Abeceda kresťana

Štefan Pružinský: Pravoslávna duchovnosť (úryvok)

Prot. prof. ThDr. Štefan Pružinský, CSc.

PRAVOSLÁVNA DUCHOVNOSŤ

I. časť

Vydala Metropolitná rada Pravoslávnej cirkvi

na Slovensku

PREŠOV

1997

© Autor:  Prot. prof. ThDr. Štefan Pružinský, CSc.

Úvod

O skutočnej hodnote a dôstojnosti človeka rozhoduje predovšetkým jeho vnútro. Z vnútra človeka vychádza dobro v jeho mnohorakých podobách, najmä však ako láska, pokoj a spravodlivosť (Rm 14, 17). Ale práve tak "z vnútra, z ľudského srdca vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, nešľachetnosti, lesť, neviazanosť, zlý pohľad, rúhanie, pýcha, bláznovstvo. Všetky tieto zlá vychádzajú z vnútra a poškvrňujú človeka", ako o tom učí Christos, neomylný znalca ľudskej duše a ľudského srdca (Mk 7, 21-23).

Vnútro človeka rozhoduje taktiež o ľudskom osude tu na zemi i vo večnosti. Ozajstná vnútorná krása a radosť stáva sa údelom toho človeka, ktorého svätý apoštol Pavel nazýva vo svojich listoch "vnútorným človekom" (Rm 7, 22; Ef 3, 16). Podľa toho človek nemá koncentrovať svoju pozornosť a záujem na vonkajšie veci, nemá sa na nich pozerať ako na zmysel a cieľ života, hoci tieto veci majú v jeho každodennom živote svoje miesto a svoj význam. Aj o tom sa Christos vyjadril celkom presne: "Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, a všetko toto sa vám pridá" (Mt 6, 33). A svätý apoštol Pavel dodáva: "Preto neochabujme. A hoci sa aj náš vonkajší človek ničí, náš vnútorný sa predsa obnovuje zo dňa na deň" (2 Kor 4, 16).

Z týchto Christových i apoštolských poučení vyplýva zásadný význam tej oblasti teológie, ktorá sa venuje kresťanskej duchovnosti, teológii vnútorného života, askéze a mystike. Táto teológia ukazuje človeku spoľahlivú cestu pre dosahovanie cieľa a zmyslu života, cestu kresťan- skej dokonalosti. Pre pravoslávnu Cirkev a jej členov bola duchovnosť vždy rozhodujúcim faktorom jej života a živého svedectva o Christu. Liturgické knihy, patristická a súčasná bohoslovecká literatúra odkryli hĺbku neobyčajného bohatstva, aké v sebe skrýva pravoslávna kresťanská duchovnosť, vybudovaná na živom slove Božom, na živej Tradícii Christovej Cirkvi i na jej veľkej duchovnej skúsenosti, ktorá sa nahromadila pod priamym vedením a pôsobením Svätého Ducha. Toto bohatstvo sa vyznačuje mnohotvárnosťou ciest a spôsobov, akými môžeme nasledovať Christovu svätosť a dokonalosť, ako mať účasť na Jeho bohoľudskom živote, ktorý je predpokladom našej jednoty s Bohom i našej účasti na Božej prirodzenosti (2 Pt 1, 4).

Pravoslávna kresťanská duchovnosť nie je záležitosťou len mníchov a duchovenstva, ale je to záležitosť a potreba všetkých členov Cirkvi, lebo všetci sú povolaní k spoločnej účasti na živote v Christu i v Bohu: mladí, manželia i rodičia. Všetkým totiž bola daná rovnaká perspektíva večného života a účasti na Božom kráľovstve a k tomuto cieľu majú kráčať spoločnou cestou spásy (Sk 16, 17). Mnohí túto cestu už prekonali a sú pre nás svetlým príkladom ozajstnej kresťanskej duchovnosti. Sú to svätí Cirkvi.

Hoci nám cirkevní otcovia zanechali množstvo vynikajúcich diel z oblasti duchovnosti, predsa môžeme s radosťou konštatovať, že aj 20. storočie sa stalo storočím veľkého rozvoja teológie vnútorného života. Na mnohých bohosloveckých školách sa kresťanská duchovnosť a askéza prednáša ako samostatný teologický predmet. Jeho rozsah a hĺbku určujú nároky dnešného veriaceho človeka, ktorý požaduje od Cirkvi i teológie dokonalú znalosť problémov a základov duchovnosti. Bude preto správne, aby aj naši veriaci dostali do rúk aspoň časť veľkého bohosloveckého bohatstva z oblasti kresťanskej duchovnosti. Pri napísaní tejto štúdie budeme vychádzať z dôkladného skúmania základných prameňov kresťanskej duchovnosti. Patrí k ním Sväté Písmo, Apoštolská Tradícia, liturgický, sviatostný a modlitebný život Cirkvi, liturgické texty, diela svätých otcov, dôležité rozhodnutia miestnych a všeobecných snemov, cirkevné umenie a iné.

1. Pojem "kresťanská duchovnosť"

Vo svojom druhom liste korintským kresťanom svätý apoštol Pavel jednoznačne tvrdí, že Boh je Ten, "ktorý nás urobil schopnými, aby sme boli služobníkmi Novej Zmluvy, nie litery, ale Ducha, pretože litera zabíja, Duch však oživuje" (2 Kor 3, 6). V priebehu kresťanských dejín sa tento apoštolský výrok najčastejšie aplikoval na chápanie Svätého Písma, ale jeho posolstvo je tiež aplikovateľné na to, čo je uvedené v tejto štúdii o kresťanskej duchovnosti. Kresťanstvo vždy zdôrazňovalo prioritu vnútorného významu kresťanských spisov, obradov a inštitúcií, ich duchovnú hĺbku. Hoci pojmy duch (gr. pneuma) a duchovný (gr. pneumatikos) sú kľúčovými pojmami Nového Zákona a boli aj v latin- skej terminológii (spiritualis, spiritualita), nemajú v dnešnom kresťanstve rovnaký zmysel. U niektorých kresťanov vyvolávajú dokonca negatívne a pesimisticky antimateriálne chápanie kresťanstva, s akým Cirkev musela zápasiť od začiatku svojej existencie. Preto bude správne, ak si tieto pojmy objasníme z nášho pravoslávneho hľadiska.

Pojem duchovnosť (gr. ta pneumatika) pochádza od slova duch (gr. pneuma), ktoré môže znamenať dych života, ducha, duchovný princíp, alebo tretiu osobu Svätej Trojice - Svätého Ducha. Od tohto slova je odvodené aj prídavné meno duchovný (gr. pneumatikos) a ako súhrn odtieňov vo forme množného čísla stredného rodu - ta pneumatika - vyjadruje pojem duchovnosti v zmysle živej túžby po Bohu (poryv - rus.), ktorý je prameňom života, pokoja a lásky a podmieňuje dokonalú harmóniu všetkých princípov a zásad duchovného bytia.

Základy duchovnosti sú teda dané v Bohu. "Boh je Duch" (Jn 4, 24), prameň ozajstnej duchovnosti. Praví ctitelia majú sa Mu klaňať "v duchu a pravde" a Otec si "hľadá takýchto ctiteľov" (4, 23). Sväté Písmo rozlišuje medzi "duchom tohto sveta" a Božím Duchom, ktorý "skúma všetko, aj hĺbky Božie", udeľuje nám to, "čoho sa nám z milosti dostalo od Boha" - pravdu a múdrosť, aby sme mohli duchovné vysvetľovať duchovným spôsobom, prijímať veci Božieho Ducha (1 Kor 2, 10-14). Túžba po Bohu, po blahodatnej plnosti Božieho bytia, získanie (sťjažanije - rus.) Svätého Ducha robí ľudskú osobnosť duchonosnou a duchovnou, nositeľkou duchovného života, živým chrámom Ducha (1 Kor 3, 16). O takom človeku hovorí Písmo, že "z jeho vnútra potečú rieky živej vody" (Jn 7, 38). Tieto výroky nás učia, že pod pojmom duchovnosť treba chápať život človeka s Bohom a v Bohu, jednotu ľudského ducha s Božím Duchom, stotožnenie svojej vôle s Božou vôľou. Je to prebývanie Boha v nás ako vo svojom príbytku (Jn 14,23), preto človek môže nájsť Boha iba v sebe (1 Jn 2, 23; 3, 24; 4, 1-14). Je to cieľ duchovného života a vrchol dokonalosti.

2. Charakter pravoslávnej kresťanskej duchovnosti

Keď chceme charakterizovať pravoslávnu kresťanskú duchovnosť, musíme sa na ňu pozerať z rôznych hľadísk. Základným východiskom tejto duchovnosti je zjavená pravda o Svätej Trojici. "Posväcuje, oživuje, učí, potešuje a všetko podobné koná Otec, Syn i Svätý Duch", práve tak od Trojice pochádza každá milosť a sila, poznanie, život, sloboda a každé iné blaho, - učí popredný z cirkevných otcov svätý Bazil Veľký (Tvorenija, rus. preklad, Moskva 1892, t. 7, 25;MIDIČ, D., Eschatološka dimenzija Crkve i njen uticaj na chriščanski život, Teol. pogledi 1-2, 1989, 77-91). Božie dielo našej spásy bolo uskutočnené vteleným Božím Synom - Isusom Christom a je nám v Cirkvi prisvojené mocou Svätého Ducha. Sú to reality, bez ktorých je pravoslávna kresťanská duchovnosť nemysliteľná a neuskutočniteľná. Z tohto hľadiska môžeme teda hovoriť o jej trinitárnom, christologickom, soteriologickom, pneumatologickom a ekleziologickom charaktere. Potrebné blahodatné dary k uskutočňovaniu duchovnosti sú nám udeľované vo svätých tajinách v neoddeliteľnej súčinnosti s modlitbou a bohoslužbou Cirkvi, ktorá kulminuje vo svätej Eucharistii. Z tohto hľadiska môžeme zasa hovoriť o sviatostnom, liturgickom a eucharistickom charaktere pravoslávnej duchovnosti. Keďže všetko, čo sme počuli z Božieho slova a prijali vo svätej Eucharistii, má mať svoje pokračovanie všade tam, kde sa budeme po odchode z chrámu pohybovať a pracovať a čo súčasní teológovia nazývajú "liturgiou po liturgii", môžeme hovoriť i o sociálnom charaktere pravoslávnej duchovnsoti, čo by sa malo prejaviť predovšetkým v konkrétnej službe svetu, v milosrdenstve, v bratskom vzťahu ku všetkým ľuďom, priateľom i nepriateľom (Mt 5, 44). Bez uvedomenia si týchto realít je pravoslávna kresťanská duchovnosť taktiež nepochopi- teľná a neuskutočniteľná, preto si ich aspoň v krátkosti objasníme.

Keď hovoríme o kresťanskej duchovnosti, máme vždy na mysli zvláštny duchovný stav človeka, ktorého strojcom je Boh za našej osobnej a slobodnej spolupráce. V Christovej Cirkvi sa mnohí osvedčili a dokázali ako ozajstní duchovní ľudia. Mená mnohých z nich sú nám známe, Cirkev nám ich kladie ako živé vzory kresťanskej duchovnosti, avšak duchovnosť mnohých kresťanov je známa iba Bohu, ktorý zjaví všetky skryté veci (Mt 6, 6). Apoštol Pavel prirovnáva duchovného človeka k prorokom (1 Kor 14, 37). Duchovnosť je jediný a konkrétny spôsob života v Bohu, zvláštna forma duchovného stavu kresťana.

Z hľadiska pravoslávnej teológie duchovný život sa vyznačuje dvoma základnými faktormi: dogmatickým vedomím a duchovným stavom. Dogmatické vedomie duchovného kresťana vyplýva z dogmatického učenia pravoslávnej Cirkvi, čiže je určované pravdami Božieho zjavenia vo forme Svätého Písma a Svätej Tradície a svoj konkrétny prejav dosahuje v cirkevnej, soborne životnej skúsenosti, ale aj vo svojej osobnej skúsenosti, v konkrétnych životných postojoch k ľuďom i svetu. Živá náboženská skúsenosť, ktorej dlhý čas neobla venovaná dostatočná dušpastierska starostlivosť, je v podstate jediným ozajstným spôsobom pochopenia dogiem (FLORENSKIJ, P., Stolp i utverždenije istiny, Moskva 1914, 3). V tomto zmysle môžeme hovoriť o duchovnosti ako cirkevnosti (BULGAKOV, S., Pravoslavie, Paríž 1963, 71, 74-75). Sväté Písmo nás učí, že Cirkev je Telo Christovo, "plnosťou Toho, ktorý všetko vo všetkom naplňuje" (Ef 1, 23). Avšak túto plnosť nemôžeme vtesnať do úzkeho rámca logických pojmov a určení (FLORENSKIJ, P., ibid. 6). Cirkev je živý, bohoľudský organizmus a jeho konkrétne prejavy sú považované za najhmatateľnejšie dôkazy o nej. Cirkevnosť je teda nový život v Duchu a jeho kritériom je krása, ktorej zmysel začína nanovo chápať práve súčasné teologické myslenie. Existuje zvláštna duchovná krása, ktorú nemôžeme plne vyjadriť logickými pojmami. Túto krásu treba prežiť, pocítiť, poznať cez skúsenosť. Je to tiež jedna z ciest, ktorá vedie k poznaniu toho, čo je a čo nie je pravoslávne. Pravoslávie sa nedokazuje, ale prejavuje, živo poznáva, prežíva, preto jeho poznanie si vyžaduje priamu skúsenosť (ibid. 7-8).

Duchovný život v pravosláví a pravoslávna cirkevnosť majú jediný bezprostredný základ, ktorým "je Isus Christos" (1 Kor 3, 11). Ako vtelený a jednorodený Syn Boží, je "obrazom neviditeľného Boha" (Kl 1, 15), "Hlavou Tela Cirkvi" (1, 18), "v Ňom prebýva všetka plnosť Božstva telesne" (2, 9), v Ňom sa " skrývajú všetky poklady múdrosti a poznania" (2, 3), On je naša "cesta, pravda i život" (Jn 14, 6). Ako nový Adam, zjavil Christos ľudom obraz dokonalej podobnosti Bohu a svätosti, dokonalý obraz duchovného života. Čistý a nezištný život, pokora a poslušnosť Božej vôli, láska k Bohu a ľudom, to je ideál duchovnosti, ktorý nám zanechal Christos ako odkaz i ako životný program. Takýto život v Christu prináša hojné ovocie Ducha: lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, doborotivosť, vernosť, tichosť, zdržanlivosť (Gl 5, 22-23). Sú to súčasne nové hodnoty a kvality duchovného človeka, ktorým má venovať veľkú pozornosť aj pravoslávna antropológia. Bez jej objasnenia je pravoslávna duchovnosť taktiež nepochopiteľná, čo nás donútilo k tomu, aby sme základným otázkam pravoslávnej antropológie venovali celú jednu kapitolu. Vo svetle takéhoto ponímania podstaty a cieľa kresťanskej duchovnosti ako nového života v Christu a Duchu Svätom dozrievala a formovala sa pravoslávna teológia, pravoslávna cirkevnosť i pravoslávna askéza (CLEMENT, O., Aspekts de ľ Orthodoxie. Structures et spiritualité, Paris 1981, 45).

Dôležitým faktorom pravoslávnej duchovnosti je, že vždy bola tesne spojená s pôvodnou apoštolskou liturgickou praxou. Bohoslužba pravoslávnej Cirkvi obsahuje plnosť učenia prvotnej Cirkvi, preto u nás nemôže byť reč o roztržke medzi bohoslužbou a teológiou, modlitbou a vieroukou, preto môžeme smelo povedať, že naša teológia je liturgická. Známy je v tomto ohľade výrok svätého Ireneja Lyonského, ktorý o tom napísal: "Naše učenie je v súlade s Eucharistiou a Eucharistia potvrdzuje naše učenie" (Contra haer. 4, 18, 5). Súčasne s tým má pravoslávna teológia kontemplatívne a asketické zameranie, ktoré chápe duchovnosť ako hranicu stvorenej krásy a vstup do Božieho sveta.

Mocným prostriedkom duchovného spoločenstva a jednoty ľudí s Bohom i medzi sebou navzájom je osobná modlitba. Modlitba je neoceniteľný dar Božej lásky k ľuďom. Tento prostriedok duchovného spoločenstva a jednoty posvätil svojím príkladom náš Spasiteľ a v plnosti ho používali všetci Jeho verní nasledovníci. Christos sám pretrvával v ustavičnej modlitbe k Otcovi nebeskému a nechal nám ako nenahraditeľný vzor modlitbu Otče náš (Mt 6, 9-13; Jn 17, 1; 10, 30). Tak sa pozerali na modlitbu aj svätí apoštoli. Pri voľbe diakonov pre službu pri stoloch apoštoli povedali: "My však budeme pilní na modlitbách a v službe slova" (Sk 6, 4). K ustavičnej modlitbe vyzvali apoštoli všetkých nás (Rm 12, 12; Ef 6, 18; Kl 4, 6). Takto učia aj svätí otcovia, ktorí považujú modlitbu za matku všetkých cností. Schopnosť modliť sa - to je základný príznak ozajstnej duchovnosti. Známy atoský starec Siluan povedal: "Keď si teológ, tvoja modlitba je čistá; keď je tvoja mod- litba čistá, si teda teológ" (Žurnal moskovskoj patriarchiji 1, 1956, 56). Skutočná modlitba si vyžaduje celého človeka a plnú sústredenosť, neznáša pretvárku a prázdne odriekanie slov, rusky: prazdnoslovije (AGAFANGEL (Savvin), archim., Duchovnosť pravoslavija v vydajuščichsja jego predstaviteľjach, Bogoslovskije trudy 10, 1973, 120-126).

Pravoslávna duchovnosť nestrpí ľahostajnosť k životu, útek od života a predčasný eschatologizmus. Človek bol stvorený pre spoločenstvo s Bohom, ľuďmi i so všetkým stvorením. Účasť na Božom živote, na živote ľudí i sveta robí človeka človekom. Stvorenie sa vyznačuje veľkou dynamikou svojej existencie a najdokonalejšie formy tvorivej činnosti môže prejavovať práve človek, lebo je povolaný k atraktívnej spolupráci s Bohom na zdokonaľovaní stvorenia. Opäť je nám príkladom Spasiteľ, ktorý aj o svojom Otcovi povedal tieto pozoruhodné slová: "Môj Otec pracuje až dosiaľ, i ja pracujem" (Jn 5, 17). V práci človeka sa reálne prejavujú dary Božej milosti. Svet sa teda nachádza v stalom "eschatologickom pôrode", v ktorom každá časť je determinovaná celým univerzom a žiadna fáza vývoja sveta nemôže byť izolovaná. Takto sa duchovný i hmotný poriadok stvoreného sveta rozvíja spoločne a nedeliteľne a preniká celý vesmír. Za tento vývoj sveta je zodpovedný každý človek. Súčasný život každého človeka a každej veci je závislý na zhode vytvorených činiteľov. Aj nepatrný prejav ľudskej činnosti spôsobuje vo svete určité chvenie a mení jeho stav, hoci to ľudia nie vždy a včas postrehnú. Akékoľvek narušenie harmónie vzťahov medzi stvorením a človekom má na nich negatívny dopad.

Človek je postavený pred úlohu poznávať základné zákony stvoreného sveta a rešpektovať ich, poznávať ich širšie a hlbšie súvislosti a privádzať svoju činnosť do súladu s nimi, aby prenikanie človeka do tajov stvorenia neprinieslo negatívne alebo aj tragické dôsledky. Boh udržuje svet svojím Slovom a my dnes nemôžeme určovať hranicu rozvoja sveta so všetkými jeho možnosťami. Aj v tom sa opäť prejaví predovšetkým Božia vôľa a stav sveta vyvolaný pôsobením človeka. Každý človek mal by sa zúčastniť na tomto procese zodpovedne. Kresťanská duchovnosť je ďaleko od toho, aby niekoho oslobodzovala od tejto spolupráce a zodpovednosti, ale od každého žiada, aby kráčal cestou postupného zdokonaľovania a dospel k vysokému stupňu poznania zmyslu sveta a života. To si však vyžaduje aktívnu spoluprácu ľudí navzájom, znásobovanie duchovného potenciálu a síl, pozornosť k všetkému, čím môžeme slúžiť našim blížnym, to jest konaniu dobra. Takto nachádzame Christa nielen v sebe, ale aj v každom z našich blížnych.

Činnosť, ktorou napomáhame zdokonaľovaniu blížnych a seba samých, sa kryštalizuje v cnostiach, ktoré vrcholia v dokonalej láske. To všetko sa potom blahodarne odrazí aj na prírode. Kto tak rozmýšľa, nenecháva sa unášať myšlienkou náhodilého života v čase, ale sa usiluje usmerňovať rozvoj k jeho pravému cieľu. Konečný cieľ práce a účasť na živote sveta nespočíva len v rozvoji prírody, ale aj v rozvoji utajených schopností človeka a účasti na všetkom, čím žije svet a ľudstvo. Duchovnosť zohráva v tomto procese nezastupiteľnú funkciu, prehlbuje spoluprácu s Bohom pri vytváraní skutočných hodnôt, obohacovaní ľudského života a dosahovaní cieľa a zmyslu života človeka na zemi. V láske je nám dané poznanie, preto láska k Bohu nemôže byť oddelená od lásky k človeku. Pravé hrdinstvo a pravá iniciatíva sa neprejavuje u tých ľudí, ktorí sa dajú unášať neurčitými prúdmi sveta bez akéhokoľvek cieľa, ale u tých, ktorí poznajú cestu i cieľ svojho života a vedia, že svojou slobodou môžu priviesť k tomuto cieľu aj iných, vedia, akú duchovnú tvár vtláčajú svojmu životu a životu iných ľudí (STANILOAE, D., Teologia morala ortodoxa, vol. 3, Bucuresti 1981, 24-29; PLATON, archim., Dogmatičeskoje učenije o tvorenii i christianskoje otnošenije k prirode, Žurnal mosk. patr. 2, 1989, 64-71). To nás pre- sviedča o tom, že skutočná duchovnosť je živá a angažuje celú ľudskú bytosť, je živým spoločenstvom modlitby a prejavom totožnosti vo viere medzi mnohými bratmi.

Túto ideu zdôrazňuje aj svätá liturgia, najmocnejší výraz spoločenstva a jednoty veriacich medzi sebou navzájom i s Bohom, keď pred eucharistickým kánonom ústami kňaza vyzýva veriacich slovami: "Milujme jeden druhého, aby sme spoločne vyznávali". Iba takéto spoločenstvo zohrieva duchovný život každého jednolivca. Duchovnosť uskutočňovaná iba jednotlivcom, bez spoločenstva, rýchlo vychladne, vyprázdni sa a premení sa na teoretické uvažovanie (bezduchý racionalizmus), ktoré angažuje iba rozum i to len niekedy. So skutočnou duchovnosťou je nevyhnutne spojené spoločenstvo. Život každého jednotlivého kresťana môže sa aktívne rozvíjať iba v spoločenstve s ostatnými členmi Cirkvi ako Tela Christovho, prichádza od nich, lebo sa navzá- jom obohacujú. Takáto živá duchovnosť, ktorá objíma celú ľudskú bytosť a je napájaná jednotou s ostatnými, ktorí tvoria toto živé spoločenstvo, vzniká v kresťanstve predovšetkým prostredníctvom svätej liturgie, lebo v nej kulminuje všetko duchovné úsilie kresťana i jeho viera. Takáto duchovnosť ukazuje kresťanovi cestu, po ktorej má kráčať, aby dosahoval čo najintenzívnejšie prežívanie viery a Božej prítomnosti, čiže vedie ku konkrétnemu cieľu. Nikto sa nemôže zdokonaľovať vo viere a prehlbovať svoj život podľa viery bez aktívnej účasti iných a bez ich pomoci, bez opätovania tohto živého vzťahu voči iným.

Pravoslávna liturgia uspokojuje aj túto požiadavku neobyčajne výrazným spôsobom, lebo sústavne oživuje duchovné spojenie medzi veriacimi nevýslovne hlbokým obsahom kresťanskej viery a milosťou Svätého Ducha. Hoci existuje osobný vzostup veriaceho k Bohu cez uskutočňovanie cnostného života, predsa aj on je závislý na tom, aby bol podporovaný liturgickým vzostupom k Bohu, čiže v spoločenstve ostatných členov Tela Cirkvi. Je to soborný spôsob dosahovania vysokého stupňa duchovnosti a je posilňovaný vzkrieseným Christom vo svätom prijímaní. Zjednotenie všetkých s Christom vo svätom prijímaní ich zjednocuje aj so Svätou Trojicou a vytvára z nich dedičstvo Otcov- ho Kráľovstva pôsobením Svätého Ducha.

Vzkriesený a oslávený Christos je Ten istý, ktorý sa za nás obetoval, ukázal nezištnosť Božej lásky k nám a posilňuje v tom aj nás. Preto keď sa my dnes s Ním zjednocujeme, máme Mu byť podobní, máme tiež byť živou, svätou a Bohu milou obeťou (Rm 12, 1). To sa dokazuje predovšetkým činorodou láskou k blížnym, čiže angažovanosťou pre život iných, pre život sveta, pre jeho spásu, ktorá je absolútnou perspektívou sveta a človeka (Schmemann, A., Za život sveta, Beograd 1979. Je to jedinečné dielo venované otázke spásy sveta). Preto Christos volá k účasti na Otcovom dedičstve tých, ktorí nasýtili hladných, obliekali nahých, prijímali pocestných, navštevovali nemocných, napojili smädných, lebo v tom všetkom sa prejavuje spravodlivosť Božieho kráľovstva (Mt 25, 35-36), Kráľovstva Svätej Trojice. Všetko toto môžeme uskutočniť práve preto, že sme sa zjednotili s Christom vo svätej Eucharistii, vo svätom prijímaní Tela a Krvi Christovej. Christos je tu ako svätá Obeť i Archijerej, aj my sme tu ako svätá obeť i "kráľovské kňaz- stvo" (1 Pt 2, 9; Rm 12, 1).

Takto môže byť svätá liturgia považovaná za prostriedok prechodu ľudí zo života zaťaženého egoizmom a hriechom (1 Jn 5, 19), do života s Bohom a v Bohu, do života Božieho kráľovstva. Už samo vedomie, že nám Boh dáva príhodný čas spásy (Ef 5, 6; Gl 6, 10; 1 Pt 4, 2; 2 Kor 6, 2), aby sme posilnili našu Jednotu s Ním, je prvým krokom na ceste k jednote všetkých v Bohu. V tom sa opäť hlási k slovu svätá liturgia, ktorá vyzýva prítomných, aby na túto chvíľu zanechali všetky každodenné svetské starosti a privítali Boha v Christu - Kráľa slávy (Cherubínska pieseň), aby sa oddelili od sveta nelásky (egoizmu) a telesných záujmov a pripravili sa k prijatiu Christa v predložených a posvätených eucharistických Daroch a cez nich aj s Otcom a Svätým Duchom. Jednota so Svätou Trojicou posilní a utvrdí aj našu jednotu navzájom, aby sme mohli tvoriť pevné bohoľudské spoločenstvo Cirkvi. Tým kulminuje v pozemských podmienkach naše synovstvo u Boha i naše kresťanské bratstvo (Jn 1, 12). Cirkev je už reálnou účasťou na Božom kráľovstve, hoci jeho plnosť nastúpi až po všeobecnom vzkriesení (1 Kor 15, 1-58). Miestom, kde sa najviac upevňuje a vopred prežíva Kráľovstvo Svätej Trojice, je svätá liturgia. Ona je hlavným prameňom jednoty so Svätou Trojicou, ktorá v tej chvíli zostupuje k nám, k veriacim, ktorí majú takto možnosť prežiť výnimočné stretnutie s Bohom a nesmiernu radosť z toh- to stretnutia.

V duchovnej atmosfére svätej liturgie sa predlžuje a aktualizuje atmosféra Nového Zákona, prežívaná v Spasiteľovej blízkosti a svätých apoštolov. Spása je stotožňovaná v liturgii i v Novom Zákone s postavením veriaceho v Kráľovstve Svätej Trojice. Kto pretrváva v izolácii a nežije v spoločenstve Kráľovstva, ktoré má na zemi podobu Cirkvi a najmocnejšie je prežívané vo svätej liturgii, nemá účasť na spáse. Táto izolácia sa neprejavuje len tým, že nie sme na liturgii a ani sa o to neusilujeme, ale aj vtedy, keď sme prítomní, ale naša prítomnosť je pasívna, neprijímame Telo a Krv Christovu a neprežijeme naplno stretnutie s Christom i s celou Svätou Trojicou. Christos mal túto skutočnosť na pamäti a preto povedal: "Ak nejete Telo Syna človeka a nepijete Jeho Krv, nemáte života v sebe. Kto je moje Telo a pije moju Krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň" (Jn 6, 53-54). Len ten urobil krok dopredu pri budovaní svojho duchovného života, svojej duchovnosti, vnútorného človeka, kto pristúpil ku Kalichu života a má právo na konci liturgie ďakovať Bohu za videné, počuté a prijaté duchovné blaho, za pokrm i nápoj života.

Kňaz prosí v každej modlitbe o spásu veriacich, každú z nich končí oslavou Svätej Trojice, ale práve tak sa končia spevy a prosby prítomného Božieho ľudu. Kňaz prináša Bohu obeť v spoločenstve Cirkvi a je živým obrazom Christovej prítomnosti, ktorý spája svoje modlitby a prosby k Otcovi s modlitbami a prosbami Cirkvi, zvestuje prostredníc- tvom kňaza svoje Evanjelium, premieňa dary mocou Svätého Ducha, zjednocuje veriacich so sebou vo svätom prijímaní, aby ich predstavil Otcovi ako synov naplnených milosťou Svätého Ducha. Kde nie je riadne ustanovený kňaz, tam nie je ani Christos. Bez kňaza ľud nemôže vytvoriť ozajstné liturgické a cirkevné spoločenstvo. Avšak tu si treba objasniť aj tú skutočnosť, že hierarchia sa musí správať v Cirkvi nie ako nositeľka moci, ale ako nositeľka súdržnosti v láske podľa Christovho vzoru. Ani Boh nevládne svetu, ale sa o neho stará ako Otec a Stvoriteľ.

Otcovo Kráľovstvo je teda sľúbené tým, ktorí budú činiť spravodlivosť. Christos často pripomínal, že bohatí budú mať ťažkosti s osvojením si Božieho kráľovstva, lebo nedokázali žiť podľa zásad spoločen- stva v láske, žili v izolácii od okolitého sveta a v duchovnej samote (Mt 24, 41; 11, 23; Zj 22, 5). Ozajstným a spasiteľným príkladom je nám Christova láska. Christos prijal podobu sluhu a svoj život obetoval za našu spásu. Kto nechce stratiť svoj život, musí ho najprv obetovať ako Christos. Tak sa človek vymaní z moci egoizmu, duchovnej samoty a izolácie a vstúpi do spoločenstva so všetkými ľuďmi na zásadách lásky. Jednota s Bohom a s inými ľuďmi neznamená stratu svojej vlastnej osoby, naopak, je to prehĺbenie a obohatenie vlastnej identity i identity toho, koho milujeme. Milovať možno iba v spoločenstve. Ideálom je spoločenstvo Ducha, spoločenstvo Svätej Trojice.

Liturgický vzostup, prežívaný veriacim ako narastajúce spoločné zjednotenie s Bohom v Trojici, čiže skúsenosť Božej lásky a dôverného vzťahu k živému Bohu, je niečo viac než teológia-teória, ktorá je v najlepšom prípade reflexiou na túto skúsenosť. Svätá liturgia je dej, na ktorom sa podieľa Boh a človek zvláštnym spôsobom. Nie je to subjektívny zážitok, ale soborné uskutočňovanie Evanjelia, aktualizovaný vzťah k Christu. Kto nemá túto skúsenosť, nemôže byť ozajstným teológom, bude hovoriť o teológii ako slepý o svetle. Preto teologické myslenie musí zostať v organickej jednote s aktívnym liturgickým životom: môže liturgii predchádzať, môže nasledovať po nej, ale nikdy nemôže byť bez nej. Teológia má prehlbovať liturgickú skúsenosť vysvetľovaním jej zmyslu a liturgická skúsenosť dá teológii život a prehĺbi ju. Práve toto mal na mysli svätý Irenej Lyonský v nami citovanom výroku, že naše učenie je v súlade s Eucharistiou a Eucharistia potvrdzuje naše učenie.

To, že svätá liturgia je prežívaná veriacimi v atmosfére spoločenstva so Svätou Trojicou, robí ju najúčinnejším prostriedkom vytvárania, udržiavania a posilňovania spoločenstva medzi ľuďmi. Veriaci, ktorí chodia v nedeľu spoločne na svätú liturgiu do toho istého chrámu, pociťujú túto duchovnú spolupatričnosť oveľa intenzívnejšie, preto môžeme smelo povedať, že žiadne iné zhromaždenie nevytvára také hlboké spojenie medzi ľuďmi ako svätá liturgia. Ľudia, ktorí nemajú túto skúsenosť, nemôžu naplno realizovať to, čo nazývame "liturgiou po liturgii", kresťanskou angažovanosťou pre dobro iných. Dokonca aj členovia rodiny posilnia svoje rodinné zväzky tým, že budú spoločne navštevovať svätú liturgiu. Ich vzájomné vzťahy budú napájané zo spoločného prameňa lásky a nepominuteľného života a budú ľahšie prekonávať ťažkosti, ktoré prináša život. Svätá liturgia je takto najväčšou tvorivou silou spoločenstva, predvkúsením plnosti Božieho kráľovstva.

Kresťanstvo sa líši od všetkých iných náboženstiev a filozofických systémov tým, že je životom v láske. Láska však znamená uznanie večnosti osoby a vieru v túto večnosť. Iba toto ožiaruje svetlom zmysel existencie. Toto svetlo prežívame v najväščej miere na svätej liturgii a vyznávame: "Videli  sme  pravé svetlo, prijali sme nebeského Ducha, získali sme pravú vieru..." Je ním sám Christos, ktorý sa v Eucharistii udeľuje cez eucharistické Dary každému, kto pristupuje k ich prijímaniu s vierou a láskou. Takto sa aj sám človek stáva prameňom Božieho svetla, bohonoscom. Kde niet duchovnej osoby, niet ani lásky. Iba takáto osoba je schopná ozajstnej lásky. Keď nejaká osoba miluje inú osobu a praje si, aby bola ňou milovaná, znamená to, že obe usilujú o nesmrteľnosť a svätosť, o to, aby ich jednota bola ešte dokonalejšia. Osoba, láska, nesmrteľnosť a stále prehlbovanie vzájomného spojenia patria k sebe. To dáva životu plný zmysel. Osoba bez lásky slabne a jej život sa stáva utrpením. Nesmrteľnosť osôb bez lásky - to je peklo, tu na zemi i vo večnosti. Je to duchovná smrť osôb. Láska dáva teda životu zmysel, spôsobuje radosť zo života a sústavne vyžaduje napredovanie v duchovnom živote.

Keď nemilujeme iné osoby a nie sme nimi milovaní, ochudobňujeme svoj život a môžeme sa sami sebe sprotiviť do takej miery, že sa nedokážeme zniesť. U niektorých ľudí to môže končiť odňatím vlastného života. Ale človek, ktorý dostal svoju existenciu od Boha, nemá si ju sám odnímať. Neodníma nám ju ani Boh, ktorý nám ju dal ako dar života v slobode. Pokiaľ sa človek nenaučil milovať a neusiloval sa o to, aby bol milovaný, zostane navždy v rozpore sám so sebou a bude trápiť sám seba. Boh teda nestvoril človeka k nejakej pominuteľnej existencii, ale k večnej existencii, preto plnosť jeho života je závislá na jeho schopnosti milovať. Avšak láska si vyžaduje slobodu. Dokonca aj existencia v mukách večného pekla dokazuje túto večnú hodnotu osôb, lebo príčinou ich utrpenia bude nevyužitá láska, ktorú Boh udelil ľuďom ako slobodným bytostiam. Láska a sloboda sú od seba neoddeliteľné.

Kresťanská viera učí, že Svätá Trojica je večným základom ľudskej osoby a modelom šťastia v spoločenstve lásky. Boh stvoril ľudí ako osoby, aby ich miloval ako Otec. Keď ľudia opustili Boha zo svojho vlastného rozhodnutia, poslal im Boh svojho vlastného Syna, aby sa im stal skutočným Bratom. Boží Syn prijal na seba ľudskú prirodzenosť a z lásky k ľudskému rodu obetoval samého seba, aby im cez vzkriesenie vrátil večnosť. Vo svätej liturgii je nám daná možnosť účasti na tejto spasiteľnej udalosti, v nej je nám vrátený zmysel nášho života, ktorý nás má priviesť opäť do spoločenstva Svätej Trojice - prameňa života.

Na žačiatku sveta stála láska Svätej Trojice. Dejiny sú dané Svätou Trojicou ako cesta rastu ľudí v láske, preto aj na konci cesty bude láska v dokonalom spojení so Svätou Trojicou a medzi ľuďmi navzájom. Prostredím a prostriedkom uskutočnenia tohto cieľa je svätá liturgia, v nej rastieme v láske vďaka prijímaniu Božieho Syna, ktorý sa obetoval za nás preto, aby sme sa naučili milovať jeden durhého až k vzájomnej obeti a vzkrieseniu v Christu. Posledná prosba mnohých ektenií končí slovami: "... seba samých, jeden druhého a celý svoj život Christu Bohu oddajme". Hriech spôsobil, že táto obeť je spojená s bolesťou a utrpením, s námahou (Mt 11, 12). Hriech je príčinou toho, že ľudská bytosť je obmedzená a umiera. Keď však hriech prekročí aj hranice smrti, stáva sa životom utrpenia a spôsobuje duchovnú smrť, ktorá začína vlastne už tu na zemi, kde sa oddávame hriechu. Christos prišiel na tento svet preto, aby premohol smrť a zvíťazil nad hriechom nedostatku lásky a vo svojom spasiteľskom diele obnovil ľudskú osobu i s jej normálnymi vlastnosťami lásky a nesmrteľnosti. Tým obnovil aj vzájomné spoločenstvo medzi ľuďmi. Vo svätej liturgii prežívajú veriaci lásku a zvykajú si na rast v nekonečnej láske a spojení s Christom i na lásku medzi sebou. Je to aktivizácia lásky ako vlastnosti ľudskej osoby a predvkúsenie Kráľovstva večného života. Vďaka tomu veriaci už teraz prežívajú zmysel ľudskej existencie a sú v postavení dedičov Božieho kráľovstva, ktoré umožňuje práve svätá Eucharistia. A netýka sa to iba tých, ktorí sú momentálne prítomní na liturgii, ale všetkých členov Cirkvi: živých i mŕtvych. Tam, kde chýba viera vo večnosť, chýba taktiež zodpovednosť jedného za druhého. Táto zodpovednosť dosahuje nevysloviteľné rozmery tam, kde sa vie, že na našich skutkoch voči iným, pokiaľ žijú, a na našich modlitbách za nich, pokiaľ umreli, závisí ich večná blaženosť, pre ktorú boli povolaní. Láska teda nedovoľuje, aby sme boli čokoľvek dlžní našim blížnym: živým i zosnulým. A tak sme zaviazaní aj celému svetu, ktorý očakáva svoje vyslobodenie cez obnovu človeka, cez "slávnu slobodu Božích dietok", cez "zjavenie sa Božích synov" (Rm 8, 19-21).

Uvedený liturgický i antropologický charakter pravoslávnej duchovnosti jasne ukazuje, že bez aktívnej účasti na tajomstve Eucharistie uvedené ciele sú nedosiahnuteľné a neuskutočniteľné (STANILOAE, D., Spiritualitate si comuniune in liturghia ortodoxa, Bucuresti 1986, 5-12. Je to nové dielo tohto rumunského teológa lásky, ktorým doplňuje svoje predchádzajúce dielo Pravoslávna duchovnsoť, Bukurešť 1981).

3. Z dejín pravoslávnej duchovnosti

Pravoslávna duchovnosť je taká stará ako samo kresťanstvo. Jej prameňom je Sväté Písmo, Svätá Tradícia, liturgický a modlitebný život Christovej Cirkvi. Všetky oblasti jej duchovného života našli svoje teologické vyjadrenie predovšetkým vo veľmi cennej a do dnešných dní zachovávanej a študovanej patristickej literatúre. Hoci v žiadom diele otcov a cirkevných spisovateľov nenájdeme kompletné a systematické objasnenie pravoslávnej duchovnosti, predsa tieto diela sú nasýtené svedectvami o nej, ba nájdu sa aj také spisy, ktorých obsah je venovaný predovšetkým dôležitým otázkam duchovnosti. Už v Učení dvanástich apoštolov (Didaché) a v Liste Pseudo-Barnabáša nachádzame poučenie o dvoch cestách: o ceste života a smrti, alebo o ceste svetla a tmy. Veľmi cenný je v tomto ohľade List Korintským, ktorého autorom je rímsky biskup svätý Klement. Na základe Svätého Písma a na príklade mnohých vynikajúcich biblických postáv poukazuje na základné princípy ozajstného kresťanského života, ktorý je odzrkadlením živej viery kresťana. Mimoriadnu hodnotu majú v tomto ohľade listy svätého Ignáca z Antiochie, v ktorých sa veľmi mnoho hovorí o mystickej jednote veriaceho s Christom a s Jeho svätou Cirkvou, ktorá je prostredím spásy ľudského rodu.

V dobe prenasledovania kresťanov sa za ideál kresťanskej dokonalosti považovalo mučeníctvo, čiže nebojácne vyznanie Christa aj za cenu vlastného života. Hovorí o tom s veľkým nadšením svätý Ignác vo svojom liste Rimanom, Tertulián (K mučeníkom), Origenes (Nabádanie k mučeníctvu). K týmto dielam treba taktiež zarátať aj spisy svätého Kypriána (O odeve panien, O dobru utrpenia, O modlitbe Pána), svätého Metoda z Olympu (Hostina desiatich panien), ctihodného Makaria (O ochrane srdca, O modlitbe, O dokonalosti v duchu a iné). Z diel svätého Gregora Nisského treba spomenúť Život Mojžiša, Veľkú katechézu, spisy O dokonalosti a O panenstve. Majú mystické zameranie.

Veľkú úlohu zohrali v tomto ohľade diela hagiografického zamerania (životy svätých). Nachádzame ich u takých otcov, ako napr. svätého Atanáza (Život svätého Antona), svätého Jána Zlatoústeho (väčší počet diel na počesť svätých mužov - biblických i kresťanských). Objavujú sa aj prvé autobiogafie: O sebe svätého Gregora Teológa a Vyznania (Confessiones) bl. Augustína. Cenné sú traktáty, ktoré hovoria o svätosti a veľkosti kňazského povolania. Postačí, keď tu spomenieme diela svätého Gregora Teológa (Obhajoba úteku), svätého Jána Zlatoústeho (Šesť slov o kňazstve) a svätého Ambróza Milánskeho (De officiis), prípadne svätého Gregora Veľkého (Regula Pastoralis).

Mnohé otázky z oblasti kresťanskej duchovnosti boli hlboko objasnené v polemike s heretickými smermi (enkratiti, montanisti, jovianisti, gnostici, ale aj agnostici, ktorí delili ľudí na dve skupiny: telesných a duchovných - Origenes, Evagrios a iní). Boli aj takí askéti, ktorí preceňovali, alebo zasa podceňovali ľudské sily a schopnosti (napr. pelagiáni). Vznikli aj také heretické učenia, ktoré popierali význam manžel- stva, pri konaní Eucharistie používali iba vodu a podobne. V týchto polemikách sa postupne spresňovala teologická terminológia i názory na jednotlivé pravdy a zásady duchovného života: nezdravé učenia boli postupne prekonané a zavrhnuté, zdravé boli prehĺbené a upresnené a stali sa trvalou hodnotou kresťanskej duchovnosti a sú plne použiteľné aj v našej modernej dobe.

Objavili sa postupne tiež prvé formulácie duchovného života v podobe mníšskych pravidiel. Popri živote anachoretov, pustovníkov, objavuje sa kolektívna forma duchovného života (kinoviálna). Takéto pravidlá duchovného života pochádzajú od svätého Pachomija (+346), ktoré zdokonalil svätý Bazil Veľký (+379). Askéza našla svoj výraz v pozoruhodných dielach Dionýza Pseudo-Areopagitu (okolo roku 500): O mystickej teológii, O cirkevnej hierachii, O Božích menách. Komentátorom týchto diel sa stal ctihodný Maxim Vyznávač (+662). Hoci tieto diela boli v poslednej dobe podrobené závažnej teologickej a oprávnenej kritike, predovšetkým zo strany významných pravoslávnych teológov, predsa ich prínos pre túto oblasť teológie a pre prehlbovanie duchovného života bol značný. Na Západe významným teoretikom duchovného života sa stal Ján Kasián (+432), ktorý vo svojich dielach (De coenobiorum institutione..., 12 kníh, a Collationes XXIV) podáva náuku prvých storočí o kresťanskom živote. Veľkú úlohu v tomto smere zohrali práce Jána Klimaka (Scala Paradisi, +649).

K otázkam duchovného života sa vyjadrili aj takí otcovia, ktorí viedli dlhé polemické spory s heretikmi. Tak napríklad u svätého Cyrila Alexandrijského máme spis pod názvom O klaňaní sa v duchu a pravde a paschálne homílie, v ktorých sa mnoho hovorí o otázkach cirkevného života a viery. Svätý Sofronios Jeruzalemský nám zanechal tieto spisy duchovného zamerania: O vyznávaní hriechov, Život Márie Egyptskej, Anakreonteia, Výklad svätej liturgie (autorstvo sporné). Ctihodný Atanáz Sinajský hovorí o morálnych a asketických otázkach vo svojich dielach: Otázky a odpovede, Reč o svätej liturgii, Kázeň o zomrelých. Práve tak pozoruhodné sú diela svätého Jána Damaského: Presný výklad pravoslávnej viery, Sväté paralely, O svätom pôste, O ôsmich zlých duchoch (hriechoch), O cnostiach a priestupkoch.

V 11. storočí veľkým učiteľom pravoslávnej duchovnosti sa stal ctihodný Simeon Nový Teológ (946-1022). Pozoruhodné sú jeho katechézy v počte 34 a etické slová v počte 11, prípadne jeho praktické kapitoly a hymny. Tento svätec vniesol do duchovného života novú silu, duchovný elán, teologickú hĺbku a eucharistické zameranie kresťanského života, čo nachádza svoje hlboké ocenenie aj v našej dobe. Veľký dôraz kladie na lásku a zbožštenie človeka, lebo v nich kulminuje všetko duchovné snaženie kresťana.

V 14. storočí máme dvoch významných teológov východnej pravoslávnej duchovnosti - svätého Gregora Palamu a Nikolaja Kabasilu. Po prvom z nich zostali vynikajúce homílie, druhý nám zanechal dve významné diela: Život v Christu a Výklad božskej liturgie. V tejto súvislosti treba spomenúť veľký prínos pre pravoslávnu duchovnosť zo strany Atosu, ktorý sa stal významným centrom duchovného života a dal svetu vynikajúcich učiteľov duchovného života a veľkú duchovnú skúsenosť, ktorá sa stala bohatstvom celého pravoslávia. Z atoských starcov môžeme tu spomenúť svätého Nikodíma a Siluána. Na túto tradíciu nadviazalo mníšstvo slovanských pravoslávnych Cirkví, najmä Ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorá vybudovala podľa atoského vzoru viaceré centrá duchovného života: Optina pustovňa, Valaám, Nový Atos, Kyjevo-pečerská lavra, monastier v Pskove, trojicko-Sergijevská lavra a iné. Z popredných učiteľov duchovnosti treba spomenúť Paisija Veličkovského, Sergija Radonežského, Serafíma Sarovského, biskupa Feofana (Zatvorníka) a ďalších.

Tých, ktorí majú záujem o podrobné dejiny duchovnosti, odkazujeme na vynikajúcu prácu S. Zarina, Asketizm po pravoslavno-christi- janskomu učeniu, kniga pervaja, SPB 1905. Bohatý materiál z tejto oblasti poskytujú učebnice patrológie.

Pretože pravoslávna duchovnosť sa dostáva do popredia záujmu mladých teológov, uvedieme aspoň niektoré základné práce z tejto oblasti od známych pravoslávnych autorov:

PONOMAREV, P., Dogmatičeskije osnovy christianskogo asketizma po tvorenijam vostočnych pisatelej IV-go veka, Kazaň 1899.

ZARIN, S., Asketizm po pravoslavno-christianskomu učeniju, kniga vtoraja, SPB 1907.

KOURILA, A., Istoria tou askitismou I, Thessaloniki 1929.

LOSSKY, V., Theologie mystique de ľ Eglise d Orient, Paris 1944.

EVDOKIMOV, P., L Orthodoxia, Neuchatel 1959; Les ages de la vie spirutuelle, Paris 1964. Druhá časť knihy je vydaná v Pravosl. teol. zbor. 15 (1989).

SOPHRONY, archim., Principles of Orthodox Ascetism, The Orthodox Ethos, Holywell Press, 1964.

ARSENIEV, N., Die Spiritualität der Ostkirche, Handbuch des Ostkirchenkunde, Düsseldorf 1971, 503-542.

CLÉMENT, O., Aspects de ľ Orthodoxie. Structure et spiritualite, Paris 1981.

STANILOAE, D., Teologia morala ortodoxa, vol. 3: Spiritualitatea ortodoxa, Bucuresti 1981.

HOPKO, T., Orthodox Faith and Life, I-IV, New York 1982.

MEYENDORFF, J., St. Gregory Palamas and Orthodoxy Spirituality, New York 1985.

YANNARAS, Ch., Orthodox Spirituality. An Outline of the Orthodox Ascetical and Mystical Tradition, New York 1985.

KRIVOCHEINE, V., arcib., In the Light of Christ, New York 1986.

MANTZARIDIS, G., I., Orthodoxi pneumatikotika zoi, Thessaloniki 1986.

KARDAMAKIS, M., Orthodoxi pneumatologia, N. Smyrni 1993.

Neuvádzame a nepoužívame literatúru západných teológov katolíckych a protestantských z oblasti duchovnosti z dôvodu, že táto literatúra je písaná na základe iného chápania dogmatického učenia o Trojici, Christu, spáse, Svätom Duchu, Cirkvi, človeku, sviatostiach, modlitbe atď.

Spisy svätých Otcov a kresťanských spisovateľov sú citované prevažne podľa vydania J. P. Migne a - Patrologia cursus completus, seria graeca a seria latina (PG a PL), podľa francúzskeho vydania Sources Chretiennes, Paris 1941 - , prípadne samostatných vydaní, ktoré budú uvedené v poznámkach za textom.

Prvá kapitola

PRAMENE PRAVOSLÁVNEJ KRESŤANSKEJ DUCHOVNOSTI

I. Sväté Písmo Starého a Nového Zákona

1. O Svätom Písme vo všeobecnosti

"Nielen zo samého chleba bude žiť človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z úst Božích (Mt 4, 4)."

Sväté Písmo, kniha života, nepovstalo z ľudskej vôle, lebo ho písali Boží ľudia vedení Svätým Duchom (2 Pt 1, 21). Preto patrí k tým knihám, ktoré ľudstvo vždy čítalo a bude čítať. Počtom vydaných exemplárov patrí ešte stále na prvé miesto. Práve tak je to aj čo do počtu prekladov do rôznych jazykov sveta. Na území Indie žije mizivé percento kresťanov, ale Sväté Písmo bolo tu preložené už do 160 jazykov. Avšak vážnosť a dôležitosť Svätého Písma sa nedá vyjadriť počtom vydaných výtlačkov alebo prekladov, ale nenahraditeľným vplyvom na duchovný a kultúrny život mnohých pokolení ľudstva v minulosti, v našej dobe i v budúcnosti (Mt 24, 35). Pre veriaceho človeka je to Božie slovo adresované celému svetu. Preto ho ustavične čítajú a skúmajú (1 Kor 2. kap.) tí, ktorí hľadajú dotyk s Božím svetlom a chcú si prehĺbiť svoje náboženské poznanie, poznanie Božej pravdy (Jn 17, 3). Sväté Písmo inšpirovalo svojím obsahom, postavami a udalosťami mnohých umelcov svetového mena a v súčasnej dobe je predmetom záujmu vedcov a filozofov. Je tomu tak preto, že Sväté Písmo zjavuje a objasňuje pravdy o základnych otázkach ľudského života - teraz i v budúcnosti. Inšpiruje i provokuje k zamýšľaniu sa nad týmito otázkami, lebo bez ich riešenia nebude pokoja na zemi.

Pri konštatovaní nesmierneho významu Svätého Písma pre duchovný život veriaceho človeka treba povedať aj druhú pravdu. Je ňou fakt poklesu cirkevnej kultúry, poklesu pôvodného cirkevného vedomia a cítenia a tento fakt zapríčinil zmenšený záujem o čítanie Svätého Písma v širokých kruhoch veriacich ľudí. Naše chrámy sú plné, ale málo je tých kresťanov, ktorí by sa sústavne zaoberali čítaním Božieho slova, hoci všetci cítia hlad po tomto slove. Vo väčšine cirkevných obcí sa možnosť kontaktu so Svätým Písmom obmedzila iba na chrámové čítanie z Apoštola a Evanjelia. Dnes, kedy si naša Cirkev dala za úlohu nanovo premyslieť a do hĺbky pochopiť teológiu cirkevnej obce, k čomu nás  všetkých vyzval  a zaviazal predposledný  miestny  snem (konaný v roku 1985), netreba zabúdať ani na túto úlohu a splniť prosbu delegátov  snemu, ktorí žiadali od našej Cirkvi Sväté Písmo v živom jazyku a v spoľahlivom preklade. Túto prosbu máme splniť z dôvodu, že je to prosba veriaceho ľudu, ale i preto, že k obnove duchovného života cirkevnej obce nemôže dôjsť, pokiaľ veriaci nebudú mať v rukách základ tohto života - Sväté Písmo, prvý a najdôležitejší prameň kresťanskej duchovnosti. Aj táto práca o pravoslávnej duchovnosti bude pre nich pochopiteľná iba vtedy, keď ju budú môcť konfrontovať s obsahom a duchom Svätého Písma.

Náš zámer v tomto bode si vyžaduje, aby sme si objasnili aspoň základné otázky okolo Svätého Písma: jeho pôvod, charakter, sporné otázky, autoritu a význam pre duchovný život Cirkvi.

Cirkevný názor na pôvod, charakter a význam Svätého Písma je daný už aj v tých pomenovaniach, ktoré sú mu dané v Cirkvi a sú používané aj mimo nej. Pomenovanie "Sväté" alebo "Božské Písmo" je vzaté z jeho vlastného obsahu. Pozoruhodné sú v tomto ohľade slová svätého apoštola Pavla adresované jeho spolupracovníkovi Tomotejovi: "Ty však zotrvaj v tom, čomu si sa naučil a o čom si plne presvedčený, pretože vieš, od koho si sa naučil, a že od detstva poznáš Sväté Písma, ktoré majú moc urobiť ťa múdrym na spasenie vierou, ktorá je v Christu Isusovi. Každé Písmo, od Boha vdýchnuté, je aj užitočné na počúvanie, usvedčovanie, naprávanie a vychovávanie v spravodlivosti, aby Boží človek bol dokonalý, spôsobilý na každé dobré dielo" (2 Tm 3, 14-17). Tento klasický výrok apoštola Pavla presvedčivo objasňuje význam Svätého Písma pre každého veriaceho v Christa, zdôraznuje, že Písmo je vdýchnuté Bohom uspôsobeným ľuďom pre roto Božie vdýchnutie (inšpiráciu) a je použiteľné v Cirkvi pri uskutočňovaní jej individuálnej i spoločnej dušpastierskej služby s cieľom, aby Boží človek bol dokonalý a spravodlivý, čiže duchovný človek. Písmo robí človeka múdrym na spasenie vierou v Isusa Christa, posväcuje jeho ducha a robí ho otvoreným pre prijímanie Božích právd. Takýto osobný prístup k Svätému Písmu nemôže byť úlohou iba apoštola, biskupa a kňaza, ale je to úloha každého člena-údu Cirkvi, lebo je údom Tela Christovej Cirkvi a má podiel na všetkých daroch Svätého Ducha, na budovaní tohto Tela Cirkvi. Túto úlohu určil Boh, preto sa nemôže stať, aby sme ju nesplnili (KNJAZEV, A., O bogoduchnovennosti svjaščennogo Pisanija, Pravosl. mysľ 8, 1951, 113-127).

Pre pomenovanie Svätého Písma zvykli sme si používať slovo Biblia. Je odvodené od gréckeho slova "biblos", v množnom čísle "ta biblia", čiže knihy. Naše pomenovanie Biblia má dnes zmysel jednotného čísla a  označuje  sa  ním súbor posvätných kníh Starého i Nového Zákona. V Starom Zákone ho stretávame v 1 Mak 12, 9, u Jozefa Flavia (Antiq.) a u cirkevných spisovateľov (Klementa, Origena a iných). Nehľadiac na fakt, že mnohé knihy Biblie vznikli v rôznych dobách a vyznačujú sa odlišnosťou jazyka, literárnych druhov, teologických akcentov, predsa predstavujú jeden ideový celok, objasňujú základné pravdy o Bohu, ktorý  je  pôvodcom  sveta,  zjavuje  sa  v  jeho  dejinách, uskutočňuje v ňom svoj odveký plán spásy ľudstva, pripravuje obnovu sveta (MEY- ENDORFF, J., Bog u istorii, Teološki pogledi 1-3, 1985, 258n. BULGARAKIS, I., Oslobodženje prirode, Pravosl. misionar 6, 1986, 147-154).

Tretie pomenovanie Svätého Písma vyjadrujeme slovami: zmluva, zákonm, rusky zavet (tak je to aj v staroslovienskom jazyku). Aj toto pomenovanie potrebuje výklad. Predovšetkým si treba uvedomiť, že izraelský národ pevne veril, že v jeho dejinách sa mu Boh niekoľkokrát zjavoval a bral na seba rôzne záväzky smerujúce k ochrane tohto národa pred jeho nepriateľmi, povolal ho k zvláštnej službe uprostred národov sveta a dal mu mnohé požehnania i zasľúbenia. Akoby ako odplatu izraelský národ sľúbil vernosť Bohu v plnení Jeho prikázaní. Preto svätí otcovia  hovoria  o  viacerých  zmluvách medzi Bohom a človekom. O prvej zmluve môžeme hovoriť ešte v raji, potom je to zmluva medzi Bohom a Noachom, medzi Bohom a Abrahámom, medzi Bohom a izraelským národom. Keď židia prekladali Sväté Písmo do gréckeho jazyka ešte pred Christom, preložili hebrejské slovo "Berith" gréckym slovom "Diathiki", ktoré je najsprávnejšie prekladať naším slovom zmluva alebo závet. Slovo "zákon" nevyjadruje ani hebrejskú, ani grécku pôvodinu. Ako dôkaz uvedieme pozoruhodný výrok svätého apoštola Pavla z jeho listu Židom: "Preto je (Christos) prostredníkom novej zmluvy, aby Jeho smrťou smerujúcou k vykúpeniu z priestupkov, spáchaných za prvej zmluvy, prijali povolaní zasľúbenie večného dedičstva. lebo kde je závet, tam treba nevyhnutne dosvedčiť smrť závedcovu ...". Keď Mojžiš oznámil ľudu všetky prikázania, pokropil knihu i ľud krvou a povedal: "Toto je krv zmluvy, ktorú vám nariadil Boh" (Žd 9, 15, 21). Nová zmluva nám udeľuje právo na večné dedičstvo. Na základe slov apoštola Pavla a proroka Jeremiáša (31, 31-34) hovorí Cirkev o Svätom Písme Starej Zmluvy (Zákona) a o Svätom Písme Novej Zmluvy (Zákona). Sväté Písmo hovorí nám o tom, akými cestami pripravoval Boh ľudstvo k prijatiu Spasiteľa i o vykonanej spáse a o dedičstve, ktoré nám dal Boh prostredníctvom Neho.

Tým sme sa priblížili k otázke, prečo existuje Sväté Písmo a ako nám bolo dané? Sväté Písmo vzniklo z dôvodu, že Boh nezavrhol stvorený svet, ale stará sa o neho svojou prozreteľnosťou, intervenuje v jeho dejinách a uskutočňuje jeho spásu. Vzťah Boha k svetu je otcovský, založený na láske k ľuďom ako svojim dietkam, umožňuje človeku dostup k sebe i Jeho poznanie. Zjavuje človeku samého seba i to, čo je predmetom Jeho božskej lásky. Všetko toto vzaté spolu nazývame Božím zjavením. Keďže sa Boh zjavuje, vzniká nevyhnutne aj potreba Svätého Písma, hoci by len s ohľadom na človeka, lebo Boh nezabúda ani na svoje slová, ani na svoje zasľúbenie. Prvý človek nemal Písmo, lebo mal Božiu vôľu napísanú na tabliciach svojho srdca, padlý človek nebol toho schopný, preto mu Boh napomínal svoju vôľu i starostlivosť o ňom zvonku (Jr 31, 33). Dokáže to opäť iba nový človek podľa daru Svätého Ducha. Každé Božie zjavenie, hoci by bolo momentálne adresované jednému človeku, patrí v skutočnosti celému ľudstvu a všetkým jeho generáciám. "Riekol Hospodin Mojžišovi: Takto povedz Izraelcom: Vy ste videli, že som s vami hovoril z neba", píše sa v 2 Mjž 20, 22. "Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy", hovorí sa v Evanjeliu podľa Matúša 28, 19. Boh vo svojej prozreteľnosti chcel, aby zjavené slová boli zapísané a to inšpiratívnym spôsobom, v čom opäť treba vidieť Jeho spasiteľný zámer. Tým sme sa priblížili k ďalšej otázke: podľa akého kritéria boli niektoré knihy začlenené do súboru, ktorý Cirkev nazýva Svätým Písmom a jeho autoritu podoprel aj sám Spasiteľ? (GLAGOLEV, A., Vetchij Zavet i jego neprechodnoje značenije v christianskoj Cerkvi, Kyjev 1909; POSNOV, M., Ideja zaveta Boga s izraiľskim narodom v Vetchom Zavete, Boguslav 1902).

V odpovedi na túto otázku nebudeme hovoriť o výnimočnej úlohe a vplyve Biblie na dejiny ľudstva a mocnom pôsobení na ľudské srdce, hoci všetko toto je pravda. Pôsobia na nás aj iné knihy a niekedy veľmi mocne. Čo môže byť pre veriaceho človeka najmocnejším motívom k tomu, aby prijal Sväté Písmo v plnom rozsahu ako Bohom inšpirovanú knihu? Odpoveď tu môže byť iba jedna: je to svedectvo Cirkvi, ktorá je Telo Christovo a chrám Svätého Ducha (1 Kor 12. kapitola). Svätý Duch je Duchom pravdy, učí veriacich každej pravde (Jn 16, 13), v dôsledku čoho Cirkev sa stala Božím domom, stĺpom a základom pravdy (1 Tm 3, 15). Jej bolo Božím Duchom dané, aby sa vyslovila o pravdivosti a náboženskej užitočnosti kníh. Niektoré z nich boli Cirkvou zavrhnuté, lebo obsahovali falošné učenia o Bohu a Jeho pôsobení vo svete, iné boli uznané za užitočné na čítanie a vzdelávanie, a ešte iné boli uznané za inšpirované, lebo obsahovali ňou prijaté učenie v plnosti a bez porušenia. Tieto knihy zaradila Cirkev do takzvaného kánona Svätého Písma, čím sa stali záväznym a základným vieroučným prameňom pre všetky časy. K týmto kanonickým knihám nie je možné nič dodávať alebo uberať. Stalo sa tak na základe hlasu Svätej Tradície Cirkvi.

Z dejín kánonu novozákonných kníh vieme, že tento bol v Cirkvi sformovaný hneď na začiatku existencie Cirkvi. Neskôr vznikli isté pochybnosti o kanonickosti niektorých kníh Svätého Písma, vyvolané najmä zo strany heretikov, ale Cirkev vyriešila aj tento problém. Konečnému rozhodnutiu Cirkvi, ktoré našlo svoje vyjadrenie aj v snemových rozhodnutiach, pravoslávie zostalo verné až dodnes. V tomto ohľade hlavnú úlohu zohrala Svätá Tradícia, ktorá predchádza Sväté Písmo a na ňu sa musí odvolávať aj celá kresťanská exegéza. Tento postoj pravoslávia k Svätému Písmu veľmi správne formuloval známy pravoslávny teológ otec Sergij Bulgakov vo svojej knihe Pravoslávie: "Sväté Písmo treba chápať na základe Svätej Tradície. To znamená, že v dogmaticko-vieroučnom chápaní Božieho slova treba sa riadiť chápaním Cirkvi, ktoré ona prijala od Bohom osvietených otcov z apoštolských dôb. Po vzkriesení Christos otvoril svojim učeníkom um, aby rozumeli Písmam (Lk 24, 45) a tento um sa otvára Duchom aj Cirkvi, vďaka čomu sa naplňuje poklad cirkevnej múdrosti... V pravosláví vernosť Tradícii sa prejavuje v snahe byť v súlade s duchom cirkevného učenia... Tradícia nie je litera a zákon, ale jednota v duchu, vernosti a láske... Keď Sväté Písmo je nám dané Cirkvou a v Cirkvi, potom aj jeho chápanie prebieha cirkevne, to jest vo zväzku s cirkevnou Tradíciou, a nie mimo nej... Nevyhnutnosť nasledovania cirkevnej Tradície, hľadanie seba samého v nej, prichádzanie k prameňu cirkevnej jednoty - to je axióma cirkevného vedomia..., čo vyžaduje od nás dodržiavanie cirkevnosti. Cirkevnosť nie je nič iné, než vernosť Tradícii v chápaní Božieho slova" (BULGAKOV, S., Pravoslavije, Pariž 1965, 71, 74-75; FIVEJSKIJ, M., Učenije Pravoslavnoj Cerkvi o Sv. Predanii, Charkov 1902).

Táto spojitosť Svätej Tradície so Svätým Písmom konkretizuje miesto Svätého Písma v Cirkvi ako prameňa poznávania Boha, teológie. Ono nie je prvým prameňom poznávania Boha ani chronologicky (lebo do jeho vzniku Boh sa zjavoval Abrahámovi, Mojžišovi, a práve tak aj apoštoli zvestovali Christa a Jeho Evnajelium do vzniku písaných Evanjelií a apoštolských listov), ani logicky (lebo Cirkev, vedená Svätým Duchom, ustanovuje kánon Svätého Písma a potvrdzuje ho). Na tomto fakte stroskotajú všetky iné nepravoslávne názory, ktoré popierajú význam Cirkvi a Tradície a spoliehajú sa iba na Písmo ako samodostačujúci prameň viery (sola Scriptura). Sväté Písmo nie je jediným prameňom poznania Boha a zjaveného učenia Cirkvi a nemôže sa zaobísť bez Svätej Tradície, ktorá uvádza do každej pravdy pod vedením Svätého Ducha, ktorá našla svoje vyjadrenie aj vo vieroučných rozhodnutiach cirkevných snemov, v dielach otcov, v modlitbe a bohoslužbe Cirkvi. Práve Tradícia svedčí o Písme a určuje jeho správny výklad. Preto môžeme povedať, že Sväté Písmo je vlastne písomnou formou Tradície, ktorej obsah je nevyčerpateľný, lebo ním je celé Božie zjavenie chránené v Cirkvi pôsobením Svätého Ducha pre spásu všetkých veriacich. Preto máme hovoriť iba o jednom pramení zjavenia.

Tým sme sa dostali k otázke charakteru Svätého Písma. Pre jeho určenie je rozhodujúce to, že vzniklo pomocou Božieho vnuknutia, inšpirácie, o čom svedčia aj samotné biblické texty. Tento názor veľmi konkrétne vyslovil svätý apoštol Peter, ktorý vo svojom druhom liste hovorí o slove Písma a stotožňuje ho s prorockým slovom: "Uvedomte si predovšetkým, že ani jedno proroctvo Písma nepripúšťa samovoľný výklad; lebo nikdy z ľudskej vôle nepovstalo proroctvo, ale Duchom Svätým vedení hovorili (svätí) ľudia Boží" (2 Pt 1, 19, 21). Takýto názor na autorov svätých kníh, ako na prorokov, mala aj starozákonná Cirkev, preto historické knihy Isusa Navina, Súdcov a Kráľov židia dodnes spájajú s knihami neskorších prorokov (veľkých i malých), čiže s prorockými knihami podľa kresťanskej terminológie. Tento názor starozákonnej Cirkvi našiel svoje miesto aj v Christových slovách, ktorý rozlišoval zákon, prorokov a žalmy (Lk 24, 44). Ako táto vec súvisí s otázkou charakteru Svätého Písma?

Predovšetkým si treba uvedomiť, že prorok je človek, ktorému sú Božím Duchom zjavené Božie zámery o svete a tieto majú byť zvestované ľuďom ako Božia vôľa. Proroci poznávali tieto zámery cez videnia, osvietenie a vnímanie (sozercanije) Božích činov, prejavujúcich sa v udalostiach Bohom usmerňovaných dejín. Proroci teda boli zasvätení do Božích tajomstiev a zvestovali ich svetu za konkrétnym cieľom. Táto zvesť našla svoje vyjadrenie aj v písomnej forme majúcej mimoriadny význam pre ďalšie pokolenia veriacich i pre novozákonnú Cirkev, ktorá ich prijala ako svoje. V tomto ohľade nebolo dôležité to, o akých udalostiach písali proroci, ale to, že strojcom dejín bol Svätý Duch a zasvätil ich do tajomstva týchto dejín. Taktiež aj nasledovníci a žiaci prorokov, inšpirovaní redaktori niektorých prorockých kníh sú takými istými prorokmi, lebo Boží Duch ich zasvätil do zjavených tajomstiev v prorockom slove. Máme preto viacero kníh, v ktorých niektoré časti neboli napísané prijímateľmi zjavenia, ale ich učeníkmi. Z formálnej stránky sa to prejavuje v odlišnosti štýlu, gramatiky, slovníka a podobne, čo pre exegétov predstavuje neraz ťažko alebo i vôbec neriešiteľný problém. Podobná situácia bola aj v Novom Zákone, kedy sa našli Bohom povolaní ľudia, ktorí písali Evanjelia a vydávali svedectvo o Christu (napr. evanjelista Lukáš a Marek), hoci neboli Jeho očividcami. Aj oni vydali pravdivé svedectvo mocou Svätého Ducha a Cirkev sa nezdráhala prijať ich knihy ako autentické, lebo je vedená tým istým Svätým Duchom a má schopnosť rozpoznať pravé svedectvo od nepravého. Hovorí o tom veľmi často aj apoštol Pavel (Gl 1, 11-12; 1 Kor 11, 23; 15, 3-8; Ts 4, 15). Toto je nesporne zjav prorockého charakteru. Cirkev prijala iba také knihy, ktoré sa vyznačovali autoritou inšpirovanosti a z hľadiska obsahu sa vyznačovali Bohom zjavenou pravdou (EVDOKIMOV, Prawoslawie, Warszawa 1964, 210-216).

Z toho vyplýva vieroučná autorita Svätého Písma v Cirkvi. Hoci nie je jediným prameňom zjaveného učenia, jeho význam je mimoriadny z toho dôvodu, že poskytuje ucelený a pravdivý náhľad na všetky základné vieroučné pravdy, komplexne zobrazuje spasiteľnú činnosť Božiu vo svete a ukazuje perspektívu večného života. Preto všetok život Cirkvi je v plnej miere budovaný na Svätom Písme, aj vzácne liturgické texty, ktoré sa vyjadrujú predovšetkým slovami Písma. Takto Cirkev oslavuje Boha Jeho slovami a táto oslava Boha má ortodoxný charakter. Tak postupuje aj cirkevné bohoslovie, ktoré sa vždy usiluje byť tradičným bohoslovím, bazíruje na Písme a Tradícii, na trvalej prítomnosti Svätého Ducha, na veľkom bohosloveckom bohatstve Cirkvi, ktoré našlo svoje vyjadrenie predovšetkým v dielach svätých otcov. Na základe Písma boli formulované závažné vieroučné rozhodnutia Cirkvi pre vnútornú potrebu i pri riešení závažných bohosloveckých sporov, ktoré mali miesto v dejinách Cirkvi. Veľkým svedectvom sú staré a početné Vyznania viery (Symboly viery) a Pravidlá viery zachovné v dielach cirkevných otcov a spisovateľov (ALEŠ. P., Teologie a Symbol víry, Pravosl. teologický sborník 6, 1979, 56-63; KOJEV, T. P., Drenvite christianski simvoli i tjachnoto značenie, Duchovna kultura 1, 1983, 26-35; PRUŽINSKÝ. Š., Miesto a úloha Biblie v liturgickom a duchovnom živote pravoslávnej Cirkvi, Pravosl. teologický sborník 6, 1979, 8-17). Takto bol zostavený aj teraz všeobecne používaný Nikejsko-carihradský symbol viery, okrem jedného slova "jednobytný - omoousios", ktoré svojím významom plne zodpovedá duchu Svätého Písma. Aj toto bol príklad inšpiratívneho výkladu a tvorby správnej teologickej terminológie. Vďaka inšpirovanému zápisu božských právd, má Cirkev k dispozícii prameň viery, poznania Boha a života podľa Boha. Sväté Písmo má takto autoritu spoľahlivého svedectva o Bohu a Jeho spasiteľnej pravde, hoci na jeho adresu boli v posledných storočiach vyslovené veľké pochybnosti na škodu celého kresťanstva (VELLAS, V., Die Autorität der Bibel nach der Lehre der Orthodoxe Kirche, in: Aus der Neugriechischen Theologie, Würzburg 1961, 18-33; BRIA, I., Scriptura si traditie, Studii Teologice 22, 1970, 384-405).

Prvou spornou otázkou bol fakt existencie inšpirovaného Písma. Je takéto Písmo vôbec možné? Už sme povedali, že existencia Písma je tesne spojená s faktom zjavovania sa a pôsobenia Boha v dejinách ľudstva. Preto prameň pochybnosti o možnosti existencie Svätého Písma treba vidieť v pochybnosti o existencii samého Boha ako Stvoriteľa a Spasiteľa sveta. Dokazovať možnosť a pravdivosť Písma znamená dokazovať pravdivosť všetkých týchto právd a tvrdení. Pokiaľ ide o samotné Písmo, v ňom nachádzame toto svedectvo: "Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh voľakedy otcom cez prorokov, na sklonku týchto dní prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a Ním stvoril aj veky" (Žd 1, 1-2). Apoštol Peter zasa napísal, že "ani jedno proroctvo Písma nepripúšťa samovoľný výklad", pretože nepovstalo "z ľudskej vôle, ale Duchom Svätým vedení hovorili svätí Boží ľudia" (2 Pt 1, 20-21). Tieto výroky jasne hovoria o tom, že v tejto oblasti dôkazy z rozumu nič nedokazujú, lebo rozhodujúcim je tu skúsenosť viery, ktorá umožňuje bezprostredné videnie. Keď si na chvíľu odmyslíme dobu aspoň v rozpätí jedného storočia, ktoré bolo poznamenané hrubým racionalizmom, ktorý poprel nielen Písmo a jeho autoritu, ale aj Boha a Christa (Bauer, Strauss a ďalší), čo priviedlo k veľkému úpadku viery a ku hľadaniu nových svetonázorov, to naša doba je dobou voľby: s Bohom alebo bez Neho. Jedni popierajú miesto Boha v dejinách ľudstva, druhí usilovne hľadajú živého Boha a Jeho pravdu ako normu života. Preto veriaci človek má čítať slová Svätého Písma s tým, že cez nich vedie cesta k živému Bohu, lebo iba pre tento cieľ bolo Písmo dané ľudstvu. Takéto čítanie otvára oči nášho ducha, posväcuje rozum aj srdce a poskytuje celkom iný a pravdivý pohľad na svet, človeka, život, medziľudské vzťahy atď. Zárukou toho je aj tá skutočnosť, že Sväté Písmo čítame ako údy Tela Cirkvi pod vedením Svätého Ducha, ktorý otvára um k pochopeniu každej pravdy Písma (Jn 14, 26; 16, 8-15); je to živá a bezprostredná skúsenosť viery.

V súvislosti s tým treba si objasniť ešte dva problémy, ktoré niekedy znepokojujú aj veriacich ľudí: prvý sa týka vzťahu medzi Bibliou a vedou, druhý samotného obsahu Biblie.

Neraz sme počuli alebo čítali tvrdenie (od "teológov" i neteológov), že biblické fakty nezodpovedajú dosiahnutým výsledkom vedeckého bádania. V tomto duchu môžeme obhajovať Sväté Písmo tak, že veda má podmienený a dočasný charakter a mnohé jej výdobytky ani nie sú v rozpore s Písmom, ale ho skôr potvrdzujú. Avšak pre povrdenie pravdivosti biblickej zvesti je to veľmi málo. Príčinou je to, že biblické svedectvo  a  výpovede majú predovšetkým náboženský charakter a ich základ tvorí existencia Boha a Jeho vzťah k Ním stvorenému svetu. Veda skúma samotný svet, najmä v jeho terajšom stave, hoci z druhej strany sa zaoberá aj otázkami jeho vzniku a budúceho osudu. Postoj pravoslávia k vede nikdy nebol odmietavý, preto neprenasledovalo učených tohto sveta. Pokiaľ sa na niektorých miestach našli ľudia, ktorým sa nepáčili niektoré vedecké poznatky, bolo to spôsobené tým, že kopírovali stredoveké západné náboženské postoje, ktoré sa kategoricky stavali proti výdobytkom vedy (Kopernik, Galilei, G. Brunno a iní). Liturgické knihy pravoslávnej Cirkvi chápu ľudskú schopnosť poznávania sveta ako prirodzenú, hoci si treba súčasne uvedomiť fakt, že aj táto oblasť ľudskej činnosti je poznamenaná hriechom a nejeden výdobytok ľudského poznania bol zneužitý proti samotnému človeku. Cirkev sa pozerá na túto oblasť zhovievavo preto, že človek je stvorený na Boží obraz, je povolaný za spolupracovníka Božieho pri zdokonaľovaní sveta i samého seba až na úroveň svojho zbožštenia, o čom budeme hovoriť v ďalšej kapitole. Túto činnosť považuje za dar od Boha. Avšak netreba zabúdať aj na fakt, že táto oblasť ľudskej činnosti nemá priamy náboženský charakter a preto čas od času dochádza medzi vierou a vedou k istému antagonizmu, neznášanlivosti a pod. Keďže na mnohých miestach vo svete veda a viera sú od seba príliš ďaleko, nemôžu sa stretávať, ba ani protirečiť jedna druhej, nemôžeme hovoriť ani o miere nezhody medzi vedou a vierou, hoci v posledných rokoch aj tu došlo k istému zmiereniu a dialógu, ktorý sa bude v záujme ľudstva rozvíjať.

Čo sa týka samotnej vedy, tá má za predmet svojho skúmania fyzický svet, jeho javy, zákony, formy života atď. Zjavenie hovorí o ontologických základoch sveta a života a o jeho konečnom predurčení. Táto oblasť sa nepoddáva experimentálnej skúsenosti a tvorí oblasť metafyziky, to jest filozofickej disciplíny, ktorá sa pokúša prenikať za hranice prirodzeného sveta. Avšak ani táto oblasť nedosahuje úroveň náboženského poznania, zjaveného učenia, ktoré určuje predovšetkým zmysel stvorenia, najmä človeka, ich vzťah k Bohu a Boha k stvoreniu, zmysel predurčenia človeka, zmysel Bohom vykonanej spásy, bez ktorej by osud človeka na zemi stratil akýkoľvek význam, zmysel smrti Božieho Syna, ktorou je vyriešený problém pádu človeka a jeho návratu na cestu večného života. Z tohto dôvodu Biblia neposkytuje geologické poznatky o našej planéte, to jest oblasť nášho poznávania stvorenia, ale predovšetkým fakt, že všetko existujúce pochádza od Boha, od Neho pochádza aj človek a zavŕšenie našej existencie je opäť v Bohu. Názor Biblie na svet sa nepoddáva tzv. vedeckému skúmaniu a nemôže mu protirečiť.  Názor  Biblie  na svet a človeka môžeme krátko formulovať v týchto základných tvrdeniach: svet a človeka stvoril Boh; človeka na svoj obraz a podobu; svet a človek sa nachádza v nenormálnom stave v dôsledku pádu človeka, čo si vyžaduje spásu, ktorú mohol uskutočniť iba Boh ako Stvoriteľ; táto spása bola uskutočnená cez vtelenie, smrť a zmŕtvychvstanie Božieho Syna Isusa Christa; dôsledky spásy pôsobia v tomto svete cez Cirkev, ale plnosť ich pôsobenia sa ukáže až v budúcom veku - v Božom kráľovstve. To je oblasť, ktorá sa plne vymyká experimentálnemu poznaniu. Možnosti k poznaniu a osvojeniu týchto realít poskytuje iba viera. Veda má teda vymedzený priestor, ktorý v podstate hraničí s fyzickým svetom, hoci človek si uvedomuje aj duchovné reality ako súčasť svojho života a nemá o ich povahe, vzniku a zmyslu presné vedecké poznatky. Vedeckému poznaniu sa vymykajú aj zvláštne zásahy Boha do dejín ľudstva alebo aj do života jednotlivých ľudí, ktoré sa často nazývajú znameniami alebo zázrakmi. Ich skutočná príčina zostane navždy ako tajomstvo, lebo je to Božia činnosť vo svete. Preto konflikt medzi vedou a Bibliou treba považovať za relatívny, hoci dočasne platný a niekedy aj veľmi tvrdo pociťovaný.

To isté stanovisko platí aj vo vzťahu Písma a historických vied. Písmu sa často vytýka, že obsahuje fixné historické údaje, nekompletné, alebo že uvádza národy a udalosti, ktoré nemali miesto v dejinách ľudstva. Takto sa za mytický národ považovali Chetiti, lebo o nich nehovoril žiadny staroveký historik. Ukázalo sa však, že takýto národ bol a dnes po rozsiahlych výkopávkach máme k dispozícii prekvapivé výsledky ich kultúrneho života. Je to jedna z najstarších kultúr sveta. Preto si musíme jasne uvedomiť, že je ešte príliš veľa vecí, ktoré neboli objasnené, že ešte stále veľmi málo vieme z dejín starého Východu, ktorý je prostredím vzniku Svätého Písma. V tomto ohľade veľmi cenné sú archeologické objavy v Palestíne, Sýrii, Egypte a v celej Mezopotámii.

Ďalej si treba dobre zapamätať, že biblickí autori, ako náboženskí ľudia, snažili sa vidieť predovšetkým náboženskú stránku dejín, to jest Boha zjavujúceho sa v tomto svete svojím spôsobom a podľa svojej vôle a v príhodných časoch. Tým sa objasňujú takzvané rozdiely medzi Bibliou a dejinami. Preto sa stávalo, že títo autori hovorili o takých veciach, ktoré nezaujímali svetskú historiografiu, ale vynechali také údaje a fakty, ktoré nemali náboženský význam, neboli včlenené do Božích plánov, hoci z hľadiska svetských dejín to mohli byť udalosti číslo jedna. Nakoniec takéto rozdiely nachádzame aj u svetských autorov, hoci hovoria o jednej a tej istej udalosti, lebo sa na ňu pozerajú zo svojho pohľadu. To, čo je dôležité pre jedného, to vôbec nemusí spomínať druhý. Robí sa tak z rôznych príčin, s čím máme problémy aj my, ľudia modernej doby. Ešte aj dnes sa dejiny zamlčujú, deformujú, dopĺňajú a po svojom vysvetľujú. Príchod Isusa Christa bol pre mnohých fenomenálnou udalosťou do takej miery, že Ho ani nezaregistrovali, iní to urobili zámerne, iní zasa preto, že kým si uvedomili Jeho veľkosť a význam, bolo už neskoro (napr. Evanjelium nespomína kumráncov (essenov), ale ani kumránci nespomínajú Christa). Správy rímskych úradov sa objavili až vtedy, keď sa kresťanstvo stalo pre nich aktuálnym problémom a svojím učením ohrozilo stabilitu Rímskeho impéria, ktoré sa začalo brániť prenasledovaním kresťanov. Preto každý pokus takzvanej historickej školy (najmä nemeckej) o prestavbu biblickej schémy sa ukázal ako nedokázaná hypotéza (takých hypotéz k dnešnému dňu sú desiatky a stovky). Mnohé z hypotéz veľmi ublížili Cirkvi, duchovnému životu jej členov, viere i celému svedectvu Písma vo svete. Netýkali sa iba Starého Zákona, ale aj Nového, Tradície, štruktúry Cirkvi a jej učenia, ktoré sledovalo iba jeden jediný cieľ - spásu človeka. Sväté Písmo je aj historickým dokumentom, ale sú to spasiteľné dejiny, do ktorých reality sveta a ľudia boli začlenené potiaľ, pokiaľ to bolo nutné zo strany ich uskutočňovateľa - Boha. Preto sa stalo, že jedni boli priamo spolutvorcami týchto dejín (napr. Panna Mária, Jozef, Ján Krstiteľ, starec Simeon, apoštoli), iní sa tomu protivili (farizeji a sadukeji), a ešte iní sa toho vôbec nepovšimli, alebo až neskôr, keď sa stretli s dôsledkami spasiteľných udalostí Božích vo svete, ktoré sa stali trvalou súčasťou života tohto sveta (ZEŇKOVSKIJ, V., Vera i znanije, Pravoslavije v žizni, N. Y. 1953, 27-53; FRANK, S. L., Religija i nauka, Pariž 1929; Svet v ťme, Pariž 1949; FLOROVSKY, G., Christianity and Culture, vol. II, 9-30, Belmont 1974).

Súčasne s tým treba taktiež odpovedať na otázku, prečo je nám potrebný kánon starozákonných kníh, Sväté Písmo Starého Zákona? Predovšetkým preto, že obsahuje Bohom zjavené pravdy trvalej hodnoty a je prípravou k prijatiu Christa a Nového Zákona. Christos a apoštoli sústavne uvádzajú výroky Svätého Písma Starého Zákona ako také, kto- ré obsahujú Božie pravdy vyslovené pre všetky časy. Na prvom mieste sú to také pravdy, ktoré hovoria o stvorení sveta a človeka, o Božom obraze v človeku, o páde a jeho dôsledkoch pre život ľudstva a sveta, o spasiteľných prisľúbeniach pre celé ľudstvo, ktoré sa naplnili v osobe a diele Isusa Christa a ktorými dodnes žije novozákonná Cirkev. V starozákonných knihách sa nachádzajú vynikajúce vzory modlitieb (kajúcnych, prosebných a doxologických), ktoré sa používajú pri denných bohoslužbách novozákonnej Cirkvi. Liturgicky sa používa takmer celá kniha Žalmov, čítajú sa najpozoruhodnejšie texty Zákona a prorockých kníh. Zvláštny význam majú mesianistické texty, ktorými starozákonná Cirkev viedla ľud k prijatiu Spasiteľa Isusa Christa. Toto je najcennejšia hodnota Starého Zákona, preto ho apoštol Pavel nazval svätým a vychovávateľom ku Christu (Gl 3, 23-26). Pre nás nie je dôležité formálne poznávanie Boha a Jeho pravdy, ale to, ktorá je ovocím náboženskej skúsenosti, živého stretnutia s Bohom. Ľudstvo mohlo poznať a prijať Christa iba na základe predošlej náboženskej skúsenosti a prípravy. Aj náš príchod k Christu má viesť cez Starý Zákon, preto je tak koncipovaný aj kruh cirkevných bohoslužieb, ktoré sa začínajú z večernej bohoslužby. Tá zobrazuje stvorenie sveta, pád a nádej na spásu v Christa, ktorý je Svetlom sveta. Tak sa nám otvárajú duchovné oči a my spoznávame, že Isus Christos je Boží Syn a náš Spasiteľ. Vyjadrením túžby po spáse je prekrásna pieseň tejto bohoslužby, ktorá vyšla z úst starca Simeona: "Teraz prepúšťaš, Pane, svojho služobníka..." (Nyni otpuščaješi...). Takto sa stotožníme s vierou patriarchov a prorokov. Vyjadrením tejto myšlienky je rozhovor Isusa Christa s učeníkmi, ktorí išli po Jeho vzkriesení do Emauzu. Keď ich chcel presvedčiť o pravde svojho vzkriesenia, začal to od Mojžiša a prorokov a "vykladal im v Písmach všetko, čo bolo o Ňom" (Lk 24, 27). To je dôvod, prečo naša Cirkev žije Svätým Písmom Starého Zákona a zavrhla všetky pokusy degradovať ho, o aké sa pokúsili starovekí heretici a herézy, ale i moderní racionalisti, ktorí v tejto otázke nemajú jasno a manipulujú s Písmom Svätým Starého Zákona ako s nejakou starovekou literárnou alebo náboženskou pamiatkou na úrovni ostatných nebiblických kníh a nebib- lických náboženstiev, takzvanej neplodnej cirkvi (IĽJIN, V., Christos i Izraiľ, Puť 11, 1928, 59-75; ANDREJ, archim., Istolkovanije biblejskich izrečenij ob iskuplenii čeloveka, Kazaň 1904).

Už sme povedali, že Cirkev sa usiluje zdôvodniť Písmom všetku svoju teologickú skúsenosť. No Cirkev nielen teologizuje, ale sa aj modlí. Povedali  sme tiež, že Cirkev sa usiluje, aby jej modlitby a duchovné piesne boli zostavené na základe slov Písma, čiže sa modlí, oslavuje a ďakuje Bohu Jeho slovami. Niet takej bohoslužby alebo sviatosti Cirkvi, ktorá by sa zaobišla bez čítania z Apoštola a Evanjelia, alebo i z ostatných kníh Svätého Písma. Počas ročného liturgického cyklu prečíta Cirkev svojim veriacim všetky Evanjelia, apoštolské listy, knihu Skutkov. Zo Starého Zákona je to predovšetkým kniha Genezis (1 Mjž), Iziášova kniha, Žaltár a ďalšie starozákonné knihy. Okrem tohto netreba zabú- dať na cirkevné kánony, ktoré ukladajú duchovnému, aby Božie slovo zvestoval veriacim každý deň (58. kánon apoštolský a 19. Šiesteho všeobecného snemu). Ideálom Cirkvi je, aby sa Božie slovo zvestovalo denne a bolo v chráme aj objasňované cestou chrámovej kázne alebo katechézy. Doplnením toho je súkromné čítanie doma a pomocná exegetická literatúra, ktorá napomáha prehĺbeniu biblických vedomostí veriacich.

Čo získava veriaci človek sústavným čítaním a počúvaním Božieho slova? Predovšetkým veriaci sa zoznamujú s dôležitými faktami a udalosťami, v ktorých Boh zjavuje samého seba a uskutočňuje odveký plán našej spásy. Písmo hovorí o tom, ako mnohokrát a rôznym spôsobom hovoril Boh otcom cez prorokov a po naplnení času zjavil plnosť našej spásy vo svojom Synovi (Žd 1, 1-2). Minulé udalosti nie sú tu spomínané iba ako minulosť, ale predovšetkým preto, že táto minulosť je základom našej terajšej náboženskej prítomnosti. Bez patriarchov a vyvoleného národa nebolo by ani terajšie naše postavenie pred Bohom, ako bolo uskutočnené v Christu. Prostredníctvom Jeho spasiteľnej obete stali sme sa deťmi Abraháma podľa zasľúbenia, vyvoleným ľudom, kráľovským kňazstvom, Božím dedičstvom, svätým ľudom (1 Pt 2, 9). V Christu boli naplnené všetky starozákonné prisľúbenia o našej spáse, čím sa potvrdila ich hodnovernosť a pravdivosť i autorita Svätého Písma. Predobrazné starozákonné udalosti získali nový význam a silu a potvrdili základnú pravdu našej viery, že Boh zo svojej nekonečnej lásky k ľudskému rodu zostúpil na zem, aby ho spasil. Sväté Písmo Starého Zákona plní túto službu aj vtedy, keď nám zobrazuje negatívne udalosti: pád ľudí, neveru Izraela, náboženský formalizmus, lebo všetko toto, hovorí apoštol Pavel, bolo zapísané nám na poučenie (Rm 4, 23; 1 Kor 10, 11). Preto Písmo učí, posilňuje, nabáda, varuje, povzbudzuje, vštepuje nádej i vieru, aby bol dokonalý Boží človek a schopný na všetko dobré (2 Tm 3, 17).

Spása je dar, o ktorom nestačí iba vedieť, ale treba ho prijať a uskutočniť, čiže urobiť ho životnou realitou, programom života, lebo kým vtelenie Boha a naša spása v Christu neboli vyvolané žiadnymi našimi zásluhami, ale sú dielom Božej lásky, to osvojenie plodov tejto spásy je vecou našej vôle a nášho úsilia. Boh nás stvoril bez nás, bez nášho vedomia, ale dal nám slobodu, preto spása musí byť uskutočnená i za našej účasti a spolupráce s Bohom. Predovšetkým máme sa usilovať o získanie spravodlivosti cestou pokánia, viery, modlitby a askézy, čiže zbaviť sa hriešnosti, ktorou je naša prirodzenosť po páde postihnutá. Cesta k dosiahnutiu spravodlivosti ukazuje práve Sväté Písmo. Živými vzormi nám budú spravodliví Starého i Nového Zákona: patriarchovia, proroci, apoštoli a všetci verní služobníci Boží.

K naplneniu nášho životného cieľa dáva Boh každému človeka rôzne blahodatné dary a vedie ho svojou prozreteľnosťou po ceste cnostného života. Prorokmi predpovedaný Spasiteľ nachádza v nás miesto živého chrámu, živého príbytku, ktorý je obnovený a posvätený Duchom Svätým. Z toho teda vyplýva, že samotný princíp zjavenia cez udalosti - dejiny zostáva aj teraz ten istý. Znalosťou týchto udalostí môžeme prenikať do zmyslu Božích plánov a zámerov i do tajomstiev duchovného života. Je to analógia viery, ktorá je v podobe mnohých obrazov zapísaná v celom Svätom Písme nám na poučenie. Pozitívne i negatívne udalosti Starého Zákona používal vo svojej kázni sám Spasiteľ, aby naučil Izraelitov rozoznávať veci a pochopiť zmysel Bo- žieho navštívenia tohto národa vo svojom Synovi a ich Spasiteľovi. Takto postupovali aj apoštoli, najmä Pavel (Gl 4, 29-30; Rm 9, 5-13). Cez sústavné čítanie Svätého Písma učí sa kresťan chápať Božiu vôľu, ktorá sa odkrýva v udalostiach jeho vlastného života i života celého sveta, učí sa rozumieť znameniam času, ktorý je časom spásy (2 Kor 6, 2).

Sväté Písmo je pre kresťana prostriedkom neobmedzeného duchovného vzostupu. Cirkev ako soborné Christovo človečenstvo sa vyznačuje aj soboroným vedomím, v ktorom sa uskutočňuje bezprostredné videnie (sozercanije) všetkého, čo dal Boh človeku v zjavení. Je to základ Svätého Písma, základ Svätej Tradície, ktorá nemôže byť chápaná ako nejaký archív dokumentov, ale ako živá pamäť Cirkvi. Vďaka tejto pamäti sa vo vedomí Cirkvi tratia hranice času, preto minulé, prítomné i budúce tvorí v nej trvalú prítomnosť, večné dnes, ktoré je zakotvené do obsahu všetkých dôležitých cirkevných sviatkov, pripomínajúcich nám veľké a spasiteľné udalosti Starého i Nového Zákona (Diva dnes presu- ščestvennaho raždajet..., Dnes spasenija našeho hlavizna...). V dôsledku tohto daru blahodatnej sobornosti (zborovosti Cirkvi), pre Cirkev sú bezprostredne dostupné tie isté Božie reality, ktoré kedysi vnímali (sozercali) všetci Boží svedkovia, medzi nimi aj biblickí inšpirovaní autori. Každý kresťan, podľa miery svojej účasti na tom, čo predstavuje mystickú hĺbku Cirkvi, dostáva možnosť dostupu k pravdám, ktoré boli kedysi odhalené duchovným očiam prorokov a apoštolov a boli nimi zapísané vo svätých knihách.

Celkom na záver objasníme si ešte jednu veľmi dôležitú vec.

Čítanie Svätého Písma nás privádza ku Christu a Svätý Duch vová- dza do atmosféry i vedomia posvätných autorov. V Christu vidíme naplnenie všetkých Božích prisľúbení a proroctiev, ale spolu s týmito proroctvami existovali v Starom Zákone aj predobrazy (predobrazné osoby a udalosti) Christa, ktorých dôležitosť je potvrdená aj v Novom Zákone. Význam a silu týchto predobrazov majstrovským spôsobom objasnil svätý apoštol Pavel vo svojom liste Židom. Podľa jeho slov, všetok starozákonný obetný rituál a starozákonné kňazstvo je voči Christu "tôňou budúcich hodnôt a nie samým obrazom vecí" (10, 1). Často starozákonní autori sa iba dotýkali tej duchovnej reality, ktorú Boh pred nimi odkrýval a v plnosti zjavil až v Christu a Jeho spasiteľskom diele. Novozá- konní autori, ktorí mali možnosť vidieť v Christu "samý obraz veci" (Žd 10, 1), chápali, že Starý Zákon hovorí v podstate o Christu a preto videli prejavy moci Christovej tam, kde to litera textu nedovoľovala tým, ktorí nepoznali Christa. Sväté Písmo, obsahujúce Božie zjavenie, má zvláštnu schopnosť voviesť veriaceho do náboženskej skúsenosti posvätných autorov. Takéto videnie Christa v celom Svätom Písme mali, nesporne, všetci cirkevní otcovia a spisovatelia, o čom svedčia ich exegetické diela. Tento christologický prístup k Svätému Písmu si môže osvojiť každý veriaci, lebo ako úd Tela Cirkvi je i v tomto smere vedený Svätým Duchom, ktorý každému otvára um k pochopeniu Božej pravdy. Jedno, čo kresťan nemá urobiť, je, aby sa nezriekal soborného života a viery Cirkvi, cirkevného chápania Svätého Písma, aby si nemyslel, že môže z Cirkvi uniesť milosť, pravdu, Sväté Písmo a čokoľvek z toho, čo je cirkevné, soborné, božské. Každý, kto tak urobí, odchádza z Cirkvi sám a aj samotné Písmo stráca pre neho význam, čoho dôkazom je dnešné rozdelené kresťanstvo a množstvo protikladných a navzájom sa vylučujúcich názorov na Boha, na Christa, na Cirkev i na všetko ostatné, čo sa nachádza v sfére kresťanského života. Cirkev a všetci jej členovia majú zostať verní zásade, ktorá je výstižne a krátko vyslovená v nasledujúcom liturgickom texte: "Milujme jeden druhého, aby sme spoločne vyznávali". Po tejto výzve nasleduje vyznanie: "Otca i Syna i Svätého Ducha, Trojicu jednobytnú a nerozdelenú", po ktorom nasleduje symbol viery, ktorý bol do liturgie zavedený ako plnšie vyznanie kresťanskej viery, lebo si to vyžadovala situácia, ktorú v Cirkvi vyvolali veľké a dobre organizované heretické hnutia, najmä ariánstvo.

Z uvedených skutočností vyplýva, že čítanie Svätého Písma je čosi viac, než bežné náboženské čítanie. Stáva sa, pravda, aj to, že ľudia prídu k čítaniu Písma tak, že sa najprv oboznámia s náboženskou literatúrou, ale predsa Písmo je nenahraditeľné, preto ani my sa nemôžeme uspokojiť s tým, aby veriaci mali kresťanskú literatúru, ale nemali Sväté Písmo - základ celej kresťanskej literatúry. To dokazuje aj vysoká úroveň patristickej literatúry, ktorá za ňu vďačí predovšetkým mimoriadnej znalosti Svätého Písma zo strany jej autorov. Sväté Písmo ukazuje Christa v procese celých dejín ľudstva, lebo všetky zjavenia Boha (teofánie) boli zjaveniami v Synovi do Jeho vtelenia i po ňom, lebo Syn je Obraz neviditeľného Boha. Vychádzajúc z Písma, my aj dnes vidíme Christa v súčasnom svete i v našom osobnom živote. Biblia, kniha o Christu, dáva nám živého Christa a sústavne nás zdokonaľuje v Jeho poznávaní s cieľom, aby Boží človek bol dokonalý a schopný na všetko dobré (2 Tm 3, 17). Od toho závisí aj duchovná úroveň cirkevného života a jej schopnosť svedčiť o Christu a Jeho spáse na mieste, na ktorom ju postavil Boh (1 Kor 12, 26-27). Je to záruka toho, že aj my budeme s Cirkvou spasení (ROŽDESTVENSKIJ, V. G., Ob izučeniji Svjaščennogo Pisanija, 1869; ČETVERIKOV, S., O vnutrennich prepjatstvijach na puti k Jevangeliju, Pariž 1951; KNJAZEV, A., Čto takoje Sv. Pisanije, Pravoslavije v žizni, N. Y. 1953, 119-143; FLOROVSKIJ, G., Bible, Church, Tradition, N. Y. 1972).

2. Sväté Písmo a duchovnosť

Také závažné nábožensko-historické udalosti, akými boli východ (exodus) Židov z Egypta pod vedením významného vodcu Mojžiša a zmluva uzavretá medzi Bohom a týmto národom na Sinaji, položili základy židovskej náboženskej duchovnosti. Po naplnení času (Gl 4, 4) boli to už novozákonné udalosti, najmä vtelenie, smrť a vzkriesenie Isusa Christa, ktoré položili základy kresťanskej duchovnosti. "Staré veci sa pominuli a hľa, nastali nové. A to všetko je z Boha, ktorý nás zmieril so sebou v Christu a zveril nám službu zmierenia..." (2 Kor 5, 17-18). Kresťanská Cirkev i jej duchovnosť sa podstatne líšila od predošlej duchovnosti a po istom čase došlo k plnému oddeleniu Cirkvi od synagógy. Apoštoli - a s nimi aj celá mladá Cirkev - vydávali mocné nábožensko-historické svedectvo o Christu ako Božom Synovi a Spasiteľovi sveta. Náplň a poslanie tohto svedectva formuloval vo svojej rozlúčkovej besede s apoštolmi sám Christos slovami: "... prijmite moc Svätého Ducha, ktorý zostúpi na vás, a budete mi svedkami aj v Jeruzaleme, aj po celom Judsku, aj v Samárii a až do posledných končín zeme" (Sk 1, 8), "čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca, i Syna, i Svätého Ducha, učiac ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal" (Mt 28, 19-20).

Posledné dni života, smrti a vzkriesenia Isusa Christa boli pre apoštolov mimoriadne dôležitou skúsenosťou, mnohí z nich natrvalo vytriezveli z neistoty, z pochybnosti, z falošného mesianizmu a boli schopní slovom i písmom svedčiť o Christu ako Mesiášovi, ktorý vyslobodil izraelský národ a spolu s ním i všetky národy sveta z moci zla, lebo Ho videli opäť medzi sebou živého. Odteraz pevne verili, že je nielen medzi nimi, ale aj v nich, že ich urobil nositeľmi nového duchovného života, ovocie ktorého okúsili sami na sebe. Ako Jeho učeníci - apoštoli, sami sa stali šíriteľmi a budovateľmi novej duchovnosti, ktorá síce neignorovala predošlú skúsenosť, bez ktorej by vlastne ani nebola uskutočni- teľná, ale na rozdiel od nej prinášal plnosť života v Bohu. V nej sa pred- obrazy a prisľúbenia stali skutočnosťou a ľudia mohli vzývať Boha v duchu a v pravde (Jn 4, 24).

Nový Boží ľud - kresťania začali žiť ako účastníci a svedkovia paschálneho tajomstva, to jest smrti a vzkriesenia Christovho, ktorého teraz uznávali za Pána a Mesiáša, cítili sa oslobodení od predpisov a nariadení Mojžišovho zákona (Gl 3, 23-27), neboli viazaní na to, aby sa páčili Bohu konaním dobrých skutkov v duchu farizejskej praxe, ale ako  omilostené  dietky Božie v Christu boli povolaní a uschopnení v nich prebývajúcim Duchom žiť podľa zákonov Božej lásky vo vzťahu k samému Bohu i k sebe navzájom (Jn 13, 31-35). Mohli tak konať podľa veľkého vzoru "Pôvodcu a Dokonávateľa viery" (Žd 12, 2) Isusa Christa a žiť životom, ktorý im Christos zobrazil vo svojej kázni na hore (Mt 5, 1-12). Ich radosťou a misiou bolo hlásať dobrú zvesť spásy v Christu, ktorá je k dispozícii každému človeku, ktorý uverí v Neho, dá sa pokrstiť a bude verne žiť v spoločenstve svätých (Ef 2, 19). Táto spása sa ponúkla židom i pohanom, mužom i ženám, slobodným i otrokom, vznešeným i ponižovaným (Gl 2, 28), lebo Boh chce, aby všetci ľudia došli k poznaniu Božieho Syna, k miere veku plnosti Christovej, k spáse (Ef 4, 13).

Takto sa kresťanský život a jeho duchovnosť stala osobnou účasťou na tajomstve Christa (1 Tm 3, 14-16). Kresťania prijatím krstu zomierali pre hriech a ožili pre Christa, pre nový život v Ňom. Hlavným zdrojom tejto duchovnosti sa teraz stala Večera Pána - Eucharistia, ktorú toto spoločenstvo odo dňa Päťdesiatnice slávilo každý deň na Jeho pamiatku, lebo Christos bol vždy medzi nimi, hoci by sa na toto miesto zišli iba dvaja-traja (Mt 18, 26). Cirkev ako nové duchovné spoločenstvo sa prejavovala jednoduchosťou života, mocnými prejavmi bratskej lásky, počúvaním apoštolskej zvesti o Christu a mnohými darmi milosti Svätého Ducha (Sk 2, 42-47; 4, 32-37); kresťania boli "jedno srdce a jedna duša", "chválili Boha a boli obľúbení u všetkého ľudu". Hoci Cirkev ako celok i jej členovia museli zakrátko prežiť veľké a životu nebezpečné prenasledovania, dokázali svoju vernosť Christu obetovaním vlastného života. Toto svedectvo krvi bolo mocným svedectvom o ich viere a duchovnej dokonalosti.

Keďže hovoríme o Svätom Písme ako prameni kresťanskej duchovnosti,  bude  správne, ak si ukážeme na konkrétnych faktoch, do akej miery kresťanská duchovnosť je plodom Svätého Písma.

Skúsenosť zo vzkriesenia a potupnej smrti Isusa Christa si vyžadovala vysvetlenie v náboženských kategóriách, ktoré by mohli pochopiť prví žiaci a tí, ktorým hlásali spásu v Christovom mene. Svätý apoštol Pavel, Peter a iní apoštoli už v začiatkoch svojej misijnej činnosti sa obrátili k výpovediam posvätných kníh Izraela, k Svätému Písmu, ktoré v tom čase bolo známe v hebrejskej, aramejskej i gréckej verzii (prekladoch) a ktoré im umožňovalo vysvetľovať Christovu udalosť (= celý Jeho život a učenie) ako spasiteľské dielo a samého Christa ako Pána a Spasiteľa. Pre prvých kresťanov bolo hebrejské Písmo Božím slovom práve tak, ako aj pre samého Christa (Jn 10, 34-36). Avšak tu nastal veľký obrat čo sa týka objasňovania Písma, keďže kresťania sa dívali na Isusa Christa ako na jediného a skutočného Mesiáša, v ktorom sa naplnili všetky Božie prisľúbenia dané otcom od Boha, zatiaľ čo židia zostali očakávať iného Mesiáša. Ďalej o dvadsať až tridsať rokov po Päťde- siatnici začali vznikať pôvodné kresťanské spisy - listy a Evanjeliá, v ktorých apoštoli podchytili základy svojho svedectva o Christu i prvé kroky novozákonnej Cirkvi (Jn 20, 30-31). Veľkú popularitu získali početné listy svätého apoštola Pavla, v ktorých rozvinul do hĺbky základy kresťanskej  viery, života, duchovnosti, teológie, svedectva, mystiky, dušpastierskej služby atď. Boli adresované početným miestnym kresťanským Cirkvám Korintu, Efezu, Solúna, Ríma, alebo aj osobám (Timotejovi, Títovi) alebo celým regiónom (List Židom, Efezským, Galaťanom), ale aj ďalším Cirkvám, lebo si o ne žiadali. Základom Svätého Písma Nového Zákona sa stali štyri kanonické Evanjelia podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána. Lukášovo Evanjelium malo aj svoje pokračovanie druhou časťou, ktorá má dnes názov Skutky apoštolov a popisuje, ako sa budovala, rozširovala a mocnela Christova Cirkev vo svete zásluhou apoštolskej kázne a pôsobením Svätého Ducha v nej. Začína nanebovstúpením Isusa Christa a končí rímskym väzením apoštola Pavla. Viacerí z apoštolov (Jakub, Peter, Ján a Júda) napísali všeobecné listy a apoštol Ján ešte knihu Zjavenia, ktorú môžeme považovať za apokalyptickú rekapituláciu ľudských dejín, v ktorých ústredné miesto teraz patrí Cirkvi i s jej večnou perspektívou. Táto kniha završuje kánon novozákonných kníh počtom 27. Aj týchto kníh sa v neskoršej dobe (najmä v 17. až 20. storočí) dotkla neúprosná kritika racionalizmu, ale dnešné výsledky výskumu sú také, že sa treba vrátiť k tradičnému názoru na posvätné spisy Nového Zákona, na ich obsah, charakter, dobu vzniku, poslanie atď. Sú to knihy Christovej Cirkvi a iba ona je oprávnená povedať o nich rozhodujúce slovo (Referuje o tom s veľkým prehľadom R. BARTNICKI v článku Najnowsze rozwiazania problemu synoptycznego, Ruch biblijny i liturgiczny 1, 1989, 28-41. Všetky doterajšie hypotézy riešenia tohto problému skončili bez úpechu).

Najcharakteristickejšou črtou kresťanských spisov, ktoré sa začali považovať za Sväté Písmo, je, že nielen odovzdávajú v možnej pre ľudí podobe Isusovo učenie, oznamujú príchod Božieho kráľovstva, ale že hovoria o reálnom nastúpení tohto Kráľovstva v osobe a diele Isusa Christa. Isus a Jeho Kráľovstvo sa stalo ústrednou témou apoštolskej kázne. Keď kresťanská obec začala vyznávať Christa ako Bohočloveka a Spasiteľa, vyzvala reakciu zo strany židovského monoteizmu, aký bol zvestovaný v synagogálnej katechéze i po páde Jeruzalema v 70. roku, ktorá sa nedostala k trinitárnemu nazeraniu na Boha, hoci to prorocké knihy do istej miery umožňovali a svoje doplnenie našli v plnosti zjavenia, ktoré dal Boh ľudstvu v osobe, diele a učení Isusa Christa.

Prvé svedectvo o tom, že sa tieto knihy začínajú považovať za Sväté Písmo, sa nachádza v 2 Pt 3, 16, kde sa autor listu odvoláva na Pavlove listy ako na rovné s "ostatným Písmom". V tomto duchu hovorí o nich aj svätý Justín Filozof (Apol. 1, 67). Polemika s Markionom, ktorý odmietal hebrejské Sväté Písmo, ukazuje, že Cirkev ho prijala a to dalo niektorým podnet, aby hovorili o jednom Svätom Písme, ktoré sa skladá z dvoch častí - Starého i Nového Zákona. Takýto názor nachádzame u Melitona Sardijského, ktorý okolo roku 170 napísal významný úvod do kníh Svätého Písma pod názvom Kľúč (Euzébios Cézarejský, Hist. eccl. 4, 26). U neskorších cirkevných spisovateľov už sa hovorí o Starom i Novom Zákone (napr. u Tertuliána).

Kresťanské označenie hebrejského Písma ako Starého Zákona bolo výrazom intuitívneho chápania procesu zjavenia v histórii. Kresťanská obec sa začala považovať za pravý alebo nový Izrael, dediča prisľúbení daných Abrahámovi, preto mohla si prisvojiť i knihy Starého Zákona v kontexte Novej Zmluvy ustanovenej v Isusu Christu i Isusom Christom. To, čo je pre Žida celé Písmo, to je pre kresťana iba prípravná časť, ktorá nachádza svoje zavŕšenie v diele a Evanjeliu Christovom, lebo iba Christos otvára očí k správnemu pochopeniu Zákona i Prorokov. Zákon a Proroci nemajú bez Christa žiadny význam. V dôsledku toho najzákladnejším zákonom hermeneutiky, vzájomne určujúcej pomer časti a celku, je radikálne iný prístup kresťanov k Písmu Starého Zákona. Problém, ako má kresťan objasňovať Starý Zákon vo svetle Nového Zákona a Nový Zákona na podklade Starého Zákona, bol ústrednou otázkou v exegéze prvých storočí kresťanstva.

To nás privádza k otázke, akú úlohu malo Sväté Písmo v duchovnosti prvých kresťanov? Ako je známe, vzťah prvých kresťanov k Svätému Písmu sa v podstate nelíšil od postoja veriacich Židov. Každé slovo posvätného textu bolo naplnené božským zmyslom a všetko s náboženským významom sa vyjadrovalo v kontexte biblických kategórií a prostredníctvom biblického jazyka. Znalosť Písma zásluhou synagógy bola veľká. V dôsledku toho bola všetka náboženská skúsenosť prvotnej Cirkvi presiaknutá biblickým symbolizmom. Spočiatku to bol symboliz- mus Starého Zákona, neskôr si kresťanská obec vytvorila svoje vlastné spisy zásluhou Bohom vyvolených a inšpirovaných autorov, zväčša svedkov Christovho života a diela, ktoré vychádzali zo skutočností predpovedaných prorokmi. Keďže sa Boží plán spásy uskutočňoval akoby vo dvoch etapách, nebolo možné absolútne rezignovať na Písmo Svätého Starého Zákona. Pravda, boli tu aj určité výkyvy z normy, zavinené neortodoxnými smermi (židokresťania, gnostici a iní heretici), ale Cirkev aj tento problém vyriešila podľa pravdy (známe sú postoje k Starému Zákonu apoštolských mužov, apologétov, ktoré boli diferencované a v istom zmysle určované dlhou polemikou s nepravoslávnymi).

Zvestovanie Evanjelia tým, ktorí ho ešte nepočuli (židom i pohanom), bolo prvou úlohou nového spoločenstva veriacich, ktoré malo svoj začiatok v Christovom vzkriesení. Ako presvedčivo hovoria prvé apoštolské vystúpenia, ich snahou bolo objasniť Christovu udalosť v termínoch prisľúbení daných predkom v Starom Zákone. Isus bol v prvotnej kázni zobrazený ako druhý Adam, nový Mojžiš, prorok sľúbený v Deuteronomiu (5 Mjž), prisľúbený dedič Dávidovho trónu, Izaiášov trpiaci Služobník (táto idea vypadla zo židovského mesianizmu poslednej doby) a ako tajomný Syn človeka v knihe proroka Daniela. Všetky tituly, ktoré používala prvotná Cirkev pri kázaní o Christu, boli odvodené zo Starého Zákona a transformované kresťanskou skúsenosťou z úst Isusa tak, aby sa stali hlavnou silou pre objasňovanie Jeho života a diela. Christos nám dal kľúč k takému prístupu k Starému Zákonu ako prvý a najdokonalejší exegéta všetkého, čo bolo obsahom starozákonnej zvesti, lebo bola zjavená Bohom prostredníctvom Neho. Túto metódu výkladu, keď sa môžeme takto vyjadriť, si osvojili aj apoštoli a našlo to svoje uplatnenie aj v samotných textoch Evanjelií a apoštolských listoch.

Cirkevná katechéza, ktorej úlohou bolo učiť a viesť v novom živote v Christu tých, ktorí v Neho uverili, bola od základu biblická, najmä v jeruzalemskom a judskom prostredí (stačí, keď si spomenieme na dišpúty apoštolov vo Veľrade, arcidiakona Štefana v jeruzalemských synagógach a v tej istej Veľrade, kde bol súdený). Ten istý základ mali modlitby, bohoslužby i individuálna zbožnosť veriacich. Keď sa apoštoli vrátili z vyšetrovania pred židovskou Veľradou, veriaci zvolali k Bohu povzneseným  hlasom: "Ty si Boh, ktorý stvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich. Ty si hovoril Duchom Svätým ústami svojho služobníka Dávida, nášho otca: Prečo sa búrili národy a ľudia zmýšľali daromné veci? Králi zemskí povstali a kniežatá sa spolčili proti Pánovi a Pomazanému! Opravdu, proti Tvojmu svätému Služobníkovi, ktorého si pomazal, spolčili sa v tomto meste Herodes a Pontský Pilát s pohanmi a s izraelským ľudom, aby vykonali, čo Tvoja ruka a Tvoja rada predurčila, aby sa stalo. A teraz, Pane, všimni si ich hrozieb a svojim služobníkom pomáhaj smelo vyznávať Tvoje slovo, vystierajúc svoju ruku, aby sa uzdravovania, znamenia a zázraky diali menom Tvojho svätého Služobníka Isusa" (Sk 4, 24-31). Je to jedinečná ukážka modlitby zameranej na konkrétny prípad, zostavenej výlučne biblickou terminológiou a na základe biblických výrokov, ale zameranej už prísne christologicky a ekleziologicky bez akéhokoľvek nedostatku. Kiež by sa dnešný človek naučil takto modliť!

Udeľovanie svätého krstu bolo spojené so slávením Christovho vzkriesenia. Celá príprava (iniciácia) bola spojená s tajomstvom Isusa Christa v Jeho utrpení, smrti a vzkriesení chápanom v kontexte stvorenia, pádu, potopy, sľubu predkom, exodu, Zmluvy, exilu (v Babylone), návratu. Všetko toto sa chápalo ako typy spásy (predobrazy) uskutočnenej v Christu a teraz zvestovanej novému spoločenstvu veriaceho ľudu. Eucharistia, pripomínanie Pánovej večere a Jeho učeníkmi, si kresťanská obec vysvetľovala na pozadí paschálnej večere, aká mala miesto v Starom Zákone a v praxi sa ešte uskutočňovala ako židovská paschálna večera. Takto sa Isusova smrť chápala ako východ (exodus), v ktorom Isus, nový veľký Prorok, nový Mojžiš, vedie toto spoločenstvo k životu a slobode v novej a večnej Zmluve, ktorá bola spečatená jeho vlastnou krvou vyliatou za nich na Kalvárii. Denné modlitby kresťanov pozostávali zväčša zo žalmov, ku ktorým postupne pribúdali aj čisto kresťanské, ale na Písme založené modlitby, akú sme pred niekoľkými riadkami citovali. Takou duchovnou modlitbou je aj Spasiteľom naučená modlitba Otče náš. Mnohé z tejto praxe prvotnej Cirkvi zostalo aj v našich bohoslužbách. Krstná prax s čítaním mnohých úryvkov zo Svätého Písma je dodnes zakotvená v službe Veľkej soboty, hoci sa v tom čase neprevádza hromadný krst novorodencov. Na každej večerni je prokimen, po ktorom v dávnych časoch nasledovalo čítanie Svätého Písma a katechéza, čo duchovnému ukladajú aj cirkevné kánony. Dnešná prax odporuje praxi prvotnej Cirkvi a veriaci zostávajú bez Božieho slova i bez katechézy, hoci nie je problémom sa k tomu vrátiť.

Teológia, ako sa vyvinula v ranej Cirkvi, počítajúc dielom apologétov a teológia učiteľov najstarších katechetických škôl v Alexandrii a Antiochii,  pozostávala  prevažne z exegézy Svätého Písma. Malo to pozitívny dopad aj v oblasti misie medzi židmi, ktorí mohli prijať Evanjelium iba na báze Starého Zákona ako jeho naplnenie v Christu. Misia medzi pohanmi si zakladala na filozofických spôsoboch dokazovania prednosti kresťanského náboženstva pred pohanským. Mocným svedectvom o pravde Evanjelia pre pohanov bol príkladný život kresťanov a ich odhodlanie zomrieť za svoje presvedčenie, hoci aj tu sa nezaobišlo bez biblického materiálu. Až v stredoveku začala teológia preberať nezávislé dialektické formy. ktoré sa skôr spoliehali na filozofiu (na niektorý vhodný filozofický smer), než na Sväté Písmo, ktoré sa začalo obchádzať v samotnej teológii i v praxi. Tak sa vlastne zabudlo na čistý prameň duchovného života so všetkými negatívnymi dôsledkami a dotklo sa to do značnej miery aj pravoslávnej Cirkvi, najmä v praxi.

Keďže problematika objasňovania Svätého Písma a duchovnosť sú medzi sebou tesne späté a má to aj praktický dopad, bude preto správne, keď si ju trochu bližšie objasníme.

Ako sme to vysvetlili v predchádzajúcej stati, otázka inšpirácie Svätého Písma bola v prvotnej Cirkvi živo pociťovaná. Kresťania boli presvedčení, že Sväté Písmo nie je bežný druh náboženskej literatúry, že jeho slová sú inšpirované Bohom a sú teda nositeľmi Božieho zjavenia. V dôsledku toho každý, kto sa usiloval objasňovať slová Písma, potreboval k tomu Božiu moc, chápanú ako vnútorné osvietenie (Jn 16, 13), aby správne pochopil text. Okrem toho, a to je tiež biblická vec, každý vedel, že je ako učiteľ zodpovedný za správnosť výkladu samému Bohu (Mt 5, 19). To viedlo významného učiteľa alexandrijskej školy Origena k tomu, aby od študentov žiadal prísny asketický život, nakoľko čistota ich svedomia a sila ich modlitby zohráva rozhodujúcu úlohu pri získavaní biblických vedomostí, pri prenikaní do Božích slov a ich zmyslu. Tu bolo treba dodržiavať dve veci: byť členom Cirkvi a cirkevne chápať Božie slová. Tu nešlo o nejakú úradnú kontrolu exegézy, ale o kompetentnosť. Táto otázka sa stala aktuálnou najmä vtedy, keď sa objavili heretické smery a tým aj heretické výklady Svätého Písma. Na túto zásadu sa odvolával svätý Justín, Origenes, hoci v praxi sa aj on dopustil istej svojvoľnosti v objasňovaní niektorých právd Písma, pravoslávny Tertulián (na rozdiel od Tertuliána heretika), a to v polemike s prestaviteľmi heretických smerov, ktorým takáto kompetentnosť nepatrila, lebo hovorili za seba a od seba. Mnohí z nich nepochopili jednotu Starého a Nového Zákona a preto si dovoľovali útočiť na jednotlivé časti alebo knihy Starého Zákona, alebo i na celkový duch a formu jeho textov. Na všetko toto Cirkev odpovedala správnou exegézou cez svojich popredných mysliteľov. Zo začiatku to boli predovšetkým biskupi a kňazi, neskôr poprední teológovia bohosloveckých škôl. Tu však bolo treba dbať o to, aby nikdy nedošlo k roztržke medzi školou a Cirkvou, aby v Cirkvi bola jednotná exegéza, cirkevná, cieľom ktorej je hlboké pochopenie biblických právd ako základu ozajstného duchovného života členov Cirkvi. Dušpastiersky nezameraná exegéza stráca v Cirkvi akýkoľvek význam, je to exegéza pre exegézu, s akou sa stretávame najmä v dnešných časoch.

Druhým predpokladom tvoriacim základ exegézy prvých kresťanov bolo, že Christos sám bol vzorom exegézy bez výhrad. Bol nielen naplnením Starého Zákona (Sk 2, 22-36) a preto aj kľúčom k jeho správnemu významu, ale sa tiež predstavil ako taký, ktorý dával počas svojho života príklad, ako sa má správne objasňovať Sväté Písmo. Isus viackrát objasnil, že Starý Zákon vyžaduje dôkladný výklad, ktorý musí byť čosi viac, než opakovanie a doslovná aplikácia Mojžišovho zákona. Postačí, keď tu spomenieme odpoveď farizejom na otázku o rozvode a opätovnom manželstve (Mt 19, 3-9), objasnenie zmyslu soboty, ktorá v exegéze učených v Písme dostala celkom iný zmysel (Mk 3, 1-6). Kriticky sa Isus postavil k mnohým príkazom a zákazom, ktorými Židia vlastne ignorovali Božie prikázania (Mt 15, 4-5; 4 Krl 17, 16-19). Okrem toho netreba zabúdať, že Isus učil ako Ten, kto má moc (Mk 1, 21-28), to jest bez odvolania sa na Starý Zákon a na tradičnú židovskú exegézu, na čom Cirkev zakladala svoje tvrdenie, že Isus ustanovil Novú Zmluvu, ktorá sa stala normou pre výklad Starej Zmluvy, ktorá mala dočasný význam, hoci jej dogmatické, christologické a duchovné hodnoty majú trvalú platnosť a našli svoje prehĺbenie v Christovom učení.

Tretím základným predpokladom exegézy prvých kresťanov bolo, že biblická interpretácia je súčasne dielom štúdia vyžadujúceho najlepšie a najpokročilejšie metódy a vernú kontempláciu. Bol to dvojaký záväzok exegétu voči intergrite štúdia a voči Tradícii Cirkvi. Každý z týchto dvoch pólov mal rôznu dôležitosť v rôznych dobách a na rôz- nych miestach. Napríklad Origenes bol hlboko presvedčený, že biblická interpretácia Písma je vo svojej podstate kontemplatívnym a ekleziologickým povolaním, ale v praxi sa riadil skôr výsledkami bádania než Tradíciou. Dokonca v jeho dielach stratávame aj takúto formulu: "Cirkev učí tak, ale ja si myslím, že by ...". Podobná vec sa stala aj bl. Augustínovi, ktorý priznáva záväznosť Nikejsko-carihradského Symbolu viery a normu Tradície v objasňovaní dogmy o Svätej Trojici a tým i o Svätom Duchu, ale dovolil si podobne ako Origenes postup: "Ja si myslím ...". Tak vytvoril tzv. psychologický spôsob objasnenia vzťahov medzi Osobami Trojice a vyšlo z toho nešťastné Filioque (i od Syna), ktoré napáchalo v kresťanstve takmer nenapraviteľné škody. Takéto počínanie  je  nezodpovedné a takéto slová Christos nazval prázdnymi slovami (Mt 12, 36) a varoval všetkých: "... podľa tvojej reči budem ťa súdiť" (Lk 19, 22). Inak tým, ktorí chceli byť verní Christu a Jeho Evanjeliu, povedal: "... ja vám dám ústa aj múdrosť, ktorej nebudú môcť odolať a odporovať ani všetci vaši protivníci" (Lk 21, 15). To sú ústa Ducha, ústa Cirkvi, soborné ústa, ktoré si mal osvojiť aj každý člen, aby sa ani jej ani Bohu neprotivil iným zmýšľaním a inými slovami, čiže inými ústami, ktoré hovoria nepravdu. V tomto ohľade nadmieru sú cenné poučenia svätého Ireneja Lyonského, ktorý považoval Tradíciu - ústa Cirkvi - za najvyššiu normu vedeckej práce. Túto zásadu prevzal svätý Atanáz Alexandrijský a ďalší veľkí cirkevní otcovia.

Správna exegéza Starého Zákona vo svetle Nového Zákona si vyžiadala objasnenie vzťahu týchto dvoch Zákonov (Zmlúv). Je nesporné, že prvotná Cirkev deň čo deň zotrvávala v apoštolskom učení a v spoločenstve, v lámaní chleba (Eucharistia) a na modlitbách, ale Sväté Písmo Starého Zákona nestratilo svoj význam, naopak, pôsobilo s novou silou a bolo veľkým zdrojom poučení, najmä v misii medzi židmi, alebo i v polemike s nimi (Sk 2, 42; 7, 1-53 - diakon Štefan dáva vo svojej reči teológiu celého Starého Zákona v christologickom svetle). Potupná smrť Isusa Christa na kríži bola pre mnohých židov dôkazom, že bol Bohom zavrhnutý. Apoštoli a Cirkev museli túto udalosť objasniť ako súčasť Božieho plánu spásy a poukázať na Christovo vzkriesenie ako na Jeho oslávenie a potvrdenie Jeho mesiášstva. Židia na túto stránku a také zavŕšenie Isusovho života pozabudli, hoci je zobrazené v knihe Izaiáša (kap. 52 a 53) a knihe Žalmov (Ž 22). Keď sám Isus naznačil apoštolom v Cézarei Filipovej o svojej smrti na kríži, vyvolalo to u apoštola Petra znepokojenie, ktoré končilo dohováraním Christu a vyhlásením: "To sa Ti nesmie stať!" (Mt 16, 22). To bola tiež exegéza faktu, ale Christos s ňou nesúhlasil a napomenul Petra slovami: "Choď za mňa, satan, na pohoršenie si mi, pretože nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské" (16, 23). Keď vyznal Christa Božím Synom, bol nazvaný skalou - Petrom, teraz satanom. Cirkev sa teda mala pridržiavať Božej exegézy, ako ju poskytol sám Christos, ktorý hovoril tak, ako to počul u svojho nebeského Otca (Jn 15, 15). Ten istý Christos hovorí v Cirkvi aj teraz prostredníc- tvom svojho Evanjelia i Svätého Ducha, ktorý všetkým verným otvára um k pochopeniu toho, čo je napísané nám na spasenie (Jn 20, 31). Prípad v Antiochii, kedy sa riešila otázka vzťahu medzi kresťanmi z pohanstva a kresťanmi zo židovstva, tiež bola v istom zmysle exegetická, lebo niektorí od Jakuba zabudli na prorokov, ktorí hovorili, že Boh povolá v Isusovi k novému životu aj iné národy (Am 9, 11-12). Ich exegéza viedla k otvorenému rozkolu, preto musel zasiahnuť apoštol Pavel a neušetril ani autoritu apoštola Petra, ktorý sa pridal k tým z Jeruzalema, slovami: "Ked ty, Žid, žiješ po pohansky a nie po židovsky, prečo nútiš (bývalých) pohanov zachovávať židovské zvyky" (Gl 2, 14)? Urobil tak preto, že "neišli cestou podľa pravdy Evanjelia" (Gl 2, 14). Cirkev teda musela dokázať, že existuje správna exegetická norma pre pochopenie toho, čo bolo (Starý Zákon), i pre pochopenie toho, čo teraz nestúpilo (Nový Zákon), a že jedno druhému neodporuje, ale sa doplňuje, lebo je to súčasť jednotného Božieho plánu. V tomto duchu musia byť pochopené aj také udalosti, akými boli utrpenie, smrť a vzkriesenie Christovo a legitímnosť novozákonnej Cirkvi (Sk 2, 14-36; 3, 11-26).

Po prvých úspešných rokoch apoštolskej kázne nastal čas, kedy bolo treba poukázať na to, ako sa má Starý Zákon chrániť pred tými, ktorí chceli na neho zabudnúť ako na nepotrebný. Zdravá intuícia Cirkvi bola, že Sväté Písmo, ktoré bolo tak drahé Isusovi a pripravovalo ľudí k Jeho prijatiu ako Božie slovo, sa nemôže vyhlásiť za neplatné a neužitočné, lebo jeho platnosť je v jeho obsahu a predurčení, ktoré ono splnilo, hoci bolo mnoho tých, čo ho nechápali, komolili alebo aj zavrhli. Takí ľudia boli aj v Starom Zákone. Boli aj také kritické časy v Izraeli, kedy o Svätom Písme ani nevedeli, že existuje. Nemôžeme sa tomu diviť, lebo aj dnes máme takých veriacich, ktorí za celý svoj život ani raz nedržali vo svojich rukách Sväté Písmo a nikdy ho nečítali.

Na druhej strane bolo jasné, že prednosť teraz patrí Evanjeliu, ktoré spočiatku bolo zvestované živým slovom, po čase bolo z praktických dôvodov zapísané pre potreby duchovného života Cirkvi, pre jej katechézu. Preto dnešný exegéta sa nemôže zaobísť bez Svätého Písma Starého Zákona. Nezaobíde sa bez neho ani kresťanská katechéza a všetok liturgický a modlitebný život. Nezaobíde sa bez Starého Zákona ani chrámová kázeň (nedeľňajšia), lebo udalosti a obrazy Starého Zákona dopĺňajú, obohacujú a potvrdzujú pravdu Nového Zákona a na dušu veriaceho takáto kázeň má mocný vplyv, lebo tým získava ucelený obraz o Božom pláne spásy a o pravdivosti Evanjelia.

Spomedzi apoštolov veľmi mnoho pre pochopenie vzťahu Starého a Nového Zákona urobil svätý apoštol Pavel. Napríklad, Pavel, skúsený rabínsky exegéta, používal rabínsku metódu verbálnej interpretácie (výkladu), ktorá je taká cudzia modernému mysleniu, aby zo Starého Zákona vyťažil (extrahoval) christologický zmysel. Vynikajúcim príkladom tejto metódy je Pavlovo budovanie celej christológie na základe prisľúbení a naplnenia na realite, že spása bola prisľúbená cez Abrahámovho potomka (v jednotnom čísle), ktorým je Christos (Gl 3, 15-18). Dvaja Abrahámovi synovia sú predobrazom dvoch Zákonov: jeden predstavuje tých, ktorí boli pod Zákonom, druhý už slobodných, dietky zasľúbenia (GLUBOKOVSKIJ, N. N., Blagovestije christianskoj svobody v poslanii sv. apostola Pavla k Galatam, Sofija 1935, 131-133), dedičov Božieho kráľovstva (Gl 4, 22-31; Ibid. 158-164; MELIORANSKIJ, B., Jevrejstvo v jepochu Christa i jevangeľskaja propoveď, Strannik 6, 1909, 825-839; PONOSOV, M. E., Jevangelije Iisusa Christa i jevangelije apostolov o Christe, Trudy Kyjevskoj duch. akademii 3, 1911 ).

Práve tak treba spomenúť ďalšiu interpretačnú metódu, ktorá sa objavuje v Novom Zákone, typologickú interpretáciu. Typ (obraz) je starozákonnou realitou (osoba, miesto, vec, udalosť), ktorá sa chápe z neskoršej perspektívy tak, že bola predobrazom novozákonnej reality. Napríklad, apoštol Pavel hovorí o skale, na ktorú udrel Mojžiš svojou palicou, aby z nej vytiekla životodarná voda pre smädných Izraelitov, ktorých viedol do zasľúbenej zeme (2 Mjž 17, 6). V jeho myslení je to obraz Christa, prameň života pre veriacich v Neho (1 Kor 10, 14). Christos ako Kameň od Boha sa spomína aj v iných knihách Starého Zákona (Iz 28, 16), ale čo je pozoruhodné, novozákonní autori to vzťahujú bez rozpakov na Christa ako vteleného Syna Božieho a nášho Spasiteľa (Rm 9, 33; 1 Pt 2, 6-10). V duchu týchto textov aj veriaci v Christa sa stávajú Jemu podobní a sú nazvaní "živými kameňmi", z ktorých sa "buduje duchovný dom" - Božia Cirkev.

V Evanjeliu podľa Jána sa sám Christos predstavuje ako Ten, ktorého predobrazom bol medený had na púšti za čias Mojžiša (4 Mjž 21, 6-9). Je to Syn človeka, ktorý bude vyzdvihnutý na kríž, aby všetci, ktorí v Neho uveria, mali večný život (Jn 3, 14-15). Takýto typologický výklad starozákonných skutočností nachádzame aj v Liste Židom, ale o tom sme už vyššie hovorili.

Na konci svojej spasiteľnej činnosti na zemi Christos povedal, že už nebude hovoriť apoštolom ďalšie veci, lebo by to nezniesli, ale príde Duch Svätý, ktorý im objasní všetko. To sa týkalo nielen apoštolov, ktorí zažili túto skúsenosť a mnohé veci pochopili a pre nás vo svojich listoch a Evanjeliách vysvetlili, ale aj tých, ktorí boli ich pokra- čovateľmi, služobníkmi Cirkvi. Preto už prví kresťanskí autori rešpektovali tento problém a usilovali sa o jeho výklad podľa potrieb veriacich. Stanovisko k Starému Zákonu nachádzame v listoch svätého Ignáca z Antiochie (+117), v tzv. Druhom liste Klementa Rímskeho, Pseudo-Barnabáša. Hoci v týchto prípadoch išlo skôr o polemiku, predsa z nej jasne vyplýva, že otázka vzťahu Starého a Nového Zákona zostala v Cirkvi dlho veľmi živá a nemôžeme ju ignorovať ani my dnes, lebo aj dnes existujú zoskupenia, ktoré nanovo začínajú uprednostňovať Starý Zákon pred Evanjeliom (rôzni sektári), alebo sa usilujú o akési spojenie týchto dvoch Zákonov, aké sme pozorovali u gnostikov, niektorých židokresťanov a iných zoskupení heretického smeru prvých i neskorších storočí.

Koncom druhého a začiatkom tretieho storočia sme svedkami toho, že pri objasňovaní biblického textu sa začali používať dva odlišné spôsoby výkladu: doslovný a alegorický. Tieto termíny neznamenali pre starovekých kresťanov to isté, čo znamenali v neskjorších časoch, alebo čo znamenajú dnes. Napriek tomu každý z nich dal vznik interpretačnej tradícii, ktorá trvala až do stredoveku, kedy vplyv filozofie na teológiu priviedol v konečnom dôsledku k tomu, čo dnes nazývame scholastikou alebo scholastickou teológiou.

Na základe typologickej a legirickej interpretácie Písma, akú nachádzame v Starom i Novom Zákone, sa vyvinula v Alexandrii teoreticky ujasnená exegetická metóda, ktorá sa stala charakteristickou aj pre tamojšiu katechetickú školu. Metóda doslovného výkladu Písma zavládla v inom významnom centre kresťanstva - Antiochii. Alexandrijské prostredie vytvorilo podmienky pre vznik tzv. vedeckej exegézy, čomu napomáhalo stretnutie kresťanstva s helenistickou kultúrou. Antiochijské prostredie sa dostávalo do styku s hererodoxnými (nepravoslávnymi) prístupmi k Písmu, preto sa antiochijská exegéza spoliehala viac na historické a lingvistické (jazykové) štúdium. Aby nám táto problematika bola zrozumiteľná, objasníme si bližšie povahu uvedených škôl, nakoľko výsledky ich biblického štúdia a používané metódy nestratili na svojom význame ani dnes.

Alexandria bola kozmopolitným mestom Afriky, v ktorom helenistická kultúra dosahovala vysokú úroveň rozvoja. Tu žil a pracoval významný židovský učenec Filon (20 rokov pred Christom a 50 po Ňom), najvplyvnejší exegéta tých čias. Rozvinul metódu alegorickej exegézy, ktorej cieľom bolo demonštrovať zlučiteľnosť duchovného významu Svätého Písma s výdobytkami Platónovej filozofie. Táto jeho metóda bola použiteľná aj v kresťanskej exegetickej škole (Apoštolská didaskalia). Jej prvým učencom bol Klement (150-215), kresťanský intelektuál, ktorý používal Filonovu metódu a našiel v alegorickej exegéze kľúč k odhaleniu biblického symbolizmu, v ktorom sa skrývali bohatstvá kresťanského poznania (gnózy), ktoré bolo charakteristické najmä pre duchovne vyspelých ľudí, ktorí dokázali plniť Božiu vôľu nie zo strachu pred trestom, ale z lásky k Bohu (MITROV, D., Nravstvennoje učenije Klimenta Alexandrijskogo, SPB 1900; PRUNET, O., La morale de Clément d Alexandrie et le Nouveau Testament, Paris 1966).

Klement sa nezaoberal otázkami exegézy, ale humanistickou kresťanskou múdrosťou, preto jeho výklad biblického textu sa javí ako duchovné prispôsobovanie, takže sa modernému čitateľovi niekedy zdá, že má do činenia i s fantáziou.

Najvplyvnejším žiakom Klementa a najväčším exegétom staroveku bol nesporne slávny Origenes (185-254), popredný tvorca metódy bib- lickej interpretácie, ktorá prevládala v Cirkvi do polovice stredoveku. Pomocou tejto metódy vytvoril sériu výborných biblických komentárov, v ktorých sa nachádzajú aj veľmi cenné a hlboké teologické postrehy trvalej  hodnoty. Jeho veľké vedecké dielo Hexapla (240) predstavuje šesťstĺpcový text hebrejského a gréckeho textu Biblie, ktorá umožňovala kritické štúdium tohto textu. V ďalšom svojom diele De principiis, čiže o základných pravdách viery, grécky Peri archon, vytvoril teóriu trojakého zmyslu Svätého Písma, ku ktorému v stredoveku pripojil štrvtý zmysel. Tento trojaký zmysel Písma odvodzoval od trichotomie ľudskej bytosti - telo, duša, duch. Prvý doslovný zmysel bol historický (telo), typologický zmysel (duša) bol morálnou aplikáciou na jednotlivca a duchovný zmysel (duch) bol predzvesťou novej Zmluvy v Starej. Obsah biblickej knihy Pieseň Piesní objasnil ako symbol vzťahu Christa a Cirkvi, alebo vzťahu Slova a ľudskej duše. V tomto duchu pokračovali takí významní otcovia a teológovia, akými boli Dionýz, Atanáz, Didym, Cyril, hoci jeho učenosť a tvorivosť nebola prekonaná, najmä jej rozsah.

Katechetická škola v Antiochii Sýrskej vytvárala svoj prístup k exegéze z veľkej časti na opozícii alexandrijskému alegorizmu. Založil ju Lukián Samosatský, po ktorom nasledoval veľký teoretik Diodor Tarzský (+392), ktorého slávu zatienil jeho slávny žiak Teodor z Mopsuestie (350-428). Spolužiakom Teodora bol svätý Ján Zlatoústy, ktorý triezvo používal exegetické metódy alexandrijskej i antiochijskej školy. Posledným významným predstaviteľom antiochijskej školy bol bl. Teodoret Kýrsky (390-458). Výsledky exegetickej práce Zlatoústeho a Teodoreta majú aktuálny význam pre duchovný život Cirkvi aj dnes, lebo sú prakticky použiteľné.

Rozpory medzi alexandrijskou a antiochijskou exegézou sa často preceňujú. Antiochijci na jednej strane prijali židovské presvedčenie, že samotná história bola miestom (locus) Božieho zjavenia a doslovný zmysel mal takto primárny význam, na druhej strane potrebovali metódu pre odhaľovanie historického materiálu, ktorý sa stal aktuálny a zrejmý iba s príchodom Isusa Christa. Tento dvojaký záujem viedol k vývoju hermeneutickej teórie, ktorá zahrňovala tak typológiu, ako aj teóriu a snažila sa o to, aby jej východiskom boli predovšetkým prorocké knihy Starého Zákona.

Metóda výkladu Písma, nazývaná "teória", pripisovala biblickému autorovi vnímanie historických udalostí, ktoré proroci popisovali, a v nich aj budúce udalosti, lebo boli na sebe navzájom závislé. Táto "teória" predpokladala koncepciu biblickej interpretácie, ktorá sa zakladala na pripisovaní zjaveného významu každému slovu posvätného textu, čo je charakteristické pre židovskú exegézu tohto obdobia. To priviedlo k historickému zmyslu a spôsobu výkladu.

Z týchto údajov o dvoch významných školách v prvých storočiach existencie Cirkvi vyplýva, že obidve mali dvojaký záujem: východiskom bol doslovný zmysel biblického textu, ktorý v ďalšom pokračovaní mal prekročiť svoje vlastné hranice a dostať sa k teológii a duchovnému významu biblického výroku. Pre Alexandrijcov sa to dalo vyjadriť cestou alegórie, pre Antiochijcov cestou teórie. Obe školy hľadali najade- kvátnejší spôsob správneho pochopenia biblického textu a jeho praktickej aplikácie v duchovnom živote kresťana i celej Cirkvi, lebo táto práca sa uskutočňovala v Cirkvi a mohla byť korunovaná úspechom iba vtedy, ked bola cirkevne použiteľná. Zásluhou bl. Hieronyma a Rufína sa  tieto  metódy výkladu Písma i samotné výklady dostali na Západ. Hieronym, Ambróz a bl. Augustín sa priklonili viac k alexandrijskej metóde. Bl. Augustín začínal svoju exegetickú prácu doslovným zmyslom Písma, ale veril, že celé Písmo má duchovný zmysel, ktorý je konečným cieľom výkladu. S touto zásadou bl. Augustína sa môžeme oboznámiť čítaním jeho diela De doctrina christiana (O kresťanskom učení), alebo aj z jeho komentárov na žalmy a iné biblické texty, lebo jej zostal verný až do konca.

Zlatý vek patristickej exegézy sa skončil Cyrilom Alexandrijským (376-420), u ktorého nastáva isté spojenie alexandrijských i antiochijských vplyvov. Ako hovorí svätý apoštol Pavel, Písmo je užitočné na všetko: učiť, karhať, napomínať, napravovať, vychovávať, čiže v ňom sú dogmy, rady, napomenutia, historické údaje a udalosti, významné osoby, a všetko toto je začlenené do Božieho plánu spásy. Táto povaha Písma určuje aj spôsoby jeho výkladu v nadväznosti na to, čo bolo i čo bude (2 Tm 3, 16).

Raný stredovek siaha od začiatku piateho až do začiatku jedenásteho storočia, kedy sa odohrali závažné politické a kultúrne zmeny v celom vtedajšom kresťanskom svete, najmä v rámci Rímskeho impéria, ktoré si dokonca zmenilo sídlo z Ríma do Carihradu. V tej dobe centrami duchovnej a teologickej práce boli prevažne monastiere. Exegetická práca sa skladala z modlitebnej interpretácie Svätého Písma na základe patristických diel. Vznikli tzv. katény, čiže komentáre zo slov svätých otcov a cirkevných spisovateľov. Toto čítanie Svätého Písma sa riadilo štvorakým spôsobom výkladu, ktorého pôvodcom bol Ján Kasián (360-435!. Bola to metóda v podstate origenestická. Platila zásada, že litera učí, čo sa stalo, alegória učí, v čo veriť, morálny zmysel učí, čo robiť, a analogický zmysel učí, kde ísť. Doslovný zmysel sa týka histórie,  ostatné tri majú fakticky duchovný význam: alegorický odhaľuje teologický zmysel Písma, morálny tropologický, ktorý aplikuje text na prax jednotlivých kresťanov, a anagogický ukazuje na eschatologické naplnenie. Klasickým príkladom je štvoraký význam Jeruzalema: židovské mesto (doslovne), Cirkev (alegoricky), duša (tropologicky), nebeské mesto (eschatologicky).

Vznik mnohých bohosloveckých škôl v 11. storočí (najmä vo veľkých európskych centrách) započal novú éru, v ktorej sa systematická teológia a biblické štúdium stali úplne odlišnými disciplínami. Oživený záujem o originálne jazyky, najmä hebrejský a grécky, viedol k posilneniu doslovného významu Písma a duchovný mal miesto v liturgickom kontemplatívnom živote Cirkvi.

Prístup k Svätému Písmu charakteristický pre patristické a stredoveké obdobie sa výrazne líši od neskoršieho alebo aj moderného obdobia. Tento rozdiel sa často vysvetľuje veľmi zjednodušene ako protiklad medzi duchovným a doslovným výkladom. Je to dané predovšetkým tým, že výraz "doslovný zmysel" znamenal niečo celkom iné v predrenesančnom období než teraz. Pre starovekého exegétu doslovný zmysel znamenal literu, "telo" textu vo vzťahu k jeho náboženskému významu alebo duchu. Keď tento spôsob použijeme k výkladu Nového Zákona, tak napríklad správa o ukrižovaní Isusa Christa by sa obmedzovala na fyzikálne a politické fakty udalosti. Spasiteľný zmysel tejto udalosti, ktorý je rozhodujúci pre evanjelistu i nás, by patril k duchovnému zmyslu. Podstata tohto problému je v tom, že všetko, čo Boh vykonal pre našu spásu, sa udialo v konkrétnych historických podmienkach života ľudstva, bezprostredne v podmienkach židovského národa, ktorého existenciu musíme hodnotiť z hľadiska jeho povolania, čiže z náboženského hľadiska, kultúrneho a politického, lebo každá z týchto sfér mala svoj podiel na priebehu smrti Božieho Syna i na utrpení, ktoré jej predchádzalo.  Pre  moderného exegétu doslovný zmysel sa stotožňuje s mienkou ľudského autora, v dôsledku čoho význam textu je identický s historickými faktami, ak vyprávanie histórie odráža to, čo mal autor na mysli. Okrem toho doslovný zmysel je determinovaný tzv. literárnymi druhmi (symbol, metafora, parabola, doxológia, príslovie, podobenstvo atď.), hoci tu v skutočnosti ani nejde o históriu, ale o obrazné zobrazenie istých ideí a faktov.

Podľa toho staroveký exegéta videl v doslovnom zmysle dvere k pravému významu textu, moderný exegéta je presvedčený, že pravý význam textu je determinovaný autorom a považuje doslovný význam za identický s pravým významom. Práve tak duchovný význam mal u starovekých autorov odlišný význam: bola to správa, ktorú chcel Boh oznámiť prostredníctvom Písma veriacemu. V dôsledku toho text obsahujúci toto zjavenie nemohol byť považovaný za výmysel a fantáziu. To zaväzovalo aj exegétu, aby pristupoval k posvätnému textu z podobnej pozície. Preto Origenes tvrdil, že v obidvoch prípadoch - u autora i exegétu - pôsobila tá istá inšpirácia. Ona viedla autora pri písaní toho, čo mu bolo zjavené, ona viedla i toho, kto túto zjavenú správu komentoval pre potreby duchovného života, lebo Písmo nemôže mať iný cieľ: "Lebo ako dážď a sneh padá z neba a nevracia sa tam, lež napája zem, robí ju plodnou, úrodnou a dáva semä rozsievačovi a jediacemu chlieb, tak bude moje slovo, ktoré vychádza z mojich úst: nevráti sa ku mne prázdne, ale vykoná, čo sa mne páči, úspešne spraví, na čo ho posielam" (Iz 55, 10-11).

Učenie o potrebe Božieho osvietenia pre správne pochopenie Svätého Písma bolo neoddeliteľnou súčasťou v tradícii duchovnej exegézy. Túto pravdu potvrdila aj Cirkev, keď pred čítanie Evanjelia zaradila túto modlitbu: "Láskavý Pane, rozsvieť v našich srdciach nehasnúce svetlo, aby sme Ťa dobre poznali. Osvieť náš duchovný zrak, aby sme pochopili pravdy tvojho Evanjelia. Náplň nás úctivou bázňou pred Tvojimi spasiteľnými prikázaniami, aby sme premohli všetky hriešne žiadosti, viedli duchovný život, mysleli a konali len to, čo sa Tebe ľúbi. Lebo Ty, Christe Bože, si naším svetlom. A my Ťa oslavujeme spolu s večným Otcom  i  s  presvätým,  dobrotivým a životodarným Duchom teraz i vždycky i na veky vekov. Amen". Podľa toho exegéza, katechéza, homília a každá iná forma naučenia toho, čo je obsahom Písma, sa nemôže zaobísť bez milosti Svätého Ducha, nemôže sledovať iný cieľ než sám Boh a Jeho svätá Cirkev pre spásu človeka.

Postoj súčasného čitateľa Písma k pôvodnej duchovnej exegéze je určovaný tým, ako pochopí a prijme jej východiská. Niektoré sa mu môžu zdať prijateľné, iné nie.

Predovšetkým si musíme uvedomiť, že u prvotných kresťanských exegétov sa Sväté Písmo chápalo ako Bohom inšpirované. Pravda, tu bádať istý rozdiel medzi Východom a Západom, najmä v neskorších dobách. Východ sa pozeral na Sväté Písmo a na inšpiráciu ako na bohoľudskú činnosť. Boh zjavoval, človek prijímal. Nebol to diktát, v dôsledku čoho každé slovo Písma bolo od Boha, aj tzv. redaktorské do- datky, ktoré sú nevyhnutné a nepochádzajúce od Boha, ale Západ sa dlho držal práve tejto teórie. Podľa svätých otcov a učenia Cirkvi Sväté Písmo má teandrickú (bohoľudskú) povahu a to isté musí platiť i v exegéze. Boh zjavuje svoju vôľu cez ľudí a rešpektuje ich slobodu ducha i intelektuálnu úroveň (porovnájme napr. Izaiáša, človeka z kráľovského rodu a s vynikajúcim básnickým talentom a vzdelaním, a Amosa, ktorý bol iba pastier). Východný synergizmus poskytol východisko v zmysle vzájomnosti, ktorá ponecháva nedotknutou ľudskú slobodu a postavenie človeka, ktorý sa správa k Bohu ako svojmu Otcovi. Svätý Bazil Veľký učí, že Boží Duch nezbavuje rozumu toho, koho inšpiruje; podobný efekt by bol démonický (PG 30, 121). V inšpirácii je ľudský element, ľudská stránka obohatená, obdarovaná, vedená, usmerňovaná Svätým Duchom (Jn 16, 5-16). Preto v Písme často čítame aj to, ako prijímateľ zjavenia reagoval: prejavoval bázeň, radosť, obavy, ba aj strach alebo i odpor, napr. prorok Jonáš, keď sa zdráhal ísť do Ninive a kázať tam pokánie. Božie slová vedľa ľudských slov - to je delenie nestoriánske, len Božie slovo, alebo len ľudské slovo, to je stanovisko monofyzitov. Písmo je teda teandrickej povahy a sleduje duchovné ciele - spásu človeka. Takýto postoj k Písmu určuje správne zásady exegézy, ktorá rozlišuje Božské i ľudské a je schopná poskytnúť správny výklad, hoci sa to nedarilo ideálne každému, kto sa touto prácou zaoberá, aj cirkevným otcom.

Starovekí exegéti boli presvedčení, že Sväté Písmo sa zaoberá Božím zjavením v Christu a kým interpretátor nenájde v ňom chistologický alebo spasiteľný význam, nedosiahol jeho pravý význam. V niektorých prípadoch je zrejmý na prvý pohľad, v doslovnom znení, inde je skrytý v predobrazoch, prisľúbeniach, proroctvách atď. Preto typológia a alegória ako literárne prostriedky neboli tak ostro rozlišované, ako je to teraz v 20. storočí. Typológia poukazovala na skutočnosti, ktoré mali byť naplnené v neskorších časoch; boli to Božie úmysly, zámery. Ich zmysel mohol byť pochopený aj do ich vyplnenia, ale väčšina z nich sa stala pochopiteľnou až po ich naplnení v Christu. Alegória sa týkala všetkých obrazných významov, preto sa stávalo, že sa typológia prekrývala s alegóriou alebo naopak. V tom sa skrývala aj pravda o jednote obidvoch Zákonov, Starého i Nového.

Patristická exegéza rešpektovala ako fakt viacero významov vo Svätom Písme, ktoré plne zodpovedajú bohatstvu tajomstva Slova, ktoré sa stalo telom. V tom je daný základ pre doslovný i duchovný zmysel realít Písma. Keď sa na to pozeráme z hľadiska naplnenia a realizácie týchto tajomstiev v Cirkvi, ktorá je prostredím spásy, vystupuje pred nami ekleziálny a individuálny význam: historický, súčasný i eschatolo- gický, lebo takým je život i štruktúra Cirkvi a jej poslanie a v jej prostredí sa formuje aj duchovný život veriaceho človeka, preto sa vyznačuje aj týmito rozmermi.

Pravoslávnej exegézy sa nedotkli rôzne racionalistické exegetické smery, ktoré začali stotožňovať celé časti Písma a udalosti s podobnými literárnymi pamiatkami nebiblických, resp. okolitých národov (Egypt, Babylon). Dávidove a Šalamúnove žalmy sa považovali za takmer opísané z podobnej egyptskej literatúry, ktorú títo králi mohli poznať, robili sa porovnania s Gilgamešovým eposom a s inými druhmi literatúry. Výsledok k dnešnému dňu je taký, že Biblia zostáva unikátnou, že reagovala na okolité náboženské i kultúrne a politické udalosti, ale tieto nemôžu byť hodnotené ani ako prameň vzniku Biblie, ani Biblia nemôže byť hodnotená na ich úrovni, čiže ako súčasná židovská literatúra. Bib- lia sa ukázala aj po týchto racionalistických krízach ako Sväté Písmo, ktoré sa kriticky i prorocky vyslovilo o všetkom, čo tvorilo hodnoty - náboženstiev i kultúr - okolitých nebiblických národov vtedajšieho sveta. Rovnako to platí o Starom i Novom Zákone. Christos nie je ani farizej, ani sadukej, ani zelota, ani herodián, ani kumranec, ale vtelený Syn Boží a náš Spasiteľ. A o to práve išlo aj cirkevným otcom, čo sa markantne prejavuje u apoštolských mužov, apologétov i prvých cirkevných učiteľov na bohosloveckých školách, o ktorých sme už hovorili. Súčasná pravoslávna exegéza preberá všetky ozaj pravdivé, vedecké výsledky bádania nad Svätým Písmom, nové archeologické poznatky, mnohé výdobytky hlbokej filologickej analýzy, ktorá vždy mala svoje oprávnené miesto v exegéze, ale nemôže súhlasiť s tým, aby exegéza spočívala iba v archeológii, v zrovnávaní, vo filológii, lebo všetko toto sú iba pomocné prostriedky pre pochopenie spasiteľného významu Písma, čiže pre pochopenie jeho duchovnosti. Ľubovoľnosť, o ktorej hovorí svätý apoštol Peter, nemá miesto v skutočnej cirkevnej exegéze a tak to musí byť aj na cirkevných školách.

Nakoniec treba zdôrazniť i to, že pre starovekých exegétov mala rozhodujúci význam Tradícia, ktorá poskytovala všeobecný kontext pre všetky spôsoby výkladu. Inštinkt viery, zmysel Cirkvi prijímal bohoslovecký vývoj, usmerňoval ho a liturgická účasť tu fungovala normatívne v procese objasňovania Písma, lebo Písmo vždy bolo knihou Cirkvi, odkiaľ ju nemožno uniesť. Tvrdiť, že jedinou metódou výkladu Písma je iba vedecká metóda - to je veľký omyl, lebo Cirkev a jej život nie sú založené na vedeckých základoch, ale na pravde a Božej moci, ktorá sa v plnosti  prejavuje vo všetkých sférach jej života i v živote jej členov. Toto vytriezvenie bádať takmer vo všetkých regiónoch rozdeleného kresťanstva, opäť sa začína chápať sila symbolu a metaforického mysle- nia, inak a objektívnejšie sa hodnotí exegetický prínos otcov a cirkevných spisovateľov, ktorí svojou exegézou môžu dnes pomôcť k jej uzdraveniu a priorizácii tých metód a spôsobov výkladu, ktoré ozaj zodpovedajú skutočnej povahe Svätého Písma. Bezduchý a netvorivý návrat k patristickej exegéze by nemal žiadny význam ani pre samotnú exegézu, ani pre duchovný život Cirkvi a jej dietok, ktoré dnes túžia po skutočnom duchovnom živote. Aby táto úvaha o Svätom Písme splnila svoje poslanie, urobíme krátku rekapituláciu toho, čo sme povedali a pokúsime sa načrtnúť základné zásady potrebné pre seriózne a spasiteľné čítanie Písma.

Pravoslávnu duchovnosť môžeme najlepšie definovať tak, keď po- vieme, že je vo svojej podstate biblická, ale v pravoslávnom, cirkevnom zmysle tohto slova. Cirkevní otcovia žili Bibliou, mysleli a hovorili prostredníctvom Biblie s takou skvelou prenikavosťou, že bolo možné hovoriť o splynutí ich života so samou podstatou obsahu Biblie. U otcov neexistovala čistá exegéza ako autonómna náuka, nehľadiac na to, že tu existovali rôzne školy a metódy (alexandrijská alebo antiochijská). V patristickej exegéze každá tendencia našla svoje miesto a žiadna z nich nebola absolutizovaná. Ide tu o fakt oprávnenia každého biblického čítania, pri ktorom čítané alebo počuté slovo vždy privádza k živej Osobe Slova. Christa neohraničuje žiadny didaktický, katechetický alebo nejaký iný zmysel Jeho slov. Všetky naše utilitárne a pragmatické zmysly, všetko, čo pochádza zo zvedavosti a je otázkou, je podrobené reálnej prítomnosti Božej i z nej plynúcej osvietenosti. Svätý Ján Zlatoústy takto sa modlil pred čítaním Svätého Písma: "Isuse Christe, otvor oči môjho srdca, aby som mohol pochopiť i plniť Tvoju vôľu..., osvieť moje oči Tvojím svetlom... Ty, ktorý si jediným svetlom". Svätý Efrém dodáva: " ... pred každým čítaním (Písma) modlí sa a pros Boha, aby sa ti zjavil" (Citované podľa P. EVDOKIMOVA, Prawoslawie, 210).

Mohli by sme povedať, že pre otcov Biblia - to je Christos, lebo každé z jej slov nás vedie k Tomu, ktorý ju vyslovil. Zdravé úsilie k pochopeniu Písma i získaniu odpovedí na dôležité otázky života vedie nás k veľkým veciam na úrovni sviatosti, čiže slová Písma prijímame na "eucharistický spôsob" (Klement ALEXANDRIJSKÝ, Strom. 1, 1; ORIGENES, Hom. in Exod. 13, 3; svätý Ján ZLATOÚSTY, In Gen. 6, 2; avätý Gregor TEOLÓG, Slovo 46, 16), "lámanie slova tajomným spôsobom" (ORIGENES, PG 13, 1734; SCHMEMANN, A., Jevcharistia, 88-99, Tainstvo slova; MIJAČ, B., Reč kao tajna, Teološki pogledi 1-3 (1981), 35-48), ktoré sa uskutočňuje v cirkevnom spoločenstve pred tvárou Christovou. Slovo poznávať znamená v hebrejskej i gréckej Biblii poznávať cez zjednote- nie v manželskom zmysle. Veľkým symbolom konečného poznania Boha je Baránkova svadba (Zj 21. a 22. kap.).

V Evanjeliu podľa Lukáša sa hovorí, že Christos otvoril svojim učeníkom um, aby im cez to ukázal spôsob, ako treba čítať Sväté Písmo, ako pochopiť všetko to, čo je o Ňom napísané (24, 45). Tak Isus urobil aj s učeníkmi, ktorí išli po Jeho vzkriesení do Emauzu, keď im po ceste objasňoval Písma, počnúc od Mojžiša. Po návrate do Jeruzalema učeníci takto vyslovili zážitok z počúvania Jeho slov: "Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma?" (Lk 24, 27, 32). Sám Christos objasňoval im Písma a ukázal, že hovorili o Ňom, že Biblia je vlastne slovnou ikonou Christa. Boh chcel od večnosti, aby Slovo prijalo telo, v ktorom Jeho slová budú znieť ako slová života, preto treba počúvať i čítať Písmo v Christu, čiže vo vnútri Jeho Tela, ktorým je Cirkev. Keď teda veriaci berie do rúk Sväté Písmo, ocitá sa v Cirkvi spolu s Písmom, knihou sveta, ktorá je naplnená Jeho prítomnosťou. Stupeň osvojenia obsahu Písma je závislý na hĺbke nášho ontologického miesta v Tele, nášho života v Cirkvi, ktorý bohoľudsky formuje náš um, aby bol schopný pochopiť, že to vlastne Cirkev číta v nás Božie slovo, keď otvárame stránky Písma. Ba aj vtedy, keď sme sami, čítame Písmo liturgicky. Boh tak chcel, aby človek nikdy nebol izolovaný, odťatý od stromu (viniča) Cirkvi, ale aby to bol Jeho člen, liturgický človek, akým bol aj na začiatku. Popredný znalec pravoslávnej duchovnosti, najmä liturgickej, otec Alexander Schmemann o tom napísal: "Avšak v tradícii Cirkvi, liturgickej, duchovnej, v nerozlučnom spojení slova a sviatosti sa naplňuje podstata Cirkvi ako vtelenia Slova, ako vtelenia Boha uskutočňu- júca sa v čase a priestranstve, preto sa hovorí o Cirkvi v knihe Skutkov apoštolských: "Slovo Pánovo však rástlo..." (Sk 12, 24). Vo svjatosti prijímame Toho, kto prichádza a prebýva s nami v Slove; v blahej zvesti o Ňom je vlastne predurčenie Cirkvi. Slovo určuje sviatosť ako svoje naplnenie, lebo vo sviatosti Christos-Slovo sa stáva naším životom. Slovo zhromažďuje Cirkev pre svoje vtelenie v nej. Sviatosť bez Slova sa stáva mágiou, doktrínou. Nakoniec cez sviatosť sa Slovo stáva výkladom, lebo výklad Slova je vždy svedectvom o tom, ako sa Slovo stáva životom. "A to Slovo stalo sa telom, prebývalo medzi nami..., plné milosti a pravdy" (Jn 1, 14). Sviatosť je práve tým svedectvom, preto je v ňom prameň, počiatok i základ výkladu a pochopenia Slova, prameň i kritérium bohoslovia. Iba v tejto neodlučnej jednote sviatosti i Slova môžeme ozaj pochopiť zmysel tvrdenia, že iba Cirkev chráni zmysel Písma. Preto prvá časť liturgie je nevyhnutným začiatkom Eucharistie, tým tajomstvom  Slova,  ktoré  svoje  naplnenie  a  zavŕšenie  nájde  v prínose, posvätení a podaní veriacim eucharistických Darov" (Jevcharistia, 84-85). Na záver otec Alexander dodáva: "Cirkev preto pozná a chráni zmysel Písma, že v tajomstve slova, uskutočňovanom v zhromaždení Cirkvi, Svätý Duch oživuje "telo" Písma, pretvára ho na duch a život. Každé skutočné cirkevné teologizovanie je zakorenené v tomto tajomstve slova, zakorenené v zhromaždení Cirkvi, v ktorom Boží Duch učí samu Cirkev, a nie jej jednotlivých členov, každej pravde. Preto sú- kromné čítanie Písma má byť taktiež zakorenené v cirkevnom: mimo cirkevného ponímania, mimo bohoľudského života Cirkvi nemôže byť vypočuté, ani správne objasnené. Takto tajomstvo slova, uskutočnené v cirkevnom zhromaždení (sobore), v dvojjedinom akte čítania i zvestovania je prameňom rastu každého i všetkých spolu k plnosti poznania Pravdy... V minulosti na kázeň predstaveného zhromaždenia odpovedalo slávnostným Amen, čím svedčilo o prijatí slova, čím spečatilo svoju jednotu s predstaveným v Duchu". V dôsledku toho aj "biskupovi a kňazom je daný v Cirkvi dar učiteľstva, ale je im daný preto, že sú svedkami  viery Cirkvi, lebo učenie nepatrí im, ale Cirkvi, jej jednote viery a lásky. Iba celá Cirkev, prejavujúca sa ako Cirkev v zhromaždení, má myseľ Christovu, iba v zhromaždení Cirkvi sa všetky dary a služby prejavujú vo svojej nedeliteľnosti a jednote ako prejavy jediného Ducha, ktorý naplňuje Telo (Cirkvi), preto každý člen Cirkvi, nech by bol na akomkoľvek stupni služby, môže byť pred tvárou tohto sveta svedkom celej plnosti Cirkvi, a nie svojho chápania" (Jevcharistia, 97-99).

Biblické knihy predstavujú vo svojej väčšej časti kroniku života Cirkvi, zachovávanú prostredníctvom Tradície. Christove slová boli prijaté apoštolským zborom ako ústna Tradícia skôr, než boli začlenené do novozákonného kánonu ako Písmo. Stanúc sa zakrátko písanou Tradíciou, ich obsah je v stave trvalého naplňovania a majú podiel na osude každého historického svedectva i na nestálosti, ktorá je neodlučná od všetkého, čo je ľudské. "Božie veci nepozná nikto, iba Duch Boží" (1 Kor 2, 11). On vydáva trvalé svedectvo v Cirkvi, vďaka čomu sa ona stáva "stĺpom a základom pravdy" (1 Tm 3, 15). Preto iba Cirkev, plnosť Svätej Trojice, vyberá a udržuje tie texty z mnohých existujúcich, ktoré sú ozaj inšpirované a kladie na nich pečať autenticity (pôvodnosti, pravosti) a udeľuje im svoju záruku, iné zasa zavrhuje ako nepravé (apokryfné), alebo druhokanonické. Sväté Písmo je dané Cirkvi, ona ho prijíma a kanonizuje a nosí ho vo svojom lone ako slová Pravdy a nikto jej ho nemôže odňať bez toho, aby neriskoval narušenie Pravdy.

Svedectvo Slova o Ňom samom nie je formálne a na všetkom nezávislé. Pravda, ľudská nevernosť môže ho falšovať, prekrúcať, čo dejiny Cirkvi jasne dokazujú. Avšak všetci, ktorí sa dopustili falšovania Písma i falošného výkladu Písma, dokázali, že nepatria k Cirkvi a nemajú v sebe Božieho Ducha. Cirkev dáva svojim členom Písmo, ale pripája aj jeho správny výklad, ktorý musí byť taktiež tradičný, božský, inšpirovaný. Písmo nemôže byť postavené nad Cirkev, ani mimo Cirkev, lebo ono žije a má svoj význam iba v lone Cirkvi, lebo je dané pre budovanie Cirkvi a jej duchovného života. Bohoslovecké dedičstvo otcov, liturgická hymnografia, ikony, dogmatické a kanonické vedomie Cirkvi, to sú základné prvky Tradície, sú živou sférou prejavu slova, ktoré vychádza i spája Cirkev so Slovom, lebo ona je Jeho Telo a je inšpirovaná z toho istého Božieho prameňa. V tomto prípade vôbec nejde o hľadanie odpovedí v archívoch minulosti, ale o načieranie do jasných a priezračných prameňov Tradície, o prisvojenie si plnosti cirkevného svedectva, o rozvíjanie a prehlbovanie v sebe inštinktu ortodoxie-pravoslávia, ktorý by usmerňoval naše kroky v smere zmyslu i zmýšľania otcov a apoštolicity Cirkvi, na ktorej máme všetci vedomý a aktívny podiel. Musí to tak byť až dovtedy, kým všetci nepochopíme, že to sám Christos vysvetľuje svoje vlastné slová cez rôzne formy života Cirkvi a prostriedky Tradície. Svedčí o tom Duch, ale vnútorné svedectvo Svätého Ducha, písomná epikléza, sa uskutočňuje iba v katolicite Tela, pretože Duch spočíva na ľudskej prirodzenosti Christa, ktorá prešla do Cirkvi.

Vnútorné svedectvo Svätého Ducha sa týka inšpirácie posvätného textu. Cirkev je Telo Christovo. Takto sú so živým Christom spájané slová, ktoré zvestoval počas svojho pozemského účinkovania. Boh prehovoril a pokračuje vo svojej spasiteľnej činnosti a komentuje svoje vlastné slová. Takto Biblia, komentovaná samým Bohom, má v sebe plnosť Tradície ako živú postupnosť, svoju večne trvajúcu interpretáciu. Tradícia dáva teda svedectvo Písmu a ono samo tvorí časť Tradície, hoci ako hlavný prameň viery s veľkou autoritou. "Večné Evanjelium" (Zj 14, 6) má autoritu, ktorá sa nedá s ničím zrovnávať a prevyšuje každé iné kritérium pravdy. Preto Písmo a Tradícia sú vždy v zhode a v zhode s nimi je tiež každá dogma, ktorá neposkytuje nové pravdy, ale formuluje podľa potrieb duchovného života to, čo je v Tradícii i v Písme ako zjavená Pravda. Takto Cirkev, nositeľka zjaveného učenia, Písma i Tradície, určuje vo svojom vnútornom živote, čo je pravoslávne a čo je nepravoslávne (ortodoxné alebo heterodoxné).

Celkom na záver uvedieme niekoľko zásad týkajúcich sa čítania Svätého Písma.

1. Každý odsek (úryvok) posvätného textu má byť čítaný v kontexte knihy, v ktorej sa nachádza i v kontexte celého Písma a Cirkvi. Každá jeho časť musí byť objasňovaná vo svetle jeho celku. Paralelné texty pomáhajú pochopiť zvláštny akcent danej perikopy. Liturgické používanie prináša bohaté doplnenia, ktoré ukazujú čítaný text vo svetle konkrétneho liturgického času (napr. sviatku) i jeho hymnografického komentára (napr. 1 Kor 10, 1-4 sa číta na sviatok Epifánie, koniec Matú- šovho Evanjelia pri krste). Liturgické čítanie čerpá svoju silu z príslušnej udalosti a stáva sa jej naplnením.

2. Toto je nemeniteľné kritérium, preto všetko, čo sa protiví dogmatickým pravdám, musí byť zavrhnuté. Západní kresťania (katolíci) tvrdia, že Christos daroval apoštolovi Petrovi v rozhovore pri Genezaretskom jazere po svojom vzkriesení dar pápežstva, lebo mu hovoril, že má pásť ovečky a baránky. Čo k tomuto textu hovorí, presnejšie vyznáva Cirkev? Cirkev tvrdí v liturgických textoch k tejto udalosti, že Christos sa preto pýtal apoštola Petra, či ho miluje, lebo Ho zaprel v rozhodujúcej chvíli: "Trikratnym voprošenijem, ježe, Petre, ľubiši li mja, trikratnoje otverženije Christos ispravil jest" (Slava na Hospodi vozzvach sviatku Petra a Pavla). Toto vyznanie Cirkev mala vždy a má ho aj dnes, preto nemôže viesť diskusie s tými, ktorí tvrdia, že vtedy Peter bol ustanovený za pápeža. Každá hypotéza o existencii ďalších detí Panny Márie sa prieči dogme o jej trvalom panenstve (pred i po narodení Christovom, ktorý sa počal z Ducha Svätého). Práve tak Cirkev zavrhla všetky hypotézy o obyčajnom synovstve Christa u Boha, všetky hypotézy subordinacionistického zamerania a potvrdila rovnosť Syna Otcovi čo do Božstva, cti a slávy, lebo všetka Jeho činnosť je božská a spasiteľná, preto Christos nie je jedno zo stvorení Božích, ale sám Stvoriteľ a náš Pán, jednorodený Syn Boha Otca. Jedine cirkevný výklad vzkriesenia  Christovho je prijateľný, všetky ostatné hypotézy nemajú žiadnu teologickú hodnotu.

3. A naopak, pri určovaní historických a ľudských foriem vzniku Písma (jazyka, doby, miesta, prostredia, literárnych druhov atď.) má byť zachovaná najväčšia sloboda štúdia, vrátane využitia všetkých výdobytkov objektívnych náuk (histórie, archeológie a iných náuk). Také texty Písma, ako napr. Mk 16, 9-20, Jn 7, 53-8, 11 a 1 Jn 5, 7, ktoré podľa všetkého nepatria k pôvodnej redakcii, boli prijaté ako zámeny pôvodného textu s podmienkou, že v nich nieto omylu a preto sú liturgicky používané. Cirkev nebude čítať falošné texty pred cirkevným zhromaždením, lebo sú súčasťou vyznania a sviatostnej reality Cirkvi a Boh prehovoril prostredníctvom nich. Hoci Písmo je inšpirované Bohom, má v sebe aj ľudský element, preto doktrinálny význam niektorých jeho častí môže byť zvýraznený a objasnený iba prostredníctvom dogmatickej definície Cirkvi, najmä však v sporných prípadoch. Vieme, s akým neúspechom skončili všetky pokusy zostaviť Christov život, alebo pokusy o vedecké vyjadrenie podstaty kresťanstva, hoci u niektorých ľudí, najmä neskúsených v čítaní a cirkevnom chápaní Evanjelia, sú dodnes v obľube.

4. Biblické vyjadrenie má vždy dvojakú perspektívu: historickú i metahistorickú. Každý fakt má svoje miesto a svoj čas a súčasne sa vyznačuje metahistorickou rozsiahlosťou, ktorá prevyšuje samotnú históriu. Adam je historická osoba i archetyp, práve tak ako aj Christom vzkriesený Lazár, preto tieto mená nemôžu znamenať nejaký symbol, hoci prípad jedného i druhého prevyšuje hranice i kategórie času, najmä prípad Adama. Preto liturgický výklad v čase ich oslavovania vidí v Adamovi človeka-praotca a v Lazárovi profetickú účasť na všeobecnom vzkriesení, ktoré nás ešte len čaká. Pre cirkevných otcov Starý Zákon obsahuje konkrétne dejiny, ale súčasne je predobrazom Christa, typológiou spasiteľných udalostí. Náboženský obraz maľuje historickú realitu ozaj realisticky, je to verný obraz toho, na čo môžeme pozerať. Ikona naopak, tá zobrazuje mlčanlivú hĺbku zobrazovanej osoby alebo udalosti, jej metafyzickú tvár. Tak treba čítať aj Sväté Písmo: vychádzať z obrazu a kontemplovať ikonu. Tomuto čítaniu sa môžeme naučiť iba v Cirkvi a len tak, že sa pousilujeme pochopiť komplex jej vnútorného života a otvoríme svoje srdce pre mocné pôsobenie Božej milosti, ktorá otvára um k správnemu chápaniu slov Písma i každej zjavenej pravdy, ktorou žije Christova Cirkev (EVDOKIMOV, P., Prawoslawie, 210-214; WARE, K., The Orthodox Church, London 1989, kap. o Tradícii; POPOVIČ, J., Zašto i kako treba čitati Sveto Pismo, v kom. na Evanjelium podľa Matúša, Beograd 1979, 5-9; BARROIS, G., Scripture Readings in the Orth. Church, N. Y. 1988). Závdavok duchovného rastu a postupného dosahovania dospelosti je daný vo svätom krste, v pomazaní Svätým Duchom.

LITERATÚRA

AGOURIDIS, S., Oi Pateres tis Ekklesias os ermineutai ton Agion grafon, Athina 1973.

AKVILONOV, E., Na rubeže dvuch Zavetov, S. Posad 1888.

ALEŠ, P., Theologie a Symbol víry, Pravoslávny teologický sborník 6 (1979), 56-63.

ALEKSANDROV, V., Jedinstvo obraza Christa ..., Pariž 1964.

ANDREJ, archim., Istolkovanije biblejskich izrečenij ob iskuplenii čeloveka, Kazaň 1904.

ANCHIMJUK, J., O nachtnieniu Pisma Swietego, Warszawa 1974.

BARROIS, G., Scripture Readings in the Orthodox Church, N. Y. 1989.

BASARAB, M., Sfinta Scriptura in conceptia ortodoxa, Metropolia Banatului 23, nr. 7-9 (1973), 377-387.

BEĽJAJEVSKIJ, F., Iudaizm i christianstvo, SPB 1913.

BERDIAJEV, N. A., O naznačeniji čeloveka, Pariž 1931.

BERDIAJEV, N. A., Ekzistenciaľnaja dialektika božestvennogo i čelovečeskogo, Pariž 1952.

BRIA, I., Scriptura si traditia, Studii Teologice 22 (1970), 384-405.

BULGAKOV, S., Pravoslavije, Pariž 19652.

BULGARAKIS, I., Osloboždenje prirode, Pravosl. misionar 6 (1986), 147-154.

ČETVERIKOV, S., Puť čistoty, Pariž 1929.

ČETVERIKOV, S., O vnutrennich prepjatstvijach na puti k Jevangeliju, Pariž 1951.

EVDOKIMOV, P., L Orthodoxie, Neuchatel 1959, poľský preklad, Warszawa 1964.

FIVEJSKIJ, M., Učenije Pravoslavnoj Cerkvi o Sv. Predanii, Charkov 1902.

FRANK, S. L., Religija i nauka, Pariž 1929.

FRANK, S. L., Svet v ťme, Pariž 1949.

FROEHLICH, K., Biblical Interpretation in the Early Church, Phila- delphia 1984.

FLOROVSKY, G., Bible, Church, Tradition, N. Y. 1972.

FLOROVSKY, G., Christianity and Culture, vol. II, Belmont 1974.

CLAGOLEV, A., Vetchij Zavet i jego neprechodnoje značenije v christianskoj Cerkvi, Kyjev 1909.

GLEBOV, I., Istoričeskaja dostovernosť voskresenija Gospoda našego Iisusa Christa, Charkov 1904.

GLUBOKOVSKIJ, N. N., Jevangelija i ich blagovestije..., Sofia 1932.

GLUBOKOVSKIJ, N. N., Blagovestije christianskoj svobody..., Sofija 1935.

GNEDIČ, P., Načalo christianskoj propovedi, Žurnal Moskovskoj Patriarchii 7 (1954).

HANSON, R. P. C., Biblical exegesis in the Early Church, Cambridge History of the Bible I, Westminster 1970.

HOLLADAY, H., Biblical Exegesis, London 1983.

IĽJIN, V., Christos i Izraiľ, Puť 11 (1928), 59-75.

KASSIAN, jep., Christos i pervoje christianskoje pokolenije, Pariž 1950.

KNJAZEV, A., O bogoduchnovennosti svjaščennogo Pisanija, Pravoslavnaja mysľ 8 (1951), 113-127.

KNJAZEV, A., Čto takoje Sv. Pisanije, Pravoslavije v žizni, N. Y. 1953, 119-143.

KOJEV, T. P., Drevnite christianskite simvoli i tjachnoto značenije, Duchovna kultura 1 (1983), 26-35.

KONSTANTINIDOU, Ch., FOTIADOU, E., Ekthesis peri ton pegon tis theias Apokalypseos in Orthodoxon Anatolikon Ekklesian, Thessaloniki 1971.

MÉLIA, E., L Eglise Orthodoxe et le Bible, Quatres approches defférentes de la Bible, Edit. Beaert-Bruges, 35-50.

MELIORANSKIJ, B., Jevrejstvo v epochu Christa i jevangeľskaja propoveď, Strannik 6 /1909/, 825-839.

MEYENDORFF, J., Bog u istorii, Teološki pogledi 1-3 /1985/, 258n.

MIJAČ, B., Reč kao tajna, Teološki pogledi 1-3 /1981/, 35-48.

MIRTOV, D., Nravstvennoje učenije Klimenta Aleksandrijskago, SPB 1900.

PARCHAMOVIČ, L., Objasnenije glavnejšich obetovanij i proročestv o Mesii ..., Kišiňov 1884.

PETROV, G., Jevangelije kak osnova žizni, SPB 1904.

POPOVIČ, J., Zašto i kako treba čitati Sveto Pismo, v komentári na Evanjelium podľa Matúša, Beograd 1979, 5-9.

POSNOV, M., Ideja zaveta Boga s Izraiľskim narodom v Vetchom Zavete, Boguslav 1902.

POSNOV, M., Ličnosť Osnovatelja christianskoj Cerkvi, Kyjev 1910.

POSNOV, M., Jevangelije Iisusa Christa i Jevangelije apostolov o Christe, Trudy Kyjevskoj duchovnoj akademii 3 /1911/.

PRUŽINSKÝ, Š., Miesto a úloha Biblie v liturgickom i duchovnom živote pravoslávnej Cirkvi, Pravosl. teol. sborník 6 /1979/, 8-17.

ROŽDESTVENSKIJ, V. G., Ob izučenii Sv. Pisanija, 1869.

SIEBEN, H., Exegesis Patrum, Roma 1983.

SMIRNOV A., Otnošenije jevangeľskogo nravoučenija k Zakonu Mojsejevu, Kazaň 1894.

SOLOVJOV, I., Obetovanije i proročestva o Iisuse Christe i Jego Cerkvi v knigach Vetchogo Zaveta, Moskva 1913.

SVETLOV, E., Na poroge Novogo Zaveta, Brussel 1983.

SCHMEMANN, A., Jevcharistija, Pariž 1984, 88-99 /Tajinstvo slova/.

TRUBECKOJ, S., Mesianističeskij ideal jevrejev v sviazi s učenijem o Logose, Voprosy filosofii i psychologii 43 /1898/, 462-494.

VELLAS, V., Die Autorität der Bibel nach der Lehre der Orthodoxe Kirche, Aus der neugriechischen Theologie, Würzburg 1961, 18-33.

ZENKOVSKIJ,V., Vera i znanije, Pravoslavije v žizni, N. Y. 1953, 27-53.

Korektúra: Autor.

Náklad: 1000 výtlačkov.

Cena: 40 Sk

Vydanie: druhé

Vydavateľ: Pravoslávna bohoslovecká fakulta PU v Prešove.

Počítačová sadzba: Michal Džugan

Tlač: KA a BA s. r. o. Prešov

ISBN: