Reklamný panel

Pravoslávny kalendár

Dnes je , ( juliánského církevního kalendáře)


Reklamný panel

Štatistika

Kontakt

  • YouTube channel: Profik1977
  • Twitter kontakt: @Profik1977
  • profik@e-mail.ru

Youtube

velky_Post


Prot. Alexander Schmemann


VEĽKÝ PÔST

CESTA K PASCHE


VEĽKÝ PÔST
(Cesta k Pasche)
Prot. Alexander Schmemann


    Toto osviežujúce vysvetlenie našej duchovnej "cesty k Pasche" sa zaoberá významom liturgie vopred posvätených Darov, modlitby sv. Efréma Sýrskeho, Veľkého kánona sv. Andreja Krétskeho a iných prehliadaných alebo nesprávne chápaných pokladov veľkopôstneho slúženia. Kniha sa sústreďuje na mnohoročný prameň pravoslávnej duchovnosti - cirkevnú tajomnú a liturgickú tradíciu - aby odhalila, čo by mal znamenať "Veľký pôst v našom živote".

    Autor, prot. Alexander Schmemann (1921 - 1983), študoval vo Francúzsku na Parížskej univerzite a Pravoslávnom teologickom inštitúte sv. Sergeja. V roku 1951 sa presťahoval do USA, kde si rýchlo získal uznanie ako dynamický a pohotový zástanca pravoslávia. Mnoho rokov pôsobil ako dekan a profesor liturgickej teológie na Pravoslávnom bohosloveckom seminári sv. Vladimíra v New Yorku. Prostredníctvom svojich prednášok, vystupovania v rozhlase a kníh prinášal a stále prináša odkaz pravoslávia vždy širšiemu okruhu ľudí.


Vysokoškolské učebné texty
UNIVERZITA P. J. ŠAFÁRIKA V KOŠICIACH


Prot. Alexander Schmemann

VEĽKÝ PÔST
(Cesta k Pasche)

PRAVOSLÁVNA BOHOSLOVECKÁ FAKULTA
V PREŠOVE
1996

Alexander Schmemann:
GREAT LENT (Journey to Pascha)
© St. Vladimir's Seminary Press,
575 Scarsdale Road, Crestwood, NY 10707

Povolenie vydavateľa zo dňa 29. februára 1996

©Autor:     Alexander Schmemann
©Prekladateľ:     Marián Nadzam
Recenzenti:     Prof. ThDr. Štefan Pružinský, CSc.
Doc. ThDr. Peter Kormaník

    Za jazykovú stránku tohto vysokoškolského textu zodpovedá prekladateľ. Rukopis neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou. Schválil rektor Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach dňa 25. 3. 1996 pod č.j. 618/1996 ako učebný text pre potreby Pravoslávnej bohosloveckej fakulty v Prešove.

ISBN 80-7097-331-5
Obsah
Predslov
Úvod            Veľký pôst: Cesta k Pasche
Prvá kapitola    Príprava na Veľký pôst
        1. Túžba /Nedeľa Zacheova/                 11
        2. Pokora /Nedeľa mýtnika a farizeja/             12
        3. Návrat z vyhnanstva /Nedeľa
            márnotratného syna/                     15
        4. Posledný súd /Nedeľa mäsopustna/             17
        5. Odpustenie /Nedeľa syropustna/             20
Druhá kapitola    Veľkopôstna bohoslužba
        1. "Svetlý smútok"                     25
        2. Veľkopôstna modlitba sv. Efréma Sýrskeho         27
        3. Sväté Písmo                         31
        4. Trioda                         34
Tretia kapitola    Liturgia vopred posvätených                     Darov
        1. Dva významy prijímania                 40
        2. Dva významy postenia                 43
        3. Večerné prijímanie                     47
        4. Poriadok bohoslužby                     49
Štvrtá kapitola    Veľkopôstna cesta
        1. Začiatok: Veľký kánon                 57
        2. Soboty Veľkého pôstu                 61
        3. Nedele Veľkého pôstu                 67
        4. Polovica Veľkého pôstu: Svätý kríž Â Â           70
        5. Na ceste do Betánie a Jeruzalema             73


Piata kapitola    Veľký pôst v našom živote
        1. Zodpovedný prístup k Veľkému pôstu            80
        2. Účasť na veľkopôstnych bohoslužbách         84
        3. "...modlitbou a pôstom"                 85
        4. Veľkopôstny "životný štýl"                91
Záver            Sväté svätým
        1. Naliehavá a podstatná otázka                 97
        2. "Nenáboženské náboženstvo"             99
        3. Prečo sv. tajiny?                     101
        4. Norma                         103
        5. Úpadok - jeho príčiny a ospravedlnenia         104
        6. Význam prijímania                     107
        7. Význam prípravy na prijímanie             111
        8. Spoveď a prijímanie                     114
        9. Úplné znovuobjavenie                 119

Predslov
Toto krátke objasnenie Veľkého pôstu je napísané pre všetkých tých, a je ich dnes mnoho, ktorí túžia po lepšom chápaní liturgickej tradície Cirkvi a po uvedomelejšej účasti na jej živote.
Je nám hovorené, že pokánie je začiatkom a podmienkou pravého kresťanského života. Prvé slová, ktorými začal Christos svoje kázanie, boli: "Pokánie čiňte!" /Mt 4,17/. Ale čo je pokánie? V zhone nášho každodenného života nemáme čas, aby sme nad tým uvažovali, preto si myslíme, že všetko, čo máme robiť v priebehu Veľkého pôstu, je zdržiavanie sa od určitých pokrmov, obmedzenie "zábavy", pristúpenie k spovedi, získanie rozhrešenia od duchovného, prijatie /jediný raz v priebehu celého roka!/ svätého prijímania a potom si namýšľame, že sme úplne "v poriadku" až do nasledujúceho roka. V každom prípade musí existovať príčina, kvôli ktorej Cirkev vyčlenila sedem týždňov ako zvláštne obdobie pre pokánie a kvôli ktorej nás vyzýva k dlhotrvajúcemu duchovnému úsiliu. Všetko toto sa rozhodne musí dotýkať mňa, mojej viery, môjho života, môjho členstva v Cirkvi. Nie je potom mojou prvou povinnosťou snažiť sa pochopiť učenie mojej Cirkvi o Veľkom pôste, snažiť sa byť pravoslávnym kresťanom nielen pomenovaním, ale samotným životom?
Na otázky: "Čo je pokánie? Na čo ho potrebujeme? Ako ho máme uskutočňovať?" dáva odpoveď Veľký pôst. Je to skutočne škola pokánia, do ktorej má každý kresťan vstúpiť každý rok, aby prehĺbil svoju vieru, aby prehodnotil, a ak je to možné, i zmenil svoj život. Je to zázračné putovanie k samotným prameňom pravoslávnej viery - znovuobjavovanie pravoslávneho spôsobu života.
Sú to formy a duch veľkopôstnych bohoslužieb, prostredníctvom ktorých Cirkev odhaľuje význam tohto unikátneho obdobia. Preto sa toto stručné objasnenie Veľkého pôstu zakladá hlavne, hoci nie výlučne, na bohoslužbách Veľkého pôstu. Dúfam, že čitateľ spozná, že na tomto svete nie je nič také pekné a hlboké, inšpirované a inšpirujúce, ako to, čo nám Cirkev, naša Matka, odhaľuje a čím nás štedro obdarúva v okamžiku, keď vstupujeme do požehnaného obdobia "veľkopôstnej jari".

Úvod

VEĽKÝ PÔST: CESTA K PASCHE1

Keď sa človek vyberá na cestu, musí vedieť, kam ide. Tak je to aj s Veľkým pôstom. Veľký pôst je predovšetkým duchovnou cestou, ktorej cieľom je Pascha, "sviatok sviatkov". Je to príprava k "naplneniu Paschy, pravému Zjaveniu". Preto musíme začať so snahou o pochopenie spojenia medzi Veľkým pôstom a Paschou, pretože ono odhaľuje niečo veľmi podstatné a rozhodujúce v našej kresťanskej viere a živote.
Je nevyhnutné vysvetľovať, že Pascha je oveľa viac ako iba jeden zo sviatkov, viac ako každoročné pripomínanie si dávnej udalosti? Každý, kto zažil, hoci len raz, atmosféru tejto noci, ktorá je "jasnejšia ako deň", kto ochutnal z tej jedinečnej radosti, to pozná. Z čoho ale táto radosť pochádza? Prečo môžeme spievať, ako to počas paschálnej liturgie robíme: "Nyni vsja ispolnišasja svita, nebo že i zemľa i preispodňaja /Teraz sa všetko naplnilo svetlom - nebesá, zem i hlbiny/"? V akom zmysle oslavujeme to, čo vyhlasujeme: "Smerti prazdnujem umeršvlenije, adovo razrušenije, inoho žitija vičnaho načalo... /Oslavujeme usmrtenie smrti, zničenie pekla, začiatok iného, večného života/"? Odpoveďou na všetky tieto otázky je fakt nového života, ktorý takmer pred dvoma tisíckami rokov zažiaril z hrobu a bol darovaný nám, všetkým tým, ktorí veria v Christa. Bol nám darovaný v deň krstu, v ktorom, ako hovorí sv. Pavol, sme "boli pochovaní s Christom... aby tak, ako Christos vzkriesený bol slávnou mocou Otcovou, aj my sme chodili v novote života" /Rm 6, 4/. Takto na Paschu oslavujeme Christovo vzkriesenie ako niečo, čo sa stalo a čo pokračuje a deje sa aj s nami. Lebo každý z nás tým získal dar nového života a silu prijať ho a žiť, vrátane smrti. Dáva nám možnosť, aby sme sa radostne utvrdzovali: "Smrti viac niet!" Pochopiteľne, smrť je ešte tu, stretávame sa s ňou tvárou v tvár a jedného dňa príde a dotkne sa nás. Ale úplne veríme v to, že Christos svojou vlastnou smrťou zmenil samotnú prirodzenosť smrti a učinil ju prechodom - "Paschou" - do Božieho kráľovstva, meniac najväčšiu tragédiu na konečné víťazstvo. Tým, že "smertiju smerť poprav /smrťou smrť premohol/", učinil nás účastníkmi svojho Vzkriesenia. A to je dôvod, prečo na konci paschálnej rannej bohoslužby /utierne/ hovoríme: "Christos vstal z mŕtvych a život vládne! Christos vstal z mŕtvych a viac už niet mŕtvych!"
Taká je viera Cirkvi, potvrdená a podložená nespočetným zástupom svätých. Avšak nie je našou každodennou skúsenosťou to, že táto viera je zriedkavo tou vierou, ktorú máme my, že neustále strácame a zrádzame "nový život", ktorý sme dostali ako dar a že v skutočnosti žijeme tak, ako keby Christos nevstal z mŕtvych, ako keby táto mimoriadna udalosť pre nás nemala žiadny význam? Toto všetko je výsledkom slabosti, našej neschopnosti žiť neustále "vierou, nádejou a láskou" na tej úrovni, na ktorú nás pozdvihol Christos, keď povedal: "Hľadajte predovšetkým Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť." My však na toto všetko zabúdame. Či sme až takí zaneprázdnení a ponorení do každodenných starostí? A pretože zabúdame, zlyháme. A cez toto zabúdanie, zlyhanie a hriech sa náš život stáva opäť starým, plytkým, temným a nakoniec bezvýznamným, nezmyselným putovaním k nezmyselnému koncu. Zabúdame dokonca aj na smrť, a ona k nám prichádza náhle, uprostred nášho "radostného života", hrozná, neodvratná, nezmyselná. Z času na čas si ešte môžeme uvedomovať a vyznávať rôzne naše "hriechy", avšak náš život prestávame vzťahovať na ten nový život, ktorý pred nami odhalil Christos a ktorý nám daroval. V skutočnosti  žijeme tak, ako keby nikdy neprišiel. Toto je jediný skutočný hriech, hriech všetkých hriechov, bezodný smútok a tragédia nášho formálneho kresťanstva. Ak si toto uvedomíme, potom môžeme pochopiť, čo je to Pascha a prečo sa pred ňou vyžaduje a predpokladá Veľký pôst. Len vtedy môžeme pochopiť, že liturgická tradícia Cirkvi, všetky jej cykly a bohoslužby existujú predovšetkým preto, aby nám navrátili víziu a chuť onoho nového života, ktorý tak ľahko strácame a zrádzame a aby sme sa k nemu cez pokánie vrátili. Ako ale môžeme milovať a túžiť po niečom, čo nepoznáme? Ako môžeme postaviť v živote na prvé miesto niečo, čo sme nevideli a neokúsili? V krátkosti: ako môžeme túžiť po nebeskom Kráľovstve, o ktorom nemáme žiadnu predstavu? Je to slúženie Cirkvi, ktoré je od samotného počiatku až doteraz vstupom do nového života nebeského Kráľovstva a naším spoločenstvom s ním. Je to liturgický život, prostredníctvom ktorého Cirkev odhaľuje niečo z toho, čo "ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú". A v centre tohto liturgického života, ako jeho srdce a vyvrcholenie, ako slnko, ktorého lúče prenikajú všade, stojí Pascha. Je to brána, ktorá sa každoročne otvára k lesku Christovho kráľovstva, predkrm večnej radosti, ktorá nás očakáva, sláva víťazstva, ktorá už, aj keď neviditeľne, napĺňa celé stvorenie: "Smrti viac niet!" Celá bohoslužba Cirkvi sa odvodzuje od Paschy, a preto sa liturgický rok, t. j. poradie období a sviatkov stáva cestou, pútnictvom k Pasche, ku Koncu, ktorý je zároveň Začiatkom, koncu všetkého toho, čo je staré a začiatku nového života, neustáleho prechodu z tohoto sveta do nebeského Kráľovstva už zjaveného v Christovi.
Napriek tomu, starý život hriechu a plytkosti nie je až také ľahké prekonať a zmeniť. Evanjelium očakáva a vyžaduje od človeka úsilie, ktoré však on vo svojom súčasnom stave skutočne nie je schopný dosiahnuť. Sme vyzývaní víziou, cieľom, spôsobom života, ktoré tak veľmi presahujú naše možnosti! Preto sa aj apoštoli, keď počuli učenie svojho Učiteľa, pýtali: "Ale ako je to možné?" Naozaj nie je ľahké vzdať sa plytkého ideálu života, pozostávajúceho z každodenných starostí, zhromažďovania materiálnych vecí, zaisťovania si bezpečia a potešenia kvôli ideálu života, pre ktorý všetko, čo nie je dokonalé, nie je jeho cieľom: "Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský." Súčasný svet prostredníctvom všetkých svojich "médií" hovorí: buď šťastný, nerob si starosti, choď širokou cestou. Christos zasa v Evanjeliu hovorí: zvoľ si úzku cestu, bojuj a strádaj, lebo toto je jediná cesta, ktorá vedie k pravému šťastiu. A ako, ak nie s pomocou Cirkvi, môžeme uskutočniť túto ťažkú voľbu, ako sa bez nej môžeme kajať a vracať k slávnemu zasľúbeniu, ktoré sa nám dáva každoročne na Paschu? Hľa, kam smeruje Veľký pôst. Je to pomoc poskytovaná Cirkvou, škola pokánia, ktorá jediná umožní prijať Paschu nielen ako povolenie jedenia, pitia a oddychovania, ale ako naozajstný koniec toho "starého" v nás a vstup do "nového".
Hlavnou úlohou Veľkého pôstu v prvotnej Cirkvi bolo pripraviť "katechumenov", t. j. novoobrátených kresťanov na krst, ktorý sa v tom čase konal počas paschálnej liturgie2. Napriek tomu, že Cirkev postupne zriedkavejšie krstila dospelých a inštitúcia katechumenátu zanikla, hlavný význam Veľkého pôstu zostal ten istý. Lebo aj keď sme pokrstení, neustále strácame a zrádzame práve to, čo sme dostali pri krste. Preto je pre nás Pascha každoročným návratom k nášmu vlastnému krstu a Veľký pôst prípravou na tento návrat - pomalou a dlhotrvajúcou, na svojom konci vedúcou k uskutočneniu nášho vlastného "prechodu" alebo "paschy" do nového života v Christovi. Ak, ako uvidíme neskôr, veľkopôstna bohoslužba zachováva až dodnes svoj katechetický a krstný charakter, tak to nie je kvôli "archeologickej" spomienke na minulosť, ale kvôli niečomu, čo je vždy platné a podstatné. Pretože Veľký pôst a Pascha sú pre nás každý rok rovnako platné a podstatné. Pretože Veľký pôst a Pascha sú každý rok znovuobjavením a znovuzískaním toho, čo nám bolo dané pri našom vlastnom zomieraní a vzkriesení vo svätom krste.
Cesta, pútnictvo! Napriek tomu, že sme ešte len na začiatku, že robíme iba prvý krok do "svetlého smútku" Veľkého pôstu, už vidíme, aj keď iba veľmi, veľmi ďaleko vpredu koniec cesty. Je ním radosť Paschy, vstup do slávy nebeského Kráľovstva. A je to práve táto vízia, predkrm Paschy, ktorá robí veľkopôstny smútok svetlým a našu veľkopôstnu námahu "duchovnou jarou". Noc môže byť tmavá a dlhá, no zdá sa, že počas celej cesty tajomné a žiariace svetlo svitania osvetľuje horizont. "Ne liši nas upovanija našeho, Čelovikoľubče! /Ty, ktorý miluješ ľudí, nezbav nás našej nádeje!/"


Prvá kapitola

PRÍPRAVA NA VEĽKÝ PÔST

1. TÚŽBA
/Nedeľa Zacheova/

Už niekoľko týždňov pred samotným začiatkom Veľkého pôstu Cirkev oznamuje jeho príchod a pozýva nás do obdobia predveľkopôstnej prípravy. Je charakteristickou črtou pravoslávnej liturgickej tradície, že každý veľký sviatok alebo obdobie - Pascha, Narodenie Isusa Christa, Veľký pôst atď., sa oznamujú a "pripravujú" vopred. Prečo? Pretože Cirkev hlboko psychologicky nazerá na ľudskú prirodzenosť. Poznajúc nedostatočnú koncentrovanosť a značné "posvetštenie" nášho života Cirkev vie o našej nespôsobilosti k rýchlym zmenám, k náhlemu prechodu z jedného duchovného alebo mentálneho stavu do druhého. A tak dlho pred samotným začiatkom veľkopôstneho úsilia sústreďuje Cirkev našu pozornosť na jeho vážnosť a volá k rozjímaniu nad jeho významom. Skôr než začneme praktizovať Veľký pôst, Cirkev nás oboznamuje s jeho významom. Táto príprava zahŕňa päť na seba nadväzujúcich nedieľ tesne predchádzajúcich Veľký pôst. Každá z nich sa prostredníctvom čítania konkrétnych textov Evanjelia venuje určitému základnému aspektu pokánia.
Celkom prvým ohlásením Veľkého pôstu je nedeľa, keď sa z Evanjelia číta príbeh o Zacheovi /Lk 19,1-10/. Je to príbeh o človeku, ktorý bol príliš malý na to, aby mohol zo zástupu vidieť Isusa, no ktorý tak veľmi túžil uvidieť Ho, že vyliezol na strom. Isus reagoval na jeho túžbu a navštívil jeho dom. Takto sa témou prvého ohlásenia Veľkého pôstu stáva túžba. Človek nasleduje svoju túžbu. Dokonca možno povedať, že samotný človek je túžbou a Evanjelium túto základnú psychologickú pravdu o ľudskej prirodzenosti potvrdzuje: "Kde je váš poklad," hovorí Christos, "tam bude aj vaše srdce." Silná túžba prekonáva prirodzenú obmedzenosť človeka, a preto keď si niečo vášnivo želá, dokáže veci, ktorých je "normálne" neschopný. Súc "nízkym", človek sa prekonáva a transcenduje. Jedinou otázkou potom zostáva, či si želáme správne veci, či sila našej túžby je namierená k dobrému cieľu, alebo či - slovami existencialistického ateistu Jeana Paula Sartra - je človek "neužitočnou vášňou".
Zacheus si želal "správnu vec", chcel vidieť Christa a dostať sa k Nemu. On je prvým symbolom pokánia, pretože pokánie sa začína znovuobjavením hlbokej prirodzenosti každej túžby - túžby po Bohu a Jeho spravodlivosti, po pravom živote. Zacheus je "malý", plytký, hriešny a obmedzený, avšak jeho túžba všetko prekonáva. "Vynucuje" si Christovu pozornosť a to privádza Christa do jeho domu. Také je teda prvé ohlásenie, prvé pozvanie. Musíme túžiť po tom, čo je v nás najhlbšie a najpravdivejšie, pocítiť smäd a hlad po Absolútne, ktoré je v nás, či už si to uvedomujeme alebo nie a ktoré, ak sa od neho odvraciame a odmietame ho, z nás skutočne robí "neužitočnú vášeň". A ak túžime dostatočne hlboko a dostatočne silno, Christos odpovie.


2. POKORA
/Nedeľa mýtnika a farizeja/

Nasledujúca nedeľa sa volá "Nedeľa mýtnika a farizeja". V predvečer tohto dňa, v sobotu na večernej bohoslužbe /večierni/ sa prvýkrát otvára liturgická kniha veľkopôstneho obdobia - Trioda3  a texty z tejto knihy sa pridávajú k bežným nedeľným piesňam a modlitbám. Tieto texty odhaľujú a rozvíjajú ďalší dôležitý aspekt pokánia - pokoru.
Čítanie z Evanjelia /Lk 18,10-14/ zobrazuje muža, ktorý je so sebou stále spokojný a myslí si, že spĺňa všetky náboženské požiadavky. Je sebavedomý a hrdý sám na seba. V skutočnosti však prekrúca zmysel náboženstva. Redukuje ho na vonkajšie prejavy a svoju zbožnosť meria množstvom peňazí, ktoré obetuje na chrám. Naopak mýtnik sa ponižuje a jeho pokora ho ospravedlňuje pred Bohom. Pokiaľ existuje mravná kvalita, na ktorú sa v súčasnosti takmer vôbec neberie ohľad a je dokonca odmietaná, tak je to skutočne pokora. Kultúra, v ktorej žijeme, v nás neustále vzbudzuje pocit hrdosti, sebaospravedlňovania a sebaoslavovania. Je založená na domnienke, že človek dokáže sám sebou dosiahnuť čokoľvek a Boha zobrazuje dokonca ako takého, ktorý "vzdáva rešpekt" ľudským výkonom a dobrým skutkom. Pokora, nech je osobná alebo spoločná, etnická alebo nacionálna, považuje sa za znak slabosti, za niečo nedôstojné skutočného človeka. Dokonca naše Cirkvi - či nie sú nasiaknuté tým istým farizejským duchom? Či aj my nechceme, aby každý náš príspevok, každý "dobrý čin", všetko, čo robíme "pre Cirkev", bolo uznané, ocenené a stalo sa všeobecne známym?
Nuž, čo je to pokora? Odpoveď na túto otázku sa môže zdať paradoxnou, pretože je zakorenená vo zvláštnom tvrdení: Samotný Boh je pokorný! Teraz je jasné každému, kto pozná Boha, kto Ho vidí v Jeho stvorení a spasiteľnom konaní, že pokora je skutočne božská vlastnosť, samotný obsah a žiarenie tej slávy, ktorá, ako spievame počas božskej liturgie, napĺňa nebo i zem. Naša ľudská mentalita má sklon k tomu, aby "slávu" a "pokoru" postavila proti sebe, vidiac v tom druhom akúsi chybu alebo nedostatok. Podľa nás je to naša nevedomosť alebo neschopnosť, ktorá nás robí, alebo by mohla robiť skromnými. Pre moderného človeka, živeného publicitou, sebavedomím a nekonečnou oslavou seba samého, je ťažké pochopiť, že všetko to, čo je úplne dokonalé, krásne a dobré, je zároveň prirodzene skromné, pretože práve pre svoju dokonalosť nepotrebuje "publicitu", vonkajšiu slávu alebo akékoľvek predvádzanie sa. Boh je pokorný, pretože je dokonalý, Jeho pokora je Jeho slávou a prameňom všetkej pravej krásy, dokonalosti a dobroty a každý, kto sa približuje k Bohu a pozná Ho, sa okamžite pripája k božskej pokore a je ňou skrášľovaný. To platí o Márii, Matke Christovej, z ktorej pokora spravila radosť celého stvorenia a najväčšie odhalenie krásy na Zemi, to platí o všetkých svätých a to platí o každej ľudskej bytosti počas vzácnych chvíľ jej spojenia s Bohom.
Ako sa niekto môže stať pokorným? Pre kresťana je odpoveď jednoduchá: kontempláciou Christa, vtelenej Božskej pokory, Toho, na ktorom Boh raz a navždy zjavil svoju slávu ako pokoru a svoju pokoru ako slávu. V noc svojej najväčšej pokory Christos povedal: "Teraz je oslávený Syn človeka a Boh je oslávený v Ňom." Pokore sa človek učí kontempláciou Christa, ktorý vraví: "Učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný srdcom." A nakoniec, učí sa jej aj prehodnocovaním a porovnávaním každého slova, skutku a celého života s Christovým a zverovaním toho všetkého Jemu. Pretože bez Christa je pravá pokora nemožná, zatiaľ čo u farizeja sa dokonca aj praktizovanie náboženstva stáva pýchou, ďalšou formou farizejského sebaoslavovania.
Veľkopôstne obdobie teda začína hľadaním a modlitbou o pokoru, ktorá je začiatkom pravého pokánia. Lebo pokánie je predovšetkým návratom k pravému usporiadaniu vecí, obnovením pravej vízie. Preto je zakorenené v pokore a pokora, božská a nádherná pokora, je jeho ovocím a koncom. Kondak tohto dňa hovorí: "Farisejskoho izbežim vysokohlaholanija, naučimsja vysote smirennych slov mytarja... /Zanecháme veľké farizejské slová a naučme sa veľkosti pokorných slov mýtnika/." Stojíme pri bráne pokánia a v najslávnostnejšom okamžiku nedeľného celonočného bdenia, po ohlásení Vzkriesenia a Christovho zjavenia "Voskresenije Christovo viďivše... /Videli sme Christovo Vzkriesenie/" spievame po prvýkrát tropáre, ktoré nás budú sprevádzať počas celého Veľkého pôstu:

Pokajanija otverzi mi dveri Žiznodavče, utreňujet bo duch moj ko chramu svjatomu Tvojemu, chram nosjaj tilesnyj ves oskvernen: no jako Ščedr, očisti blahoutrobnoju Tvojeju milostiju.
Otvor mi dvere pokánia, Darca života, lebo môj duch prichádza zrána k Tvojmu svätému chrámu, prinášajúc celý svoj poškvrnený telesný chrám, no Ty, ktorý si Štedrý, očisti ma Tvojou láskavou milosťou.

Na spasenija stezi nastavi mja Bohorodice, studnymi bo okaľjach dušu hrichmi, i v ľinosti vse žitije moje iždich: no Tvojimi molitvami izbavi mja ot vsjakija nečistoty.
Matka Božia, priveď ma na cestu spásy, pretože nehanebnými činmi som si poškvrnil dušu a v lenivosti som premárnil všetky dni môjho života, ale Tvojimi modlitbami zbav ma od každej nečistoty.

Množestva sodejannych mnoju ľutych pomyšľľaja okajannyj, trepešču strašnaho dne sudnaho: no nadejasja na milosťÂ  blahoutrobija Tvojeho, jako David vopiju Ti : pomiluj mja, Bože, po velicij Tvojej milosti.
Rozmýšľajúc o množstve nerozumných vecí, ktorých som sa dopustil, ja úbohý, trasiem sa pri pomyslení na deň Strašného súdu. No dúfajúc v Tvoju veľkú dobrotu, volám ako Dávid: zmiluj sa na do mnou, Bože, pre svoje veľké milosrdenstvo.


3.NÁVRAT Z VYHNANSTVA
/Nedeľa márnotratného syna/

Počas tretej nedele pripravujúcej nás na Veľký pôst počujeme podobenstvo o márnotratnom synovi /Lk 15,11-32/. Podobenstvo, spoločne s piesňami tohoto dňa, pred nami odhaľuje čas pokánia ako návrat človeka z vyhnanstva. Je nám hovorené, že márnotratný syn odišiel do ďalekej krajiny, kde minul všetko, čo mal. Ďaleká krajina! Je to jedinečná definícia postavenia človeka, ktorú si musíme uvedomiť a prijať za svoju, ak sa chceme začať približovať k Bohu. Človek, ktorý si toto ani len trocha neuvedomuje, ktorý nemal nikdy pocit, že je od Boha a od skutočného života vyhnaný, ten nikdy nepochopí, o čo v kresťanstve ide. A ten, kto sa cíti dokonale "doma" v tomto svete a jeho živote, koho nikdy nezastihla nostalgická túžba po inej realite, nepochopí, čo je to pokánie.
Pokánie sa často jednoducho stotožňuje s chladným a "objektívnym" vymenovaním hriechov a priestupkov, s aktom "uznania viny" pred legálnym obvinením. Spoveď a rozhrešenie sa ponímajú ako akty právnej povahy. Tým sa ale prehliada niečo veľmi dôležité, bez čoho ani spoveď ani rozhrešenie nemajú žiadny skutočný význam alebo silu. To "niečo" je práve pocit odcudzenia sa od Boha, od radosti zo spoločenstva s Ním, od pravého života, ktorý bol stvorený a darovaný Bohom. V skutočnosti nie je až také ťažké pri spovedi priznať, že som sa v predpísaných dňoch nepostil, alebo som vynechával modlitby či hneval sa. Avšak problém je v niečom inom, a to v poznaní, že som poškvrnil a stratil svoju duchovnú krásu, že sa nachádzam ďaleko od svojho pravého domova a skutočného života a že niečo drahocenné, čisté a krásne je beznádejne zborené v samotnej štruktúre môjho bytia. Toto predsa, a iba toto, je pokánie, a preto je to tiež obrovská túžba vrátiť sa, ísť späť, znovu získať ten stratený domov. Dostal som od Boha zázračné bohatstvá, v prvom rade život a možnosť tešiť sa z neho, naplniť ho zmyslom, láskou a poznaním, potom - v krste - nový život samotného Christa, dar Svätého Ducha, pokoj a radosť večného nebeského Kráľovstva. Dostal som poznanie Boha a v Ňom poznanie všetkého ostatného a silu stať sa Božím synom. A toto všetko som stratil, toto všetko neustále strácam, a to nielen jednotlivými "hriechmi" a "priestupkami", ale hriechom všetkých hriechov - odklonením mojej lásky od Boha, uprednostnením "ďalekej krajiny" pred krásou Otcovho domu.
Je tu však Cirkev, aby mi pripomenula, čo som opustil a stratil. A počujúc jej hlas spomínam si na to, čo sa spieva v kondaku tohoto dňa: "Otečeskija slavy Tvojeja udalichsja bezumno, v zlych rastočiv, ježe mi predal jesi bohatstvo, ťimže Ti bludnaho hlas prinošu: sohrišich pred Toboju, Otče ščedryj, prijmi mja kajuščasja, i sotvori mja jako jedinaho ot najemnik Tvojich /Nerozumne som sa vzdialil od Tvojej Otcovskej slávy a premrhal bohatstvo, ktoré si mi daroval. Avšak hlasom márnotratného syna k Tebe volám: zhrešil som pred Tebou, štedrý Otče, prijmi ma späť, kajúceho sa, prijmi ma ako jedného zo svojich sluhov/."
A spoločne s tým, ako si spomínam, nachádzam v sebe aj túžbu a silu k návratu: "...vrátim sa do domu môjho Otca so slzami prosiac: prijmi ma za jedného zo svojich sluhov..."
Tu treba zvlášť spomenúť jednu konkrétnu liturgickú vec "Nedele márnotratného syna". Na nedeľnej rannej bohoslužbe /utierni/, po slávnostných a radostných žalmoch polyjeleja spievame smutný a nostalgický žalm 137:

Na rikach Vavilonskich, tamo sidochom i plakachom, vnehda pomjanuti nam Siona... Kako vospojem pisň Hospodňu na zemli čuždej? Ašče zabudu tebe, Jerusalime, zabvena budi desnica moja. Priľpni jazyk moj hortani mojemu, ašče ne pomjanu tebe, ašče ne predložu Jerusalima, jako v načaľi veselija mojeho...
Pri riekach babylonských, tam sme sedávali a plakávali, keď sme sa rozpomínali na Sion... Ako sme mohli spievať pieseň Hospodinovu na cudzej pôde? Ak by som zabudol na teba, Jeruzalem, nech uschne moja pravica. Nech sa mi jazyk prilepí o ďasná, ak sa nebudem rozpomínať na teba, ak nevyvýšim Jeruzalem za vrchol svojej radosti...

Je to žalm vyhnanstva. Spievali ho Židia v babylonskom zajatí, spomínajúc na svoje sväté mesto Jeruzalem. Tento žalm sa stal navždy piesňou človeka, ktorý si uvedomuje svoje oddelenie od Boha a uvedomujúc si toto, stáva sa opäť človekom, tým, ktorý sa nedokáže nikdy plne uspokojiť ničím v tomto padlom svete, pretože svojou prirodzenosťou a poslaním je pútnikom Absolútna. Tento žalm sa bude spievať ešte dvakrát, a to počas posledných dvoch nedieľ pred Veľkým pôstom. On odhaľuje samotný Veľký pôst ako putovanie a pokánie - ako návrat.


4. POSLEDNÝ SÚD
/Nedeľa mäsopustna/

Nasledujúca nedeľa sa volá "mäsopustna", pretože počas týždňa, ktorý po nej nasleduje, je Cirkvou predpísaný čiastočný pôst, ktorý už spočíva v zdržanlivosti od mäsa. Toto pravidlo treba chápať vo svetle toho, čo tu už bolo skôr povedané o význame prípravy. Cirkev nás začína "prispôsobovať" k tomu veľkému úsiliu, ktoré od nás bude očakávať o sedem dní neskôr. Vedie nás postupne, poznajúc našu krehkosť a vopred vidiac našu duchovnú slabosť.
V predvečer tohoto dňa /mäsopustnej soboty/ nás Cirkev pozýva k všeobecnej spomienke na všetkých "usopšich v nadežde voskresenija i žizni vičnoj /zosnulých v nádeji vzkriesenia a života večného/". Je to skutočne veľký deň modlitieb Cirkvi za jej členov, ktorí už odišli z pozemského života. Aby sme pochopili zmysel spojenia medzi Veľkým pôstom a modlitbou za zosnulých, musíme pamätať na to, že kresťanstvo je náboženstvom lásky. Christos nezanechal svojim učeníkom doktrínu individuálnej spásy, ale nové prikázanie, "aby sa milovali navzájom" a k tomu ešte dodal: "Podľa toho budú všetci poznať, že ste mojimi učeníkmi, že budete mať lásku medzi sebou." Láska je takto základom, samotným životom Cirkvi, ktorá je, slovami sv. Ignáca Antiochijského, "jednotou viery a lásky". Hriech je absencia lásky, a teda rozdelenie, izolácia a vojna všetkých proti všetkým. Nový život, darovaný nám Christom prostredníctvom Cirkvi, je predovšetkým životom zmierenia, "zjednotenia tých, ktorí boli rozptýlení", obnovením lásky, narušenej hriechom. Ako sa však môžeme začať vracať k Bohu a zmierovaniu s Ním, ak sa sami v sebe nevrátime k jedinečnému novému prikázaniu lásky? Modlenie za zosnulých je podstatným vyjadrením Cirkvi ako lásky. Prosíme Boha, aby pamätal na tých, ktorých spomíname a pamätáme na nich, pretože ich milujeme. Modliac sa za nich, stretávame sa s nimi v Christovi, ktorý je Láskou a ktorý, pretože je Láskou, prekonáva smrť, ktorá je konečným víťazstvom rozdelenia a nelásky. U Christa niet rozdielu medzi živými a zosnulými, pretože v Ňom sú všetci nažive. On je Život a tento Život je svetlom človeka. Milujúc Christa milujeme všetkých tých, ktorí sú v Ňom, milujúc všetkých tých, ktorí sú v Ňom, milujeme Christa - toto je zákon Cirkvi a jasný dôvod, prečo sa modlí za zosnulých. Je to skutočne naša láska v Christovi, ktorá ich udržuje nažive, pretože ich udržuje "v Christovi" a tak veľmi a beznádejne sa mýlia tí západní kresťania, ktorí buď redukujú modlitby za zosnulých na právnu doktrínu o "zásluhách" a "odmenách", alebo ich proste odmietajú ako neužitočné. Veľká večerná bohoslužba /večiereň/ za zosnulých v mäsopustnu sobotu slúži ako vzor všetkým ostatným spomienkam na zosnulých a opakuje sa ešte počas druhej, tretej a štvrtej soboty Veľkého pôstu.
A je to zase láska, ktorá predstavuje tému mäsopustnej nedele. Evanjelium tohoto dňa obsahuje Christovo podobenstvo o Poslednom súde /Mt 25, 31-46/. Keď Christos príde, aby nás súdil, aké budú kritériá Jeho súdu? Podobenstvo odpovedá: láska - nielen obyčajný humanitný záujem o abstraktnú spravodlivosť a anonymného "chudáka", ale konkrétna a osobná láska k ľudskej bytosti, ktorejkoľvek ľudskej bytosti, s ktorou sa mi Boh v mojom živote umožnil stretnúť. Toto odlíšenie je dôležité, pretože dnes má stále viac a viac kresťanov sklon k stotožňovaniu kresťanskej lásky s politickými, ekonomickými a sociálnymi záležitosťami, inými slovami, títo kresťania ustupujú od jedinečnosti osoby a jej unikátneho osobného osudu k anonymným objektom, ako sú "triedy", "rasy" atď. Niežeby bol takýto všeobecný prístup nepotrebný. Je zrejmé, že vo svojich príslušných životných odvetviach, v ich zodpovednosti ako občanov, profesionálov atď., sú kresťania vyzývaní, podľa svojich najlepších možností a spôsobilostí, k snahe o spravodlivú, rovnoprávnu a vo všeobecnosti o humánnejšiu spoločnosť. Rozhodne, toto všetko vychádza z kresťanstva a môže byť inšpirované kresťanskou láskou. Avšak kresťanská láska ako taká je niečo odlišné a túto odlišnosť musí Cirkev vysvetliť a zachovať, ak si chce udržať svoju jedinečnú misiu a nestať sa iba "sociálnou agentúrou", ktorou rozhodne nie je.
Kresťanská láska je "možná nemožnosť" vidieť Christa v inom človeku, ktokoľvek by ním bol a ktorého sa Boh vo svojej večnej a tajomnej prozreteľnosti rozhodol uviesť do môjho života, hoci len na krátku chvíľu, nie iba ako príležitosť na "dobrý skutok", alebo cvičenie sa v dobročinnosti, ale ako začiatok večného spoločenstva so samotným Bohom. Lebo, v skutočnosti, čo je láska, ak nie tá tajomná sila, ktorá transcenduje to náhodné a vonkajšie v "inom" - jeho fyzický vzhľad, sociálne postavenie, etnický pôvod, intelektuálne schopnosti - a dotýka sa duše, unikátneho a unikátne osobného "koreňa" ľudskej bytosti, skutočnej časti Boha v človeku? Keď Boh miluje každého človeka, tak je to preto, lebo dobre pozná neoceniteľné a úplne jedinečné bohatstvo, "dušu" alebo "osobu", ktorú dal každému človeku. Kresťanská láska je potom účasťou na tomto Božom poznaní a darom Božej lásky. Neexistuje "neosobná" láska, pretože láska je nádherným objavením "osoby" v "človeku", objavením osobného a jedinečného uprostred spoločného a všeobecného. Je to objavenie toho, čo je v každom človeku "hodné lásky", toho, čo pochádza z Boha.
Z tohto pohľadu je kresťanská láska občas opakom "sociálnej aktivity", s ktorou niekto dnes tak často kresťanstvo stotožňuje. Pre sociálneho aktivistu nie je objektom lásky "osoba", ale človek, abstraktná jednotka nie menej abstraktného "ľudstva". Pre kresťanstvo je však človek "hodný lásky", pretože je osobou. Tam sa osoba redukuje na človeka, tu sa zas človek vidí jedine ako osoba. "Sociálny aktivista" sa nezaujíma o osobné a ľahko to obetuje "všeobecnému záujmu". Môže sa zdať, a určitým spôsobom je to fakt, že kresťanstvo je skôr skeptické pokiaľ ide o abstraktné "ľudstvo", avšak vždy, keď sa vzdáva svojho záujmu a lásky voči osobe, dopúšťa sa smrteľného hriechu proti sebe samému. Sociálna aktivita je vo svojom prístupe vždy "futuristická", stále vystupuje v mene spravodlivosti, poriadku a šťastia, ktoré prídu, ktoré sa dosiahnu. Kresťanstvo sa len málo zaoberá touto problematickou budúcnosťou, no zato celý dôraz kladie na teraz - jediný rozhodujúci čas na prejavenie lásky. Obidva prístupy sa navzájom nevylučujú, avšak nesmú sa zamieňať. Bezpochyby, kresťania nesú zodpovednosť za "tento svet" a musia ju na seba prijať a niesť ju. Toto je oblasť "sociálnej aktivity", ktorá sa úplne vzťahuje na "tento svet". Avšak cieľ kresťanskej lásky sa nachádza mimo "tohoto sveta". Ona samotná je lúčom, manifestáciou Božieho kráľovstva, transcenduje a prekonáva všetky obmedzenia, všetky "podmienky" sveta, pretože jej motivácia, tak ako aj cieľ a prijatie sú v Bohu. A my vieme, že jediným naozajstným víťazstvom, dokonca aj v tomto svete, ktorý "leží v zle", je víťazstvo lásky. Pripomínať človeku túto osobnú lásku a poslanie a napĺňať ňou hriešny svet - to je pravá misia Cirkvi.
Podobenstvo o Poslednom súde hovorí o kresťanskej láske. Nie každý z nás je povolaný k práci pre "ľudstvo", no každý dostal dar a milosť Christovej lásky. Vieme, že každý človek nevyhnutne potrebuje túto osobnú lásku - uznanie jeho jedinečnej duše, v ktorej sa jedinečným spôsobom odráža krása celého stvorenia. Tiež vieme, že ľudia sú vo väzení, sú chorí, smädní a hladní, pretože táto osobná láska sa im odopiera. A konečne vieme aj to, že hoci rámec našej osobnej existencie je úzky a obmedzený, každý z nás bol učinený zodpovedným za maličkú časť Božieho kráľovstva, bol učinený zodpovedným samotným darom Christovej lásky. A tak za to, či sme prijali túto zodpovednosť alebo nie, či sme milovali alebo milovať odmietli, za to budeme súdení. Pretože "čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili".

5. ODPUSTENIE
/Nedeľa syropustna/

A teraz sa už nachádzame v posledných dňoch pred samotným Veľkým pôstom. Už počas mäsopustneho týždňa, ktorý predchádza "nedeľu odpustenia", sú dva dni - streda a piatok - vyčlenené ako plne "veľkopôstne", božská liturgia sa nekoná a celý poriadok a typ bohoslužieb má liturgický charakter Veľkého pôstu. V stredu na večierni pozdravujeme Veľký pôst touto nádhernou piesňou:
Vozsija vesna postnaja, svet pokajanija, očistim ubo sebja, bratija, ot vsjakija skverny, Svetodavcu pojušče rcem: Slava Tebi, Jedine Čelovikoľubče.
Nastala pôstna jar, svetlo pokánia, očisťme sa, bratia, od všetkého zla. Darcovi svetla spievajúc voláme: Sláva Ti, jediný ľudomilný!
Potom, v sobotu syropustnu, si Cirkev pripomína všetkých, mužov a ženy, ktorí dosiahli "osvietenie prostredníctvom postenia" - svätých, ktorých príklad musíme nasledovať, vodcov v zložitom umení pôstu a pokánia. V boji, do ktorého čoskoro vstúpime, nie sme osamotení:

Priidite vsi virnii, prepodobnych otec liki vospoim, Antonija Verchovnago, svitlago Evfimija, i kogoždo i vsja vkupi. I sich, jakože drugij raj sladosti graždanstva myslenno prechodjašče.
Vzdajme chválu zástupu svätých otcov, Antonovi Veľkému, Eutymovi Veľkému a všetkým ich spolubratom, ktorí prešli svoju životnú púť tak, akoby prechádzali rajskou sladkosťou...
Máme pomocníkov a príklady:
Nastavniki nyni čtim otcy prepodobnii: vami bo stezeju voistinnu pravoju choditi poznachom. Blaženi jeste Christu rabotavšiji.
Vážime si váš príklad, svätí otcovia! Správne ste nás naučili, ako treba chodiť po pravej ceste. Ste požehnaní, pretože ste sa oddali Christovi...

Nakoniec prichádza posledný deň, zvyčajne nazývaný "nedeľou odpustenia". Avšak treba pamätať aj na jeho iné liturgické pomenovanie: "Vyhnanie Adama z raja". Tento názov skutočne sumarizuje celú prípravu na Veľký pôst. Doteraz sme sa dozvedeli, že človek bol stvorený pre raj, pre poznanie Boha a spoločenstvo s Ním. Hriech však zbavil človeka tohoto požehnaného života a jeho existencia na Zemi je vyhnanstvom. Christos, Spasiteľ sveta, však otvára bránu raja každému, kto Ho nasleduje a Cirkev, odhaľujúc nám krásu Jeho kráľovstva, robí z nášho života putovanie k nebeskému domovu. Tak sa na začiatku Veľkého pôstu podobáme Adamovi:
Izhnan bysť Adam i raja snediju, ťimže i siďja prjamo seho rydaše, steňja... Uvy mne, što postradach okajannyj az: jedinu zapoviď prestupich Vladyčňu, i blahich vsjačeskich lišichsja! Raju svjatijšij, mene radi nasaždennyj byv i Evy radi zatvorennyj, moli tebe Sotvoršaho, i mene Sozdavšaho, jako da tvojich cvetov ispolňisja. Ťimže i k nemu Spas: mojemu sozdaniju nechošču pohybnuti, no chošču semu spastisja, i v poznanije istiny prijti, jako hrjaduščaho ko Mne ne izhoňaju von.
Adam bol vyhnaný z raja cez jedenie a sediac pred rajom plače a stoná: Beda mi, hriešnemu, lebo som nedokázal zachovať jediné Vládcovo prikázanie a stratil som všetky blahá. Najsvätejší raju, ktorý si bol kvôli mne vysadený a kvôli Eve zatvorený, pros tvojho i môjho Stvoriteľa, aby som sa mohol opäť opájať tvojimi kvetmi. A Spasiteľ na to: nechcem, aby zahynulo Moje stvorenie, ale chcem, aby bolo zachránené a došlo k poznaniu pravdy, pretože kto ku Mne prichádza, toho neodoženiem.

Veľký pôst je oslobodením z nášho zotročenia hriechom, z väzenia "tohoto sveta". A čítanie z Evanjelia v túto poslednú nedeľu /Mt 6, 14-21/ uvádza podmienky oslobodenia. Prvou je postenie - odmietnutie akceptovania túžob a ponúk našej padlej prirodzenosti ako normálnych, snaha oslobodiť sa z ovládania duše telom a matériou. V každom prípade, ak chceme, aby bol náš pôst účinný, nesmie byť pokrytecký a vystatovačný. Postiť sa musíme tak, "aby nie ľudia videli, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti". Druhou podmienkou je odpustenie - "lebo ak ľuďom odpustíte ich previnenia, aj vám odpustí váš Otec nebeský". Triumfom hriechu, hlavnými príznakmi jeho vlády vo svete sú rozdelenie, protirečenie, izolácia, nenávisť. Preto prvým prelomom tejto pevnosti hriechu je odpustenie - návrat k jednote, vzájomnosti, láske. Odpustiť znamená vložiť medzi mňa a môjho "nepriateľa" žiarivé všeodpustenie samotného Boha. Odpustiť znamená odmietnuť beznádejnú "smrteľnosť" v medziľudských vzťahoch a zveriť ich Christovi. Odpustenie, to je naozajstný "vstup" nebeského Kráľovstva do hriešneho a padlého sveta. Veľký pôst sa fakticky začína večierňou tejto nedele. Táto unikátna bohoslužba, taká hlboká a krásna, sa v mnohých našich chrámoch nekoná! A pritom "náladu" Veľkého pôstu v pravoslávnej Cirkvi nedokáže lepšie odhaliť nič iné, ako táto bohoslužba. Nikde inde nie je lepšie poukázané na hlboký apel Veľkého pôstu k človeku.
Bohoslužba sa začína ako slávnostná večiereň so slúžiacimi vo svetlých rúchach. Piesne /stichiry/, ktoré nasledujú po žalme "Hospodi vozvach... /Hospodine, k Tebe volám/", ohlasujú príchod Veľkého pôstu a po ňom, priblíženie sa Paschy!

Postnoje vremja svitlo načnem, k podvihom duchovnym sebi podloživše, očistim dušu, očistim ploť, postimsja jakože v snidich ot vsjakija strasti, dobroditeľmi naslaždajuščesja ducha: v nichže soveršajuščesja ľuboviju, da spodobimsja vsi viditi vsečestnuju strasť Christa Boha, i svjatuju Paschu duchovno radujuščesja.
Pôstny čas začnime vo svetle. Pripravujúc sa k duchovnému boju, očisťme si duše aj telá. Tak ako od jedla, zdržíme sa aj od hriechov a nasýtime sa duchovne, aby sme, zdokonaľujúc sa v láske, boli dôstojní uvidieť utrpenie Christa Boha a svätú Paschu v duchovnej radosti.

Potom, ako zvyčajne, nasleduje vchod a večerná pieseň "Svite tichij svjatyja slavy... /Svetlo tiché svätej slávy/". Potom slúžiaci odchádza na "horné miesto" za oltárom, aby ohlásil večerný prokimen, ktorý stále ohlasuje koniec jedného a začiatok druhého dňa. Veľký prokimen tohto dňa ohlasuje začiatok Veľkého pôstu:

Ne otvrati lica Tvojeho ot otroka Tvojeho, jako skorbľu, skoro uslyši mja: voňmi duši mojej, i izbavi ju.
Neodvráť svoju tvár od Tvojho sluhu, pretože smútim! Skoro ma vypočuj, obráť svoju pozornosť na moju dušu a ochráň ju.

Započúvaj sa do jedinečnej melódie tohto verša - do toho náreku, ktorý náhle napĺňa celý chrám: "...jako skorbľu /lebo som zarmútený/..." - a pochopíš východiskový bod Veľkého pôstu - tajomnú zmes zúfalstva a nádeje, tmy a svetla. Celá príprava sa teraz skončila. Stojím pred Bohom, pred slávou a krásou Jeho kráľovstva. Uvedomujem si, že do neho patrím, že nemám iný domov, inú radosť, iný cieľ. Tiež si uvedomujem, že sa momentálne nachádzam mimo neho, v tme a smútku hriechu, a preto "smútim"! A konečne, uvedomujem si aj to, že iba Boh mi môže pomôcť v mojom zármutku, že iba On môže "vyliečiť moju dušu". A predovšetkým pravé pokánie je zúfalým volaním po tejto Božej pomoci.
Prokimen opakujeme päťkrát. A potom - Veľký pôst je tu! Svetlé rúcha sa odkladajú, svetlá sa zhasínajú. Keď slúžiaci prednáša prosby večernej ekténie, chór mu odpovedá pôstnym nápevom. Po prvýkrát sa číta veľkopôstna modlitba sv. Efréma Sýrskeho spojená s hlbokými (zemnými) poklonami. Na konci bohoslužby všetci veriaci pristupujú k duchovnému a navzájom prosia o odpustenie. Ale keď uskutočňujú tento rituál zmierenia a Veľký pôst je uvedený týmto aktom lásky, zjednotenia a bratstva, chór spieva paschálne piesne. Pred nami je štyridsať dní putovania po púšti Veľkého pôstu. Na jeho konci však už teraz svieti svetlo Paschy, svetlo nebeského Kráľovstva.


(úryvok)

Názov: VEĽKÝ PÔST (Cesta k Pasche)
Autor: Alexander Schmemann
Prekladateľ: Marián Nadzam
Korektúra: prekladateľ
Náklad: 1000 výtlačkov
Rozsah diela: 128 strán
AH: 17,100  VH: 18,845
Vydanie: prvé
Vydavateľ: UPJŠ Košice - Pravoslávna bohoslovecká fakulta
                  v Prešove
Technická úprava: prekladateľ
Tlač: TOP s. r. o., tlačiareň KA a BA, Prešov, kap. Nálepku 5
Väzba: Kníhviazačstvo ERPC, Masarykova 15, Prešov


ISBN 80-7097-331-5

Prečítajte si

Reklamný panel

Ambon

ambon

Make sure you have at least Flash Player 7. If not,please download.
Reklamný panel

Odkazy

Životy svätých