku ženskej ústupčivosti Rusov a všeobecne Slovanov však logicky vonkoncom nezavŕšil šľachtic, ale Rakúšan veľmi pochybného pôvodu Adolf Schicklgrüber, inak Hitler, ktorý Slovanov zaradil medzi ostatné neárijské rasy a vyhlásil ich za „podľudí“, ktorých treba vykynožiť.
Podotknem, že leví podiel úvah o ženskej podstate slovanstva sa týkal Ruska a Rusov. Podobné úvahy západných teoretikov beriem s veľkou dávkou irónie. Ak sa Rusi javia ženskí, potom čo ostatné európskej národy – Francúzi, Taliani, Nemci? Zdá sa mi, že svojimi úvahami o ženskosti Rusov európski myslitelia akoby sami seba čičíkali, upokojovali a vymýšľali mýtus, v ktorý by sa príjemne verilo a na ktorom by bolo výhodné budovať príťažlivé vízie budúcnosti. Zatiaľ však budúcnosť kráča v ústrety tomu, že uprostred statočných árijských európskych mužov sa onedlho iba ťažko nájde heterosexuál.
A hoci ženský prvok je v ruskej rodine mimoriadne silný,
na otázku, či je v súčasnosti žena hlavou ruskej rodiny, odpovedám áno aj nie. Áno – preto, lebo početné vojny dvadsiateho storočia vykosili desiatky miliónov najlepších ruských mužov a ruské ženy sformovali na ešte silnejšie a statočnejšie. Nie – preto, lebo Rusi zatiaľ zostávajú národom, ktorý v Európe stojí najbližšie k chápaniu odvekého práva silnejšieho. A podľa tohto práva je muž silnejší ako žena.
Osud Slovenska sa vyvíjal inakšie. Slováci sa naučili, či boli prinútení naučiť sa, robiť kompromisy. Jedným z hlavných kompromisov slovenskej rodiny a slovenskej spoločnosti ako celku je skutočnosť, že muž v nej hrá hlavnú rolu formálne, ale reálna moc sa nachádza v rukách ženy.
Nerád by som sa slovenských mužov dotkol, ale mnohé ich generácie, pravdepodobne, šťastlivo prežili celý svoj život v skalopevnom presvedčení, že oni sú v rodine tí hlavní a o všetkom rozhodujú. Pritom v skutočnosti moc patrila ich ženám.
Za šťastnú črtu slovenských žien treba považovať to, že svoj matriarchát vedia dokonalo maskovať. Slovenská žena – to je kardinál Richelieu v sukni, šedá eminencia, ktorá sa neusiluje o vonkajšie atribúty moci, ale reálnu moc dokáže využívať. S komfortom pre seba aj pre formálneho patriarchu – muža.
Uvádzať príklady považujem za zbytočné. Čitatelia, a najmä čitateľky, ich nájdu v svojom okolí dosť. Za všetko hovorí fakt,
na ktorý som natrafil celkom nedávno. Zatiaľ čo slovenskí muži vysedávajú po krčmách a vedú silácke reči, ktorých zmysel spočíva v tom, aby si navzájom dokázali, kto z nich je múdrejší a lepšie sa vyzná v šikovne posplietaných politických intrigách, ich ženy sa stíhajú v prestávkach medzi domácou šichtou zorientovať v politike oveľa šikovnejšie než ich mužské proťajšky a následne zorientovať aj samotných mužov. Pričom slovenské ženy navzájom medzi sebou o politike takmer vôbec nehovoria alebo hovoria iba veľmi málo.
Ženy sú reálnou hybnou silou akýchkoľvek slovenských volieb, rýchlejšie a efektívnejšie než muži sa orientujú v otázkach moci, k politike pristupujú realisticky a pragmaticky a nestrácajú čas typicky mužským liečením si komplexov pri pive a borovičke – náš Fero je v parlamente, a my, ktovie prečo, trčíme tu, v krčme.
V slovenských ženách je akási zvláštna starobylá múdrosť. Napriek tomu, že slovenskí muži s tézou o múdrosti svojich žien prevažne nesúhlasia, väčšina z nich ženy poslúcha až dojemne pokorne a prenecháva im právo posledného slova.
Odvrátenou stránkou tejto idyly je mimoriadna rozmaznanosť slovenských mužov. Bez nejakého zveličovania možno povedať, že súčasní slovenskí chlapci v porovnaní s chlapcami hociktorej susednej krajiny, s výnimkou Česka, pôsobia ako šťastní mamičkini synkovia, ktorí si vychutnávajú sladké detstvo pod krídlami obetavo im slúžiacich mám a starých mám, otcov a dedov. Deti v slovenských rodinách trestajú častejšie ženy. To je nesporný dôkaz toho, komu patrí v rodine moc. No oveľa väčšmi než trestajú slovenské deti rozmaznávajú. A tak, rozmaznávajúc chlapcov, slovenský matriarchát vychováva poslušných dospelých mužov.
Práve takéto šťastné detstvo mamičkinho synáčika má na svedomí chronickú chudobu slovenských politických kádrov. Len sa lepšie pozrite do tvárí týchto mužov-štátnikov a mamičkinho synka zbadáte takmer v každom z nich.
Preto je v slovenskej politike taký hlad po mužoch, ktorý nenesú pečať rozmaznanosti z detstva. Nájdu sa aj takí, ale je ich oveľa menej, len hŕstka.
Keď sa vrátime k otázke, či slovenský matriarchát je skôr pozitívum, alebo negatívum, musím priznať, že v tomto fenoméne vidím viac plusov ako mínusov. Slováci veľmi dávno sami neviedli nijakú vojnu a takáto možnosť sa im, zrejme, už ani nenaskytne. To znamená, že budú musieť byť pružní, hľadať kompromisy, trpieť vrtochy osudu. Všetko toto sa ženám darí oveľa lepšie ako mužom. Takže, slovenské ženy, do toho!
Slovenská závisť

Všetci dedinskí ľudia sú závistliví. Vlastne, sa to dá veľmi ľahko pochopiť. Keď stojíte na londýnskej ulici, bolo by nezmyselné závidieť arabským šejkom, ktorí tadiaľ okolo prechádzajú
na Rolls Roycoch a v Londýne okupujú celé štvrte. Alebo princovi Charlesovi či kráľovnej Alžbete. Áno, títo ľudia sú nesmierne bohatí, ale patria do iného sveta, sú z celkom inej planéty, kde ty si nikdy nebol a ani nebudeš.
Keď však človek stojí pred svojím skromným domom na dedine a vidí, ako hneď vedľa rastie susedov prepychový dom, iba ťažko sa zdrží závisti. Už len preto, že bohatstvo, ktoré ti rastie priamo pod nosom, vidíš stále a tento cudzí úspech vo vlastnej rodnej dedine priam kole oči. Preto neodsudzujme závistlivých Slovákov, ale pokúsme sa ich pochopiť.
Nie je to tak dávno, čo som sa rozprával s jedným úspešným Slovákom, dlhoročným úradníkom, ktorý si svoju kariéru vybudoval v neveľkom meste. Zarazilo ma, s akou trpkosťou v hlase povedal tieto slová: „Stačí, aby ste sa trochu vysunuli zo šedého priemeru, a hneď vás začínajú nenávidieť. Táto nenávisť rozkladá spoločnosť“.
Zdôrazňujem, že môj spoločník nepoužil slovo závisť, ale hovoril o nenávisti, ktorá vyrastá zo závisti. Jestvuje nejaký osobitý slovenský druh závisti, ktorý je natoľko silný, že prerastá
do nenávisti? Možno áno. Túto genézu si predstavujem takto.
Slováci nemali svoju šľachtu, dokonca aj úradníkmi, byrokratmi, obchodníkmi či inžiniermi boli donedávna najmä Maďari, Česi, Nemci alebo Židia. Slováci si zvykli na stáročnú rovnosť v chudobe členov dedinského spoločenstva. Tento zvyk – byť si rovní – ešte väčšmi kultivovala komunistická éra. A potom sa zrazu všetko premiešalo a rovnosť zmizla. Objavili sa bohatí a veľmi bohatí ľudia, ktorých väčšina Slovákov nevedela kam zaradiť – v knihe historickej pamäti stránky pre bohatých Slovákov chýbajú. Tieto stránky sa práve píšu. Píšu ich hlavne privatizéri a väčšinou veľmi nepekne.
Pre nemajetného Slováka je bohatý Slovák zatiaľ v zásade nepochopiteľný a neprijateľný. Je to vždy lotor, podvodník, ktorý si svoje peniaze zarobil nečestne. Zámerne sa vyhýbam otázke, či je to tak, alebo nie, lebo si myslím, že na taký jav, ako privatizácia, sa kategórie ako pravda a čestnosť nedajú použiť.
Slovák nerozumie tomu, ako sa iný Slovák mohol zrazu odtrhnúť z reťaze členov občiny, viac-menej rovných v svojej chudobe či skromnom dostatku. Najmenej zo všetkého je ochotný vysvetľovať si cudzí úspech tým, že ten druhý je schopnejší. Nie, v lepšom prípade mal ten druhý šťastie, ale pravdepodobnejšie ide
o zlodeja, podvodníka, lotra, a preto ho možno nenávidieť.
Nenávisť k bohatým má na Slovensku veľmi silný morálny základ, čo neexistuje v susedných krajinách. So svojimi boháčmi sa Slováci nezmierili a ešte dlho nezmieria. Medzičasom Poliaci sa už dávno zmierili s rozvrstvením spoločnosti na veľmi bohatých a veľmi chudobných, pretože podobné rozvrstvenie poznajú už z minulosti. Zmierili sa s tým aj Rusi a Maďari. Oveľa ťažšie to bolo pre Čechov, lebo ich dejiny majú veľa spoločného so slovenskými, preto vzťah k bohatým ľuďom v Česku je podobný, nie však taký vášnivý, nie taký zúrivý.
Na tomto mieste musím uviesť jednu vec nepríjemnú pre ľudí, ktorých ich súkmeňovci zaraďujú medzi bohatých. Vážení, ľudia vám v najbližších rokoch, ba desaťročiach, vaše bohatstvo neodpustia. Možno, ho neodpustia ani vašim deťom. To znamená, že vám budú veľmi závidieť, dokonca vás veľmi nenávidieť. V tomto ovzduší závisti a nenávisti sa budete musieť naučiť žiť. Taký je účet za rozprávkovú premenu zo sivého inžiniera na oceľového baróna, z kaviarenského táraja na primátora, zo stavbyvedúceho na lídra parlamentnej strany atď. Takéto zmeny sa na Slovensku nedejú len tak zadarmo.
Ak v Amerike pred rozprávkovým osudom Henryho Forda ľudia úctivo skláňajú hlavy, na Slovensku je takýto Ford jednoducho nemožný. Ak sa v Rusku z mnohých masami zaslúžene nenávidených privatizérov stali ľudia tešiaci sa autorite, ktorí sa mediálne očistili a získali aureolu štátnikov, slovenským privatizérom sa o takýchto zmenách môžu snívať akurát ružové sny.
Aby som sa čo najviac vyhol oblasti morálnych hodnotení, musím dať za pravdu svojmu spolubesedníkovi – áno, takáto závisť, ktorá prechádza do nenávisti, spoločnosti nič dobré neprináša. V krajných prípadoch z takýchto emócií vyrastajú vzbury alebo revolúcie. Slovensku to nehrozí, zato reálnou hrozbou sa stáva pokrivená, neadekvátna predstava o každom úspešnom jednotlivcovi ako o lotrovi hodnom nenávisti a odsúdenia. Neadekvátnym sa následne stáva aj systém spoločenských hodnôt. V takejto atmosfére bude spoločnosť sama zo seba vytláčať tých najschopnejších členov.
Slovenský fatalizmus

Je to jedna z najzáhadnejších vlastností slovenskej duše. Opäť by sme tu mohli pripomenúť dejiny a povedať, že Slováci sú fatalisti preto, lebo si z dejín zobrali ponaučenie nemiešať sa do chodu udalostí, ktoré nedokážu ovplyvniť. Ale slovenský fatalizmus v tej podobe, v akej ho vidím, to nevysvetľuje: Slováci nechávajú, aby osud rozhodoval za nich, dokonca aj vtedy, keď sa na udalosti dá vplývať jednoducho a bez veľkého úsilia. Preto si neodpustím niekoľko postrehov.
Začnem tým, s čím sa stretávam každý deň – správaním Slovákov za volantom. Iba fatalizmus v čistej podobe môže vysvetliť ich obľúbený zvyk nalepiť sa jeden na druhého a ísť takto dlhé kilometre, bez snahy čokoľvek meniť na tejto očividne nebezpečnej situácii. Nemám na mysli prípad, keď sa niekto mimoriadne ponáhľa, každému do radu šliape na päty a chce, aby ho pustili. To robia mnohí, napríklad aj Poliaci, Taliani alebo Nemci. Je to síce nepríjemné, ale nie príliš nebezpečné, pretože ten, kto stúpa na päty autám pred ním, je napätý a sústredený. Zatiaľ čo Slováci, ktorí jazdia jeden za druhým na krátkej vzdialenosti, sú celkom uvoľnení. Stačí však, aby sa spustil silný dážď, a celá Bratislava je hneď plná búračiek – narazili do seba tí, ktorí sú zvyknutí jazdiť nalepení jeden na druhého. Pretože sa nedovtípili, že na mokrej ceste je brzdná dráha dlhšia, a nezväčšili odstupy. A to už nehovorím o tom, že keď napadne prvý sneh – vtedy sa radšej snažím zostať doma a autom nikam neísť: na haváriu natrafíš každých dvesto metrov. Poznamenajme, že sneh a tým skôr dážď bývajú v Bratislave dosť často.
Prečo teda Slováci nezväčšia vzdialenosť medzi autami ani
v daždi? Neviem, ide zrejme o akési tajomstvo, akúsi zvláštnu slovenskú súdržnosť na cestách. Mimochodom, Rusi si už odvykli tlačiť sa jeden na druhého: veď ktovie komu sa podarí stúpiť
na päty. Môže sa stať, že odpoveďou bude salva so samopalu.
Od cudzincov žijúcich na Slovensku som v súvislosti s týmto záhadným fenoménom počul na adresu slovenských vodičov tie najnelichotivejšie komentáre: sú tupí, pribrzdení, nič okolo seba nevidia. To však nie je pravda. Áno, slovenskí vodiči majú o niečo pomalšie reakcie než Nemci a oveľa pomalšie než Rusi, ale jazdia tesne jeden za druhým z iného dôvodu. Jednoducho sú fatalisti a majú veľmi vyrovnaný vzťah s osudom. Okrem toho, aj napriek do istej miery spomaleným reflexom, Slováci radi predbiehajú, hoci to veľmi nevedia. Možno sa jazdenie v tesnom závese dá vysvetliť tým, že slovenskí vodiči sa stále pripravujú predbiehať a myslia si, že ak sa dostanú o pár metrov bližšie k predbiehanému objektu, bude sa ho dať jednoduchšie a ľahšie predbehnúť. Ak si to niekto skutočne myslí, mýli sa. Niekoľko metrov nič nevyrieši. Predbiehanie je ľahké, keď ďaleko vpredu je v protismere veľa voľného miesta. Vo všetkých ostatných prípadoch je predbiehať ťažké.
Existuje veľa situácií spojených s určitou mierou rizika, v ktorých sa predstavitelia iných národov správajú opatrnejšie ako Slováci. Uvediem názorný príklad. Počas prvého roka života na Slovensku ma priam šokovalo to, čo som po prvýkrát uvidel na Orave. Na úseku cesty medzi Dolným Kubínom a poľskou hranicou leží niekoľko dedín, kde prakticky nie sú chodníky. Tak sa stalo, že donedávna tam bola tichá dedinská cesta, a zrazu zo dňa na deň tadiaľ začal prechádzať medzinárodný ťah medzi Slovenskom a Poľskom. Po ňom za šera jazdili na bicykloch štvorročné či päťročné deti. Samé, bez dohľadu rodičov, po ceste, plnej obrovských kamiónov a dosť chaoticky a nebezpečne jazdiacich Poliakov.
Prečo Slováci, ktorí sú tak rodinne a rodičovsky založení, púšťajú svoje ratolesti jazdiť po takej nebezpečnej ceste? Nie cigáni, ale pôvodní obyvatelia slovenských dedín na Orave. Možno preto, lebo nejaká Krivá na Orave je naďalej ich dedina, a v svojej dedine si Slováci zvykli myslieť, že im nič nehrozí. A ešte preto, že Slováci sú roľníci a zvykli byť závislí od prírody, ktorá sa ovplyvniť nedá. Čulú a nebezpečnú premávku cudzincov vo vlastnej dedine vnímajú ako prírodný úkaz. Zďaleka nie všetci vidiečania v iných krajinách však pustia päťročného drobca na detskom bicykli na takúto cestu.
„Neboja sa,“ – povedal na túto tému jeden môj známy krajan, ktorý býva na Slovensku niekoľko rokov, a veľmi presne trafil klinec po hlavičke.
Áno, Slováci sa, ktovie prečo, naozaj neboja mnohých vecí, ktoré vzbudzujú opodstatnený strach u iných národov. Majú vari Slováci nejaké zvláštne dôvody nebáť sa?
V Stupave na Záhorí každú sobotu a nedeľu večer vídavam miestnych chlapov, ktorí sa z krčmy húfne vracajú domov na bicykloch. Pravdaže, nikto z nich nemá na nich svetlá, a čo je oveľa horšie, každý druhý ide po strede cesty ako autobus a ešte sa pritom kníše zo strany na stranu.
Ešte horšie to večer vyzerá na Južnom Slovensku, kde jazda
na bicykli má, nevedno prečo, masový charakter. Bežne tam počas tmavej noci ide z krčmy na bicykloch niekoľko ľudí v troch radoch a nahlas sa medzi sebou rozpráva. Dá sa predpokladať, že na Južnom Slovensku mnohí z týchto bláznov sú Maďari. Napriek tomu, v samotnom Maďarsku na dedinách tak nerobia. To znamená, že sú to poslovenčení Maďari.
Táto zvláštna nebojácnosť Slovákov sa možno dá vysvetliť aj tým, že ostatní Slováci, ktorí v sobotu večer sedia za volantom a prechádzajú cez Stupavu, nielenže veľmi dobre vedia, že teraz sa všetci vracajú opití z krčmy na bicykloch a ničoho sa neboja, ale navyše berú ohľad na túto skutočnosť a hľadia na ňu s pochopením a trpezlivosťou: „Však sme Slováci!“ Preto opilcov na bicykloch spravidla nikto nezráža, a preto opilci ani nemajú dôvod sa niečoho báť.
Najviac zo všetkého však Slováci pôsobia dojmom ľudí, ktorí sa neboja preto, lebo sú fatalisti, spoliehajú sa na osud a veria v prst boží. Veria, že tento prst ich ochráni a ochráni aj ich deti. Ak Boh a pán farár nie sú proti tomu, aby v sobotu chlapi sedeli v krčme, to znamená, že Boh a pán farár sa postarajú aj o to, aby týchto opitých neprešli okoloidúce autá. Táto logika je silnejšia ako atómová bomba, na nej je postavená slovenská civilizácia.
Slovenský fatalizmus je jav náboženský a priamo súvisí s tým, ako Slováci veria v Boha, s tým, čo sa snažím označiť za živelnú kresťanskú ideológiu. Obyčajná banalita cirkevnej rétoriky: všetko je v rukách božích – neznamená pre slovenskú civilizáciu ani zďaleka prázdny zvuk. Neraz som pozoroval, ako sa Slováci chystajú na cestu, aký postoj majú k chorobe v rodine, k vojne, ku katastrofe, k živelnej pohrome. Je to celkom zvláštny vzťah, ktorý sa nezasväteným niekedy zdá byť nepochopiteľný. Slováci neotrasiteľne veria v šťastný koniec – možno kvôli tejto viere ich Boh obzvlášť miluje.
Existuje výrazný rozdiel medzi tým, ako sa chystám na dovolenku autom ja a typická slovenská rodina. Ja som ustarostený a napätý, vopred ma otravuje perspektíva jazdiť po cestách spolu s nezodpovednými Talianmi, obávam sa zápchy na cestách, znepokojujú ma Chorváti, ktorí sa ako šialení preháňajú po svojich horských cestách na starých autách. Očakávam nebezpečenstvá a pripravujem sa na ne. Slováci nebezpečenstvá neočakávajú, spravidla bývajú naladení sviatočne a optimisticky, očakávajú iba veselé a príjemné dobrodružstvá. Slováci takmer vždy cestujú
v partii niekoľkými autami a netrápia ich ani Taliani, ani Chorváti. V tomto Slovákom v dobrom závidím. To nie sú iba fatalisti, ale ľudia, ktorí hlboko a úprimne veria v šťastný osud.
Princíp „jáj!“

Je prirodzeným pokračovaním slovenského fatalizmu. Keď osud prináša nečakané zvraty a prekvapenia, Slovák vyslovuje magické slovko „jáj!“ alebo, o niečo zriedkavejšie, „fíha!“, pritom však neprepadá zúfalstvu alebo panike. Po tom, ako Slovák povie „jáj!“, najprv zostane prekvapený. Neskôr sa začína postupne namáhať, ale každopádne sa neponáhľa, aby čokoľvek robil či, nebodaj, menil plány a hľadal nové riešenia. Hneď ako Slovák nahlas vysloví túto magickú formulku, začína čakať, či sa problém náhodou nerozplynie sám, čím veľmi pripomína Rusa a vôbec Slovana.
Extrémnym prejavom princípu „jáj“ je odveká ruská otázka: treba odhrabávať sneh alebo nie, ak po prvé znovu napadá a po druhé aj tak sa časom roztopí? Načo ho potom odhrabávať, nie je lepšie iba ho udupať a chodiť po ňom?
Princíp „jáj“ a s ním spojené fatalistické očakávanie šťastného rozuzlenia, ktoré sa dostaví samo, z božej vôle, ma občas privádza do zúfalstva. Nie raz a nie dva som sa stretával v banke so štandardnou situáciou: pracovník školí nováčika, čiže nový pracovník pod vedením skúsenejšieho vykonáva potrebné úkony s počítačom a vykonáva ich niekoľkonásobne pomalšie, pretože sa učí. Prirodzene, medzitým sa utvorí fronta čakajúcich, ktorí si však okamžite povedia: „Jáj, oni tu zaúčajú mladých, počkáme teda, kým to skončí“. „Jáj“ som nepovedal iba ja, pretože to, bohužiaľ, neviem. Keď som však pracovníka požiadal, aby zaúčal nováčika mimo pracovnej doby, jeho reakcia bola štandardná: „Jáj, vy sa ponáhľate, ale čo máme robiť, musíme zaúčať nováčikov, inak sa to nedá, budeme sa snažiť to urýchliť, nehnevajte sa“. Mohol som akurát škrípať zubami, ale úradník sa cítil absolútne oprávnený využívať môj čas – dovolili mu to robiť jeho nadriadení, tým pádom bol pod ich záštitou. A v súlade s princípom „jáj“ trpezlivo čakal, kedy zmizne nemiestny hnev netrpezlivého klienta.
„Jáj“ je vynikajúce slovo. Raz si staršia dcéra narazila nohu,
do večera noha opuchla, odviezol som ju teda na pohotovosť k chirurgovi do Karlovej Vsi. Dcéra zostala čakať na chodbe a ja som vošiel do ordinácie. Ako som vchádzal poškrabal som sa pravou rukou po ľavom ramene. V ústrety sa mi vrhol mladý chirurg, ktorý ma schmatol za ľavú ruku, začal s ňou hýbať na rôzne strany a skúmavo mi pozerať do očí.
– Bolí? – spýtal sa nakoniec.
– Nie! – odpovedal som. – Dcéra má narazenú nohu, sedí na chodbe.
– Jáj! – potešil sa chirurg. – Takže to nie vy ste chorý!
Princíp „jáj“ nefunguje iba v situácii, keď Slovák stráca peniaze alebo sa stretáva s hrozbou ich straty. Tu si Slovák a Rus akoby menia svoje miesta. Rusa perspektíva straty peňazí, obzvlášť neveľkého množstva, môže priviesť k typickej slovenskej reakcii „jáj“, ktorá v preklade do ruštiny bude znieť: „Nu i chuj s nimi,
s deňgami!“, zatiaľ čo Slovák môže v tejto situácii reagovať celkom rusky – začne byť napätý a rozladený a pustí sa do hľadania riešenia.
Slovenská ohľaduplnosť

S touto črtou Slovákov sa stretávam už pätnásť rokov, každý deň a neprestáva ma nadchýnať. Je to mimoriadne zriedkavá vlastnosť, ohľaduplnejší národ, ako sú Slováci, som nestretol a sotva stretnem.
Ohľaduplnosť Slovákov sa ma dotýka každodenne a priamo, pretože nepôsobím ako Slovák. Ak by sme spravili malý experiment – niekto by ma ukázal naživo z malej vzdialenosti reprezentatívnej vzorke Slovákov, drvivá väčšina by povedala, že nie som Slovák, okamžite, skôr, než by som otvoril ústa a odhalil svoj prízvuk. Pritom mám dosť obyčajný slovanský výzor, ktorý nie je v rozpore so slovenským etnickým typom. Slováci však majú na svojich súkmeňovcov vyvinuté vlastné, celkom osobité tykadlá – okamžite dokážu vypozorovať nejaké nové, neslovenské vyžarovanie. A takto, na úrovni inštinktu odlišujú svojich od cudzincov.
Hneď ako so mnou Slovák nadviaže verbálny kontakt, zvyčajne si už len potvrdí svoj predbežný odhad, že komunikuje s neslovákom, ktorý rozpráva slovensky. Keďže môj prízvuk ovplyvnilo ešte niekoľko jazykov, iba neveľká časť mojich spolubesedníkov, prevažne ľudia staršej generácie, dokáže po niekoľkých vetách zistiť, že som Rus. Pre väčšinu Slovákov som neidentifikovateľný cudzinec stredného veku, ktorý plynulo rozpráva slovensky. Jav čudný, neobyčajný, ktorý si zasluhuje okamžité zvolanie „jáj!“.
Ale žiadne „jáj“ nikdy neznie. Na túto neštandardnú situáciu Slováci reagujú vždy rovnako – okrem mimoriadne zriedkavých výnimiek, sa zo všetkých síl snažia nedať mi pocítiť, že vedia o tom, že som cudzinec, votrelec. Naopak, signály, ktoré vysielajú voči mne, koho si v obyčajnej, štandardnej situácii identifikovali ako cudzinca, je najvyššia forma citlivosti a dobroprajnosti. Rozprávajú sa so mnou ako so svojím, priam sa mi snažia vsugerovať: si náš, si taký ako my – hoci sami pritom pociťujú vnútorné napätie. Dosť veľa som cestoval po svete, učil som ľudí z mnohých krajín všetkých kontinentov, ale s takouto spontánnou, úprimnou ohľaduplnosťou a dobroprajnosťou som sa nestretol nikde a nikdy.
Všetko, čo som povedal o mojej osobnej skúsenosti komunikácie so Slovákmi, sa absolútne vzťahuje aj na mechanizmus komunikácie Slovákov so svetom vôbec. Slovák sa zo všetkých síl snaží, aby nespôsobil cudzincovi nepríjemný stav tým, že mu dá pocítiť, že je cudzincom, a teda votrelcom. Rovnako sa správa aj k čudákom, psychicky chorým ľuďom, invalidom. Občas sa zdá, že Slovákom, obdareným citlivou a dobrou dušou, odmalička vštepovali zásadu, ktorú neúspešne učia deti v amerických škôlkach: nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe.
Slovák, ktorý narazí na neštandardnú situáciu v komunikácii, okamžite, reflexívne postaví sám seba na miesto toho druhého
a vychádza z tejto ušľachtilej zásady nerobiť druhému to, čo sám sebe nepraješ. Je to najvyššia forma sociálneho správania. Práve táto vlastnosť robí Slovákov sympatickými a príťažlivými
pre drvivú väčšinu príslušníkov iných národov, ktoré sa so Slovákmi stretávajú. Prirodzená slovenská ohľaduplnosť je jedna z najkrajších čŕt Slovákov ako civilizácie.
Podľa princípu kontrastu nemôžem nespomenúť zážitok spred dvadsiatich rokov. Išiel som raz autobusom v kubánskom meste Santa Clara a vedľa mňa štebotala skupina školákov, asi desať až dvanásťročných chlapcov. Vládol pokoj, kým na zastávke do auto¬ busu nenastúpil rovnako starý chlapec s Downovým syndrómom.
– Bobo! – zakričali zborovo kubánski chlapci a všetci naraz sa vrhli na nešťastníka. „Bobo“ v kubánskom nárečí znamená hlupáčik. Kubánski školáci nebili hlupáčika, len ho jemne plieskali
po hlave a po ušiach – nebolo to bolestivé ani tvrdé – a pri tom sa celkom úprimne rehotali. Bol to pre nich dar osudu, kúsok svetlého šťastia – stretli Boba, ktorého môžu plieskať po ušiach a poriadne sa zabaviť. Schopnosť predstaviť si seba na mieste Boba týmto kubánskym deťom absolútne chýbala.
Spočiatku som sa nad touto situáciou zhrozil a chcel som sa
do nej zamiešať. Potom som sa pozornejšie zahľadel a zostal som na mieste. Išlo o to, že sám Bobo vnímal túto situáciu oveľa jednoduchšie než ja – zvykol si. Očividne, sa mu smiali a plieskali po ušiach celý čas bez prestávky. Potom, keď sa dosýta nasmiali, kubánski pionieri v modrých šatkách opustili autobus, a Bobo pokojne pokračoval v ceste.
Po tejto príhode som však výrazne skorigoval svoj názor
na dobrodušnú a veselú povahu Kubáncov a začal som si všímať, ako hrubo a svojím spôsobom kruto sa títo navonok veselí a večne vysmiati Kubánci správajú ku všetkým, ktorí sa na nich nepodobajú a, nedajbože, sú zjavne slabí alebo postihnutí. Cudzincov sa to, pravda, netýkalo, no nie z dôvodu kubánskej ohľaduplnosti. Cudzinec bol v tom čase na Ostrove slobody čosi ako ohrozené zviera a každému, kto by mu ublížil alebo dokonca ho len urazil, hrozil krutý trest. Pripomeniem, že Kuba, rovnako ako Slovensko, je katolícka krajina, ale sú to celkom iní katolíci.
V slovenskom autobuse si takéto správanie slovenských chlapcov k postihnutému neviem predstaviť. Úprimne si myslím, že to nie je možné, že to neurobia ani cigánske deti, ktoré nie sú zaťažené ohľaduplnosťou.
Ešte jedna reminiscencia na tému kubánskej ohľaduplnosti – tentokrát zábavná. Raz som sa náhodou ocitol v černošskej pobrežnej dedine s názvom Kaibarien. Zbadal ma tam asi šesťročný čierny chlapec, ktorý možno vôbec po prvýkrát uvidel naživo bieleho človeka. Táto skúsenosť ho tak ohromila, že bežal niekoľko minút predo mnou, pozeral mi do očí a kričal chrapľavým hlasom:
– Tiene los ojos azules! (špan., „Má modré oči!“, pozn. aut.)
Bolo to smiešne, ale nie príliš ohľaduplné. Tmaví obyvatelia dediny Kaibarien pozorovali túto scénu, ako aj následne moje pokusy porozprávať sa s dieťaťom, ktoré odmietalo rozumieť mojej španielčine, a veselo sa smiali. Pričom nebolo jasné, či na chlapcovi, alebo na mne...

 

Celú knihu si môžete objednať v kníhkupectve Sergeja Chelemendika.