Reklamný panel
Reklamný panel

Štatistika

Kontakt

  • ICQ: 284585927
  • Twitter kontakt: @Profik1977
  • zauslo@centrum.sk

alt

Sergej Chelemendik:  BOŽE, OCHRAŇUJ  SLOVENSKO!

Slovanský dom
Bratislava
© Sergej Chelemendik
© Obálka: Sergej Chelemendik
© Preklad: PhDr. Bronislava Šturcelová
© Preklad: Polina Chelemendiková

Slovanský dom, s.r.o. 2003

ISBN: 80-85459-20-5


OBSAH


Slovensko ako nová krajina      5
Slovenský životný štýl       45
Slovenská elita      71
Slovenská mentalita      92
Slováci a moc      111
Slováci a peniaze      135
Obrázky zo života      154
Slováci a iné národy      177
Slovenská komunikácia      196
Slovenské politické strany a slovenskí politici      206
Slováci a svet okolo nich       225
Co potrebuje Slovensko –
doktrína Sergeja Chelemendika      245


 
 

SLOVENSKO AKO NOVÁ KRAJINA

12. augusta 1988 skoro ráno som v Ceskom Tešíne po prvýkrát v živote prekrocil autom hranice neznámej krajiny – Ceskoslovenska. Táto udalost mala rozhodujúci vplyv na život môj
i mojich najbližších.


Pozor neznamená hanba

Vraví sa, že prvé dojmy bývajú najsprávnejšie. Možno preto si prvé dojmy zo stretnutia s Ceskoslovenskom chránim v akomsi tajnom kútiku svojej pamäti. A ked sa objavujú pochybnosti, otváram dvierka do tohto kútika – a všetko sa dostáva na svoje miesto.
Ked som prekrocil polsko-ceskoslovenskú hranicu a ocitol sa na ceskej strane Tešína, dozvedel som sa svoje prvé slovenské slovo, ktoré znie rovnako ako v ceštine – „pozor“. Prirodzene, dovtípil som sa, co asi môže toto slovo znamenat na dopravnej znacke, ale po ceste do Bratislavy som sa musel usmievat tomu, akým slovom ma nová krajina privítala.
„Pozor“ znamená po rusky „hanba“. Vtedy, v roku 1988, som toto slovo okamžite spojil s okupáciou v roku 1968 a prítomnostou sovietskych vojsk na území krajiny, do ktorej som vstupoval. Preto cestou do Bratislavy som bol ostražitý: netušil som, aké budú reakcie na moje auto s moskovskou ešpézetkou, na moju ruskú rec. Po slovensky som vtedy nevedel ani ceknút a myšlienka hovorit po anglicky sa mi nezdala tou najštastnejšou.
Tesne pred príchodom do hlavného mesta Slovenska mi v hlave zacali vírit útržky viet, vyslovené náhodnými ludmi, ktorých som sa pred odchodom pýtal na Ceskoslovensko.
Kolega, ktorý pracoval v Prahe viac ako rok, hovoril, že v Ceskoslovensku sa žije velmi dobre, že Cesi nie sú vo vztahu k Rusom negatívne naladení, akurát nemajú radi neokrôchancov. Ale mne – premeral si ma skúmavým pohladom – by Cesi nemali ublížit. Tým nepriamo priznal, že nevyzerám ako neokrôchanec.
„Božemôj, ako nás tí Cesi nenávidia…“, zabedákala manželka istého sovietskeho diplomata, ktorá žila v Ceskoslovensku niekolko rokov. Neveril som tomu – jej tvár totiž nevzbudzovala dôveru. No zbystril som. Vlastne, preco by nás Cesi mali mat radi, pýtal som sa v duchu.
Najviac mi však v pamäti utkvel rozhovor so sovietskym funkcionárom Združenia sovietsko-ceskoslovenského priatelstva, ortodoxným stalinistom tvrdého razenia. Ked rec prišla na to, že sa venujem filológii a budem prednášat o ruskej a sovietskej literatúre, opýtal som sa ho, do akej miery bude téma sovietskej perestrojky pre Slovensko aktuálna. Spozornel a neochotne odpovedal, že bude velmi aktuálna.
Povedal som, že perestrojka, ktorá sa rozbehla v Sovietskom zväze, mne osobne zrkadlovito pripomína reformy, o ktoré sa usiloval Dubcek. Že je to nový pokus o socializmus s ludskou tvárou. A preto som položil odborníkovi na priatelstvo s Ceskoslovenskom logickú otázku: ak, podla vašich slov, aj v CSSR prebieha prestavba, nemení sa tým vztah Komunistickej strany Ceskoslovenska k udalostiam roku 1968?
Moskovský úradník ocervenel, potom zahundral cosi nezrozumitelné a odrazu povedal, že ak budem na Slovensku propagovat takéto názory, môžem mat problémy.
Akéže ja môžem mat na ceskoslovenskú prestavbu názory, ked o nej prvýkrát pocujem až teraz, od vás, zacudoval som sa. Jednoducho cestujem do neznámej krajiny, a tak som si dovolil položit logickú otázku. Názory na ceskoslovenskú prestavbu by mali mat odborníci, napríklad takí ako on, od ktorého žiadam informácie.
Môj spolubesedník sa odpovedi vyhol a zacal pozerat
na hodinky. Preto som sa v Moskve o ceskoslovenskej prestavbe nedozvedel prakticky nic.
O Slovensku som však predsa len volaco vedel. Od niekolkých ludí som si vypocul rovnakú vetu: Slováci sú iní než Cesi. K Rusom sa správajú inakšie. Slováci sú voci Rusom dobrosrdecnejší. A ešte nieco: Slováci a Cesi sa nemajú navzájom velmi v láske.
Vyzbrojený týmito pomerne skromnými poznatkami a hlbokým presvedcením, ktoré som nacerpal na univerzite, že všetky slovanské jazyky sú si blízke a lahko zrozumitelné, blížil som sa na poludnie sparného letného dna 12. augusta 1988 autom k Bratislave…
Rovno znamená priamo

V Bratislave som mal nájst ulicu s názvom Palisády. Chodci, pri ktorých som sa zastavoval, oslovujúc ich v ruštine, ma poctili druhým slovenským slovom – „rovno“. Ked som si spomenul, ako som iba den predtým blúdil po varšavských predmestiach a Poliaci, akoby sa boli dohodli, mi odpovedali slovom „prosto“,
po ktorom sa ukázalo, že dostat sa na dialnicu vôbec nie je také prosté, potešil som sa zrozumitelnému slovu „rovno“. Vo význame ruského slova „priamo“ sa mi „rovno“ zapácilo ovela viac než „prosto“.
Cestou na Palisády pribudli ešte dve lahšie slová – „doprava“ a „dolava“. Potom „trolejbus“ a „ulica“. A potom na slová mojej vdacnosti sa objavil výraz, ktorý som spociatku rozlúštil ako „mech sobacij“ (po rusky – „psia kožušina“), a velmi som sa zacudoval. Co znamená „nech sa páci“, mi vysvetlili neskôr.
Bez mapy, zato s pomocou Bratislavcanov, ktorí ma po celý cas posielali „rovno“, som veselo prišiel na Palisády. Lahko som našiel sovietsky konzulát, kde mali práve obednajšiu prestávku. Napriek tomu, pracovník konzulárneho oddelenia, ktorý nebol zvyknutý, aby do jeho inštitúcie vchádzali spotení ludia iba v tielku a šortkách, priamo z Moskvy, mi vysvetlil, kde sa nachádza hotel Carlton, v ktorom som mal bývat prvých desat dní.
Vysvetlil mi to po rusky, velmi podrobne, ale nie velmi úspešne. Pohrúžený do hladania, vošiel som autom až pod Michalskú bránu a tam som zastal. Nevšimol som si, že som sa ocitol v pešej zóne. Navyše, samotný pojem „pešia zóna“ bol pre mna niecím celkom novým.
Ludia, ktorých som sa pod Michalskou bránou pýtal na hotel Carlton, vyzerali zarazene, zazerali na auto, z coho som usúdil, že som urobil cosi, co sa nemá. Znova však väcšinou opakovali „rovno“.
A práve vtedy, ked som sedel v aute a tým najbezocivejším spôsobom narúšal prostredie pešej zóny starého mesta – za co sa dodnes hanbím –, som zacul prvú súvislú slovenskú vetu, ktorú som nielen pochopil, ale si aj zapamätal.
Po Michalskej ulici práve krácala skupinka robotníkov v modrých montérkach. Oproti nim šiel ich kolega, ktorý ked sa priblížil, vyriekol historickú vetu:
– Teda takto vy robíte, kurvy! („Eto tak vy rabotajete, kurvy!“ – znie táto veta v ruštine.)
„Aký pekný jazyk! – nadchol som sa okamžite. – Aká jasná a silná veta!“
Bol to okamih, kedy som pocítil príliv nadšenia v súvislosti s budúcim osvojením si takého jednoduchého, pekného a zrozumitelného jazyka…
Pán si chce sadnút

V hoteli Carlton ma príjemne potešil útulný, i ked trochu ošarpaný interiér, a velmi úctiví ludia na recepcii. Poniektorí moji citatelia možno vedia, že v Rusku sa v tom case úctiví recepcní nevyskytovali. Každá službukonajúca, teda dežurnaja na hotelovej chodbe, sa cítila nie menej dôležitá ako prokurátor Vyšinskij, ktorý vždy dokázal vyžiadat popravu pre akéhokolvek nepriatela ludu.
Môj prvý pokus najest sa v reštaurácii nevypálil práve najštastnejšie. Vošiel som do reštaurácie hotela Carlton, motkal som sa pri vchode a hádzal na cašníka – dodnes mám pred ocami jeho tvár – významné pohlady. Cašník hladel pokojne a dôstojne, mojim pohladom však nerozumel. Podla sovietskych pravidiel vám cašník v slušnej reštaurácii musí ukázat miesto. Ak si vyberiete stôl v reštaurácii sám, môže vám povedat, že miesto je rezervované, alebo oznámi, že stolík neobsluhujú. Preto som cakal, kedy ma usadia, zatial co cašník pravdepodobne uvažoval o tom, preco ten chlapík v šortkách prešlapuje pri dverách.
Riešenie sa dostavilo v podobe skupiny niekolkých nových návštevníkov, ktorí cašníka oslovili, a v ich rozhovore som zacul slovo „sadnút“, ktoré sa mi zazdalo známe.
Natešený, som teda pristúpil k cašníkovi a prísne mu povedal:
– Sadnút!
– Prosím? – nepochopil, cím ma obohatil o dalšie slovo.
– Sadnút, – zopakoval som už trochu menej presvedcivo.
– Ahá, pán si chce sadnút, – potešil sa cašník a rukou mi ukázal smerom k volnému stolu. Vzápätí mi priniesol jedálny lístok v slovencine. Poobzeral som sa okolo seba, ukázal som na susedov tanier a povedal, už po rusky, že chcem to isté.
Dva deci francúzskeho šalátu

Na druhý den sa mi do rúk dostala ucebnica slovenciny. Ako ucitel jazykov viem, že ludia, ktorí sa dokážu naucit cudzí jazyk, ho zvládnu nie vdaka ucebniciam, ale napriek nim.
Preto som sa dalej ako po prvú lekciu nedostal. V texte prvej lekcie sa písalo o pánovi Kovácovi, ktorý šiel obedovat. Vybral som si v tej chvíli pre mna zásadné slovné spojenie – „dva deci bieleho vína“ – a zamieril do velkého bufetu oproti bývalému Prioru (dnes tam stojí banka), aby som si toto slovné spojenie overil v praxi.
Pri vyjadrovaní miery Rusi sú jednoduchší – všetko merajú na gramy, aj vodku, aj salámu. Usúdil som teda, že dva deci je dvesto gramov, a suverénne som predavacku poprosil o dva deci francúzskeho šalátu.
– Dve deká? – spýtala sa.
– Áno, dve deká, – ochotne som prikývol a v duchu si hned poznamenal, že Slováci tekutinu merajú na deci, a tuhé látky zrejme na deká.
– Ale to je strašne málo! – zasmiala sa predavacka, na koncek lyžicky nabrala šalát a ukázala mi, aká je to štipka.
Týmto som vycerpal svoje skromné vedomosti a prešiel som do ruštiny. Poprosil som „dvesti grammov etovo salata“. Moja replika nepriniesla nijaký výsledok. Žena nepochopila a na pomoc si privolávala svoje kolegyne.
„Nuž, dobre“, pomyslel som si a povedal nahlas a zrozumitelne:
– Etovo… – ukázal som prstom na francúzsky šalát – stolko! – a rukami som naznacil predstavovanú kôpku.
– Takže dvadsat deka! – natešene mi pritakali už tri predavacky.
– Nu, chorošo, dvadsat, – zamrmlal som, pricom som násobil sto gramov dvadsiatimi a predstavil si, ako mi na tanier teraz naložia dve kilá šalátu. Medzitým predavacka nabrala celkom prijatelnú kôpku, a ked som sa upokojil, vítazne som dodal:
– Prosím, dva deci bieleho vína!
Pripravená veta z ucebnice tentoraz zaúcinkovala ako švajciarske hodinky – ženy sa usmiali: urcite som túto po prvýkrát v živote vyslovenú slovenskú vetu povedal hrdo a slávnostne. A tak mi naliali Silván, ktorý mi velmi zachutil.
Bojovný karatista
 
Neskôr som sa vybral poprechádzat po rozhorúcenom letnom meste a po prvýkrát som hmatatelne pocítil, kam som prišiel – pocítil som to na prvotnej a tej najdôležitejšej úrovni – na úrovni inštinktu.
Túlajúc sa po meste niekolko hodín, urobil som si istú predstavu o jeho obyvateloch. Prvé, co mi udrelo do ocí, bola pokojnost, nenáhlivost a dôstojnost Bratislavcanov. V porovnaní s moskovskými ulicami tu všetko pôsobilo ako v spomalenom filme.
Nejaký vyslovene etnický typ Slováka sa mi nájst nepodarilo. Ak sa dá napríklad o Rusoch hned povedat, že väcšinou bývajú rusovlasí a majú nosy-pršiaky, o Nemcoch zase, že mnohí z nich sú pobelaví s rôznymi odtienkami ryšavej farby, a ked sa zídu
na ulici, vydávajú zvuky pripomínajúce husí krdel, nieco také výrazné som na Slovákoch nepobadal.
Ak mám byt úprimný, slovenský etnický typ dodnes nedokážem definovat. Na druhej strane, Slovákov je lahké rozoznat v kozmopolitnom dave vo Viedni alebo aj v Prahe. Majú osobitú chôdzu a svojský výraz tváre.
Ale vtedy, na druhý den života na Slovensku, mi do ocí udrela najmä ušlachtilost tvárí Slovákov. Ich pokojné spôsoby a celkom zvláštna, bezprostredná prívetivost – dôstojná a zároven detsky prostá a prirodzená.
Pozorne som pocúval rec Bratislavcanov a uvedomil si, že táto rec je lahko zrozumitelná. Slovencina sa mi pri prvom zoznámení zdala velmi spevavá, jemná a mäkká. Najmä ked nou rozprávali deti. Táto rec sa ideálne hodí na to, aby nou hovorili veselé, bezstarostné deti a pekné ženy.
S lubozvucnostou slovenciny sa mi však v pamäti paradoxne spája bitka, ktorú som na vlastné oci videl v onen pamätný den. Na margo poznamenám, že odvtedy prešlo pätnást rokov, ale viac bitiek sa mi na Slovensku vidiet nepoštastilo. Aj tá prvá bola akási cudná, priam komická.
Odohrala sa na elektrickových kolajniciach vedla zastávky pri bývalom Priore. Obzeral som sa okolo seba, ked zrazu pocujem jemný, ale velmi napätý hlas.
– No p-ó-ó-d!
Otocil som sa a uvidel dlhovlasého chalana, ktorý sa spevavo, nežne, ale súcasne akosi cudne napäto prihováral trom Vietnamcom stojacim iba niekolko krokov od neho.
Nestihol som domysliet, kam vlastne Vietnamcov volá, lebo odrazu vyštartoval dopredu a ukážkovo kopol najväcšieho Vietnamca do hlavy. Úder bol perfektný, i ked Vietnamcovej hlave nejakú výraznú ujmu nespôsobil.
Medzitým mladík pokracoval v svojich karatistických cviceniach a snažil sa nohami zasiahnut ostatných dvoch Vietnamcov, ktorí velmi ožili a úspešne sa uhýnali pred jeho bielymi teniskami. Pritom hlasito odfukovali, asi im to pomáhalo pri obrane.
Všetko sa to zomlelo ani nie v priebehu desiatich sekúnd a doslova iba niekolko metrov odo mna a skupinky Bratislavcanov, ktorá stála na zastávke a cakala na elektricku. Ich reakcia ma však zarazila ovela viac než samotná bitka.
Nikto sa nepohol z miesta, nik ani brvou nemihol. Akoby dlhovlasí slovenskí karatisti bili šikmookých Vietnamcov na tejto zastávke niekolkokrát denne. Ludia všetko videli, po ocku situáciu pozorovali, no pritom všetci do jedného demonštrovali svoju totálnu neprítomnost a neúcast.
„Tento odvážny biely mladík, ktorý celkom slušne ovláda údery nohami, tu nahána Vietnamcov rovno u nich pod nosom, a oni ani brvou nehnú!“ – pomyslel som si ohromene a ešte raz sa zahladel na dav. Nie, všetko dobre videli. Ale správali sa tak, akoby nevideli nic, akoby tam vôbec neboli.
Lahko som si predstavil, ako by na podobnú šarvátku zareagoval moskovský dav: veselo, so záujmom a ocividnou snahou tiež sa zúcastnit. Niekto by odstúpil nabok, iný by naopak šiel bližšie, starenky by na bitkárov hromžili a volali milíciu, chlapi by od prvej minúty bitky zacali zvažovat, ci sa nemajú zapojit, a ak áno, potom na ciej strane.
Slovenský dav, pred ktorým sa odrazu odohralo toto zriedkavé a malebné predstavenie, však zostal nezúcastnený. Ubehli roky, kým som pochopil, že nejde iba o slovenský rys. Približne rovnako sa v podobných situáciách správajú aj obyvatelia iných európskych miest. Zachovávajú si svoju dôstojnost a snažia sa nic nevidiet, pre prípad nepríjemného policajného vyšetrovania.

Ministerstvo priatelstva

V ten istý den po obede ma cakala ceremónia oficiálneho predstavovania vodcom ceskoslovensko-sovietskeho priatelstva. Jeden z hlavných priatelov Sovietskeho zväzu na Slovensku, profesionál priatelstva najvyššej triedy, slušne hovoriaci po rusky, ma ohúril tým, že mi naraz porozprával niekolko neuveritelných vecí.
Sedeli sme vo velkej budove Domu priatelstva – dnes sa tam nachádza galéria. Môj nový kolega mi nevýrazným hlasom vykladal o tom, že podobných domov priatelstva je na Slovensku vela. Okrem toho, v každom okrese a vo velkých podnikoch existujú jednotlivé bunky ZCSSP a ludia, všetci do jedného, platia clenské poplatky. Celkový pocet funkcionárov, ktorí sa venujú priatelstvu so ZSSR na Slovensku, môj partner odhadol na osemsto.
Toto císlo som strávil dost tažko, podobne ako pompézny dom s pocetnými úradníkmi vo vnútri, s knižnicou, plnou starých sovietskych casopisov a knihovnícok zívajúcich od nicnerobenia.
Po celý cas sa mi v hlave vynáral obraz miestnosti, kde sa „usalašilo“ sovietsko-ceskoslovenské priatelstvo v Moskve. Bola to jedna malá zafajcená kutica, v ktorej sa priatelstvom s celým Ceskoslovenskom zaoberal jeden-jediný referent. Priatelil sa aj s Ceskom, aj so Slovenskom.
Monštruózna organizácia, ktorú podrobne a velmi svedomito opisoval môj hostitel, ohúrila moju predstavivost. Netušil som a dodnes netuším, cím sa takýto kolos mohol zaoberat.
„Je to akési cudné priatelstvo! – rozmýšlal som zmätene. – Taký malý národ, a vydržiava si obrovské ministerstvo profesionálneho priatelstva s nami. A my v Rusku nemáme o tom ani potuchy. Ale co vlastne stovky týchto úradníkov robia?“
Opýtal som sa svojho hostitela taktne a úctivo: a cím vlastne sa všetci títo ludia zaoberajú? Vzápätí som sa obohatil o dva nové pojmy – podujatia a Mesiace priatelstva.
Potom sa náš rozhovor zvrtol na tému sovietskej perestrojky. Môj hostitel sa vznešene vyjadril v tom duchu, že perestrojka je neobycajne dôležitý proces pre celý socialistický tábor, ktorý zacali sovietski súdruhovia pod vedením Michaila Gorbacova. V Ceskoslovensku mnohí sovietsku perestrojku podporujú a velmi dúfajú, že táto užitocná vec co najskôr prejde v plnom rozsahu aj k nim.
„A už je to tu!“ spozornel som. Živo som si spomenul na nedávny rozhovor s moskovským úradníkom, ktorý mi radil nepropagovat svoje názory.
Priznám sa, že pokial ide o perestrojku, vtedy, v auguste roku 1988, som ešte na nu nemal nijaký názor. Bol to skôr iba údiv, v ktorom som žil, podobne ako mnohí iní sovietski ludia: KSSZ vyhlásila istú liberalizáciu, dokonca demokratizáciu, hoci práve proti tejto buržoáznej demokracii vždy nekompromisne bojovala. Teda strana si píli konár, na ktorom sedí, ale preco to robí, nikto netuší. Asi takto som vtedy chápal perestrojku a toto chápanie sa v podstate ukázalo ako pravdivé.
– Budeme vás pozývat na prednášky o ruskej a sovietskej literatúre. Vieme, že ste spisovatel, odborník na Dostojevského, – prejavil môj spolubesedník dávku informovanosti. – Uvidíte, že témy perestrojky sa objavia v priebehu diskusií, – radostne uzavrel. Tento clovek mal tak rád diskusie ako fanatický pestovatel svoje kvety.
Onedlho sa ukázalo, že môj hostitel mal pravdu. Progresívnu slovenskú verejnost sovietska perestrojka zaujímala ovela väcšmi než verejnost v Sovietskom zväze. Tí najinformovanejší a najpredvídavejší ocakávali od perestrojky to, coho sa napokon dockali – rozpadu sovietskeho impéria so všetkými dôsledkami, ktoré z neho pre Ceskoslovensko vyplývali. Cakali, ale neverili. Uverit v tento rozpad bolo tažké, presnejšie, nemožné.
Sovietski súdruhovia sa mýlili
 
Vedenie Komunistickej strany Ceskoslovenska si však rozpad sovietskej ríše ocividne neželalo a k perestrojke sa stavalo dost chladno. Nemôžem nespomenút epizódu, ktorá hovorí za všetko.
Historicky posledný Mesiac ceskoslovensko-sovietskeho priatelstva sa konal v novembri 1989 a otváral sa v Prešove. Prišiel som tam v spolocnosti konzula sovietskeho velvyslanectva, notorického pijana, ktorý mal Mesiace priatelstva práve z tohto dôvodu osobitne rád. Preto sme si po bratsky rozdelili povinnosti: ja som prednášal, a konzul popíjal spolocne s funkcionármi ZCSSP až do nemoty, po com ho podopierajúc odvádzali na hotelovú izbu.
Prvý den Mesiaca priatelstva sa zacal symbolicky. Pozvali nás na ranajky, kde sa v reštaurácii Šariš napriek skorej rannej hodine zišla celá verchuška miestneho ZCSSP, a jeden z funkcionárov
po tretom poháriku predniesol historický prípitok. Povedal:
– Navrhujem, aby sme si pripili na úspešný koniec nášho priatelstva!
Funkcionár chcel zrejme povedat „na úspešný koniec Mesiaca priatelstva“, ale bez toho aby si to želal, podarilo sa mu vyriect prorocké slová.
Bolo to v prvých novembrových dnoch roku 1989. Už padol Berlínsky múr. A hlavný stranícky predstavitel Prešova, ktorý nás prijímal v svojom pompéznom hniezde oproti hotelu Šariš, rozprával také fantazmagórie, že som si ich tiež zapamätal navždy.
Nakolko kolega konzul sa ku koncu dna nachádzal v znacne uvolnenom stave a zjavne už nicomu nerozumel, prešovský stranícky vodca sa upol na mna a približne pol hodiny ma poúcal.
Sovietski súdruhovia sa, podla neho, dopustili chyby, ked sa im prestavba vymkla z rúk. Ale oni, ceskoslovenskí súdruhovia, takúto chybu v nijakom prípade nepripustia. Pevne držia opraty prestavby v svojich rukách a kontrolujú situáciu.
Partajník nielenže prednášal, pricom, ktovie preco, práve mne, ale ešte aj ironizoval, veselo a bezstarostne sa vysmieval smoliarskym sovietskym súdruhom. Pritom nijako neklamal, svet videl vtedy, dva týždne pred Nežnou revolúciou, práve tak, ako mi ho opisoval. Sovietski súdruhovia sa pomýlili, ale ceskoslovenskí komunisti napravia túto chybu.
Neuplynuli ani dva týždne od spomínaného rozhovoru, ked sa ulicami Bratislavy valili slávnostne naladené zástupy študentov, a súdruhovia sa stiahli do svojich skrýš a naprávat chyby sovietskej perestrojky, nevedno preco, nezacali.

Dojmy z prvých dní v Bratislave

Niekolko nasledujúcich dní, pocas ktorých som býval v hoteli Carlton, som trávil prechádzkami po meste a jeho okolí, ako aj pokusmi pochopit, cím sa vlastne zaoberal môj predchodca, vedúci kurzov ruského jazyka, ktorý v Bratislave pôsobil štyri roky a z neznámych dôvodov sa predo mnou dôkladne skrýval. Ako neskôr vyšlo najavo, môj predchodca každý den organizoval rozlúckové vecierky, pricom vždy s novými úcastníkmi. Výsledkom toho bolo, že domov sa vracal obsypaný darcekmi priatelských Slovákov, na starej Volge kúpenej na Slovensku, ktorá hucala ako kozmická raketa. Neskôr sa mu kdesi v Polsku na nej odtrhol výfuk.
Tesne pred odchodom sa môj predchodca predsa len objavil. Odovzdávanie úradných dokumentov trvalo asi dve minúty. Predchodca otvoril horný šuflík písacieho stola a vytiahol odtial poloprázdny fascikel so štítkom Pionierske tábory ruského jazyka.
Na moju otázku, ci je to všetko, co mi má odovzdat, trochu zrozpacitel a povedal, že ostatné mi už povedia slovenskí kolegovia. A pretože slovenskí kolegovia mi tiež nic nepovedali, moja práca sa zacínala z cistého stola, nezatažená nijakými tradíciami.
Pocas svojich prechádzok po Bratislave som sa už na druhý ci tretí den pristihol pri tom, že toto mesto napodiv vôbec neberiem ako cudzie. Vtedy, v roku 1988, boli moje cestovatelské skúsenosti za hranicami Sovietskeho zväzu velmi skromné, avšak So¬ vietsky zväz som v mladosti dôkladne precestoval a pobudol som na mnohých miestach – od Sibíri po Pobaltsko, od Bieleho mora
na severe až po Cierne more na juhu.
Bratislava sa neponášala ani na jedno z tých miest, ktoré som poznal, no pritom mi vôbec nepripadala cudzia. Pôsobila velmi domácky a útulne. V snahe vyslovit slovami môj pocit z tohto mesta, starý už pätnást rokov, mi prichádzajú na um také výrazy, ako pokoj, útulnost, prívetivost, radost zo života, rovnováha,
a hoci to znie trochu zvláštne – spolahlivost. Zdalo sa, že si obyvatelia Bratislavy svoj život zariadili stabilne, spolahlivo a budúcnosti veria rovnako ako minulosti.
Po moskovskom zhone a napätí som mal pocit, akoby som sa ocitol v sanatóriu plnom zdravých, pokojných a optimistických ludí, ktorí sa nikdy nikam neponáhlajú práve tak prirodzene ako Moskovcania, ktorí sa vždy a všade náhlia. Musím povedat, že nenáhlivost Slovákov ma v prvých dnoch a mesiacoch úprimne a jednoznacne nadchýnala. Uplynú roky a slovenské predstavy o case sa stanú jedným z najväcších problémov v mojom živote.
Prvé skúsenosti z nákupov v tunajších obchodoch mi takmer vymizli z pamäti. Pamätám si iba, že tesne predtým, ako mala pricestovat moja rodina, zásobil som sa potravinami a vyberal som len to, co som mohol kúpit bez recového kontaktu s predavacmi. Boli to najmä konzervy, ktoré potom nikto nejedol. Metóda, pomocou ktorej miestni obyvatelia kupovali salámu, syr a mäso, mi pripadala zvláštna. Bratislavcania najskôr o niecom živo debatovali s predavackou, potom im nákup nablokovali, s blockom šli ku pokladni zaplatit, museli sa znova vrátit k predavacke a až potom im nákup vydali.
Spomínam si, že ked som po prvýkrát sledoval túto procedúru, pomyslel si, že za takúto dlhú a bezprostrednú komunikáciu s predavackou by zástup netrpezlivých sovietskych ludí takéhoto komunikatívneho zákazníka roztrhal v zuboch. A za pomýlené balícky, comu by sa pri znacnom rozsahu moskovských nákupov potravín nedalo vyhnút, by roztrhali aj predavacku.
Nákupy v moskovských obchodoch v roku 1988 mali jednoduchšiu a o nieco drsnejšiu podobu: zákazník zbadal tovar, postavil sa do radu ku pokladni, zaplatil za pol kila salámy a s blockom šiel do dalšieho radu k pultu.
Hlavné dojmy, ktoré som získal z bratislavských obchodov s potravinami, napriek tomu boli otázkou predovšetkým k sebe samému: co je to za socializmus, ked nikto nevie, kolko druhov salámy a syra sa v obchodoch predáva? V moskovských obchodoch dostat bud Ruský alebo Holandský syr, resp. velmi zriedkavo Pošechónsky. Ale obyvatelia ostatných ruských miest velmi dobre vedeli, že od roku 1956 syr z obchodov zmizol. Preto sa
s názvami syrov vôbec netrápili.
Množstvo syrov a salám v bratislavských obchodoch ma ciastocne dokonca dráždilo – naco tolko druhov, ked ich clovek
do konca života ani nestihne všetky ochutnat? Socializmus s ludskou tvárou – uvedomil som si a neskôr mi tento výraz ešte velakrát prebleskol myslou.
Pokial išlo o tovar a obchody, ceskoslovenský socializmus mi zamotal hlavu tým, že sa podstatne líšil od mne dobre známeho sovietskeho alebo kubánskeho. Ocividným faktom bolo, že ceskoslovenská ekonomika stimuluje výrobu rôznych kvalitných výrobkov, a teda aj ich konkurenciu.
Spomenul som si na výrok jedného známeho moskovského ekonóma, ktorý raz povedal, že trh v Madarsku, Ceskoslovensku a NDR nebol úplne zlikvidovaný, že tu nejde o deficitné ekonomiky, preto trhový prvok v nich zostal akoby zakonzervovaný.
Avšak mimo rámca salámového nadbytku socializmus dával o sebe vediet. Pamätám sa na ostnaté drôty v Devíne. Vtedy som si neuvedomoval, že hned za nimi tecie úzka a plytká rieka Morava, za ktorou sa rozprestiera slobodné Rakúsko. Ked drôty neskôr odstránili a videl som to na vlastné oci, znova som sa cudoval. Keby Rakúsko s takým presvedcivým a bohatým politickým azylom pre ludí, ktorí si „zvolili slobodu“, ležalo tak blízko
od mojich podnikavých súkmenovcov, krehká symbolická drôtená prekážka by ich sotva bola udržala. Okamžite by pod nou vykopali diery a pohranicníci by brali slušný bakšiš za možnost bez prekážok sa preplazit týmito dierami na druhú stranu.
Dalším znakom socializmu boli embécky a trabanty. Nový žigulík, na ktorom som prišiel, vzbudzoval úctu, dokonca závist. Ked som na nom uhánal po dialnici stodvadsatpätkilometrovou rýchlostou, predbiehali ma iba Tatry 613 stopätdesiatkilometrovou rýchlostou, ktorá sa zdala neuveritelnou.
Našli sa aj exotické dojmy. Patrili k nim gumové obušky príslušníkov ZNB. Spociatku som nepochopil, co to je. Potom som sa velmi smial a uvažoval, ci dizajn spomínaného výrobku náhodou nenavrhol nejaký sex-shop. Ako mohli týmito výrobkami niekoho bit alebo strašit, si doteraz neviem predstavit. Obušky slovenských príslušníkov ZNB boli minimálne dvakrát menšie ako obušky moskovských milicionárov.
Za najväcšiu a najnepríjemnejšiu „exotiku“ som však považoval zvyk slovenských vodicov približovat sa autami nadoraz jeden k druhému a takto na seba „nalepení“ jazdit. Výsledkom takejto jazdy bývajú retazové havárie, ktorým by sa dalo lahko vyhnút. Preco sa na Slovensku takto jazdí, dodnes nechápem.
O rok neskôr – na prahu nežného prevratu

Na jesen roku 1989 som o Slovensku vedel už podstatne viac. Za viac než rok som precestoval celú krajinu s prednáškami o ruskej a sovietskej literatúre, zoznámil sa s desiatkami ludí, prevažne s rusistami. Moje správne tušenie, ktoré som pocítil hned prvý den v Bratislave, sa naplnilo – slovencina mi nerobila nijaké tažkosti.
Prvé, pravda, velmi krátke vystúpenie v slovencine som absolvoval v lete roku 1989 vo Svidníku pred skupinou mládeže z okolitých škôl, ktorá bola násilne zhromaždená pri príležitosti dalšieho sviatku priatelstva. Bola horúcava, mládež sa chcela kúpat a sovietska literatúra ju vonkoncom nezaujímala. Prednáška sa preto postupne zmenila na debatu v slovencine. Na pocit, ked clovek po prvýkrát rozpráva do mikrofónu v sotva naucenej cudzej reci pred velkou skupinou ludí, sa pamätám velmi dobre. Rovnako ako na zacudované pohlady funkcionárov ZCSSP.
Hovorová slovencina ku mne prichádzala akosi sama, z každodennej komunikácie. So spisovnou slovencinou však vznikol problém, ktorý sa ukázal neriešitelný. Dlho a úporne som sa snažil nájst v slovencine takú knihu, ktorá by ma ako citatela zaujala. Napríklad, v anglictine som sa orientoval na Grahama Greena, v španielcine na Márqueza a Cortasara. Niekto mi poradil román vtedy módneho autora, z ktorého som precítal asi tretinu. Po precítaní tejto tretiny som pochopil, že necítam román, ale dlhé školské slohové cvicenie: štýl tohto módneho autora sa v žiadnom prípade nemohol stat vzorom pre štúdium, tým viac vzorom pre napodobnovanie. V slovencine sa mi nepodarilo nájst autora-ucitela, s cím som sa dlhé roky nedokázal zmierit.
Po roku života na Slovensku sa stal zo mna slovakofil. Táto vlastnost vo mne zostala dodnes. Obcas to tak býva: clovek, ktorý pochádza odinakial, môže prijat cudzí národ takmer viac než svoj vlastný. Jestvuje napríklad celá kategória cudzincov-rusofilov, ktorí sú doživotne zalúbení do Ruska a Rusov. Podobne ako sú frankofili, anglofili a v súcasnosti najmä pocetní amerikanofili. Pravda, rusofili-cudzinci spravidla nežijú v Rusku. Svoju lásku si pestujú v úctyhodnej vzdialenosti od drsných ruských priestorov. Zo mna sa však stal ozajstný slovakofil, ktorý žije na Slovensku, bez toho aby prestal byt Rusom.
Pritom môj vztah k Rusom bol a nadalej zostáva zložitejší ako ku Slovákom. Za rusofila sa každopádne nemôžem oznacit. Je to ešte zložitejšie než úprimne odpovedat na otázku, ci máš rád sám seba. Rusko je príliš zložité, protirecivé, mnohostranné a mnohotvárne. Existuje ruská literatúra, na ktorej som bol odchovaný, existujú kruté dejiny silného národa vyznacujúceho sa velkými vášnami, vznešeným zanieteným duchom a neopakovatelnou charizmou. Existuje drsná ruská realita, despotická a krutá, s ktorou som sa ako živý, konkrétny clovek nikdy nedokázal zmierit. Áno, v Rusku a v Rusoch je cosi, co mám naozaj rád, ale aj to, co neprijímam.
Pokial ide o vztah k Slovensku a Slovákom, moja odpoved je prostejšia. Ako prišelcovi sa mi v tejto krajine zatial darí vidiet najmä to pekné. Preto tu žijem, preto sa postupne poslovencujem, preto tu žijú aj moje deti.
Otázky, ktoré som si kládol pocas prvého roku života na Slovensku, sa mi dnes zdajú naivné. V záujme zachovania objektívnosti rozprávania ich však treba spomenút.
Dlho som, napríklad, nevedel pochopit, preco sa v takej peknej, idylickej krajine vybudovali také mohutné a špinavé priemyselné závody, ktoré vyrábajú cokolvek, vrátane sovietskych tankov.
Nepochopitelná sa mi zdala aj ocividná hrdost mnohých Slovákov, že takéto závody konecne majú.
Neúspešne som sa snažil porozumiet tomu, preco sa celé desatrocia pokúšajú silou-mocou naucit Slovákov ruskú gramatiku, namiesto toho aby ich ucili živý jazyk. Tým viac, že ruská gramatika sa zrkadlovo ponáša na slovenskú a jednoducho ju netreba ucit.
Vždy ma zarážala úžasná neefektívnost masovej a povinnej výucby ruského jazyka. Hladal som príciny tejto neefektívnosti a na prvom mieste som nachádzal rok 1968 a okupáciu. Napriek tomu, som však nenávist k Rusom nevidel – tá nebola a nie je ani dnes.
Ako je to možné, uvažoval som. Ja som sa po slovensky naucil z pocutia, len tak, medzi recou, bez jedinej lekcie. Z rádia
a televízie. Takto som sa slovencinu naucil za rok, a celkom slušne. Preco potom obyvatelov Slovenska po dlhé roky neúspešne ucia jazyk, ktorý je pre nich taký blízky, lahký a zrozumitelný?
Nerozumel som, preco ceskoslovenské noviny a televízia tak nástojcivo hlásajú cosi o výdobytkoch a úspechoch sovietskej perestrojky, ked v Sovietskom zväze už perestrojka postupne strácala dych. Aký príklad sovietskych súdruhov chcú ceskoslovenskí partokrati prevziat, ked perestrojka v ZSSR sa mení na výbuch nacionalizmu a impérium praská vo švíkoch? Odštiepilo sa Pobaltsko, krv sa prelieva na Kaukaze a v Strednej Ázii. Co sa tu dá naucit?
Nemá nespokojnost ceskoslovenskej politickej špicky s vývojom v ZSSR bola zrejmá už na prvý pohlad. Pritom bolo nepochopitelné, preco ceskoslovenskí komunisti ako papagáje opakujú cosi o perestrojke, ktorú sami zjavne nenávidia. Preco si nevymyslia svoju vlastnú pesnicku?
Znovu opakujem, dnes tieto otázky považujem za naivné. Vtedy však netrápili iba mna. Odpoved na mnohé z nich priniesol novembrový prevrat roku 1989 – ako ohnivko v retazi prevratov, ktoré zmenili Európu a spolu s nou celý svet.

Zaciatok prevratu

Predtucha, že nieco visí vo vzduchu, sa ma zmocnila v lete roku 1989. Ukázalo sa, že madarskí pohranicníci dovolili Nemcom z NDR, ktorí rok co rok dovolenkovali na Balatone, aby nechali svoje trabanty a cez „zelenú hranicu“ utekali do Rakúska. Okamžite vznikla otázka: preco práve teraz bolo možné to, co si mnohí východní Nemci želali už ovela skôr? Preco bolo treba štyridsat rokov strážit východných Nemcov, strielat na utecencov a zrazu to už nie je nutné? A co sa stane, ak všetci východní Nemci utecú na Západ, a v NDR zostanú iba sovietske vojská?
Odpoved na seba nenechala dlho cakat. Berlínsky múr padol onedlho po tom, co NDR navštívil sovietsky priatel nemeckého ludu menom Gorbi.
Dalej si pamätám, ako v lete 1989 sa opät zacalo vytrvalo sklonovat meno Havel. Už presne neviem, ci ho práve prepustili z väzenia alebo znova zabasli. Vzápätí sa v televíznych novinách objavil budúci otec slovenskej krestanskej demokracie Ján Carnogurský, ktorého tiež z akýchsi dôvodov uväznili.
Potom prišiel november 1989 a s ním udalosti v Prahe. Velmi jednoducho a vecne najprv preletela správa o akýchsi študentských nepokojoch. Neskôr sa informácia zmenila na zlovestnú:
na obrazovke sa objavila tvár študenta Šmída, ktorého „vraj“ zabili policajti. Neskôr sa ukázalo, že s informáciou o zabití sa poponáhlali, zato sa však donekonecna opakovali zábery policajného zásahu proti odvážnym študentom. A napokon zrazu zvítazila revolúcia – demokratická a velmi nežná.
Musím povedat, že až do tohto momentu som sa revolúcií osobne nezúcastnoval, preto som spomínané udalosti okamžite nepovažoval za revolúciu. Avšak pre toho, pre koho by hádam raz mohlo byt zaujímavé rozprávanie ocitého svedka, sa pokúsim spomenút na sekvencie, ktoré mi utkveli v pamäti.
Študenti v uliciach

Zástup študentov som po prvý raz na vlastné oci uvidel v Bratislave, na Obchodnej ulici. Organizovane, ako v prvomájovom sprievode, krácali smerom k hotelu Tatra a potom dolu na námestie SNP. Taký radostný zástup som v živote nevidel. Preto som si hned neuvedomil, že tieto štastné deti, ktorým oznámili, že namiesto vyucovania bude teraz sloboda, zamýšlajú revolúciu. Zástup prišiel až po univerzitu na Šafárikovom námestí a zastavil sa. Na vyvýšenom mieste sa objavila mladá žena. Neviem, kto bola a preco jej doposial nepostavili pomník, lebo revolúciu v Bratislave zacínala práve ona.
– Priatelia! – povedala. – Je nás vela, preto prejdeme na Hviez¬ doslavovo námestie!
Zástup sa poslušne pohol dalej. Na Hviezdoslavovom námestí žena opät vyliezla hore, bližšie ku kamennému Hviezdoslavovi, a zacala míting. Povedala pár slov o násilí proti pražským študentom a odovzdala slovo niekolkým mladým Cechom, ktorí náležito precítali výzvu slovenským študentom s prosbou, aby ich podporili. Vtedy som pocul slovné spojenie „verejnost proti násiliu“. Takáto organizácia sa plánovala založit s dôrazom na to, že ceskí priatelia už svoje Obcianske fórum založili, a Slováci zatial zaostávajú.
Na balkónoch domov okolo Hviezdoslavovho námestia sa tlacilo vela ludí, otvorené boli mnohé okná. Študenti niekolkokrát zaskandovali: „Sme s vami! Podte s nami!“ Ludia na balkónoch a v oknách ako odpoved opatrne mávali, ale nic nekricali.
Z dalších udalostí som na vlastné oci videl jeden z mítingov
na námestí SNP, ktorý viedli tribúni revolúcie Knažko a Budaj. Nemám rád dav. Neviem preco, ale vždy si predstavujem, co sa stane, ked sa títo ludia zrazu rozbehnú na všetky strany. Možno preto moje spomienky zostali akési vyblednuté. Pamätám sa
na štrnganie klúcmi, ako pôsobivo, skoro ako Kašpirovský, Knažko prosil dav ludí, aby utvorili koridor a nechali sanitku prejst k tým, komu prišlo z revolúcie nevolno…
Stretnutie v Senici

Odohralo sa krátko po 17. novembri. V ten den sa konal akýsi všeobecný štrajk: v centre Bratislavy študentky zastavili moje auto, dali mi sympatickú trojfarebnú vlajocku, ktorú som si pripevnil na auto, a vybral som sa do Senice prednášat. Cestou som v rádiu pocul, že na znak solidarity si vodici môžu zapnút svetlá, a tak som ich zapol.
Revolúcia sa mi v tie dni otvorene pácila. Pácilo sa mi, že komunistov zvrhávajú tak jednoducho a organizovane, bez toho aby sa prerušil pracovný proces. Pácilo sa mi aj to, že komunisti nekládli odpor a správali sa tak, akoby sa na toto mierumilovné povstanie demokracie proti totalite pripravovali celý život.
To, co sa dialo, mi pripomínalo kubánsky karneval a presne v takejto karnevalovej nálade som dorazil do Senice, kde ma cakal miestny vodca priatelov Sovietskeho zväzu.
Bol to dost jednoduchý chlap. Hovoril senickým nárecím, ktorému som nie velmi rozumel. Z jeho brbotania som vyrozumel akurát vetu „Pustili sme si voš do kožucha“, ktorú ustavicne opakoval, dožadujúc sa odo mna morálnej podpory. Skôr než som ho podporil, spýtal som sa, kto je tá pustená voš. Môj hostitel sa zlakol vlastnej smelosti a zamrmlal cosi o protisocialistických živloch. Celej situácii ocividne nerozumel, hoci ostatných burcoval na potlacenie vší pustených do kožucha. Ale on sám sa potlacit nic nechystal. Bol presvedcený, že protisocialistické živly potlací niekto iný.
Vtedy som tomu nevenoval zvláštnu pozornost, dnes si však uvedomujem, že jeho postoj bol typický a celkom logický. Nech kontrarevolúciu potlacia sovietski súdruhovia tak ako v šestdesiatom ôsmom. V Ceskoslovensku vtedy, v osemdesiatom deviatom, stála pri moci vrstva komunistov, ktorí sa dostali hore práve vdaka tomu, že ako prví podporili „internacionálnu pomoc“. Ich logike sa nedalo nic vycítat: ked pomohli vtedy – musia pomôct aj teraz.
Miestny vodca ZCSSP súcasne vyjadril pochybnosti, ci sa moja prednáška uskutocní, lebo v meste práve prebieha míting. Spýtal som ho kde, no odpoved som nedostal. Zato som sa dozvedel, že miestni VPN-kári sú povalaci, ktorých všetci považujú
za odpad senickej spolocnosti. Neschopní lajdáci. A teraz, cuduj sa svete, stoja na cele revolúcie!
Kvôli historickej spravodlivosti iba pripomeniem, že s podobnými charakteristikami nežných revolucionárov som sa neskôr mal možnost stretnút ešte neraz. Vtedy v Senici som to pocul po prvýkrát a zostal som dost ostražitý. Môj hostitel s jeho reakcnými spôsobmi potlacovatela demokracie prostredníctvom cudzích rúk nevzbudil vo mne dôveru.
Prednáška sa napriek mítingu uskutocnila, pricom prišlo dost ludí. Pravda, nebola o literatúre. Tón celému podujatiu udala dáma stredných rokov – nech mi odpustí moju hroznú pamät na mená, ak náhodou bude cítat tieto riadky. Naozaj si nepamätám, ako sa volala, ale na ulici by som ju aj dnes lahko spoznal.
Dáma chytila býka rovno za rohy a spýtala sa ma, ako ja, Rus, hodnotím udalosti z roku 1968. Vyslovil som niekolko hodnotení, ktoré sa stali predmetom diskusie, pricom vôbec nie typicky slovenskej, ale napätej a vášnivej.
Ide o to, že dáma odo mna žiadala približne to isté, co sa žiadalo od straníckej špicky KSC v roku 1968, ibaže so znamienkom mínus. Aby som v duchu perestrojky odsúdil inváziu sovietskych vojsk. V zásade som nemal nic proti tomuto odsúdeniu, lebo udalosti roku 1968 som nikdy neschvaloval. Mal som vtedy iba jedenást rokov. Tým, že som na Slovensku žil už viac než rok, stal som sa voci nim obzvlášt citlivý, lebo som na vlastné oci videl, akú traumu zanechali sovietske tanky v dušiach Slovákov. Avšak násilný prístup dámy v štýle: a teraz nám tu všetkým ty, Rus, povedz, ako to všetko odsudzuješ – mi nebol dvakrát sympatický.
Dovolil som si teda poznámku, ktorá ma postavila zoci-voci agresívnemu davu. Povedal som, že nerozumiem, ako vedúci predstavitelia Pražskej jari, najmä Dubcek, ktorý dlhý cas žil v stalinskom Sovietskom zväze a dobre vedel o krvavom pozadí udalostí v Madarsku roku 1956, nemohli pochopit historickú nevyhnutnost vpádu.
Mimochodom, túto otázku som chcel položit samotnému Dubcekovi, ale nestihol som. Chcel sa totiž stat slovenským prezidentom a zdá sa, že opät nepochopil historickú nevyhnutnost – našlo sa vela ludí, ktorí si neželali, aby na Slovensku bol taký populárny prezident. Neskôr jeho auto náhodou havarovalo a on náhodou skonal v rukách starostlivých ceských lekárov. V týchto dvoch náhodných udalostiach nebola žiadna historická nevyhnutnost. Avšak z toho, že svetoznámy líder Pražskej jari, Alexander Dubcek sa nestal slovenským prezidentom, historická nevyhnutnost presvitá dost jasne.
Moje argumenty revolucne vzrušená skupina nechcela pocúvat. Stretol som sa s tým, o com som velakrát cítal: dav býva casto hluchý ku všetkému racionálnemu. Títo ludia nepoculi odo mna to, co chceli pocut, a ja som ich zacal dráždit. Napriek svojej bohatej prednášatelskej skúsenosti.
– Bol u nás konzul zo sovietskeho konzulátu, – ozvala sa zrazu jedna z ruštinárok a povedala meno, na ktoré si už nepamätám. – To bola osobnost! – nadchla sa. – Povedal nám, že odsudzuje príchod sovietskych vojsk v roku 1968.
– Zaujímalo by ma, ci sa o tom zmienil aj na sovietskom velvyslanectve, – zareagoval som. – To však nie je podstatné, zatial som nedostal odpoved na otázku: k akým dôsledkom viedol vtedy Dubcek svoj národ? Naozaj mohol úprimne verit, že brežnevovské vedenie ZSSR bude pokojne hladiet na rozpad Varšavskej zmluvy? Co by zostalo z Ceskoslovenska, keby na jeho území došlo k stretu vojsk NATO a Varšavskej zmluvy? Ved predsa takéto scenáre prichádzali v tom case do úvahy ako celkom reálne. Rovnako v Moskve, ako vo Washingtone.
Ruštinári sa zamysleli. Cast z nich sa zacala priklánat k tomu, aby rozmýšlala dalej, preto sa aktívna dáma poponáhlala zobrat iniciatívu do vlastných rúk a zacala rozprávat, aká neznesitelná je sovietska okupácia. Otázku odchodu sovietskych vojsk ceský hudobník Michael Kocáb vtedy ešte nestihol vyriešit. Zatial iba uvažoval, ci sa mu oplatí urobit svoje senzacné vyhlásenie, ktoré sovietske vedenie vystraší natolko, že rozhodnutie o stiahnutí vojsk sa prijme okamžite.
Z môjho pohladu, historická nevyhnutnost odchodu sovietskych vojsk z ceskoslovenského územia bola rovnako zarucená ako kedysi nevyhnutnost ich príchodu. Tento názor som vyslovil nahlas a ozval sa potlesk. Ludia konecne poculi to, co chceli pocut. Možno, to znie smiešne, ale jeden z posluchácov ma vtedy pochvalne oznacil za prognostika.
Tajná vecera veteránov SNP

Všetko sa zacalo tým, že ten istý sovietsky konzul-pijan, ktorého museli podopierajúc odvádzat z podujatí priatelstva, ma raz pozval na stretnutie s veteránmi SNP. Myslím, že to bolo už v lete roku 1990. Logicky som sa opýtal, co s tým má spolocné ruský jazyk, na co konzul tajomne prevrátil oci a povedal, že na konzuláte sú toho názoru, že tam musia príst dvaja sovietski zástupcovia. Na otázku, co budem na tomto podujatí robit, mi bolo povedané, že si pol hodiny posedím.
Na stretnutie prišlo zo dvadsat veteránov. Približne rovnaký bol aj pocet fliaš s vínom. Po dlhých a tradicne mnohoslovných uvítaniach veteráni zacali rad-radom vystupovat. Stihol som si vypocut iba prvých pár vystúpení.
Každý bojovník SNP zacínal tým, aký je štastný, že na tomto stretnutí vidí zástupcov sovietskeho konzulátu, a pokracoval v tom duchu, že protisocialistické živly, ktoré sa dostali do kožucha, budú v blízkej budúcnosti náležito potrestané.
Podla tradícií notorických alkoholikov bol konzul opitý už
po prvom pohári vína. Zbrunátnel, zacal sa hlbokomyselne usmievat, zatial však ešte mlcal. Nasledujúcou fázou zvycajne bol záchvat krasorecnenia v cudnom cesko-slovensko-ruskom jazyku, po ktorom sa užasnutí poslucháci zvykli na mna obracat s otázkou: a co znamená slovo, ktoré súdruh konzul casto používa a znie tak cudne – „tkskat“? Musel som vysvetlit, že ide o ruské slovné spojenie „tak skazat“, ciže „takpovediac“, v interpretácii súdruha konzula, ktoré vkladá do takmer každej zo svojich ceskoslovenských viet, aby im dodal aspon aký-taký zmysel.
Pokým konzul mlcal a zahrieval sa do fázy nevyhnutnej
na zahájenie monológu „tak skazat“, veteráni SNP sa vzájomne hecovali a kricali coraz hlasnejšie.
– Asi vám chcú odovzdat nový pozývací list, – pošepkal som konzulovi žartom do ucha. – Poradte im, aby ho odovzdali rovno hlavnému velitelovi divízie vo Zvolene, pokým tam ešte je.
Konzul sa nalakal a okamžite vytriezvel.
– Cože?! Dali vám nejaký papier? – zašepkal.
– Preco mne? Vy ste konzul, vám ho teda aj odovzdajú, – pokracoval som.
Konzul sa vylakal ešte viac. S humorom bol na tom vždy dost biedne. Navyše, odkedy sme raz spolu prišli na jednom aute a mal na sebe pokrkvanú hnedú bundu, v dôsledku coho ho ludia celkom logicky považovali za môjho šoféra, ma ocividne nemal velmi v láske.
Bojovníci SNP si všimli, že si šepkáme, a najsugestívnejší z nich, ktorý bol obvešaný medailami, a preto pri každom pohybe cinkal, odrazu vstal a povedal:
– Co si o celej tejto nehanebnosti myslia predstavitelia konzulátu? Preco KSSZ napriek prestavbe, ktorá je potrebná a nevyhnutná, trpí tieto antisocialistické orgie, ktoré s prestavbou nemajú nic spolocné?
Konzul sa útrpne a žalostne na mna pozrel. V jeho ociach sa zracila nádej, že daco už len poviem, zatial co on „dotankuje pohonné hmoty“ a zapojí sa so svojím „tkskat“-prejavom.
Vstal som a povedal som rozrušeným bojovníkom SNP, že postoj konzulátu im urcite vysvetlí súdruh konzul, ja si dovolím iba osobnú poznámku. Zdá sa mi, že vystúpenia všetkých tých, komu sa tak nepáci Nežná revolúcia, prišli trochu neskoro.
Že takéto rozhovory, dokonca ciny, boli na mieste vtedy, ked prebiehal zápas o moc. Pripomenul som, ako som na jar roku 1989
na vlastné oci videl v prvomájovom sprievode zástupy straníckych milicionárov v zvláštnych uniformách, so samopalmi v ruke. Spýtal som sa teda veteránov, ci náhodou neboli títo strážcovia socializmu, tento ozbrojený oddiel strany v prvých radoch nežných revolucionárov? Ci náhodou neštrngali na námestí klúcmi, ci nesedia mnohí z nich teraz vo VPN alebo v blízkosti VPN? Ak áno, preco potom tolký krik?
Veteráni urazene zmlkli. Vtedy sa postavil konzul a spustil svoj monológ klasickým „tkskat“. Rozlúcil som sa a odišiel. Nikdy som nepocúval jeho táraniny a on si na to zvykol. Napriek tomu, moje vystúpenie malo následky – zlé aj dobré. Zlé bolo to, že konzul-pijan sa urazil a napísal na mna udanie v tom duchu, ako nedelikátne som vystupoval pred veteránmi a dotkol sa ich citlivých miest. Na druhej strane, bolo dobré, že na podobné akcie ma viac nepozývali.
Ked dnes premýšlam o tom, preco sa ceskoslovenskí komunisti tak lahko vzdali moci, musím ocenit politický, ba dokonca geopolitický inštinkt týchto ludí. Ešte nemohli vediet, ale velmi presne tušili, že kocky boli hodené a treba zápasit nie o zachovanie strany, ale o to, ako sa co najrýchlejšie zmenit na demokrata. Tí najšikovnejší z nich prví pochopili slovo „privatizácia“ a pustili sa do culého podnikania. Takže co tam po nejakých ozbrojených oddieloch strany a po samopaloch…
O ruskom jazyku a ruských knihách

Bolo to pravdepodobne niekedy v lete roku 1990 v Nových Zámkoch. Namiesto seminára o súcasnej sovietskej literatúre sa rozprúdila akási cudná diskusia.
– Vy ste z Bratislavy, – oslovil ma istý muž v stredných rokoch. – Vysvetlite nám teda, co sa vlastne deje, ako máme všetci žit? Herci v Bratislave si vymysleli nejakú revolúciu, a my sme tu o nicom nevedeli a doteraz nic nevieme. Žijeme tak, ako sme žili, ale tí z VPN sa teraz všade tlacia a všetko berú do svojich rúk. Vyhánajú každého, kto mal nejakú dôležitú funkciu. Ale ako naložit s týmito funkciami, nemajú ponatia. Títo noví nic nevedia, nic nedokážu. Sami nevedia, co chcú.
V mužovom hlase bola trpkost. Zostal vo mne pred ním pocit viny. Dúfal, že ked som z Bratislavy, kde to celé vymysleli, tak mu vysvetlím, odkial vyrastajú korene novej reality. Objasnit som mu to však nedokázal, lebo sám som tomu rozumel iba velmi málo.
Potom sa rozhovorili ženy ucitelky. Útržkovito si pamätám
na to, že revolúcia sa dotkla aj škôl, riaditelov-stranníkov – a tí boli na školách prakticky všetci – zacali vyhánat. Na ich miesta nastupovali demokratickí riaditelia.
Hlavnou témou diskusie bol však osud ucitelov ruského jazyka, ktorých na Slovensku boli tisíce. Ruština sa zrazu stala velmi nepopulárna, každý chcel anglictinu. Vtedy v hlavách niektorých úradníkov skrsla myšlienka prostá ako piesen: preucíme ucitelov ruštiny na ucitelov anglictiny, nech oni ucia. Tento múdry pocin nazvali rekvalifikácia. Cím sa to celé skoncilo, neviem, ale jazyky sa na slovenských školách dodnes ucia velmi zle.
Jedna ruštinárka porozprávala historku o tom, ako jej kolegyna bola proti tomu, aby ruská knižnica skoncila na smetisku. Kvôli tomu zvolali schôdzu a žiadali od nej, aby vlastnorucne podpísala priznanie, že je spolupracovníckou KGB a knižnicu nechce vyhodit na smetisko na základe zvláštneho príkazu KGB. Ruštinárka plakala od pocitu krivdy za svoju priatelku a mne celá historka pripadala tak krutá, že som si zapísal mená a fakty. Neskôr som sa rozprával s hlavnou hrdinkou, záchrankynou ruských kníh, a tá mi všetko potvrdila. Z práce ju vyhodili, a ešte predtým musela každý den chodit na výsluch na riaditelstvo, ktoré od nej žiadalo, aby sa priznala, že je z KGB: ved ako by inác cloveka mohlo napadnút nevyhadzovat celú knižnicu na smetisko?
Ruské knihy, pravda, nepálili ako pred Ríšskym snemom, ale z mnohých domov CSSP ich jednoducho povyhadzovali. Iba nepatrná cast zostala v rukách tých, ktorí si zobrali nieco domov.
Snažil som sa zachránit aspon cast velkej knižnice bratislavského Domu družby. Ruské knihy však nikto nechcel. Ani Asociácia rusistov, ktorej vedenie sa celé desatrocia živilo na ruskej literatúre a neživilo sa zle. Nechcel ich ani sovietsky konzulát s vysvetlením, že knihy nemá kde skladovat. Zašiel som aj za generálnym konzulom, písal listy na velvyslanectvo v Prahe, kde velvyslancom bol vtedy súdruh Pankin – clovek velmi západne orientovaný, liberál, ktorý sa neskôr navždy prestahoval do Švédska. Bezvýsledne.
Prepadová skupina

V lete roku 1990 vyšiel v Sovietskom zväze v ruštine môj nový román Prepadová skupina. Dokoncil som ho v máji roku 1988. Bola to jedna z prvých kníh v Sovietskom zväze, ktorá vyšla na náklady autora, pricom obrovským nákladom 100 000 exemplárov. Nie preto, že by snád autor bol taký bohatý. Jednoducho sa rukopis dostal do rúk dost koloritného cloveka menom Boris Gurgenovic Antonov, bývalého filmového režiséra, ktorý o sebe vyhlasoval, že je tou najtraskavejšou zmesou na svete – arménskou a židovskou – navyše, s typickým ruským priezviskom. Antonov žil na Kryme v Jalte a vlastnil vagón papiera, ktorý bolo treba nejakým spôsobom zužitkovat. Práve nedostatok papiera predstavoval v tých casoch hlavnú prekážku pri vydávaní akejkolvek knihy. Rukopis Prepadovej skupiny sa mu zapácil. Rozhodol sa teda, že na knihe zarobí, co sa mu nakoniec aj podarilo.
Vydávat knihy na vlastné náklady v Sovietskom zväze nebolo vtedy ešte oficiálne povolené, ale už ani zakázané. Preto táto kniha vychádzala velmi zložitou cestou. Samotné vydavatelstvo sa nachádzalo v Simferopoli na Kryme, kniha sa tlacila v Kyjeve, lebo Antonov tam mal priatela, riaditela tlaciarne. Korektúry rukopisu som cítal v Bratislave.
Ked som dostal prvé korektúry, takmer som zošedivel. Simferopolská redaktorka sa rozhodla, že môj text vylepší podla vlastného vkusu, a takmer v každom odseku dopísala nieco svoje. Poslal som teda Antonovovi do Jalty výhražný fax s požiadavkou, aby originálny text nechali nezmenený presne do poslednej bodky. V opacnom prípade som pohrozil, že zmluvu zruším a celá záležitost bude mat dohru pred súdom. Môj spolocník bol odo mna ovela starší a ostrý tón môjho faxu ho velmi urazil. Dlho sme sa telefonicky hádali, ale napokon sa moje opravy do textu vniesli. Aby som si to overil a precítal posledné korektúry, musel som odletiet do Kyjeva. Neskôr, ked kniha už vyšla, dopocul som sa, že zo stotisícového nákladu pracovníci tlaciarne rozkradli pättisíc kusov. Využili to, že kniha mala nevelký formát a zmestila sa
do vrecka.
Vydanie románu Prepadová skupina znamenalo v mojom živote velkú udalost. Už len z toho prostého dôvodu, že som ho písal dva a pol roka. Ked sa teraz vraciam k tomuto obdobiu, znovu si uvedomujem, že ak by sa kniha dostala do „hrubého“ literárneho almanachu, bola by mi urobila literárne meno v Rusku už vtedy. A podla všetkého môj život by sa vyvíjal inakšie.
V roku 1991 som napísal esej Inštinkt samovraždy, ktorý ako prvý na Slovensku uverejnil Literárny týždenník. V Rusku túto esej vydalo leningradské vydavatelstvo Ego a následne vyšla
v istých moskovských novinách v polmiliónovom náklade. Po jej uverejnení organizácia ruských fašistov Pamjat zaplavila redakciu anonymnými vyhrážkami, prevažne na moju adresu.
Slovenské reakcie na esej boli rôznorodé. Najviac ma udivila reakcia niektorých národne orientovaných intelektuálov, ktorí si text najskôr s velkým záujmom precítali, ale potom sa vyslovili v tom zmysle, že ociernujem svoju krajinu a vlastný národ. Nerozumel som tomu dobre vtedy a, pravdupovediac, celkom tomu nerozumiem ani dnes. S podobnými reakciami som sa stretol ešte neraz. Nieco podobné sa opakovalo, ked slovenská televízia uvied¬ la môj dokumentárny film o Moskve zaciatku devätdesiatych rokov Go West.
Logika týchto kritikov vyzerá asi takto: ak ukazujem špinu
na moskovských uliciach, znamená to, že nemám rád svoju vlast. To, že cisté ulice ste v Moskve v tom case nenašli, sa neberie
do úvahy. Poviem úprimne, samotný fakt, že podobná logika existuje, ma udivoval celé roky, kým sa mi nepodarilo hlbšie preniknút do podstaty dedinského myslenia Slovákov a neprišiel som
na to, že národne orientovaní intelektuáli sa spravidla vyznacujú dedinskou mentalitou a ich logika je tiež výrazne dedinská. Kto o rodnej dedine povie nieco zlé, je zradca. Ciže, ked uprostred dediny hlúpy starosta dá vykopat smradlavú jamu, bude nám síce smrdiet, budeme nanho v krcme potajomky nadávat, ale nikdy to nepovieme cudziemu. A ak si cudzinec jamu náhodou všimne, urazíme sa.
Všetko toto bolo pre mna nedostupné, lebo už velmi dávno mnohé generácie vzdelaných Rusov prestali považovat Rusko
za dedinu. Ich chápanie bolo zložitejšie. Od cias Petra I., teda už viac než tristo rokov, vzdelaní Rusi chápali Rusko ako velký štát, impérium. Preto ked pred stopätdesiatimi rokmi ruský spisovatel a slovanofil Leskov napísal o Rusoch: „Tento národ je divoký
a zlostný“ –, táto veta zostala vecná a nikomu ani na um nezišlo, aby Leskova oplúval. Lebo Rusi vedeli a vedia, že tieto slová obsahujú velkú pravdu. A ked sa na nu zabúda, vylievajú sa krvavé rieky, ktoré sa vylievat nemuseli.
Paradoxné je, že nevelká esej Inštinkt samovraždy mala
na môj osud väcší vplyv než román. Jedným z tých, kto si esej precítal, bol aj Ján Carnogurský, v tom case premiér slovenskej vlády. Zaujala ho a pozval ma na obed na Úrad vlády. Na samotný obed sa nevelmi pamätám. Viem iba, že bol chutný, ale nenajedol som sa, lebo obedovat a súcasne rozprávat o budúcnosti Ruska s predsedom slovenskej vlády bolo tažké. Ján Carnogurský vtedy na mna zapôsobil ako slovanofilsky orientovaný intelektuál. Hodnotit jeho politickú cinnost som nemohol, lebo o slovenskej politike som prakticky nic nevedel. Celá moja pozornost bola v tom case upriamená na udalosti v Rusku, kde dozrievala revolúcia s nejasnými následkami tak pre celý svet, ako i pre mna a mojich najbližších.
Dvojitý puc roku 1991

Augustové udalosti roku 1991 v Rusku naša rodina prežívala pri televízore, porovnávajúc sovietske a ceskoslovenské spravodajstvo. Ked sa skoncila prvá fáza prevratu – Gorbacova zatkli na daci na Kryme a bol utvorený Štátny výbor pre mimoriadne udalosti –, môj známy konzul-pijan od nadšenia upadol do extázy. Zacal sa so mnou rozprávat otvorene nepriatelsky a bol presvedcený, že Gorbacova coskoro obesia. A mna, ktorý som napísal cosi o inštinkte samovraždy, a navyše si trúfol uverejnit to v slovencine, zbalia do kufra a pošlú rovno na Sibír. Jeho radost a krvilacné plány ma pramálo tešili. Ale sprisahanci v Moskve, dokonca aj v televízii, pôsobili príliš rozpacito a nepresvedcivo.
Zato ked necakane pre všetkých zvítazila demokracia v osobe clena politbyra ÚV KSSZ Borisa Jelcina, konzul klesol na duchu a na niekolko dní sa pohrúžil do alkoholu. Spolu s ním, zrejme, upadli do depresie aj mnohí sprisahanci spomedzi tých ceskoslovenských partokratov, ktorí vkladali svoje najväcšie nádeje
do ruských tankov.
Pre mna sa obdobie pucu stalo debutom v slovenskej masovej tlaci. V denníku Práca mi uverejnili tri analytické clánky. Ked si ich dnes niekedy znovu cítam, ciastocne som hrdý na to, do akej miery sa mi z minima informácií podarilo nacrtnút celkom presný obraz, vrátane prognózy vývoja v tie dni a hodiny, ked ešte nikto netušil meno vítaza. Dost presne bola odhadnutá podstata vtedajších udalostí. Napríklad, v clánku Dvojité predbiehanie Borisa Jelcina bolo povedané podstatné: puc zacínal Gorbacov, a dokoncil ho Jelcin. Pre akcie podobného typu som neskôr vymyslel špeciálny termín – prevraty s mnohoúrovnovým riadením. K takýmto prevratom nepochybne patril aj november 1989 v Ceskoslovensku.
Podstata takého prevratu spocíva v tom, že istá skupina sprisahancov – v prípade pucu v roku 1991 to bol Gorbacov a ludia z jeho okolia – si vymyslí svoj scenár: Gorbiho naoko internujú, jeho ludia nastolia diktatúru, urobia poriadok, rozoženú demokratov a Gorbi sa vítazne vracia rovnako silný ako v roku 1985. Všetko sa zacína odvíjat podla tohto scenára, ale hácik je v tom, že scenár si stihol precítat ešte niekto iný, kto sa nachádza o úroven vyššie a je silnejší. V danom prípade to bol Jelcin. V kritickom okamihu silnejší prvok zasahuje do chodu udalostí a strháva ich na svoju stranu.
Jelcinov scenár si však precítal niekto, kto sa nachádzal ešte vyššie. V prípade pucu v roku 1991, podobne ako v mnohých iných, to boli autori nového svetového poriadku – Americania. Títo zase skorigovali Jelcinov plán, ktorý pravdepodobne nerátal s takým katastrofálnym rozpadom sovietskeho impéria. Starostliví architekti svetovej demokracie s ním však pocítali. Vonkoncom im nezáležalo na tom, ci v Rusku bude Gorbacov, alebo Jelcin. Pre nich bolo dôležité rozložit sovietske impérium, k comu krácali celé desatrocia. Preto v prvej zostave Jelcinových revolucných pomocníkov a poradcov z tisícky ludí pätsto bolo Americanov.
Podla rovnakého vzorca sa odvíjali aj krvavé udalosti v Moskve v roku 1993. Podobne sa rozpadla Juhoslávia. Vzorce prevratov s mnohoúrovnovým riadením sú mimoriadne efektívne.
Pamätám sa na to, ako Gorbacov priletel z Krymu do Moskvy a vyriekol okrídlenú vetu: „Už teraz viem, kto jest chu“ (z ang. „who is who“, pozn. prekl.). Ako sa mu Jelcin otvorene vysmieval a prinútil ho pred kamerou nahlas precítat text z papiera, ktorý urobil z vtedy ešte celkom legitímneho prezidenta ZSSR úplného idiota. Pamätám sa aj na to, ako rafinovane sa Gorbacovovi na tlacovej konferencii vysmievali novinári, ktorí boli prítomní na mieste udalostí a chápali ich mnohovrstvový význam.
Moje clánky o augustovom puci 1991 boli, pravdepodobne, jedinými pokusmi zo strany slovenských médií vysvetlit to, co sa dialo. Možno preto neprešli bez povšimnutia. Práve nimi sa zacala moja spolupráca s denníkom Práca, ktorá s prestávkami trvala niekolko rokov. Tento dnes už neexistujúci denník zostal pre mna jediným slovenským periodikom, ktoré doteraz nepovažujem
za cudzie. Denník, ktorý by sa mohol stat lídrom na trhu nezávislej tlace, ale nestal sa, pre slovenské médiá z tradicných dôvodov – zásluhou neprofesionálneho vedenia.
Moje vztahy s Prácou boli zložité. S príchodom každého nového šéfredaktora sa opakovala rovnaká situácia. Vždy prichádzal moment, ked sa šéfredaktorovi odrazu nieco nepácilo a žiadal v texte zmeny. Ja som odmietal, lebo v svojich textoch nikdy nic nemením, iba ak na základe vlastnej vôle. V tej chvíli sa moja spolupráca s denníkom koncila, kým sa neobjavil nový šéfredaktor, ktorý ma pozval znovu spolupracovat. Potom sa celá situácia zopakovala. Toto trvalo dovtedy, až kým pocet citatelov mojich kníh prevýšil pocet citatelov Práce a spolupráca s týmto denníkom stratila svoj význam.
Až ovela neskôr som sa dozvedel, že jeden šéfredaktor mal výhrady voci uverejneniu clánku o Luptákovi, lebo bol skrytý luptákovec. Inému sa nepácilo, co píšem o SNS, lebo chodieval s lídrami SNS na polovacku. Tretí sa jednoducho bál úplne všetkého, a ked ho vyhnali, mimochodom, tak ako všetkých ostatných šéfredaktorov Práce, zacal sa odrazu venovat medicíne v Smere. Teda za každým zo šéfredaktorov vial dlhý a hunatý chvost osobných kontaktov, a len co sa moje pero tohto chvosta dotklo, zacínal sa konflikt.
Ale toto všetko nasledovalo až potom. Po auguste 1991 som napísal pre Prácu sériu materiálov o Rusku a medzinárodnej politike. A takto nenápadne som sa stal autorom, ktorého cíta dost široká verejnost.

Esej superslovák Vladimír Meciar

K svojmu súcasnému postaveniu politického analytika ci prognostika som sa dostal rovnako náhodne, ako ked niekto obcas nájde na ulici hodinky alebo penaženku.
Písal sa rok 1995. V tom období som prežíval to, comu sa zvykne hovorit tvorivá kríza. Moje pokusy napísat nový román jasne ukazovali, že tentokrát román nemám v hlave. Iba dodám, že roky, kedy som písal romány – zatial som ich napísal iba dva –, boli tie najkrajšie a najštastnejšie v mojom živote.
Nový román som písal s prestávkami od roku 1993, ale neskôr, v roku 1995, som trpko pocítil, že mi to nejako nejde. Bud sa zmenila doba, alebo som sa zmenil ja, ale okrem nedokoncených kapitol z nového románu Rezident nezostalo nic – preco, to ne¬ viem. Som však presvedcený, že cas románu v mojom živote ešte len príde.
Ked sa v roku 1994 opät dostal k moci Meciar, došlo k „výmene stráží“ v televízii a s nástupom nových mocipánov zanikol aj môj autorský televízny cyklus Prognostické dialógy. Pokracoval som v písaní clánkov pre Prácu o udalostiach v Rusku, ale stále sporadickejšie. Problém bol v tom, že v miestnych médiách som nenachádzal oponentov pre svoje názory na vývin v Rusku. Snažil som sa písat širšie o medzinárodnej politike – s rovnakým výsledkom: podobalo sa to na hru futbalového útocníka na prázdnom ihrisku. Mimochodom, od tých cias prešli roky, no situácia sa nezmenila. V slovenských médiách nepoznám ani jedného autora, ktorý by ma bol zaujal svojimi vlastnými názormi na medzinárodnú politiku.
Zacal som teda hladat tému, ktorá by bola zaujímavá pre mnohých. Dlho som sa namáhat nemusel – ležala celkom na povrchu a volala sa Vladimír Meciar. Nedá sa povedat, že by sa vtedy o Meciarovi písalo málo. Jeho meno plnilo novinové stránky už vela rokov. Preto som si pre seba sformuloval tvorivú úlohu: opísat Meciara ako politický fenomén. Tak sa zrodila moja prvá esej o slovenskej politike Superslovák Vladimír Meciar, ktorú uverejnila Práca, za co som jej dodnes vdacný.
Uvedenú esej som spociatku ponúkol na precítanie denníku Sme. Zdalo sa mi, že tento denník by mal o nu prejavit záujem. Vtedy som po prvýkrát narazil na to, že slovenská tlac, napriek jej vonkajšiemu nezávislému obalu, je skrz-naskrz stranícka a podlieha prísnej vnútornej cenzúre. Rozsahom nevelkú esej v redakcii Sme cítali div nie dva mesiace. Vdaka svojej naivite som nepredpokladal, že tento denník, ktorý tak vášnivo bojuje za demokraciu a slobodu, je v prvom rade ústredným orgánom marginálnej Demokratickej strany. Až po rokoch som sa dozvedel, že esej zádrapcivo študovali najvyšší cinitelia v hierarchii DS. Po tom, ako si ju precítali, zacali mi vtedajší pre mna neznámi ideológovia prostredníctvom clenov redakcie tlmocit pripomienky, aby som text skrátil a kde-tu v nom nieco pozmenil. Najmä v tej casti, o ktorej sa svetoobcianski demokrati domnievali, že vo vztahu k Meciarovi vyznieva pozitívne.
Zarazený reakciou v tom case, ako sa zdalo, najslobodnejšieho a najdemokratickejšieho denníka Sme, ponúkol som esej bez velkej nádeje na úspech denníku Práca. Tieto noviny sa mi totiž už vtedy zdali príliš opatrné a konformistické. Reakcia však bola kladná. Esej uverejnili a už na druhý den som sa dozvedel, že iba v redakcii Práce sa urobilo niekolko stoviek jej xerokópií.
Pre mna to znamenalo jediné, že treba z toho urobit knihu. A tak o niekolko mesiacov uzrela svetlo sveta moja prvá kniha v slovencine s rovnakým názvom Superslovák Vladimír Meciar. Kniha mala úspech a ja som získal mnohých sympatizujúcich citatelov. Našli sa však aj nevraživci.
Reakcia obycajných ludí na knihu mi poskytla prvý obraz toho, aký je v skutocnosti slovenský citatel a cím sa líši od ruského. Spomínam si, ako ma raz v meste zastavila jedna známa ruštinárka a dôležito povedala: „Samozrejme, vy si to môžete dovolit napísat, lebo ste Rus. Ale Slovák by sa nieco také neodvážil napísat“.
Velmi dlho a sústredene som vtedy premýšlal, co mi tým vlastne táto ctená dáma chcela povedat. Napokon som to pochopil tak, že Rus si môže dovolit vyslovit odvážne a buricské názory, lebo jeho nepotrestajú, kým Slováka by urcite potrestali. Dalšia známa ruštinárka mi položila zvláštnu, priam filozofickú otázku: „Smie clovek vyslovit svoj názor?“ Potešila ma tým, že moju knihu prijala ako autorský názor. Otázkou ma však zaskocila. A preco by nesmel? – nechápal som. Ved máme demokraciu a obciansku spolocnost, vítazí pluralita a sloboda názorov.
Bol by som rád, keby ma citatel správne pochopil – až dnes, s mojimi terajšími skúsenostami si dovolujem o týchto súvislostiach ironizovat. Ale vtedy, podobne ako ostatní, som prijímal nové pravidlá za naozaj nové a v mnohom im veril. Možno sa budete smiat, ale veril som v slobodu tlace. Bol som preto ohúrený, ked vtedajší vládny denník Slovenská Republika uverejnil velký clánok s titulom: Kto je Sergej Chelemendik. Text bol napísaný v štýle literárneho udania stalinských cias – po textoch tohto typu v tom období cloveka hned popravili ako nepriatela ludu.
Autorka clánku vysnorila o mne všetko, co len mohla, dokonca si dala tú námahu, že zašla aj na ruské velvyslanectvo s hlúpou otázkou, preco som tak nepekne napísal o Meciarovi, ked som Rus, a Rusi majú predsa Meciara radi. Alebo aspon by mali mat. V závere clánku autorka v súlade s vlastnou logikou dospela práve k takémuto záveru: ak autor až takto napísal o Meciarovi, to znamená, že nie je Rus.
Spomínam si aj na reakcie kníhkupcov, ktorí sa stažovali, že Meciarovi stúpenci kupovali túto knihu kvôli peknej obálke, a ked si ju precítali, snažili sa ju vrátit a pýtali si naspät peniaze.
Takto sa zacalo moje nové životné obdobie – zacal som písat texty, ktoré nazývam politická próza. Pri ich tvorbe som sa dost dlho nezamýšlal nad dôsledkami. Keby mi vtedy, pred ôsmimi rokmi, bol niekto ako v kine ukázal, s cím všetkým sa budem musiet v živote stretnút práve kvôli tejto politickej próze, musím úprimne priznat, že neviem, ci by som to všetko robil.
Nielen preto, že byt nezávislým autorom je tažké a nebezpecné akiste nielen na Slovensku. Knihy píšem preto, lebo verím v silu slova, lebo som bol v tejto viere vychovaný. Písal som a píšem knihy o slovenskej politike v nádeji, že zmením nieco k lepšiemu. Táto nádej však po všetky tieto roky pozvolne a bo¬ lestne skomierala.
Jedno z mojich velkých osobných rozcarovaní posledných rokov spocíva v tom, že aj napriek pocetnej citatelskej obci nemôžem povedat, že by moje knihy menili svet k lepšiemu. Možno, iba nedokážem vidiet a pocítit tieto premeny. A možno, cas literatúry jednoducho navždy odchádza do minulosti a zmenit nieco dokážu už len televízni autori, ktorých dôkladne vyberajú a pripravujú na to, aby slúžili mocným tohto sveta. Spisovatelom tak zostáva iba úloha pozorovatelov, kronikárov, fanatických hladacov pravdy, ktorí píšu svoju pravdu pre tých, ktorým sa, hádam, niekedy zachce vyhladat ju v knihách.
V závere úvahy o význame literatúry v súcasnom svete sa opät vraciam k jednej z mojich najoblúbenejších kníh – k Dostojevského románu Besy. Takmer štyridsat rokov pred vypuknutím krvavej revolúcie v Rusku Dostojevskij uvidel, predpovedal a opísal všetky jej hrôzy v podobe velkolepej, hypnoticky presvedcivej metafory. Román Besy si za týchto štyridsat rokov pred revolú¬ ciou roku 1917 precítali prakticky všetci vzdelaní Rusi, pocínajúc cármi a dvorom až po revolucionárov. Lenin ukrutne nenávidel Dostojevského práve kvôli tomuto románu a jeho autora oznacil za reakcionára. Román Besy teda cítali všetci, spolocnost bola vopred upozornená geniálnym prorokom, ktorý sa v dvadsiatom storocí stal jedným z najväcších spisovatelov nielen pre Rusko, ale aj pre celý citatelský svet. A co nasledovalo? Pomohlo vari niekomu toto varovanie, zabránilo tomu, aby sa stalo to, co sa udialo v Rusku a otriaslo celým svetom? Nie. Knihy nemenia svet, ale jednoducho si žijú svojím vlastným životom.
Nemecký filozof a romantik Nietsche by sa asi pomiatol, keby mu povedali, že jeho menom nacisti budú raz posväcovat plynové komory. George Orwell s jeho aristokratickou anglickou výchovou by nevydržal ani jeden den v súcasnom mediálnom svete, o ktorom sa obcas dá povedat, akoby bol vybudovaný podla receptu prevzatého z jeho slávneho románu 1984. Pravda, v tomto románe obrazovky a kamery každého len sledovali – Orwell si nemohol predstavit, že všetko bude ovela jednoduchšie a strašnejšie. Obrazovky budú každému, všetko a vždy ukazovat a prikazovat – a vtedy nevyhnutnost dozerat na ludské stádo, zhypnotizované televíznym žiarením, jednoducho odpadáva.

SLOVENSKÝ ŽIVOTNÝ ŠTÝL
Slováci ako fenomén

Najprv sa pokúsim sformulovat to najdôležitejšie o Slovákoch v podobe niekolkých východiskových téz, ku ktorým sa potom budem neraz vracat.
Slováci sú zdravý vidiecky národ, jeden z mála v Európe rozvrátenej ustavicne sa meniacou mestskou civilizáciou. Dodnes si uchovávajú náboženskú vieru svojich predkov – slovo „veriaci“ im hovorí ovela viac než mnohým ich susedom.
S vierou Slovákov súvisí aj duchovná a charizmatická podstata tohto národa, jeho vnútorný prirodzený optimizmus, radost
zo života a osobitý, priam detsky bezprostredný a cistý vztah k prírode a k sebe navzájom.
Napriek svojmu odjakživa podriadenému postaveniu, Slováci si dokázali zachovat vnútornú dôstojnost – fenomén, ktorý je
pre mna najväcším tajomstvom slovenskej duše. Slováci sa vždy niekomu podriadovali, ale otrokmi sa nestali – tak ako sa nimi stali Rusi alebo Poliaci. Toto tajomstvo sa dá vysvetlit stárocnou izoláciou slovenských dedinských obcín od európskeho diania, neúcastou Slovákov v rozhodujúcich európskych udalostiach, ktorými boli velké vojny.
Slováci sú vo svojom patriarchálnom konzervativizme národ idylický. Nie je vecou náhody, že v Európe len slovenské ženy doposial nosia ludový kroj. Prirodzene, iba staršia generácia
a iba na dedine, ale nosia. Pricom celkom bezprostredne. Zhrbené babky v koketných krátkych sukniach žijú možno len na Slovensku.
Po tom ako Slováci vstúpili do komunistického a následne
do postkomunistického obdobia, pod tlakom vonkajších faktorov boli nútení velmi intenzívne prežívat procesy, ktoré v iných európskych krajinách trvali celé stárocia – industrializáciu, urbanizáciu a zároven nové procesy posledných rokov, ktoré sa zvyknú oznacovat ako trhové reformy. Intenzita zmien, pocínajúc dvadsiatymi rokmi dvadsiateho storocia, sa pre Slovensko a Slovákov stala faktorom silného stresu. Velká cast obyvatelstva opustila v tridsiatych rokoch krajinu a stratila svoju identitu. Tento stres do istej miery zmenil slovenskú povahu. Nie náhodou starší ludia hovoria, že volakedy boli ludia lepší. Táto banálna veta má, pravdepodobne, pre Slovensko svoj osobitný význam.
V súcasnosti sa Slováci a Slovensko nachádzajú na historickej križovatke, bez toho aby si to uvedomovali, co samo o sebe nemusí byt zlé. Dejiny majú Slovákov rady možno práve preto, že Slováci sa nesnažia dejiny spochybnovat, tobôž menit.

Slovenská dedinská ohranicenost

Musím priznat, že ak by mi niekto pred pár rokmi povedal, že sa usadím v prostredí, ktoré budem úprimne a odôvodnene nazývat vidiecke, bol by som nechápavo pokrcil plecami. Medzicasom si s každým pribúdajúcim rokom coraz viac uvedomujem, že celé Slovensko ešte stále pôsobí ako dedina. Pritom však dedina zvláštna, vlúdna, k cudzincom tolerantná, ktorá nevyžaduje
od každého stopercentnú identifikáciu s obcinou. Neponáša sa
na drsný, pochmúrny a despotický svet ruskej dediny, ktorú skazilo dlhotrvajúce nevolníctvo a nekonecné vojny.
Svet slovenskej dediny je doposial uzavretý sám do seba – a v tom tkvie jeho hlavné caro. Je to jednoliaty spolocenský organizmus, ktorý žije podla svojich vlastných zákonov. Toto platí pre každú dedinu, vrátane etiópskej ci filipínskej. No jestvujú dediny choré, umierajúce, nezrelé ci nevyvinuté. Slovenská dedina je však ešte stále zdravá a silná ako dobre vypálená slivovica. Slováci si to neuvedomujú, podobne ako zdravý nevníma svoje zdravie, kým neochorie.
Pritom všetko to, co je charakteristické pre akúkolvek dedinskú obcinu, Slováci majú v plnej miere vyvinuté. Avšak bez extrémov a tráum vyvolaných nepriatelskými vonkajšími silami. Preto ked slovenskí národniari hovoria, ako Madari po stárocia utlácali Slovákov, akosi sa tomu nechce verit. Stopy tohto útlaku nevidiet. Odhalit ich je rovnako tažké, ako ked ruský alebo polský sedliak márne by sa pokúšal skryt otrockú minulost svojich predkov. Jedinou stopou je inštinktívne nepríjmanie Madarov zo strany Slovákov, aj napriek castým zmiešaným manželstvám.
Pre dedinského cloveka je svet za hranicami jeho dediny zásadne odlišný. Je to iná planéta, kde veci sú iné, ako majú byt. Je to vonkajší svet, kde všetko je cudzie, a preto vzbudzuje obavy. Aj stromy, aj tráva sú v nom iné, nehovoriac už o ludoch. Je to neznámy svet, pricom – a v tom je špecifikum dedinského vedomia – spoznávat tento cudzí vonkajší svet sa ani velmi nežiada. Takéto poznávanie sa považuje za cinnost márnu, neužitocnú z hladiska toho, co sa deje doma.
Odtialto pramení tradicný dedinský výsmech kníh, v ktorých sa spravidla o rodnej dedine nic nepíše, teda píše sa o comsi cudzom. Odtialto pramení prirodzené pohrdanie citatelmi kníh, v dedinskom chápaní povalacmi, ktorí sa snažia spoznat to, co netreba vediet. Namiesto toho aby radšej šli okopávat záhradu. Naozajstní dedincania okrem Biblie pravdepodobne nic necítali, pokým sa neobjavili casopisy typu Záhradkár alebo Bývanie, ktoré napokon priniesli to, co je užitocné aj pre dedinu.
Slováci sa chcú dozvediet co najviac o tom, co sa deje v ich dedine. V tomto smere je ich zvedavost nenásytná, no o udalosti vonkajšieho sveta v zásade nemajú až taký záujem. Ak sa, napríklad, niekto chystá stavat dom alebo si pokryl strechu novým materiálom ci, nedajbože, rozbil niekomu v krcme nos, ak najväcší dedinský ficúr Fero pomiloval netýkavku Ancu, všetky tieto udalosti vzbudia ten najsilnejší analytický a cisto praktický zᬠujem celej obciny, ktorý je neporovnatelný s akousi cisto abstraktnou vojnou alebo revolúciou. A to aj vtedy, ak revolúcia vypukne v susednej Viedni. Dokonca aj ked v dôsledku vojny do dediny prídu cudzí vojaci. Toto všetko sa stane až niekedy potom, a možno aj nie. Dôležité je cosi iné – Anca predtým nikoho nemala, a teraz, hla, odrazu zhrešila s Ferom. To je tá praktická téma, ktorá vyzýva ku konkrétnym cinom: neskúsime teraz aj my?
Slováci niežeby si neuvedomovali, že predvídat vojnu a príchod cudzích vojakov môže byt dokonca velmi užitocné. Uvedomujú si to. Veria však len vlastným ociam a vojna sa pre nich stane realitou až vtedy, ked sa objavia cudzie tanky. Mimochodom, to je jedno z vysvetlení, preco udalosti roku 1968 vyvolali u Slovákov taký šok.
Myslenie Slovákov je dedinsky konkrétne. Dejiny ich naucili, že na vonkajšie udalosti nemožno vplývat, preto ani nemá zmysel ich skúmat. Treba o nich vediet iba do takej miery, do akej preniknú do života dediny. Táto prirodzená ohranicenost dedinského myslenia spocíva v prostej zásade: až ked bude vojna, až vtedy zacneme plakat.
Najpodstatnejšou, aspon z môjho hladiska, zostáva otázka: co každý konkrétny Slovák považuje za svoju dedinu? Pritom nie je dôležité, že Banskú Bystricu alebo Bratislavu nazýva mestom a hrdo sa cíti byt mestským clovekom – vôbec nejde o to, ako to pomenuje. Dôležitá je otázka, ci pre tohto meštana je hranicou jeho dediny Bratislava, alebo, co je typickejšie, má ešte chalupu niekde na Myjave, kde je tiež jeho dedina. Nie taká ako Bratislava, ale aj to je jeho dedina. Jeho manželka má tiež svoju chalupu, ale už pri Zlatých Moravciach. Lenže tam už je takým istým cudzincom, ako jeho manželka na Myjave.
Alebo žeby Slovák považoval za svoju dedinu celú krajinu? No to už je štátnik! Osobne som takých ludí medzi politikmi videl málo. Prirodzene, tvária sa, že celá krajina je pre nich rodná dedina, všemožne sa usilujú votriet sa do priazne volicov, lenže v skutocnosti ich dedinský svet tvorí niekolko ostrovcekov, kde sa cítia byt doma.
Azda sa nájdu aj takí ludia, ktorí za svoju dedinu považujú celú Európu, ba dokonca celý svet. Jedného takého Slováka
z podobnej úchylky dávno podozrievam. Možno s ním akurát súcitit: ak považuje svet za nieco, co sa podobá na slovenskú dedinu, taký clovek musí denno-denne opätovne prichádzat o rozum a dopúštat sa nekonecných hlúpostí. Celý svet, bohužial, už nie je dedina, tým viac nie taká pekná ako slovenská.
Holubicí národ

Mierumilovnost Slovákov ocividne viedla k vzniku tohto slovného spojenia. Mne osobne hovorí málo – nikdy som nemal rád holuby, lebo som vyrastal v Moskve, kde tieto vtáky boli neodmyslitelnými obyvatelmi každého smetiska. Holub je teda pre mna špinavý tvor, co sa ku Slovákom vôbec nehodí.
Na zaciatok ilustrácia holubicej povahy. Stál som raz v rade
na hranicnom priechode Berg z rakúskej strany a nechtiac som bol svedkom malého medzinárodného konfliktu. Do vedlajšieho radu, vyhradeného pre nákladné autá a oddeleného od hlavnej cesty radom betónových stlpikov, omylom vošiel Rakúšan
na drahej limuzíne s mladou slecnou na prednom sedadle. Hned za ním prišiel kamión so slovenskou ešpézetkou a za ním vzápätí další.
Asi pätdesiatrocný Rakúšan spociatku sedel v aute a obzeral sa okolo seba, lebo ocividne sa nevyznacoval prenikavým umom. Ked mu napokon svitlo, že je zo všetkých strán obkolesený nákladnými autami, urazil sa na osud, vyskocil von z auta a zacal cosi nahlas kricat po nemecky najprv iba sám pre seba. Potom podišiel k slovenskému kamiónu, ktorý stál za ním, a krical ešte hlasnejšie, tentokrát už na šoféra. Pritom rozhadzoval rukami a vyzýval Slováka, aby sa zúcastnil dialógu.
Slovenský šofér zroloval okienko nákladiaku a s lahkou zvedavostou pozoroval Rakúšana z takmer dvojmetrovej výšky. Nevidel som, aký bol velký, ale jeho tvár bola pokojná a sugestívna.
Rakúšan zacal výrazne mávat rukami, naznacujúc, že Slovák musí vycúvat s kamiónom a pustit ho, hoci za kamiónom pribudli v rade ešte tri dalšie.
– Neexistuje, – odvetil Slovák, ohliadnuc sa za seba. – Chod sa najprv dohodnút hen s Turkami, aby vycúvali, a potom vycúvam ja.
Podotýkam, že Slovák toto všetko vysvetloval hysterickému Rakúšanovi rýdzou slovencinou, no napriek tomu Rakúšan všetko pochopil. A zacal Slováka zasypávat nadávkami, z ktorých som rozumel ja – aj šofér – slovám idiot a kretén.
A vtedy prišla holubicia reakcia šoféra kamiónu. Scervenel v tvári, zvýšil hlas a povedal Rakúšanovi:
– Co si to povedal? Ešte raz to povieš – a uvidíš, co ti urobím!
Rakúšan znova pochopil, odstúpil od kabínky kamiónu a pokracoval v nadávkach, ale už celkom nepresvedcivo a, bohvie preco, teraz už najmä smerom k dáme v svojom aute. Odrazu však ožil, akoby si spomenul na nieco dôležité, priskocil ku kabínke a zakrical na šoféra fistulou:
– Meciar!
Vyzeralo to tak, že po idiotoch a kreténoch slovo Meciar zostalo poslednou zbranou v jeho arzenáli.
Rad cakajúcich sa pohol a ja som musel íst dopredu, preto neviem, ako sa skoncila táto malá susedská potýcka. V pamäti mi zostal obraz slovenského šoféra, ktorý pokojne, bez námahy,
bez hysterických výkrikov a soptenia slúbil susedovi „nieco urobit“ tak solídne a presvedcivo, že ten okamžite pochopil.
Otázka, ci by Slovák splnil svoj slub, ked sa ešte nachádzal
na rakúskom území a závisel od pracovných víz, ktoré vydávajú Rakúšania, zostala navždy bez odpovede. Myslím, že skôr nie. Nejde však o to. Podstatné je, že „urobit nieco“ Rakúšanovi nebolo nutné, stacila mu „holubicia“ veta.
Slovenská mierumilovnost je základná crta, ktorá vysvetluje mnohé v dejinách i v súcasnosti Slovenska a Slovákov. Mám
na to svoju vlastnú teóriu. Zdá sa mi, že Slováci sa kedysi dávno zriekli zápasu o úrodné nížiny, ktorých obyvatelia ešte donedávna boli rozprávkovými bohácmi v porovnaní s horniakmi. Slováci zostali v horách a medzi vojnou a chudobou si zvolili chudobu. Blízko ležiace nížiny na juhu tak pripadli najmä Madarom a na severe Poliakom. Zatial co Slovákom zostali Vysoké Tatry a malebné, no nie velmi úrodné pahorkatiny.
Mierumilovnost Slovákov si netreba pliest so zbabelostou. Slováci nie sú zbabelí – sú ostražití, citliví na akékolvek zmeny v ich uzavretom dedinskom svete, ale dokážu sa efektívne, aj ked nenásilným spôsobom, postavit na odpor voci votrelcom. Nie sú však schopní expanzie a vpádov.
Dedinský cas

Neraz som si v duchu hovoril, že ludia na Slovensku sa správajú tak, akoby všetci doslova mali žit po osemsto rokov. Ci dokonca tisíc dvesto.
Slováci sa naozaj neponáhlajú, co cloveku, ktorý je vychovaný v trochu uponáhlanejších tradíciách, spôsobuje urcité problémy. Obcas sa totiž cítim ako clovek, ktorý uteká v dave pomaly a uvolnene krácajúcich ludí. Cas pre Slovákov plynie osobitne, po slovensky a nic s tým nenarobíš.
Doteraz ma vedia pobavit telefonické otázky typu: „Po obede ste u seba? Tak ja sa teda po obede zastavím.“ Znamená to, že pre spolubesedníka je pohodlné a prirodzené považovat ma za stálu konštantu pripomínajúcu útes, ktorá sa stále nachádza v kancelárii a caká nanho.
Obycajne zvyknem odpovedat otázkou, kedy bude „obed“ a kedy sa zacína „po obede“. Vtedy spolubesedníci prichádzajú
do pomykova, ci, nedajbože, nepovedali nieco nevhodné. Pricom chyba nie je v nich, ale vo mne, pretože som si ešte stále nezvykol na špecifickú slovenskú casovú jednotku zvanú „po obede“.
Zatial som si nedokázal zvyknút ani na to, že väcšina Slovákov pravidelne mešká na rokovania. Pravda, aj ja sám som sa naucil trochu meškat, ale stále mám z toho výcitky svedomia. Casto si pritom vybavujem v pamäti jedného nemeckého profesora, ktorý sa doslova zbláznil, ked ho vyslali ucit na kubánsku univerzitu Las Villas v meste Santa Clara – tam, kde som dva roky ucil aj ja. Po mesiaci života vo vilke kubánskej univerzitnej dediny nemecký profesor upadol do stavu búrlivej pomätenosti a so zverským revom zacal napádat všetkých návštevníkov, ktorí mu klopali na dvere. Onedlho za ním prišli ludia z velvyslanectva NDR a viac ho nikto nevidel. Preco? Lebo pedantná nemecká nátura nezniesla rovnako pedantnú, ale kubánsku zásadu, ktorá sa vyjadruje slovom manana, co znamená „zajtra“.
S nemeckým profesorom sa vlastne nic také zvláštne nestalo. On iba každý den chodil na katedru, kde mal prednášat sociálnu psychológiu, a skromne sa pýtal, kedy sa zacnú jeho prednášky. Každý den dostával jasnú, veselú a úprimnú kubánsku odpoved – prednášky sa zacnú manana. Nemec prišiel „zajtra“ a všetko sa opakovalo. Vysvetlovali mu, že manana pošlú list do Havany, aby získali povolenie zaplatit nemeckého prekladatela, ktorý mal tiež príst z Havany. O týžden sa ukázalo, že prekladatel zatial nemôže príst, lebo je zaneprázdnený. Uplynul další týžden, prekladatel sa už uvolnil, opät však nemohol príst, lebo sa, pre zmenu, pokazil univerzitný autobus, starý asi pätdesiat rokov. V chápaní administratívy univerzity tento starucký autobus predstavoval jediný spôsob, ako dopravit prekladatela celých dvesto kilometrov, ktoré oddelovali Santa Claru od Havany. A ked prekladatel neprišiel ani další týžden, Nemec sa pomiatol a zacal revat od zúfalstva.
Je príznacné, že Rusi so zásadou manana nachádzali spolocný jazyk hned od prvých dní. A iba tie najvytrvalejšie a najaktívnejšie ruské nátury nevydržali tropickú nenáhlivost Kubáncov a pohrúžili sa do búrlivého pitia, pricom nan casto zlákali aj ostrovanov nezvyknutých na drsný ruský alkoholizmus. „Hovoríš manana, dobre teda. Tu máš, nalejem ti za pohárik, vypiješ si, a budeme mat manana“.
Samozrejme, Slováci majú do Kubáncov, Latinoamericanov ci románskych národov, ako sú Španieli alebo Taliani, daleko.
Na Slovensku by sa nemecký profesor nezbláznil, ale pravdepodobne by sa velmi casto hneval.
Na Slovensku svojou nepresnostou hrešia najmä ludia z oblasti služieb, teda práve tí, co v zásade majú najmenšie právo meškat. Ak ste si kúpili nábytok, dokonca aj od zdanlivo solídnej firmy v centre mesta, a oznámili vám, že zajtra o jednej vám ho privezú, môžete si byt istí, že zajtra o jednej vám ho urcite neprivezú. Možno, o druhej alebo o štvrtej. A možno, o týžden.
Štvrthodinové meškanie sa na Slovensku za meškanie ani nepovažuje. Stáva sa, že niekto sa omešká o polhodinu alebo hodinu. Pritom však treba uznat, že zatelefonuje a ospravedlní sa. Nacas však chodia iba jednotlivci. Táto na Slovensku vzácna vlastnost je pre mna dôležitým ukazovatelom partnerovej úrovne. Tí, ktorí sú vždy presní, bývajú spravidla aj najprofesionálnejší a najspolahlivejší.
Podstata slovenskej nepresnosti v mojom chápaní je nepresnostou dedinských ludí, ktorí majú casu ovela viac než penazí, ba ešte viac ako práce. Preto cas, ci už vlastný alebo cudzí, sa nehodnotí tak prísne a nekompromisne, ako to majú vo zvyku obyvatelia velkých miest inde vo svete.
Väcšina Slovákov, bez toho aby si to uvedomovala, žije ešte podla cisto dedinskej schémy merania casu, kde presnost zásadne nie je nutná, ba, naopak, považuje sa za škodlivú. Ak má napríklad Pišta meniny a vecer zavolá kamarátov do krcmy, presný cas sa pravdepodobne vôbec neurcí. Cas – vecer, miesto – krcma. To je všetko, presnejšie vymedzenie nie je jednoducho potrebné. Presný cas odmeriava na dedine iba zvon na kostolnej zvonici. Ale ani na omšu nechodia všetci vcas. Ved kam sa podeje, nikam neujde.
Ak sa aj stanoví cas pre nejakú dôležitejšiu udalost, akou sú povedzme Pištove meniny – napríklad prácu, schôdzu, pracovné stretnutie –, potom v rámci jednej dediny je presnost opät zbytocná. Meškáš, no a co, ved si blízko. Ak je to súrne, vždy ta môžu zavolat. Všetko je blízko, hned poruke.
Viackrát som sa stretol s tým, že pre mnohých Slovákov je pres¬ nost ako kategória jednoducho nepochopitelná. Takéto nepochopenie môže demonštrovat clovek, ktorý sa už narodil v slovenskom meste a prežil v nom celý život. V tomto meste totiž plynie ešte dedinský cas.

Stavby na celý život
 
Predstavy Slovákov o case sa najnázornejšie prejavujú pri stavbe domov. Asi nikde vo svete sa nestavia tak pomaly.
Pred šiestimi rokmi sme si na Záhorí kúpili chatu. Postavil ju otec rodiny, tak ako takmer všetci Slováci, svojpomocne, preto sa celý proces stavby pretiahol na vela rokov. Dostavoval ju, už ked bol chorý, a ked ju napokon postavil, zomrel a zanechal ako dedicstvo dvom dospelým synom a vdove.
Synovia chceli autá, a nie chatu, na ktorej sa narobili tak, že dokonca aj mne sa žalovali na svoje tažké, budovaním chaty pokazené detstvo. Preto ju predali nám a ja som si roky nemohol zvyknút na to, že teraz je naša. Pred ocami som mal obraz nebohého, ktorý sa snažil, staval a staval, pokým neodišiel do lepšieho sveta, a plody jeho práce sa ocitli v cudzích rukách, lebo jeho deti ich krátkozrako zamenili za autá.
Od tých cias som však zacal pozornejšie sledovat, ako sa stavajú domy v našom okolí. Ukázalo sa, že nielen bývalý majitel našej chaty, ale aj všetci ostatní stavajú domy roky, ba celé desatrocia. Jeden sused vela rokov dokoncoval svoj dom a napokon sa donho nastahoval jeho syn. Lebo dom pre syna zacínali stavat možno vtedy, ked syn sotva zacal rozprávat. Raz, ked som bol unho na návšteve, velmi úctivo sa ospravedlnoval za to, že má v dome málo nábytku. Na nábytok ešte nie sú peniaze, povedal sused, sympatický, domácky založený muž, asi šestdesiatnik. Pocas rozhovoru však vyšlo najavo, že od miestneho urbariátu odkupuje susedný kúsok pozemku za šeststotisíc. Takže šeststotisíc na pozemok má, ale na nábytok už nie.
Zostal som ohromený a pozorne som sa nanho zahladel. Múdra, sympatická a dôstojná tvár zrelého muža, ktorý však, bohužial, nebude žit osemsto rokov. Naco mu je ten pozemok, spýtal som sa v duchu. Mimochodom, momentálne stavia garáž, hoci jednu už má pod domom. Garáž pôsobí solídne a vyzerá drahšia než jeho fiat.
Pozorne som sa rozhliadol na všetky strany a všade som videl to isté. Ludia mnohé roky stavali domy, prevažne vlastnými rukami, odopierali si vela vecí, a ked domy postavili, štastlivo zomierali. Kedy sa chystajú v týchto domoch žit? – kládol som si otázku, na ktorú som zatial nenašiel definitívnu odpoved. Predbežná odpoved znie: ked Slovák zacína stavat svoj Dom, cas sa prenho jednoducho zastaví. Proces stavby Domu považuje, ocividne,
za nieco posvätné, slávnostné, absolútne, nieco blízke k modlitbe, a teda dôležitejšie ako samotný výsledok, to jest hotový Dom. Lebo pre Slováka je Dom to najhlavnejšie. A jeho stavba je cinnost tak dôležitá, že casu na Dom je vždy tolko, kolko treba. Hoci aj celý život.
Rozprával som sa s mnohými Slovákmi a pokúšal som ich. A preco nepostavit dom z lahšieho materiálu? Povedzme z dreva. Alebo si kúpit montovaný nórsky dom, ktorý sa dá postavit
za dva mesiace.
Najlepšie mi na to odpovedal jeden môj známy, mladý podnikatel. Povedal:
– Co si, ved by ma otec vyhnal z dediny, keby som si nieco také postavil. Všetci si myslia, že nic nie je nad tehlu. Vieš, kolko padne na také domy tehly a betónu? Raz ich bude niekto musiet odpálit vodíkovou bombou.
Najviac mi utkvela veta – „nic nie je nad tehlu“. Vidí sa mi, že som sa napokon dopátral príciny takejto vášnivej oddanosti Slovákov tehle popri tom, že na svete existuje množstvo iných materiálov. Ide o to, že tehlový dom dakedy potom bude možné rozobrat a tehly znovu využit.
Kto bude rozoberat a opät využívat tehly, „nad ktoré nic nie je“, Slováka nezaujíma. Ocividne to nebudú tí, ktorí stavali. Bolo by lákavé pripísat túto obetavú potrebu kapitálovej výstavby silným rodinným tradíciám Slovákov, ale podla môjho názoru to nie je celkom tak.
Slováci tým, že stavajú sami pre seba, považujú za normálne, prijatelné a nevyhnutné, z pohladu vlastného štastia, stavat svoj Dom dlhé roky a vkladat do tejto stavby všetky zarobené peniaze. Lebo Dom je pre Slováka všetkým. A dokonca aj ked sa to podarí až na prahu staroby, pocity radosti a štastia, ktoré Slováci prežívajú v procese tvorby Domu, dávajú ich životu hlavný zmysel. Aj ked všetci svorne budú tvrdit, že je to otrocina.
Slováci sú vo vyššej miere domácky založený národ a v tomto prevyšujú mnohých svojich susedov. Keby niekto pátral hlbšie, odhalil by, že Dom, napriek svojej pohanskej podstate, je pre Slováka hlavným náboženským symbolom, dôležitejším než abstraktné cirkevné svätyne.
Predstavy o priestore. Malacky – Slovenská Sibír

Dost dlho som sa pokúšal pochopit, co pre Slováka znamenajú pojmy „daleko“ a „blízko“. Zacnem historkou o dedovi našej kolegyne. Tento clovek prežil celý svoj život na dedine vzdialenej dvadsatštyri kilometrov od Prešova, kam obcas chodieval. Trochu dalej sa dostal iba raz v živote, ked bol na vojencine nedaleko Vysokých Tatier.
Slováci sú domasedi, mimochodom, tak ako všetci dedinskí ludia. Prirodzene, aj oni sa denne pohybujú nielen v ohranicenom priestore rodnej dediny. Vzdialenosti však doposial merajú
na základe klasických dedinských predstáv. Blízko je to, co je vedla domu. Všetko ostatné je viac-menej daleko.
Živý príklad: existujú železnice a dialnice. Prakticky takmer každá slovenská rodina má auto, ale Malacky vzdialené pätnást minút jazdy od Bratislavy zostávajú pre Slovákov, ktorí žijú v hlavnom meste Slovenska, rovnako daleko ako kedysi. Ešte dalej je Bratislava pre tých Malacanov, ktorí tam žijú trvalo a nedochádzajú do hlavného mesta do práce.
Rád by som teraz dal citatelom jeden môj oblúbený test. Menší, nie velmi drahý rodinný dom na okraji Bratislavy, napríklad v Dúbravke, stojí povedzme štyri milióny. Je to nieco, o com snívajú skoro všetci obyvatelia dúbravských panelákov. Rovnaký dom v Malackách stojí skoro dvakrát menej, ciže dva milióny
a nieco. To už je takmer tolko, kolko stojí v Dúbravke štvorizbový byt. Otázka znie: preco obyvatelia bytov v Dúbravke, odkial je do Malaciek autom po dialnici iba desat minút, nepredajú svoje byty a namiesto nich si nekúpia alebo nepostavia domy v Malackách? V mestecku, ktoré je tiché, pokojné, kde je zelen, lepšie životné prostredie a to najhlavnejšie – dialnica, volná v akúkolvek rocnú dobu. Stací len, aby clovek nasadol do auta, a o desat minút sa ocitne tam, kde býval predtým, teda v Dúbravke, odkial je do centra autom dalších desat minút.
Tento test som dal niekolkým ludom. Ich prvá spontánna reakcia bola: Malacky sú daleko. Pýtam sa ich: a potom co taký Pezinok, ktorý je bližšie iba o niekolko kilometrov, ale casovo minimálne jeden a polkrát dalej, lebo sa musí íst cez celú Racu po úzkej ceste plnej áut? Aj ten je daleko? Nie, zaujímavé, Pezinok z akýchsi dôvodov už nie je tak daleko. Pezinok je ako Bratislava. Pezinok je mesto. Ale Malacky sú dedina.
Toto všetko nie sú iba slová. Ceny domov a bytov v Pezinku sú len o nieco nižšie ako v Bratislave, co nesporne potvrdzuje jeho prestíž ako mesta.
Ostatné odpovede na môj test sa niesli približne v takomto duchu: to máme každý den dochádzat? Kolko penazí zožerie benzín? Malacky sú dedina, a my z mesta, tam vždy budeme iba cudzinci. Pre deti tam nie sú dobré školy. Co na to povie rodina, ak my, Bratislavcania, sa prestahujeme do takého zapadákova? – citatelov z Malaciek láskavo prosím, aby sa neurážali. Malacky nepovažujem za zapadákov, naopak, z môjho pohladu je to sympatické mestecko.
K týmto odpovediam sa ešte vrátime. Teraz si však ozrejmime hlavnú odpoved: Malacky sú daleko – takto Slováci jednohlasne hodnotia dvadsatpätkilometrovú vzdialenost po dialnici.
Ked som robil tento svoj malý výskum, snažil som sa obhájit svoju pravdu. Prirodzene, ako cloveku, ktorý do svojho tridsiateho prvého roku života strávil denne celé hodiny v moskovských dopravných prostriedkoch, ktorý iba na aute najazdil milión a lietadlom nalietal nespocetne vela kilometrov, sa mi Malacky nezdajú daleko. Domasedom Slovákom – áno. V poriadku, uvediem však absolútne argumenty, ktoré z môjho hladiska hovoria v prospech života v Malackách.
Argumentoval som takto: povedzme, že niekto má dom v Dúbravke, ktorý stojí štyri milióny. Keby ho vymenil za rovnaký v Malackách, clovek, ktorý dostáva priemernú mesacnú mzdu na Slovensku 10 000 korún, sa stáva bohácom. V rukách drží kapitál
2 000 000 korún, ktorý sa rovná cistej mzde za dvadsat rokov! Toto mu nielenže vystací na benzín, ale aj na auto. A ešte mu v rukách zostane kapitál, ktorý môže investovat a dostávat zisk. Teda prakticky tým, že sa raz prestahuje, prudko zvýši svoje spolocenské postavenie a svoje možnosti.
Moje argumenty, ktoré zneli tak lákavo, nemali absolútne žiadny úcinok. A co budeme v Malackách robit? – taká bola všeobecná odpoved, z ktorej vyplýval jasný záver: Malacky sú len
pre Malacanov. Ostatní tam nebudú štastní ani vtedy, ak budú mat peniaze. Ked to rozšírime na: Trnava je len pre Trnavcanov, Nitra pre Nitrancanov atd. –, dostaneme plastický obraz slovenskej mentality, ktorá je doteraz stovkami nitiek priviazaná k rodnej dedine.
Iba Bratislava je pre všetkých, presnejšie, pre tých najúspešnejších, pre štastlivcov. V Bratislave sa každý aklimatizuje, nikto tu nie je cudzí, dokonca ani macedónski Albánci, ktorí si, nevedno preco, stihli „kúpit“ polovicu starého mesta. Lebo Bratislava je hlavné mesto, kam všetci prišli len nedávno, a pôvodných Prešporákov tu treba hladat lupou.
Vrátme sa ešte naspät k peniazom a k našej, z môjho pohladu, mimoriadne výhodnej a prostej ako piesen komercnej operácii dostupnej každému Bratislavcanovi, ktorého vlastníctvo dosahuje hodnotu štyroch miliónov. Iba poznamenám, že podla mojich pozorovaní takýchto ludí vôbec nie je málo. Dokonca aj ked priemerný Bratislavcan, ktorý žije v paneláku a sám seba celkom úprimne považuje za chudobného, pozbiera dohromady všetky svoje chaty, chalupy, záhrady, garáže, k tomu pridá byt a nekúpi si auto nevyhnutne za pol milióna, ale ojazdené za stotisíc, velmi lahko nahromadí vytúžené štyri milióny. A môže si pekne-krásne žit v Malackách, ba dokonca ani nemusí pracovat. Môže, ale nechce.
Nebudeme teraz porovnávat, ako by sa v podobnej situácii zachovali Rusi, Americania alebo Nemci. Nebolo by to korektné porovnanie – Boh ich nemiluje tak velmi ako Slovákov, a preto sa nikdy neocitnú v takej velkorysej situácii. Ak sa však v nej nebodaj ocitnú, nepochybujem o tom, že sa ju poponáhlajú využit.
Aj ked musím priznat, že slovenský vztah k priestoru som Moskovcanom nikdy nedokázal súvislo a vierohodne vysvetlit, hoci som sa o to niekolkokrát pokúšal.
Moskovcan v zásade nerozumie slovenskému postoju: akéže sú Malacky dedina, ked za desat minút autom si v meste a za dvadsat sa ocitneš v centre? Akéže problémy so školou? Deti sa budú dovážat do Bratislavy. Moskovcan by nikdy neuveril logike slovenského uvažovania. Jeho vztah k priestoru je totiž diametrálne odlišný. Priestor hodnotí abstraktne a pragmaticky. Slovák – velmi konkrétne a tradicne dedinsky.
Slováci, napríklad, väcšinou jazdia vždy tou najkratšou cestou a neberú do úvahy rýchlost presunu z bodu A do bodu B. To, co je pre mna ako bývalého Moskovcana celkom prirodzené – obíst centrum Bratislavy dialnicným obchvatom cez Petržalku, teda íst o niekolko kilometrov viac, zato rýchlejšie a uvolnene –, je pre Bratislavcanov celkom neprirodzené. Radšej budú jazdit cez centrum, lebo tak je to kratšie a zdá sa im to úspornejšie a rýchlejšie.
To isté sa dá aplikovat aj na cesty na väcšie vzdialenosti. Spravidla sa zvolí tá najkratšia cesta, ale nie tá najrýchlejšia a najbezpecnejšia. Po tejto najkratšej ceste Slovák jazdí roky – nemá sklony vyskúšat aj iné varianty. Akoby sa doslova bál každého kilometra navyše.
Slovenské predstavy o priestore pravdepodobne zostanú pre mna záhadou na celý život. Mám také podozrenie, že tieto predstavy sa držia ani nie tak na možnosti reálne prekonat daný priestor, ako na cisto konkrétnych vizuálnych obrazoch. Daleko je to, co je za riekou, za horou, za lesom. To, co oko nevidí. Všeobecne povedané, to, co je na našej strane rieky, je blízko, ale na druhej strane je už nieco celkom iné, teda daleko. Aj ked rieka môže byt široká iba pät metrov.
Raz som sa asi pätnást minút nevedel dohodnút so susedom na chate, ked som mu spomínal jeden stupavský obchod. Sused tvrdohlavo odmietal pochopit a tvrdil, že v Stupave taký obchod nie je. Až ked som mu celkom presne opísal budovu a miesto, plesol sa po cele a povedal: „Ale ved to je v Máste!“
Nezasväteným malé vysvetlenie: Mást, ako už teraz viem aj ja, je cast Stupavy, ktorá sa zacína za tabulkou s oznacením Mást, umiestnenej asi sto metrov od Stupavskej pobocky sporitelne, teda v mojom chápaní priamo uprostred mestecka. Ale iba pre mna je to tabulka. Pre miestnych obyvatelov je Mást doteraz klúcovým pojmom.
Až potom mi napadlo, že zrejme ešte donedávna boli Stupava a Mást dve rozdielne obce. Dodnes sú možno ciastocne izolované, lebo Mást má svoj kostol.
Zvláštnosti slovenského vztahu k priestoru sa v plnom rozsahu prenášajú aj na mestá. Náš panelák sa nachádza v Karlovej Vsi a približne dvesto metrov od neho ležia na kopci Dlhé diely, to však už je celkom iné sídlisko. Nezasvätení tomu nerozumejú a mysleniu cudzincov je to už celkom neprístupné. Všetci naši hostia, ci už z Ruska alebo iných krajín, pochybovacne krútili hlavou, ked som sa im pokúšal vysvetlit, že ide o dve rôzne sídliská. Kdesi v hlbke svojej duše si ocividne mysleli, že si to, ako býva spisovatelským zvykom, iba vymýšlam. Nepochopili to hlavné – celá podstata spocíva v kopci. Karlova Ves, tak ako sa patrí na slovenskú dedinu, sa nachádza v doline, a Dlhé diely sú postavené na kopci, i ked nevysokom. A vršok Dlhých dielov, na ktorom sa zacína ulica Hany Melickovej, oddeluje dve rôzne lokality. Pricom, aj ked ide len o dvesto metrov, ceny za byty v Karlovej Vsi a na Dlhých dieloch sa mierne líšia.
Urobme teda záver: celá záležitost nespocíva v metroch, ale
v tom, ako Slováci tieto metre chápu. A chápu ich úplne po svojom.
Pekná slama, co trcí z cižiem

Bratislava je na Slovensku jediné mesto, ktoré zodpovedá jednému z hlavných rozdielov medzi mestom a dedinou. Konkrétne ide o to, že v meste sú ludia anonymní, ich správanie sa odvíja
od základného mestského pocitu: nepoznám nikoho a nikto nepozná mna. Ostatné slovenské mestá, z hladiska sociálnej psychológie, sú zatial skôr dedinami, co si ich obyvatelia neuvedomujú.
Dokonca aj také Košice s obnovenými a už zvädnutými fasádami tiež pripomínajú skôr dedinu ako mesto. Dokázat to nie je zložité. Stací zájst do Košíc a spýtat sa miestnych obyvatelov na zneužívanie moci miestnymi orgánmi, najmä tými minulými, ktorých sa už netreba bát. Hocikto vám ochotne porozpráva všetko alebo takmer všetko. Rozpovie vášnivo, s trpkostou v hlase.
V Bratislave si na túto tému vypocujete ovela menej a v celkom inej modalite. Hoci aj tu je to so zneužívaním moci všetko v poriadku. Bratislavcan väcšinou však nechce tak detailne ako Košican vediet, kto si co na magistráte nakradol, a neberie to ako udalost svojho života. Bratislavcan prijal mestskú konvenciu anonymity za svoju a šíri ju na všetkých obyvatelov mesta. Vrátane mestských orgánov. Že sa na magistráte kradne? Co sa dá robit, vždy sa kradlo a vždy bude. Co s tým mám ja, najmä ak nemám šancu sa k nim pripojit? Toto už je cisto mestský postoj.
Napriek tomu, Slováci väcšinou túžia byt mestskými ludmi. Mesto znamená prestíž, mesto poskytuje nové možnosti, mesto, to je zábava. Slováci by sa v súcasnosti mohli charakterizovat ako dedinský národ, ktorý hlavou už vliezol do úzkej mestskej brány, väcšina tela však zatial zostáva na dedine. Dokonca aj v Bratislave sa mestská anonymita objavila iba celkom nedávno. Pred druhou svetovou vojnou bola Bratislava malebným útulným rakúsko-madarsko-slovenským predmestím Viedne, teda tiež dedinou. Aj ked medzinárodnou.
Za pätdesiat povojnových rokov sa tu pocet obyvatelov niekolkonásobne zvýšil, pricom všetci pristahovalci prichádzali z dedín. Z velkej casti sa z nich stali prví slovenskí mestskí obyvatelia v pravom zmysle tohto slova. Prirodzene, nestali sa nimi oni, ale ich deti a vnuci. „Prvodobyvatelia“ Bratislavy, dnes ludia pokrocilého veku, zostali ludmi dediny spolu so svojimi tradicnými stretnutiami rodákov a spolužiakov a s neporušenými zväzkami s rodnými dedinami. Ich deti sa už urbanizovali a ich vnukov, teda generáciu súcasných bratislavských stredoškolákov, možno právom oznacit za cistých meštanov.
Za špecifikum slovenskej premeny dedinských ludí na mestských považujem plynulost a nenáhlivost tejto transformácie napriek všetkým historickým kataklizmám. Dejiny na Slovákov tlacili zo všetkých síl, komunisti úderným tempom budovali priemyselné panelákové mestá, ktorými prepchali celé Považie a velkú cast východného Slovenska.
Aj napriek silnému tlaku okolností, slovenskí rolníci, i ked boli prinútení zmenit sa na robotníkov vyrábajúcich delostrelecké nábojnice v Považskej Bystrici alebo tanky v Martine, duchovne zo svojich dedín neodišli a výrobu tankov pojali ako nový druh sedliackej cinnosti. Aj vtedy, ked cast z nich sa prestahovala na sídliská, ktoré zrazu všade povyrastali, Slováci v duši zostali sedliakmi, a práve to ich zachránilo pred zmenou na lumpen-proletariát.
Dejiny európskych krajín sú bohaté na takéto zmeny, bohaté
na ne je aj Rusko. Rolníci sa odrazu menia na robotníkov, a tí predstavujú v prvej a druhej generácii ludí neštastných, vytrhnutých zo svojich korenov, ktorých tak s oblubou vykresloval francúzsky klasik-naturalista Emile Zola.
Slovenská urbanizácia zatial pôsobí celkom idylickým dojmom. Otec, ktorý sa narodil na dedine, v mladosti študoval
na univerzite a stal sa z neho docent. Jeho dcéra sa už narodila v Bratislave, tiež skoncila univerzitu a stala sa profesorkou. Vnuci sa nepohnú od internetu a ucia sa po anglicky.
Toto je ukážkový vzor. Prirodzene, nie všade to bolo takto. Pre európsku urbanizáciu platí skôr iná drsná schéma: otec, schudobnelý rolník, prichádza do mesta za prácou do fabriky, stáva sa z neho ožran, z dcéry vyrastá prostitútka, a syn sa mení na zlodeja. Na Slovensku sa, naštastie, táto štandardná schéma neuskutocnila. Preco? Lebo Slovensko bolo a zostáva zdravou dedinou a zdravý dedinský prvok v nej doposial prevláda. Preto, aj ked Slováci prichádzali pracovat do fabriky a dokonca sa stahovali na sídliská v Žiline alebo v Ružomberku, dušou nadalej zostávali v svojej dedine, hoci túto dedinu ktosi silnejší naucil vyrábat chemické výrobky ci papier.
Posun do mesta Slováci pritom jednoznacne považujú
za pohyb smerom hore po sociálnom rebrícku. Tí, co zostali v dedinách, na novopecených meštanov hladia zdola nahor. Bratislavcanov však, ktovie preco, svorne nemajú v láske.
Mám v svojej knižnici knihu ruského cestovatela, zakladatela vlastnej školy prežitia a Moskovcana. Prvým prikázaním tejto knihy sa stala rada: nikdy, za žiadnych okolností sa nepriznávaj, že si z Moskvy. V drsných ruských podmienkach takéto priznanie môže mat velmi nepríjemné následky. Môžeš dostat po papuli už iba za to, že si z Moskvy. Sám autor knihy sa predstavoval vždy ako obyvatel Krasnogorska – miest s podobným názvom je v Rusku neúrekom. Kniha dalej obsahovala rady, že sa treba obliekat ako všetci, chodit ako všetci, jest to, co jedia všetci, a zo všetkých síl sa usilovat splynút s miestnymi obyvatelmi.
Slováci nemajú Bratislavcanov v láske zrejme z rovnakých dôvodov ako Rusi Moskovcanov. Bratislavcania sú bohatší, nafúkaní a snobi, majú vela z toho, co nemáme my, provincní ludia. A najmä, ku všetkému prichádzajú lahko, akoby zadarmo, lebo stoja pri válovoch a pri moci, a tam, v Bratislave, rozhodujú o tom, co máme robit, aj ked našim veciam vôbec nerozumejú.
Za slovenské špecifikum hraniciace s paradoxom možno považovat takýto fakt: tým, že Slováci nemajú Bratislavcanov v láske, akoby odmietali sami seba, lebo, znova zopakujem, Bratislavcania sú zatial väcšinou rovnakí dedinskí ludia ako tí, co ich nemajú radi.
A naopak, platí, že hned ako sa Slováci prestahujú do Bratislavy, snažia sa co najrýchlejšie si povyberat slamu z topánok. Majú tendenciu správat sa blahosklonne voci rodnej dedine – je to istý snobizmus „cerstvo upecených“ meštanov. Avšak táto povýšeneckost nikdy neprechádza do opovrhovania ci dokonca pohrdania vlastnými dedinskými korenmi, co je velakrát príznacné pre mnohé slovanské národy.

Ako Slováci pracujú

Casto som sa stretával s tým, že Slováci sami seba oznacujú za pracovitý národ. Môj postoj k uvedenému výroku je v zásade pozitívny. Na základe vlastnej skúsenosti s ním súhlasím, Slovákov by som tiež oznacil za pracovitých, aj ked s istými výhradami.
Zacnime tým, že v mojom chápaní existuje vela národov, ktorých Pánboh pracovitostou ako potrebou ustavicnej, uvedomelej a kvalitnej práce jednoducho neobdaril. K týmto národom zaradujem aj Rusov, a to i napriek ocividným výsledkom cinnosti mnohých pokolení Rusov v podobe obrovských teritoriálnych výdobytkov, kozmických rakiet, kolosálneho vojenského poten¬ ciálu a množstva iných tvorivých vynálezov, ktoré nie sú dostupné iným národom. Všetko to, co sa dosiahlo, je hmatatelné a velké, nie je však výsledkom ruskej pracovitosti.
Rusi radi pracujú a dokážu pracovat iba v urcitých podmienkach. Ruská pracovitost, to je bud explózia tvorivosti, alebo šturmovcina, hrdinský cin, alebo surové, cisto otrocké donútenie k práci.
Pracovitost v mojom ponímaní je vlastná nielen Slovákom, ale aj mnohým iným európskym národom. Na prvé miesto sa priam pýtajú Nemci alebo Švajciari, o ktorých pracovitosti nikto nebude pochybovat. Mimoriadne pracovité sú škandinávske národy.
Na Slovensku je málo známe to, co vie napríklad každý Dán. Konkrétne, že ak existuje výber najat si na prácu Nemca alebo Dána, potom Nemci v severných oblastiach krajiny, ktoré hranicía s Dánskom, si najímajú Dánov. Považujú ich za poriadnejších a pracovitejších, než sú oni sami.
Pritom Nemci Dánov nemajú v láske, a Dáni Nemcov nemajú radi ešte väcšmi. Susedia v Európe a všeobecne vo svete z neznámych dôvodov nie sú naklonení k priatelským vztahom,
bez ohladu na všetky kvetnaté frázy na túto tému.
Samozrejme, Slováci nie sú ani Švajciari, ani Nemci, tým viac Dáni. Slovenská pracovitost je pojem dost relatívny. Ak je, napríklad, rec o vlastnom dome, vtedy sa pracovitost Slováka blíži k tomu najvyššiemu hodnoteniu. Ked Slovák zušlachtuje svoj dom, byt alebo záhradku, jeho pracovitost je neobmedzená, pracuje s radostou a vôbec nehladí na cas.
Ak však ide o nájomnú prácu, vtedy je Slovák pracovitý už podstatne menej. Na základe vlastnej skúsenosti môžem povedat, že v oblasti mne blízkej, teda vo vydavatelskej a mediálnej, v Bratislave zastihnem ludí na ich pracovných miestach a môžem sa
s nimi o niecom dohodnút v intervale od deviatej do jedenástej. Toto je cas ich hlavnej pracovnej aktivity, vtedy sa riešia hlavné problémy.
O jedenástej prichádza cas obeda, ktorý sa predlži približne
do pol druhej. Z uvedeného nevyplýva, že by Slováci trávili
na obede dve a pol hodiny. Vôbec nie. Môžu sa naobedovat už
za polhodinu, ale dve a pol hodiny budú nadalej zotrvávat v poobednajšej sieste, vysvetlujúc to tým, že teraz aj tak nikoho niet, lebo všetci sú na obede.
Druhé obdobie pracovnej aktivity nastáva o pol druhej a je podstatne kratšie ako prvé. Dá sa povedat, že trvá asi hodinu, nanajvýš poldruha hodiny. Lebo už o pol tretej obyvatelia bratislavských kancelárií zacínajú netrpezlivo pokukávat na ho¬ dinky, cakajú, kedy padla, a sú naladení riešit všetky vaše problémy až zajtra. Prirodzene, od pol tretej Slováci nielen cakajú, popri tom aj pracujú, ale už netrpezlivo, s vidinou konca pracovného dna. Uvedené sa v plnej miere netýka vedúcich alebo manažérov – títo ludia nevyhnutne musia byt aktívnejší, lebo ich tlacia úlohy, ktoré treba riešit.
Slovákov v práci charakterizuje najmä nenáhlivost, spojená
so svedomitostou a lojalitou vo vztahu k svojmu zamestnávatelovi. To je nieco, co sa mi velmi páci, s cím som sa osobne, okrem Slovenska, stretol iba velmi zriedkavo. Medzi Slovákom zamestnávatelom a zamestnancom sa uzatvára akási dohoda, casto neverbálna: za tolko a tolko penazí urobíš tolko a tolko práce. Nejde o zmluvu právnickú, ale morálnu, ktorá je postavená výlucne na svedomí a zvycajne sa aj dodržiava.
Historicky sa veci vyvinuli tak, že pre Slováka je typickejšie predávat svoj pracovný cas ako výsledok vlastnej práce. Preto
na pracovisku je prenho charakteristická psychológia podriadeného, pricom nezáleží, ci ide o vrátnika alebo ministra. Dôstojného, svedomitého, príjemného v komunikácii, ktorý však napriek tomu neberie na seba zodpovednost za výslednú podobu cinnosti. Podriadeného, ktorý sa neponáhla, aby sa stal vedúcim.
Bol som prekvapený skutocnostou, že slovenskí remeselníci vypocítavajú cenu svojej práce, vychádzajúc z pracovného casu, a nie z toho, co sa v konecnom dôsledku urobí. Ked som si najímal tesárov z Trnavy, povedali mi sumu za hodinu práce, cím ma zahnali do slepej ulicky. Odkial mám vediet, kolko urobíte
za hodinu? – spýtal som sa, cím som zase ja zahnal do slepej ulicky pracovitých, sympatických a svedomitých trnavských tesárov. Naivne totiž vychádzali z toho, že ked som sa ich už raz rozhodol najat, potom musím poznat aj výkonnostnú normu ich práce rovnako dobre ako Trnavcania.
Najat si ruského remeselníka, ktorého budete platit od hodiny, je nemyslitelné. Bude akurát sediet, popíjat vodku a dožadovat sa, aby mu za tento cas platili. Pricom cloveka, ktorý si ho najme, bude považovat za totálneho idiota.
S trnavskými tesármi sme sa napokon dohodli a svoju prácu odviedli velmi slušne, i ked, prirodzene, pracovali dlhšie, ako sa plánovalo. Preto aj robota vyšla o nieco viac, ako sme sa dohodli. V dôsledku objektívnych prícin sa práce ukázalo viac, než sa pôvodne zdalo.
Moje pokusy dohodnút sa s majstrami na cene ich práce nezávisle od pracovného casu sa stretli s nepochopením. Slováci odmietajú uvedomit si to, co sa mne zdá celkom prosté a jasné: ako dlho bude robit svoju prácu, to je cisto jeho vec. Podobne ako ani ja nemôžem žiadat od svojich citatelov viac penazí len preto, že som nejakú knihu písal dlhšie než zvycajne, tak ani tesári ma nemusia zatažovat svojím casovým harmonogramom.
Napriek tomu, tesári nástojili na svojej zásade hodinovej mzdy. Nepochopil som to hned, lebo ked sa so mnou dohovárali, súhlasne prikyvovali hlavami, pritakávali: áno, oni vedia, že sa teraz dohadujeme o cene za prácu. Potom však nasledovalo hlavné: bude to urobené za tolko a tolko dní, teda chcú tolko a tolko. A ked sa dní ukáže viac, vtedy bude aj viac penazí. Prirodzene, dní aj penazí sa ukázalo napokon viac.
Slabou stránkou slovenskej pracovitosti je, že Slovák, ktorého najali na prácu, iba neochotne berie na seba zodpovednost
za konecný výsledok. Slovák sa teda považuje za výrobný nástroj, pricom nástroj dobrý, poslušný a svedomitý, ktorý nájomca môže používat podla jeho kvalifikácie. Napriek tomu, konecná zodpovednost za to, ci dom náhodou nespadne, v chápaní Slováka neleží na stavbárovi, ale na majitelovi domu.
Slovenský robotník tradicne ocakáva, že nad ním bude stát gazda a dozerat na kvalitu jeho práce. Ak nad ním gazda nestojí, potom to nie je ozajstný gazda, a tak kvalita nie je prenho až taká dôležitá. A vtedy sa práca dá trochu aj odflinknút.
Ked som najal partiu murárov, aby nám vykachlickovali kuchynu a kúpelnu, dopustil som sa klasickej chyby – nestál som nad murármi celý den a nedozeral som na nich. Výsledkom toho bolo, že o niekolko mesiacov kachlicky zacali odpadávat – murári ma nepovažovali za seriózneho gazdu a robotu sfušovali.
Slovák je dobrý robotník pri dobrom majstrovi, ktorý nad ním stojí a dodáva mu pocit istoty, že nekvalitnú prácu neprijme a vráti mu ju prerobit. Navyše, celá pracovná psychológia Slováka je vybudovaná na prítomnosti takéhoto majstra. Ak reálne chýba, treba si ho vymysliet alebo Slovák si ho vymyslí sám.
Väcšina Slovákov sa však neponáhla, aby sa stala majstrami. Velmi vysoko si cenia svoj pokoj, pohodu a nemajú radi zodpovednost. Preto pracujú pomaly, uvážlivo, spoliehajúc sa na gazdu alebo majstra, ktorý si ich najal, a ustavicne si overujú, ci náhodou neprerobia, ci za hodinu nevyrobili volaco navyše za dohodnutých dvesto korún.
Vyrobit za hodinu dvakrát viac a dostat dvakrát viac väcšina Slovákov nechce. Proti štyristo korunám namiesto dvesto by síce nikto nic nenamietal, nie však za takú krutú cenu. Slovák si vysoko cení svoj pracovný komfort a dokáže sa uspokojit s málom.
Väcšine Slovákov je zatial nedostupná podnikatelská logika: ak budem pracovat rýchlejšie a kvalitnejšie, potom sa o tom bude aj vediet, získam meno a znacku, viac objednávok, a teda aj viac penazí, za ktoré môžem najat iných dobrých remeselníkov a ešte viac posilnit svoju znacku. Výsledkom toho budem lepší než ostatní a neskôr budem prvý.
Slováci nechcú byt lepší než ostatní, chcú byt ako všetci ostatní. Alebo aspon nie horší než ostatní. Nechcú byt prví, chcú zotrvat v útulnom a bezpecnom strede, kde hoci peniaze netecú prúdom, ale aspon po celý cas kvapkajú.

SLOVENSKÁ ELITA
Co je to elita

Najprv nieco o samotnom slove elita vo vztahu k Slovensku a Slovákom. Pod týmto slovom nebudeme rozumiet najbohatších ludí, teda privatizérov, ktorí dnes síce peniaze majú, ale zajtra už nemusia. Tým viac nie politikov, ktorých moc je na Slovensku ešte efemérnejšia než peniaze privatizérov. Elita je najrozumnejšia, najcielavedomejšia a najcinorodejšia cast spolocnosti, ktorá nie vždy vzniká v podobe organizovanej skupiny. Najcastejšie sú to elitní jedinci. Elita býva casto roztrúsená v rôznych spolocenských vrstvách tak ako zlaté kúsky v rude. Ozajstná elita spolocnosti sa dá rozpoznat nie podla slov, ale podla cinov zasluhujúcich si úctu, uznanie, dokonca istý obdiv spoluobcanov.
Jestvujú pritom pocetné sociálne skupiny, ktoré sa sami považujú za elitu. V súcasnosti je to na Slovensku štandardný okruh – politici, velkopodnikatelia, bankári, právnici, ludia z médií plus, pre súcasnú Európu trochu neštandardne, duchovní predstavitelia. Existujú taktiež ludia, ktorých okolie má sklony považovat za elitu – známe osobnosti, pocínajúc športovcami až po naivnú missku, ktorá na okamih zažiarila svojou chutnou tvárickou na obrazovke. Skutocná elita sú však tí ludia, ktorí reálne udávajú spolocnosti smer a hýbu nou dopredu. Bez toho žeby som nejako osobitne kategorizoval, chcel by som sa podelit o svoje dojmy zo slovenskej elity, tak ako ju vnímam ja.
Model „dobrý starosta“

V mojom chápaní sú to najlepší predstavitelia moci a politiky na Slovensku a doposial ich je dost. Pravdepodobne, sa to dá vysvetlit doteraz živými obcinovými princípmi života a velmi starou obcinovou demokraciou, ktorá sa na Slovensku dodnes zachovala a úplne sa nerozpustila v mestskej odcudzenosti a anonymite.
Dobrý starosta zvykne byt vždy na ociach, vždy o všetkom a všetkých vie, ludia tiež o nom vždy všetko vedia a samotné podmienky obcinového života ho nútia k tomu, aby bol spravodlivý. Túto spravodlivost mu obcina opláca podporou, ktorá sa obcas odovzdáva z generácie na generáciu.
Dobrý starosta sa spravidla nesnaží vyšplhat až na samý vrchol. Je dobrý práve preto, že za životný ciel si zvolil službu vlastnej obcine, a nie cestu hore. Model dobrého starostu sa pritom môže rozšírit na celú krajinu, ak krajinu budeme chápat ako obec. Ak by sa niekto seriózne zaoberal predstavami ludí o najväcšom slovenskom politikovi porevolucného obdobia Vladimírovi Meciarovi, lahko by vycítil, že Meciar pre svojich stúpencov je práve takýmto starostom, ktorý si Slovensko predstavuje ako nieco, co sa zásadne nelíši od ich obce. Nieco ako Horná Dolná, ale ovela väcšie.
Model „dobrý farár“

Takýchto ludí je neporovnatelne menej ako dobrých starostov a nemusia to byt vždy knazi. Sú to lídri v oblasti emócií, predstáv, ktorí udávajú smer duchovnému životu národa. Pre navonok patriarchálnu a idylickú katolícku slovenskú dedinu je celkom prirodzené, ak toto postavenie patrí naozaj dobrému a oblúbenému dedinskému farárovi. Takýto duchovný otec býva vždy predmetom hrdosti spoluobcanov a velkej závisti obyvatelov susedných obcí, ktorí nemali na knaza také štastie.
Knaz je kdekolvek vo svete postavou politickou, nech by sám cokolvek proti tomu namietal. Stelesnuje duchovnú moc, ktorá je doposial v mnohých krajinách silnejšia než svetská. Knaz casto priamo zasahuje do politiky. Napríklad, pocas zostreného politického zápasu na Slovensku sa objavil istý knaz – politický publicista, ktorého knihy a vystúpenia v rozhlase mali svojho casu úspech. Velmi známa je tiež horlivá podpora katolíckej cirkvi jednej zo slovenských politických strán.
Ak však dedina nemá dobrého knaza, potom na postavenie duchovného lídra obycajne bývajú navrhnutí intelektuáli: ucitelia, lekári, inžinieri – ludia, ktorých informovanost o vonkajšom svete do velkej miery presahuje úroven poznatkov ostatných clenov obciny. Napriek tomu, že nepatria k cirkvi, títo elitní predstavitelia sú aktívni v rámci modelu „dobrý knaz“.
Ak by sme opät rozšírili model dedinského duchovného lídra na celú obec menom Slovensko, potom by sme narazili na veci paradoxné, obcas priam komické. Ide o to, že takéto rozšírenie nielenže je opodstatnené, ale je aj jediné správne, lebo Slovensko, podobne ako iné krajiny s prevládajúcou vidieckou kultúrou, sa zmenilo na „televíznu dedinu“.
A v tejto dedine, najmä ak jej chýba dobrý knaz, funkcie dušpastiera preberá na seba magická skrinka s modrou obrazovkou. O tom, že je to naozaj tak, sa môžete lahko presvedcit, ak sa porozprávate so samotnými farármi a vypocujete si, ako žiarlivo, obcas priam nekrestansky zlostne sa vyjadrujú na adresu televízie a masovej kultúry. V spolocnostiach, kde dominuje duchovná moc, napríklad v mnohých islamských krajinách, je televízia zákonite obmedzená alebo sa jednoducho zakazuje, tak ako sa to udialo v Afganistane, ked k moci prišlo hnutie Taliban, ktoré dlhé roky zásobuje celý svet „duchovnou potravou“ pod názvom he¬ roín.
Ludia hladajú dobrého duchovného lídra na obrazovke, pretože taký je ich základný životný stereotyp. Ak takéhoto duchovného lídra obrazovka neponúka, potom dochádza k situáciám, ktoré hranicia s absurditou. Vtedy, napríklad, obycajný novinársky táraj, ktorý týžden co týžden pravidelne cíta svoj text umiestnený nad kamerou, sa odrazu stáva na nejaký cas vplyvným publicistom.
A to aj napriek tomu, že obsahom jeho poslania sú nesúvislé, casto zlostné táraniny a forma poslania zodpovedá tomuto obsahu. Novozjavený guru si rád vyberá nejakú stenu, cím špinavšiu, tým lepšie, a na jej pozadí s oblubou káže. Ludia ho však pocúvajú, lebo bez toho aby si to sám uvedomoval ci želal, pre mnohých obyvatelov spadá do predstáv o modeli dobrého farára, ktorý síce rozpráva nieco nie velmi zrozumitelné, zato urcite rozumné. V skutocnosti nepocúvajú jeho samotného, ale svoj vnútorný hlas, svoju vnútornú inštinktívnu potrebu vypocut si kázen, pri ktorej dojímajú nie jej slová, ale samotné pocúvanie, samotná slávnostná situácia, samotný rituál.
Rusofili

Slovensko je jednou z európskych krajín, v ktorých existuje silná tradícia rusofilstva. Mnohí Slováci sa dokonca ciastocne s Rusmi stotožnujú, prirodzene, bez toho aby si to plne uvedomovali. Nestotožnujú sa však s reálnymi, živými Rusmi, ktorí žijú kdesi daleko v studenom nekonecnom Rusku, ale s akýmisi „Rusmi“ vybájenými až na úrovni slovenského Jánošíka, ktorí v takejto podobe existujú iba vo fantázii Slovákov. Raz sú to rozprávkoví bohatieri, inokedy bradatí sedliaci alebo miliardári – „noví Rusi“.
S fenoménom slovenského rusofilstva som sa po prvýkrát stretol pri cítaní knihy Ludovíta Štúra, vydanej v ruštine v polovici devätnásteho storocia, podla všetkého, za peniaze ruského velvyslanectva vo Viedni, vyznacujúcej sa naozaj bezbrehým obdivom voci Rusku a ruským panovníkom. Kniha pritom nepôsobila podlízavo, bola úprimná, i ked velmi naivná. Zrejme práve vtedy, v štúrovskom období, zapustilo slovenské rusofilstvo svoje korene – ruskí cári v priebehu celého 19. storocia vyznávali doktrínu panslavizmu a podporovali emancipáciu európskych slovanských národov, najmä Balkánu.
Slováci hladajú v Rusoch to, co im samým chýba – silu, bojovnost, rozhodnost a odvahu. Tieto vlastnosti hladajú práve v Rusoch, nie v Madaroch, Cechoch, ba ani v Nemcoch. A nachádzajú ich. Rusom sa tieto vlastnosti naozaj nedajú upriet, ved práve vdaka nim ovládli obrovské divoké priestory a tie nepúštajú z rúk.
Obdiv vo vztahu k Rusom, pricom nielen zo strany Slovákov, ale takmer všetkých slovanských národov, s výnimkou Poliakov a ciastocne Cechov, má však tak trochu naivný, detský charakter. Takto lahko a príjemne sa dá na obrazovke obdivovat africký slon, popíjajúc pritom pivo v útulnej obývacke. Ved slon je silné, múdre, ušlachtilé a velmi velké zviera. A takto, sediac pred televízorom, nikomu ani na um nepríde, že reálny slon môže podupat, dokalicit, rozdlávit. Môže dokonca celkom banálne odlahcit svoj žalúdok, pricom výsledný efekt bude diametrálne odlišný než ten, ktorý pri rovnakom procese dosiahne škrecok alebo holub. Ešteže slony nelietajú!
Poznám niektorých Slovákov, ktorí v Rusku žili celé roky, ale iba niektorí jednotlivci sa približujú k chápaniu toho, že slonia podstata Ruska zahrna do seba nielen krásu a ušlachtilost. V Rusku existujú aj všetky kontrastné farby palety – despotizmus, otroctvo, krutost. Ale toto všetko rusofilsky naladení Slováci dokážu nevidiet. Chcú sa totiž stotožnit práve s tým pekným velkým slonom, ktorý tak dojímavo podopiera svoje mláda.
Navyše, clovek sa iba velmi tažko, bez toho aby si nieco vymýšlal alebo idealizoval, môže stotožnit s kmenom, v ktorom nevyrástol. Viem to z vlastnej skúsenosti, aj ja som sa naucil vidiet v Slovákoch prevažne to pekné.
Možno v každom európskom národe žije v srdci ideálna predstava o inom národe, akomsi vzore, ktorý je podobný tomu nášmu, ale je lepší. Predovšetkým je silnejší a v ostatnom je taký ako my. Tento mýtus o silnom susedovi je dodnes stále živý a bude žit ešte velmi dlho. Taliani tak môžu nadšene vzdychat pri Francúzoch, Cesi pri Nemcoch, Nóri pri Dánoch. Slováci tak vzdychajú pri Rusoch, i ked, prirodzene, nie všetci.

Rusofóbi

Na Slovensku existuje hrstka ludí, v ktorých všetko ruské vzbudzuje panickú hrôzu a nenávist. Osobne som sa s týmito ludmi stretol iba niekolkokrát v živote, ale dobre sa mi vrylo do pa¬ mäti, ako sa ma báli len preto, že som Rus, cím ma velmi udivili.
Slovenskí rusofóbi sú prakticky bez výnimky aj slovakofóbi, teda ludia, ktorí neznášajú svoj vlastný kmen. Preco to celé tak vyšlo, neviem, ale je to tak. Medzi slovakofóbmi a rusofóbmi má svoje miesto démonizácia všetkého slovenského, slovanského a hlavne ruského. Títo väcšinou naozaj neštastní ludia nemôžu odpustit sebe, ako aj celému svetu, že sa nenarodili niekde v New Yorku, a sú naozaj presvedcení, že byt Rusom je ešte strašnejšie než byt Slovákom. Slovo Rus je pre nich nadávka.
Rusofóbi sa snažili zasiahnut do môjho života dost zábavným spôsobom. Z rôznych dôvodov o mne písali, že som Rus, a škodoradostne si mädlili ruky v presvedcení, že akonáhle sa citatelia dozvedia túto hroznú správu, prestanú kupovat moje knihy. O nieco mladší rusofóbi odchovaní na tupých bojových filmoch, v ktorých Rus nutne musí vyzerat ako krvilacný divoch v kožušinovej ciapke, sú schopní celkom seriózne vyhlásit, že Lev Tolstoj bol z KGB, lebo je Rus, a všetci Rusi sú z KGB.
Spomínam si na istú dost príznacnú epizódu. V roku 1990 som istému rusistovi daroval svoj román Prepadová skupina, cerstvo vydaný v ruštine. Vtedy som ešte netušil, že mám docinenia s rusofóbom. Bol som naivný. Myslel som si, že ak sa tento clovek celý svoj dospelý život venuje ruskej literatúre a touto cinnostou sa živí, pricom nie zle, navyše, požíva všetky pocetné výhody aktivistu ZCSSP, potom nemôže byt rusofóbom. Vari sa dá zvolit si za svoju životnú prácu nenávidenú kultúru nenávideného národa?! Ukázalo sa, že áno.
Ked si tento skrytý rusofób precítal môj román, potešil ma nasledujúcou radou. Povedal mi:
– Je to dobrý román, dá sa ho preložit. – Len mimochodom poznamenám, že napriek nenávisti k Rusku velmi ho chcel preložit a viackrát sa pýtal na výšku honoráru. – Ale musíš si zmenit meno. U nás všetci tak nenávidia Rusov, hlavne teraz po revolúcii, že román ruského autora si zo zásady nikto nekúpi. Vymysli si nejaké pekné slovenské meno.
Táto veta z jeho úst o tom, že na Slovensku všetci nenávidia Rusov, bola pre mna naozajstným objavom. Nikdy, ani raz som sa nestretol s nenávistou voci sebe ako Rusovi. Dokonca ani tento skrytý rusofób svoju nenávist nikdy neprejavil. Ak budem trochu netaktný, dalo by sa povedat, že od prvého okamihu nášho stretnutia bol úslužný ako cirkusový pudlík. Radil mi, aby som sa rozlúcil so svojím ruským menom, celkom úprimne, v snahe poslúžit mi.
Symbolický je osud tohto môjho rusofóbneho radcu. „Vydupal“ si stáž v Spojených štátoch, kam odišiel, pricom vôbec neskrýval, že sa vynasnaží tam zostat. O rok sa však vrátil. Zrejme sa presvedcil, podobne ako väcšina slovakofóbov, že utáraným lenivcom sa v Amerike žije ovela horšie ako na Slovensku. Ešte dodám, že spomínaný rusofób sa stal spisovatelom, píše a vydáva svoje knihy za cudzie peniaze. Napriek cisto slovenskému menu, jeho knihy nikto nepozná a necíta.
Iná epizóda. Raz som bol pozvaný do priameho vysielania jednej súkromnej televízie, aby som porozprával nieco o tom, akú úlohu zohral Gorbacov v svetových dejinách. Téma sa mi zdala prítažlivá, preto som s pozvaním súhlasil. Moderátorka programu, veselá mladá žena, však namiesto rozhovoru o Gorbacovovi pocas celej hodiny vysielania viedla cosi ako výsluch na tému, preco ja, Rus, som prišiel na Slovensko. Spociatku som nerozumel, co táto dáma vlastne chce, neskôr mi došlo, že plní prefíkanú úlohu, lebo rusofóbi si vo svojej hlúposti myslia, že odrazu zacnem nariekat ci aspon sa hanbit za to, že som Rus. Efekt, ktorý sa dosiahol, bol však celkom opacný. Porozprával som o Moskovskej univerzite, ktorú som skoncil, o ruskej literatúre, o tom, co sa deje v ruskej politike. Dáma prišla do pomykova, potom zrazu prehodila výhybku a zacala rozprávat o tom, aké je pekné, ked je niekto hrdý na svoj národ a kultúru. Zrejme mala na mysli, že hrdý som ja, a ona by tiež chcela byt rovnako hrdá. Celú vec trochu zvelicila. Nie som až tak hrdý, skôr sa snažím nacerpat co najviac
zo studnice ruskej kultúry.
Rusofóbi sú prítomní aj v slovenskej politike. Sú organizovaní do útvaru ponášajúceho sa na sektu s hrdým názvom, ktorý kopíruje názov jednej z dvoch dominantných politických strán Spojených štátov. Táto sekta sa kvôli nekonecným nesvárom velakrát štiepila a delila, premenovávala, no ludia zostávali stále tí istí. Všetci sú politicky mrtvi – definitívne, bez najmenšej nádeje na reanimáciu. Ich štastie, že si to neuvedomujú, preto si skrášlujú svoje clivé dni a roky v rodnej, no nenávidenej krajine žabomyšími vojnami v parlamente a médiách. Tieto tahanice naplnajú ich existenciu akýmsi zmyslom. No vo svetle novej velkej lásky Ameriky a Ruska týmto ludom onedlho môže zacat byt dost smutno. Americkí patróni im už-už môžu zakázat brechat smerom na východ. Potom im nezostane nic iné ako ticho a žalostne skuvínat, s papulami zarytými do bahna.

Národniari

Týchto predstavitelov slovenskej elity je ovela viac ako všetkých ostatných. Sú to ludia, ktorí velmi ostro pocitujú svoju národnú identitu a stále rozmýšlajú, hovoria a píšu o týchto pocitoch. Na tom by nebolo nic zlé, ale národniari, žial, pôsobia aj ako hoci najpocetnejšia, ale najmenej akcieschopná cast elity, ktorá neprodukuje prakticky nic, okrem zvukov rôznej intenzity.
Neraz som už písal, že keby nebolo slovenských národniarov, Madari by ich museli vyrábat vlastnými silami – tak objektívne hrajú už mnohé roky v prospech Madarov všetci títo zástancovia tankového útoku na Budapešt. Práve oni, národniari, a vôbec nie Béla Bugár, tým viac poslovencení slovenskí Madari, „zabetónovali“ SMK na najprofesionálnejšiu a najstabilnejšiu stranu na slovenskej politickej scéne, ktorá tocí Dzurindovou koalíciou, ako sa jej zachce.
Jalovost slovenského národniarstva na úrovni reálnej politiky, podobne ako na úrovni mediálneho a kultúrneho vplyvu ma roky udivovala a dodnes udivuje. Existujú pocetné spolky, ktoré majú tisíce clenov, existuje pološtátna štruktúra Matice slovenskej, existujú nekonecné schôdze, výzvy, petície a plány. Toto všetko sa ponáša na kuchynu, odkial sa ozýva šum a ruch, vo dne v noci sa z nej šíria všakovaké lúbivé vône, no hotové jedlá z tejto kuchyne nikto nikdy nenesie.
Pred niekolkými rokmi som sa náhodou zúcastnil jednej velkej schôdze, ktorá sa konala nie hocikde, ale v samotnom vládnom rekreacnom zariadení v Castej Papiernicke. Videl som tu niekolko stoviek národne orientovaných intelektuálov v prepychu, za bohato prestretými stolmi, ktorí nerokovali o nicom inom ako o zložení novej slovenskej vlády. Pricom nevyhnutne s úcastou väcšiny prítomných. Spýtal som sa iniciátora tejto slávnosti, v com spocívajú tieto velkolepé plány: kto vlastne sú všetci úcastníci – nová silná politická strana alebo sa nou chystajú stat? Dostalo sa mi siahodlhej, mnohoznacnej a patetickej odpovede asi v tom duchu, že onedlho sa aj tak všetko rozsype a národ ich povolá, aby zachránili Slovensko, a vtedy prídu oni a zachránia ho.
Národniari milujú historické exkurzy a vždy zacínajú Svätoplukom a jeho prútmi. Potom sa pokracuje Velkomoravskou ríšou, za následníkov ktorej sa z istých dôvodov považujú. Odpovedou na moje skromné námietky, že obyvatelia tejto ríše majú s dnešnými Slovákmi približne rovnako vela spolocného, ako starovekí Rimania s pocernými a neohrabanými obyvatelmi súcasného Južného Talianska, zvycajne býva hnev národniarov. Rovnako oblúbenou témou je zápas s Madarmi, ktorý hrdinsky vedú, a zákernost Cechov, ktorí desatrocia ohlodávali chudobné Slovensko.
Zvlášt pálcivá je pre mna téma Ruska, o ktorom si s prihliadnutím na to, že som Rus, považuje za svoju svätú povinnost pohovorit každý národniar bez výnimky. Národniari spravidla vedia, co majú Rusi robit, ovela lepšie než samotní Rusi. V rozhovore so mnou sa snažia zo všetkých síl ukázat toto svoje poznanie. Nakolko však udalosti, ktoré sa dejú v Rusku a vo svete, prijímajú v dost patetickom duchu – a la útok na Budapešt, alebo, v horšom prípade, zatopenie Budapešti pomocou Gabcíkova, rozhovory s nimi mi zobrali dost energie a k nicomu neviedli.
Po týchto vyššie uvedených pozorovaniach je na mieste otázka, ci národniari naozaj predstavujú osobitý typ elity. Odpovedám celkom seriózne – áno, predstavujú, sú elitou v plnom zmysle tohto slova, lebo formujú verejnú mienku významnej casti Slovákov a nesú velkú zodpovednost za budúcnost národa a štátu. Nie však za ciny, ale necinnost, za táranie, ktorým sa tieto ciny zamienajú. Pricom vzácny a nezvratný cas, kedy by Slováci mohli riešit dramatické problémy svojej budúcnosti, im preteká cez prsty ako voda cez riecicu.
Neschopnost národniarov možno ilustrovat nesporným faktom: pozície ich politických organizácií a spolkov na zmiešaných územiach s Madarmi sú neporovnatelne slabšie ako v odveky slovenskej Žiline ci na Kysuciach. Tí reálni, konkrétni Slováci, ktorých záujmy národniari navonok obhajujú, v situácii, ked vzniknú reálne problémy s Madarmi, týmto národniarom celkom opodstatnene nebudú dôverovat.
Slovakofóbi

Aj toto je dost pocetná skupina slovenskej elity, ktorá sa sústreduje takmer bez výnimky vo velkých mestách a vyznacuje sa velkým vplyvom v oblasti politiky a médií. Slovakofóbi sú ludia, skupiny ludí, celé spolky, dokonca politické strany, kde sa zišli ludia, ktorí sú každý po svojom neštastní z toho, že sa narodili na Slovensku, a nie kdesi inde, na nejakom dôstojnejšom a civilizovanejšom mieste. Preto Slovensko a všetko, co sa s ním spája, v nich vyvoláva negatívne emócie, ktoré obvykle prechádzajú do otvorenej nenávisti.
Vždy ma zaujímala otázka, preco teraz, ked sú hranice otvorené, títo ludia, ktorí tak trpia v nemilovanej krajine, neodchádzajú tam, kde by ich lepšie ocenili, kde by zo seba striasli nenávidenú slovenskú identitu a stali sa rovnakými, ako sú tí, ktorých napodobnujú a ktorým závidia. Možnosti pre takéto riešenie mnohí slovakofóbi reálne majú. Prevažne ide o pomerne solventných ludí, ktorí sú majitelia nehnutelností, podnikatelia, ludí z médií, kultúry a umenia. Sám pánboh im priam kázal, aby odišli do Ameriky, Austrálie ci Kanady. Do susedného Rakúska alebo prinajhoršom do vyspelejšieho a civilizovanejšieho Ceska. Slovakofóbi však nikam neodchádzajú. Pre tento zvláštny fenomén existuje niekolko vysvetlení.
V prvom rade sa mi zdá, že ked preklínajú a nadávajú na Slovensko, nie sú celkom úprimní. Je tu viac pózy než reálnej frustrácie. Teda na Slovensku im vôbec nie je tak zle, ako to vyhlasujú pred druhými alebo dokonca sami pred sebou. Ved kde ešte by mali byt v centre mesta, chatu v horách a možnost postažovat sa navzájom na osud v kaviarni, a pritom dostávat za to peniaze! Obcas aj velké peniaze.
Druhý dôvod sa možno skrýva v tom, že v hlbke svojej nespokojnej duše slovakofóbi tušia, že lepšie než v tejto „dedinskej diere“ im nebude nikde. Sú to ludia rozmaznaní uvolneným idylickým slovenským spôsobom života, z ktorých väcšina pobudla na miestach v ich ponímaní civilizovanejších a kultúrnejších a ktorí neveria v svoje sily, aby dosiahli to, co majú na Slovensku, niekde na inom mieste. A dobre, že neveria. Nikto vo svete na nich nie je zvedavý – tak znie pre nich trpká pravda. Túto pravdu si mnohí uvedomujú, ale nemôžu sa s nou zmierit.
Urcite mnohí moji citatelia neraz videli unikátnu zábavnú televíznu reláciu, ktorá môže existovat iba na Slovensku. Táto relácia vnucuje divákom pocit, že Slováci sú prevažne nevzdelaní tupci, ktorí nedokážu spocítat dva a dva. Robí sa to jednoducho: vyberie sa zopár starých ožranov, z ktorých polovica sú Rómovia, a opýtajú sa ich, kde leží Antarktída. Ožrani nevedia, a teda sprostejšieho od Slováka vo svete len tak lahko nenájdeš – robia radostný záver autori programu a o týchto záveroch dlho navzájom diskutujú s hostami, casto Cechmi, ktorí sú pozvaní na to, aby zhodnotili tupost Slovákov.
To, že takáto zosmiešnujúca relácia existuje, sa vysvetluje len vrodenou dobrosrdecnostou a cisto panenskou mediálnou neskúsenostou Slovákov. Väcšina z nich totiž považuje televíziu
za nového, dobrého pastiera a necaká od svojich televíznych hviezd ani zákernost, ani podlost. Naivne sa nadchýna tým, že ich, obycajných ludí, pozvali do takéhoto slávneho programu a celá široká rodina ich teraz uvidí na obrazovke. Diváci v hladisku sa na túto šou vyobliekajú ako do divadla alebo na svadbu a odmietajú uverit tomu, že sa im otvorene a hrubo vysmievajú.
Je nemožné predstavit si podobný program v Spojených štátoch, kde naozaj velká cast obyvatelov je negramotná a nedokáže precítat viac než niekolko slov, aj to iba velkými písmenami, a odmieta vykonávat v hlave elementárne scítacie operácie – Americania jednoducho vsunú kreditnú karticku do otvoru a idú dalej. Ale keby týmto priemerným Americanom, ktorí naozaj osprostievajú a upadajú do depresie, ked majú za úlohu nahlas precítat malý odstavec súvislého textu, niekto ukázal podobný amerikofóbsky program, rozniesli by televízne štúdio na kopytách.
V Rusku by si autor mohol dovolit urobit takýto program iba jedenkrát – potom by ho jednoducho nemal kto robit. Takýto program nie je možný dokonca ani v ceských médiách, ktoré sa radi pohrabú v špine. Ale na Slovensku je sila slovakofóbov takáto.
Podobných slovakofóbskych programov je v slovenských médiách vela. Slovakofóbi v nich roznecujú svoju nenávist a snažia sa liecit si svoje komplexy. Akokolvek smutne to však pre slovakofóbov vyznieva, normálni Slováci reagujú na výsmech celkom neadekvátne, naivne ako deti – tlieskajú. Dochádza tu k velmi zriedkavému nepochopeniu medzi tými, ktorí sa snažia ponížit, a tými, koho ponižujú. Slovakofóbi dychcia zo všetkých síl, a Slováci sa zabávajú.
Slovakofóbi sú vplyvnou castou slovenskej elity. Sústredujú sa v politike, dajú sa nájst prakticky v každej politickej strane. V médiách jednoducho dominujú a vytvárajú silnú loby, ktorá Slovákom vykresluje úbohý, zvrátený, komplexmi a nezmyslenými reflexiami prešpikovaný obraz sveta.
Stací si len spomenút, ako sa televízia zmenila na akýsi nekonecný underground, ked sa STV monopolne ocitla v rukách slovakofóbov. Pred divákmi sa odvíjala retaz nezmyselných a fádnych pokusov o dokumentárne filmy a talk show prakticky iba
na jednu tému – preco ich Pán Boh tak kruto potrestal, že sa narodili na Slovensku.
Najsmutnejšie je, že slovakofóbi vlastne sami nevedia, co chcú, ako dalej žit, neurcitostou sa trápia do takej miery, že väcšina z nich zacína spochybnovat aj vlastnú od prírody danú sexuálnu orientáciu. Tu je pramen tak masívne mediálne živeného kultu inakosti, presnejšie, homosexuality.
Slovakofóbi sa zo všetkých síl snažia kydat tento hnoj
do okolia. A kydajú. Sú to naozaj travici studní, ktorí každú novú studnu otravujú prakticky automaticky, bez nejakého strategického zámeru ci jednoducho zmyslu, dokonca bez toho, aby elementárne predvídali to, že jedného dna túto otrávenú vodu budú musiet sami pit. Napriek tomu, že Slovákov nenávidia, snažia sa za každú cenu tomuto národu vládnut. Týmto sa pripravuje pôda pre budúce velké zlyhanie slovenskej elity ako celku. Práve zlyhanie, nie zradu, lebo slovakofóbi nemajú co zrádzat.
Prirodzene, citatelom by sa teraz asi velmi žiadali konkrétne mená, možno celé zoznamy. Nemám ich a ani ich nebudem mat. Takejto reklamy a vyznamenania sa odo mna títo plytkí a defektní ludia nikdy nedockajú. Dôležité je však sledovat ich cinnost a rozumiet ich zámerom. Slovenská spolocnost bud dozrie, pochopí podstatu konania slovakofóbov a navrhne vlastné, nie slovakofóbske alternatívy, alebo dozriet nestihne.
Slovenská podnikavost a slovenskí podnikatelia

Ked som žil v Bratislave asi druhý rok, obrátil som sa k do¬ movníkovi a údržbárovi budovy na Mierovom námestí (nazvime ho Alojz), kde sa vtedy nachádzal Kabinet ruského jazyka, s návrhom, ci by mi na mesiac neprenajal jeho prázdnu chalupu v Orešanoch.
– Pozri, ja nie som nejako podnikavý! – znela prvá Alojzova veta, ktorý okamžite celkom úprimne navrhol, aby sme v jeho chalupe bývali zadarmo.
Slovo „podnikavý“ som vtedy pocul po prvýkrát a zapamätal si jeho modalitu. Alojz toto slovo vyslovil s odtienkom pohrdania, ba priam urážky, že by ho niekto mohol upodozrievat z toho, aký je on nedobrý, teda podnikavý.
Spolu sme navštívili dedinku Orešany za Modrou, prezreli sme si chalupu, zoznámili sa s Alojzovými pocetnými príbuznými, ktorí okamžite vytiahli domácu, dobre vypálenú slivovicu.
Pretože som šoféroval, nemohol som pit, a tak hlavný nápor slovenskej pohostinnosti zobrala na seba moja krehká žena, ktorá v živote tolko slivovice nevypila, a Alojz odchovaný na tomto nápoji. Výsledkom toho som si na spiatocnej ceste do Bratislavy vypocul sovietske pionierske piesne, ktoré žena s Alojzom duetom spievali, a cudoval som sa, aké hlboké vrstvy v pamäti dokáže slivovica poodhalit.
Alojzovu chalupu sme si napokon nepožicali. Hlavne preto, že naozaj striktne odmietol vziat peniaze, považujúc to za hanebné. Na druhé leto som sa opät pokúšal prenajat si chatu nedaleko
od Bratislavy. Ukázalo sa, že je to prakticky nemožné. Ponuka na trhu jednoducho chýbala. Rovnako ako chýba aj dnes, po rokoch prudkého rozvoja trhových vztahov. Byty sa prenajímajú, ale chaty a chalupy, s výnimkou turistických centier, nie. Napriek tomu, že vela chát a chalúp zostáva po celý rok prakticky prázdnych. Slováci ich však prenajímat nebudú – dnes už chápem preco.
Pre nich to nie je podnikanie, ale správanie sa „pod úroven“.
Po prevrate v roku 1989 osud zariadil, aby som sa ja, ktorý som dovtedy viedol život univerzitného ucitela, stal podnikatelom-samoukom. Od tých cias som sa stretol s množstvom slovenských podnikatelov tých najrozlicnejších úrovní. Toto sú výsledky mojich mnohorocných pozorovaní.
Naivní experimentátori
 
Dedina sama o sebe podnikatelov nevychováva, zvlášt patriarchálna, idylická slovenská dedina. Preto najrozšírenejšiu, najcestnejšiu a najneúspešnejšiu kategóriu podnikatelov, ktorí obvykle aj rýchlo skrachovali, možno oznacit ako naivní experimentátori.
Sú to cisto dedinskí ludia, nezávisle od toho, ci sa sami považujú za mestských obyvatelov alebo nie, ktorí sa naivne rozhodli, že nová epocha im ponúkla možnost zbohatnút už len preto, že sa zrieknu odvekej dedinskej tradície a slávnostne vykrocia na podnikatelskú cestu. Tento pre dedinského cloveka naozaj tažký krok experimentátori považovali za velkú obet a mysleli si, že už iba vdaka nej si úspech zaslúžili. Nechal som zamestnanie, predal chalupu, otvoril si pekáren – neexistuje, aby som na nej nezbohatol.
Tu sa opät vrátim k tomu, ako Slováci hodnotia svoj pracovný cas. Experimentátori sa najcastejšie ponosovali na osud, ked hovorili, kolko casu a penazí vynaložili na nové podnikanie,
a preto neúspech v podnikaní považovali za velkú nespravodlivost. Pritom títo naivní experimentátori sa hádzali do ladovej prieruby ako ladoví muži, ale plávat v ladovej vode nevedeli. A ked ich chytali krce od chladu, na vine bola ladová voda.
Navyše, väcšina z nich sa stala obetou masívnej postkomunistickej trhovej propagandy. Objavil sa trh a teraz nám všetkým zacnú líca ovísat od tucnoty. Mnohí tak uverili všade propagovanej slobode podnikania a všemohúcnosti trhu. Neskôr s hrôzou zistovali, že vedla ich malej pekárne privatizoval velkú, donedávna štátnu, bývalý komunista, ktorý skôr než za babku rozpredal celý majetok pekárne a vyhnal robotníkov na ulicu, stihol prevalcovat aj ich, naivných nadšencov, ktorí do svojej pekárne vložili všetky rodinné úspory, zadlžili sa, na všetkom šetria a naozaj pecú velmi chutný chlieb, ktorý kupujú a chvália všetci z okolia. Pravda, dovtedy, pokým im niekto neponúkne lacnejší chlieb.
Pre lepšiu ucelenost obrazu treba dodat, že najsilnejší a najvytrvalejší z naivných experimentátorov, ak je rec o pekároch, skrachovali už v druhom kole, ked sa dozvedeli, že väcší odberatelia chleba sa dohodli s tými istými privatizérmi velkých pekár¬ ní na odbere chleba iba od nich, teda od velkých. Marx oznacoval toto spájanie kapitalistických dravcov slovom monopol, od ktorého už nie je daleko k imperializmu, ktorí komunisti tak nenávidia. Takže práve títo ludia privatizujúci velké pekárne, spravidla bývalí komunisti podrobne oboznámení s Marxovým ucením zacali budovat svoje monopoly – po domácky „vypestované“ kartely na predaj surovín za velkoobchodné ceny a docasné syndikáty na odbyt tovaru. Drobným podnikatelom za to ponúkli „trhovú slobodu“, aby donekonecna rozvážali svoj chutný chlieb do rovnako smoliarskych vecierok – po piatich bochníkoch do každej. Všetko v duchu toho, co slubovali nežní revolucionári: všetkým rovnaké šance.
Silní gazdovia
 
Zo slovenských podnikatelov sú najlepší. Bohužial, je ich málo. Sú to ludia, ktorí sa ukázali natolko silní, že dokázali nájst si svoju škárocku, zaujat v nej pevné miesto a ochránit ju pred nekalou konkurenciou. Spravidla ide o drobných, stredných podnikatelov a remeselníkov.
Podniky silných gazdov zvycajne bývajú rodinné. Silní gazdovia vnútorne zostali dedinskými ludmi a zároven sa naucili „chodit“ v mestských huncútstvách a špecifikách privatizacnej éry. Nezúcastnili sa však samotnej „prichmatizácie“ – niekto bol príliš svedomitý, inému sa jednoducho nepodarilo prebit sa k privatizacnému kolesu štastia.
Silní gazdovia, rovnako ako predtým, požívajú vysokú autoritu v svojich obcinách, sú solou národa, jeho jadrom. Práve preto takýchto sebestacných gazdov, ktorí dokázali všetko urobit vlastnými rukami, sovietski bolševici svojho casu nazvali kulakmi a po miliónoch ich nicili. Ak by ich nezlikvidovali, bolševici by nedokázali zlomit chrbát velkému rolníckemu národu, zmenit ho na deklasovanú ludskú masu bez korenov a minulosti.
Privatizéri

O týchto ludoch sa toho popísalo už dost. Dodám teda už len novú definíciu. Privatizéri sú štastlivci, ktorým sa podarilo rozkradnút obrovské štátne vlastníctvo, bez toho aby porušovali nedokonalé postkomunistické zákony vytvorené tými istými privatizérmi a pre privatizérov. Alebo tieto zákony porušovali beztrestne.
Privatizéri sú hlavní hrdinovia našich cias, podaktorých z nich poznám osobne, ale moje poznatky nestacia na to, aby som ich opísal ako typ. Podla môjho názoru ide prevažne o náhodných ludí, ktorí sa v pravom okamihu ocitli na pravom mieste. Týmto miestom sa zvycajne stali ústredia politických strán, ktoré boli pri moci. Slovenská privatizácia bola riadená politicky, hlavné vlastníctvo bolo rozdané pocas Meciarovej éry.
Mám daleko k tomu, aby som slovenských privatizérov odsudzoval. Dá sa im vycítat iba ich malichernost, krátkozrakost
a absencia dlhodobých vízií a plánov, ktoré by sa zhmotnovali
v dlhodobých politických projektoch. Po tom, ako si prostredníct¬ vom privatizácie nahonobili obrovský majetok, odmietli vložit cast získaného naspät do politiky. Nie kvôli nejakej myšlienke, jednoducho v mene svojich zištných záujmov. Slovenskí privatizéri sa nestali politickými investormi, nezachovali sa teda rozumne ako ich kolegovia v iných postkomunistických krajinách, najmä v Rusku, Polsku a ciastocne v Cesku.
Možno konštatovat, že väcšina slovenských podnikatelov v skúške s peniazmi neobstála – splašili sa, zacali rozhadzovat peniaze na domy, chaty, jachty a iné banálne pôžitky, nepremýšlajúc o tom, co bude zajtra.
Slovenský privatizér pripomína škrecka: vyskocí, schmatne hrstku zrniek a šup s nimi spät do diery. Pricom nie do diery, ale poriadneho dieriska, dá sa povedat až jaskyne, v ktorej sa nachádza všetko od vydumu sveta. Chýba však to hlavné – garantovaná budúcnost. A ked niekto príde a zaleje túto jeho dieru vodou z vedra, privatizér vylieza celý zmácaný, trasúci sa a žalostný.
Mimochodom, z dier vydurili iba málo škreckov-privatizérov, väcšina z nich sa zmenila na krtov a prekopala si pod zemou tunelíky na bezpecnejšie miesta. No velkým zvieratom, velkým dravcom sa nestal prakticky nikto.
Na Slovensku sa neobjavili vlastní Vjachirevovia, Cubajsovia, Berezovskí – dalo by sa pokracovat v niekolkostránkovom zozname ludí, ktorých neskôr v Rusku zacali nazývat oligarchmi. Na Slovensku sa na úlohu oligarchu snažil ašpirovat akurát ocelový barón Rezeš, ale nezvládol to zahrat do konca.
Malá krajina – povedia mnohí moji citatelia a v tomto rozhodne s nimi nemôžem súhlasit. Slovensko je pre Slovákov velká a bohatá krajina. Ibaže privatizéri na Slovensku sa prejavili ako malí ludia.
Financní špekulanti s medzinárodnými stykmi

Sú to absolútne úspešní predstavitelia slovenského biznisu, jeho súcasná tzv. elita. S istými výhradami práve ich možno nazvat slovenskými oligarchmi, ale nebude to celkom správne, lebo financní špekulanti spravidla pôsobia v niekolkých krajinách naraz.
Prvými boli hrdinovia kupónovej privatizácie, na ktorú sa už pomaly zabudlo. Potom prišli na rad všemožné financné pyramídy, necakané devalvácie, hry s cenovými skokmi. Na tomto všetkom niekto zarábal obrovské peniaze a medzi týmito štastlivcami sa urcite ocitli aj Slováci.
Neskôr sa objavil financný kapitál personifikovaný financnými skupinami. Nie bankami, ako to býva v tzv. civilizovanom svete, ale skupinami šikovných mladých ludí – sprostredkovatelov.
Na Slovensku tento biznis zatial pôsobí dost naivne. Napriek tomu, sa tu peniaze zarábajú najlahšie a najrýchlejšie, lebo financ¬ né skupiny využívajú progresívne know-how.
Vysvetlíme citatelovi, ako vznikli všetky tieto kapitálové skupiny, na ktoré v súcasnosti mnohí hladia s rozpakmi a nerozumejú, ako títo mladí dokázali zrazu tak zbohatnút. Dokázali to celkom jednoducho – pomocou primitívneho korumpovania aj tak skorumpovaných slovenských politikov.
Existuje štátny rozpocet, v ktorom je vela penazí na viaceré projekty, penazí rôznych, vrátane úverových. Pripustme, že nejaký projekt sa má financovat na základe úveru, ktorý poskytuje banka. Väcšinou ide o banku zahranicnú. Garantom projektu je slovenská vláda, ktorá sa napodiv stále teší úcte veritelov. Rieši sa jednoduchá otázka: ktorá banka bude mat tú cest, aby Slovensku požicala miliardu euro za lichvárske, v chápaní civilizovanej Európy, percentá?
Odpoved citatel už pozná. Správne, bude to práve tá banka, ktorú na Slovensko privedie kapitálová skupina. Za to, že táto skupina zorganizuje banke takúto výhodnú transakciu, jej patrí provízia. Z tejto provízie skupina štedro zaplatí politikov, ktorí podporia lobovanie v prospech tejto konkrétnej banky. A všetci sú spokojní, všetci sa usmievajú. Všetko je legálne. S tendrami, konkurzmi a verejnými obstarávaniami v plnom rozsahu.
Kto napokon zaplatí všetky tieto zdieracské úroky? Štátny rozpocet, co vedie k rastu zadlženosti. V konecnom dôsledku zaplatí ten, kto platí za všetko, teda my všetci spolocne.
Iba zdôrazním, že obchod s financiami tvorí základ nášho súcasného sveta, ktorý nemá alternatívu. Preto kapitálové skupiny sa nevyhnutne museli objavit. Horšie je nieco iné: vychádzajúc
zo svojich krátkodobých záujmov sprostredkovatelov, ktorí získavajú províziu, financné skupiny sa už neraz zúcastnili na vytváraní a podpore absolútne neschopných, slabých a neperspektívnych politikov.  

SLOVENSKÁ MENTALITA
Matriarchát pod Tatrami

Hlavou slovenskej rodiny je, podla mojich pozorovaní, žena. Napriek podaktorým cisto vonkajším atribútom patriarchálneho spôsobu života, žene pravdepodobne už po stárocia patrí dominantné postavenie v slovenskej rodine. Preco je to tak, si netrúfam povedat, rovnako ako si netrúfam hodnotit, ci je to dobre, alebo zle.
Mnohí západní historici, filozofi a politici vystupovali s názorom ci domnienkami, podla ktorých Slovania predstavujú v zásade ženský prvok európskej civilizácie, a preto sú takí vnímaví
ku všetkému, co prichádza zo Západu. Preto sú slovanské ženy silnejšie než muži.
Slovania nie sú schopní sami seba riadit a vytvorit svoju štátnost – takto znie oblúbená téza predstavitelov nemeckej šlachty po celé stárocia. Svoj vlastný jednotný štát však táto šlachta ktovie preco vytvorila ovela neskôr ako Cesi, Poliaci alebo Rusi, aj to iba vdaka geniálnemu Bismarckovi. Myšlienku ženskej ústupcivosti Rusov a všeobecne Slovanov však logicky vonkoncom nezavršil šlachtic, ale Rakúšan velmi pochybného pôvodu Adolf Schicklgrüber, inak Hitler, ktorý Slovanov zaradil medzi ostatné neárijské rasy a vyhlásil ich za „podludí“, ktorých treba vykynožit.
Podotknem, že leví podiel úvah o ženskej podstate slovanstva sa týkal Ruska a Rusov. Podobné úvahy západných teoretikov beriem s velkou dávkou irónie. Ak sa Rusi javia ženskí, potom co ostatné európskej národy – Francúzi, Taliani, Nemci? Zdá sa mi, že svojimi úvahami o ženskosti Rusov európski myslitelia akoby sami seba cicíkali, upokojovali a vymýšlali mýtus, v ktorý by sa príjemne verilo a na ktorom by bolo výhodné budovat prítažlivé vízie budúcnosti. Zatial však budúcnost kráca v ústrety tomu, že uprostred statocných árijských európskych mužov sa onedlho iba tažko nájde heterosexuál.
A hoci ženský prvok je v ruskej rodine mimoriadne silný,
na otázku, ci je v súcasnosti žena hlavou ruskej rodiny, odpovedám áno aj nie. Áno – preto, lebo pocetné vojny dvadsiateho storocia vykosili desiatky miliónov najlepších ruských mužov a ruské ženy sformovali na ešte silnejšie a statocnejšie. Nie – preto, lebo Rusi zatial zostávajú národom, ktorý v Európe stojí najbližšie k chápaniu odvekého práva silnejšieho. A podla tohto práva je muž silnejší ako žena.
Osud Slovenska sa vyvíjal inakšie. Slováci sa naucili, ci boli prinútení naucit sa, robit kompromisy. Jedným z hlavných kompromisov slovenskej rodiny a slovenskej spolocnosti ako celku je skutocnost, že muž v nej hrá hlavnú rolu formálne, ale reálna moc sa nachádza v rukách ženy.
Nerád by som sa slovenských mužov dotkol, ale mnohé ich generácie, pravdepodobne, štastlivo prežili celý svoj život v skalopevnom presvedcení, že oni sú v rodine tí hlavní a o všetkom rozhodujú. Pritom v skutocnosti moc patrila ich ženám.
Za štastnú crtu slovenských žien treba považovat to, že svoj matriarchát vedia dokonalo maskovat. Slovenská žena – to je kardinál Richelieu v sukni, šedá eminencia, ktorá sa neusiluje o vonkajšie atribúty moci, ale reálnu moc dokáže využívat. S komfortom pre seba aj pre formálneho patriarchu – muža.
Uvádzat príklady považujem za zbytocné. Citatelia, a najmä citatelky, ich nájdu v svojom okolí dost. Za všetko hovorí fakt,
na ktorý som natrafil celkom nedávno. Zatial co slovenskí muži vysedávajú po krcmách a vedú silácke reci, ktorých zmysel spocíva v tom, aby si navzájom dokázali, kto z nich je múdrejší a lepšie sa vyzná v šikovne posplietaných politických intrigách, ich ženy sa stíhajú v prestávkach medzi domácou šichtou zorientovat v politike ovela šikovnejšie než ich mužské protajšky a následne zorientovat aj samotných mužov. Pricom slovenské ženy navzájom medzi sebou o politike takmer vôbec nehovoria alebo hovoria iba velmi málo.
Ženy sú reálnou hybnou silou akýchkolvek slovenských volieb, rýchlejšie a efektívnejšie než muži sa orientujú v otázkach moci, k politike pristupujú realisticky a pragmaticky a nestrácajú cas typicky mužským liecením si komplexov pri pive a borovicke – náš Fero je v parlamente, a my, ktovie preco, trcíme tu, v krcme.
V slovenských ženách je akási zvláštna starobylá múdrost. Napriek tomu, že slovenskí muži s tézou o múdrosti svojich žien prevažne nesúhlasia, väcšina z nich ženy poslúcha až dojemne pokorne a prenecháva im právo posledného slova.
Odvrátenou stránkou tejto idyly je mimoriadna rozmaznanost slovenských mužov. Bez nejakého zvelicovania možno povedat, že súcasní slovenskí chlapci v porovnaní s chlapcami hociktorej susednej krajiny, s výnimkou Ceska, pôsobia ako štastní mamickini synkovia, ktorí si vychutnávajú sladké detstvo pod krídlami obetavo im slúžiacich mám a starých mám, otcov a dedov. Deti v slovenských rodinách trestajú castejšie ženy. To je nesporný dôkaz toho, komu patrí v rodine moc. No ovela väcšmi než trestajú slovenské deti rozmaznávajú. A tak, rozmaznávajúc chlapcov, slovenský matriarchát vychováva poslušných dospelých mužov.
Práve takéto štastné detstvo mamickinho synácika má na svedomí chronickú chudobu slovenských politických kádrov. Len sa lepšie pozrite do tvárí týchto mužov-štátnikov a mamickinho synka zbadáte takmer v každom z nich.
Preto je v slovenskej politike taký hlad po mužoch, ktorý nenesú pecat rozmaznanosti z detstva. Nájdu sa aj takí, ale je ich ovela menej, len hrstka.
Ked sa vrátime k otázke, ci slovenský matriarchát je skôr pozitívum, alebo negatívum, musím priznat, že v tomto fenoméne vidím viac plusov ako mínusov. Slováci velmi dávno sami neviedli nijakú vojnu a takáto možnost sa im, zrejme, už ani nenaskytne. To znamená, že budú musiet byt pružní, hladat kompromisy, trpiet vrtochy osudu. Všetko toto sa ženám darí ovela lepšie ako mužom. Takže, slovenské ženy, do toho!
Slovenská závist

Všetci dedinskí ludia sú závistliví. Vlastne, sa to dá velmi lahko pochopit. Ked stojíte na londýnskej ulici, bolo by nezmyselné závidiet arabským šejkom, ktorí tadial okolo prechádzajú
na Rolls Roycoch a v Londýne okupujú celé štvrte. Alebo princovi Charlesovi ci královnej Alžbete. Áno, títo ludia sú nesmierne bohatí, ale patria do iného sveta, sú z celkom inej planéty, kde ty si nikdy nebol a ani nebudeš.
Ked však clovek stojí pred svojím skromným domom na dedine a vidí, ako hned vedla rastie susedov prepychový dom, iba tažko sa zdrží závisti. Už len preto, že bohatstvo, ktoré ti rastie priamo pod nosom, vidíš stále a tento cudzí úspech vo vlastnej rodnej dedine priam kole oci. Preto neodsudzujme závistlivých Slovákov, ale pokúsme sa ich pochopit.
Nie je to tak dávno, co som sa rozprával s jedným úspešným Slovákom, dlhorocným úradníkom, ktorý si svoju kariéru vybudoval v nevelkom meste. Zarazilo ma, s akou trpkostou v hlase povedal tieto slová: „Stací, aby ste sa trochu vysunuli zo šedého priemeru, a hned vás zacínajú nenávidiet. Táto nenávist rozkladá spolocnost“.
Zdôraznujem, že môj spolocník nepoužil slovo závist, ale hovoril o nenávisti, ktorá vyrastá zo závisti. Jestvuje nejaký osobitý slovenský druh závisti, ktorý je natolko silný, že prerastá
do nenávisti? Možno áno. Túto genézu si predstavujem takto.
Slováci nemali svoju šlachtu, dokonca aj úradníkmi, byrokratmi, obchodníkmi ci inžiniermi boli donedávna najmä Madari, Cesi, Nemci alebo Židia. Slováci si zvykli na stárocnú rovnost v chudobe clenov dedinského spolocenstva. Tento zvyk – byt si rovní – ešte väcšmi kultivovala komunistická éra. A potom sa zrazu všetko premiešalo a rovnost zmizla. Objavili sa bohatí a velmi bohatí ludia, ktorých väcšina Slovákov nevedela kam zaradit – v knihe historickej pamäti stránky pre bohatých Slovákov chýbajú. Tieto stránky sa práve píšu. Píšu ich hlavne privatizéri a väcšinou velmi nepekne.
Pre nemajetného Slováka je bohatý Slovák zatial v zásade nepochopitelný a neprijatelný. Je to vždy lotor, podvodník, ktorý si svoje peniaze zarobil necestne. Zámerne sa vyhýbam otázke, ci je to tak, alebo nie, lebo si myslím, že na taký jav, ako privatizácia, sa kategórie ako pravda a cestnost nedajú použit.
Slovák nerozumie tomu, ako sa iný Slovák mohol zrazu odtrhnút z retaze clenov obciny, viac-menej rovných v svojej chudobe ci skromnom dostatku. Najmenej zo všetkého je ochotný vysvetlovat si cudzí úspech tým, že ten druhý je schopnejší. Nie, v lepšom prípade mal ten druhý štastie, ale pravdepodobnejšie ide
o zlodeja, podvodníka, lotra, a preto ho možno nenávidiet.
Nenávist k bohatým má na Slovensku velmi silný morálny základ, co neexistuje v susedných krajinách. So svojimi bohácmi sa Slováci nezmierili a ešte dlho nezmieria. Medzicasom Poliaci sa už dávno zmierili s rozvrstvením spolocnosti na velmi bohatých a velmi chudobných, pretože podobné rozvrstvenie poznajú už z minulosti. Zmierili sa s tým aj Rusi a Madari. Ovela tažšie to bolo pre Cechov, lebo ich dejiny majú vela spolocného so slovenskými, preto vztah k bohatým ludom v Cesku je podobný, nie však taký vášnivý, nie taký zúrivý.
Na tomto mieste musím uviest jednu vec nepríjemnú pre ludí, ktorých ich súkmenovci zaradujú medzi bohatých. Vážení, ludia vám v najbližších rokoch, ba desatrociach, vaše bohatstvo neodpustia. Možno, ho neodpustia ani vašim detom. To znamená, že vám budú velmi závidiet, dokonca vás velmi nenávidiet. V tomto ovzduší závisti a nenávisti sa budete musiet naucit žit. Taký je úcet za rozprávkovú premenu zo sivého inžiniera na ocelového baróna, z kaviarenského táraja na primátora, zo stavbyvedúceho na lídra parlamentnej strany atd. Takéto zmeny sa na Slovensku nedejú len tak zadarmo.
Ak v Amerike pred rozprávkovým osudom Henryho Forda ludia úctivo sklánajú hlavy, na Slovensku je takýto Ford jednoducho nemožný. Ak sa v Rusku z mnohých masami zaslúžene nenávidených privatizérov stali ludia tešiaci sa autorite, ktorí sa mediálne ocistili a získali aureolu štátnikov, slovenským privatizérom sa o takýchto zmenách môžu snívat akurát ružové sny.
Aby som sa co najviac vyhol oblasti morálnych hodnotení, musím dat za pravdu svojmu spolubesedníkovi – áno, takáto závist, ktorá prechádza do nenávisti, spolocnosti nic dobré neprináša. V krajných prípadoch z takýchto emócií vyrastajú vzbury alebo revolúcie. Slovensku to nehrozí, zato reálnou hrozbou sa stáva pokrivená, neadekvátna predstava o každom úspešnom jednotlivcovi ako o lotrovi hodnom nenávisti a odsúdenia. Neadekvátnym sa následne stáva aj systém spolocenských hodnôt. V takejto atmosfére bude spolocnost sama zo seba vytlácat tých najschopnejších clenov.
Slovenský fatalizmus

Je to jedna z najzáhadnejších vlastností slovenskej duše. Opät by sme tu mohli pripomenút dejiny a povedat, že Slováci sú fatalisti preto, lebo si z dejín zobrali ponaucenie nemiešat sa do chodu udalostí, ktoré nedokážu ovplyvnit. Ale slovenský fatalizmus v tej podobe, v akej ho vidím, to nevysvetluje: Slováci nechávajú, aby osud rozhodoval za nich, dokonca aj vtedy, ked sa na udalosti dá vplývat jednoducho a bez velkého úsilia. Preto si neodpustím niekolko postrehov.
Zacnem tým, s cím sa stretávam každý den – správaním Slovákov za volantom. Iba fatalizmus v cistej podobe môže vysvetlit ich oblúbený zvyk nalepit sa jeden na druhého a íst takto dlhé kilometre, bez snahy cokolvek menit na tejto ocividne nebezpecnej situácii. Nemám na mysli prípad, ked sa niekto mimoriadne ponáhla, každému do radu šliape na päty a chce, aby ho pustili. To robia mnohí, napríklad aj Poliaci, Taliani alebo Nemci. Je to síce nepríjemné, ale nie príliš nebezpecné, pretože ten, kto stúpa na päty autám pred ním, je napätý a sústredený. Zatial co Slováci, ktorí jazdia jeden za druhým na krátkej vzdialenosti, sú celkom uvolnení. Stací však, aby sa spustil silný dážd, a celá Bratislava je hned plná búraciek – narazili do seba tí, ktorí sú zvyknutí jazdit nalepení jeden na druhého. Pretože sa nedovtípili, že na mokrej ceste je brzdná dráha dlhšia, a nezväcšili odstupy. A to už nehovorím o tom, že ked napadne prvý sneh – vtedy sa radšej snažím zostat doma a autom nikam neíst: na haváriu natrafíš každých dvesto metrov. Poznamenajme, že sneh a tým skôr dážd bývajú v Bratislave dost casto.
Preco teda Slováci nezväcšia vzdialenost medzi autami ani v daždi? Neviem, ide zrejme o akési tajomstvo, akúsi zvláštnu slovenskú súdržnost na cestách. Mimochodom, Rusi si už odvykli tlacit sa jeden na druhého: ved ktovie komu sa podarí stúpit na päty. Môže sa stat, že odpovedou bude salva so samopalu.
Od cudzincov žijúcich na Slovensku som v súvislosti s týmto záhadným fenoménom pocul na adresu slovenských vodicov tie najnelichotivejšie komentáre: sú tupí, pribrzdení, nic okolo seba nevidia. To však nie je pravda. Áno, slovenskí vodici majú o nieco pomalšie reakcie než Nemci a ovela pomalšie než Rusi, ale jazdia tesne jeden za druhým z iného dôvodu. Jednoducho sú fatalisti a majú velmi vyrovnaný vztah s osudom. Okrem toho, aj napriek do istej miery spomaleným reflexom, Slováci radi predbiehajú, hoci to velmi nevedia. Možno sa jazdenie v tesnom závese dá vysvetlit tým, že slovenskí vodici sa stále pripravujú predbiehat a myslia si, že ak sa dostanú o pár metrov bližšie k predbiehanému objektu, bude sa ho dat jednoduchšie a lahšie predbehnút. Ak si to niekto skutocne myslí, mýli sa. Niekolko metrov nic nevyrieši. Predbiehanie je lahké, ked daleko vpredu je v protismere vela volného miesta. Vo všetkých ostatných prípadoch je predbiehat tažké.
Existuje vela situácií spojených s urcitou mierou rizika, v ktorých sa predstavitelia iných národov správajú opatrnejšie ako Slováci. Uvediem názorný príklad. Pocas prvého roka života na Slovensku ma priam šokovalo to, co som po prvýkrát uvidel na Orave. Na úseku cesty medzi Dolným Kubínom a polskou hranicou leží niekolko dedín, kde prakticky nie sú chodníky. Tak sa stalo, že donedávna tam bola tichá dedinská cesta, a zrazu zo dna na den tadial zacal prechádzat medzinárodný tah medzi Slovenskom a Polskom. Po nom za šera jazdili na bicykloch štvorrocné ci pätrocné deti. Samé, bez dohladu rodicov, po ceste, plnej obrovských kamiónov a dost chaoticky a nebezpecne jazdiacich Poliakov.
Preco Slováci, ktorí sú tak rodinne a rodicovsky založení, púštajú svoje ratolesti jazdit po takej nebezpecnej ceste? Nie cigáni, ale pôvodní obyvatelia slovenských dedín na Orave. Možno preto, lebo nejaká Krivá na Orave je nadalej ich dedina, a v svojej dedine si Slováci zvykli mysliet, že im nic nehrozí. A ešte preto, že Slováci sú rolníci a zvykli byt závislí od prírody, ktorá sa ovplyvnit nedá. Culú a nebezpecnú premávku cudzincov vo vlastnej dedine vnímajú ako prírodný úkaz. Zdaleka nie všetci vidiecania v iných krajinách však pustia pätrocného drobca na detskom bicykli na takúto cestu.
„Neboja sa,“ – povedal na túto tému jeden môj známy krajan, ktorý býva na Slovensku niekolko rokov, a velmi presne trafil klinec po hlavicke.
Áno, Slováci sa, ktovie preco, naozaj neboja mnohých vecí, ktoré vzbudzujú opodstatnený strach u iných národov. Majú vari Slováci nejaké zvláštne dôvody nebát sa?
V Stupave na Záhorí každú sobotu a nedelu vecer vídavam miestnych chlapov, ktorí sa z krcmy húfne vracajú domov na bicykloch. Pravdaže, nikto z nich nemá na nich svetlá, a co je ovela horšie, každý druhý ide po strede cesty ako autobus a ešte sa pritom kníše zo strany na stranu.
Ešte horšie to vecer vyzerá na Južnom Slovensku, kde jazda na bicykli má, nevedno preco, masový charakter. Bežne tam pocas tmavej noci ide z krcmy na bicykloch niekolko ludí v troch radoch a nahlas sa medzi sebou rozpráva. Dá sa predpokladat, že na Južnom Slovensku mnohí z týchto bláznov sú Madari. Napriek tomu, v samotnom Madarsku na dedinách tak nerobia. To znamená, že sú to poslovencení Madari.
Táto zvláštna nebojácnost Slovákov sa možno dá vysvetlit aj tým, že ostatní Slováci, ktorí v sobotu vecer sedia za volantom a prechádzajú cez Stupavu, nielenže velmi dobre vedia, že teraz sa všetci vracajú opití z krcmy na bicykloch a nicoho sa neboja, ale navyše berú ohlad na túto skutocnost a hladia na nu s pochopením a trpezlivostou: „Však sme Slováci!“ Preto opilcov na bicykloch spravidla nikto nezráža, a preto opilci ani nemajú dôvod sa niecoho bát.
Najviac zo všetkého však Slováci pôsobia dojmom ludí, ktorí sa neboja preto, lebo sú fatalisti, spoliehajú sa na osud a veria v prst boží. Veria, že tento prst ich ochráni a ochráni aj ich deti. Ak Boh a pán farár nie sú proti tomu, aby v sobotu chlapi sedeli v krcme, to znamená, že Boh a pán farár sa postarajú aj o to, aby týchto opitých neprešli okoloidúce autá. Táto logika je silnejšia ako atómová bomba, na nej je postavená slovenská civilizácia.
Slovenský fatalizmus je jav náboženský a priamo súvisí s tým, ako Slováci veria v Boha, s tým, co sa snažím oznacit za živelnú krestanskú ideológiu. Obycajná banalita cirkevnej rétoriky: všetko je v rukách božích – neznamená pre slovenskú civilizáciu ani zdaleka prázdny zvuk. Neraz som pozoroval, ako sa Slováci chystajú na cestu, aký postoj majú k chorobe v rodine, k vojne, ku katastrofe, k živelnej pohrome. Je to celkom zvláštny vztah, ktorý sa nezasväteným niekedy zdá byt nepochopitelný. Slováci neotrasitelne veria v štastný koniec – možno kvôli tejto viere ich Boh obzvlášt miluje.
Existuje výrazný rozdiel medzi tým, ako sa chystám na dovolenku autom ja a typická slovenská rodina. Ja som ustarostený a napätý, vopred ma otravuje perspektíva jazdit po cestách spolu s nezodpovednými Talianmi, obávam sa zápchy na cestách, znepokojujú ma Chorváti, ktorí sa ako šialení prehánajú po svojich horských cestách na starých autách. Ocakávam nebezpecenstvá a pripravujem sa na ne. Slováci nebezpecenstvá neocakávajú, spravidla bývajú naladení sviatocne a optimisticky, ocakávajú iba veselé a príjemné dobrodružstvá. Slováci takmer vždy cestujú
v partii niekolkými autami a netrápia ich ani Taliani, ani Chorváti. V tomto Slovákom v dobrom závidím. To nie sú iba fatalisti, ale ludia, ktorí hlboko a úprimne veria v štastný osud.  

Princíp „jáj!“

Je prirodzeným pokracovaním slovenského fatalizmu. Ked osud prináša necakané zvraty a prekvapenia, Slovák vyslovuje magické slovko „jáj!“ alebo, o nieco zriedkavejšie, „fíha!“, pritom však neprepadá zúfalstvu alebo panike. Po tom, ako Slovák povie „jáj!“, najprv zostane prekvapený. Neskôr sa zacína postupne namáhat, ale každopádne sa neponáhla, aby cokolvek robil ci, nebodaj, menil plány a hladal nové riešenia. Hned ako Slovák nahlas vysloví túto magickú formulku, zacína cakat, ci sa problém náhodou nerozplynie sám, cím velmi pripomína Rusa a vôbec Slovana.
Extrémnym prejavom princípu „jáj“ je odveká ruská otázka: treba odhrabávat sneh alebo nie, ak po prvé znovu napadá a po druhé aj tak sa casom roztopí? Naco ho potom odhrabávat, nie je lepšie iba ho udupat a chodit po nom?
Princíp „jáj“ a s ním spojené fatalistické ocakávanie štastného rozuzlenia, ktoré sa dostaví samo, z božej vôle, ma obcas privádza do zúfalstva. Nie raz a nie dva som sa stretával v banke so štandardnou situáciou: pracovník školí novácika, ciže nový pracovník pod vedením skúsenejšieho vykonáva potrebné úkony s pocítacom a vykonáva ich niekolkonásobne pomalšie, pretože sa ucí. Prirodzene, medzitým sa utvorí fronta cakajúcich, ktorí si však okamžite povedia: „Jáj, oni tu zaúcajú mladých, pockáme teda, kým to skoncí“. „Jáj“ som nepovedal iba ja, pretože to, bohužial, neviem. Ked som však pracovníka požiadal, aby zaúcal novácika mimo pracovnej doby, jeho reakcia bola štandardná: „Jáj, vy sa ponáhlate, ale co máme robit, musíme zaúcat novácikov, inak sa to nedá, budeme sa snažit to urýchlit, nehnevajte sa“. Mohol som akurát škrípat zubami, ale úradník sa cítil absolútne oprávnený využívat môj cas – dovolili mu to robit jeho nadriadení, tým pádom bol pod ich záštitou. A v súlade s princípom „jáj“ trpezlivo cakal, kedy zmizne nemiestny hnev netrpezlivého klienta.
„Jáj“ je vynikajúce slovo. Raz si staršia dcéra narazila nohu,
do vecera noha opuchla, odviezol som ju teda na pohotovost k chirurgovi do Karlovej Vsi. Dcéra zostala cakat na chodbe a ja som vošiel do ordinácie. Ako som vchádzal poškrabal som sa pravou rukou po lavom ramene. V ústrety sa mi vrhol mladý chirurg, ktorý ma schmatol za lavú ruku, zacal s nou hýbat na rôzne strany a skúmavo mi pozerat do ocí.
– Bolí? – spýtal sa nakoniec.
– Nie! – odpovedal som. – Dcéra má narazenú nohu, sedí na chodbe.
– Jáj! – potešil sa chirurg. – Takže to nie vy ste chorý!
Princíp „jáj“ nefunguje iba v situácii, ked Slovák stráca peniaze alebo sa stretáva s hrozbou ich straty. Tu si Slovák a Rus akoby menia svoje miesta. Rusa perspektíva straty penazí, obzvlášt nevelkého množstva, môže priviest k typickej slovenskej reakcii „jáj“, ktorá v preklade do ruštiny bude zniet: „Nu i chuj s nimi,
s dengami!“, zatial co Slovák môže v tejto situácii reagovat celkom rusky – zacne byt napätý a rozladený a pustí sa do hladania riešenia.
Slovenská ohladuplnost

S touto crtou Slovákov sa stretávam už pätnást rokov, každý den a neprestáva ma nadchýnat. Je to mimoriadne zriedkavá vlastnost, ohladuplnejší národ, ako sú Slováci, som nestretol a sotva stretnem.
Ohladuplnost Slovákov sa ma dotýka každodenne a priamo, pretože nepôsobím ako Slovák. Ak by sme spravili malý experiment – niekto by ma ukázal naživo z malej vzdialenosti reprezentatívnej vzorke Slovákov, drvivá väcšina by povedala, že nie som Slovák, okamžite, skôr, než by som otvoril ústa a odhalil svoj prízvuk. Pritom mám dost obycajný slovanský výzor, ktorý nie je v rozpore so slovenským etnickým typom. Slováci však majú na svojich súkmenovcov vyvinuté vlastné, celkom osobité tykadlá – okamžite dokážu vypozorovat nejaké nové, neslovenské vyžarovanie. A takto, na úrovni inštinktu odlišujú svojich od cudzincov.
Hned ako so mnou Slovák nadviaže verbálny kontakt, zvycajne si už len potvrdí svoj predbežný odhad, že komunikuje s neslovákom, ktorý rozpráva slovensky. Kedže môj prízvuk ovplyvnilo ešte niekolko jazykov, iba nevelká cast mojich spolubesedníkov, prevažne ludia staršej generácie, dokáže po niekolkých vetách zistit, že som Rus. Pre väcšinu Slovákov som neidentifikovatelný cudzinec stredného veku, ktorý plynulo rozpráva slovensky. Jav cudný, neobycajný, ktorý si zasluhuje okamžité zvolanie „jáj!“.
Ale žiadne „jáj“ nikdy neznie. Na túto neštandardnú situáciu Slováci reagujú vždy rovnako – okrem mimoriadne zriedkavých výnimiek, sa zo všetkých síl snažia nedat mi pocítit, že vedia o tom, že som cudzinec, votrelec. Naopak, signály, ktoré vysielajú voci mne, koho si v obycajnej, štandardnej situácii identifikovali ako cudzinca, je najvyššia forma citlivosti a dobroprajnosti. Rozprávajú sa so mnou ako so svojím, priam sa mi snažia vsugerovat: si náš, si taký ako my – hoci sami pritom pocitujú vnútorné napätie. Dost vela som cestoval po svete, ucil som ludí z mnohých krajín všetkých kontinentov, ale s takouto spontánnou, úprimnou ohladuplnostou a dobroprajnostou som sa nestretol nikde a nikdy.
Všetko, co som povedal o mojej osobnej skúsenosti komunikácie so Slovákmi, sa absolútne vztahuje aj na mechanizmus komunikácie Slovákov so svetom vôbec. Slovák sa zo všetkých síl snaží, aby nespôsobil cudzincovi nepríjemný stav tým, že mu dá pocítit, že je cudzincom, a teda votrelcom. Rovnako sa správa aj k cudákom, psychicky chorým ludom, invalidom. Obcas sa zdá, že Slovákom, obdareným citlivou a dobrou dušou, odmalicka vštepovali zásadu, ktorú neúspešne ucia deti v amerických škôlkach: nerob iným to, co nechceš, aby robili tebe.
Slovák, ktorý narazí na neštandardnú situáciu v komunikácii, okamžite, reflexívne postaví sám seba na miesto toho druhého
a vychádza z tejto ušlachtilej zásady nerobit druhému to, co sám sebe nepraješ. Je to najvyššia forma sociálneho správania. Práve táto vlastnost robí Slovákov sympatickými a prítažlivými
pre drvivú väcšinu príslušníkov iných národov, ktoré sa so Slovákmi stretávajú. Prirodzená slovenská ohladuplnost je jedna z najkrajších crt Slovákov ako civilizácie.
Podla princípu kontrastu nemôžem nespomenút zážitok spred dvadsiatich rokov. Išiel som raz autobusom v kubánskom meste Santa Clara a vedla mna štebotala skupina školákov, asi desat až dvanástrocných chlapcov. Vládol pokoj, kým na zastávke do auto¬ busu nenastúpil rovnako starý chlapec s Downovým syndrómom.
– Bobo! – zakricali zborovo kubánski chlapci a všetci naraz sa vrhli na neštastníka. „Bobo“ v kubánskom nárecí znamená hlupácik. Kubánski školáci nebili hlupácika, len ho jemne plieskali
po hlave a po ušiach – nebolo to bolestivé ani tvrdé – a pri tom sa celkom úprimne rehotali. Bol to pre nich dar osudu, kúsok svetlého štastia – stretli Boba, ktorého môžu plieskat po ušiach a poriadne sa zabavit. Schopnost predstavit si seba na mieste Boba týmto kubánskym detom absolútne chýbala.
Spociatku som sa nad touto situáciou zhrozil a chcel som sa
do nej zamiešat. Potom som sa pozornejšie zahladel a zostal som na mieste. Išlo o to, že sám Bobo vnímal túto situáciu ovela jednoduchšie než ja – zvykol si. Ocividne, sa mu smiali a plieskali po ušiach celý cas bez prestávky. Potom, ked sa dosýta nasmiali, kubánski pionieri v modrých šatkách opustili autobus, a Bobo pokojne pokracoval v ceste.
Po tejto príhode som však výrazne skorigoval svoj názor
na dobrodušnú a veselú povahu Kubáncov a zacal som si všímat, ako hrubo a svojím spôsobom kruto sa títo navonok veselí a vecne vysmiati Kubánci správajú ku všetkým, ktorí sa na nich nepodobajú a, nedajbože, sú zjavne slabí alebo postihnutí. Cudzincov sa to, pravda, netýkalo, no nie z dôvodu kubánskej ohladuplnosti. Cudzinec bol v tom case na Ostrove slobody cosi ako ohrozené zviera a každému, kto by mu ublížil alebo dokonca ho len urazil, hrozil krutý trest. Pripomeniem, že Kuba, rovnako ako Slovensko, je katolícka krajina, ale sú to celkom iní katolíci.
V slovenskom autobuse si takéto správanie slovenských chlapcov k postihnutému neviem predstavit. Úprimne si myslím, že to nie je možné, že to neurobia ani cigánske deti, ktoré nie sú zatažené ohladuplnostou.
Ešte jedna reminiscencia na tému kubánskej ohladuplnosti – tentokrát zábavná. Raz som sa náhodou ocitol v cernošskej pobrežnej dedine s názvom Kaibarien. Zbadal ma tam asi šestrocný cierny chlapec, ktorý možno vôbec po prvýkrát uvidel naživo bieleho cloveka. Táto skúsenost ho tak ohromila, že bežal niekolko minút predo mnou, pozeral mi do ocí a krical chraplavým hlasom:
– Tiene los ojos azules! (špan., „Má modré oci!“, pozn. aut.)
Bolo to smiešne, ale nie príliš ohladuplné. Tmaví obyvatelia dediny Kaibarien pozorovali túto scénu, ako aj následne moje pokusy porozprávat sa s dietatom, ktoré odmietalo rozumiet mojej španielcine, a veselo sa smiali. Pricom nebolo jasné, ci na chlapcovi, alebo na mne.
Slovenská rodina

Rodina je základná bunka spolocnosti, tvrdil Marx, sám v svojom súkromnom živote tak trochu zvláštne rodinne založený clovek. Túto metaforu zakladatela marxizmu vo vztahu ku Slovensku by som prerobil takto: rodina je základ slovenskej spolocnosti, základ doteraz pevný a spolahlivý.
Rodinné založenie Slovákov, ich vysoko rozvinuté rodinné vztahy obdivujú a ešte dlho budú obdivovat, príslušníci iných národov. Slovenská rodina v súcasnom svete konzumu a osamelých, atomizovaných ludí-spotrebitelov, v skutocnosti, pôsobí ako cosi navýsost dobré.
Slovákom sa podarilo vytvorit si taký model rodiny, ktorý nemá daleko od dokonalosti, a práve to je treba mat na zreteli, ked sa natískajú úvahy o tom, že malé národy sú neštastné, lebo sú utlácané, pretože im vždy vládne niekto cudzí. Je to zložitá otázka, ci velké národy, ktoré malé národy utlácajú a žijú pod znakom moci a boja o moc, sú naozaj ovela štastnejšie. Akú radost môže mat v súcasnosti obycajný American z toho, že jeho krajina je najsilnejšia a ustavicne niekoho bombarduje? Zato krízou rodiny dnes v Amerike trpia všetci a perspektíva zostat po celý život osamelý hrozí približne polovici obyvatelstva najbohatšieho štátu na svete. Druhej polovici sa zase crtá o nic príjemnejšia perspektíva starnút a umierat v domovoch dôchodcov – už niekolko generácií Americanov sú tak skvele vychované, že pohlad
na vlastných starnúcich rodicov je im na obtiaž, preto rodicov, hlavne chorých, dávajú do starobincov.
Medzicasom „vecne utlácaní“ Slováci v svojich pekných, aj ked chudobných horách, vždy oslobodení od zápasu o moc, od vojny a násilia, si dokázali vytvorit takú rodinu, ktorú im môžu závidiet mnohé národy, kde svorne a v mieri nažívajú dospelí, deti, vnuci a starí rodicia.
Pokúsim sa tento fenomén opísat. Za najväcší klad slovenskej rodiny považujem skutocnost, ako velmi citlivo a presne je vymeraná vzdialenost medzi jej clenmi. Prirodzene, nemám na mysli metre a centimetre – ide o vzdialenost sociálnu, o dištanciu, ktorou si ludia zvykli udržiavat vzájomný odstup. U Slovákov nie je taká blízka ako u Rusov, Ukrajincov alebo Turkov, ale ani taká daleká ako, povedzme, u Dánov ci Americanov, alebo dokonca blízkych a historicky v niecom príbuzných Rakúšanov. Slováci sa jeden od druhého nachádzajú navzájom dost blízko tak, aby sa vždy mohli podporit, ale dost daleko, aby si jeden druhému neznepríjemnovali život.
Táto rozumná sociálna vzdialenost medzi rodinnými príslušníkmi je v skutocnosti jedným z hlavných dôvodov slovenskej ohladuplnosti. Lebo model rodiny Slováci zatial prenášajú
na celý okolitý svet. Tu možno hladat zdroj jemnej, „rodinnej“ moci alebo si tykajúcich slovenských ústavných cinitelov.
Ak náhodou zavítate do typickej ruskej rodiny, okamžite vám udrie do ocí, ako blízko sa ludia nachádzajú od seba, pricom túto blízkost hned prenesú aj na vás, na hosta. Ak ovládate ruský jazyk, tým viac, ak ste náhodou Rus alebo sa nanho podobáte, okamžite narazíte na množstvo prejavov tejto blízkosti, pred ktorými niet úniku.
Napríklad, ak treba obedovat alebo vecerat, Rus odmietne jest sám, bez vás. Aj ked nie ste hladný, prinúti vás rozdelit sa
o pokrm. To už nehovorím o tom, že odmietne vypit si bez vašej úcasti a pit vodku vás donúti ešte nemilosrdnejšie ako jest. Rus ihned odhalí svoju dušu, porozpráva vám o svojich trápeniach
a tajných zákutiach a to isté bude žiadat aj od vás. A len skúste neporozprávat.
Ak budete s Rusom popíjat, co je proces nelahký a v mnohom nepredvídatelný, potom velmi rýchlo nacriete do najväcších filozofických hlbok, a to aj vtedy, ak týmto Rusom bude zámocník alebo šofér. Nacriete do otázok o Bohu, zmysle života, Stalinovi, americkom imperializme, sviniaroch-politikoch. Pritom sa bude od vás žiadat, aby ste vždy povedali svoj názor. Ked už spolu popíjame, tak povedz, preco niet v živote štastia!
Medzi Slovákmi je všetko inak. Vládne zlatá stredná cesta. Ak ste hladní, láskavo vás nakrmia, ale nie nasilu. Budú vás dost nástojcivo prehovárat, aby ste si vypili, co napríklad nikdy neurobí skúpy Nemec alebo Anglican, ba ani náš trochársky slovanský brat Poliak. Neurazia sa však, ak odmietnete alebo nevypijete vela. A už za žiadnych okolností sa nebudú snažit, aby vám hupkom-dupkom zaliezli rovno do duše – v tomto sú Slováci národom západným, ktorý si ctí suverenitu každej ludskej bytosti. Ci máte radi Stalina, alebo veríte v Boha, to je len a len vaša vec. Ked je však niekomu tažko, vtedy si ho Slováci väcšinou s úprimnou úcastou vypocujú a snažia sa mu pomôct. V rámci svojich možností.
V slovenskej rodine dominuje ženský prvok, pricom k vítazstvu žien nad mužmi došlo už velmi dávno. Napriek tomu, táto moc žien je rozumná a dobrá. Od slovenskej ženy si sotva vypocuješ, co vyhlasujú už vyše sto rokov feministicky spracované ženy zo Západnej Európy – dajaké nadávky na adresu mužského plemena typu „a man is a fucking animal“. Slovenské ženy si uvedomujú, že muž je „zviera“ velmi užitocné, a preto sa príkladne onho starajú – krmia ho, chvália a lúbia. Slovenské ženy zároven slávnostne chránia a skrášlujú patriarchálnu fasádu slovenskej spolocnosti, pretože si uvedomujú, že je to len fasáda.
Možno práve odveká dominancia žien je zodpovedná za nadmernú rozmaznanost slovenských detí. Na tomto mieste by sa patrilo povedat cosi pekné a slávnostné, napríklad, že v slovenskej rodine vládne kult detí, ale bola by to púha banalita. Pravda je kdesi inde – slovenské deti sú rozmaznávané svojimi matkami, ktoré v rodine dominujú, v dôsledku coho deti, podla matkinho vzoru, rozmaznávajú aj všetci ostatní – otcovia, dedovia, babky. Preco je to tak, zostáva záhadou. Rozmaznané dieta je menej prispôsobivé k životu, co si slovenské matky pre svoje deti, prirodzene, neželajú. Táto menšia prispôsobivost k životu je však dôsledok casovo vzdialený a nie nesporný. Napokon, existujú aj iné dôsledky, casovo blízke – a ich prospech je pre slovenské ženy ocividný.
Myslím si, že pre slovenskú dominantnú matku rozmaznávat deti je v konecnom dôsledku velmi výhodné – iba pripomenme, že slovenský matriarchát je jav ilegálny, takmer tajný, nikto o nom nevie a prakticky nehovorí. Tým, že žena rozmaznáva deti, získava spojencov v boji o moc v rodine. Spojencov doživotných, pomocou ktorých si tajný slovenský matriarchát upevnuje svoje hlboké korene. Napokon, menšia odolnost rozmaznaných slovenských detí nie je životu nebezpecná, lebo ked tieto deti vyrastú, nebudú musiet bojovat.
Sigmund Freud, ktorý vela rokov žil a pôsobil v susednej Viedni, by v slovenskej rodine našiel vela dôkazov svojich teórií. Slovenské mamicky otvorene a cielavedome vychovávajú oidipovských synov možno už stovky rokov. Nepíšem to preto, aby som nieco odsudzoval, a netrúfam si hodnotit, do akej miery je to dobre alebo zle.
„Ked sa znovu narodím, vyberiem si sám jedno krásne dievca, ktorej chcem byt syn. Ked sa tebe narodím…“
Ked som prišiel na Slovensko, táto piesen sa rinula zo všetkých rozhlasových staníc. Ked som si ju nakoniec dokázal preložit, premkla ma hlboká zádumcivost. Lyrický hrdina piesne sa vyznáva zo svojej lásky k dievcatu a hned otvorene a celkom bez ostychu dáva na vedomie, že jeho budúca žena musí byt prenho predovšetkým matka.
„Stále snívam, že s tebou splývam, že v tebe bývam“ – velmi podobné slová sa šíria v éteri slovenských rozhlasových staníc aj dnes. Ak by niekto jednu z týchto rozhlasových staníc pomenoval „Slovenské mamicky“, mohla by mat velký úspech tak u slovenských mamiciek, ako aj u slovenských synkov.

SLOVÁCI A MOC
Komu patrí moc na Slovensku

Mal som možnost sledovat slovenskú politiku z dost blízkej vzdialenosti, a cím väcšmi som ju pozoroval, tým viac mi v duši rástla vlna nepochopenia. Rokmi sa vo mne hromadila akási cudná rozpoltenost. Na jednej strane, som skúmal slovenskú politiku, snažil som sa ju vysvetlit, prognózovat a tieto pokusy boli viac ci menej úspešné. Na druhej strane, som do velkej miery nerozumel, preco sa slovenskí politici správajú práve takto. Ich logika sa mi videla cudná, scasti detská, scasti ženská a scasti celkom absurdná. Snažil som sa totiž hodnotit ich konanie z hladiska kategórií moci a boja o moc. Ako sa ukázalo, bol to nesprávny prístup.
Slováci o moc nezápasia, Slováci vôbec o nic nezápasia v tom zmysle, v akom o nieco navzájom zápasia Americania, Rusi alebo Nemci. Slováci mierumilovne a po dobrom koexistujú a o moc ako takú zvycajne neusilujú, lebo sa nedokážu navzájom do niecoho nútit a robia to neradi – vyžaduje to námahu, je to nebezpecné, prináša to tažkosti a zodpovednost. Prirodzene, Slovákom sa pácia atribúty moci: spolocenské postavenie, velké peniaze, limuzíny a jachty, ale aby o toto všetko zápasili, na to nie sú pripravení. Ak to však náhodou samé pripláva do rúk, to už je nieco iné.
Slovenský zápas o moc v skutocnosti ani nie je zápasom o moc v pravom zmysle slova, ale akési rozvlácne, jemné a nerozhodné natahovanie sa. Ponáša sa na box cukotských chlapcov: každý
zo zápasníkov vystrcí dopredu ukazovák a snaží sa ním štuchnút do rebier súpera, co ho velmi šteklí a vyvoláva záchvaty smiechu. Vyhráva ten, kto prvý ušteklí protivníka. Pravda, nevyhráva nadlho.
Podstatu slovenskej politiky som zacal lepšie chápat až vtedy, ked som si uvedomil prostú vec – Slováci dobre poznajú iba vlastnú dedinskú, obcinovú formulu moci: obec – starosta – farár.
A ešte je niekto silný a mohutný, kdesi tam, daleko a velmi vysoko – Rakúšan, Madar, Nemec, Cech, Rus, American, ktorý diktuje pravidlá. Tento vzdialený a tajomný vladár pre Slovákov vždy bol a zostáva bytostou magickou, legendárnou a nedostupnou z hladiska racionálneho chápania. Kedysi to bola rakúsko-madarská byrokracia, neskôr tajomné sovietske politbyro v Moskve, teraz v tejto úlohe vystupujú Americania.
Moc treba chápat ako schopnost jedného cloveka prinútit iného cloveka alebo iných ludí, aby urobili nieco, co by z vlastnej vôle za žiadnych okolností neurobili. Napríklad, aby odovzdávali väcšinu zarobených penazí nejakému „štátu“. Moc je násilie jedného cloveka nad druhým a nezáleží na tom, ci týmto násilníkom je policajt, terorista alebo krcmový bitkár. Práve násilie je Slovákom z duše cudzie, preto aj boj o moc chápu pozoruhodne exoticky a priam dojímavo detsky. Úlohu reálneho násilia v „zápase o moc“ na Slovensku plnia hrozby rôznej sily a intenzity, ako aj prežívania, ktoré sú s týmito hrozbami spojené.
Zápas o moc medzi Slovákmi, a nielen v politickej oblasti, vyzerá približne takto. My všetci, bojovníci o moc, sa teraz spolocne zídeme za jedným stolom v krcme, budeme dlho debatovat, chválit seba a jeden druhého, navzájom sa pred sebou vystatovat a popíjat. Všetkým nám bude dobre, príjemne a pohodlne, lebo všetci sme príbuzní, spolužiaci, vzdialená rodina alebo, v krajnom prípade, rodáci. VŠAK SME SLOVÁCI!
Tak znie jeden z hlavných sloganov slovenskej civilizácie.
A ked na našom posedení náhodou dôjde k zápasu o moc a jeden druhého trochu postrašíme, potom po siahodlhých rozhovoroch urcite a vždy zakoncíme peknou a družnou piesnou o tom, ako sme sa na všetkom dohodli. Do ocí si pritom nepovieme nic nepríjemné a už vôbec sa nebudeme napádat a urážat. To nie, ale pocas svorného dohadovania sa o tom, co sa nikdy neuskutocní, každému úcastníkovi rokovania sa v hlave horúckovito odvíja napäté hladanie možností, ako by co najrýchlejšie obabral všetkých ostatných a porušil túto akoby dohodu vo svoj prospech. Toto celé nevyplýva z chytráctva ci zákernosti, ale zo stárocnej a opodstatnenej neviery Slovákov v to, že sú schopní sa na niecom dohodnút a dodržat podmienky dohody.
Takže napokon dohody, ktoré vzídu z takýchto rokovaní, spravidla za nic nestoja. Vlastne, to nie sú žiadne dohody, ale akési rétorické figúry, ktorými úcastníci predstavenia skrášlili svoj „zápas o moc“, v ktorom vítazí ten, co túto akoby dohodu poruší prvý a co najvýhodnejšie vo svoj prospech. V skutocnosti teda naozaj vítazí ten najchytrejší a najzákernejší – tak, ako to má v procese zápasu o moc byt.
Preto ked sa dohody Slovákov porušujú – a, zopakujem, deje sa to hned a bezprostredne po tom, ako boli slávnostne schválené –, nikto nikoho netrestá, nevyvodzujú sa žiadne sankcie, žiadne pomsty: však sme Slováci, aj tak je nás málo. Namiesto boja
o moc Slováci demonštrujú lahkú paródiu na tento boj. Ozajstný boj to však nie je, rovnako ako ani ozajstná moc. Tú nemajú obycajní Slováci nad obycajnými Slovákmi. Ale niekto predsa len túto moc musí mat a má, inak by v spolocnosti neexistovala ani hierarchia, ani poriadok – panovala by anarchia. Niekto predsa len má a vždy mal na Slovensku reálnu moc, ktorá je schopná prinútit.
Moc nad Slovákmi po stárocia patrila cudzincom – richtárom, šafárom ci úradníkom. Možno, taký je údel všetkých malých národov, údel vonkoncom nie tak tragický, ako by sa zdalo na prvý pohlad. Povšimnime si, že moc cudzincov nad Slovákmi tiež nebola mocou v plnom zmysle tohto slova. Slovák zvycajne nevstupoval do vztahov s touto cudzou mocou samostatne, zoci-voci. Richtárom bol povedzme Nemec a na druhej strane oproti nemu stála celá dedinská obcina, ktorá vo vztahoch s richtárom vystupovala ako kolektív. Inými slovami, situácia, ked cudzinec – madarský gróf, nemecký inžinier alebo ceský úradník – sa snažil realizovat akt moci nad jednotlivými predstavitelmi slovenskej obciny, nebola tak castá. Lebo slovenská obcina bola súdržná a jej súdržnost bola tým jediným, co Slovákom mohlo aspon ako-tak kompenzovat neochotu a neschopnost bojovat.
Istá moc vo vnútri samotnej slovenskej obciny nesporne patrila slovenským vodcom – nezáleží na tom, ci ich volili, alebo sa k tejto moci prebíjali nejakou inou cestou. Avšak znova to nebola moc úplne typická. Vodca slovenskej obciny mal takú moc,
do akej miery vedel obhájit záujmy obciny pred cudzozemcami. Jeho kompetencie, aby prinútil svojich rodákov nieco robit a tým viac aby uskutocnil nad nimi násilie, boli chabé, ak vôbec nejaké boli. Vodca bol vyjednávatelom, prostredníkom medzi obcinou
a vonkajším svetom. V prípade, že jeho vyjednávanie bolo úspešné, rodáci ho nosili na rukách a pocúvali na slovo.
Najbližšie zo všetkých k pojmu moci na Slovensku stáli a pravdepodobne zostali stát katolícki knazi. Áno, práve tu Slovák vstupoval zoci-voci do kontaktu s ozajstnou mocou, aj ked navonok celkom duchovnou. A pretože katolícka cirkev bola pre Slovákov po stárocia jediným ochrancom, oficiálne uznávaným vonkajším svetom, jej úloha a reálna moc sa dá iba tažko vycíslit. Ak v súcasnosti na Slovensku katolícke duchovenstvo stráca svoju moc, deje sa to preto, lebo predstavitelia katolíckej cirkvi prestávajú plnit svoju tradicnú a treba uznat, v dejinách Európy unikátnu úlohu cirkvi ako jedinej ochrankyne slovenských národných záujmov a sociálnej záštity svojich veriacich. Hlavná výhrada Slovákov voci takzvaným krestanským politikom a samotnej katolíckej cirkvi znie detsky jednoducho a detsky spravodlivo: „Preco ste sa nás nezastali, ako to robili vaši predchodcovia? Žijeme stále horšie, sme coraz chudobnejší, a vy nás nechránite!“
Komu patrí reálna moc v súcasnej slovenskej spolocnosti? Moc ako schopnost prinútit Slovákov, aby konali tak, ako by z vlastnej vôle nikdy nekonali. Tým, ktorí držia v rukách ekonomické páky, opraty a bice. Tým, ktorí majú peniaze. Tým, o ktorých Slováci vedia iba velmi málo a sotva sa dozvedia viac. Bankám a financníkom. Ich moc už dávno nie je svojou podstatou slovenská – je zložitá: európska, globálna. Teoreticky aj prakticky jeden burzový špekulant, usadený kdesi v pohodlnom kresle v Londýne, môže za pol hodiny celé Slovensko zlomyselne položit na lopatky. A nielen Slovensko.
Patriarchálne vyhranení Slováci o tejto moci nevedia a ani nechcú vediet. Oni v túto moc neveria a ešte dlho neuveria. Preto ked zaznamenávajú ekonomické a sociálne otrasy, nikdy nevedia o ich prícinách a nechápu podstatu toho, co sa deje. To im však neprekáža v tom, aby spokojne žili dalej.
Dobrá, jemná, rodinná moc na Slovensku je vo svete zriedkavý fenomén, ktorý sa drží na tradíciách a ešte stále zdravých morálnych základoch slovenskej obciny ovela väcšmi než na zákazoch, tým viac na násilí. Slováci si vlastnú predstavu o moci nesú v sebe a táto predstava vo mne vyvoláva sympatie. Ak
o Rusoch možno povedat, že dnes je to v istom zmysle národ „bez cára v hlave“ („bez carja v golove“, rus.– forma najvyššej nezodpovednosti, pozn. prekl.), potom Slováci sú národ, v ktorom každý z jeho predstavitelov aj ked nemá v hlave hned cára, zato má v hlave velmi živého a v podstate spravodlivého starostu ci richtára.
Že to je pravda, cítim vždy, ked sa ocitnem v slovenskom dave. Nezáleží na tom, ci tento dav vychádza z kina, kráca na míting alebo víta hokejistov – dav Slovákov pôsobí bezpecne. Isteže, tento dojem je možno klamlivý, dav akýchkolvek ludí zaiste možno lahko zmenit na stádo. A predsa, Slováci sa v dave odlišujú vyrovnaným, neagresívnym a ohladuplným správaním jeden voci druhému. Vysoká kultúra sociálnych vztahov, ktorú sformovala idylická patriarchálna slovenská obcina, jasne preráža na povrch práve v správaní slovenského davu.
Pred niekolkými rokmi na mítingu istej politickej strany nedaleko odo mna vybuchol akýsi granát, ktorý tam nastražil nejaký zlomyselník ci blázon. Výbuch bol taký silný, až som sa zlakol
a zacal rýchlo hladat pre seba únik v prípade, že dav sa pustí na útek. Reakcia slovenského davu ma však ohúrila: nijaká panika, nijaká tlacenica, len pokojný záujem. Prirodzene, v Bratislave nikto nebol zvyknutý na výbuchy a reakcia sa dá vysvetlit nepochopením ci pomalou reakciou. Núka sa však aj iné vysvetlenie – zdravá dedinská predstava o poriadku v duši každého Slováka mu nedovolí, aby len tak lahko podlahol panike. Je to zvláštna dôstojnost cloveka, ktorý sa v svojej obci cíti byt pánom, cokolvek by nejakí hlupáci chceli vyhodit do vzduchu.
Slovenský Boh

Sociológovia a politickí technológovia považujú za axiómu nasledovné tvrdenie: národ bez náboženstva neexistuje a vztah národa k vlastnému náboženstvu rozhoduje o jeho prítomnosti a budúcnosti, o jeho životaschopnosti. Súcasne aj o možnostiach vplývat na jeho správanie. Cím hlbšie je náboženské povedomie národa, tým menej je tento národ závislý od všetkého, co presahuje rámec tohto povedomia. To jest od cudzorodých, casto nepriatelských a zhubných vplyvov.
Poznám jedného moskovského odborníka, ktorý sa zaoberá volebnými technológiami a ktorý vždy, ked pricestuje do novej krajiny alebo nového mesta, okamžite zájde do kostola. Pozoruje tam veriacich a na základe svojich pozorovaní robí velmi dôležité závery. Ked tento moskovský expert navštívil slovenské kostoly, vyniesol svoj verdikt: Slováci sú ozajstný národ. Nepovedal mi nic nové, len ma ciastocne prekvapil na moskovského snoba tak rýchlou a velmi presnou formuláciou. Áno, Slováci majú svoju slovenskú vieru, ktorá z nich robí národ v pravom zmysle tohto slova.
Slováci sú jeden z mála európskych národov, ktorý sám seba úprimne a celkom seriózne považuje za krestanský. Neodvažujem sa vysvetlovat, preco to tak je, iba popisujem to, co vidím. Slováci sú naozaj národ, pretože majú vlastný národný súbor predstáv o Bohu, ktorý ich zjednocuje. Nie je to hocijaký Boh, ale slovenský Boh, je to slovenské ponímanie krestanstva, ktoré sa podstatne a pozitívne odlišuje od ponímania nemeckého, anglického alebo amerického.
Slovenské krestanstvo je výrazne moralistické, znova v pozitívnom zmysle tohto slova. Slováci moralizujú zo srdca, nepokrytecky, pretože doteraz veria v morálne postuláty, v ktoré mnohé iné urbanizované národy Európy a Ameriky už dávno prestali verit.
Krestanská cnost znamená pre Slováka byt váženým príslušníkom obciny, vzorným clenom rodiny a mat dobrú povest u farára. Zdalo by sa, že na tom nie je nic nové alebo zvláštne, ale Slováci toto všetko doteraz vnímajú natolko úprimne a seriózne, že sa tým radikálne líšia od mnohých iných národov, ktoré krestanstvo vyznávajú formálne, neúprimne a povrchne.
Slováci sú úprimní veriaci, pre ktorých krestanstvo naozaj predstavuje základ ich vztahu k svetu. Nie náhodou slovo „odsúdit“, ako aj celý rad dalších cirkevne zafarbených slov, má v slovencine necakane obrovskú silu. Do ruštiny sa, napríklad, vôbec nedá preložit slovenský výraz „rodina ho odsúdila“, lebo to isté ruské sloveso „osuždat“ nemá ani tisícinu tej sily a významovej hlbky mocného a hrozivého slovenského „odsúdit“. Najpresnejší preklad by znel „rodina ho zavrhla“ alebo priam „prekliala“, ale skutocný význam slovenského slova „odsúdit“ v tomto preklade nie je obsiahnutý. Pretože Rusi nevedia tak „odsúdit“, ako to vedia Slováci. Vedia mnohé z toho, co nie je dané Slovákom: vyhnat, zavrhnút, prekliat, jednoducho roztrhat hriešnika
na kusy, ale „odsúdit“ ho nevedia.
Slovenské „odsúdit“ je doteraz blízke prastarému a najhroznejšiemu trestu, ktorý možno uvrhnút na cloveka – vyhnaniu z kmena, ktoré je strašnejšie ako poprava. Pretože duša popraveného zostáva so súkmenovcami a popravou odciní svoj hriech, kým duša vyhnaného je vyhnaná naveky.
Slovenskí žreci

Takýto úprimný a hlboký vztah ku krestanstvu determinuje aj vztah Slovákov ku katolíckej cirkvi a katolíckym knazom. Pre Slovákov sú to ludia, ktorí stoja blízko k Bohu, blízko k posvätnosti, a preto všetky ich ludské slabosti sú zanedbatelné v porovnaní s touto blízkostou. Katolícki knazi na Slovensku doteraz pripomínajú privilegovanú kastu nedotknutelných žrecov, ktorých privilégia nie sú takmer nicím ohranicené. Obcas sa zdá, že neexistuje na svete štastnejší, spolahlivejší a bezproblémovejší osud než byt slovenským katolíckym knazom. Preto rozhovory o tom, ako kruto boli potlácaní príslušníci cirkvi za cias komunizmu, vyznievajú coraz menej seriózne.
Hlavná obet, ktorú prináša katolícky knaz Bohu, je celibát. Rozsah tejto obete bol vždy relatívny. Celibát sa v súcasnosti casto vníma ako prežitok minulosti, co zodpovedá reálnemu stavu vecí. Anglicania majú takú hádanku: cím sa líši dom protestantského knaza od katolíckeho? Odpoved: v dome protestantského sa detské plienky sušia na balkóne, v dome katolíckeho
na dvore. Nechcel by som sa dotknút náboženského cítenia mojich citatelov, preto sa obmedzím iba na jednu poznámku. Tváre slovenských knazov nepôsobia ako tváre ludí sužovaných celoživotným celibátom. Prirodzene, je to iba môj subjektívny pocit, zaiste mylný.
Pokial ide o všetko ostatné, stací, ak sa pozriete na fary, najmä ak nazriete dovnútra a pochopíte, že knazom nic nechýba. Žijú v podmienkach, ktoré komunisti opísali svojim slávnym sloganom – každému v súlade s jeho potrebami. A o potrebách katolíckeho knaza sa nikdy nediskutuje. Dokonca aj hovorit a tým viac písat o majetku katolíckej cirkvi sa považuje na Slovensku
za neslušné.
Toto velkolepé postavenie katolíckeho knaza v slovenskej spolocnosti zostáva pre mna do istej miery hádankou. Mnohí knazi pôsobia na mna osobne ako Boží úradníci, bez iskry nadšenia, ktorí iba formálne plnia cirkevný rituál. Niežeby som chcel na mieste prísneho suchárskeho kazatela vidiet cierneho pastora zo štátu Louisiana, tancujúceho s mikrofónom v ruke. Nie. Ale knaza by som rád vidiel predovšetkým ako cloveka dobrého, milého a prívetivého. Nie prokurátora a už vôbec nie súdneho exekútora. Myslím si, že takúto predstavu o knazovi nemám iba ja.
Pred niekolkými rokmi na bratislavskom Hlavnom námestí vystupoval kazatel akéhosi biblického spolku. Pocúval ho, aj ked zo slušnej vzdialenosti, nevelký hlúcik slovenských okoloidúcich. Kazatel mal asi tridsat rokov, podla výslovnosti bol zrejme Anglican, ale dobre ovládal svoje remeslo a takmer nevyužíval pomoc slovenskej tlmocnícky, ktorá stála vedla neho a mala velkú trému. Kazatel opakoval v podstate iba jednu vetu: „Jesus loves you!“ – „Ježiš ta miluje!“ Nespieval, netancoval, co je typické pre takýchto biblických aktivistov, ale hovoril tak adresne a zanietene, že touto jedinou vetou držal v napätí niekolko desiatok Slovákov.
– Preco ste takí smutní, podráždení? Máte problémy v živote? Netreba smútit, Ježiš vás miluje! Nemáte dost penazí na život, máte problémy v práci, zlostia vás deti? Isteže to je dôležité, ale ešte dôležitejšie je to, že Ježiš vás miluje!
Takto neúnavne kázal tento talentovaný samozvaný pastier neprestajne, zrejme nejednu hodinu a ludia ho pocúvali, hoci takmer nikto nerozumel obsahu jeho slov. Slovákov však hypnotizovala už len samotná forma kázne. Tento poulicný pastier sa výrazne líšil od kostolných pastierov. Ak by ovládal slovencinu, katolícki kazatelia by mali všetky dôvody sa obávat o ovecky vo svojom košiari.
Postavenie farára v slovenskej spolocnosti sa vysvetluje stárocnými tradíciami a zotrvacnostou patriarchálneho konzervatívneho vedomia Slovákov. Nie úspechmi súcasnej katolíckej cirkvi v zápase o duše svojich spoluobcanov. Tieto úspechy sa mi nepodarilo vypozorovat, naopak, vplyv cirkvi všade vo svete, vrátane Slovenska, nezadržatelne klesá. Súcasné katolícke duchovenstvo na Slovensku žije vdaka dividendám z vkladov svojich predchodcov, ale tento kapitál sa postupne topí ako ladovec.
Slovenské ideológie

Najprv nieco o význame pojmu ideológia. Uvedené slovo znie velmi vznešene a vedecky, jeho význam je však jednoduchý a dostupný každému. Ideológia je istý filter, cez ktorý sa formuje obraz sveta vo vedomí cloveka alebo skupiny ludí. Tú istú udalost, napríklad potrat, prefiltrovanú cez ideológiu, vnímajú rôzni ludia celkom rôzne a vyvoláva celkom odlišné následky. Pre liberála je potrat malý lekársky zákrok, nieco na spôsob vytrhnutia bolavého zubu. Pre socialistu je to realizácia práva emancipovanej ženy neporodit dieta, pre ktoré nedokáže zabezpecit dôstojnú životnú úroven. Pre krestanského demokrata je potrat zlocin pred Bohom a ludmi, ktorý odsudzuje dušu hriešnice na vecné muky. Preto krestanský demokrat bojuje proti potratu zo všetkých síl – stará sa o spásu duší všetkých, vrátane socialistov a liberálov. A snaží sa zakázat potraty tiež všetkým, nielen katolíkom. Kto z nich má pravdu? Všetci, každý po svojom. Najviac má pravdu ten, kto má v rukách silu a moc.
Základom akejkolvek ideológie v ludskom svete odjakživa bolo a bude náboženstvo, predstavy o Bohu ako o Vyššej sile, ktorá rozhoduje o udalostiach vo svete. Donedávna ideológia a náboženstvo znamenali prakticky to isté. Dá sa povedat, že ideológiu vytvorili predstavitelia epochy Osvietenstva, predovšetkým Vol¬ taire, ktorý otvorene vystúpil proti cirkvi. Takto sa prvou ideológiou v súcasnom význame tohto slova stalo odmietanie cirkvi a náboženstva – ateizmus, ktorý zrodil nespocetné množstvo neskorších „izmov“, vrátane dnes tak moderného neoliberalizmu.
 Velakrát však bolo vypozorované, že odmietanie náboženstva spravidla velmi rýchlo vedie k zrodu nového náboženstva. Napríklad, socializmus a komunizmus bol v mnohých krajinách, predovšetkým v Rusku, chápaný ako nové náboženstvo. V Cíne sa komunizmus jemne a nevtieravo preplietol s budhizmom a konfuciánstvom. Na pocetných náboženských sviatkoch Cínania súcasne vzdávajú hold predsedovi Mao-Ce-tungovi, ktorý sa bez zvelicovania stal cínskym komunistickým svätcom, aj fungujúcemu politbyru cínskej komunistickej strany. Pricom otázka reálnej kanonizácie Predsedu Maa ako svätého je iba otázkou casu.
Oddelit náboženstvo od ideológie je tažké, casto nemožné. Africké kmene, ktorých príslušníci si natahujú pery takmer
po brucho a prederavujú si ich ostrými palickami, vyznávajú náboženstvo, ktoré im predpisuje takéto správanie. Toto náboženstvo je zároven aj ideológiou – na ludí s nenatiahnutými perami sa pozerajú ako na menejcenných. V pocetných druhoch náboženských kultov typu woodoo sa tradicné povery Africanov tak prapodivne popreplietali s krestanskými dogmami, že pocas rituálov sa obetujú nielen zvieratá, ale aj ludia, casto, ktovie preco, ženy. Pritom sa modlia k Ježišovi a Matke Božej. Teda títo akoby krestania praktizujú ludské obete.
Každá ideológia v našom svete potrebuje svojich nositelov – ideológov. Tam, kde sa ideológia príliš nevzdialila od náboženstva, v úlohe ideológov vystupujú knazi, v afrických kmenoch – šamani, žreci. Pokúsme si urobit jasno v tom, ktorá ideológia dominuje v súcasnej slovenskej spolocnosti. Ako vyzerá filter, cez ktorý sa formuje obraz sveta v ociach Slovákov?
Krestanská ideológia

Na prvé miesto, prirodzene, treba postavit krestanské predstavy a hodnoty, nazvime ich živelnou masovou ideológiou krestana. Pre Slovákov má slovo „krestan“ doteraz hlboký význam a vedie ich životom ako kompas – nie je dôležité, ci toto slovo vyslovujú nahlas, alebo nie.
Logické by bolo predpokladat, že nositelmi krestanskej ideológie na Slovensku sú krestanské cirkvi, predovšetkým katolícka. Tu však nasledujú jednoduché a všeobecne známe fakty. Ku katolíkom sa hlási okolo 80 percent Slovákov, do kostola chodí viac než polovica obyvatelstva, v kostole táto nadpolovicná väcšina den co den, týžden co týžden pocúva kázne knazov, katolíckych ideológov, ale iba 8 percent Slovákov dalo v minulých volbách svoj hlas KDH. Teda jedna desatina z poctu tých, ktorí sa považujú za katolíkov. Zatial co devät z desiatich slovenských katolíkov hlasovalo za kohokolvek iného, len nie za krestanských demokratov, a to i napriek dlhorocným nekonecným kázniam katolíckych knazov na tému, že krestanských demokratov treba volit, pretože sú krestania.
Ak budeme nazývat veci pravými menami, potom KDH by sa v minulých volbách vôbec nedostalo do parlamentu ani do vlády, nebyt toho, že krátko pred volbami 2002 sa v tejto strane zmenilo vedenie. Samotnú výmenu vedenia spôsobilo práve toto – kádéháci si velakrát spocítali a zistili: negatívna charizma Jána Carnogurského má takú silu, že ak ostane na poste predsedu KDH, strana sa nedostane do parlamentu. Aj týchto 8 percent je fantasticky vysoký výsledok v porovnaní s tým, aké boli reálne vyhliadky KDH na úrodu niekolko mesiacov pred volbami. Nebyt rozpadu SNS a nebyt Meciarovej kapitulácie, ani odchod Carnogurského by ich nemusel zachránit. Kvôli spravodlivosti treba podotknút, že Ján Carnogurský je zatial jediný slovenský politik, ktorý obetoval svoju politickú kariéru pre dobro svojej strany.
Slováci sa cítia ako krestania, prevažne katolíci, ale ich pastieri sa ukazujú ako velmi nepresvedciví a neefektívni ideológovia. Inakšie by politická strana, ktorá má takú obrovskú podporu cirkvi, mala prinajmenšom stabilných dvadsat percent.
O prícinách fenomenálnej neefektívnosti katolíckej cirkvi v úlohe politického ideológa treba povedat to najdôležitejšie: cirkev je príliš archaická, príliš konzervatívna, aby mohla adekvátne odpovedat na výzvy coraz rýchlejšie sa meniaceho mediálneho a coraz viac virtuálneho sveta.
Slovenská katolícka cirkev zaostala ešte viac než povedzme nemecká alebo talianska – desatrocia komunizmu, ktorý bol spociatku predstavený ako nové náboženstvo so svojimi novými ideológmi, nesmierne oslabili cirkev, dokonca aj v tak patriarchálnej krajine ako Slovensko. A ked nevedno odkial a preco prišla sloboda, došlo k prvému spontánnemu náboru kádrov do politickej nadstavby katolíckej cirkvi pod názvom KDH. A tieto kádre sa, ktovie preco, ukázali, jeden ako druhý, nositelmi negatívnej charizmy. Jednoduchšie povedané, slovenskí krestanskí politici, co ako to zvláštne znie, najmenej zodpovedajú reálnym predstavám Slovákov o tom, ako má vyzerat a správat sa krestan. Pocas rozhovoru s jedným z vplyvných podnikatelov zo Stredného Slovenska ma zarazili jeho slová o jednom z najznámejších a mediálne najviac exponovaných predstavitelov slovenskej krestanskej demokracie. Povedal: „Co je to za krestana? Z každého oka mu trcia dve dýky“.
Tento vplyvný a rozumný clovek tak jednou vetou zhrnul všetky problémy krestanskej ideológie na Slovensku. Ideológia existuje: je silná, mocná a, nebojím sa povedat, pekná. Ideológovia však zjavne zlyhali. Preco si slovenské duchovenstvo vybralo
za svojich politických zástupcov práve týchto ludí, neviem. Bolo by zaujímavé sa na to spýtat samotných hierarchov. Ako aj na to, ci sú spokojní so svojou volbou. Zrejme sú, lebo politickými ideológmi krestanstva na Slovenska po dlhé roky zostávajú stále tí istí ludia. Do úvahy prichádza aj iné vysvetlenie – ako knazov ich vysvätili na krestanských politikov, a to sa im už nedá vziat.
Cervený úsvit komunizmu
 
Ideológia sociálnej rovnosti a sociálnej spravodlivosti je v súcasnej slovenskej spolocnosti svojím významom na druhom mieste. Jej nositelom, okrem komunistov, ktorým sa napokon podarilo dostat sa do parlamentu, sa snaží byt tzv. slovenská lavica, ktorá sa po volbách v roku 2002 a niekolkonásobných štiepeniach SDL stala amorfným a vágnym pojmom. Medzi mnohými Slovákmi panuje rozšírený názor, že socializmus a komunizmus na Slovensku nikdy nemal masovú podporu obyvatelstva, obe ideológie boli prinesené zvonku a priniesli ich najmä entuziasti Cesi. S oblubou sa zvyknú pripomínat výsledky volieb z roku 1948, v ktorých komunisti na Slovensku prehrali. Takáto mienka má svoje opodstatnenie: Slováci naozaj nejdú velmi dokopy s tým variantom socialistickej ideológie a socialistickej reality, ktorý
na Slovensko importoval stalinský Sovietsky zväz.
Typický Slovák je gazda, vlastník, ktorý aj ked spravidla neoplýva velkým bohatstvom, zato však velmi dobre pozná rozdiel medzi pojmom „môj“ a „cudzí“. Slovák, to je príslušník obciny rovnako nebohatých hospodárov-vlastníkov a spolocného, obecného majetku v tejto obci nikdy nebolo vela. Majúc na pamäti uvedené, možno súhlasit s tým, že komunistické idey Stalinovej éry a ich stelesnenie v podobe industrializácie a kolektivizácie, pravdepodobne, nevzbudili nadšenie u väcšiny Slovákov – všetky tie zospolocenštenia rodných kráv a koní, rozkulacovanie a represie odporcov.
Napriek tomu, socialistická ideológia na Slovensku žila, žije
a bude žit. Akurát zmenila formu, nasadila si prítažlivú ludskú tvár a s touto tvárou si na Slovensku nachádza a bude nachádzat dostatocný pocet prívržencov. Lebo socializmus v súcasnej Európe, to je bohato rozvinutá ideológia chudobných. Je to cumel, ktorým zapchávajú chudákom ústa, aby nerevali. Cím chudobnejšia je európska krajina, tým silnejší sú v nej socialisti a komunisti. Slováci sú chudobní a zrejme budú ešte chudobnejší. Preto rozhovory o obrodení a zjednotení lavice majú reálnu živnú pôdu.
Súcasní socialisti v Európe vystupujú pod heslami sociálnej ochrany pracujúcich na úkor prísnejšieho zdanovania bohatých. Túto bohatú zberbu treba dojit a nadojené mlieko rozlievat chudobe do pohárov. Zhruba takto vyzerá najzrozumitelnejší vonkajší rámec súcasného socializmu. Pravda, vyrúbit bohatým dane
a „dojit“ ich v prospech chudoby, to sa socialistickým politikom, ktovie preco, nikdy nedarí. A nedarí sa to najmä vtedy, ked socialisti prichádzajú k moci.
Rozlúštit záhadu je prosté, no z nejakých dôvodov to nikto nevie. Všetkých týchto „cervených“ už velmi dávno v Európe vydržiavajú tí istí boháci, ktorých sa cervení navonok chystajú „dojit“. Bohácov to nevychádza draho a je to pohodlné. Takže socialisti naozaj doja bohatých, doja permanentne, ale vonkoncom nie tak, ako to opisujú svojim naivným socialistickým oveckám. Princíp vztahov európskeho socializmu alebo eurokomunizmu, co je v súcasnosti prakticky to isté, a kapitalistov, ktorých bojovníci za práva pracujúcich navonok tak nenávidia, ilustruje sovietska anekdota. Na otázku, co je to konak, sovietsky encyklopedický slovník vraj odpovedá: „Konak je ušlachtilý aromatický nápoj, ktorý pracujúce masy požívajú prostredníctvom svojich najlepších predstavitelov“. Rovnako tak, ako najlepší predstavitelia pracujúcich más v Sovietskom zväze vychutnávali konak, aj sladké plody socializmu v Európe reálne vychutnávajú iba „najlepší
zo socialistov“, tí najpokrokovejší z proletárov zjednotených podla rady bradatého Marxa. A ked sa náhodou títo „cervení“ prederú k moci, zacínajú všetko okolo seba požierat ako kobylky.
Mimochodom, cosi podobné sa odohralo aj na Slovensku, ked sa pri moci ocitla SDL. Bohatí lobisti stojaci na pozadí tejto strany ju doslova roztrhali na casti. Co tam po nejakých sociálnych požiadavkách, ked tu máme aj deblokáciu, aj Devín banku, aj SPP…
Pravdaže, realizácia ušlachtilých ideí sociálnej spravodlivosti nie vždy býva úspešná, pretože zlyháva ludský faktor, to je klasická výhovorka lavice všetkých cias. Ale samotné idey, tie sú predsa vynikajúce – svetlé, lubovonné! Tieto vonavé idey na Slovensku majú reálnu sociálnu bázu, reálny elektorát, ktorý má tendencie rást. Preco?
Zdá sa mi, že existuje ešte jedna prícina, okrem ocividnej chudoby väcšiny Slovákov a prehlbujúceho sa rozkolu spolocnosti
na bohatých a chudobných. Táto prícina má svoje korene v nedávnej komunistickej minulosti, v tom, že cast Slovákov prijala socializmus za nové náboženstvo, ktoré je alternatívne vo vztahu ku krestanstvu, a tomuto krestanstvu v zásade neprotirecí. Tým viac, že socializmus a krestanstvo na cisto teoretickej a filozofickej úrovni majú naozaj vela spolocného. Všetci krestania sú si rovní pred Bohom, všetci komunisti sú si rovní pred stranou
a obrazom svetlej budúcnosti, ktorý komunizmus opisuje cisto religióznymi termínmi ako raj na Zemi.
Tým, že velká cast Slovákov uverila v socializmus, prijala nový socialistický štát ako novú cirkev, ktorá naucí, ochráni, a to najdôležitejšie, vezme na seba zodpovednost za výber cesty,
za rozhodnutia. Teda odveký patriarchálny vztah Slovákov ku katolíckej cirkvi ako k otcovi-ochrancovi vystriedal podobný patriarchálny vztah k socialistickému štátu. A len tak, mimochodom, ceskoslovenský socialistický štát sa ukázal ako vonkoncom nie zlý otec. V porovnaní s ním dnešný suverénny slovenský štát pôsobí ako zlostný a zákerný otcim. Ak na svete existovala krajina, kde vrelý a patriarchálny vztah k socialistickému štátu si tento štát zaslúžil, potom takouto krajinou bolo socialistické Ceskoslovensko.
Bol to pokojný, usporiadaný život, v ktorom je všetko predurcené, zariadené a zabezpecené. Pionierske tábory pre deti za stodvadsat korún – videl som ich na vlastné oci. Dokonca som ochutnal aj rezne, ktorými krmili slovenských pionierov, a môžem cestne vyhlásit: také chutné rezne treba dlho hladat v súcasných kapitalistických reštauráciách. Aj lístky na MHD za korunu, aj bezplatné kúpelné liecby takmer pre celé obyvatelstvo. Všetko toto bolo, a nie tak dávno. Mnohí si na to pamätajú.
Hlavné však nie je to, že po štrnástich rokoch slobody Slovensko, ostatne ako všetky postkomunistické štáty, je ešte velmi vzdialené od životnej úrovne za socializmu. Dôležitejší je osobitný druh požadovacného moralizmu, ktorý je vlastný dnešným európskym cerveným. Socialistická ideológia dáva v súcasnosti cloveku morálne právo nielen jednoducho žiadat od štátu, aby sa onho staral, ale súcasný európsky socializmus umožnuje urobit z týchto požiadavok hlavnú nápln života. Ludia sa odúcajú pracovat a ucia sa vyžadovat od štátu, aby sa o nich postaral, lebo oni sú chudobní a štát ich utláca.
Mal som asi dvadsatpät rokov, ked som sa po prvýkrát v živote stretol s týmto fenoménom. V moskovskej škole prekladatelov, v ktorej som vtedy ucil, študoval dánsky komunista Jens, asi tridsatrocný muž, ktorý donekonecna rozprával o tom, ako bezútešne sa mu v Dánsku žije. Tento komunista nikdy nepracoval, bud študoval, alebo sa zaoberal komunizmom, a celý život žil výlucne z podpory.
– Bože, aké je to ponižujúce! – rozhorcoval sa tento bojovník za sociálnu spravodlivost. – Oni ti nedajú podporu len tak, stále chcú, aby som napísal, co potrebujem. A ja musím každý mesiac vypisovat: potrebujem nový televízor, pokazila sa mi chladnicka, potrebujem nový kabát. A iba po tejto ponižujúcej procedúre mi dajú peniaze a dozerajú na to, ci som si naozaj ten kabát kúpil.
Neskôr som ucil dost študentov z krajín tzv. škandinávskeho socializmu a všetci viedli obdobný spôsob života ako „ponížený“ Jens. Prakticky nikto nikdy nepracoval. Mnohí z nich študovali na úkor štátu na rôznych vysokých školách do svojich štyridsiatich rokov. Nie preto, aby sa nieco naucili, ale aby dostávali výhody vyplývajúce zo štatútu študenta. Boli to dotieraví, ak nie drzí žobráci, presvedcení o svojom práve.
A hoci do škandinávskeho socializmu má Slovensko daleko, tendencia je rovnaká. Stací si spomenút na už dávno zabudnutý fenomén Luptáka, ktorý ozvucil hlas ludu, jeho najchudobnejšej casti. Lupták nepovedal nic nové, jednoducho zalapotal cosi
o tom, že bohatí sa musia starat o chudobných. Zalapotal tak úspešne, že rozložil SDL, dostal sa do parlamentu a, s Meciarovou pomocou, nie hocikam, ale rovno do Fondu národného majetku. Ci sa staral on a jeho blízke okolie o chudobných robotníkov
po tom, ako sa dostal ku krmelcu a stal sa bohatým? Prirodzene, že nie. Lupták je typický európsky laviciar, ktorého spoluobcania pachtiaci po sociálnej ochrane vyniesli až hore a ktorý, ked sa tam ocitol a prestal byt chudobný, zabudol na svoje ovecky.
Luptákov model sa velakrát na Slovensku zopakoval, a nielen na Slovensku. Ked sa slovenskí komunisti po volbách v roku 2002 dostali do parlamentu, tiež výrazne zmenili svoju rétoriku, stali sa pokojnejší, obliekli si drahé obleky a pôsobia takmer sýtym dojmom. Práve v takýchto premenách spocíva hlavná zrada socializmu ako politického ucenia. Táto zrada je natolko kriklavá, až sa dá povedat, že socialistická idea oslovuje na Slovensku ludí bud príliš prostoduchých, ktorí nevidia, co v skutocnosti chcú všetci tí luptáci a migašovia, alebo, naopak, ludí príliš chytrých, ktorí snívajú stat sa novými Migašmi a Luptákmi. Jedných aj druhých je však dost vela na to, aby sa slovenskému socializmu dala predpovedat svetlá budúcnost. Najmä po tom, ako sa slovenskí bojovníci za sociálnu spravodlivost poducia
od svojich európskych kolegov modernejšej a efektívnejšej rétorike.
Socialistická idea v súcasnej Európe si podmanuje ludí svojou jednoduchostou a prístupnostou. Už netreba pripravovat proletárske revolúcie, chystat obcianske vojny, popravovat v pivniciach triednych nepriatelov. Stací sa zomknút do stáda pod cervenými alebo ružovými zástavami a nahlas nieco žiadat. Ci ty osobne nieco získaš, alebo všetky sladké plody boja za sociálnu spravodlivost zožerie niekto iný, so širšími laktami a ukricanejší – tieto otázky budú súcasných socialistov vždy trápit, nie však natolko, aby prestali kricat.
Budúcnost socialistickej ideológie na Slovensku sa dá do istej miery modelovat, sledujúc vývoj sociálnej demokracie a komunistickej strany v bratskom Cesku. Na Slovensku bude situácia rovnaká alebo približne rovnaká s oneskorením asi o desat rokov.
Bezplodný sen o slobode
 
O liberalizme ako ideológii v súvislosti so Slovákmi by sa ani nemuselo písat, keby sa liberáli alebo ludia, ktorí sa za liberálov oznacujú, odrazu na Slovensku nevyrojili v takom obrovskom množstve. Preto nebude od veci preskúmat, odkial sa nabrali a co znamená ich vpád do slovenskej politiky.
V jednej zo svojich kníh som liberalizmus oznacil za podrývacskú ideológiu urcenú na export, ktorou silné štáty podkopávajú a oslabujú svojich protivníkov. So Slovenskom to má istý súvis. Pomocou Dzurindovej liberálnej frakcie bolo svojho casu rozštiepené KDH, za liberálov sa vyhlasovali aj clenovia Demokratickej únie, na ktorú si dnes už len málokto spomenie a ktorá rozštiepila HZDS. Najnovšími liberálmi sa stali predstavitelia televíznej strany ANO.
Sú všetci títo ludia naozaj nositelmi akejsi liberálnej ideológie? Samozrejme, že nie! Jednoducho iba využívajú nálepku liberalizmu, bez toho aby rozumeli jeho podstate. Slovo pekné, nezrozumitelné, co je zvlášt vzácne – preco sa teda neoznacit za liberálov?
Vysvetlit podstatu liberalizmu ako ideológie niekolkými slovami je tažké, napriek tomu sa o to pokúsim. Liberál najväcšmi zo všetkého miluje slobodu, ktorú chápe dost egocentricky, ako možnost robit všetko, co mu skrsne v hlave, nezamýšlajúc sa
nad dôsledkami. Liberál je preto posadnutý pojmom „právo“
a permanentne bojuje o svoje nespocetné práva. Tento boj chápe ako realizáciu vlastnej slobody. Najviac liberálov sa logicky nachádza v médiách, liberáli castejšie a ochotnejšie než ostatní diskutujú o slobode slova a vášnivo bojujú za túto slobodu povedat cokolvek o komkolvek – ale iba pre seba.
Liberalizmus sa v niecom podobá na komunizmus. Aj liberáli nástoja na rovnosti – pre nich sú ludia rovní v svojej slobode a sloboda ludí musí byt garantovaná zákonom a štátom. To, že štát sám o sebe predstavuje hlavné obmedzenie ludskej slobody, násilie v cistej podobe, púštajú mimo uší a sústredujú sa na vypracovaní modelov nového liberálneho štátu a novej liberálnej ekonomiky.
Liberáli nemajú radi slovo povinnost. Hra na liberalizmus pripomína alchýmiu – liberálni myslitelia sa urputne snažia vytvorit model spolocnosti, v ktorej všetci budú mat neobmedzené práva, ale nikto nebude mat nijaké povinnosti. Výsledkom takéhoto hladania zrazu vzniká ekonomická doktrína neoliberalizmu, ktorá, mimochodom, cielavedome pripravuje znicenie chudoby tohto sveta bohatými. Predstavit si cosi dravejšie a despotickejšie sa dá len tažko.
Algoritmus liberalizmu bol mnohokrát opísaný. Liberalizmus sa rodí z túžby po bezbrehej slobode pre všetkých a velmi rýchlo vyústuje do bezhranicného despotizmu hrstky vyvolencov.
Do toho, co sa v súcasnosti pokúšajú realizovat Spojené štáty – bašta svetového liberalizmu.
Pre Slovákov sú takéto hladania slobody zatial netypické. Slováci sú doposial morálne a psychicky velmi zdraví ludia, preto ozajstná liberálna ideológia na Slovensku je údelom iba skupiny ludí, ktorí sa donedávna koncentrovali okolo Demokratickej strany a dost nezmyselne sa oznacovali za krajnú pravicu. Slovenskí liberáli sa dajú lahko identifikovat podla ich unikátneho talentu rozložit všetko okolo seba za rekordne krátky cas, vytríbenej schopnosti pooplúvat všetkých okolo a najmä pooplúvat sa navzájom, pošpinit akúkolvek vec, akúkolvek iniciatívu. Sú to prirodzení travici studní.
Reálna sociálna báza pre liberalizmus na Slovensku je slabá, ale existuje. Potenciálni slovenskí liberáli – to sú obyvatelia velkých miest, urazení na svoje dedinské korene, utlácaní patriarchálnostou slovenskej dediny, ktorí prahnú po väcšej slobode pre seba. Som presvedcený, že táto vrstva živelných slovenských liberálov je tenká a o liberálnej ideológii prakticky nic nevie. Ale práve oni sú ozajstní slovenskí liberáli, a obvykle aj slovakofóbi. No títo ludia sa na Slovensku k moci, chvalabohu, zatial predrat nevedia, a to ich robí ešte zlostnejšími a hysterickejšími.
Dá sa povedat, že liberalizmus v takej konzervatívnej idylickej krajine, akou je Slovensko, je iba ideológiou smoliarov, ktorí sú nespokojní s úspechom iných a s vlastným neúspechom.
Národná ideológia

Patrí k najzábavnejším a najkurióznejším otázkam slovenskej politiky. Národná myšlienka, o ktorej všetci tolko hovoria, na ktorú všetci stále apelujú, je cosi, co na Slovensku neexistuje. Tak ako neexistuje ani slovenský nacionalizmus. Slovo nacionalizmus celkovo prešlo za posledné desiatky rokov neocakávanými metamorfózami. Prakticky sa vytratilo zo slovníka médií. Toto pekné, významovo bohaté slovo postupne skomiera, presnejšie, pokúšajú sa s ním skoncovat tak, že ho vyradujú z obehu, rovnako ako predtým boli vyradené slová „patriot“ a „vlastenec“.
Vysvetluje sa to zrejme efektom, ktorý je pre globálnu elitu sveta nepríjemný. Svojho casu zo slova nacionalizmus bola snaha urobit nadávku, ale toto slovo paradoxne nadobudlo pozitívnu charakteristiku – stacilo, aby kdekolvek v Európe, pocínajúc Belgickom až po Holandsko, vyhlásili nejakú stranu za nacionalistickú, a pri zvukoch tohto slova strana zacala rást ako kvások. Ukázalo sa, že latinský koren „natio“ hovorí Európanom ešte príliš vela, a preto narábat s ním treba opatrne. Tak sa zo slovenských nacionalistov stali slovenskí národniari, ktorí predstavujú osobitý fenomén, dostupný iba znalcovi slovenských politických pomerov.
Silní, vplyvní nacionálni politici typu Heidera sa na Slovensku neobjavili. Zato sú tu Slota, Malíková – postavy skrz-naskrz folklórne, ktoré by mohli byt ozdobou Radošinského naivného divadla, ale absolútne sa nehodia na to, aby sa stali nacionalistickými ideológmi.
Národná myšlienka na Slovensku sa, žial, zvrhla na karikatúrny teatrálny antimadarizmus, na jednoduchú a naivnú špekuláciu niekolkých kriklúnov na historických reflexoch Slovákov, oprávnene považujúcich Madarov za svojich utlácatelov. „Na tankoch do Budapešti!“ – vyhlásil podgurážený klasik a touto vetou pochoval národnú myšlienku nadlho, ak nie navždy. Lebo bez toho, že by si to sám želal, rafinovane sa vysmial z národných citov Slovákov, ktorí na tankoch nikdy na nikoho neútocili.
Preco navždy? Pretože nové pokolenia Slovákov už nebudú prinášat také skvelé výsledky v prieskumoch verejnej mienky, kde väcšina opýtaných nezávisle od toho, akú stranu volia, sa oznacuje za národne orientovanú. Budúce generácie Slovákov budú kozmopolitnejšie, urbanizovanejšie a konformnejšie. Hoci svoju národnú identitu tieto nové generácie tak rýchlo nestratia, ani vlastnú národnú ideológiu si nemusia vytvorit. Ideálnym obdobím na formovanie národnej samoidentifikácie Slovákov bola predchádzajúca éra vzniku Slovenského štátu. Tento cas už prešiel.
Uvedené neznamená, že v tzv. civilizovanom svete vôbec nie sú národné ideológie – naopak, existujú, pricom castejšie ich majú malé národy než velké. Fíni, Islandania, Švajciari. Majú ju pobaltské národy – spolunažívanie s velkými ruskými „menšinami“ v rámci malých krajín robí národnú ideológiu absolútnou dominantou v Lotyšsku alebo Estónsku a vedie tieto národy k nebezpecnej ciare, za ktorou sa zacína cosi, co sa velmi ponáša na apartheid vo vztahu k Rusom. Pritom reálny pomer síl medzi Ruskom a Estónskom je taký, že za utlácanie Rusov Estónci alebo Lotyši možno budú musiet raz zaplatit naozaj vysokú cenu.
Na Slovensku mal velkú šancu stat sa národniarom a utvorit plnohodnotnú národnú ideológiu Meciar, ktorý dlhé roky šliapal po tejto ideológii a možno ju jednoducho nevidel. Meciarov obraz, tak ako sa sformoval vo vedomí Slovákov, sa ideálne hodil na to, aby sa stal jadrom národnej myšlienky, ale tento obraz hrdinu-superslováka sa ukázal privelmi vzdialený od toho, co v skutocnosti predstavuje Meciar-clovek a Meciar-politik.
Napriek tomu, národná ideológia na Slovensku nie je mrtva. Jednoducho ju niekto musí personifikovat a ozvucit. Neexistuje zatial taký politik, tým viac politická strana, ktorá by sformulovala jasne, cestne a otvorene ciele Slovákov ako národa v perspektíve aspon niekolkých desatrocí, pomenovala hlavné problémy, riziká a zacala rozmýšlat o riešeniach. Namiesto toho znie len všeobecné a intelektuálne úbohé: všetci išli do NATO – aj my chceme do NATO, všetci idú do EÚ – aj my chceme do EÚ. Ale co bude dalej s týmito „všetkými“ a s nami, to je tajomstvo zahalené závojom.
Preco sa slovenskí politici správajú takto? Pretože to ešte nie sú politici, ale len náhodní ludia, ktorí sa vyšplhali hore len preto, aby si nadžgali vrecká. Záujmy Slovákov ako národa ich preto vonkoncom netrápia. Žialbohu, možností presvedcit sa o tom, že je to tak, budú mat Slováci stále viac.

SLOVÁCI A PENIAZE
O zásadách strihania ludského stáda

V skutocnosti nikto nevie, preco to tak vyšlo a kto to tak cudne zariadil, ale existujú ludské ovce pasúce sa na pasienkoch
a ludskí pastieri, ktorí ich pasú. Pastieri ovce nielen pasú, ale ich aj strihajú, doja a zabíjajú na mäso. No najmä strihajú. Kto a ako „strihá“ Slovákov?
Všimnime si, že Slováci sú z hladiska ktoréhokolvek zdravo uvažujúceho pastiera ideálne ovce. Sú rozumní, poriadni, poslušní, srst si sami nechajú vyrastat, sami sa pripravujú na strihanie, a ked ich strihajú, žiarlivo dozerajú na to, aby sa ostrihalo všetko, do posledného chlpu – to ani nie sú ovce, ale jednoducho poklad. Takto Slovákov vychovali ich dejiny a katolícka cirkev. Kto vlastne sú slovenskí pastieri, o tom bude rec trochu neskôr, teraz nieco o tom, ako Slovákov strihajú.
Najjednoduchší a najrozšírenejší spôsob strihania obyvatelstva krajiny pod Tatrami je manipulácia so slovenskou korunou. Takto strihajú všetkých, no velmi nenápadne. Proces strihania je viditelný a jasný iba hrstke najvyspelejších obcanov, zato ostatní sú velmi udivení, ked sa odrazu ocitnú holí. Vraj, akože tak, ešte vcera boli oblecení, a dnes sa zobudili – a sú holí.
Všetci si pamätáme na to, ked za Meciara stál dolár tridsat korún, potom za Dzurindu sa vyšplhal na pätdesiat korún, neskôr za súcasnej eurovlády opät padol takmer na tridsat. Skúste si predstavit seba na mieste týchto záhadných ludí s peniazmi, ktorí organizujú takéto zmeny hodnoty národnej meny alebo aspon
o týchto zmenách vopred vedia. Neexistuje jednoduchší a prístupnejší spôsob, ako podojit všetkých Slovákov naraz – presnejšie, všetkých hrdých a štastných držitelov slovenskej meny, ktorými sú, nevedno preco, takmer všetci Slováci. Stací spociatku nechat klesnút korunu na pätdesiat za dolár, nakúpit za každý dolár pätdesiat lacných korún a potom, ked koruna stúpne, nakúpit za drahé koruny lacné doláre. A uložit ich kdesi daleko od Slovákov
a ich korún, na ktorých boli tieto doláre zarobené.
Takýmito manipuláciami sa zaoberajú medzinárodní menoví špekulanti, z ktorých najznámejší je G. Soros. Manipulácie sa, prirodzene, netýkajú iba slovenskej koruny – hra je rozbehnutá s celým balíkom valút postkomunistických krajín, ale špekulanti by nikdy nemohli tak lahko a presvedcivo naberat peniaze velkou lopatou bez úzkej spolupráce s vládnymi predstavitelmi.
Iný spôsob – progresívne a demokraticky reformované dane. Pastieri, ktorí pasú slovenské stádo, bezostyšne využívajú skutocnost, že toto stádo o financných pákach riadenia sveta vie len velmi málo. Preto si pastieri robia, co sa im zachce. Sú leniví. Nesnažia sa vymysliet aspon nejakú zásterku, aby strihaniu dodali slušnejšiu podobu. A potom to zrazu vyzerá tak, že na Slovensku vyskocia rekordne vysoké dane na niektoré tovary, hlavne masovej spotreby, napríklad na naftu, ktorá v istom období bola drahšia než benzín, hoci, povedzme, v Rakúsku je nafta lacnejšia ako benzín o desat percent. Preco je zrazu na Slovensku taká drahá nafta? Lebo „strihat“ Slovákov prostredníctvom nafty je to najjednoduchšie, spotreba nafty je velká, takže s jej pomocou odstrihneme viac srsti naraz. Obcas sa zdá, že tam, kde dane vymýšlajú, sedí niekolko lenivých tutmákov, ktorí medzi sebou komunikujú približne takto:
– Pišta, treba ešte dve miliardy. Náš priatel z New Yorku nás velmi prosil, pod spravíme daco.
– No, dobre, Jožo.
– Kde pridáme?
– Pridajme na nafte.
– A co tak pivo?
– Nie, na pive pridáme neskôr, bližšie k letu…
Akokolvek je to smiešne pre Slovensko, krajinu, kde knihy pravidelne kupuje nie viac ako sto tisíc ludí, akokolvek je to smutné pre slovenských vydavatelov a kníhkupcov, no Slovákov „strihajú“ dokonca, aj ked kupujú knihy. 14 percent DPH na knihy je jeden z posledných vynálezov a DPH na knihy sa o chvílu dvihne až na 19 percent. Aby Slováci necítali a viac pozerali televíziu, kde im povedia, co majú robit a ako treba žit. Kým v Cesku je, napríklad, DPH na knihy iba 5 percent. Skrachujú slovenskí vydavatelia, tlaciari, kníhkupci, ludia prestanú cítat. Ale azda môže také nieco trápit nášho Pištu a Joža, ktorí za každú cenu musia nazbierat dve miliardy slúbené priatelovi z New Yorku? Za slovenských citatelov a tlaciarov ich nikto nepotrestá, zato ak peniaze nezozbierajú, potom im vycistia žalúdky a môžu aj vyhnat.
Strihat pomocou daní je komfortné, pohodlné. Najmä zákonu poslušné slovenské ovecky. Takže daní bude stále pribúdat – k tomu v podstate vedie tzv. reforma.
Toto sú však všeobecne známe spôsoby strihania, ktoré bijú do ocí. Teoreticky sa pred nimi dá zachránit: nekupovat knihy, zrieknut sa dieselových motorov, prestat pit pivo alebo fajcit, ked vyrubia dan na pivo a cigarety. Toto všetko sú predvídatelné strihania, o ktorých obyvatelstvo v podstate vie. Ale ako sa vysporiadat napríklad s odvodmi? Tu už strihajú nemilosrdne všetkých, niet sa kam podiet.
V posledných mesiacoch je ocividné, ako sa znepokojila v súvislosti s tzv. dôchodkovou reformou stará bohatá Európa, kde ludí tiež strihajú ako všade vo svete, ale ohladuplnejšie a úctivejšie než obyvatelov postkomunistických krajín. Francúzi, Taliani
a mnohí další si zrazu uvedomili, že roky platili peniaze, ale ako sa zdá, tieto peniaze nestacia na to všetko, co mali mat akoby zabezpecené. Turistická agentúra, ktorá slubovala odvoz Európanov do sýtej a spokojnej staroby, sa ocitla na pokraji krachu – možno ju niekto vytuneloval. Európania sa nedávno dozvedeli, že bude treba dlhšie pracovat, dôchodky budú menšie, ale platit
za toto všetko, coho bude menej, sa bude musiet viac. Co sa dá robit, Európa starne – pokrytecky vzdychajú európski politici, akoby sa o starnutí európskej populácie dozvedeli iba vcera a dnes teda prijímajú extrémne opatrenia.
Povšimnime si, že to je len zaciatok rozkladu európskeho rozšafného systému sociálneho zabezpecenia, ktorý pre Slovákov predstavoval a doposial, zdá sa, predstavuje nedosiahnutelnú dokonalost a ktorý sa naivne snažia vybudovat aj doma. Otázka znie: ak tento systém nefunguje v blahobytnom Francúzsku, potom akým zázrakom môže fungovat v chudobnom Slovensku? Zázrak nastane približne taký ako v Polsku, kde dôchodkové fondy už zacali krachovat.
Položme si otázku: za co každý pracujúci Slovák mesacne platí velkú cast zarobených penazí? Popritom ho stále provokujú: ešte ti ponúkneme takýto pilier skvelej dôchodkovej reformy
a ešte takéto poistenie. Len plat, holúbok, len nám daj peniaze, teraz a hned, a my už ti volaco naslubujeme! Platí pracujúci Slovák iba za sluby? Isteže nie, platí za sociálnu istotu, za to, že ked bude starý a chorý alebo, nedajbože, ochorie prv než zostarne, pomôžu mu.
Pravda, tu sa ukazuje velmi zaujímavá vec. Peniaze urcené na starobu a na liecenie, ktoré dôverciví Slováci odovzdávajú do rúk cudzím ludom, sa zacínajú kamsi vyparovat div nie ešte v ten den, ked tam boli odovzdané. Akýkolvek svedomitý financný analytik vám v rozhovore medzi štyrmi ocami povie, že slovenské zdravotníctvo a systém sociálnej pomoci melie z posledných, ešte komunistických zásob. Co však nastane, ked sa minú, to nikto nevie.
Zato osudy slovenských sociálnych a zdravotných poistovní, ktoré slovenskí politici tak ochotne a radostne odovzdali do rúk zahranicnému financnému sektoru, možno suverénne predpovedat už dnes. Ked zostarnú tí, komu poistovne vraj pripravujú radostnú starobu, samotné poistovne už urcite nebudú, nebudú ani peniaze. Dokonca nebude ani koho posadit do väzenia.
Celkovo západné systémy sociálneho poistenia, aplikované na bývalé socialistické krajiny, pôsobia ako zlá paródia ci podvod v cistej podobe. Západné systémy boli totiž vybudované so zretelom na kvalitatívne inú úroven príjmov obyvatelstva.
Už sme spomínali, co sa stalo so slovenskou menou len v priebehu posledných niekolkých rokov. Co sa s nou stane v budúcnosti, vie len sám pánboh, jemu je možno aj dané vediet, co bude s euro, na ktoré sa Slováci chystajú prejst. Avšak na to, aby sa vedelo, aké budú smutné výsledky z kopírovania západných so¬ ciálnych systémov chudobnými a nestabilnými ekonomikami, s mladou, nestálou valutou, nie je potrebné obracat sa na Boha – výsledky sa dajú lahko a presne predvídat.
Ak dnes dáte poistovni do rúk, napríklad, sto korún, za ktoré sa môžete jedenkrát naobedovat, potom niet pochybností o tom, že vo vašej svetlej dôchodkovej budúcnosti, ked poistovna – aj ked hned nezmizne – vám týchto sto korún vráti, ako starý a nie celkom zdravý clovek sa za týchto sto korún už nenaobedujete. Možno, vám týchto sto korún v svetlej budúcnosti nevystací ani na jeden jogurt, možno ani na škatulku zápaliek – takéto príklady sa nájdu už dnes v mnohých krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, kde mesacné penzie starých ludí sa rovnajú asi štyrom-piatim dolárom. Sú to krajiny strednej Ázie a Zakaukazska. Ale aj v samotnom Rusku, teoreticky najbohatšej krajine sveta, priemerný dôchodok je menej ako pätdesiat amerických dolárov.
Zdravotné a dôchodkové poistenie predstavuje strihanie najväcšieho rangu. Pokým ste mladí a zdraví a nie ste odkázaní
na sociálnu pomoc, strihajú vás a doja naplno na základe tzv. princípu obcianskej solidarity. Ked z vás už všetko vyžmýkajú, príde cas, aby ste naplno vychutnali nazhromaždené úspory – povedzme, si kúpili škatulku zápaliek za tých istých sto korún, za ktoré ste sa v mladosti mohli naobedovat.
Vyplýva z toho, že všetky dôchodkové reformy sú jednoducho podvod? Z právneho hladiska nie, všetko je podla zákona, zákon na Slovensku vás jednoducho núti, aby ste velkú cast zarobených penazí odovzdávali poistovniam. Prakticky je však dôchodkový biznis geniálny vynález na vytahovanie penazí z vreciek v obrovskom rozsahu. Stací, ked porovnáme priemerný vek života
na Slovensku a vek odchodu do dôchodku, aby sme urobili elementárne jednoduché prepocty, že aj za tých najštastnejších okolností – ak neskrachuje poistovna, neznehodnotia sa peniaze – clovek získava iba nepatrnú cast toho, co odovzdal. Kam sa strácajú ostatné peniaze?
Dokážem to císlami. Teraz mám štyridsatpät rokov. Vek odchodu do dôchodku sa bude urcite predlžovat, preto ak sa dožijem, do dôchodku pôjdem, ked budem mat šestdesiatpät, teda
o dvadsat rokov. Ak, povedzme, dostávam priemerný plat 10 000 korún, potom každý mesiac spolu s mojím zamestnávatelom dávame poistovniam do rúk minimálne 3 000 korún. Za rok je to 36 000, teda 720 000 korún za dvadsat rokov.
A hla, odbilo štastných šestdesiatpät rokov, slávnostne odchádzam do dôchodku, ktorý podla dnes platných pravidiel by sa mal pohybovat na úrovni 5 000 korún. Pripustme, že priemerný vek života na Slovensku k tomu obdobiu stúpne na 70 rokov a ja konkrétne sa dožijem sedemdesiatky. Za pät rokov na dôchodku dostanem svoju penziu 60 krát, co tvorí 300 000 korún. Ale ja som zaplatil iba za posledných dvadsat rokov 720 000 korún. A pritom som pracoval nie dvadsat, ale štyridsat štyri rokov. Kde je potom ostatných 420 000? Kto ich zhltol, kto ich schlamstol, vykladajúc mi nieco o solidarite? Kde sú peniaze, ktoré som odvádzal od svojho dvadsiateho prvého roku života, ked som zacal pracovat?
Zopakujem ešte raz: opísaný variant ráta s tým, že poistovne nebudú vytunelované a peniaze nestratia svoju hodnotu. Jedná sa o variant rozprávkovo štastný a takmer nereálny. Peniaze sa totiž znehodnocujú priamo pred našimi ocami, poistovne sústavne krachujú, zdravotníctvo sa rozkladá a je viac než pravdepodobné, že luxus liecit sa bude onedlho dostupný iba bohatým – tak, ako k tomu už došlo v Rusku. A chudobní sa bud budú liecit sami, alebo budú zomierat neliecení. To znamená, že súcasný dôchodok
vo výške 5000 korún nemusí vystacit ani len na lieky. Takže v starobe ma budú musiet opatrovat – živit a liecit– milujúce deti, ak budú mat takúto možnost. A ak nie?
Napokon, existuje strihanie najvyššej kategórie, ktorému bohaté národy vystavujú národy chudobné. Komunisti to nazývali imperiálna koloniálna politika. Ked velká africká krajina odovzdáva bezmedzné bohatstvo svojich prírodných zdrojov za Coca-colu a pritom z roka na rok coraz väcšmi viazne v dlhoch.
Presne takto, imperialisticky a koloniálne, vítazi zacali strihat krajiny porazené v studenej vojne, a Slovensko nie je výnimkou. Podstata takéhoto strihania spocíva v likvidácii národnej výroby a v tom, aby obyvatelstvo strihanej krajiny sa stalo totálne závislé. Potom ho ostrihajú definitívne. Pre krajiny Strednej Európy bol pritom zvolený jemnejší, milosrdnejší variant než pre Rusko, ktoré už roky otvorene živí tisíce amerických farmárov.
Ked sa na Slovensku zacali budovat hypermarkety, a stalo sa tak už dost dávno, akékolvek pochybnosti o tom, ci Slovensko vstúpi do NATO a EÚ, u mna osobne odpadli raz a navždy. Takéto investície by predsa nikto nerobil bez pevných záruk ich návratnosti. Práve s hypermarketmi, ci obchodnými retazcami, priamo a bezprostredne súvisí humánny, jemný spôsob strihania slabých európskych národov ich silnými susedmi.
V skutocnosti je všetko velmi prosté. Na to, aby sa udusila národná výroba, vôbec nie je potrebné – ako nám bolo vsugerovávané pred mnohými rokmi – zvítazit v konkurencnom zápase a vyrábat kvalitnejší a lacnejší tovar. Stací, aby sa blokoval odbyt národných výrobkov, stací nepustit slovenské potraviny na pult – a potravinárska výroba sa pridusí sama. A v takomto pridusenom stave sa za babku dostane so rúk silnejších. Hlavný ekonomický význam vzniku hypermarketov na Slovensku a v okolitých postkomunistických krajinách tkvie práve v tomto – v rozpade národnej výroby.
Nie, isteže, nikto si špeciálne takýto ciel nestanovil. Prirodzene, hypermarkety sú vytvorené na to, aby sa bohatlo na obchode tým najjednoduchším a najspolahlivejším spôsobom. Niekto pestuje obilie a chová kravy, riskuje, mozolí od svitu do mrku. A iný len postaví zasklenú šopu pôsobivých rozmerov a zacne tam predávat všetko to, co vypestoval ten prvý. Rozpad národnej výroby pritom prebieha akoby sám od seba, akoby na autopilote.
Mechanizmus je nasledovný. Objavuje sa hypermarket s jednoduchou obchodnou stratégiou – tovar v nom je lacnejší než v obycajných obchodoch. Natešení, ak nepovedat nadšení Slováci sa masovo vrhnú nakupovat tieto lacné výrobky a s radostne chvejúcim sa hlasom vypocítavajú, aké je to vynikajúce, aké je to skvelé, ako sa to oplatí, kolko ušetrili v porovnaní so svojím obchodom, ktorý sa im zunoval a teraz sa zdá aj velmi drahý. Pokým Slováci pocítajú svoje „úspory“, krachujú a zatvárajú sa malé a stredné obchody, do ktorých si ludia zvykli chodit celé desatrocia. Tieto obchody nevedia konkurovat hypermarketom
a nechcú sa ani ucit. Ich krach vedie k tomu, že slovenský výrobca potravín sa úplne ocitá v zajatí hypermarketov, svoju produkciu nemá kam inde posielat na odbyt. Hypermarket to využíva
a diktuje dracie podmienky nákupu výrobkov od slovenských výrobcov. Tým zabezpecuje relatívnu nízkost svojich cien –
za túto lacnotu v skutocnosti neplatí hypermarket, ale opät len slovenský výrobca, ktorého pritlacil k stene a znásilnuje zahranicný dobrodinec. Takto sa výroba stáva rukojemníkom obchodu, co znací jej koniec a krach v blízkej ci vzdialenej budúcnosti.
Co sa stane, ked slovenskí výrobcovia nakoniec skrachujú? Situácia bude velmi jednoduchá – hypermarkety a žraloci svetového biznisu, ktorí im vládnu, skúpia to najlepšie zo slovenskej výroby za almužnu a budú vyrábat to isté na tom istom Slovensku, ale Slovákom to budú predávat už nie za slovenské, ale
za európske ceny. Slovenské zostanú iba platy. A to, coho majú doma vela, budú dovážat z Francúzska alebo Talianska a predávat zase za francúzske a talianske ceny. Takže celá tá výhodnost a lacnota hypermarketov je len velmi krátky proces. Ked nebudú alternatívy cudzej výroby potravín, ceny sa zvýšia a Slováci sa už nebudú mat kam pohnút.
Otázka: preco hypermarkety nepostavili sami Slováci, Cesi alebo Poliaci? Azda sa naozaj nenašiel nikto, kto by pristúpil na takýto fantasticky výhodný biznis? Odpoved: lebo im to nedovolili ich politici. A politikom to nedovolili zase iní, cudzí politici –tých krajín, ktoré práve stavajú hypermarkety.
Takže takto lahko, bezbolestne a nenápadne, za potlesku nadšenej verejnosti, sa privlastnuje posledná oblast výroby, ktorá ešte zostala v slovenských rukách – potravinársky priemysel. Hoci výrobcovia potravín by túto situáciu mohli relatívne lahko zmenit. Stacilo by vytvorit vlastnú alternatívnu siet obchodov, teda kúpit krachujúce malé obchody a predávat v nich vlastné potraviny. Panstvo hypermarketov tak bude podkopané a výrobcovia potravín pocítia pevnú pôdu pod nohami. Spravit to, co urobili v Rusku, kde ešte donedávna bola obrovská spotreba importovaných potravín, kým mliekárenské závody a mäsokombináty nespustili siet svojich maloobchodov a velkoobchodov. Výsledkom toho dovážané potraviny boli do znacnej miery vytlacené ruskými, lebo ruské boli lepšie, lacnejšie a najmä vlastné.
Bohužial, na Slovensku toto prosté riešenie, ktoré leží priam na povrchu, nikomu nepríde na um. Potravinársky priemysel pomaly, ale iste zakapáva. Znamená to, že o niekolko rokov Slováci budú celkom odkázaní na cudzie potravinárske výrobky, co vyvoláva úprimné a otvorené nadšenie súcasnej „eurovlády“, vysmievajúcej sa z pojmu potravinovej sebestacnosti a motivujúcej svoj posmech argumentom, že kúpit chlieb od Nemcov alebo Francúzov vyjde lacnejšie, ako ked ho upecieme sami.
Tento proces možno oznacit za finálne strihanie Slovákov dohola, po ktorom už nebude co strihat a z ovce treba stiahnut kožu. Toto finálne strihanie sa už vlastne zacalo. Aj ked na druhej strane k tým istým udalostiam možno pristúpit optimisticky, pozitívne. Cudzinci skúpia naše závody a, chvalabohu, zvýšia platy, prinesú sociálne záruky – a budeme mat všetko ako vo Švajciarsku!
Žialbohu, nebudeme. Noví majitelia zvyškov slovenskej výroby nepotrebujú všetkých Slovákov – len ich malú cast. Pricom aj to málo potrebných Slovákov sa bude dat lahko zamenit – cast robotníkov bratislavského Volkswagenu už teraz nie sú Slováci, ale napríklad Vietnamci, ktorých denne privážajú z Rakúska. Slovákov potrebujú len Slováci, ak je pravdou tvrdenie istého moskovského experta: Slováci sú ozajstným národom.
Slovenský vztah k peniazom: sen o pivnicovom raji
 
Slováci majú k peniazom predmetný vztah, vnímajú ich ako hodnotu samu o sebe, cím mi pripomínajú moju ukrajinskú babku Tatjanu Romanovnu. Raz, ked som mal osemnást rokov, stratil som penaženku s castou svojho štipendia. Ked sa babka o tom dozvedela, velmi ju to rozladilo a vtedy mi napísala historický list, v ktorom bolo povedané, sta do kamena vytesané: „Peniaze sú pramenom života, preto o nich treba premýšlat vo dne v noci“.
Moja babicka z ukrajinskej dediny Tarasovka v Záporožskej oblasti, obývanej potomkami bujarých a veselých záporožských kozákov, tiež chápala peniaze predmetne, teda ako absolútnu, stálu hodnotu, romanticky nazývanú „pramen života“.
Takéto chápanie penazí je typické pre všetky vidiecke národy, ktoré ešte len vstupujú do sveta penazí a snažia sa pochopit, co to vlastne je. V priebehu mnohých stárocí, ked sa ruskí sedliaci, napríklad, vydávali do miest, skrývali si medené a strieborné mince do úst, pod líca – mysleli si, že tak im ich neukradnú, nevezmú. Týmto prostým, no zato efektívnym nakladaním s vlastným kapitálom sa predkovia súcasných „nových Rusov“, ktorí sa po moskovských uliciach prehánajú na tých najdrahších autách na svete, ponášali na škreckov. Aj tieto milé a krotké zvieratká zbierajú zrnká pod líca, potom ich odnášajú do svojej diery a tam starostlivo skladujú.
Slováci, aj tí najchudobnejší, chápu peniaze ako pramen života a už po niekolko generácií ich zhromaždujú, cím tiež tak trochu pripomínajú škreckov. Toto vášnivé celonárodné sporenie je nesporným dôkazom toho, že pre väcšinu Slovákov peniaze doteraz predstavujú skôr objekt túžob a snáh, než subjekt cinnosti – manipulácií, investovania a premienania.
Slováci manipulujú s peniazmi len velmi neochotne. Ak by im niekto odrazu oznámil, že od zajtra kdesi v Hornej Lehote sa otvorí banka, kde raz a navždy budú garantované desatpercentné úroky a za bezpecnost vkladov v tejto banke sa zarucí katolícka cirkev celým svojím majetkom, Slovensko by sa dalo do pohybu a okamžite by utekalo do Hornej Lehoty svoje úspory si pekne uložit.
Vztah Slovákov k peniazom je vymedzený tým, že ide o chudobný rolnícky národ, ktorý nikdy nemal peniaze v tej podobe, v akej ich stárocia využívali obyvatelia Londýna alebo Paríža. Alebo aspon geograficky blízkej, ale civilizacne vzdialenej Viedne. Slovenský rolník nerozumel podstate penazí, lebo viedol naturálne hospodárstvo, spotrebovával to, co sám vyrobil, a peniaze nemal. Podstata penazí je zatial málo zrozumitelná aj pre súcasných Slovákov. Musím sa priznat, že táto podstata zostáva scasti záhadou aj pre mna – zrejme, zo mna hovoria gény vidieckych ukrajinských predkov.
Kolkokrát v živote mi prichodilo získavat nieco velké a dôležité výmenou za peniaze – byt ci auto – a vždy som úprimne žasol nad podstatou toho, co sa deje. Nad tým, že za gucu pokrcených papierikov, ktoré sa dajú lahko stratit za niekolko sekúnd, dostávam nieco životne nevyhnutné, napríklad byt. Tieto peniaze ležiace na jednej miske váh a byt, ktorý poskytuje strechu nad hlavou pre celú rodinu, na miske druhej považujem za absurdný nepomer. S touto absurditou som sa musel zmierit, ja som ju nevymyslel, ale vo vztahu k najväcšiemu blahu civilizácie menom peniaze zostávam bytostou spolovice hluchou a neokresanou, ktorá je vnútorne presvedcená, že peniaze sú predsa len podfuk a tie nedostupné idylické casy, kedy ludia zamienali tri ovce za jednu kravu, boli lepšie a zdravšie.
A hoci sa už roky starám o záležitosti svojho vydavatelstva
a denne vidím, ako peniaze na úcet prichádzajú a odchádzajú, „hrat“ s peniazmi, zmenit ich na výrobný prostriedok, na skutocný subjekt svojej cinnosti som sa nenaucil. Mimochodom, rovnako ako som sa nenaucil sporit.
Jedno ironické ruské príslovie hovorí: on nie je skúpy, je len šporovlivý. Do velkej miery opisuje vztah Slovákov k peniazom. Slováci nie sú skúpi, ochotne, hoci s citom pre mieru, sa navzájom vedia delit s hostami, ba aj s cudzími ludmi o plody svojich rúk. Nie však skôr, kým majú urobené zásoby. Touto potrebou a schopnostou robit si zásoby Slováci, a vôbec európske národy, sa odlišujú od ruských rolníkov. V tomto umení robit zásoby treba aj hladat podstatu vztahu Slovákov k peniazom.
V literatúre obdobia druhej svetovej vojny sa zachovali viaceré spomienky sovietskych vojakov na to, ako oni, svojou podstatou ruskí sedliaci, nemohli zniest to, co videli v európskych dedinách. Sovietsky vojak bol ohúrený skutocnostou, ako vyzerali pivnice sedliakov polských, slovenských, madarských a tým viac rakúskych. Ohúrený natolko, že zdaleka nie vždy našiel tú drzost, aby pivnice raboval. Lebo sovietsky vojak nic podobné v živote nevidel ani v obchodoch a zdalo sa mu, že sa ocitol v královstve prebytku ci priamo v raji.
Nechcem svojich citatelov urazit porovnávaním s domáckymi a sporivými škreckami, ktoré i ked sú milé, no predsa len príbuzné s myšami, a myší sa niektoré ženy boja až strach. Preto potrebu Slovákov robit si zásoby oznacím ako reflex vevericky. Mimochodom, jedným z nápadov, co dat na obálku tejto knihy, bol obrázok pôvabnej ohnivo ryšavej vevericky s hunatým chvostom uprostred typickej slovenskej pivnice, ktorá praská vo švíkoch od všakovakých dobrôt, a takýmto spôsobom vyjadrit jeden zo základných rozmerov slovenskej národnej myšlienky.
Slováci sa vo vztahu k peniazom a ich hromadeniu doposial správajú v rámci vevericieho reflexu: za každú cenu svoju pivnicu naplníme do prasknutia, a ked prídu tažké casy, nebudeme hladovat, ale budeme sa cítit sebaisto a spokojne, a takto získame istotu. Vo vztahu k pivnici je to absolútne správne stanovisko, proti ktorému niet co namietat. Aj Rusi by plnili svoje pivnice, keby bolo cím a bola by nádej, že do pivnice niekto nevlezie
a zásoby nezoberie. Peniaze sú však svojou podstatou substanciou zložitou, abstraktnou, ideálnou, aj ked majú vecnú formu v podobe zvonivých mincí a šuštiacich papierikov. Preto ukladanie penazí sa zásadne líši od ukladania vínnych sudov, klobás a všetkého ostatného v pivnici, a práve toto si Slováci celkom neuvedomujú. Preto bývajú casto nemilo prekvapení.
Napríklad, dnešní slovenskí dôchodcovia si desiatky rokov sporili na starobu. Odrazu však prihrmela Nežná revolúcia, peniaze sa znehodnotili a úspory sa vyparili. Tejto generácii sa poštastilo to, že úspory sa nevyparili za jeden den a tí predvídavejší dokázali premenit aspon cast úspor na nieco užitocné. Menej predvídavým ostali iba spomienky na to, aké velké peniaze predstavovalo pred prevratom stotisíc ceskoslovenských korún, ktoré nasporili za dvadsat rokov. Paradoxom je, že znehodnocovanie penazí, aj ked má pre rodinu katastrofálny rozsah, Slováci prijímajú menej tragicky ako reálnu stratu aj nevelkej sumy. Slováci sa velmi boja, že stratia svoje konkrétne, živé peniaze – na tomto strachu ich vládcovia roky držali a držia ako na pevnej uzde.
Slováci, ako hociktorí iní dedinskí ludia, považujú peniaze
za cosi magické a stratu penazí – za úder osudu, za zlovestné znamenie. Každá stratená koruna, to nie je len trauma, to je malá tragédia. Stratili sme cast úspor, ktoré sme sporili s tolkou námahou, to znamená, že prídeme o všetko, pramen života vyschne a skoncí sa sám život.
Pred niekolkými rokmi som tankoval benzín na pumpe kdesi na Strednom Slovensku a zoci-voci som sa stretol s takouto tragédiou. Mal som Citroën Saxo – na Slovensko sa vtedy doviezlo a lacno predalo vela týchto áut. Bol som medzi tými, ktorí podlahli sláve legendárneho šetrného diesela – ako sa ukázalo, sláve tak trochu zvelicenej. Asi pätdesiatrocný slovenský pumpár sa akosi zvláštne zahladel na moje auto a odrazu povedal:
– A viete, ako nás všetkých dobehli?
– Neviem, – zacudoval som sa.
– Aj ja som si toto kúpil, – s jemným odporom ukázal prstom na môj Citroën. – Také sprosté prdítko. A neskôr tieto autá predávali o tridsat tisíc lacnejšie. Tých tridsat tisíc by sa teraz zišlo…
V poslednej vete zaznel tragizmus naozaj shakespearovského rozsahu. Pumpár zosmutnel, v jeho ociach sa dali precítat nekonecné clivé výpocty: co by mohol urobit so stratenými tridsiatimi tisícami.
– Ja som o tom ani nevedel, – priznal som sa. – Naozaj ich predávali lacnejšie?
– Posledných sto áut, – pritakal pumpár. – Keby som to tak vedel…O tridsat tisíc viac za takéto prdítko…
– No, prdítko to teda nie je, – urazil som sa za svoj Citroën.
Potom som sa ho asi pät minút snažil upokojit, nakazil ma jeho smútok a bolest a ludsky mi ho prišlo lúto. Snažil som sa mu vysvetlit, aké sme obaja mali vlastne velké štastie, že takéto autá stoja v Európe ovela viac, že cena na nový model Citroënu bude už nadhodená a vyššia aspon o sedemdesiat tisíc, že také dobré
a lacné auto sa už nepodarí tak lahko kúpit, lebo ceny áut pôjdu hore. Toto sa odohralo v roku 1998. A len tak na okraj, všetko, co som mu povedal, sa ukázalo ako cistá pravda. Pumpára som však neutešil, naopak, skôr som v nom vzbudil podozrenie a na rozlúcku sa ma nepríjemným hlasom spýtal, za kolko som kúpil ja to svoje. A len ked pocul sumu 289 tisíc, zmäkol a usmial sa. Aj on kúpil za tolko. A ešte raz sa usmial, ked sa dozvedel, že auto som kúpil na lízing – to už bol úsmev prevahy bohatého nad chudobným, múdreho nad prostým. Bohatý a múdry bol v tomto prípade pumpár.
Predmetný vztah k peniazom jasne vidiet v tom, že Slováci doteraz majú k lízingu úprimnú a velkú nedôveru. Na lízing si autá kupujú hlavne ludia, co majú firmy a kto si môže lízing zapocítat do nákladov – ale už súkromne kupovat auto na lízing sa Slováci neponáhlajú. Preco? Lebo im velmi vadí, že zaplatia
za auto viac. Aj ked celkom malú sumu, ale viac. Teda svoje krvopotne zarobené peniaze dajú komusi cudziemu.
Popritom Slováci úplne ignorujú fenomén inflácie a odmietajú pochopit, že auto získavajú teraz, a platit zanho budú celé tri roky stále menej hodnotné peniaze. Teda objektívne vyhrávajú. Zvlášt v súcasnej situácii, ked percentá v banke sú nižšie ako úroven inflácie.
Nie, povie Slovák, toto všetko sú abstrakcie, ale tu, na tomto papieri je napísané, že ak kúpiš auto hned, zaplatíš tristo tisíc, ale ked na lízing, potom tristo tridsat. Teda mojich tridsat tisíc zožerie nejaký chumaj, ktorý nic nerobí, kým ja za týchto tridsat tisíc makám v práci a každý den prichádzam na ôsmu…
Pyramídové hry

Slováci radšej sporia ako zarábajú. Je to logické. Slovenská dedina v zásade neponúkala možnost zarobit viac. Preto sporenie bolo jedinou možnostou, ako si prilepšit. Aj ked podstata tohto prilepšenia na úkor zhoršovania kvality života mi nie je celkom dostupná, zato je absolútne jasná Slovákom. V slovenskom jazyku na to existuje dokonca špeciálne slovné spojenie – „celoživotné úspory“. Už z logiky samotného slovného spojenia vyplýva, že takéto úspory musí mat každý, kto plánuje prežit celý život. A kto ich nemá, je neseriózny, neplnohodnotný a nezaslúži si dôveru.
Pravda však spocíva v tom, že sporit v súcasnom svete tak, ako sporí väcšina Slovákov, na úrovni svojho reflexu vevericky, je cinnost, ktorá stopercentne zarucuje straty. Vodcovia a ucitelia súcasného sveta Yankeeovia postupne, ale isto obracajú celý svet, vrátane Európy, na svoj obraz života, pri ktorom peniaze jednoducho nesmú ležat na mieste. S peniazmi sa musia všetci stále „hrat“, povedané vedeckým jazykom – investovat ich. A ak sa to všetko naozaj robí – co je prípad Ameriky a niektorých iných krajín –, potom úspory ležiace na jednom mieste sa stávajú tucným sústom, lahkou koristou.
Pravda, aj na Slovensku sa našla velká skupina obyvatelov, ktorá sa pokúsila pohrat sa s peniazmi – a dohrala. Z kauzy nebankových subjektov sa dá urobit vela užitocných záverov strategickej povahy – napriek panickému strachu zo straty celoživotných úspor, ludia sú obdarení zvláštnou naivitou a sú schopní vložit peniaze do rúk prvému podvodníkovi.
Aféry podobného druhu nie sú iba slovenským fenoménom. Pádom jednej-jedinej celosvetovo známej financnej pyramídy pod názvom MMM stratilo v Rusku peniaze okolo desat miliónov vkladatelov. Na rozdiel od Slovákov, do MMM Rusi spravidla nevkladali celoživotné úspory – tie k tomuto obdobiu stihli znehodnotit tzv. trhové reformy.
Co viedlo Slovákov k viere, že za svoje peniaze získajú 35 percent za rok iba za to, že tieto peniaze niekomu odovzdajú? Mám na to svoju vlastnú teóriu. Myslím si, že väcšina vkladatelov do slovenských nebankových subjektov bola presvedcená, že všetci okolo sú podvodníci, že prišla éra podvodníkov, že nikomu sa dnes nedá verit, vrátane bánk, ale im osobne sa poštastilo – náhodou natrafili na takú skupinu podvodníkov, ktorí dokážu lepšie než ostatní tocit peniaze. Sú to ozajstní umelci zisku z rozumu a nám je celkom jedno, kde tieto peniaze tocia. To je ich džob, oni riskujú, nech pre mna za mna obchodujú hoci aj s drogami, ale zaplatia nám. Pretože, aha, už zaplatili Jožovi aj Ferovi. Jožo aj Fero už sedia v krcme, smejú sa nám a dávajú si po desat pív za vecer – kým my pijeme len po dve.
Pozornosti Slovákov akosi uniklo, že Jožo aj Fero môžu byt iba nasadenými hrácmi, že prvým úcastníkom pyramídy nutne treba zaplatit, inakšie sa neobjavia druhí a tretí úcastníci. Napokon, unikla im celková absurdnost nápadu ako takého: naco vôbec pracovat a podnikat, ak sa dá od banky vziat kredit za 15 percent, dat peniaze umelcom zisku z rozumu a dostat naspät 35 percent? Nikto sa dokonca nazaujímal ani o to, kolko stoja bombastické kampane pyramídových spolocností v médiách. Ak by sa bol zaujímal, potom by hned pochopil, že peniaze, ktoré dal, sa prúdom lejú do médií, aby ohlupovali dalších.
Oklamaní slovenskí vkladatelia uverili v zázrak a nakazili ostatných. Zacala sa davová psychóza. Podobných sociálnych katastrof Európa prežila neúrekom, pravda, väcšinou v minulých storociach. Bolo obdobie, ked takmer polovica obyvatelstva Holandska div neskrachovala, ked vložila peniaze do cibuliek akejsi osobitnej odrody tulipánov, po ktorých vraj dychtila celá Európa. Milióny Francúzov stratili svoje peniaze, ked ich vložili do Ruska na prahu prvej svetovej vojny. A napokon, nedávno milióny Americanov sa vrhli vkladat peniaze do Internetu, pokým nevyšlo najavo, že on-line technológie vôbec nie sú to, co si Americania o nich mysleli. Všetko toto bolo tam, na Západe, všetko to prišlo sem.
A predsa, slovenských vkladatelov do nebankových subjektov charakterizuje vzácna, patriarchálna naivita. Takmer polovica z nich bola, napríklad, presvedcená, že ak v televízii ide reklama na nebankové subjekty, znamená to, že ju niekto povolil, preveril a ubezpecil sa, že reklama je pravdivá. Štát je predsa náš otec a neprivedie nás do neštastia. Ukázalo sa však, že slovenský štát už dávno nie je otec, ale zlostný otcim.
Vkladatelia do slovenských nebankových subjektov nedokázali pochopit najjednoduchšie súvislosti: komercná televízia sa nachádza v súkromných rukách, všetci, ktorí sa dostávajú k moci, prechádzajú pocas volebnej kampane cez súkromnú televíziu, preto nebudú prekážat v tom, aby dali televízii zarobit velmi slušné peniaze na reklame ocividného podvodu. Radšej si zapýtajú svoj podiel. A zarucene tento podiel dostanú.
Budúci vkladatelia do podobných pocínaní by si mali uvedomit ešte jednu dôležitú súvislost. V akejkolvek krajine, kde sa rozohrávajú financné aféry podobného rozsahu, vláda od samého zaciatku pozná podstatu toho, co sa deje. Na to vôbec netreba byt mudrcom – stací si všimnút podmienky vkladu, aby sa vedelo, že ide o pyramídu. Vláda však aj napriek tomu, že o pyramíde vie, zatvára pred nou oci, pretože aj ona sa na nej priživuje, a vôbec nie zle. Preto roky sa cez televíznu obrazovku masírujú prostoduchí ludia ocividne lživými slubmi a toto celé si akoby nikto nevšíma. A potom zrazu: jój, ved sú to podvodníci, zlodeji! Akože sme o tom nevedeli? Do basy s nimi! Zvycajne z nich však posadia dvoch ci troch. Ale penazí už niet, nemajú ich ani zatknutí. Peniaze sa vyparili.

OBRÁZKY ZO ŽIVOTA
Slovenskí obchodníci

Slováci nevedia obchodovat. Otázku, kto v našom svete vie dobre obchodovat, ponecháme nateraz bez odpovede, daná otázka je príliš široká. Nesporné je však jedno: existuje vela národov, pocínajúc Arabmi a Židmi až po Poliakov, Arménov a Cínanov, ktorí k obchodovaniu ako druhu cinnosti majú sklony. Bez toho aby sme polemizovali, kto z nich najlepšie obchoduje, zhodneme sa na tom, že príslušníci týchto národov obchodovat vedia a robia to radi.
V sfére obchodu sú Slováci antitalenti. Pocitujúc svoje slabé miesto, väcšinou neradi obchodujú, nevedia to, a co je najnepríjemnejšie, neponáhlajú sa ucit obchodovat. Štandardné vysvetlenie, že Slováci sú vidieckym, patriarchálnym národom, v tomto prípade prakticky nic nevysvetluje. Lebo na Slovensku,
a nielen tu, sa dajú pozorovat v oblasti obchodu do oci bijúce úspechy a, nebojím sa povedat, výdobytky Vietnamcov a Cínanov, teda národov, ktoré nie sú o nic menej vidiecke a patriarchálne.
Neschopnost obchodovat je priamym dôsledkom tých istých
a sympatických vlastností Slovákov, ktoré sa všetkým tak pácia. Slovák pristupuje k tvorbe ceny s morálnym pátosom a potrebou spolucítenia zo strany zákazníka. To znamená, že seba a zákazníka zatažuje celým radom vedlajších faktorov a emócií. Mám takúto cenu, lebo sme vela pracovali, a ked sme pracovali, bola velká zima. Cena je preto taká, lebo Pištovi ochorela svokra, ale on sa aj napriek rodinným nešvárom nezložil a dalej robil. Cena je taká, ako u všetkých.
Slovák casto používa výraz „nekrestanská cena“, z coho dost jasne vyplýva, že v jeho vedomí doposial žije predstava o spravodlivej, teda „krestanskej“ cene. Takáto cena v slovenskom chápaní musí pozostávat z toho, kolko práce vynaložil, a teda kolko by mal podla spravodlivosti dostat za túto prácu. Spravodlivost však v tomto svete dávno neexistuje a možno ani nikdy nebola.
Podotýkam, že ja sám nie som obchodník, inak povedané, som obchodníkom z donútenia. Ked som zacal písat knihy pre slovenských citatelov, hned od zaciatku som pochopil, že žiadny slovenský vydavatel tieto knihy nevydá, a preto som sa stal vydavatelom sám. Neskôr som sa musel naucit aj predávat svoje vlastné knihy: ak chcete vydávat knihy, nevyhnutne ich musíte vediet predávat, pokial publikáciu kníh nefinancuje Soros alebo nejaký iný cinitel svetového pokroku a demokracie.
V úlohe obchodníka s knihami – samouka som velmi rýchlo, cisto empiricky prišiel k prvej, základnej axióme akéhokolvek obchodu: cena výrobku, v danom prípade knihy, sa urcuje tým, za kolko ju možno predat. Uvedené „možno predat“ zahrna všetky charakteristiky dopytu: konkurenciu, problémy s distribúciou atd. Slováci tento základný princíp, ktorý som si odskúšal na vlastnej skúsenosti, zatial popierajú.
Doteraz sa to ponáša na to, ako kedysi sedliaci predávali kravu alebo kona. Ved hej, krava už nie je práve najmladšia, dojivost je stredná, povaha – tak trochu streckuje, ale je naša, syn ju zobral, ešte ked bola teliatko, vyrástla v našom dome, horko-tažko ju vedieme na jarmok, táto krava je pre nás vzácna, takže ked už sme sa raz odhodlali okúsit bolest na duši a predat túto drahú bytost, nepredáme ju pod úroven.
Toto „pod úroven“ predstavuje klúcovú charakteristiku slovenského chápania obchodu. Pod úroven nepredáme – to vieme naisto. Ale co vlastne je „úroven“ a odkial sa berie – to už si nie sme tak celkom istí, je nám to nejasné, a ak máme byt celkom úprimní, dokonca to ani nechceme vediet. Všetko, co sa nám zdá v obchode nedôstojné – to všetko je „pod úroven“.
Takto sa Slovák stavia aj k predaju vlastných výrobkov. V hlbke duše by možno najradšej vôbec nic nepredával, radšej by všetko uložil do pivnice a využíval to sám. Je to vnútorná, podvedomá nostalgia za naturálnym hospodárstvom, ešte v nedávnej, celkom blízkej minulosti, ked mne sa urodili jablká, a susedovi hrušky. Tie sme si navzájom štastlivo vymenili, boli jeden s druhým spokojní, obchod sme zapili a mesiac si opakovali s celou rodinou, akí sme so susedom šikovní obchodníci.
Slováci, rovnako ako i niektoré iné európske národy, stále viac narážajú na tragický paradox: dokážu vyrobit velmi kvalitný tovar, ale nevedia ho predat. Preco? Pretože sa odmietajú ucit obchodovat a odmietajú uvedomit si základnú hybnú páku súcasného sveta: bohatne ten, kto kúpil nieco lacno, toto kúpené priviezol na iné miesto a tam to draho predal. Výlucne takýmto spôsobom vznikali prvé európske kupecké stavy a dynastie. Takto napríklad anglickí, španielski a holandskí kupci ako prví zacali privážat z Východu do Európy koreniny, dosahujúc pri tom kolosálne zisky. Samozrejme, s rizikom pre seba a pre svoj život.
Neschopnost predat vlastný tovar je v skutocnosti strategický problém prežitia Slovákov ako civilizácie. Niekolko príkladov, ktoré ležia na povrchu. Slováci vymysleli skvelý nápoj Vinea, vymysleli ho ešte za socializmu. Takýmto nápojom by mohli zaplavit celú Európu, ale nevedia to. Nielenže nevedia, ale
po Nežnej revolúcii všemožné Coca-coly Vineu takmer vytlacili dokonca aj na Slovensku – nápoj sa vytratil z predaja, potom, chvalabohu, sa znova objavil. Opakujem: originálny, unikátny nápoj, ktorý nemá konkurenciu, lebo konkurencia svoje coly nevyrába z hroznovej štavy – takže len s nou smelo na pult!
Zato Cesi, Nemci a bohvie kto ešte, nevedno preco, dokážu zaplavit Slovensko svojím pivom – nápojom už nie tak unikátnym. Cesi dokážu na Slovensku predávat svoj Budvar dvakrát drahšie než slovenské pivo. Slováci však svoje lacné pivo predávat Cechom nevedia – úvahy typu, že vraj Cesi by na slovenské pivo pozerali zhora, šmahom ruky zmietam zo stola. Cesi pijú pivo ako vodu, slovenské pivo je lacnejšie a nie je o nic horšie.
Pre Cechov, ako pre kohokolvek iného, bude rozhodujúca cena. Slováci sa však so svojou objektívne nízkou cenou piva nedokážu prebit na ceský trh.
Iný príklad, z mojej vlastnej skúsenosti. Za posledných desat rokov som si kúpil dve kožené bundy slovenskej výroby. Ich kvalita znesie to najvyššie hodnotenie, cena je div nie dvakrát nižšia oproti talianskym alebo nemeckým bundám. Ked som v takejto bunde prišiel do Moskvy, obrovského mesta, v ktorom nájdeš všetko od výmyslu sveta, a príbuzným povedal, kolko stála, boli ohúrení a chceli íst na Slovensko nakúpit takéto bundy pre seba
a svoje deti. Napriek tomu, práve Slovensko zostáva zavalené odpadmi európskej kožiarskej výroby, a nie Slováci zavalujú svojimi kvalitnými a lacnými bundami susedné krajiny.
Ešte jeden príklad zo sveta kože, celkom cerstvý. Náš rocný pes lstivo využil situáciu, ked ho nikto nevidel, a nacisto mi rozhrýzol kožený opasok. Opasky som si už roky zvykol kupovat na bratislavskom trhovisku. Preco práve tam? Lebo nie som dandy, znackové odevy mi nic nehovoria, a slovenské opasky sú velmi kvalitné, dlho vydržia a sú lacné. Vybral som sa teda na Mileticovu ulicu, kúpil som si nový pekný opasok za dvestoosemdesiat korún a porozprával sa s predavacom. Hla, co mi doslova povedal.
– Sme výrobcovia, – hrdo vyhlásil predavac. – Preto máme takéto ceny. Ak by sme to dávali predávat druhým, viete, kolko by nadhodili na cene? Predávali by ich za šeststo alebo tisíc korún. A my predávame lacno. Ešte jeden takýto stánok je na trhu.
– A preco nechcete, aby ich predávali oni? Ved máte dobré opasky. Aký je v tom rozdiel, ci oni predajú za šeststo alebo tisíc, ked vám dajú vašich dvestoosemdesiat korún? Ak vedia predat drahšie, sú šikovní, môžete sa od nich potichu ucit. A vy tu stojíte na slnku a predávate po jednom kuse za den za dvestoosemdesiat korún…
– Nie, radšej budeme predávat sami. Nebudú sa na nás priživovat takí nejakí…!
Rozoberme situáciu s opaskami. Slováci vedia urobit to, zdalo by sa, najdôležitejšie – vyrobit kvalitný tovar a ponúknut ho
za velmi priaznivú cenu. Vedia svedomito spracovat kožu, správne ju zafarbit, pekne orezat, dosiahnut to, aby nefarbila, precízne a spolahlivo preštepovat. Isteže, pracky na opaskoch sú jednoduché, jednoduchý je aj vzor, ale ved aj zákazníkov takých, ako som ja, ktorí nepotrebujú opasok za desattisíc od Armaniho, je väcšina. Všetci muži nosia opasky. Potom kde je problém, preco vy, svedomití remeselníci a štastlivci, ktorí dokážete dobre a lacno vyrobit nieco, bez coho sa nezaobíde polovica obyvatelstva Slovenska, sa tlacíte kdesi v tržnici, namiesto toho aby ste predávali svoj kvalitný tovar v centre mesta a jazdili na Rolls Royce? Preto, lebo sme Slováci a nedovolíme, aby sa na nás priživovali nejakí hnusní obchodníci.
Slovenské opasky by sa zrejme dali velmi lahko vylepšit. Najdôležitejšia a najdrahšia je na opasku koža. Dajú sa kúpit modernejšie pracky, dá sa vymysliet lepší dizajn. Kožené opasky takej dobrej kvality, v skutocnosti, stoja niekolkonásobne viac. Nie, slovenskí výrobcovia nehladajú nové pracky, nemenia dizajn kože. Opasky na trhovisku sú vela rokov tie isté. Slováci si ani nehladajú svoju cestu k pultu, nebojujú o miesto za pultom –
a prehrávajú.
Netýka sa to len opaskov. Týka sa to aj vynikajúcej húfnice Zuzana, do ktorej vývoja sa vložili obrovské prostriedky. Aj bojového pechotného vozidla Aligátor, ktoré vymysleli, vyrobili a ktorého výrobu prerušili. Preco prerušili? Ved takýto aparát by
od Slovákov kupovali dokonca aj bohatí cudáci z celého sveta, podobne ako americké pechotné vozidlo Hammer. Z Aligátora by bolo skvelé auto na prevoz velkých penažných súm: stací z neho odstránit delá a zacat predávat bankám, kolko hrdlo ráci. Aj noví Rusi by kupovali slovenské Aligátory, aby mohli doma jazdit
po svojich poliach a záhradách. Ale Slováci nepredávajú – tu si¬ tuᬠcia obstojí ovela horšie ako s opaskami. Slováci vyrobia nieco drahé, zaujímavé, unikátne a potom akoby sa zrazu zlakli, co urobili. Nedotiahnú veci do konca. Lebo cielom výroby je realizácia výrobku na trhu.
Slováci vedia vyrobit mnohé prítažlivé veci, pricom na velmi vysokej kvalitatívnej úrovni, ktorá je nedostupná pre mnohých iných. Predat ich však nevedia.
Slovenské služby

Na zaciatok obrázok spred dvadsiatich rokov. Dva preplnené autobusy sa stretávajú na ulici kubánskeho mesta Matanzas, zastavujú tak, aby sa šoféri mohli pohodlne porozprávat, a prebieha asi takýto dialóg.
– Ako sa máš, Juanito, co tvoja tetka – ešte stále je chorá?
– Stále, celý týžden má hnacku.
– A bola u lekára?
– Bola, doktor jej dal rôzne tabletky, ale nevelmi jej pomáhajú.
– A co bolesti, má velké?
– Ále ani nie, akurát stále behá na záchod. Všetci sa jej smejeme. A ona zase nám: musíš íst na záchod – a stále je obsadené. Tetka tam sedí…
Toto je iba zaciatok vskutku obsažného rozhovoru, ktorý navzájom vedú kubánski šoféri a ktorý trpezlivo v neznesitelnej pálave a dusne pocúvajú cestujúci obidvoch autobusov. Za autobusmi, ktoré zatarasili ulicu, sa z obidvoch strán zacína vytvárat dlhá kolóna áut, nikto však neprejavuje ani náznak nespokojnosti. Kubánci cakajú: ludia sa predsa musia porozprávat, ide o dôležitú vec – Juanitovej tetke neprechádza hnacka.
Druhý obrázok, už spred týždna. Potraviny v Stupave. Mladá mamicka priviezla v kocíku ukázat svoju asi poldruharocnú dcérku. Celý personál obchodu, ženy rôzneho veku, všetko nechali tak, zabudli na zákazníkov a spolocne sa vrhli nosit dieta na ru¬ kách. Jedna je urazená, že dievcatko k nej hned nejde, druhá sa pýši tým, že k nej išla hned. Najmladšia predavacka niekolkokrát opakuje:
– Aj ja si také kúpim.
– Ty ešte nemáš nárok! – prísne jej dohovára staršia kolegyna.
Zákazníci trpezlivo cakajú, pokým sa ženy z dietata potešia
a vrátia naspät k práci. Aj ja mám rád deti, píšem knihu o Slovákoch, preto ma zaujíma, ako dlho potrvá táto milá a dojímavá scénka. Asi o pät minút moja zvedavost utícha a idem do vozíka nakladat potraviny. Scénka však pokracuje dalej, pokojne a veselo. Predavacky sa rad-radom s dievcatkom hrajú, v zástupe pri pokladni stojí asi pät ludí. Nic zvláštne sa nedeje, žiadne napätie, zákazníci sú pokojní.
Ked som si do sácku nabral paradajky, bol som nútený obrátit sa na staršiu predavacku, ktorá mala na starosti oddelenie zeleniny – jej práca spocívala v nasledovnom: položit vrecúško s paradajkami na váhu, stisnút potrebné tlacítko a nalepit štítok s cenou na vrecúško. V mnohých obchodoch to robia sami zákazníci – v Stupave však zákazníkovi pomôžu, majú totiž služby. Postaršia predavacka úctivo, dôstojne a velmi pomaly váži paradajky.
Bolo mi prikázané, aby som kúpil zemiaky, požiadal som teda predavacku, aby mi nabrala vo vrecka zemiaky a odvážila – musím ešte kúpit chlieb, jogurty, syr a chytat toto všetko špinavými rukami sa mi nechce.
– Nech sa páci! – láskavo hovorí a podáva mi priezracný igelitový sácok patriaci k tomu druhu, ktorých otváranie ludom bez dlhých nechtov uberá zo života pol minúty. Žial, strihám si nechty velmi nakrátko.
Poslušne teda sám naberám zemiaky rukami, nezlostím sa, som zvyknutý, ved som vyrástol v Sovietskom zväze, kde služby, v pravom zmysle tohto slova, nikdy neexistovali, som vdacný tejto postaršej predavacke už len za to, že sa usmieva a neškrípe zubami. Predavacka sa vracia k ženskému osadenstvu, ktoré sa mazná s dietatom, a pocujem, ako znova múdro, matersky radí mladej kolegyni:
– Neponáhlaj sa s deckom. Dieta treba predsa uživit…
„To nie je obchod, ale ozajstná škola života! – hovorím si. – Táto sympatická postaršia dáma zodpovedná za zeleninu – ved to je hotová studnica múdrosti! Svoje znalosti odovzdáva mladej generácii nezištne a v on-line režime. Pravda, zemiaky nabrat
do vrecúška sa jej nechce…“
Ked som nabral zemiaky, utrel som si ruky do šortiek a pomyslel som si, že keby som nepožiadal o predavackine služby, najprv by som ešte cistými rukami nabral ostatné potraviny, a až potom by som nakladal zemiaky. Predavacka mi však prísne a imperatívne dala do rúk vrecko, a ja som poslúchol.
Další obrázok, bez pochyby povedomý mnohým, co nakupujú v slovenských obchodoch, ak nie všetkým. Vyberiete sa kúpit nieco v malých potravinách, vecierke alebo zelovoci, nieco vám niekolko minút vážia, nakladajú, nakoniec im dávate peniaze, ale predavac vám odrazu nemá vydat. Preto vám urcite navrhne, aby ste si peniaze šli niekam rozmenit. Velmi casto vám v takýchto prípadoch bude vysvetlovat, že peniaze sa práve teraz minuli, lebo prišiel Fero a všetko odniesol. Preto budte taký dobrý
a chodte si rozmenit tisícku – tu, nedaleko, cez cestu za rohom.
Slovenský predavac vás posiela s vašimi peniazmi za roh nie preto, že by vás chcel ponížit alebo preto, že neznáša ludí s velkými bankovkami v rukách. Nie, jednoducho je mu takto pohodlnejšie a takúto úroven spolupráce so zákazníkom považuje za normálnu. To, že ako profesionálny predavac v obchode vyzerá z hladiska zákazníka celkom ako lajdák, ak nemá peniaze na vydávanie, Slovák si neuvedomuje. Preco lajdák? Ved predsa peniaze boli a sú, ale práve teraz ich všetky ako naschvál odniesol Fero.
A teraz sa objavil tento tu so svojou tisíckou. Slovák sa vôbec neobáva toho, že „tento tu so svojou tisíckou“ už vôbec nemusí príst.
Jednako najtypickejším prejavom slovenských služieb, s ktorými sa nedá nestretnút, je správanie cašníkov vo väcšine reštaurácií a kaviarní. Výnimku obcas tvoria len tie najdrahšie podniky.
Prišli ste, sadli ste si, podišiel k vám cašník, objednali ste si nápoj a zacínate cakat na každý cašníkov príchod. Lebo prichádza k vám nie vtedy, ked ho potrebujete, ale ked sa mu to hodí. Najprv cakáte na jedálny lístok, potom na samotnú objednávku, potom na možnost objednat si kávu. Potom cakáte na úcet, na výdavok z úctu.
Hned zdôrazním, že nejde o odporné cakanie typické pre sovietske reštaurácie, kde cašník odjakživa považoval sám seba za bytost vyššieho druhu než jeho zákazník a navyše bol vždy rodený chrapún. Slovenskí cašníci nie sú chrapúni, casto bývajú úctiví a zdvorilí ako väcšina Slovákov. Ale retaz drobných cakaní v slovenskej reštaurácii alebo kaviarni postupne narastá do celkovej straty casu niekedy štvrt, inokedy až pol hodiny. Je to strata vášho casu, nie cašníkovho, ktorý je tak ci tak v práci. Túto stratu si ale nikto z návštevníkov nevšíma. Z toho vyplýva, že Slováci zrejme plánujú žit ovela dlhšie než ostatní, lebo majú vela casu.
Správanie cašníkov vyjadruje samotnú podstatu fenoménu zvaného slovenské služby. Cašník vám odmieta slúžit tak, ako slúžia jeho kolegovia v iných európskych krajinách. Svoju prácu neberie ako službu. Slovenskému cašníkovi služba pripadá viac-menej ponižujúca, preto neslúži, ale jednoducho vám prináša
a odnáša taniere. Obvykle to robí zdvorilo a dobroprajne. Ale v okamihu, ked pred vás postavil tanier na stôl, okamžite vás pustí z pola pozornosti, lebo v hlave si urobil kvacku: budem sa mu venovat, až doje, teda asi o dvadsat minút. A len skúste pritiahnut pozornost slovenského cašníka, ktorý sa rozhodol, že máte jest dvadsat minút, ak jete rýchlo, napríklad ako ja, a dojedli ste v priebehu desiatich minút.
Velkou nevýhodou je, že Slováci nemajú ani slovo, ani zvuk, ani gesto, ktorým sa zvykne cašník privolávat. Francúzi majú „garson“, Anglicania „waiter“, Latinoamericania privolávací zvuk „pst!“, na ktorí cašníci reagujú podobne ako macky na „ccc“. To jest otocia sa a idú k vám. Pritiahnut pozornost slovenského cašníka, ak ta nechce vidiet, a ty musíš odíst, je problém. Ja ho riešim tak, že mávam rukami alebo nepríjemným hlasom vykrikujem: „Prosím vás pekne…!“ Cašníci sa zvycajne zlaknú a okamžite prichádzajú.
Pozornost slovenského cašníka je treba vybojovat a pripútat si ju k sebe alebo sa zmierit so stratou casu. Správa sa tak, nie preto, že by chcel nejaké zvláštne sprepitné alebo naopak nechcel. Nie preto, že by sa nebál o svoje miesto. Nie, jednoducho také sú slovenské služby, pod ktorými treba rozumiet velký komfort pre obsluhujúcich a malý pre tých, koho obsluhujú. Však sme Slováci, však sme z jednej dediny, však sa u nás nikto neponáhla –
a kam by sa aj na dedine ponáhlal? Ved všetko je hned blízko.
Slováci, ktorí pracujú v oblasti služieb, sa nijako neponáhlajú rozlúcit sa so svojou pohodou – a majú na to pádny dôvod. Slovákov ich vlastný servis vo všeobecnosti celkom uspokojuje, zapadá do slovenskej dedinskej nenáhlivosti. Slovenský klient je trpezlivý voci tomu, že slovenské služby velmi slobodne a velkoryso narábajú s jeho casom. Zásada znie: pockám, pokým sa porozprávaš s barmankou v tvojej kaviarni, a ty zase, ked prídeš ku mne do autoservisu, pockáš, kým s manželkou služobným telefónom preberieme plány na víkend. Je to casový barter – všetci si navzájom berú cas.
Typické správanie slovenského zástupcu sféry služieb – kdekolvek, dokonca aj ked ste prišli pevne rozhodnutý kúpit auto
a nechat v pokladni podniku celú hromadu penazí – vyzerá vždy takto. Dotycný najprv rieši svoje osobné neodkladné záležitosti – dotelefonuje, dopovie vtip kolegyni, dopije caj – a len potom sa vám zacne venovat. Slobodne a nenútene narába s vaším casom. A božechrán, ak obeduje!
V týchto dnoch som na základe inzerátov telefonoval do niekolkých realitných kancelárií – zacali sme hladat nové priestory pre vydavatelstvo – a sám cert mi kázal, aby som volal v case medzi jedenástou a dvanástou. Len na margo poznamenám, že císla mobilov realitných agentov boli v inzerátoch uverejnené.
Zavolal som trikrát, ale potom som prestal, lebo som sa napálil. V slúchadle sa trikrát ozvali mladé hlasy, trikrát za sebou som v nom pocul štrngot tanierov alebo mliaskanie a trikrát, bez toho aby sa ospravedlnili a vypýtali si moje telefónne císlo, mi navrhli, aby som zavolal o pol hodiny. Oni, ktorí mi chcú predat svoju drahú službu, ktorí dúfajú, že zinkasujú tucnú sumu iba za to, že ma skontaktujú s majitelom nehnutelnosti, so mnou zaobchádzajú ako minister so žiadatelom. Obedujú, dovolia si jest, darmožráci jedni! A to je nová mladá progresívna generácia Slovákov, ktorá vyrástla už za éry trhu a demokracie.
Poviem úprimne, takíto realitní agenti sa možno okrem Slovenska nikde inde nenájdu. Všade vo svete sa realitný agent „zahryzne“ do cloveka, ktorý zavolá, ako štuka do karasa. Veta „Zavolajte mi o pol hodinu“ z jeho úst nikdy nezaznie, pretože by to bolo svedectvo jeho profesionálneho debilizmu. Takéhoto agenta zarucene okamžite vyženú, pretože urazený klient sa okamžite bude stažovat šéfovi. A bude mat pravdu. Táto veta je naozaj z hladiska zdravého rozumu drzost – Slováci si to však zatial ešte neuvedomujú, preto som sa šéfom realitných kancelárií nestažoval: jednoducho by nepochopili, o com hovorím, a ak by im to došlo, ich reakcia by bola jednoznacná: a co ty, sprostý cudzinec, chceš, ako sa opovažuješ volat našim ludom cez obed?
Slováci nie sú naucení na služby, pravdepodobne, sa to nemali kde naucit, ale v súcasnom svete v centre Európy to nie je iba hendikep, ale osud. Slováci sa nechcú ucit poskytovat služby – ich neochota vyplýva z toho, že služby ako-také si protirecia
so sedliackou mentalitou a s predstavou o obcinovej rovnosti. Ide
o hlboké vnútorné neprijatie služieb ako druhu cinnosti.
– Z akého dôvodu mám posluhovat Ferovi alebo Janovi? Nikto si ma potom nebude vážit.
Istý tatranský hotelier mi rozprával, ako celé roky hladá
a, napriek vysokým platom, nemôže nájst recepcných a cašníkov v okolitých dedinách.
– Naši ludia sú hrdí! – vysvetloval mi hotelier. – Hovoria, preco by som mal slúžit nejakému Nemcúrovi. Tu v dedine mám krcmu, beriem podporu, ak na krcmu nevystací, privyrobím si nacierno.
Jednoduchý a pre mnohé národy zrozumitelný fenomén služieb pre Slovákov doteraz zostáva nevyriešeným problémom. Jeden clovek si kupuje cas iného cloveka, aby si ušetril svoj cas. Ty pre mna budeš dve hodiny varit obed, ty mi ho prinesieš na stôl a chutne ma nakrmiš, a ja ti zaplatím za tvoj cas a tvoju prácu. Sme partneri, jeden s druhým obchodujeme, nie je na tom nic ponižujúce. Áno, ty mi slúžiš, lebo ty si mi predal svoj cas v okamihu, ked moja noha vkrocila do tvojej reštaurácie.
Táto prostá logika je zatial väcšine Slovákov nedostupná.
A tak namiesto cašníka, ktorý slúži a je hrdý na svoje remeslo, je na Slovensku vela roznášacov tanierov, namiesto recepcných sú iba zapisovatelia hostí. Slovák si v kútiku duše neprizná základné pravidlo konvencie pod názvom služby: klient si kúpil jeho cas,
a ak je nespokojný – nedodržiavaš konvenciu, a teda všetko si prehral.
Nútený striptíz v Štefanovej

Asi pred štyrmi rokmi ma náhle osvietila myšlienka zalyžovat si na novom mieste a bývat na priváte. Privát sa našiel v dedinke Ošcadnica, miestny svah si totiž velmi pochvalovali naši známi. Zatelefonoval som teda domácemu, ktorý navrhoval osobitnú chatu na týžden za pomerne skromnú cenu.
– Budem musiet pred vaším príchodom chatu vykúrit, preto podmienkou je, aby ste mi poštou poslali zálohu dvetisíc korún.
A ešte nieco, k našej chate sa dostanete iba s retazami.
Nikdy predtým som s retazami nejazdil, ale nakolko bolo povedané, že ani na svah sa bez retazí nedá dostat, k tejto novej skúsenosti som sa postavil pokojne, s odtienkom športového záujmu. Aspon sa naucím jazdit s retazami.
Chata, ktorú chatár v Ošcadnici prenajímal turistom, sa ukázala ako nevelká „búda“, vzdialená asi desat metrov od domu samotného majitela. V búde bolo teplo a cisto, nechýbali všetky náležité veci, ale dostat sa k nej aj s retazami sa ukázalo nemožné. Teda majitel na svojej embécke sa dostal, ale moje auto sa odmietalo vyšplhat do zasneženého svahu a div že neskoncilo
v potoku. Podotknem, že retaze mi na auto ochotne dával sám majitel, výsledkom coho sa retaze, ktoré stáli okolo dvetisíc korún, roztrhli a musel som ich vyhodit.
Nakolko sa ukázalo, že je celkom nemožné dostat sa bez problémov k ponúkanej chate, rozhodli sme sa íst dalej. Ked sa domáci dozvedel, že odchádzame, ani sa neurazil, ani nenahneval, ba dokonca ako by ho to aj trochu potešilo. Ale dve tisícky, ktoré sme mu poslali poštou, nám odmietol vydat.
– Ved som vám vykúril celú chatu! – povedal urazene. – Uhlím som ju vykúril.
Až vtedy som prišiel na to, že keby sme boli ostali, domáci by sa ustavicne motal okolo našej „búdy“ a kúril by uhlím. A nakolko by sa nám to velmi rýchlo zunovalo, domáci by mi slávnostne vložil lopatu do rúk a zveril mi kúrenie na priváte, ktorý bol v katalógu opísaný ako „chata s ústredným kúrením“.
Naša lyžovacka bola takto hned od zaciatku sympaticky odštartovaná – mínus dvetisíc za roztrhnuté retaze a ešte mínus dve za to, že láskavý domáci nám vykúril chatu. Výsledok – mínus štyritisíc.
Majitel tejto skvelej búdy v Ošcadnici dost sebaisto zarábal peniaze na takýchto naivných ludoch, ako sme boli my. Chceš privát – zaplat zálohu. Nepáci sa ti, co vidíš, co sa dá robit, proti gustu žiaden dišputát. Záloha však zostane u mna. Zarobit sa takto asi vela nedá, ale on ani vela nechcel. Ked netecie, aspon kvapká, zato stále.
Ked sme sa nakoniec vyslobodili z ošcadnického snehového zajatia, pocítil som príval radosti a odviezol som ženu a dcéru na už známe miesto, do Vrátnej doliny. Ukázalo sa, že je tam všetko obsadené, až na súkromný penzión v Štefanovej. Naradostení z nášho objavu, ubytovali sme sa v penzióne, hoci ceny nás mierne zaskocili. Boli vyššie než v hoteloch, hoci penzión predstavoval iba starú dedinskú stavbu, nad ktorou bolo nadstavené poschodie s koketnými vežickami.
Recepcná penziónu, mladé dievca, bola láskavá, ale vyžiadala si od nás peniaze na týžden dopredu. Izba bola slušná, celkom dobre zariadená, hoci v nej bolo dusno. Jej hlavná prednost však spocívala v inom – jej steny, mimochodom, ako na celom poschodí, boli zo sadrokartónu, takže bolo velmi dobre pocut to, co sa hovorilo v dvoch susedných a troch náprotivných izbách.
Vo všetkých izbách dubasili deti.
Zišli sme dolu na veceru a v jedálni našli obyvatelov penziónu. Bola to partia štyroch chlapov, podla znaciek áut, zo Žiliny. Chlapi boli opití a chystali sa pit až do úmoru. Patrilo k nim asi sedem-osem školopovinných detí – milé, veselé a roztopašné stvorenia. Preco žilinské ženy pustili svojich mužov na takúto poriadnu pánsku jazdu s detmi, neviem, ale o desiatej vecer sa penzión otriasal v základoch a neznesitelne hucal.
Deti s výskaním behali po izbách a po chodbe hore-dole, v jedálni na prízemí cosi vyrevovali ich opití otcovia. Toto celé trvalo hodinu, dve… O polnoci som zišiel k opitej partii a poprosil ich, aby utíšili deti.
– Chodte spat! – zareval na potomkov jeden z opitých, ale deti, celé vzrušené slobodou a novým miestom, pokracovali vo svojich upištaných hrách.
Pokúsil som sa deti nastrašit a nakrical som na ne. Zlakli sa, ale asi len na desat minút. Potom dalej pokracovali vo svojich hrátkach. O pol jednej v noci som zišiel na recepciu, kde nikto nebol, a zacal som hladat domácu penziónu.
Našiel som ju v jednej z izieb na prvom poschodí tak, že som klopal na všetky dvere doradu, pokým nevyšla.
– Co je to za bordel? – rozhorcilo sa dievca, ktoré doteraz, z akýchsi dôvodov, tento hluk a krik nepoculo. – Hned urobím poriadok.
Vyšla hore, nakricala na deti a bolo trochu tichšie. Okolo druhej sa z krcmy zacali tahat otcovia a celý penzión sa naplnil ich sipotom, chrapotom a vzrušenými replikami detí, ktoré zatato odmietali íst spat.
Ked sme už nakoniec zacali zaspávat, okolo tretej v noci priamo pod oknom našej izby, presne tam, kde parkovalo moje auto, sa rozlahol rev starého motora a tupý úder. Narýchlo som sa obliekol a zbehol dole. Uvidel som, že do môjho auta vrazilo staré žiguli, dvere na nom boli otvorené a vnútri niekto spal.
Potriasol som spiaceho, ukázalo sa, že ním bol asi štyridsatrocný chlapík, spitý do nemoty. Z penziónu vyšiel mladík, zrejme údržbár alebo príbuzný domácej, a spolocne sme opilca vytiahli na sneh.
– To je brat domácej! – vysvetlil mi mladík. – Vždy sa tu opije a potom jazdí.
– Zavolám políciu, – povedal som a šmátral po mobile.
– Len zavolajte, už nám lezie na nervy. Stále to isté: príde, zadarmo tu pije a potom sú len samé nepríjemnosti…
Opilec, ktorý ležal na snehu, sa pohol a prejavil úsilie postavit sa na štyri. Potom zacal chraplavo nadávat.
V telefónnom rozhovore s políciou v Terchovej mi bolo povedané, že hoci je Štefanová daleko, urcite prídu, len musím pockat. A tak som cakal o štvrtej ráno na mraze. Na mojom aute bola nevelká preliacina, ale viac ma zaujímalo cosi iné – kolko ludí mohol prejst tento blbec, ktorý sa válal na snehu, ak by nevrazil do môjho auta.
Polícia prišla o dve hodiny. Okolo šiestej ráno. Aby som celkom nezmrzol, niekolkokrát som vyšiel hore do izby, kde nespali moja žena a dcéra. Ked som zišiel druhýkrát, opilec zmizol.
Nakoniec prišiel policajt, asi hodinu a pol spisoval protokol, vypocúval údržbára, kam sa podel opitý, a dozvedel sa od neho, že po opitého prišiel jeho kamarát a odviezol ho, aby opilec celkom na snehu nezmrzol. Udialo sa to práve vtedy, ked som sa zohrieval v izbe.
– Vieme, o koho ide, no pochopte, neurobili sme mu dychovú skúšku. Isteže, je tu vaše svedectvo, že bol opitý, tu stojí jeho auto, tu je preliacina na vašom aute, ale neprichytili sme ho na mieste cinu a tažko mu bude odobrat vodicský preukaz.
– Tak naco som celú noc trcal na mraze! – rozzúril som sa. – Preliacinu mi zaplatí poistovna, aj ked nie úplne. Chcel som odovzdat do rúk polície cloveka, ktorý v takom stave sadne do auta!
– Mali ste ho zadržat! – prejavil súcit policajt. – No takto, viete… Celú vec rozbehneme, ale bude to tažké. Nie sú svedkovia.
– Akože nie sú, a co on? – ukázal som prstom na mládenca-údržbára.
– On povedal, že nic nevidel a nic nevie. Je to zaznamenané v protokole.
Bolo osem hodín ráno, ked sme si balili veci a boli pripravení opustit privát v Štefanovej, kde sme dostali maximum pôžitku
za tých niekolko hodín, ktoré sa nám tam poštastilo strávit. Zostalo len získat naspät svoje peniaze. Opät som zaklopal
na dvere izby domácej. Neotvárala. Klopal som silnejšie. Klopal som vytrvalo, až sa napokon dvere otvorili.
Mladá domáca stála predo mnou rozospatá a nie triezva. Velmi urazená a sporo odetá. Jej odev vystihoval výraz „dole bez“. Mala iba krátke tricko, po pupok. Viac nic. V tejto podobe zacala so mnou rokovat.
Zaujímavé je, že po takejto obsahovo bohatej noci som sa ne¬ urazil, ba ani nezacudoval. A úprimne povedané, domáca nepredviedla nic, co by zasluhovalo pozornost. Jednoducho táto scéna sa mi vryla do pamäti: ja na prahu jej izby, v izbe spí chlap, jeden z hostí penziónu, a domáca bez náznaku rozpakov mi vysvetluje, že peniaze mi, samozrejme, vráti, ale nie všetky. Nechá si ciastku za jednu strávenú noc. A aj nechala, napriek mojim presvedcivým argumentom, že za takú noc by ona mala zaplatit mne a mojej rodine.
Ked sme znova naložili do auta veci, ukázalo sa, že mám prepichnuté koleso. Ocami som vyhladal mladého údržbára. Nenašiel som ho. Vybral som sa ho hladat do chaty, opýtal sa domácej, ktorá si už medzicasom stihla obliect kvietkované nohavicky a nevlúdne na mna zazerala. Ocividne som sa jej ako klient nepácil.
– Odišiel domov! – povedala.
Údržbár urobil dobre, že odišiel. Aj keby sa ukázalo, že koleso neprepichol on, dostal by poriadnu príucku. Pri pohlade na prepichnuté koleso svojho auta a preliacinu na krídle, vychrlil som zo seba všetky nadávky v rodnom jazyku, aké som poznal. Potom som vymenil koleso a odišli sme. V priebehu jedného dna sme tak na tejto skvelej lyžovacke minuli sedem tisíc korún, nepocítajúc opravu kolesa a bezsennú noc.
Po ceste do Bratislavy som rozmýšlal nad tým, co mi vlastne domáca chcela povedat, ked sa so mnou pustila do rokovania v situácii „dole bez“, vystavujúc na obdiv príliš bujný porast pokrývajúci jej dolnú cast tela. Potešilo by ma, keby tým chcela povedat „Tu máš, p… do ksichtu, vážený náš host!“ Bolo by to aspon zábavné. Natrápiš sa celú noc, rozbijú ti auto, prepichnú koleso a na rozlúcku ti ukážu ešte aj p… To už zavána címsi rodným, známym. Podla mna však mladá recepcná nic nechcela povedat. Vôbec nic si neuvedomovala, možno sa jej zdalo, že je oblecená. Bola opitá, opitý bol aj jej partner, zvalený na posteli pocas nášho „rokovania“ ako drevo, opitý bol jej brat, ktorý narazil do môjho auta…
Slovenské služby v porovnaní so službami v iných krajinách

Pevne trvám na svojom názore: z môjho hladiska sú služby to najnepodarenejšie, co na Slovensku existuje, samozrejme, okrem slovenskej politiky, o ktorej rec bude dalej. Neznamená to však, že nebýva ešte horšie a že s týmto „horšie“ som sa nestretol. Ale netreba sa orientovat na to, co býva najhoršie.
Epizóda bieloruského hotelierstva. Zaciatkom devätdesiatych rokov som sa raz v noci ocitol v moteli nedaleko Minska.
Nad ránom do motela vtrhla opitá banda a pripravila mi jednu z „najzábavnejších“ nocí v mojom živote. Zachránili ma iba pevné dvere – banda sa niekolko ráz pokúšala vtrhnút do mojej izby – nechápali, preco všetky izby sú otvorené, a táto je odrazu zavretá. Na moju adresu putovali nervy drásajúce výkriky, s príslubmi, že ak neotvorím, zaživa zhorím. Aj som otvoril, nie však dvere, ale okno, aby som mohol vyskocit z prvého poschodia do snehového záveja, keby náhodou dvere povolili.
Príklad z ukrajinskej kuchyne. Asi v roku 1995 som sa jediný raz v živote naozaj otrávil – stalo sa to na oficiálnom obede v jednej z najprestížnejších kyjevských reštaurácií National. Otravu zaprícinil firemný kyjevský rassolnik (rus., polievka z ryže a kyslých uhoriek, pozn. prekl.). Asi tri hodiny po obede som mal štyridsatstupnové horúcky. Neodhodlal som sa zavolat miestnych lekárov, logicky usúdiac, že by ma urcite poslali na infekcné oddelenie nemocnice, kde by som vzápätí nachytal všetky infekcie, ktoré sa v prírode vyskytujú. Z otravy som sa teda liecil sám, v hoteli. Každú polhodinu som si od chyžnej kupoval pohár caju za dva doláre – sumu, ktorá sa v tých casoch takmer rov¬ nala mesacnej výplate ukrajinskej chyžnej. Ked som ráno, potácajúci sa a skrútený od bolesti, odchádzal na letisko, chyžná, ktorej sa podarilo za noc zbohatnút, len-len že neplakala a stále sa vypytovala, ci si pred odchodom ešte nedám šálku caju.
Nakoniec, v mladosti som vela cestoval po Sovietskom zväze a z osobnej skúsenosti môžem potvrdit, že väcšina reštaurácií
a kaviarní na Urale, Sibíri a dokonca aj v Podmoskovsku pôsobila dojmom zlocineckých brlohov a v podstate nimi aj bola. Ked clovek neopatrne vstúpil do takejto reštaurácie v uralskom mestecku Verchoturije, ak mal dostatok rozumu, kládol si iba jeden ciel: nie sa najest alebo si nieco vypit, ale co najrýchlejšie zmiznút z tejto reštaurácie živý a podla možnosti nie s rozbitou tvárou.
Do niecoho podobného majú slovenské služby skutocne velmi daleko. Ale v historke s našou poslednou lyžovackou na Slovensku cítit cosi povedomé – barbarský princíp antislužieb, typický pre krajiny, ktoré niektorí ludia oznacujú za divoké: „Ked si už taký hlupák a nevieš, že v našej reštaurácii, penzióne, sanatóriu ap. všetkým prišelcom najprv dajú do držky a potom ich oberú
o peniaze a vyženú do certovej matere, tak ta teraz nacisto ošklbeme!“ Vánok takýchto antislužieb na nás zavial najprv v Ošcadnici, potom v Štefanovej.
Neviem, ci naša lyžovacka v Štefanovej bola pre nás poslednou zimnou dovolenkou v Slovenských horách, no faktom je, že doteraz nás lyžovat na Slovensku akosi netahá. Aj ked predtým sme už na Slovensku lyžovali na rôznych miestach, napríklad
vo Vrátnej doline, kde sme bývali v hoteli Boboty, v tomto klenote socialistickej architektúry, kde izby bez príslušenstva boli na jednej strane chodby, a priestranné toalety a sprchy na druhej.
A už o siedmej ráno sa ku švédskym stolom ako pažravé kobylky nahrnuli Cesi a všetko zmietli zo stolov. Napriek tomu, sme nereptali a boli spokojní – nie sme nárocní, tak ako väcšina Rusov
a vôbec Slovanov. Máme však svoj pohár trpezlivosti, ktorý v štefanovskom priváte pretiekol. Slovenský turistický biznis nás takto stratil nadlho. Stratil nielen nás, a možno aj tisícky iných slovenských obcanov, ktorí mnohé roky lyžovali doma, ale prestali. Štatistika hovorí, že coraz viac Slovákov chodí lyžovat do Rakúska. Nie je to tam ovela drahšie, zato ovela lepšie.
Samozrejme, to, že slovenskí chatári a hotelieri stratili celú rodinu potenciálnych klientov s už dospelými detmi, je nedostupné chápaniu ocarujúcej recepcnej sadrokartónového penziónu v Štefanovej, ktorá mi núkala možnost preskúmat jej zarastené prednosti, namiesto toho aby sa aspon ospravedlnila. Tejto jednoduchej dievcine je tým viac nedostupné to, že ak by sa cosi podobné v jej hoteli udialo s Nemcom alebo Francúzom, Nemci a Francúzi by celé roky pocúvali o Slovákoch a Slovensku samé hnusnosti a šírili by ich dalej. Zlé chýry putujú rýchlejšie ako dobré. Zdalo by sa, no a co, nech i vypocujú. Hla, o Rusoch sa už tolko toho narozprávalo a nic sa nedeje, žijú si dalej. Aj turisti do Moskvy stále chodia.
Áno, ale Rusi majú ropu, plyn, balistické rakety znacky Satan, Kremel, Bolšoj teatr a unikátne reflexy prežitia. Toho všetkého Rusi zatial majú vela. A Slovákom zostali už len krásne slovenské hory, ktoré ešte neobsadili cudzí. Všetko ostatné, dôležité a cenné, Slováci cudzím už odovzdali. Slováci sú v kvalitatívne odlišnom postavení, ich situácia dost pripomína situáciu Rakúšanov, Slovincov alebo Chorvátov. Slováci sa v budúcnosti budú musiet živit turistikou, teda aj službami.
Naco potom hostom ukazovat p…, ak o to, navyše, sami nežiadajú? Možno tak ostat aj bez hostí, iba s holou ritou.
Niekolkokrát som bol v Chorvátsku a chorvátske služby ma tiež neuchvátili. Nedávno som však narazil na informáciu, podla ktorej sú v Chorvátsku vytvorené špeciálne štátne štruktúry, ktoré ustavicne robia prieskumy. V nich sa turistov pýtajú, ako sú spokojní s kvalitou poskytovaných služieb. Ciže na odporné, kyslé ako ocot víno, ktoré nám núkali pocas fish-pikniku v Umagu, teraz existuje možnost postažovat sa. A tak to má byt. Chorváti si vcas uvedomili to, co Slováci si ešte len budú musiet uvedomit: ak prehrajú boj
o turistu, o hosta, ocitnú sa v biede a vtedy im nepomôže nikto.
Približne pred desiatimi rokmi ma môj známy Talian Paolo zaviedol do sotva otvorenej v Bratislave velkej pizzerie a zoznámil s jej majitelom. Ukázalo sa, že je ním tiež Talian, ktorý dvadsat rokov žil v Španielsku a plynulo hovoril po španielsky, co nám umožnilo, aby sme sa s ním rozprávali dlho a otvorene. Toto sú slová tohto talianskeho prvoobjavitela pizzeriového biznisu
na Slovensku.
– Prijmem desat ludí a o týžden z nich zostane iba jeden. Znova prijmem desat a znova z nich devät vyhodím. Vyhodím všetkých, ktorí nechcú behat. No vysvetli mi – podla španielskej tradície hned prešiel na tykanie –, preco tie decká, také mladé a sympatické, sa všetci pohybujú ako ospalé muchy? Preco nebehajú
a nesledujú zákazníkov, preco sa neusmievajú? Ved je to také jednoduché! Podla mna je to komunizmom, rozkladným vplyvom totality…
Talian sa prejavil ako amatérsky politológ a zabrdol do nepodstatných, z hladiska nášho rozprávania, úvah o totalitných hrôzach. Hoci podla môjho názoru slovenskí mládenci a dievcatá, ktoré si zmerali svoje sily v jeho pizzerii, nebehali vonkoncom nie kvôli totalite. Ale jednoducho preto, lebo sú Slováci, teda ludia nenáhliví, ak nepovedat pomalí, ktorí beh s tanierom v ruke považujú za cinnost podivnú, priam nedôstojnú.
Pozoruhodné sa v tejto pizzerii ukázalo cosi iné. Talian tam už nie je niekolko rokov, neviem, komu predal tento prekvitajúci podnik, no môžem osobne potvrdit: za talianskeho majitela cašníci behali v pravom zmysle tohto slova, rovnako ako behajú cašníci v Taliansku alebo Španielsku. Talian odišiel a Slováci behat prestali, jednoducho chodia dost rýchlo, ale úroven servisu, teda pozornost k zákazníkovi, zostala netypicky slovensky vysoká. Táto pizzeria je kedykolvek cez den plná – aj ked je dost daleko od centra a treba tam príst autom. Napriek tomu chodia. Lebo dobré služby sa pácia aj Slovákom, ale treba na to Taliana, aby ich zaviedol.
Slovenské služby zúfalo a, zdá sa, beznádejne cakajú na dlhorocný, premyslený program podpory zo strany štátu. Turistika je jediná oblast, v ktorej Slováci ešte môžu co-to zmenit v svojom osude. Štátny program však ešte neexistuje, tak ako neexistuje dlhodobá politika zameraná na osvetu, výchovu Slovákov v oblasti turistiky, teda možno toho jediného, co im naozaj zabezpecí v blízkej svetlej európskej budúcnosti dôstojný kúsok chleba. To znamená, že turistika v nádherných slovenských horách napriek všetkému sa predsa len rozvinie, ale nezavedú ju Slováci, ale možno Cesi, Rakúšania alebo Madari. Slovákom tak nezostane nic iné, ako šomrat na zlý osud v krcme a zapíjat ho pivom s borovickou. A takto sa zmierit s úlohou nedbalých cašníkov, ktorých príchodzí núti, aby behali. Pretože sami sa nezachceli naucit behat.  

SLOVÁCI A INÉ NÁRODY
Slováci a Cesi

Úloha Cechov v dejinách Sovákov v priebehu posledného poldruha storocia je velmi významná. Ak existuje reálne bratstvo medzi národmi, potom Cesi a Slováci sú jeho vynikajúcim príkladom. V istom zmysle Cesi neboli pre Slovákov iba akýmsi starším bratom, ale etalónom, vo vztahu ku ktorému sa Slováci sebaurcovali. K Cechom sa prirovnávali, od Cechov sa ucili, s Cechmi súperili. Cesi pocas dlhého obdobia boli zrkadlom, do ktorého Slováci hladeli, aby pochopili, co vlastne dosiahli. Pre Cechov však Slováci neboli zrkadlom – Cesi sa vždy vypínali na špicky, snažiac sa, bez velkého úspechu, zhliadnut v nemeckom zrkadle.
Vznik Ceskoslovenska v roku 1918 sa, z hladiska vítazov v prvej svetovej vojne, dá ponímat ako forma trestu porazeného Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Pre Slovensko vznik Prvej ceskoslovenskej republiky znamenal obrovský pokrok vo všetkých sférach. Tento pokrok bol pre Slovákov v prvom rade spojený nielen s novým štatútom štátotvorného národa, ale aj s velkým ceským vplyvom.
Za pomoci Cechov slovenská industrializácia a urbanizácia prebehla tak jemne a šetrne, že nezlomila ani nepokrivila dušu národa. Bola azda táto pomoc nezištná, okamžite sa spýtajú mnohí. Otázka nie je korektná. Vo vztahoch medzi národmi nebýva nic nezištné. Pre lepšie pochopenie histórie je však dôležité vediet
a nezabúdat – táto pomoc sa uskutocnila a nie je dôležité, aké záujmy pri tom sledovali tí, co pomáhali. Historická pravda je takáto: Cesi odišli, presnejšie, rozpadla sa federácia a obrovský hutnícky gigant VSŽ, ktorý, nebyt Ceskoslovenska, by nikdy nevznikol, zostal v slovenských rukách. A s týmto najväcším
a najdrahším federálnym dedicstvom Slováci ani zdaleka nenaložili tým najlepším spôsobom. Ako aj s mnohými inými súcastami federálneho dedicstva.
Teraz niekolko postrehov o Cechoch, bez ktorých by táto kniha nebola úplná. Cesi sú pre Slovákov najbližším národom, bratským národom. Tak ako sú si podobné slovencina a ceština, tak sa na seba ponáša aj mentalita a spôsob života týchto dvoch bratských národov.
Cesi sú národ viac urbanizovaný a priemyselne rozvinutý. Je to národ s tradíciami vlastnej štátnosti, ktorá v stredoveku nicím nezaostávala za štátnostou polskou, rakúsko-uhorskou alebo nemeckou. Úpadok ceskej štátnosti sa, pravdepodobne, vysvetluje rovnakými prícinami, kvôli ktorým iba pred niekolkými rokmi vznikla slovenská štátnost – tým, že Cesi odmietli vojnu.
Úcast Cechov v dvoch svetových vojnách v dvadsiatom storocí toto odmietnutie bohato ilustruje. Pocas prvej svetovej vojny sa obrovské množstvo Cechov a Slovákov dobrovolne, bez boja vzdalo ruskej armáde, spravodlivo motivujúc tento krok odmietnutím bojovat s bratmi Slovanmi v mene pochybných záujmov Rakúsko-Uhorskej monarchie. Slovanská spolupatricnost a vzájomnost v tej chvíli triumfovala. Cesi si vcas spomenuli, že aj oni, aj Rusi sú Slovania, a Rusi sa zase k zajatým Cechom a Slovákom zachovali krajne mäkko. Natolko mäkko, že ceskoslovenské divízie so zaciatkom revolúcie v roku 1917 sa odrazu ukázali ako silný faktor obcianskej vojny v Rusku.
Na zaciatku druhej svetovej vojny sa Ceskoslovensko zrazu stalo klúcovou kartou v globálnej hre – a Cesi sa znova vzdali bez boja, tentoraz svojim bývalým spojencom a patrónom v prvej svetovej vojne Nemcom. Vzdali sa napriek tomu, že boli po zuby vyzbrojení a objektívne pripravenejší na vojnu než samotní Nemci. Tým zachránili svoju krajinu pred znicením a otvorili Hitlerovi cestu na východ, na ktorú ho tlacili Anglicania a Francúzi.
To, že sa Cesi vzdali bez boja a Slovensko sa zmenilo na satelit fašistického Nemecka, historici tradicne vysvetlujú Mníchovskou zradou, v priebehu ktorej malé Ceskoslovensko bolo zapredané Anglickom a Francúzskom. Prirodzene, dá sa to vysvetlovat aj takto, ale zároven si možno lahko povšimnút, že akýkolvek štát, malý aj nie velmi malý, zarucene vždy niekto zradí, ak tento štát odmietne bojovat a zverí svoj osud do rúk silnejšieho. Pokušenie „zradit“ je v tomto prípade privelké.
Cesi sú národ nejednoliaty ci, povedzme, menej jednoliaty než Slováci. V Cechách žije akoby osobitý národ v národe – Pražania, ktorí predstavujú možno len desat percent z celkového poctu ceského obyvatelstva, ale v rukách majú viac ako pätdesiat percent reálnej moci v krajine. Západná cast Ciech z dôvodu relatívne nedávneho vyhnania pôvodného obyvatelstva tohto regiónu, sudetských Nemcov, a vdaka dost blízkej perspektíve ich návratu je len velmi tažko identifikovatelná. Morava a Moravania, striktne povedané, predstavujú a vždy predstavovali národ, ktorý sa odlišuje od Cechov a sebaidentifikuje sa za Moravanov, nie Cechov, a ktorý je mentalitou bližší skôr ku Slovákom, ako napríklad k Pražanom.
Historický osud Cechov sa podstatne líšil od osudu Slovákov, a hoci sa dva bratské národy znovu akoby stretávajú pod jednou strechou Európskej únie, osudy týchto bratov budú rôzne.
Ked som v roku 1988 po prvýkrát navštívil Prahu, bol som týmto mestom ocarený a toto ocarenie dodnes žije v mojom srdci – Prahu považujem za jedno z najkrajších miest na svete. Svojou krásou nijako nezaostáva za Viednou, Rímom ci Londýnom. Zato nefalšovaný romantizmus stavitelov, ktorí postavili hlavné pražské námestia, nemá v Európe ani vo svete obdobu. Otázka však predsa len spocíva v niecom inom – do akej miery je Praha ceské mesto a do akej miery bola ceským mestom v priebehu mnohých stárocí?
Pri pohlade na architektonické pamiatky, pri prechádzkach po ulickách Židovského mesta, ktoré sa nachádza prakticky v historickom jadre Prahy, nemožno nedôjst k záveru, že v Prahe po stárocia dominoval židovský a nemecký vplyv. V spleti týchto dvoch vplyvov je treba hladat klúc k pochopeniu budúcnosti Prahy
a Ceska. Chrám svätého Víta na Pražskom hrade pôsobí ako cistá kópia katedrály Sv. Štefana vo Viedni. Slovanského, respektíve ceského je v Prahe vidiet iba málo.
V snahe charakterizovat klúcové rozdiely medzi Cechmi
a Slovákmi musím sa priznat, že väcšmi sa orientujem na pražských Cechov – predstavitelov ceského a moravského vidieka poznám iba málo.
Cesi mi pripadajú ako národ, ktorý zotrváva v akomsi stave hladania, pricom toto hladanie sa casovo pretiahlo. Národ, ktorý v podstatnej miere stratil svoju odvekú identitu a snaží sa nájst identitu novú. Túto identitu alebo jej podstatnú cast zjavne nestratili ani vcera, ani pred sto rokmi. Tento proces už trvá dlhé stárocia. V súcasnosti však akoby sa zdalo, že mnohí príslušníci ceského národa po stárocia snívali o tom, aby neboli Cechmi, ale niekým iným – napríklad, Rakúšanmi alebo Nemcami. Snívajúc
o tomto, snažili sa napodobnovat, kopírovat tento cudzí prvok, ktorý sa im zdal vyšším a dôstojnejším než vlastný, rodný ceský. Odtialto pochádza tak vysoká a pre cudzieho málo dostupná úroven sebairónie, ktorá je Cechom vlastná a úplne chýba, napríklad, Madarom. Odtialto pochádza okrídlený ceský výrok: „Kdyby vznikla na svete díra, Cech jí ucpe“. Odtialto pochádza Hašek
so svojím Švejkom, najznámejšie literárne dielo z pera ceského klasika v ceštine.
Po roku života v Ceskoslovensku som si pre Cechov vymyslel vlastnú definíciu, ktorá sa zrejme nie všetkým Cechom zapáci: Cesi sú slovanskou paródiou na Nemcov. Preco slovanskou? Lebo slovanská podstata v Cechoch stále dominuje, ci si to už želajú, alebo nie. Preco paródiou? Lebo ceské úsilie reprodukovat nemecký spôsob života nie je velmi úspešné a casto pôsobí ako karikatúra.
Samozrejme, nemám na mysli ceské stredoveké hrady a zámky – tie budovali a obývali ozajstní Nemci alebo Rakúšania, preto sú celkom originálne. Mám na mysli tú osobitú súcasnú ceskú mentalitu, ktorú obzvlášt výrazne vidiet u Pražanov.
Nemeckú racionálnost a poriadkumilovnost Cesi prijali ako nejaké absolútne dobro a vzor pre napodobnovanie. Prijali už dávno – pred stovkami rokov. Ale to, co Cesi neprijali, je nemecká agresívnost, nemecký iracionálny, bezmedzný idealizmus
a romantizmus, nemecká velkoríšska nadradenost vo vztahu k iným národom, obzvlášt k Slovanom. Základ ceskej mentality zostal slovanský a protirecí si s dost úbohou nemeckou nadstavbou, ktorá vznikla výsledkom dlhodobých ceských pokusov napodobnit Nemcov.
V osude Cechov sa, nesporne, odrazila stárocná prítomnost sudetských Nemcov v západnej casti krajiny. Kruté vyhnanie sudetských Nemcov je udalost, ktorá traumatizovala Cechov možno ešte väcšmi než samotných vyhnancov. Lebo, podobne ako Slováci, aj Cesi boli zvyknutí na nenásilné správanie. Masové zabíjanie celkom nevinných obyvatelov Sudet, bývalých susedov, Cechom pravdepodobne spôsobilo historickú traumu, ktorá sa bude liecit v priebehu celých generácií, a nie je isté, ci sa vôbec vylieci. V tejto súvislosti mi jeden ceský intelektuál povedal: „Mstili sme sa Nemcom za to, že sme s nimi spolupracovali“. Ako ukazujú dejiny, takéto ciny nikdy nezostávajú bez odplaty. Súcasní Nemci sú neporovnatelne silnejší než Cesi, takže bohvie, ako sa to všetko zvrtne. Zatial je známe iba jedno: Nemci s precíznostou, pre nich tak príznacnou, si spocítali každého jedného zabitého sudetského Nemca. Naco spocítali, to ukáže cas.
Surové vyhnanie sudetských Nemcov sa konalo s požehnaním vítazov a zapadá do charakteru udalostí konca vojny. Rovnako ako aj nemecké historické mestá zotreté z povrchu Zeme, masové znásilnovania nemeckých žien sovietskymi, a nielen sovietskymi, vojskami. Vítazi Nemcov trestali a, otvorene povedané, bolo
za co trestat. Avšak to, do akej miery Cechom prislúchala úloha katov sudetských Nemcov, doposial zostáva nezodpovedanou otázkou.
Ceskú mentalitu dost výstižne charakterizuje naozaj masová úroven spolupráce Cechov s nemeckými okupacnými vládnymi štruktúrami. Približne pol milióna Cechov sa prihlásilo k dobrovolným agentom nemeckej tajnej polície – gestapa a usilovne sa snažili byt prospešní tejto organizácii. Také nieco nebolo ani v jednej z krajín, ktoré Hitler okupoval.
Neskôr Cesi rovnako usilovne vyšli do ulíc v 1945 s kvetmi vítat sovietske tanky. A potom davy s hnevom zatarasovali cestu sovietskym tankom v roku 1968. Zachovali sa spomienky sovietskych vojakov na to, že ked davy Cechov blokovali sovietske tankové kolóny, na pomoc boli pozvané vojská z bratskej NDR
a Cesi cestu okamžite uvolnili. Nemcov totiž poznali lepšie ako Rusov.
To najzaujímavejšie, s cím som sa u Cechov stretol, je vyjadrenie vlastnej prevahy vo vztahu k Rusom, ked som s nimi hovoril po rusky, a ku Slovákom, ked som s nimi neskôr komunikoval po slovensky. Táto ceská prevaha je tiež iba paródia v cistej podobe: Cesi v snahe napodobnit nemeckú povýšenost pôsobia komicky a nepresvedcivo.
Ked som druhý rok žil na Slovensku, bol som raz v Prahe
a stretol sa s istým postarším Cechom, s ktorým som sa rozprával už po slovensky. Ked sa dozvedel, že som Rus, nadchol sa a, upadnúc do zvláštneho stavu typického ceského nadšenia, zacal volat na svojich kolegov: pozrite, ako sa Rus naucil hovorit
po slovensky! Znelo to v podobnom duchu, ako „pozrite, Dunco sa naucil škrtat zápalkami“.
Spociatku som nerozumel nadšeniu tohto postaršieho Cecha: preco sa vlastne tak cuduje? Priznal som sa, že ovládam ešte niekolko jazykov, a spýtal som sa ho, kolko jazykov ovláda on. Cech zrazu skrotol, dokonca mierne stratil náladu a poslušne povedal, že urcite som velmi vzdelaný clovek a že vzdelaní ludia sa nájdu aj medzi Rusmi.
V skutocnosti neexistuje nic smiešnejšie ako táto ceská povýšenost vo vztahu k iným slovanským národom. Som pripravený zvolat do jednej športovej haly tisíc najväcších ceských nafúkancov a povýšencov a nahlas im cítat z ktorýchkolvek ruských novín vychádzajúcich v Prahe. Som pripravený vysvetlovat im, že stovky inzerátov v týchto novinách, ktoré Rusom ponúkajú akúkolvek formu pobytu, akékolvek potvrdenia od ceských úradov, znamenajú iba jedno – tí, koho oznacujú za ruskú mafiu, už dávno kúpili ceské štátne orgány, svoju kúpu pred nikým neskrývajú a na suverénnom ceskom území si robia všetko, co ich napadne. A k Cechom, ktorí sa tak lahko a hlavne tak lacno predali, sa správajú s odtienkom pohrdania, ktorý si Cesi v danom prípade spravodlivo zasluhujú. Pre mnohých Rusov, najmä diplomatov, bolo a zostáva typické Cechov nazývat Švejkmi.
Mimochodom, ceská povýšenost vo vztahu k Rusom pomaly odchádza do minulosti úmerne tomu, ako tisíce a tisíce ruských turistov zacínajú do Prahy privážat peniaze. V pražských reštauráciách takmer všade nájdete jedálny lístok aj v ruštine, nájdete cašníka, ktorý slušne hovorí po rusky. Len co sa ruskí hostia stali výraznou skupinou návštevníkov Prahy, Cesi akoby si opät spomenuli na svoje slovanské korene. Dá sa povedat, že Cesi sú situatívni Slovania, národ, ktorý sa cíti byt slovanským iba vtedy, ked je to prenho výhodné. Ak je to nevýhodné, potom z toho vychádza práve spomínaná slovanská paródia na Nemcov.
Niekolkokrát som pocítil ceskú povýšenost aj vo vztahu k Slovákom – fenomén vysvetlitelný, no rovnako cudný a smiešny. Cudný preto, že Cesi nemajú pre takúto povýšenost nijaké reálne dôvody, okrem vyššej životnej úrovne, ktorá bola vždy v Cesku vyššia ako na Slovensku. Smiešny preto, že ceskoslovenský sobáš objektívne priniesol výhody Slovákom. „Dedinskí tutmáci“ Slováci obabrali nafúkaných meštanov Cechov, ktorí nasmerovali na Slovensko obrovské investície a tieto investície stratili. Otázka, kto na koho doplácal, našla po rozpade federácie svoje matematicky presné riešenie vo viditelnom rozdiele kurzov ceskej a slovenskej koruny. Cesi dotovali Slovákov, dotovali ich celé desatrocia, vychádzajúc pri tom z geopolitických a iných dôvodov.
Cesi svojou mentalitou parodujú nielen Nemcov. Silná prítomnost Židov v Prahe a v iných ceských mestách v priebehu storocí, ako aj dost mierumilovné a harmonické spolunažívanie Židov a Cechov, viedlo k tomu, že Cesi si nieco zobrali aj zo židovského obchodného ducha. Neraz som sa stretol s výrokmi Rusov, ktorí Cechov definovali ako „slovanských Židov“. S touto definíciou v zásade nesúhlasím. Cesi sa, na rozdiel od Židov, nestali ani národom obchodníkov, ani národom intelektuálov. Ceskí Židia sa úspešne asimilovali a stali sa neodlucitelnou castou ceskej politickej a ekonomickej elity – proces, velmi podobný tomu, co sa odohralo v Rusku po Októbrovej revolúcii. No s rozdielnymi výsledkami. Z ceských Židov zatial nevyrástli oligarchické klany, ktoré dnes majú v Rusku reálnu moc. Aj ked mali na to všetky predpoklady. Nie, Cesi sa radšej poponáhlali odovzdat svoju Škodu Nemcom, svoje Karlove Vary Rusom a svoju Prahu turistom.
Slováci, ktorí závidia súcasnú vyššiu životnú úroven v Cesku, ba dokonca túžia sa do Ceska prestahovat, by sa mali zamysliet nad rozdielmi v historických osudoch obidvoch bratských národov a všimnút si jednu zákonitost – pocas celoeurópskych kríz sa Slováci vždy ocitli v tieni a tieto krízy prežívali v tichosti a nenápadne. Ani svojich Madarov Slováci nikdy nevyhánali a neašpirovali na vedúce úlohy. Preto v dalšej nadchádzajúcej európskej kríze sa osud voci Slovákom zachová zhovievavejšie ako k ich starším bratom. Cesi už dnes presvedcivo držia palmu vítazstva v rukách spomedzi všetkých bývalých socialistických krajín Východnej a Strednej Európy, pokial ide o pocet legálnych a nelegálnych pristahovalcov. Pritom tento proces sa iba zacína. V dôsledku viacerých prícin Cesko sa môže stat prvou názornou obetou zrážky rôznych pristahovaleckých vln. Môže k tomu dôjst ešte skôr, než sa sudetskí Nemci zacnú zberat domov.
Ako Cesi vidia Slovákov – predsudky
 
Samozrejme, medzi Cechmi je väcšina tých, ktorí sa k Slovákom správajú s úctou a sympatiami. Táto väcšina si nepriala rozpad federácie – ani v Cesku, ani na Slovensku. Samozrejme, napriek všetkým problémom, vzájomné spolunažívanie Cechov
a Slovákov v rámci federácie a ich pokojný rozvod je zriedkavý, ak nepovedat unikátny príklad vysokej úrovne kultúry vo vztahoch medzi národmi. Existujú však aj predsudky.
Cast Cechov je, nevedno preco, tvrdohlavo presvedcená o tom, že Cesi sú múdrejší, vzdelanejší a rozumnejší ako Slováci, že Slováci sú obmedzení dedincania, bacovia v národných krojoch.
Dalšia cast Cechov bola zase presvedcená o tom, že Cesi
na Slovákov doplácali, a história im do istej miery dala za pravdu. Títo Cesi sú na Slovákov urazení.
Iná cast Cechov považuje Slovákov za rusofilov, co je svojím spôsobom spravodlivé vo vztahu k jednej casti Slovákov, ale toto neškodné, teoretické a romantické rusofilstvo niektorých Slovákov vyvoláva v Cechoch silné podráždenie, ktoré prechádza
do popierania ocividného faktu – toho, že Slováci sú presne taký istý európsky národ ako Cesi. V každom prípade Cesi majú sklony považovat sa za väcších Európanov ako Slováci.
Väcšina ceských mužov pritom uznáva krásu slovenských žien, hoci slovenské ženy nenachádzajú osobité zalúbenie v ceských mužoch. Pritom sa vydávali a vydávajú za Cechov ovela viac, ako sa Slováci ženia s Ceškami. Slovenky možno láka ceská „zazobanost“ a možno, že Cechov jednoducho iba lutujú a obetavo sa snažia vylepšit ceskú rasu.
Ako Slováci vidia Cechov – predsudky

Najcastejšie som od Slovákov pocul na adresu Cechov slovo „šašovia“. Význam tohto slova, ktoré ak aplikujeme na Cechov, si predstavujem takto. Pre Slovákov je nepochopitelná a z duše protivná ceská exaltovanost, nadšenie z akéhokolvek dôvodu, neprirodzená vzrušenost v súvislosti s akoukolvek malickostou. Slováci, podla môjho názoru, dost spravodlivo pozerajú na Cechov ako na národ nadšencov, chaotických entuziastov, ktorí sa raz nadchýnajú komunizmom, inokedy jeho ludskou tvárou, potom demokraciou, vzápätí Nemcami alebo Americanmi.
Slovákov dráždi nekonecné ceské vtipkovanie. Tu si treba povšimnút, že národov s tak rozvinutým zmyslom pre humor, ako ho majú Cesi, je v skutocnosti nevela.
Cast Slovákov, pricom dost znacná, je presvedcená o tom, že pocas federácie Cesi Slovákov „vyžierali“. Budú vám dlho prednášat o tom, ako prefíkaní Cesi umiestnili na Slovensku prvovýrobu, ale finalizovala sa už v Cesku, a boli to oni, Cesi, ktorí lízali z týchto výrobkov celú smotánku. No ten ocividný fakt, že pred vznikom federácie a neskôr socialistického Ceskoslovenska žiadna výrazná priemyselná výroba na Slovensku jednoducho neexistovala, pozornosti týchto Slovákov zvycajne uniká. Ako aj to, že už dlho pred vznikom federácie Cesko patrilo k priemyselne najrozvinutejším európskym krajinám.
Mnohí Slováci považujú Cechov za skúpych. Necítim sa kompetentný vyjadrovat sa na túto tému – z môjho subjektívneho ruského pohladu sú tieto rozdiely medzi Cechmi a Slovákmi kozmetické. Avšak predsa len Cesi sú o nieco skúpejší. Nedávno som v obchode kúpil buchticky s tvarohom ceskej výroby, ale tvaroh tam takmer vôbec nebol. Zase raz Slovákov dobehli!
Okrem toho, mnohí Slováci považujú Cechov za lahkomyselných bohémov, ktorí nepoznajú reálny život. Cechom chodia
po rozume akurát kaviarne a dovolenky, kým my, Slováci, dávame všetko do domu. V tomto ponímaní je naozaj vela pravdy, ako
i v tom, že dom Slováka sa líši od domu Cecha, približne rovnako majetného, väcšou cistotou a starostlivostou. Slovák väcšmi žije svojím domom, viac do domu vkladá – vidiet to hned na prvý pohlad.
Napokon, existuje cast Slovákov – obycajne sú to národniari úctyhodného veku –, ktorí sú presvedcení, že Cesi sú utlácatelia slovenského národa, vždy nimi boli a zostanú. Pre týchto národniarov je typické, že všade vidia ceské nástrahy.
Napriek tomu, nesporným zostáva fakt, že bez ohladu na predsudky, ak sa Slováci a Cesi ocitnú v cudzej krajine, okamžite nachádzajú jeden druhého a dávajú si navzájom prednost pred ostatnými národmi. Nie raz a nie dvakrát mi prichodilo stretnút sa s Cechmi v Európe. Ked poculi moju slovencinu, niektorí z nich zacínali dojímavý monológ o tom, aký mali vždy dobrý vztah k Slovákom a ako ich majú radi. Takéto vyznania lásky, povedzme, medzi Rusom a Ukrajincom, tiež bratskými národmi, sú v zásade nepredstavitelné. Nakolko som monológy Cechov o láske ku Slovákom pocul niekolkokrát na vlastné uši, ukoncím tým, cím som zacal: ak sa ma niekto spýta na bratské vztahy medzi národmi, automaticky sa mi vybavia vztahy Cechov a Slovákov.
Slováci a Madari

Napriek takmer tisícrocnej histórii slovansko-madarského súžitia, o bratstve sa tu hovorit nedá. Madari sú prišelci do Európy, národ s unikátnym a svojím spôsobom zvláštnym osudom. Nikto nevie, aká sila uviedla Madarov do pohybu a prinútila ich, aby prekonali štyritisíc kilometrov z priuralských lesov do centra Európy a neskôr celé stovky rokov so všetkými bojovali o kúsok úrodnej roviny. Ak by sme vychádzali z príbuznosti jazykov, potom národy stojace najbližšie k Madarom, ktoré by sa mohli pasovat za ich bratov, sú Estónci, Fíni a národy ruského Severu. K bratstvu s nimi sa však Madari nehlásia.
Ked uvážime polmilónovú madarskú obec na Slovensku, potom vztahy Slovákov a Madarov sa zdajú dôležitejšie a podstatnejšie pre osud Slovákov dokonca viac než vztahy Slovákov
a Cechov. Hned na úvod priznám: nakolko neovládam madarcinu, som odsúdený na trochu jednostranný a subjektívny pohlad na tieto vztahy. Napriek tomu si dovolím niekolko postrehov.
Slovensko-madarské vztahy v rámci Južného Slovenska považujem za príklad celkom úspešnej a harmonickej symbiózy dvoch velmi odlišných národov na jednom území. Podstatu tejto symbiózy vidím v zásadnom mnohostárocnom poslovencovaní Madarov na úrovni mentality, a nie v madarizácii Slovákov, ako mnohí zvyknú tvrdit. Madarizácia Slovákov prebiehala v samotnom Madarsku, kde Slováci prakticky nezostali.
Madari na Slovensku si zachovali svoj jazyk a ciastocne aj kultúru, aj ked hned musíme poznamenat, že „ozajstní“ Madari prijímajú madarcinu slovenských Madarov dost posmešne.
No, zachovajúc si svoj jazyk, slovenskí Madari prijali podstatné parametre slovenskej civilizácie a takýmto spôsobom sa velmi poslovencili. Hlavným, cisto slovenským parametrom je, že slovenskí Madari stratili fenomenálnu madarskú bojovnost, ktorá Madarom umožnila udržat sa v Európe, vytvorit si vlastnú vojenskú aristokraciu a dokonca sa stat štátotvorným národom v európskej histórii najsilnejšom impériu Habsburgovcov.
Slovenskí Madari sú pokojní, pomalí, vôbec nie militantní
a iba málo pripomínajú tých Madarov, ktorí sa v roku 1956 holými rukami vrhali na sovietske tanky v Budapešti – chronologicky posledný výbuch madarskej bojovnosti, a tento výbuch bol dost pôsobivý. Madari sú jediný európsky národ, ktorý si trúfol vstúpit do nerovnej vojny so sovietskymi vojskami a v tejto vojne prišiel o desiatky tisíc ludí. Na pozadí madarských udalostí roku 1956 všetky ostatné pokusy antisovietskych povstaní v Nemecku alebo Polsku pôsobia dojmom nevinných detských hier.
Madari sú národom s ešte celkom cerstvou, nezabudnutou imperiálnou históriou, i ked charizma imperiálneho národa nie je v slovenských Madaroch zvlášt viditelná. Bud vôbec nie je, alebo madarskí obyvatelia Slovenska vedia túto charizmu úspešne skryt.
Súcasné vztahy Slovákov a Madarov na Južnom Slovensku vzbudzujú dojem stabilného, mierumilovného a stárociami prevereného spolužitia pod krídlom katolíckej cirkvi, ktorého harmóniu narúšajú akurát politici, vreckoví nacionalisti z obidvoch strán, snažiaci sa vytlct z existujúcich rozdielov medzi Slovákmi
a Madarmi co možno najväcší kapitál.
Sotva som prišiel pred pätnástimi rokmi na Slovensko, stretol som sa s výrokmi niektorých Slovákov o tom, že na juhu krajiny dozrieva akýsi nový Náhorný Karabach, teda krvavý etnický konflikt. Tieto výroky sa mi zdali podivné, a preto som navštívil takmer všetky mestá so zmiešaným slovensko-madarským obyvatelstvom, pocínajúc Šamorínom, až po Nové Zámky a Levice – tým viac, že nedobre preslávený juh so „zákernými“ Madarmi sa zacína prakticky v Bratislave. Nevypátral som však nijaké stopy po nenávisti ci nevraživosti. Od tých cias som bol v madarských oblastiach velakrát, stretával sa s citatelmi v mestách so zmiešaným obyvatelstvom a svoje prvé pocity môžem len potvrdit. Ked som na Južnom Slovensku rozprával po slovensky, napínal som všetky svoje tykadlá, ci náhodou nezaregistrujem negatívnu reakciu, ale ani raz som sa s takou nestretol. Popri tom drvivá väcšina slovenských Madarov vo mne nevidí cudzinca, nepocuje môj prízvuk a správa sa ku mne ako k Slovákovi.
Ešte jeden, cisto osobný pocit, ktorý vyplynul z diskusií
so zmiešaným slovensko-madarským auditóriom. Slovenskí Madari sa zdajú viac uzavretí alebo, ak chcete, chytráckejší, rozprávajú zdržanlivejšie a rozvážnejšie a ku svojim slovenským partnerom v diskusii sa obracajú s odtienkom prevahy, ktorú sa snažia dôkladne utajit. Ako starší k mladším. Slováci sú v komunikácii s Madarmi velmi zdvorilí, ale pre Slovákov netypicky napätí, zato v neprítomnosti Madarov dajú priechod svojim krivdám a velmi emocionálne, obcas až vášnivo, hovoria o madarskej hrozbe.
A hoci zatial niet nijakej reálnej madarskej hrozby, vo vedomí väcšiny Slovákov žije historicky opodstatnená hypotéza o madarskej expanzii a rozpínavosti. Historická pamät Slovákov si Madarov zapísala ako svojich utlácatelov, historická pamät je vec zanovitá, i ked cas hojí všetky rany.
Slovenskí Madari v posledných rokoch prejavili iba jednu vlastnost, ktorá ich podstatne odlišuje od Slovákov – vyššiu úroven politickej organizovanosti. Tu netreba nic dokazovat – nesporné císla poznajú všetci. Desat percent madarských volicov už dávno hlasuje za jednu madarskú stranu a dáva prakticky garantovaný a skúsenostami preverený výsledok – desat percent poslaneckých mandátov. Vdaka takémuto monolitnému a solídnemu elektorátu sa madarská strana SMK stala najstabilnejším a najdlhodobejším faktorom slovenskej politiky. SMK má mladého a populárneho lídra, ktorého uznávajú nielen Madari, ale aj mnohí slovenskí volici. A co je zvlášt smutné, desat percent madarských poslancov v slovenskom parlamente sa vyznacuje vplyvom a mocou na takej úrovni, akoby tvorili štvrtinu ci dokonca tretinu zákonodarného zboru. Lebo konajú organizovane, svorne a podla plánu.
Majú slovenskí Madari nejaké tajné plány v súvislosti s Južným Slovenskom? Som presvedcený, že slovenských Madarov ako etnikum najviac zo všetkého uspokojuje status quo a na tomto statuse nechcú nic menit. Inou otázkou sú politici SMK, ktorí sú priamo napojení na Budapešt. Má SMK plán územnej autonómie a postupného pripojenia južnej casti Slovenska k Madarsku, ktorý pred svojimi volicmi nezverejnujú alebo aspon nie velmi propagujú? Takýto plán možno existuje, ale ani SMK, ani Bratislava, ani Budapešt v súcasnosti nie sú kompetentní riešit takéto zložité a nebezpecne výbušné otázky. V súvislosti s ocividnou tendenciou k regionalizácii Európy takáto autonómia môže pre samotných Madarov stratit význam. Prirodzene, ak sa zachová súcasné smerovanie vývoja EÚ. V prípade, že projekt EÚ utrpí fiasko, vtedy bude možné všetko, co je nemožné dnes. V prvom rade vznikne možnost novej vojny v Európe, ktorá nebojovala viac než polstorcie. Ale toto všetko dnes vyzerá ako círa špekulácia na tému vzdialenej budúcnosti, ktorej sa treba najskôr dožit.
Slováci a Rusi

Tu hned udrie do ocí lahko vysvetlitelný nepomer. Slováci vedia o Rusoch neporovnatelne viac než Rusi o Slovákoch. Vela Slovákov, ktorí patria ku staršej generácii, niekolkokrát navštívili bývalý Sovietsky zväz. Je to zvláštne, ale väcšina týchto ludí velmi rada spomína na svoje pobyty, chváli sovietske mestá – Moskvu, Leningrad, Soci.
Slováci majú k Rusom zvláštny svojsky vztah a tradicne ich vyclenujú spomedzi mnohých iných európskych národov. Predovšetkým preto, že Rusi Slovákov zaujímajú, a tento záujem má korene v minulosti. Už takmer dvesto rokov predstavitelia slovenskej intelektuálnej elity sa snažia o Rusku vela vediet a mnohým z nich sa to aj darí.
V dušiach Slovákov žije mýtus o velkom slovanskom štáte, žije doposial, a tento mýtus tvorí základ slovenského rusofilstva. Vysvetlovat príciny slovenského rusofilstva sa dá donekonecna. Myslím si, že tá hlavná tkvie v tom, že Slováci a Rusi nikdy spolu nebojovali, tak ako nikdy spolu nebojovali Rusi a Bulhari. Aj druhá hlavná prícina je všeobecne známa – ruskí cári podporovali emancipáciu európskych Slovanov, vychádzajúc pritom zo zištných
a celkom rozumných geopolitických predstáv. Ale ak Cechov, Srbov, Macedóncov, Chorvátov alebo Bulharov v rôznom období podporovali nielen ruskí cári, Slovákom v 19. storocí reálnu pomoc v najzodpovednejšom momente formovania slovenského sebauvedomovania ponúklo iba Rusko. Taká je história, ktorú, pravda, už takmer nikto nepozná, ale pri tom žije v pamäti národa.
Prvé slovenské noviny sa vydávali za peniaze ruského velvyslanectva vo Viedni. Zdalo by sa, malickost, ale ak by neboli peniaze ruského velvyslanectva, neboli by ani noviny a nebol by sa sformoval ani slovenský spisovný jazyk, ktorý zaciatkom
19. storocia filológovia oznacovali ako madarský dialekt ceštiny. Bez jazyka by nebolo ani národa. Chcem zdôraznit, že ruská pomoc nebola tak úplne bratská – Ruskí cári po celé stárocia súperili s Habsburgovcami o dominantné postavenie v Európe a podpora Slovanov, nielen Slovákov, bola súcastou ruskej politiky, ktorú uprostred 19. storocia korunoval vznik ruského slovanofilstva ako geopolitickej doktríny. No Slovákom, a ciastocne aj Cechom, táto skromná imperiálna pomoc ruských cárov prišla práve vhod a zanechala po sebe natolko hlbokú brázdu v pamäti, že nekonecnými rozhovormi o slovanstve a slovanskej vzájomnosti sa slovenskí intelektuáli navzájom krmia doteraz – a snažia sa nimi krmit aj mna. Priznám sa, že neoblubujem rozhovory, len aby sa hovorilo, najmä nie na pozadí mnohorocného a ciastocne úspešného úsilia Západu sústredeného na to, aby došlo k zrážke dokonca aj medzi takými blízkymi slovanskými národmi, ako Rusi a Ukrajinci. Myšlienka slovanstva momentálne prežíva najhlbšiu krízu v svojich dejinách – taká je realita.
Slovenskí rusofili dokážu prekvapivo lahko prijat akúkolvek informáciu o surovosti a krutosti ruského života. Lahšie než samotní Rusi. Preco je to tak, zostáva pre mna záhadou. Jedno z vysvetlení na cisto metafyzickej úrovni vyzerá takto: šírka, sila a ozajstná, prirodzená dobrota ruskej povahy Slovákov pritahuje viac ako ich odpudzuje rovnako prirodzená ruská agresivita
a krutost. Slováci sú vnímavý a neverbálne mimoriadne inteligentný národ, ktorý dušou chápe viac, než dokáže vyjadrit slovami. A tieto pocity, inštinkty a intuícia zjavne hovoria Slovákom – z ktorých väcšina sa tak ci onak stretla s Rusmi, pricom po roku 1968 v situácii zdaleka nie priaznivej pre priatelstvo – nieco, co možno nevedia o sebe ani sami Rusi. Na slovenskej miske váh to, co je v Rusoch dobré, prevažuje zlé. Uvedené sa netýka hrstky slovenských rusofóbov a rusofóbsky indoktrínovanej mládeže.
„Koncom augusta roku 1968 som sa vrátil dovolenky domov. Všade boli ruské tanky. V tankoch sedeli mladí chlapci, zmätení, hladní. Ludia mi hovorili, že tieto deti dokonca ani nevedeli, kam ich doviezli, mysleli si, že je to Bulharsko. Naši ludia im nosili vodu…!“
Takto opisoval udalosti roku 1968 docent Michal Cabala – velmi múdry a dobrý clovek, jeden z najlepších slovenských rusistov, ktorý iba nedávno odišiel zo života a zanechal po sebe svetlú pamiatku.
Od neho som tiež pocul, že ked sovietske vojská na konci druhej svetovej vojny obsadili jeho rodnú dedinu na východnom Slovensku, drancovali velmi skromne, že v ich okolí sa vedelo iba
o jednom znásilnení Slovenky ruskými vojakmi. A že Slováci zachránili mnohých bývalých sovietskych vojnových zajatcov, ktorí utiekli z nemeckých táborov – zachránili ich dojímavo, jednoducho a efektívne. Prihlásili ich medzi Slovákov, inokedy oženili so Slovenkami a takto ich zbavili Gulagu, ktorý cakal takmer na všetkých sovietskych vojnových zajatcov, ktorí padli do nemeckého zajatia.
Vztah Rusov ku Slovákom je do velkej miery adekvátny tomu, ako sa Slováci správajú k Rusom. Rusov v prvom rade ocarúva slovenská prívetivost, ohladuplnost a dobrosrdecnost.
„Bože môj, akí sú tu všetci dobrí!“ – to je doslovný citát jednej našej známej, Moskovcanky, ktorá tri dni strávila v bratislavských obchodoch.
Ako druhé, si Rusi, tí vnímavejší a prenikavejší, všímajú pokojný, nenáhlivý spôsob života zdravej slovenskej dediny a tento spôsob v nich spravidla vzbudzuje údiv zmiešaný s úctou. Ruská dedina vyzerala a vyzerá celkom inakšie.
Medzi Rusmi niet slovakofóbov, ludí, ktorí by nenávideli Slovákov, nemajú sa jednoducho odkial vziat. Slováci Rusov nikdy nicím neurazili, ako, mimochodom, neurazili ani žiaden iný národ – zriedkavý osud v našom svete. Medzi Rusmi však existuje skupina ludí, ktorá sa nedokáže naladit na slovenskú vlnu. Takýchto ludí casom zacne dráždit to, co ich spociatku tak nadchýnalo – nenáhlivý, uvolnený slovenský život orientovaný viac na pohodu než na blahobyt. Týka sa to najmä Moskovcanov zvyknutých
na uponáhlanú a nekonecnú honbu za úspechom. Otázku, ci sú Moskovcania typickí Rusi, alebo predstavujú osobitný národ, ponecháme za rámcom tejto knihy.
Napokon, existuje cast Rusov, ktorí nedokážu prijat slovenský vztah k vlastníctvu – vztah európsky, a týmto sa radikálne líšiaci
od ruského. Rozdiel je v tom, že Slováci odjakživa mali nejaký majetok – nevelký, zato svoj. A Rusi, bez ohladu na rozsiahlost ich štátu, po stárocia majetok, v európskom chápaní, nemali. Šlachticom majetok dával cár, ale tak ako dal, mohol aj zobrat. Ruskí rolníci nielenže majetok nemali, ale sami boli majetkom šlachticov. Kupovali ich a predávali ako kravy. Tomuto všetkému sa Slovensko stratené v horách úspešne vyhlo, ale nie všetci Rusi sa to dovtípia.
Títo nedôvtipní Rusi majú sklony obvinovat Slovákov z ma¬ lichernosti a skúposti len preto, že Slovák neprepije za jeden vecer v krcme celý obsah svojej penaženky, ale nechá si nieco aj na jedlo. Podobné výcitky sú typické pre Rusov na adresu Európanov vo všeobecnosti – stací si spomenút na ohlasy dvojmiliónovej ruskej emigrácie vo vztahu k Francúzom, ktorí ich prijali po krvavej Októbrovej revolúcii. „Sú to skúpi malicherní kramári, ktorí nevedia žit široko a pekne“ – také bolo najrozšírenejšie hodnotenie Francúzov zo strany ruských emigrantov. A toto hodnotenie bola zrejme jediná vec, na ktorej sa ruská emigrácia jednohlasne zhodla.
Napriek tomu, drvivá väcšina Rusov Slovákov prijíma pozitívne – túto skutocnost sme si overili na našich pocetných za tieto roky hostoch. Bez toho aby poznali jazyk, spôsob života Slovákov, Rusi, kedže sú národom, ktorý stojí ešte velmi blízko k podstate života, citlivo reagujú na dobré pole, ktoré je Slovákom organicky vlastné. Slováci sa Rusom zdajú, že sú im podobní, ale bez ruských extrémov. „Nepokazení Rusi“ – ako raz povedala moja žena.
„Je tu tak lahko, žiadne napätie!“ – také sú typické ruské odozvy na Slovensko. Zapamätajme si tieto slová, lebo sú dôležité pri úvahách o jeho budúcnosti.

SLOVENSKÁ KOMUNIKÁCIA
Modely slovenskej komunikácie


Slováci navzájom velmi radi komunikujú, ale dohovárajú sa tažko a nie nadlho. Dá sa povedat, že je to komunikatívny národ, ale ako to casto býva, cím viac ludia hovoria, tým menej tieto slová vážia. Vyslovené slová teda neznamenajú dohodu alebo aspon prípravu k tomu, aby sa na niecom dohodlo. Sú to prosto zvuky ludského hlasu.
Obzvlášt sa to týka naozaj utáraných národov – Talianov ci Španielov. Pre nich spustit na niekoho gulometnú spršku štyridsiatich slov znamená iba vypustit prebytok svojej energie
do priestoru – nic viac. Nie je pre nich zaujímavé, ci ich niekto pocúva, alebo nie, dôležité je, že hovoria, ergo žijú. Dohodnút sa so Španielmi alebo Talianmi je ešte zložitejšie než so Slovákmi, zato Slováci sa tažko dohadujú nielen s cudzími, ale aj navzájom.
Slováci majú niekolko systémov komunikácie. Existuje hlavný, velkolepo rozvinutý systém dedinského obcinového rozhovoru, nazvime ho systém folklórnej komunikácie – v obchode, pri kostole, v krcme, s rodinou, susedmi. S týmto druhom komunikácie je všetko v poriadku – je to obrazná, energická, veselá rec,
v nej Slováci, najmä ženy, doslova štebocú ako jarné vtáky – škorce, dokonca sláviky, slová sa tu lejú ako rieka, hoci nie tak bohatá na vodu, ako v románskych národoch.
Slovenská folklórna komunikácia dominuje na posedeniach, piknikoch a oslavách. Táto prirodzená, prívetivá a spravidla veselá komunikácia sa mi vždy pácila – možno preto, že sa ukázala
pre mna osobne nedostupná. Nedokážem štebotat, nemám v oblube hlucné oslavy. Zato na otázku: „Ako sa máte?“ alebo „Ako sa vám darí?“ – zvycajne odpovedám „Dobre“, cím štandardná folklórna komunikácia sa okamžite pretrháva, lebo pre Slováka je to neštandardná, netypická odpoved. Slovák odpovie: „No, mohlo by to byt aj lepšie“ – co zodpovedá folklórnemu úvodu „kde bolo, tam bolo“, a potom sa zacne pomalá, ostražitá výmena noviniek. Odpoved „Dobre“, ktorá z mojej strany znie skoro vždy úprimne, podkopáva môjmu slovenskému spolubesedníkovi spod nôh základ konverzácie – typická reakcia na moju odpoved: „No, aspon niekto sa má dobre“. Potom nasleduje nepríjemné napäté mlcanie.
V rámci folklórneho systému slovenskej konverzácie pri stretnutiach známych na ulici vždy dochádza k výmene noviniek
o kolegoch, príbuzných, spolužiakoch a iných známych – už len to zaberá more casu, lebo všetci na Slovensku sú si navzájom bud príbuzní, alebo spolužiaci, alebo známi, alebo sa onedlho zoznámia. Ale to, co sa v rámci folklórneho systému komunikácie nedá uskutocnit, je pracovný rozhovor alebo jednoducho možnost sa na niecom dohodnút. To už je vec vážna a na to si treba nevyhnutne „sadnút“.
Ked si Slováci sadnú a zacnú sa dohovárat, nastupuje druhý model rozhovoru, ktorý volám úradnícky. Pri rozhovoroch
o veciach abstraktných Slováci z neznámych dôvodov prechádzajú na nudný monotónny hlas, ktorý ostro kontrastuje s tým, ako živo a nenútene pred chvílou žartovali. Mám podozrenie, že ako model tohto úradníckeho prejavu slúži rec katolíckeho farára v kostole a že do podobnej reci sa svojím spôsobom štylizujú prakticky všetci – pocínajúc prezidentom až po rozhlasového hlásatela.
Úradnícky model komunikácie je zodpovedný za to, že clovek, ktorý v zásade rozpráva zaujímavo a nenútene, sa behom sekundy pred vašimi ocami mení na nudného suchára, ktorý nemá rád ani seba, ani svoju rec. Ale ešte horšie je nieco iné – úradnícka rec neumožnuje plnohodnotne viest pracovnú diskusiu. Už len preto, že je v nej prítomná prevaha úradníka, ktorý monotónne cosi hudie, nad tým, do koho to hudie. A preto ako odpoved na úradnícky monológ prvého úcastníka diskusie znie druhý monológ druhého úcastníka, interpretovaný v takom istom úradníckom duchu. Dostávame tak klasickú slovenskú poradu, na ktorej spravidla nikto nikoho nepocúva, lebo každý v duchu rozmýšla
nad svojím úradníckym monológom a má trému pred nadchádzajúcim vystúpením.
Najavo tak vychádza necakaná vec. Slováci nevedia hovorit navzájom o veciach vážnych v režime dialógu, preto sa ani nevedia dohodnút. Namiesto dynamickej výmeny názorov produkujú úradnícke monológy, ktoré sú urcené ani nie tak na to, aby vyjadrili názor, ale skôr na to, aby sa úcastníci rokovania navzájom utvrdili vo vlastnej dôležitosti. Uvedené sa netýka tenkej vrstvy mladých manažérov a podnikatelov poprevratového kvasu – tí sa v svojej komunikácii orientujú na neslovenské modely.
V posledných rokoch mi prichodilo dost casto sa zúcastnovat rozlicných rokovaní. Ich mucivá neefektívnost sa v neposlednom rade vysvetluje tým, že v procese rokovania jeho úcastníci ustavicne zmiešavajú dva modely komunikácie – dedinský folklórny a úradnícko-byrokratický. Napríklad, pracovný rozhovor zacínajú vtipkovaním typicky folklórneho charakteru, potom hned prechádzajú k otázke, kde nájst chýbajúce dve miliardy, povedzme,
na dostavbu tunela. Výsledkom toho sa nezriedka stáva, že ku koncu rozhovoru jeho úcastníci rozumejú jeden druhému menej než na zaciatku.
Preco Slováci nemajú modely komunikácie urcené na riešenie vážnych problémov a dosiahnutie dohôd? Odpoved akoby ležala na povrchu – zrejme preto, lebo nemuseli rozhodovat o nicom tak dôležitom. Rozhodnutia castejšie prijímali Madari, pod patronátom ci, povedzme to vlasteneckejšie, pod útlakom ktorých sa Slováci nachádzali dlhé roky. Alebo rozhodnutie robil a „ozvucoval“ farár. Preto ked treba hovorit o niecom dôležitom – budeme sa snažit ponášat na pána farára a dôležitú vec povieme v slávnostno-kostolnom duchu.
Existuje aj hlbšia odpoved. Slovenský spôsob života obciny drobných vlastníkov, navzájom viac-menej rovných v svojej chudobe, vytvoril systém komunikácie, ktorý si predstavujem v podobe takejto prostej metafory. Každý Slovák, každá slovenská rodina žije akoby v oddelenej malej norke, ale za jej stenami, všade okolo, sú norky susedov, pricom prístup do susedných noriek je velmi obmedzený. Preto informácie o susedoch, vrátane velmi dôležitých, získavajú takýmto spôsobom – priložia ucho k stene
a nacúvajú, co to tam šuchocú. Alebo preco tak podozrivo dlho mlcia.
Možno, Slovákom ani nenapadne, že aj susedia tam, za stenou, mlcia z toho istého dôvodu – primkli sa uchom k stene a napäto pocúvajú. Hla, takto sa dorozumievajú – jedno ucho pocúva
cez stenu druhé ucho. A na základe nejasných šumov sa robia závery, obcas priam strategického charakteru.
Ak túto metaforu rozvinieme, potom Rusi v porovnaní so Slovákmi žijú v jednej velkej nore, preto pocúvajú inakšie a inakšie aj hovoria. Pre Rusov je príznacný priamy otvorený dialóg bez okolkov – inác to ani v jednej velkej skrýši nejde. Nemci si zase zaviedli z jednej norky do druhej priame telefóny a prostredníctvom nich komunikujú v case, ktorý je na túto cinnost presne vymedzený.
Slovenská komunikácia v súvislosti s vážnymi problémami je casto velmi neefektívna. Príklad z osobnej skúsenosti. V našej chatovej osade v Stupave sa zo dvadsat chatárov nemôže dohodnút, a zrejme ani nedohodne, na tom, aby nám všetkým zaviedli vodovod a mohli sme sa tak tešit z pitnej vody. Zúcastnil som sa na niekolkých schôdzach venovaných tejto téme a o Slovákoch som sa na nich dozvedel velmi vela – sú to dobrí, slušní ludia, ale nie je im zhora dané, aby sa na niecom dohodli.
Na schôdzach totiž nikto nehovoril o podstate problému.
A podstata spocíva v tom, že chatári už nie sú najmladší, ani obzvlášt majetní, pitnú vodu chcú, ale len velmi lacno. Preto vecná diskusia by sa mala zacínat vecnou otázkou – kolko sú schopní zaplatit za vodovod a ci tieto peniaze postacia. K tejto vecnej otázke diskusia nikdy nedospela. Zato každý, kto vystúpil, zacínal reklamou svojich financných možností, oznamujúc, že prenho nie je žiadny problém, aby do vody investoval, kolko je nutné, len treba, aby sa všetci dohodli a urobilo sa všetko správne.
Pritom väcšina recníkov nevlastní ani auto, na svoje chaty chodí autobusom a velmi zriedka. Moje pokusy zdynamizovat diskusiu a zacat hovorit o podstate boli prijaté pozitívne. Po mne vystupujúci recníci sa vždy odvolávali a zdôraznovali: „Ako správne povedal pán Chelemendik…“ Nedohodlo sa však na ni¬ com, hoci voda je hned vedla pri ceste a najbližšieho chatára oddeluje od nej iba desat metrov.
Prešlo niekolko rokov, vodu v dome máme iba my, ale nie pitnú. Jednoducho som vymyslel systém filtrácie a chlórovania vody z potoka. A hla, zhora od našej chaty sa objavil nový sused, ktorý prestaval kúpený malý domcek na velkú chatu. Môj sused poniže, starousadlík chatovej osady, ma stretne a pýta sa:
– Tak ako, ten nový, co si postavil vedla vás tú haciendu, nezavedie vodu?
– Nie, povedal mi, že nezavedie! – odpovedám. Túto otázku som položil novému susedovi, ešte ked kupoval pozemok s domcekom a chystal sa na nom stavat. Spolu sme vtedy posmútili nad tým, že aj napriek velkej výhode pitnej vody chatári sa na nicom nedohodnú.
– Ale to nie je možné! – odpovedá mi sused zdola. – Postavil si takú haciendu a nezavedie vodu!
– Mne povedal, že nezavedie, lebo ju nepotiahne sám. Bol
na schôdzach, popocúval, co hovoria susedia, a myslí si to isté, co som vám povedal pred piatimi rokmi: títo ludia sa nikdy nedohodnú.
– Ale to neexistuje! Taká vila – a bez vody… – krúti hlavou sused zdola.
Nechal som ho nespokojného a podozrievavého. Dolný sused mi neverí a myslí si, že nieco tajím a že som nieco ukul s horným susedom a chcem niekoho dobehnút.
Toto je v mojom chápaní typický príklad slovenskej komunikácie, ked ide o vážny problém. Dolný sused nepôjde za horným a nespýta sa ho priamo. Radšej bude celé mesiace a roky sledovat, ako sa stavia dom, dumat, dumat a dumat a potom potichucky príde za mnou s otázkou. Ciže bude donekonecna nacúvat uchom pritisnutým k stene svojej norky. Namiesto toho, aby sa jednoducho spýtal a naisto dozvedel.
Slovenská ostýchavost a slovenská hrdost

Neschopnost Slovákov hovorit o vážnych problémoch umocnuje osobitá hrdost, ktorá obcas pôsobí ako chorobná ješitnost. Slováci sa budú celé roky navzájom pocúvat v susedných norkách, ale ked sa stretnú vonku, obmedzia sa na štandardnú folklórno-dedinskú komunikáciu na témy pocasia a cien v obchodoch. Jeden o druhom sa chcú toho dozvediet velmi vela, ale ješitnost im to nedovoluje.
Prvé roky života na Slovensku, ked som hovoril o stretnutí alebo o rozhovore s niekým, stretával som sa s takýmito otázkami svojich slovenských spolubesedníkov:
– A kto komu zavolal? Ty jemu, alebo on tebe?
– Aký je v tom rozdiel? – odpovedal som, lebo som nechápal zmysel otázky.
Teraz už rozumiem a v tejto otázke vidím jeden z najvážnejších problémov Slovákov. Ide o to, že Slováci hodnotia prvý ústretový krok ku komunikácii ako prejav slabosti zo strany toho, kto tento krok urobil. Z tohto hladiska anglickí a holandskí kupci, ktorí pred stovkami rokov našli cestu do Indie a zacali obchodovat v Európe s východnými koreninami, prejavili slabost, ked k Indom prišli ako prví. A Indovia si zachovali svoju cest, dôstojnost a hlavne ješitnost, ked si pockali na to, až si ich tí Anglicania nakoniec našli. Taká je slovenská logika a vyvrátit sa nedá, dokonca ani vtedy, ak týžden budete vysvetlovat, co výsledkom svojej „slabosti“ dosiahlo Britské impérium, a co Indovia. Neexistuje, aby som mu zavolal prvý – povie Slovák. Nepozdravil ma ako prvý pred pätnástimi rokmi – a ja som nezabudol, všetko si pamätám. Ešte by si myslel, že od neho nieco chcem!
A nech si myslí! Všetci ludia jeden od druhého nieco potrebujú. Tým viac, že je to pravda, ak naozaj nieco od neho potrebuješ, tak chod a zisti to, možno to, co ty potrebuješ, on nikdy nemal a ani nebude mat.
Isteže, ješitnost takéhoto druhu majú aj iné slovanské národy, ale u Slovákov plodí komplexy, ktoré by nemuseli byt. Komplikuje život neprirodzeným, škodlivým spôsobom, stavia medzi ludí neprekonatelné bariéry v komunikácii a nedáva im možnost, aby sa dohodli a zacali robit nieco spolocne.
Velakrát som o tom premýšlal a musím svojim citatelom povedat jednu dôležitú vec. Keby som ja, po tom ako som prišiel na Slovensko, sa správal tak, ako sa správajú Slováci v oblasti komunikácie, nic by mi nevyšlo. Nedokázal by som si zarobit
na chlieb, nevybudoval by som vlastné vydavatelstvo, tým viac by som sa nemohol zaoberat politickými kampanami alebo nakrúcat dokumentárne filmy. Keby som sedel v norke, triasol sa od trémy a škrípal zubami, teda reprodukoval by som štandardný slovenský model správania hrdo-ješitno-ostýchavého obyvatela norky s tenkými stenami, nic by som sa nedozvedel o krajine
a ludoch. A nenapísal by som túto knihu.
Vrátme sa ale k podstate fenoménu – dôležitého a klúcového pre osud slovenského národa. Som ja a je môj známy, volajme ho Jano. Ja mám výborný nápad, Jano zase peniaze, za ktoré by sa dal tento nápad realizovat. Jano tieto peniaze zarobil a hladá, kam by ich mohol vložit. Ak som typický Slovák, potom budem dvadsat rokov cakat, kým sa mi Jano ozve, ale sám nezavolám za nic na svete. Lebo Jano si pomyslí, že som slabší ako on. Hoci pokial ide o peniaze, je to pravda, som slabší. Som však silnejší v oblastí ideí a vediet nachádzat cenné idey je dôležitejšie než mat peniaze, ktoré sa môžu kedykolvek minút. Ak som však typický Slovák, ani za Boha nezavolám Janovi, ktorému chcem navrhnút vec,
o ktorej dávno sníva. V tom lepšom prípade sa budem správat ako plachý zalúbený mladík – teda pokúšat sa vymysliet situáciu, kedy sa s Janom „akože“ náhodou stretneme a len tak, nezáväzne sa porozprávame. S týmito tarbavými pokusmi zacat komunikáciu bez toho, aby som sa ponížil, stratím tolko casu, že ked sa napokon s Janom stretneme, vyjde najavo, že Jano už peniaze nemá. Lebo aj on presne tak isto sedel a cakal, až mu niekto prvý zavolá. Prvý zavolal kamarát, ktorý vložil peniaze do financnej pyramídy a tváril sa, že je štastný zo svojho vkladu. Jano nasledoval jeho príklad, tiež vložil všetky svoje peniaze do BMG Invest – a stratil ich. Takto sa premárnil dobrý nápad, a Jano prišiel o peniaze.
Korene tejto osobitej dedinskej ješitnosti Slovákov sa skrývajú v minulosti národa, v jeho podriadenom postavení a na Slovensku sotva zacínajúcej urbanizácii. V ozajstnom meste dedinská ješitnost nemá co hladat, takýto „ješiták“ sa v meste bud velmi rýchlo mení, alebo na celej ciare prehráva v konkurencii s mestskými ludmi. Slováci, pricom týka sa to prakticky celej populácie, sa správajú neadekvátne, aristokraticky, ba priam královsky, len co sa objaví nutnost komunikácie. S takýmito ceremóniami
a takto ješitne sa kedysi dohovárali králi, dnes sa tak dohovárajú politici najvplyvnejších krajín. Ale v ich prípade je to normálne. Zato môj dolný sused, ktorý nedokáže príst za mojím horným susedom s nevinnou otázkou, ktorá ho zaujíma „A ako bude s vodou?“, zostane bez vody, hoci ju velmi chce, a chce dávno. Teda nedosiahne ciel komunikácie.
Preco nejde a sám sa nespýta? Lebo on je starousadlík, lebo je starší, lebo horný sused si postavil „haciendu“ a je zjavne bohatší ako sused dolný. Nebudem sa predsa ponižovat pred bohácom. Položit vecnú otázku je azda ponižujúce? Hej, lebo ja sa nanho obraciam ako prvý, zatial co keby bol slušný, dávno by prišiel
za mnou, starousadlíkom, aby sa zoznámil.
Táto ješitnost je slabé a zranitelné miesto slovenskej civilizácie. Ak by sa hralo len na tejto strune, naivných ješitných Slovákov sa dá lahko dobehnút. „Sedíš si v norke, pocúvaš, ale nejdeš prvý v ústrety. Aby si, nedajbože, nepomysleli, že si slabý. Skvelé, tak ti teda zavolám ja ako prvý, prvý ti zaklopem na dvere, pozvem ta a tebe od radosti a pocitu velkolepého vítazstva oci z jamiek vyskocia. Ty, hlupácik, od štastia sa celý až trasieš
a myslíš si, že si silnejší ako ja. Len si mysli aj dalej a všetkým okolo rozprávaj, aký si silný: predstavte si, oni zavolali prví. Len sa raduj a teš. A ja ti potichucky nôž pod lopatku…“
Takto nebude rozmýšlat, ale konat zákerný zlocinec, ktorý na Slováka šije búdu. Kolko Slovákov už doplatilo na to, že celé roky vyckávali, kedy im niekto zavolá, obráti sa na nich. A potom sa ten niekto ukázal byt zlodejom, lotrom, zlocincom – Slováci to však nevideli, lebo zrak im zastrela radost z vítazstva. Ajhla, zaklopal prvý, váži si nás, sme silnejší ako on – vysedeli sme si ho v svojej norke. A ked sa už klopkajúci volá Európska únia a slubuje blahobyt, jednoducho sa od radosti zbláznime. Len si predstavte, on, taký silný a zaklopal ku nám, takým malým. Prvý zaklopal!
Kvôli z hladiska súcasného sveta zvláštnej, neadekvátnej slovenskej ješitnosti sa pretrhávajú priatelstvá, manželstvá a rodiny. Pretrhávajú sa politické a ekonomické zväzky, ktoré by mohli vzniknút, ale nevznikli. Takto velká cast Slovákov sama oklieštuje svoj svet stenami svojej komunikatívnej norky.
Slovenská ješitnost v skutocnosti pramení z podvedomého presvedcenia o vlastnej slabosti a bezmocnosti a, povedané vedeckým jazykom, je to kompenzácia komplexu menejcennosti. Clovek, ktorý je naozaj presvedcený o vlastnej sile, sa bez problémov obráti na druhého cloveka s akoukolvek otázkou.

SLOVENSKÉ POLITICKÉ STRANY A SLOVENSKÍ POLITICI
Slovenská politika ako fenomén a proces – genéza

Slovenská politika je ešte velmi mladý a nie celkom sformovaný pojem. Dá sa povedat, že prvýkrát vznikla po Mníchovskom sprisahaní v roku 1939, trvala až do roku 1945 a neskôr bola znovuobnovená so vznikom Slovenského nezávislého štátu pred desiatimi rokmi.
Najvýraznejšou udalostou v slovenskej politike pocas jej krátkej histórie je, podla všetkého, Slovenské národné povstanie, ktoré zachránilo Slovákov a hlavne slovenskú kultúrnu a politickú elitu pred trpkým osudom porazeného národa, ktorý všetci trestajú. Pripomenme, že podobné povstania v posledných mesiacoch druhej svetovej vojny sa odohrali aj v Polsku, aj v Cechách, ale ich výsledky boli neporovnatelne menej významné ako na Slovensku, kde SNP dosiahlo ciele, ktoré si jeho iniciátori vytýcili. Nic rovnako významné ako SNP zatial slovenská politika negenerovala.
Ci považovat vznik slovenského nezávislého štátu za výdobytok slovenskej politiky, závisí od úrovne informovanosti. Cím informovanejší bude clovek, ktorý na túto tému uvažuje, tým menej bude náchylný vidiet v obnovení slovenskej štátnosti zásluhy slovenskej politiky ci politikov. O rozpade ceskoslovenskej federácie ocividne nerozhodovali Cesi alebo Slováci. Najinformovanejší z tých, co vstúpili do slovenskej politiky, už hned
po prevrate v roku 1989 vedeli o blížiacom sa rozpade federácie
a správali sa v súlade s týmito poznatkami.
Klasifikácia slovenských politikov

Slovenská politika je zatial najväcší nepodarok, ktorý v súcasnosti Slováci ako národ majú. Je horší ako sféra služieb, obcas je to jednoducho národná hanba. Zodpovednost za to, že je to tak, nesú celkom konkrétni živí ludia, slovenskí politici. Pokúsme sa ich opísat.
V súvislosti so slovenskými politikmi som už niekolkokrát používal termín „prevratová generácia“ a tiež som ich nazval „nežnými prasatami“. Ak by sme chceli oznacit slovenských politikov technokratickejšie, potom treba konštatovat: prvými slovenskými politikmi v roku 1989 sa stali disidenti alebo tí, ktorí sa úspešne dokázali tvárit ako disidenti.
Paradox spocíva v tom, že ozajstných reálnych disidentov na Slovensku bolo iba zopár, ale po Nežnej revolúcii sa zrazu ukázalo, že disidentom bol div nie každý druhý z tých, co vyplávali na mútnu hladinu „nežnorevolucnej vlny“. Zrazu sa ukázalo, že ludí, co nesúhlasili s totalitou, bolo tolko, že celé námestia priam praskali vo švíkoch. Títo „nesúhlasiaci“ v pochmúrnych komunistických casoch ús¬ pešne skrývali svoj protest a roky cakali na okamih, ked odvážni pražskí študenti vstúpia do boja so zlovestným komunizmom a hned zvítazia. Jednako zdaleka nie všetci z týchto nových „nesúhlasiacich“ sa stali slovenskými politikmi. Kto vlastne bol ten najúspešnejší?
Prvým ešalónom slovenských poprevratových politikov boli tí, ktorých si vybrali ceskí revolucionári, Slováci, co mali osobné kontakty s Prahou. Nazvime túto skupinu VPN-kárskou. V súvislosti s touto skupinou si dovolím takýto postreh: zdá sa, že do nej v plnom zložení vošiel všetok odpad slovenskej spolocnosti. Tí, ktorí nikdy nic nevedeli robit, a preto nimi súkmenovci zaslúžene opovrhovali, sa zrazu stali vládcami dúm a strojcami osudov. Patologickí psychopati sa stali ministrami represívnych rezortov, afektovaní komedianti sa zacali zdat prorokmi.
S menším odstupom hned za VPN-kármi sa do slovenskej politiky vrhli mladí slovenskí nomenklatúrni komunisti, ktorí ako prví pochopili, nakolko je teraz výhodné rýchlo zmenit farbu a stat sa demokratmi. Túto skupinu nazvime SZM-ákmi. Bolo ich viac než kvázi disidentov, dnes ich nájdeme všade, odhora až dolu. SZM-áci boli pripravenejší na politickú cinnost než kvázi disidenti.
Potom sa rozbehla privatizácia, ktorá uviedla do života nový, zrelší druh politika-privatizéra, príznacný pre meciarovské a postmeciarovské obdobie. Privatizérmi sa stávali VPN-kári aj SZM-áci, ale najviac zo všetkých sa nimi stávali ludia, ktorých nazvime meciarovci. Teda tí, ktorí prišli k moci vzápätí po Meciarovi
a svoju politickú a podnikatelskú kariéru si vybudovali pod Meciarovym krídlom, kým toto krídlo bolo široké a spolahlivé. Meciar priviedol do slovenskej politiky najpocetnejšiu skupinu kádrov, velká cast z tejto skupiny v politike zostala a úspešne podniká dalej.
Meciara vystriedal Dzurinda a s ním sa objavil další typ politika – dzurindovec. Zvycajne sú to veselí mladí ludia, obcas jednoducho mladíci s kufríkmi plnými penazí, ktoré nevedno odkial nabrali. Dzurindovci prevažne zostávajú v tieni, neponáhlajú sa z neho vyjst, co je celkom rozumné.
Co zjednocuje všetky uvedené skupiny rôznych ludí, ktorí spolocnými silami tvoria slovenskú politiku? Pôvod, motívy správania a ciele, ktoré si títo ludia kladú. Všetci – podotýkam, že osobne nepoznám výnimku – prišli do politiky, aby zbohatli, urobili peniaze. Mnohým z nich sa to aj podarilo. Všetky ostatné motívy, ktoré ich viedli k tomu, aby sa zaoberali politikou, boli svojím významom neporovnatelné oproti túžbe po lacnom zisku. Preto pre prevratovú generáciu slovenských politikov sa dá nájst nové presné pomenovanie – je to generácia chamtivých ziskuchtivcov, bez akýchkolvek dlhodobých cielov alebo aspon dlhodobo platných motívov, s výnimkou rýchleho obohatenia sa.
Chamtiví ziskuchtivci sa ponášajú na kliešta: sú aktívni, iba pokým hladajú, k comu by sa pricucli. A ked sa už podarilo úspešne sa pricucnút k nejakému privatizacnému projektu alebo deblokácii, ci štátnej objednávke, slovenský politik sa do chuti nacucá, napucí – a odpadne. Vela stránok by sa dalo zaplnit iba menami tých, ktorí ešte donedávna boli politikmi a potom sa s nimi udialo práve toto – nacucaní odpadli. Dali by sa vymenovat celé strany, ktoré, zdalo by sa, mali solídny elektorát a zopakovali osud kliešta. Najvýraznejší a najcerstvejší príklad je SDL. Kde sú všetci teraz, so svojou lavicovou politikou? Áno, presne tam, kde je Devín banka, SOP so svojím obcianskym porozumením a DÚ so svojím liberalizmom.
Slovenská politika v kontexte iných krajín

Do akej miery sa líši kvalitatívne zloženie slovenských politikov od iných tzv. postkomunistických štátov? V slovenskej politike bije do ocí velké množstvo ludí slabých, bojazlivých neurotikov, rozochvených narcisov, absolútne nevhodných pre politickú kariéru. Lebo ci už si to želáme, alebo nie, dokonca aj na Slovensku, nech by Pánboh obdaril Slovákov akýmikolvek jemnými dušami, je politika vždy boj o moc. Mnohí slovenskí politici dokonca nie sú schopní vybojovat si ani to, aby ich nesekírovala vlastná žena ci svokra – napriek tomu, sú to oni, co rozhodujú o osude národa.
Neschopnostou týchto ludí sa v prvom rade vysvetluje nevyspelost slovenskej politickej scény, ako aj absencia v slovenských politických stranách, pricom aj v tých najväcších a najstabilnejších, štandardného súboru nástrojov pre prácu s politikou – vlastných ekonomických a mediálnych štruktúr.
Další rozdiel – prítomnost v slovenskej politike velkého poctu celkom mladých a nezrelých ludí, doslova holobriadkov. V tomto smere Slovensko suverénne predbieha všetkých svojich susedov, vrátane bratských Cechov, kde holobriadok Gross v úlohe ministra vnútra je predsa len skôr výnimkou ako pravidlom. Také množstvo mládeže, ktorá z celkom pochopitelných dôvodov ani len v oblasti cistej teórie nemôže byt profesionálnymi politikmi, výrecne svedcí o tom, že slovenská politika a slovenskí politici sú málo samostatní, ba možno aj nesvojprávni. Že za chrbtami týchto nafúkaných mladíkov a všemožných cyklistov stoja akýsi záhadní dospelí strýkovia, ktorí vydávajú príkazy v svoj prospech. A tieto príkazy holobriadkovia poslušne plnia.
Napokon, už dávno som zaviedol do obehu výraz „politický folkór“, ktorý sa ujal. Slovenská politika je folklórna v tom zmysle, že sa nou zaoberajú ludia s tradicnou dedinskou mentalitou
a k riešeniu politických problémov celoslovenského a európskeho rozmeru pristupujú so svojimi dedinskými meradlami. V tomto zmysle je Slovensko politicky zaostalou krajinou, pricom táto zaostalost sa nedá prekonat v priebehu niekolkých rokov, tak ako Horehronca neprerobíš za niekolko dní na hlbavého pražského liberála. Slovensko sa v tomto viac podobá na Ukrajinu, Rumunsko a Bulharsko než na Cesko alebo Madarsko.
Nové kádre slovenskej politiky

Všetci sme sa nakoniec dožili okamihu pravdy – na Slovensku coskoro nebude co privatizovat. To znamená, že už sa crtá koniec éry primitívnych politikov-ziskuchtivcov, ktorí sa starajú len
o svoje vrecko, lebo politika prestáva byt zlatým dnom, kde sa
zo dna na den clovek zrazu stane ocelovým barónom alebo aspon skromným pánom železnicných tendrov. Znamená to, že v slovenskej politike sa konecne môžu objavit klasickí profesionáli-mociholici, ktorí si doživotne budú liecit v politickej sfére svoje zložité komplexy sadomasochistického alebo oidipovského charakteru.
„Preboha, co je na tom dobré? – spýta sa prelaknutý citatel. – Naco sú nám všetci títo zložití psychopati?“
Dobré sa nájde. Moderná psychológia intenzívne skúma typ cloveka-politika – homo politicus, dokonca sa objavila aj vedecká disciplína politická psychológia. Prvé výsledky tohto výskumu hovoria o tom, že moderný verejný politik v súcasnej demokratickej spolocnosti Európy alebo Ameriky je clovek obdarený komplexom moci, v ktorého základe ležia nerealizované sadistické sklony. Akokolvek strašne to vyznieva, no z mnohých súcasných verejných politikov by celkom lahko mohli byt maniaci a masoví vrahovia, ak by sa ich život bol vyvíjal menej úspešne. Taký je ludský materiál, ak, pravda, budeme verit múdrym psychológom. Preto nech radšej politici sedia v parlamente, namiesto toho aby striehli v podchodoch na blondínky v bielych trickách a ciernych nohaviciach. V parlamente napáchajú menej škody.
Ale aký je osoh z toho, že takíto, podla všetkého, nenormálni ludia vystriedajú obycajných chamtivcov, dobrodruhov a lotrov, pod znamením ktorých prebehla privatizácia? Osoh je v štandardizácii, v tom, že slovenskí politici prestanú byt folklórnymi politikmi a stanú sa normálnymi, kompatibilnými s politikmi iných krajín, najmä európskych. Nakoniec zacnú chápat politiku ako remeslo, profesiu, umenie, a nie ako privatizacné kasíno, v ktorom všetci stavajú na cierne kone.
Mnohí z mojich citatelov mi možno neuveria, ale politici Západnej Európy nekladú v svojom živote na prvé miesto peniaze. Na prvé miesto dávajú moc a pôžitok z atribútov moci. Dokonca aj superbohác Berlusconi obrovskú cast zo svojho bohatstva vložil a neprestáva vkladat do boja o moc, pricom nie preto, aby sa tieto peniaze vrátili. Nie, Berlusconi a obrovská pyramída ludí pod ním potrebuje moc samu o sebe, to je ich ciel, nie dom s vyhrievaným bazénom v Záhorskej Bystrici. Takéto domy už dávno majú.
Klasickí mociholici, ktorí sa napokon objavujú aj v slovenskej politike, sa môžu dakedy stat profesionálmi a takto založit tradíciu schopnej slovenskej politiky. Prirodzene, môžu sa nimi aj nestat. Uplynul takmer rok od posledných volieb a všetci, tak ako vždy, môžeme skonštatovat: nová vláda sa ukázala horšia ako predchádzajúca. Hoci aj tá predchádzajúca bola zlá. Kedy bude dobrá?
Dobré vlády nebývajú, ale môžu byt znesitelné, ak príchod mociholikov do slovenskej politiky zacne prinášat kvalitatívne výsledky. Kto sú títo správni slovenskí profesionáli-mociholici, aké sú ich mená a priezviská? Takíto ludia existujú, no vyckajme s menami, aby nespyšneli a nezacali si o sebe namýšlat.
Z tohto hladiska sa pozrieme na rozloženie slovenských politických síl rok po volbách.
Proamerická strana SDKÚ

Už tradicne prezradím velké tajomstvo, ktoré na Slovensku nikto nevie. SDKÚ, strana Mikuláša Dzurindu, je proamericky orientované politické zoskupenie, ktoré podporuje Biely dom
a ktoré na Slovensku stojí na stráži ekonomických záujmov amerických podnikatelských kruhov. Do akej miery je pre Slovensko užitocné to, že proamerická strana sa už pät rokov nachádza pri moci a je jadrom vládnej koalície, si povieme trochu neskôr.
SDKÚ charakterizuje elektorát, ktorý sa vyznacuje tendenciou k stabilizácii a konsolidácii. Nesúvisí to s osobnou Dzurindovou charizmou, tým viac s charizmou niekoho z málo populárnych politikov SDKÚ. Volic SDKÚ vidí v tejto strane akúsi tendenciu a tejto tendencii verí, hoci ju nevie definovat a väcšinou ani netuší o americkom backgrounde SDKÚ. Ale aj keby sa dozvedel, svoj názor nezmení.
Za chrbtom SDKÚ stoja najsilnejší a najbohatší slovenskí lobisti z okruhu tzv. financných skupín, ktorí k Amerike casto nemajú nijaký vztah. Sú to mladí financní hráci alebo špekulanti, ktorí vedia premenit politický vplyv na reálne peniaze. Úroven a množstvo takýchto odborníkov zoskupených okolo SDKÚ ju stavia, z hladiska politického profesionalizmu, nad všetky ostatné strany. Lebo ak lobing je alfou aj omegou súcasnej politiky, potom jadrom profesionálnych lobistov na Slovensku je SDKÚ.
SDKÚ priamo kontroluje verejnoprávnu slovenskú televíziu
a súkromný kanál TA 3. Na SDKÚ sa nepriamo orientuje najcítanejší denník SME a tiež celý rad iných, menej významných elektronických a tlacených médií.
Klerikálna strana KDH
 
O KDH treba povedat hlavnú vec: v tejto strane sa za takmer štrnást rokov jej existencie neobjavila žiadna politická osobnost, s výnimkou jej zakladatela Jána Carnogurského, ktorý odišiel z vysokej politiky.
V KDH niet politika schopného sebareflexie na tému, ktorá je tak životne dôležitá pre túto stranu: do akej miery je pre krestanskú stranu vhodná úloha represívneho valca, ktorý sa pomocou štátnych represívnych orgánov snaží potlacit všetkých ostatných tak v opozícii, ako v koalícii? Je vôbec táto úloha reálna – potlacit všetkých do jedného pre stranu, ktorá opät môže klesnút pod pätpercentnú hranicu a tentokrát, zdá sa, už navždy? A co sa stane s KDH a s kádéhákmi, ked sa pri moci ocitnú tí, koho tak dôkladne potlácali?
V oblasti zahranicnej politiky je orientácia KDH tažko citatelná. V strane sú politici, ktorí študovali v USA, pricom nie hocico, ale rozviedku a kontrarozviedku. Ale je tam aj financmajster, ktorý roky velmi aktívne a hlavne plodne spolupracoval s nemeckým koncernom Siemens. KDH sa možno neorientuje len na Spojené štáty, ale aj na Európu, konkrétne na Nemecko, ale túto orientáciu dôkladne skrýva.
KDH nekontroluje nijaké médiá, ale v niektorých si drží svojich verných ludí. Efektívnost týchto mediálnych agentov krestanskej politiky sa blíži k nulovému hodnoteniu úmerne tomu, ako KDH brojí proti sebe celé spektrum slovenskej politiky.
SMK – strana slovenských Madarov

Je to najlepšia politická organizácia na Slovensku a Béla Bugár – najlepší slovenský politik. Píšem to celkom seriózne, bez toho že by som chcel niekomu lichotit alebo niekoho dráždit. SMK má absolútne všetky atribúty politickej strany – elektorát, ekonomické a mediálne štruktúry, solídnych partnerov v zahranicí a má to, co dnes na Slovensku nemá žiadna iná strana – mladého, schopného a populárneho lídra.
SMK sa, prirodzene, orientuje na Madarsko, a nakolko Madarsko v rámci krajín Strednej Európy zaujíma najviac proamerický postoj, možno povedat, že SMK, podobne ako SDKÚ a KDH, je do znacnej miery proamerická strana.
ANO

Strana Pavla Ruska a televízie Markíza. Až na mediálnu silu dominantnej komercnej televízie a pridružených médií, v strane ANO nie je zatial nic vidiet.
Zahranicnopolitická orientácia ANO sa ešte nesformovala
a ani nemohla – možní partneri v Európe a v Amerike novú stranu si zatial ešte nestihli všimnút. Ak uvážime deklarovaný liberalizmus a súcasne americké peniaze v televízii Markíza, potom sa dá s istotou prognózovat, že aj ANO zaujme proamerickú pozíciu, pravdaže, len v prípade, že je tejto strane súdený aký-taký dlhý politický život. Americania zatial ocividne netrpia nedostatkom slovenských politikov pripravených k spolupráci. Tažkosti sú skôr opacného rázu – všetci navzájom zápasia o možnost, aby vodcom a autorom nového svetového poriadku preukázali službu.
Ludová strana HZDS –
topiaci sa ladovec Meciarovej popularity

HZDS politicky degraduje úmerne tomu, ako degraduje politik Vladimír Meciar. Zo superslováka zostal len žalostný tien, ale aj tento tien stací na to, aby HZDS zostalo ešte nejaký cas silnou stranou.
To, ako pomaly sa rozplýva osobný Meciarov elektorát, ktorý sa v mnohom zhoduje s elektorátom HZDS, najlepšie charakterizuje politické chute a záluby Slovákov. Pocínajúc porážkou
vo volbách v roku 1998, politik Vladimír Meciar už pät rokov po sebe nerobí pre svojich volicov prakticky nic, zato sa aktívne zaoberá svojimi majetkovými a rodinnými záležitostami. Volic však, rovnako ako predtým, od neho nieco ocakáva, v nieco dúfa. Kmenový volic HZDS je k Meciarovi pripútaný na iracionálnej úrovni a nadalej mu verí.
Tým, že Meciar a HZDS vo volbách v roku 2002 odmietli bojovat o vítazstvo, stratili podstatnú cast svojich volicov – nemenej ako tretinu. Na svojom nicnerobení však nezmenili nic. Ak by v inej krajine na politika, ktorý pät rokov nic nerobí, už dávno zabudli, potom na Slovensku nezabúdajú. Presnejšie, zabúdajú pomaly.
O HZDS sa dá povedat to isté, co o KDH: za mnohé roky existencie sa v hnutí neobjavila ani jedna nová politická osobnost, ktorá by dokázala dat strane novú tvár. Z hladiska politickej technológie to znie ako rozsudok nad politickou stranou. Pravda,
na rozdiel od Carnogurského, Meciar zatial neohlásil svoj odchod z politiky a navonok dalej dohráva svoju rozohranú partiu. Meciar nedokázal odíst vcas a dôstojne a dat takto Slovákom nového hrdinu. Svoju slávu superslováka zamenil za vlastný rodinný „Meciarland“ – Boh nech mu je sudcom.
To najkomickejšie a ciastocne hanebné spocíva v tom, že iba rok po neslávnych volbách roku 2002 sa HZDS zmenilo na hlavného garanta politickej bezpecnosti Dzurindovej vlády, na kolaboranta v cistej podobe. Akonáhle bude volicom HZDS jasná podstata Meciarovej kolaborácie s Dzurindom, za chrbtami volicov obidvoch strán, nevyhnutne dôjde k poslednému topeniu tohto politického ladovca. To môže viest k tomu, že na povrchu zostane už len vrchol nie v podobe politika, ale jednoducho cloveka Vladimíra Meciara, ktorý opät zacne akoby zápasit o prezidentské miesto, aby opät drahšie predal svoje odstúpenie z tohto akoby zápasu, a takto nahral niekomu na smec. Tak to bolo pocas predošlých prezidentských volieb, tak bolo v parlamentných volbách roku 2002 a tak bude znova. Pritom schovaná cast politického ladovca pod názvom HZDS, ktorú si všetci zvykli považovat za obrovskú a neotrasitelnú, sa roztopí raz a navždy.
Zahranicnopolitická orientácia HZDS je jednou z najzábavnejších metamorfóz slovenskej politiky. V HZDS sú teraz všetci zarytí atlantisti, nikto Slovákom neponúka stotisíc nových pracovných miest v Kazachstane, nikto nechodí na polovacku
na Sibír. Všetci, a najmä Meciar, žiarlivo dohliadajú na to, aby Dzurinda vo všetkom uspokojoval požiadavky ucitelov a patrónov sveta – Americanov. Pre HZDS však vonkoncom nie je smiešne, ale naopak je velmi nebezpecné to, že túto novú proamerickú pozíciu Meciara vôbec nezdiela elektorát strany.
HZDS zostali už len kde-tu paberky niekdajšieho prepychu v oblasti ekonomických štruktúr a zopár marginálnych médií, ktoré nesú bremeno svojej žalostnej existencie napriek zdravému rozumu a zákonom trhu.
Smer – príbeh nového hrdinu v období rozmachu

Smer v niecom opakuje históriu HZDS – tiež sa jedná o stranu jedného cloveka, ktorého elektorát drží pohromade osobná popularita Roberta Fica. Jej príciny sú prosté a mnohým dávno jasné. Fico k sebe pritahuje tzv. protestný elektorát a profituje z toho, že na Slovensku musí byt predsa aspon niekto, kto je proti tomu všetkému, co sa v spolocnosti deje a väcšinu tejto spolocnosti neuspokojuje. Úlohu tohto odvážneho „osamelého bežca“ zatial celkom úspešne hrá Fico. Ale práve z dôvodu svojej protestnosti Ficov elektorát zostáva nestabilný, nepevný, situatívny. Stací, aby sa objavila trochu serióznejšia alternatíva vecného rebela Fica,
a jeho volici sa zacnú priklánat na stranu tohto serióznejšieho.
Súcasne treba priznat, že Fico ako politik sa co-to naucil
a nadobudol urcitú zrucnost v oblasti politického PR, ktorá chýba jeho konkurentom, schopnost v potrebnej chvíli a na potrebnom mieste povedat svojmu volicovi presne to, co si volic želá pocut. Je zaujímavé, že Fica coraz menej nazývajú populistom – viacerým slovenským politikom zrejme s oneskorením dochádza, že v takomto populizme, aký Fico úspešne praktizuje, v podstate spocíva jadro akejkolvek politickej kampane.
Pritom zo Smeru sa nestáva strana a možno sa nou nestane nikdy – rozvoj tohto projektu zatial spocíva iba vo zvýšení Ficovej individuálnej politickej kvalifikácie, co v zásade nepredstavuje nic zvláštne a výrazné. Fico je mladý a nechýba mu ucenlivost, no mnohí citatelia tejto knihy, ak by sa v priebehu niekolkých rokov vo dne v noci zaoberali politikou, urcite by dosiahli väcší pokrok.
V Smere sa neobjavila, a zrejme už ani neobjaví, ideológia
a ideológovia – pre strany typu „one man party“ je to zakázané. Práve tu treba hladat zdroj všetkých nezrozumitelných táranín
o tretej ceste. Jeden zo serióznych Ficových problémov stále spocíva v tom, že Smer vznikol ako štandardný lobistický projekt skupiny investorov, ktorí sa snažili zúcastnit sa rozdelovania posledných privatizacných kúskov a z tohto dôvodu sa za každú cenu ocitnút vo vláde. Tento ciel Smer nedosiahol a možno ani nedosiahne: aj keby v nasledujúcich volbách Smer zostal parlamentnou a dokonca vládnou stranou, delit už nebude co.
Hoci autori projektu Smer možno mali aj prozaickejšie ciele – napríklad, vytvorit akési politické krytie, aby sa vyhli trestu
za príliš volné narábanie s miliardovými reklamnými balíkmi štátnych podnikov za éry rozmachu Meciara a meciarizmu. Bojazliví investori so slabými nervami, ako mnohí zo slovenských privatizérov, sa báli, že ich potrestajú za to, za co sa na Slovensku
a v postkomunistických krajinách spravidla netrestá. Otázka v týchto krajinách bola a doteraz je nie v tom, co robit s peniazmi, ktoré sa darí z obcanov vytriast, ale kto konkrétne to bude robit.
Súcasná zahranicnopolitická orientácia Smeru je nejasná. Fico v posledných mesiacoch dost zabodoval zásluhou svojej navonok protiamerickej pozície. Obcas dokonca hovorí o tom, že pre Slovensko je užitocná spolupráca s Ruskom, to všetko sú však len slová a pózy. Fico jednoducho nemá šance, aby sa dostal pod krídla strýcka Sama – pod týmito krídlami sa už dávno zhrkol velký húf slovenských politických vtácat. Navyše, z hladiska Americanov Fico má vela defektov a negatív, ktoré mu nikdy neumožnia, aby sa stal milácikom Spojených štátov. Nakoniec, Ficova strana je príliš mladá, príliš otvorene lobistická v prospech niekolkých bezvýznamných ludí a príliš málo sa ponáša na stranu, aby ju niekto považoval za dlhodobý faktor slovenskej politiky.
KSS – strana sýtych komunistov

Príjemný a veselý je pohlad na tváre slovenských komunistov. Sú to tí najspokojnejší a najštastnejší ludia v slovenskej politike. Nic nepotrebujú, všetko už majú. A to najdôležitejšie, majú se¬ riózny ideologický elektorát, ktorý potichucky rastie sám od seba. Za hlavného patróna a ochrancu slovenských komunistov treba nesporne považovat Ivana Mikloša s jeho neslávnymi reformami, ktoré v spolocnosti umocnujú nostalgiu za komunistickou minulostou. Robí za nich všetko – komunisti nemusia už ani ústa otvorit.
Do akej miery sa komunisti naucili politickému obchodovaniu a lobovaniu, zatial nie je jasné. Zato je zretelne evidentné, aké krotké a progresívne sa stali ich prejavy, len co sa dostali do pre nich obvyklého nomenklatúrneho prostredia, kde sa v parlamentnej jedálni dá najest za pätdesiat korún viac než v meste za dvesto. Možnože, ambicióznejšie ciele, ako sa takto dobre stravovat, si slovenskí komunisti nestanovili. Ak je to naozaj tak, potom ani médiá, ani žiadne ekonomické štruktúry nepotrebujú.
Znova zrastený cervík menom SNS

História SNS posledných rokov pripomína sovietske príslovie: tancovali – juchali, spocítali – zaplakali. Táto história je anekdoticky smiešna, ale pre mnohých úcastníkov slovenského politického kasína už vôbec nebudú smiešne dôsledky opätovného zrastenia niekolkokrát roztrhanej SNS. Plakat môže zacat KDH
a mož¬ no HZDS.
Aj ked vodcovia SNS sú ludia impulzívni, so širokou slovanskou dušou, takže opät môžu roztrhnút svoju trápením zrastenú stranu na pät kúskov a s každým jednotlivým kúskom vstúpit
do budúcich parlamentných volieb.
Ekonomická a mediálna štruktúra SNS sa nazýva Ján Slota
a bašta jeho osobného vplyvu je v Žiline. Mimochodom, toto vonkoncom nie je tak málo – Žilina je velkostou a významom tretím mestom na Slovensku a iba málo slovenských strán sa môže pochválit takýmto stabilným zázemím.
V oblasti zahranicnej politiky SNS prejavuje tradicný antimadarský postoj, co v súcasných podmienkach automaticky znamená postoj protiamerický.
Prognóza vnútropolitického vývoja Slovenska –
hlavné tendencie vo velkých kategóriách

Pokúsme sa definovat základné tendencie, ktoré urcia vývoj slovenskej politiky v najbližších rokoch.
Bude pokracovat ideologická kryštalizácia slovenských politických strán, ktorá sa, otvorene povedané, ešte nezacala. Budúcnost slovenskej politiky je pritom jasná – na Slovensku skôr ci neskôr vznikne silná masová strana krestanskej, sociálnej
a národnej orientácie a silná masová strana socialistického typu. Ak, pravda, v budúcnosti nejaká slovenská politika vôbec bude. Nic nové a svetoborné? A preco by sa na Slovensku malo objavit nieco svetoborné?
Pre budúcnost slovenskej spolocnosti nie je dôležité, z konkrétne ktorých súcasných subjektov a akým konkrétnym spôsobom vzniknú tieto nové normálne a z európskeho hladiska obvyklé politické piliere. Ovela dôležitejšie je, kedy sa to stane a aká bude kvalita týchto politických organizácií. To znamená, ci napríklad slovenskí socialisti budú rovnako cielavedomí ako vo Francúzsku a v Nemecku, alebo utáraní a nezodpovední ako v Grécku a Portugalsku.
Taká je všeobecná tendencia, verejnost však zaujíma najbližšia budúcnost: ci budú alebo nie predcasné volby, ci vydrží Dzurinda, ci sa dostane Fico k moci, ci posilnia svoj vplyv komunisti? Povedzme si však jedno. Toto všetko zaujíma verejnost, ktorá sa pohybuje okolo politiky a ocakáva od týchto udalostí nejaké výhody pre seba. Obycajnú, slušnú verejnost tieto peripetie zaujímajú stále menej a menej, pretože pred nou v plnej výške vyrastá otázka: ako prežit vstup do európskeho spolocenstva blahobytu bohatých národov na úcet chudobných, ak Slováci patria práve k týmto chudobným?
Podstata slovenskej politiky z hladiska obycajného obcana sa vyjadruje práve v takýchto jednoduchých zmenách, ktoré vidí každý. Pokým trval zápas s meciarizmom za svetlú demokratickú budúcnost, slovenskí politici, všetci rad radom, si šli hrdlo vykricat na tému, kolko výhod, penazí a investícií prinesie EÚ
a NATO. Co hovoria títo ludia dnes, ked ich dielo je hotové, ovce sú zahnané do košiara a už zavrcali strihacie strojceky? Potichu, skromne, priam ostýchavo hovoria, že treba vynaložit všetko úsilie na to, aby Slovensko dostalo z pokladnice EÚ aspon tolko, kolko tam vloží. Namôjveru, dobrá pomoc. Ja ti dám tisíc korún, a ty mi budeš tri roky vracat po stovke a vykrikovat, ako mi pomáhaš. Z týchto skromných a plachých rozhovorov slovenských politikov už dnes jasne vyplýva – Slovensko, samozrejme, nedostane ani to, co do EÚ vloží. Kam sa potom vytratili nedávne výkriky o výhodách clenstva v EÚ, ktoré dodnes rezonujú v ušiach?
Myslím, že citatel už sám pocítil tento rozdiel – pocítil ho už dávno na svojej penaženke a bude cítit stále viac. Preto prognóza slovenskej politiky pre budúce roky môže byt kvalifikovane uskutocnená iba za podmienky, že sa zodpovie otázka: aká strana zoberie na seba úlohu reálnej sociálnej ochrany volica? Nie planých recí, ale nejakých konkrétnych cinov, ktoré by aspon trochu ludom pomohli. Táto prognóza dnes nie je možná, lebo takúto stranu zatial na Slovensku nevidím. Táraniny o sociálnosti sa však ozývajú zo všetkých strán a na pozadí ich zvukov miklošovsko-dzurindovská vláda strihá obyvatelstvo stále nakratšie.
Existuje ešte jedna dôležitá tendencia – slovenská spolocnost nakoniec zacína prehodnocovat svoj vztah nielen k politike, ale aj k osobnosti politika. Casy charizmatikov-divotvorcov a la Meciar alebo Dzurinda, ktorí Slovákom naslubovali zázraky, odchádzajú do minulosti, lebo napriek slubom sa nijaké zázraky nekonali. Prejde ešte nejaký cas a na Slovensku sa od verejného politika zacne vyžadovat približne to isté, co sa už dávno vyžaduje v krajinách Západnej Európy. Aby pôsobil pravdivo, úprimne a to najhlavnejšie, aby zodpovedal za svoje slová a sluby. Éra mýtických „dvojnásobných platov“ a mimoriadne bezocivých, pokial ide
o obsah, „zmlúv s obcanmi“ v mene rozpadajúcich sa politických zlepencov sa už skoncila, tak ako sa koncí slovenská privatizácia. Nastali kruté všedné dni, niekto v slovenskej politike sa bude tak ci onak zodpovedat za to, že vízia blahobytu v bohatej EÚ sa ukázala iba medovým motúzom, ktorý ludom pretahovali popod nos. Niekto ponesie zodpovedat za rozpad systému sociálneho poistenia a zdravotníctva, niekto – za likvidáciu potravinárskeho komplexu.
Ako sa zodpovie? Prirodzene, nie tak, že ho posadia do chládku alebo potrestajú. Nie, jednoducho ho napokon pochopia správne, zapamätajú si to, co robil, a povedia všetkým, že toto robil práve on. Budú si nanho ukazovat prstom a niektorí ho možno aj oplujú. Preco si ich nezapamätali a neporozprávali o tom skôr? Rozprávali, ale velmi ticho a nesúvislo. Politici nemali cas na vzájomné odhalovania: prebiehala „prichmatizácia“ a každý, aj ten najmenší a najslabší slovenský politik, na nieco cakal a v nieco dúfal. Ved co ked zrazu kvapne aj jemu, ved v takéto zázracné casy možno zacat aj capa dojit. Cakal a ústa si držal pod zámkou. Teraz už niet v co dúfat.
Ani slovenský volic nedokázal sledovat a uvedomit si to, co sa deje – po celý cas sa mu podhadzovali skvelé reklamné letáky budúcnosti, volic si vyberal, premýšlal, namáhal sa. V NATO sa bude mat luxusne takto a takto, EÚ ho zavalí investíciami zo všetkých strán. V Európe ho cakajú s prácou na každom kroku. Otvoria sa hranice, zruší sa clo – prosto nastane sviatok, sveta raj!
A sviatok prišiel. Hlavné jeho udalosti sa už udiali. Slovensko je clen NATO a takmer clen EÚ. Blahobyt sa zacal. S infláciou, dvakrát vyššou ako úroky v banke, co je neklamný príznak chorej ekonomiky, ktorá viazne v protekcionizme a korupcii; s rekordnou DPH na úrovni 19 percent na všetko naraz; s vyžadovaním penazí od chorých ludí, ktorí tieto peniaze nemajú; s lístkami na autobus v cene obeda. S novými demokratickými a liberálnymi cenami za elektrickú energiu a plyn. S takými cenami, že ked vykúriš dom, na chlieb ti už nezostane. Všetko tak jednoducho, nenápadne. SPP sa predalo za groš do zahranicia a neskôr títo cudzinci zvýšili ceny za plyn a svoje investície získali naspät takmer okamžite. A teraz budú dalej pokojne a precízne strihat zo Slovákov všetko, co sa ešte dá – a kam sa podeješ, ved kúrit treba.
Všetky tieto udalosti slovenský volic už zacal prežívat a tieto prežívania nevyhnutne zmenia jeho vztah k slovenským politikom. Od väcšiny súcasných politických hviezd sa Slováci zhnusene odvrátia raz a navždy. Nové osobnosti slovenskej, a nielen slovenskej, politiky budú naozaj nové – pred nimi stojí úloha vytiahnut krajinu z bahna. Taká je nová tendencia v tzv. postkomunistickom svete.
Pokial ide o konkrétne udalosti, ako sú predcasné volby, poviem otvorene: všetky tie žabomyšie vojny neznamenajú prakticky nic v porovnaní s udalostami odohrávajúcimi sa vo svete aj okolo Slovenska a reakciou slovenskej vlády na tieto udalosti. Uvedené neznamená, že sa v súcasnosti nedajú zhodnotit šance hrácov slovenského politického kasína. Dajú, ale tým nech sa zaoberajú ludia, ktorí to potrebujú, ktorí sa zahryzli do posledných kúskov na spustošenom privatizacnom stole. My sa však pokúsime zahladiet na budúce udalosti v Európe a vo svete, ktoré budú neporovnatelne dôležitejšie než to, ci si dokáže Smer uchmatnút svoj kúsok, alebo všetky kúsky zhltne SDKÚ.

SLOVÁCI A SVET OKOLO NICH
Prognóza zahranicnopolitického rozvoja
okolo Slovenska – vo velkých kategóriách

Hlavnou otázkou je osud Európskej únie. Ak rozdelíme ludí na eurooptimistov a euroskeptikov, potom jednoznacne patrím k tým druhým. To znamená, že neverím perspektíve vzniku superfederácie európskych národov a som presvedcený o tom, že EÚ nemá takú velkolepú perspektívu, akú jej dnes pripisujú médiá európskych krajín, najmä krajín-novácikov. Tu sú moje argumenty.
Spojené štáty robili a urobia všetko pre to, aby nedopustili posilnenie Európy a Ruska. Toto je hlavný pilier americkej geopolitickej doktríny. Nedávne vojny v Juhoslávii a Iraku sú toho jasným príkladom.
To hlavné, co budú chciet Spojené štáty dosiahnut, je nepripustit zjednotenie Ruska a EÚ do nového euroázijského geopolitického zväzku. Takýto zväzok by znamenal koniec panstva USA, preto úloha USA je pre budúcnost EÚ zarucene deštruktívna. Americania budú rozkladat európsku federáciu tým zúrivejšie, cím väcšmi bude hrozit zjednotenie Európy s Ruskom. Pricom novým postkomunistickým clenom v amerických plánoch deštrukcie EÚ môže náležat vedúca úloha.
Samotný proces prudkého rozšírenia EÚ pôsobí skôr ako financná špekulácia mimoriadne velkého rozsahu, než ako premyslená dlhodobá stratégia. Zvlášt viditelne sa to odráža na príklade euro, ked po jeho zavedení v celej Európe všetko naraz zdraželo. S výnimkou Velkej Británie, ktorá sa eura prezieravo zdržala. Niektoré tovary v najbohatšej európskej krajine, v Ne¬ mecku, stáli pred zavedením eura jednu marku, a teraz stoja jedno euro – to znamená, že skoro dvojnásobne zdraželi. Niekto takýmto spôsobom „ostrihal“ bohaté európske národy, pricom velmi dôkladne.
Zavedenie euro sa, v podstate, zvrtlo na velké celoeurópske strihanie, ktoré nemohlo prejst bez povšimnutia. Inými slovami, na zavedení celoeurópskej meny a následnom rozširovaní EÚ malá skupina autorov, ktorou vôbec nemusia byt Európania, zarábala a zarába obrovské peniaze, ktoré sa nedajú ani len približne vycíslit. Ked EÚ ako projekt prestane byt ziskový, zatvoria ho
a otvoria nejaký nový – typu integrácie najcivilizovanejších islamských krajín do lona svetovej demokracie. Týmito vyvolencami integrácie sa celkom náhodou ukážu krajiny, v ktorých sú sústredené takmer všetky zásoby ropy. A na ich integrácii sa znova zacnú zarábat peniaze.
Hlavní úcastníci EÚ – Nemecko, Francúzsko, Taliansko a najmä Velká Británia – vždy mali a majú velmi rôzne, obcas protichodné geopolitické záujmy a každý z nich uprednostnuje nieco iné. Napríklad, Anglicko sa vždy nachádzalo v geopolitickom zväzku s Amerikou a už niekolko desatrocí sa správa ako predlžená ruka Ameriky v Európe. Americké záujmy sú Britom bližšie než európske, hlavne nemecké a francúzske.
Nemecko sa nijako nemôže spamätat zo zjednotenia, ktoré sa nanho zosypalo, a historicky, napriek dvom prehraným svetovým vojnám, inklinuje skôr k Rusku. Toto inklinovanie má tentoraz nekrvilacný charakter a je podmienené strategickými potrebami surovín v Nemecku. Nikto, okrem Ruska, nemôže uspokojit surovinové požiadavky Nemecka.
Uvedené sa do velkej miery vztahuje aj na Francúzsko a Ta¬ liansko, ktoré navyše medzi sebou zápasia o európske trhy pre svoj vysoko rozvinutý potravinársky sektor. Pricom tento zápas dvoch potravinárskych gigantov sa odohráva na pozadí prehlbujúcej sa celoeurópskej krízy polnohospodárskeho odvetvia. Okrem toho, Francúzsko v porovnaní s ostatnými úcastníkmi EÚ disponuje velkým vojenským potenciálom, a preto sa správa nezávislejšie. Toto prvenstvo vo vojenskej oblasti však Francúzsko vychádza coraz drahšie.
Pokým si hlavní hráci delia a „trávia“ nové územia nových clenov, ktorí sa tak bili o poctu, aby boli prijatí do EÚ a „strávení“ touto organizáciou, medzi najsilnejšími európskymi krajinami bude jestvovat relatívne stabilná zhoda. Ale toto všetko potrvá len krátko a proces „prehltania“ novej potravy, dá sa povedat, sa skoncil. Neexistuje už iná taká dôvercivá krajina podobná ovecke, ktorá by sama od seba, takmer zadarmo, odovzdala do rúk Nemcom a Francúzom tranzit ruského plynu cez svoje územie. Stacilo, aby sa predajným politikom tejto krajiny odsypalo pár drobných na zmrzlinu. Slávne, neopísatelne sladké privatizácie ¬ surovinových gigantov typu slovenského SPP patria už minulosti. Slováci sa, napríklad, z nicoho nic pred celým svetom priznali, že sú natolko neschopný národ, že nedokážu pozbierat peniaze za ruský plyn, ktoré im ležia pod nohami. Na to, aby tieto peniaze niekto pozbieral, sú potrební cudzí. V súcasnosti na Slovensku už všetky ziskové odvetvia, vrátane bánk, telekomunikácií, tranzitu, výroby a predaja ropných výrobkov, sú rozdelené medzi Nemcami, Francúzmi, Madarmi a Americanmi.
Smotana z osvojovania si nových území bola na Slovensku zlízaná s malým oneskorením – prekážal v tom Meciar a meciarizmus. Iné krajiny Višegrádskej štvorky boli ošklbané ovela skôr. V súcasnosti neošklbané zatial zostalo akurát Chorvátsko, ale Chorváti budú zrejme rozumnejší než Slováci a svoj Jadran nikoho nenechajú sprivatizovat. Tým viac, že Jadran predsa len nie je plyn a zisk dáva iba tri mesiace do roka. Nuž, teda dobre, chtivých adeptov ošklbali – a co dalej?
Osud projektu EÚ sa ukáže ešte problematickejší, ak si všimneme, že výsledkom jeho rozšírenia sa v jednom zväzku ocitli také krajiny, ako napríklad velmi bohaté Dánsko a velmi chudobné Rumunsko. Co majú tieto dva štáty a národy spolocné? Kde sú tu motívy ich zjednotenia? Azda len nie v tom, že bohaté Dánsko bude pomáhat chudobnému Rumunsku? Alebo možno ide o to, že Dánsko nemá ropu, kým Rumunsko ju zatial má?
Existuje množstvo dôvodov, kvôli ktorým sa projekt EÚ môže rozsypat ako domcek z kariet. Tak ako sa v konecnom dôsledku rozsypali aj jeho predchodcovia. Sú to faktory vnútroeurópske
a súcasne globálne. Zatial všetky známe medzištátne organizácie boli o to menej stabilné, o co viac mali clenov. Najlepším príkladom je OSN, kam patria takmer všetky krajiny sveta. Organizácia požiera obrovské prostriedky, ale prakticky o nicom nemôže rozhodovat.
Na hodnotenie stavu EÚ, chvalabohu, existuje aspon jeden objektívny a lahko dostupný ukazovatel – euro. Projekt EÚ sa „zabalí“, ak euro zacnú odmietat hlavní hráci. Hlasy v prospech návratu k pôvodným národným menám zaznievajú v Európe už dnes. EÚ sa skoncí, ak euro odmietne Nemecko.
Prognóza pre EÚ vo velkých kategóriách znie približne takto: v priebehu niekolkých najbližších rokov sa ukáže reálna životaschopnost tohto projektu. Osobne však EÚ velké šance nedávam.

Úloha Slovenska v Európskej únii

Z pohladu krutej geopolitiky, úlohu Slovenska, podobne ako iných nových clenov, hlavne Polska, Madarska a Ceska, nehovoriac už o pobaltských krajinách, treba chápat ako úlohu už zhltnutého kúsku, ktorý sa momentálne nachádza v procese trávenia, aby sa z neho získali všetky výživné látky. Tento kúsok potom ocakáva cesta cez rozlicné crevá a nakoniec slávnostné vynorenie von, avšak vôbec nie v tej podobe, v akej zotrvával do okamihu, ked ho prehltli.
Slovensko v zásade mohlo hrat nejakú inú rolu a viest svoju vlastnú hru, pokým sa v jeho rukách nachádzala cast tranzitu ruských surovín na Západ. Túto možnost však nevyužilo, ako ju nevyužil nikto, vrátane Poliakov, ktorí vyskakovali tak velmi, až sa rozhodlo, že napokon ruský plyn nepôjde cez nich, ale cez Baltské more. Dnes už Slovensko nemá s cím hrat – v rukách má najnižšie karty, a aj tých je málo.
Najvýraznejšie špecifikum postavenia Slovenska v Európe v súcasnosti spocíva v tom, že s Dzurindovým príchodom k moci Slovensko doplnilo tábor zanietených, skalných a sebaobetavých fanúšikov USA v Európe, ktorých americká diplomacia nedávno povzbudivo nazvala „mladou Európou“. Prirodzene, Americania, ktorí sa môžu pochválit svojou starobylou civilizáciou, sú absolútne oprávnení rozhodovat, kto je v Európe mladý a perspektívny, napríklad Lotyšsko, a kto je starý a hodí sa akurát na smetisko, napríklad Francúzsko. Tábor mladých a perspektívnych fanúšikov USA v Strednej a Východnej Európe dnes tvoria Madarsko, Cesko, Polsko, Slovensko, Rumunsko, Bulharsko, Litva, Lotyšsko a Estónsko. Takmer všetci bývalí clenovia Varšavskej zmluvy, nadôvažok bývalé sovietske republiky. Je to velký americký klub pre malé európske štáty. Preco v nom nie je Nemecko alebo Francúzsko, ci aspon Dánsko s Holandskom? Zrejme preto, že tieto krajiny sú silné, samostatné a, možnože, jednoducho rozumné.
Zlovestný meciarizmus bránil Slovensku, aby sa ešte skôr pripojilo k tomuto klubu najprogresívnejších národov „mladej Európy“, neuvážene výskajúcich od radosti pri každom novom výbuchu americkej bomby v Belehrade alebo Bagdade, ktoré zabudli na odvekú výstrahu: nekop svojmu blížnemu jamu. Meciarizmus sa však náhle ukázal ako nie ozajstný, vyšlo najavo, že Meciar sa jednoducho len tváril neposlušne, možno dúfal, že jeho poslušnost draho kúpia. No nekúpili, presnejšie, nekúpili jeho, ale špeciálne oddelenú a od klerikálnych predsudkov odfiltrovanú dzurindovskú frakciu KDH. A teraz to vyzerá tak, že Meciar a jeho strana pocúvajú Americanov zadarmo, jednoducho preto, aby im nezobrali majetok nadobudnutý za cias privatizácie.

Slovensko – nový priatel Ameriky

Na Slovensku už pät rokov stojí pri moci proamerická vláda, takmer všetky slovenské strany demonštrujú oddanost USA, takže americkú orientáciu možno považovat za faktor dlhodobý a stabilný. Amerika vo Východnej Európe medzicasom vedie zápas
o Ukrajinu, Moldavsko a Bielorusko. Perspektívy vítazstva tu vyzerajú velmi pochybne, ale Amerika bojuje, vychádzajúc
zo slávneho postulátu: Rusko zjednotené spolocne s Ukrajinou bude vždy impérium. Americania sa nazdávajú, že jedno impérium – americké – v našom svete stací až-až, pre druhé impériá nieto miesta, a snažia sa o to, o co sa po stárocia snažil Západ –
za každú cenu rozdelit Rusko a Ukrajinu. Preco by si Ukrajinci, napríklad, nemohli zvolit za nového prezidenta Jušcenka, ktorého manželka je obciankou Spojených štátov?
 Pomôct Amerike v tomto zápase o Ukrajinu americký klub mladých európskych demokracií zatial nemôže, ale mladej Európe sa už crtajú celkom lákavé perspektívy, ako poslúžit starej Amerike. Už dnes, napríklad, dozrieva konflikt v Moldavsku
a Pridnestrovsku a už dnes zaznievajú hlasy, že EÚ tam už-už bude musiet vyslat svoje vojská. Koho tam pošlú, je podla mna jasné každému – ani Nemcov, ani Dánov. Preco? Lebo konflikt v Pridnestrovsku má svoju krvavú históriu a v prípade, že nadobudne ozbrojených charakter, potom sa tam bude musiet reálne bojovat – hla, dlhoocakávaná príležitost prejavit sa ako cerství clenovia NATO, plní síl. Ved Poliaci si už zabojovali v Iraku –
a ako chrabro!
 Perspektívne sa teda rysujú takéto sympatické oblasti, kde možno využit entuziazmus clenov amerického geopolitického klubu – Pobaltsko s jeho možnými etnickými konfliktmi, Moldavsko, Ukrajina, ak sa proamerickým politickým silám v týchto krajinách podarí destabilizovat a doviest situáciu do obcianskej vojny. Z tohto hladiska Západná Ukrajina predstavuje pre Slovensko osobitný záujem: ak dôjde k rozkolu Ukrajiny, potom jej západná cast, ktorá hranicí so Slovenskom, sa opät stane výmennou kartou v hre, sa tam môže objavit nový Bandera. Navyše, tu je aj celý Kaukaz spolu so Zakaukazskom. Toto je vôbec stále otvorená rana. Dá sa tam bojovat ešte štyristo rokov, je tam o co bojovat – za Kaukazom leží kaspická ropa, ktorej je viac než v Kuvajte. Tahat túto ropu do Európy a Ameriky cez Irán a Turecko sa zatial nikomu nechce.
Takto teda vyzerá geopolitický pasians, takéto bohaté sú možnosti pre Slovensko ako clena amerického geopolitického klubu. Vyslat slovenských ženistov do Moldavska alebo do Gruzínska. Alebo podporit prípadnú nezávislost Západnej Ukrajiny. Podobne ako Rimania pred tisíckami rokov zverili obranu vzdialených hraníc impéria barbarom, ktorí boli voci Rímu lojálni, Americania zveria mladej Európe úlohu, aby Amerike tahala horúce gaštany z ohna.
V Európe, pravda, môžu vzniknút aj iné geopolitické kluby. Najpravdepodobnejší je, pricom v najbližšej budúcnosti, vznik nemeckého klubu, do ktorého môžu hned vstúpit Rakúsko, Taliansko, Holandsko, škandinávske krajiny a možno Cesko, dokonca aj Rusko s Ukrajinou. Za urcitých podmienok nie je vylúcený ani vznik ruského alebo rusko-nemecko-francúzskeho klubu. Toto všetko sú však zatial iba hypotézy. Zato americký klub mladých demokracií je už realita. Preco ho Americania potrebujú? Zatial iba tak, pre každý prípad. A neskôr sa uvidí. Mladých a horlivých východoeurópskych spojencov si spociatku odskúšajú v rusko-ukrajinskom smere americkej politiky. Preco to nevyskúšat – ved Yankeeov to nic nestojí.
Existuje pre Slovensko iná alternatíva, ako je  clenstvo v americkom klube? V súcasnosti takáto alternatíva nie je. Hoci susedné Rakúsko, v mnohých parametroch porovnatelné so Slovenskom, do amerického klubu nevstúpilo – zrejme, sa rozhodlo vyckat, pokým neotvoria nemecký. Slovensko sa tiež nemuselo ponáhlat, co však narobíš, ked Dzurinda tak rád a rýchlo behá.
Aké výhody vyplývajú pre Slovensko z úcasti v americkom klube? Jednou velkou – alebo aspon sa zdá, že velkou – výhodou je, že Slovensko sa ocitlo na strane autorov nového svetového poriadku, najsilnejšej krajiny sveta. Krajiny, ktorá každého ucí,
a tých, co sa nechcú ucit, bombarduje. Kde inde by malé, slabé Slovensko malo byt, ak nie na strane toho najsilnejšieho? Proti takejto logike niet co namietat – riadia sa nou aj všetci ostatní clenovia amerického klubu.
Pravda, praktické výhody, ktoré vyplývajú z takéhoto spojenectva, sú asi také, ako pri vstupe do skautu. Môžeš zacat nosit šatku a pripnút si skautský odznak, na ktorom stojí: „Pomáham starým ludom“. Praktické nevýhody priatelstva s velkým zaoceánskym ucitelom sa zatial prejavili iba takou malickostou, akou bola likvidácia najsilnejšieho slovenského podniku VSŽ, ktorý Americania akoby kúpili len kvôli tomu, aby zlikvidovali silného konkurenta. Slováci poslušne udusili pýchu slovenského priemyslu – len aby sa velký priatel a ucitel cítil príjemne. Toto je zaiste nevýhoda, ktorá sa vyjadruje v astronomických a nenahraditelných stratách pre slovenskú ekonomiku. No co sa dá robit, tak to už dopadlo, že Americania neprišli do Nemecka, aby udusili Kruppove závody, neprišli zatial ani do Ruska alebo na Ukrajinu, ale zatúlali sa na malé Slovensko, kde fungoval, pricom dobre, podla názoru Americanov však príliš velký hutnícky kombinát. Fungoval, ale veru už dlho nebude. A tisíce slovenských hutníkov so svojimi ženami a detmi budú dakovat Americanom a slovenskej proamerickej vláde za starostlivost, ktorú prejavili o ekonomický rast na východnom Slovensku.
Druhou, ešte väcšou nevýhodou môže byt požiadavka nového velkého priatela a ucitela spoza oceánu posielat slovenských vojakov tam, kde sa striela. Ide o to, že americkí vojaci nemajú radi zvuky výstrelov a velmi ich to trápi, ked sa zacína strielat. Preto velký priatel a ucitel spoza oceánu môže vyžiadat od svojich nových spojencov, aby vystriedali vzácnych amerických vojakov na najnebezpecnejších úsekoch. Americania nemajú vlastné dejiny, tým viac nepoznajú cudzie, nevedno preco, sú presvedcení, že armády nových clenov NATO sa menej boja zvukov výstrelov ako statocní teminátori-Yankeeovia. Tu Spojené štáty caká velké sklamanie. Cesi a Slováci veru nebudú bojovat na Kaukaze, aby velký priatel co najrýchlejšie získal ešte aj kaspickú ropu. Vzdajú sa aj s drahými americkými zbranami v rukách.
Mimochodom, všimnime si, že predchádzajúci velký priatel
a ucitel národov Východnej Európy, Sovietsky zväz, nikdy nežiadal od Poliakov ci Madarov, aby svojich vojakov posielali bojovat do Afganistanu. Zato nový priatel je prísnejší a požaduje viac.
Napokon, úcast v americkom klube má pre Slovensko jednu velkú strategickú nevýhodu – a tu sa už naozaj jedná o serióznu vec. Obmedzuje jeho možnosti manévrovania a neumožnuje clenstvo v iných kluboch, hlavne v nemeckom.  
Hodnotenie geopolitických hladaní Slovákov
v auguste roku 2003 – s odtienkom jemného humoru


Slovensko sa stalo priatelom Ameriky, a to je velmi dobre. Mnohí o tom iba nadarmo snívajú. Napríklad, Severná Kórea alebo Lukašenko v Bielorusku.
Proamerickú orientáciu Slovenska zdiela celá skupina európskych štátov, „najmocnejším“ z nich je, pravdepodobne, Rumunsko. Aj to je dobre.
Úspech ci neúspech EÚ bude klúcovou udalostou pre celú Európu, vrátane Slovenska. Ako priatel USA, sa Slovensko môže podielat na rozvracaní EÚ, ak sa Amerika definitívne rozhodne znicit EÚ. Aj to je vynikajúce – nie tak casto sa darí zamiešat sa do udalosti takého rozsahu.
Najväcšími priatelmi Ameriky v regióne však zostávajú Madari. Amerika ich má predsa len radšej než všetkých ostatných, u nich si vytvorila svoju vojenskú bázu, u nich chce umiestnit svoje vojská, prostredníctvom nich po celej Európe skupuje ropné závody a banky – vrátane Slovenska.
To už nie je tak celkom dobre. Madari a Slováci sa len ucia navzájom sa priatelit. Ale v mene priatelstva s velkým zaoceánskym ucitelom sa Slováci napokon naucia mat radi aj Madarov – ved Madari tolké roky pomáhali Slovákom, tak o nich starali.
Priatelstvo Slovenska a Ameriky sa nemusí celkom pácit Nemecku alebo Francúzsku. Svoju nevôlu tieto krajiny už aj dávajú najavo. Slováci to obzvlášt pocítia, ak sa dostanú od EÚ
pár drobných namiesto slubovaných investícií. Vtedy budú môct napísat protestný list a poslat ho za oceán. O tom, ako im vraj Nemci ubližujú. Ale ani to nepomôže.
Madarský smer slovenskej zahranicnej politiky

Dejiny pripomenme len velmi strucne. Madari sa doteraz pamätajú na to, ako boli vladármi celého Slovenska, Transylvánie a Vojvodiny. Tak ako sa na to pamätajú Slováci, Rumuni a Srbi. V súvislosti s týmito spomienkami môžu Madari mat tie najrozlicnejšie plány, ktoré daleko presahujú rámec sentimentálnej nostalgie. O týchto plánoch priamo a otvorene svedcí krajanský zákon prijatý madarským parlamentom – dokument, ktorý dost presne odráža podstatu madarskej zahranicnej politiky. Treba ho len vediet správne precítat.
Zacnime vzájomným pomerom síl medzi Madarskom a Slovenskom. Madari ako etnikum sú silnejší a stabilnejší než Slováci – svedcia o tom dejiny, a s dejinami sa dá iba tažko škriepit. Madarov je viac ako Slovákov. Po celé stárocia žijú medzi inými národmi a zachovávajú si svoju identitu, kým Slováci, ktorí sa tiež vo velkom pocte ocitli v Madarsku, Cesku a tým viac v Spojených štátoch, o svoju identitu prichádzajú už v druhej generácii.
Madari sa vyznacujú ovela hlbšou historickou pamätou než Slováci, madarské tradície štátnosti sa pocítajú na storocia a toto im umožnuje vidiet do budúcnosti dalej a jasnejšie, než mnohým ich susedom. V porovnaní so Slovákmi možno povedat, že Madari vidia za roh. Slováci za roh nevidia. Preto Madari sú nielenže jednoducho silnejší, ale sú kvalitatívne lepšie informovaní o tom, co sa deje vo svete.
Co také vidia Madari za rohom, co Slováci nevidia? Pravdepodobne, zhruba to, co bolo napísané v predchádzajúcich kapitolách. Teda neistú budúcnost EÚ, NATO a celkovo Európy. Na túto neistú budúcnost sa prezieraví Madari už dnes pripravujú ako môžu – vkladajú znacné prostriedky a úsilie do toho, aby sa madarské menšiny v susedných krajinách neodtrhli od svojich korenov a nadalej zostali Madarmi. Naco to potrebujú? Nato, že ak sa v Európe znova zacnú nepokoje ci, nedajbože, vojna, Madarom sa môžu naskytnút také možnosti, o ktorých sa im dnes ani nesníva. Sen o velkom Madarsku – okamžite povie vzdelaný slovenský národniar a bude mat pravdu. Nie je to ani tak sen, ako snaha vrátit národu dominantné postavenie v regióne, ktoré Madarom v priebehu stárocí patrilo a na ktoré si zvykli.
Dôležité je nevynechat a správne zhodnotit takýto podstatný detail. Celá Európa na plné plúca vykrikuje cosi o regiónoch, stieraní národných hraníc, volnom pohybe pracovných rúk a tovaru.
O tom, co tak trochu staromódne nazvime novou demokratickou internacionálou. A tu Madari, vykrikujúc spolu so všetkými, zacínajú zrazu obcanom cudzích štátov platit za to, že oni posielajú svoje deti do škôl, kde sa vyucuje madarský jazyk. Preco nie anglický, drahí naši priatelia a susedia Madari, ktorí tak tvrdohlavo nazývate Slovákov tóthmi a Bratislavu Poszony? Ved vy prví ste kricali o EÚ a NATO, ved Yankeeovia, z ktorých mnohí nielen hovoria, ale dokonca aj vedia po anglicky cítat, sú vaši priatelia. Tak radšej zaplatte tým Madarom, ktorí naucia deti hlavný svetový jazyk – anglictinu. Dieta vyrastie a zacne prinášat
do Podunajského regiónu progres i bohaté investície a so štedrými investormi bude pritom hovorit vynikajúcou anglictinou.
Lebo potom to vyzerá tak, že na efekt demonštrujete internacionalizáciu v rámci EÚ a NATO, ale v skutocnosti sa zaoberáte procesom presne opacným, ktorý vaši susedia prestrašene volajú madarizácia.
Madari sú silnejší ako Slováci a mnohí iní ich susedia ešte aj z iného dôvodu. So zaciatkom druhej svetovej vojny a po antisovietskom povstaní roku 1956 odišla z Madarska do Spojených štátov dost velká skupina zámožných a vzdelaných ludí, ktorí sa v USA nielenže dokázali rýchlo usadit, ale navyše vytvorili osobitý fenomén – madarskú loby v Kongrese USA. Slováci takúto loby v Americkom kongrese nemajú, Rumuni tiež nie. A Srbom celkovo zostal iba jeden lobista – Miloševic, ktorého, podla všetkého, budú súdit po zvyšok jeho života v Holandsku. Akoby to bol on, kto bombami zahádzal Washington alebo New York.
Vdaka madarskej loby v Amerike Madari nielenže vedia mnohé z toho, co nevedia a nikdy sa nedozvedia Slováci, ale môžu aj do istej miery ovplyvnovat politiku USA v regióne Strednej Európy. Prirodzene, v svoj prospech.
Položme si otázku: ako sa Spojené štáty stavajú voci faktu, že by Madari radi rozšírili svoje hranice na úkor susedov, ked už to raz tak vyšlo, že u týchto susedov žijú ako kompaktné pocetné menšiny? Spojeným štátom je to v zásade fuk. Na rozdiel od velkých európskych krajín, povedzme Nemecka, ktoré by takéto prerábky hraníc velmi zaujímali a znepokojovali, Yankeeom je ukradnuté, ci sa zo Slovenska alebo Rumunska niekedy stanú madarské autonómie a ako dlho sa budú tieto autonómie domáhat znovuzjednotenia so súkmenovcami, ktorí sa ich nemôžu dockat. Spojené štáty preto s lahkým srdcom môžu madarskej loby prislúbit doma v Amerike približne nasledovné: len sa cinte, priatelia Madari, len pracujte, a my sme pripravení zohladnit vaše záujmy v Rumunsku alebo na Slovensku. Zohladnit nám ich nepadne zatažko, lebo všade vo Východnej Európe budú už vtedy naše vojská. Sú takéto sluby zo strany nových pánov nášho starého sveta seriózne? Velmi seriózne, lebo, opakujem, Yankeeom sú v skutocnosti tieto drobné problémy Madarov a ich susedov ukradnuté.
Madarsko je silnejšie ako Slovensko navyše preto, že Madarsko má vlastnú, jasne citatelnú a na desatrocia vopred premyslenú geopolitickú stratégiu, podla ktorej sa aj správa. Slovensko takúto stratégiu nemá. Preto práve Madari skúpili slovenské banky, jediný závod na výrobu ropy Slovnaft a ešte vela iného. Prirodzene, bohvie, co sú to v skutocnosti za Madari, ale Slováci, ktorí tak družne kricia o madarskej hrozbe, toto všetko vyhrážajúcim sa im Madarom predali, pricom pod cenu – a ani to s nimi nehlo.
Takže aká tam slovenská stratégia! Onedlho sa všetky banky na Slovensku môžu stat madarskými – a vtedy sa priatelom Madarom ako na dlani ukáže mnohé z toho, co sa deje v slovenskej ekonomike. Preco Slováci predávajú banky práve Madarom, ved urcite by sa našli aj iní želajúci? Zaujímavá otázka, na ktorú by mohli odpovedat tí, co banky predali.
O Žitnom ostrove a pitnej vode
 
Je dost možné, že jednou z mnohých vecí, ktoré Madari berú do úvahy, a Slováci nie, sú aj informácie o zásobách pitnej vody na území Žitného ostrova. Pitná voda je jeden z najdôležitejších prírodných zdrojov ludstva. Dôležitejší môže byt už len vzduch. Už dnes sa v televízii dajú vidiet automobilové preteky, kde autá fungujú na princípe slnecnej energie a dokážu vyvinút rýchlost vyše sto kilometrov za hodinu. Prejde ešte nejaký cas a ludia nakoniec prestanú v svojich autách spalovat spracovanú ropu, ale vodu neprestanú pit nikdy. Liter kvalitnej pitnej vody v plastových flašiach sa už v súcasnosti v Európe predáva za cenu, ktorá je iba trikrát lacnejšia ako liter benzínu, teda približne 12-13 slovenských korún. Už dnes sa táto voda dobre kupuje, hoci pitná voda, aj ked nie taká chutná, zatial stále tecie z vodovodu. Co však bude zajtra?
O toto nevyhnutné „zajtra“ Madari prejavujú ocividne väcší záujem než Slováci. Madari zrejme zásoby pitnej vody na Južnom Slovensku považujú za vlastné na základe skutocnosti, že tam žijú stovky rokov, zatial co Ceskoslovensko, a následne Slovensko, je jav nový a možno nie velmi trvalý.
Náleziská pitnej vody na území Slovenského štátu, obývanom najmä Madarmi, je možno tá najkonkrétnejšia a najdôležitejšia otázka budúcnosti Slovenska ako štátu a Slovákov ako národa. Pretože je velmi pravdepodobné, že budúci vlastníci týchto zdrojov budú v nie tak vzdialenej budúcnosti bohatí ako kuvajtskí šejkovia.
Podobne ako sa osudy mnohých národov ukázali byt fatálne späté s ópiom, ktoré rastie na ich zemi, ci s ložiskami ropy v útrobách ich zeme, alebo s iným nerastným bohatstvom, osud Slovákov a Madarov je spojený s krištálovo cistou pitnou vodou. Táto voda plní štrkoviská od Rusoviec až po Rovinku a Dunajskú Lužnú – stací len, aby bager ponoril svoju lyžicu do hlbky dvoch metrov.
Žitný ostrov nie je, mimochodom, iba voda. Je to sýpka Slovenska, ktorá robí krajinu relatívne nezávislou od importu potravín a zatial ešte stále Slovákom umožnuje, aby sa uživili svojimi relatívne lacnými potravinami. To, že Slováci dnes na túto možnost zvysoka kašlú, je už iná vec. Casom však možno zmúdrejú – otázkou však je, kde budú pestovat pšenicu, ak jediná úrodná nížina na juhu krajiny prejde do rúk Madarom? A tú istú pšenicu budú Slováci kupovat dvojnásobne drahšie.
Naco sú Slovákom prezidenti

Vôbec netuším. Možno, to vedia páni Kovác a Schuster, clenovia ich rodín a lobisiti, ktorí sa pohybujú okolo nich. Slovenskí politici a ciastocne aj volici pripisujú prezidentovi akúsi cudnú úlohu morálnej autority, obcas arbitra v politických sporoch ci úlohu akéhosi rovnovážneho prvku. Ale ani jednu z týchto funkcií slovenskí prezidenti nikdy neplnili.
Michal Kovác sa zapísal do dejín kauzou Technopol a únosom jeho syna do Rakúska, na ktorého bol v Nemecku vydaný zatykac v súvislosti s podozrením z podvodu. Po štastnom návrate do vlasti za skromnú kauciu dva milióny rakúskych šilingov si Kovác mladší posedel najskôr v ceskej väznici, potom v nemeckej. Ked sa vo väzeniach nasedel dosýtosti, stal sa slovenským diplomatom – nuž, co narobíš, Ministerstvo zahranicných vecí na Slovensku zrejme potrebuje ludí s bohatou životnou skúsenostou. Veru, sympatického syna má hlava štátu a morálna autorita – celý Lenin, ustavicne chodí po väzeniach a do vyhnanstiev.
Rudolf Schuster sa preslávil svojou chorobou a zázracnou záchranou – opät v Rakúsku. Po tom, ako bol zachránený, prezident prejavil takú nespokojnost s predchádzajúcim liecením
vo vlasti, že proti slovenským lekárom, ktorí ho liecili, sa zacalo trestné stíhanie. Zato rakúskych lekárov si nevedel vynachválit, ignorujúc skutocnost, že žiadny z jeho spoluobcanov nikdy nepoletí lietadlom za štátne peniaze k rakúskemu zázracnému chirurgovi. Navyše, zo Schustera sa vyklul neúnavný cestovatel – stále je na cestách ako ovdovené Americanky na dôchodku. Na rozdiel od amerických dôchodkýn však lieta vládnym špeciálom, s ochrankou a celou suitou.
V tejto súvislosti by som rád položil takúto otázku: za co si títo ludia zaslúžili tolké štastie? Za to, že obidvaja boli rovnakí komunisti ako neskôr katolíci? Nemení sa náhodou Grassalkovichov palác na ten najdrahší a najprepychovejší penzión pre prestárlych?
Nazdávam sa, že takých prezidentov, ako Kovác alebo Schuster, Slovensko vôbec nepotrebuje, a vynasnažím sa teraz túto tézu dokázat. O morálnych kvalitách týchto doposial dvoch slovenských prezidentov radšej pomlcme. Pokial ide o nejakú politickú úlohu, ktorá sa prezidentovi zarputilo pripisuje, potom pri danom poriadku vecí táto úloha neexistovala, ani nemôže existovat. Slovenský prezident je prosto podpisovac, pricom ak nieco nepodpíše, nic zvláštne sa nedeje – zaobídu sa aj bez jeho podpisu. Tak za co potom všetci platíme? Kolko nás stojí táto podivná hlava štátu, ktorej najserióznejšia práca spocíva v tom, aby prinútila svojich hostí sadit stromy v parku a napájala ich drienkovicou? Na to by pokojne postacil aj záhradník.
Schuster, ktorý vášnivo túžil po tom, aby sa stal prezidentom, špeciálne kvôli sebe presadil celonárodné prezidentské volby – dalšia absurdita. Lebo prezident s takýmito skromnými právami si vonkoncom nezasluhuje celonárodné volby – naozaj je na to škoda aj penazí, aj úsilia. Ak naozaj treba, aby v Grassalkovichovom paláci niekto býval, ustavicne sa na všetkých ponosoval a cosi potichu kuchtil na dvojplatnicke, a potom pol roka liecil orgány poškodené takto pripravovanou stravou, v tom prípade ho nech radšej zvolí parlament. Bude to lacnejšie a rýchlejšie.
Vydržiavanie slovenského prezidenta stojí obrovské peniaze. Ak sa tento clovek cíti byt hlavou štátu, mal by pamätat na to, že je hlavou nevelmi bohatého štátu, ktorý žije z penazí nevelmi bohatých obcanov, a v súlade s tým sa aj správat. Súcasná situácia so slovenským prezidentom je výsmech zdravého rozumu v cistej podobe. Nepokúšal som sa dozvediet, kolko presne prostriedkov ide na jeho vydržiavanie, ale v televízii som pocul, že iba v prezidentskom autoparku sa nachádza štrnást rôznych áut, jedno drahšie ako druhé, k dispozícii má aj vládny špeciál – prezident sa doslova vznáša po svete. Dnes je tu, zajtra tam – všade lieta vlastným lietadlom. Veru, rád si obzerá svet. Efektívnost tejto VIP turistiky je prakticky nulová.
Navrhujem teda takýto postup. V prvom rade vziat prezidentovi všetky tie neprimerane velké privilégiá a hmotné statky, ktoré pocas svojej vlády využíva. A nielen jemu. Zacat treba lietadlom. Slovenskí ministri, vrátane predsedu vlády, môžu celkom normálne lietat prvou triedou – tak ako to robia mnohí európski štátnici,
z ovela bohatších štátov než Slovensko. Je nutné radikálne uskromnit životný štandard slovenského prezidenta. Aby aspon trochu zodpovedal skromnému životnému štandardu obcanov slovenského štátu. Možno potom sa slovenským prezidentom výnimocne stane clovek skromný a slušný, z ktorého bude nejaký osoh.
Slovensko sa medzicasom zacína pripravovat na dalšie celonárodné volby hlavy štátu, ktoré sami o sebe budú stát stámilióny korún. Kandidáti sa už sami objavujú – také veselé volby Slovensko možno ešte nezažilo. Lebo, inšpirovaní Kovácovým
a Schusterovým príkladom, sa teraz do prezidentského kresla driapu tí, ktorí sa už dávno všetkým zunovali a nic sa im nechce robit. Volby môžu byt veselé aj preto, lebo v súcasných dnoch má napríklad najvyššie šance stat sa slovenským prezidentom Meciar, najmä po tom, ako svoju kandidatúru neoficiálne naznacil Bútora, slovenský priatel amerického ludu.
Preco vlastne by sa Meciar nemohol stat novým slovenským prezidentom – ved o co je horší od Schustera, tým viac od Kováca? Ved teraz aj Ameriku miluje tak ako nikto iný, najmä po tom, ako sa tam prestahoval jeho syn.
Scenáre týchto volieb sa píšu už teraz, ale každý z nich pôsobí ako nevelmi podarená anekdota. Kandidátmi sú: Kukan a Mikloško; utajený Schuster, ktorý zatato túži predlžit si svoj súkromný raj na dalšie štyri roky; tajomný Meciar, ktorý dúfa, že po tom, ako sa stane prezidentom, sa zbaví dotieravých otázok; „American“ Bútora so svojím tretím sektorom, ktorý ako vždy pred slovenskými volbami praská vo švíkoch od amerických penazí, ktoré boli donho napchaté. Preco by sa nemohol slovenským prezidentom stat aj Bútora? Ved taká tradícia vo svete už existuje. Bútora, síce ešte nie je ozajstný American, iba sa ucí, zato v Litve a Lotyšsku, tam majú prezidentov rovno spoza oceánu. Pre Americanov je to velmi pohodlné, a to znamená, že je tak dobre pre všetkých. Možno sa objavia aj iní silní kandidáti, napríklad Slota s Malíkovou alebo Carnogurský.
Ak budeme vychádzat z tzv. demokratických pravidiel, potom absolútnym kandidátom na post hlavy štátu by mal byt Fico ako stabilný líder v ratingu sympatií volicov. Fico však, nevedno preco, prezidentom byt nechce…
Komukolvek, kto by si chcel vyskúšat svoje sily v úlohe slovenského prezidenta, rád celkom nezištne ponúkam dobrý variant programu, ktorý zarucene pritiahne pozornost volicov ku kandidátovi.
Navrhujem, aby sa dôkladne spocítali všetky peniaze, ktoré sa vynakladajú na vydržiavanie slovenského prezidenta. Spocítali sa správne, ciže, aby neuniklo, kolko, napríklad, stojí len samotný vojenský kordón rozmiestnený na každej stanici, cez ktorú prechádza prezident, ak sa náhodou zrazu rozhodne, napriek množstvu áut a lietadiel, zacestovat si vlakom. Výsledkom týchto výpoctov dostaneme císlo nie menšie ako 500 miliónov za rok. Dobrý, skromný a slušný prezidentský kandidát verejne odmietne mínat šialené peniaze na svoju osobu, ale bude nástojit na tom, aby tieto peniaze boli použité nasledovným spôsobom.
Nech sa za všetky tieto peniaze budujú byty pre mladé rodiny. Ak berieme do úvahy bratislavské ceny, potom to vychádza nie menej ako pätsto bytov za rok. Mladé rodiny však nežijú iba v Bratislave – ceny za pozemok a výstavbu mimo hlavného mesta sú nižšie, to znamená, že bytov môže byt viac. Tento projekt by sa mohol nazývat prezidentský bytový fond.
Kto a ako by tieto byty dostával a za akých podmienok? Samozrejme, nie zadarmo. Pre vlastníkov bytov by boli vytvorené zmluvné podmienky, ktoré by umožnili mladej rodine platit za byt v priebehu tridsiatich rokov – co je v súcasnosti bežný európsky štandard. Ceny za byty z prezidentského fondu musia byt zároven podstatne nižšie ako trhové. Zmluva však musí obsahovat jednu podmienku: mladá slovenská rodina, ktorá získa byt za takýchto výhodných podmienok, bude žit a pracovat na Slovensku. Ak sa rodina rozhodne odíst, bude zbavená týchto výhod, za ktoré byt získala, a je povinná zaplatit jeho trhovú hodnotu. Je to ako s mobilnými telefónmi – podpisujete dohodu na dva roky a získavate mobil za korunu. Ak ste si to rozmysleli, vrátte pättisíc
za mobil, lebo je dotovaný firmou iba za takej podmienky, že sa stávate klientom na dva roky.
Komu by bola urcená pomoc z prezidentského bytového fondu? Ludom, ktorí na Slovensku najviac chýbajú. Napríklad, mladým lekárom, aby si prezidenti nechodili liecit do Rakúska svoje hrubé crevo. Mladým ucitelom, aby slovenské deti vyrastali múdre a vzdelané. Programátorom, ekonómom – našlo by sa ich viac ako dost.
Azda môže existovat pre hlavu štátu lepší pocit ako to, že
po štyroch rokoch jeho vlády bude tritisíc mladých rodín mat strechu nad hlavou, chut pracovat pre svoju krajinu a nebude nevyhnutne musiet umývat riad v Anglicku alebo v Amerike, aby si zarobili na bývanie?
Druhým pilierom programu dobrého a úspešného prezidenta môže byt osvetová práca a dobrocinnost pre blaho spolocnosti. Tomuto sa už velmi dávno venujú clenovia anglickej královskej rodiny, je to ich každodenná práca, bez ohladu na to, že sú najbohatšími ludmi v našom svete a pracovat vlastne ani nemusia. Nebohá princezná Diana div nie každý den navštevovala chorých na AIDS, bozkávala ich a fotila sa s nimi. V Anglicku sa nenájde detský domov, ktorý by clenovia královskej rodiny nenavštívili a nepriniesli so sebou štedré darceky.
Niecím podobným, aj ked nie v anglickom rozsahu, sa môže zaoberat aj slovenský prezident, ak chce byt užitocný. Prirodzene, Schustera nikto neprinúti, aby bozkával chorých na AIDS, no kto, ak nie slovenský prezident, ktorý v podstate aj tak nemá co robit, bude navštevovat cigánske osady, starat sa o deti choré na rakovinu, ktorým chronicky nestacia peniaze na lieky, lobovat za záujmy slovenských dôchodcov?
Pokial ide o politiku, navrhujem, aby sa na oficiálnej úrovni vyhlásilo, že slovenský prezident sa politikou nezaoberá, lebo v súlade s Ústavou na to nemá právo. Toto vyhlásenie nepovie nikomu nic nové – bude iba cestným konštatovaním reálneho stavu vecí.


CO POTREBUJE SLOVENSKO
Doktrína Sergeja Chelemendika
Východiskové pozície Slovenska v auguste 2003 –
porazení v studenej vojne

Po udalostiach v roku 1989 v Strednej a Východnej Európe, ako aj po jelcinovskom dvojitom puci v ZSSR, sa Ceskoslovensko, a neskôr Slovensko, ocitlo v tábore štátov, porazených v tretej svetovej vojne rozpútanej medzi sovietskym impériom a Západom, ktorá vstúpila do dejín pod názvom studená vojna.
To, že sa ocitli medzi porazenými, Slováci, podobne ako mnohé iné európske národy, zásluhou úspešnej propagandy vítazov subjektívne prežívali, a doteraz ciastocne prežívajú, ako oslobodenie, ba priam vítazstvo nad zlovestným komunizmom, ktorý odovzdal svoju totalitnú moc bez krvi a dokonca aj bez boja.
Aby sme boli objektívni, treba povedat, že k niektorým „porazeným“ národom Východnej a Strednej Európy sa vítazi studenej vojny zachovali o nieco jemnejšie ako k Rusku – v týchto krajinách neboli vyprovokované etnické konflikty, obcianske vojny, ekonomické ci sociálne katastrofy.
Takže, Ceskoslovensko a Slovensko, najmä v dôsledku svojej historickej príslušnosti k európskej civilizácii, utrpeli pri porážke sovietskeho impéria v studenej vojne neporovnatelne menšie straty ako národy bývalého Sovietskeho zväzu.
Ani jemné zaobchádzanie so Slovenskom však nezmenilo nic na podstate veci – Ceskoslovensko, a neskôr Slovensko ako štát, ktorý bol porazený v studenej vojne, sa stalo koristou vítazov
a stratilo obrovskú cast toho, co do roku 1989 bolo národným majetkom Cechov a Slovákov.
Na Slovensku bol prakticky úplne znicený silný vojensko-priemyselný komplex, ktorý ak by sa zachoval, mohol Slovákom prinášat velké zisky, bolo zlikvidované slovenské hutníctvo, podobne ako väcšina odvetví donedávna ešte velmi dobre fungujúceho chemického a elektronického priemyslu. V stave blízkom kolapsu sa nachádza slovenské polnohospodárstvo a potravinársky priemysel.
Nezlikvidované slovenské podniky a odvetvia prešli doslova za pár rokov do rúk vítazom a na pamiatku zanechali slovenskému národu osadu prepychových domov politikov a privatizérov v Záhorskej Bystrici, s výhladom na bratislavské krematórium.
Do rúk západoeurópskych, nadnárodných a amerických firiem prešli prakticky všetky podniky a odvetvia, ktoré prinášajú rýchly a spolahlivý zisk – tranzit ropy a plynu, výroba a predaj ropných výrobkov, telekomunikácie, banky, poistovne, celulózno-papierenský priemysel. Stratou tohto všetkého každý obcan Slovenska prišiel o tak velký osobný podiel z národného bohatstva, že v porovnaní s ním „pomoc“ a „investície“ zo strany EÚ pôsobia ako otvorený výsmech.
Toto všetko mali Slovákom vysvetlit tzv. lavicoví politici – pocínajúc Weissom a Luptákom, konciac Ševcom a Ficom. Slovákom však nikto nic nevysvetloval – slovenská „lavica“ sa sama aktívne zúcastnila na rabovaní národného majetku a v lepšom prípade mlcky prežúvala svoju cast koristi. V tom horšom – spolu
s „reformátormi“ nahlas spievala ódy, aké výhodné je pre Slovákov to, že im berú všetko a naraz. Väcšina volicov ani doposial netuší, co sa vlastne stalo s majetkom nazhromaždeným prácou niekolkých generácií Slovákov. Tým neocakávanejšie a silnejšie zasiahol týchto „netušiacich“ rozpad sociálneho a dôchodkového systému, ako aj kolaps zdravotníctva.
Podobne ako mnohé iné postkomunistické krajiny, Slovensko dovolilo nadnárodným gigantom, aby krajinu obmotali sietou hypermarketov, ktoré v najbližších rokoch budú mat úplne pod kontrolou obchod s tovarom masovej spotreby, ale už dnes slovenským výrobcom diktujú, z hladiska týchto výrobcov, vražedné podmienky. Slováci odovzdali do cudzích rúk aj výrobu takých prostých a pre život nevyhnutných vecí, akou sú chlieb a mlieko. Ešte raz podotýkam, Slováci v tom nie sú sami. Podobný osud postihol aj mnohé iné štáty Strednej a Východnej Európy. Ale existujú aj výnimky.
Napriek tým najtažším sociálnym dôsledkom porážky v studenej vojne – etnickým konfliktom, masovej biede, katastrofálnemu poklesu pôrodnosti –, výnimku z celého postkomunistického sveta zatial predstavuje len Rusko, ktoré disponuje velkými zásobami surovín a druhým najvýznamnejším vojenským potenciálom na svete, ktorý Rusku umožnuje, aby tieto surovinové zásoby držalo v svojich rukách. Závislost Ruska od Západnej Európy
a USA má obojstranný charakter a zatial sa nejaví ako fatálna.
Po štrnástich rokoch „slobody a demokracie“ sa Slovensko nachádza v štádiu absolútnej politickej a ekonomickej závislosti od ekonomicky neporovnatelne silnejších krajín Západnej Európy a USA. Uvedená situácia je typická pre všetky tzv. postkomunistické krajiny, od ktorých sa Slovensko líši akurát tým, že tu sa ju zatial do istej miery darí pred obyvatelstvom skrývat. Na Slovensku zatial ešte nikto nepomenováva veci svojimi pravými menami, aj ked mnohí už chápu podstatu alebo ju tušia.
Sociálny stav slovenskej spolocnosti

„Demokratické reformy“ sa pre velkú cast Slovákov zmenili na sociálnu katastrofu. Napriek relatívne jemnému charakteru „reforiem“, je slovenská spolocnost velmi vzdialená od životnej úrovne za komunizmu a túto v podstate aj tak skromnú úroven možno už nikdy nedosiahne.
Slovensko sa rozdelilo na bohatých a chudobných, co pre Slovákov znamená novú historickú skúsenost. Bohatých Slovákov v takomto hojnom množstve ešte nikdy nebolo. Stredná vrstva drobných vlastníkov, zaoberajúcich sa malým a stredným podnikaním, o ktorej sa tak vela diskutovalo, na Slovensku napokon nevznikla a, pravdepodobne, už ani nevznikne. Plány autorov nového svetového poriadku ocividne vôbec nezahrnajú vznik strednej vrstvy v postkomunistických krajinách, lebo v takom prípade tieto krajiny budú silnejšie a nadobudnú stabilitu. Riadit strednú vrstvu je tažšie a namáhavejšie, ako riadit pokornú a krotkú chudobu. Vítazi tretej svetovej vojny si neželajú zbytocné problémy a starosti.
Pre Slovákov, podobne ako pre mnohé iné národy, je pripravená úloha lacnej nájomnej pracovnej sily vo vlastnej krajine, kde všetko hodnotné patrí iným. Jedná sa o štandardný koloniálny variant, ktorý Západ už velakrát realizoval v krajinách tzv. tretieho sveta a v trochu prepudrovanej a zamaskovanej podobe sa teraz realizuje v krajinách Strednej a Východnej Európy.
Ilúzie o tom, že západné spolocnosti sa vraj budú starat o to, aby nové európske „demokracie“ zvyšovali svoju životnú úroven a takto sa mohli stat novými odbytištiami, v súcasnosti totálne krachujú. Pre vítazov je pohodlné vidiet v Slovákoch co najlacnejšiu a navyše kvalitnú pracovnú silu, ktorá by na Slovensku vyrábala tovar pre už solventné trhy, a nie starat sa o budúcu a cisto teoretickú solventnost malého slovenského trhu. Z hladiska rozsahu a tým viac úrovne ziskovosti ide o dve celkom odlišné úlohy.
Ak by sa dosiahlo, že slovenský kvalifikovaný robotník bude montovat Peugeot na Slovensku za tretinu platu francúzskeho robotníka, potom to prinesie zisk okamžitý a obrovský. Najmä ak predajní slovenskí politici vytvoria pre Peugeot výnimocné podmienky, o ktorých sa žiadnemu slovenskému podnikatelovi ani len nesníva. Zisk z takejto exploatácie pracovnej sily porazených, vyškolenej za cudzie peniaze, sa nedá porovnat s dost pochybným biznisom – prinútit toho istého robotníka, aby kupoval francúzske výrobky. Tým viac, že tento biznis je už v rukách hypermarketov a robotníka vôbec netreba nútit, aj tak už chodieva
do Carrefouru – tiež francúzskeho podniku.
Na Slovensku sa formuje, pricom rýchlym tempom, sociálna báza pre vznik nie strednej, ale nižšej vrstvy obyvatelov bez práce a bez sociálnej budúcnosti. V podstate prebieha premena casti obcanov na lumpen-proletariát, ktorá je príznacná pre obdobie vojen a sociálnych otrasov. Zbedacovanie a sociálna degradácia sa týka najmä bývalých priemyselne rozvinutých regiónov, kde výsledkom „reforiem“ zmizol dopyt po kvalifikovanej pracovnej sile.
Zvyšuje sa aj odliv mládeže z krajiny, ktorý pre Slovensko môže nadobudnút hrozivé rozmery. Ak Slovensko v priebehu najbližších desiatich rokov stratí pol milióna svojich najaktívnejších a najschopnejších mladých ludí, krajina a národ utrpí nenapravitelné škody. Slováci ukoncia svoju existenciu v dejinách bez akýchkolvek vojen a sociálnych otrasov – jednoducho sa rozpustia v iných, silnejších národoch.
Ožobracovanie širokých vrstiev slovenskej spolocnosti sprevádza rozpad systému sociálnej pomoci a zdravotníckej starostlivosti, ktorý sa stáva prícinou osobných tragédií tisíciek slovenských rodín.
Sociálny stav slovenskej spolocnosti je abnormálny a blízky
ku katastrofálnemu. Úroven reflexií obyvatelstva a chápania udalostí odohrávajúcich sa na Slovensku je nízka – väcšina Slovákov nerozumie podstate toho, co sa deje, a rovnako ako predtým ostáva v zajatí cisto propagandistických a nereálnych predstáv o vlastnej budúcnosti.
Politický stav slovenskej spolocnosti

Charakterizuje ho hlavne totálne rozcarovanie v politike a politikoch. Jedná sa o jav spolocný pre všetky postkomunistické krajiny, ktorý na Slovensku má svoje špecifiká. Slovensko je malá krajina, kde mnohí ludia sa navzájom poznajú osobne, preto politici tu tažšie schovávajú ci maskujú svoje nepekné a naskrz chamtivé tváre.
Väcšina Slovákov v súcasnosti politiku hodnotí ako svinstvo
a stavia sa k nej s odporom, aj ked si uvedomuje, že sa politika nedá ignorovat.
Politické štruktúry slovenskej spolocnosti – strany – zatial nepresahujú rámec politického folklóru, teda amatérsku úroven politickej cinnosti. Tieto organizácie stále viac pripomínajú hyeny a šakalov, pretože sa ruvú nie o moc, ale o zvyšky zo stola vítazov studenej vojny.
Na Slovensku neexistuje v danom okamihu ani lavica, ani pravica, ani konzervatívci, ani liberáli. Zato sú tu všemožné šaláty z rôznych ideologických prvkov, bizarne namiešané v rámci jedného politického projektu. Tieto bizarné šaláty nielenže projektom neprekážajú, aby boli úspešné, ale obcas im ešte aj pomáhajú. Pretože úspech projektov sa meria rýchlymi a lahkými peniazmi, ktoré sa mínajú rovnako lahko, ako boli zarobené, a sami o sebe nepredstavujú moc. Slovenskí politici majú velmi daleko od moci ako takej, mnohých z nich zrejme celkom uspokojí, ak reálna moc bude v cudzích rukách, napríklad Madarov, a oni budú iba luxusne vyobliekanými lokajmi.
Najväcšia kríza slovenskej politiky však spocíva v absencii politických lídrov – štátnikov, ktorých by znepokojovala budúcnost krajiny a národa. Takíto ludia nejestvujú, bohužial, ani len na úrovni cisto ideálneho modelu. Ak Francúz môže povedat, že štátnik – to je niekto ako generál de Gaulle alebo prezident Mitterand, Slovák musí v takomto prípade zdlhavo vysvetlovat, že ak by sa k Schusterovej prefíkanosti dodalo Meciarovo sebavedomie na zaciatku jeho kariéry, odobrala sa Miklošova nafúkanost a celé by sa to vydelilo ocarujúcim smiechom Dzurindu, ktorý sa z nejakých dôvodov smeje coraz castejšie, potom by vzišlo nieco ako Fico, ale ovela lepšie.
Politický vývoj slovenskej spolocnosti sa oneskoruje za vývojom udalostí v Európe. Ak sa na Slovensku neobjavia štátnici, ktorí budú schopní pochopit podstatu toho, co sa odohráva v krajine a vo svete, ak nebudú na tieto zmeny adekvátne reagovat, Slovensko je odsúdené, aby sa stalo obetou prvého dravca, ktorý sa odtrhne z retaze celoeurópskeho konsenzu a prosperity v rámci EÚ.

Medzinárodné postavenie Slovenska

V danom okamihu je to postavenie štandardné a nevyniká nicím zvláštnym. Úsilím demokratov celého sveta bol porazený zlovestný meciarizmus a hrozivý Meciar, ktorý zacal ako Jánošík, a skoncil ako tuctový privatizér. Teda stal sa z neho nudný bohác, ktorý nevedno odkial nabral velké peniaze a teraz sa trasie
od strachu, že mu ich už-už idú vziat. S ocami vlhkými od vzrušenia a hlasom rozochveným od dojatia v súvislosti s vlastným prerodom na demokrata a atlantistu. Meciara už nikdy nikto nebude prenasledovat – práve v takomto žalostnom stave je pre svojich protivníkov mimoriadne užitocný.
Po slávnom vítazstve nad meciarizmom sa ukázalo, že všetky pokusy o navonok proruskú orientáciu Slovenska v case, ked Meciar stál pri moci, bud vymysleli demokratickí reformátori, alebo ich úspešne rozohral sám Meciar. Že hlavná chyba toho najnesprávnejšieho a najchybnejšieho zahranicnopolitického kurzu, z ktorého Západ roky Meciara obvinoval, spocívala akurát v tom, že Meciar nerobil všetko to, co urobil Dzurinda, tak rýchlo, ako by si to vítazi boli želali. Teda jednoducho bol nafúkaný a spurný.
Slovensko sa zákonite stane clenom EÚ a NATO, splnilo teda vôlu mocných tohto sveta, ktorí zoskupujú porazené postkomunistické krajiny tak, ako potrebujú. Takto sa splnili tie najtajnejšie a najvrúcnejšie túžby všetkých, ktorí Slovensko viedli do tejto novej svetlej budúcnosti. Teraz sa Slovensko bude musiet potýkat s dôsledkami týchto svojich vstupov.
Slabost medzinárodného postavenia Slovenska spocíva v štandardnom postavení porazeného postkomunistického štátu, ktorého všetky strategické odvetvia ekonomiky boli odovzdané do cu¬ dzích rúk. Pravda, tí, do cích rúk tieto odvetvia prešli, ústami svojich propagandistov a slovenských politikov, ktorí s nimi spolupracujú, presviedcajú Slovákov o tom, že to nie je slabost, ale, naopak, sila. Že odovzdaním toho najcennejšieho do cudzích rúk Slováci sa nielenže stanú silnejšími, ale aj bohatšími. Nuž co, uvidíme, možno aj to naše teliatko pustené do lesa tam pochytá svorku vlkov a vráti sa domov s ich kožou.
Dalšia slabá stránka medzinárodného postavenia Slovenska tkvie v tom, že proamerickej orientácii vládnej strany SDKÚ sa nevytvorila protiváha v podobe politických síl, ktoré by sa orientovali na európske velmoci. Pripustme, že panstvo USA vo svete a v Európe bude rást. Jestvujú však aj iné scenáre. A ak v Cesku existuje celkom zretelná alternatíva proamerickej línie – nemecká dominanta ceskej politiky, potom na Slovensku takáto alternatíva zatial nie je.
Dzurindova vláda nekriticky a nie po slovensky nadšene podporila všetky krvilacné iniciatívy vlády Georga Busha, hoci dokonca aj v Amerike sa tieto iniciatívy stretajú s coraz väcším odporom. Európske velmoci ich jednoducho neprijímajú a proamerický entuziazmus „mladých demokracií“ vyvoláva v Nemecku a vo Francúzsku nielen podráždenie, ale aj pochopitelné želanie ukázat, kto je v európskom dome skutocným pánom. Co sa stane s proamerickou slovenskou vládou, ak Bush jedného dna prestane byt prezidentom USA, ak Spojené štáty zmenia svoj zahranicnopolitický kurz a prestanú sa zaujímat o Východnú Európu tak seriózne, ako to robia teraz? Ak padne dolár, ak Severná Kórea odpáli atómovú bombu a zacne sa dalšia vojna Ameriky s dalším neposlušným? Úsilím Dzurindovej vlády Slovensko v súcasnosti nabralo zahranicnopolitický kurz, ktorý je neadekvátne vychýlený na stranu Spojených štátov a ktorý krajine neslubuje nic dobré.
Jednako však, najvýznamnejšou stránkou medzinárodného postavenia Slovenska je existencia madarskej menšiny, ktorá je politicky a etnicky konsolidovaná do takej miery, že SMK sa stala už chronicky vládnou stranou na Slovensku, hoci sám pánboh kázal, aby bola stranou chronicky opozicnou.
A tak, urobme záver. Napriek zdanlivej stabilite, medzinárodné postavenie Slovenska je zranitelné, hlavne z dôvodu jeho jednostrannej a prílišnej orientácie na Spojené štáty. Výsledkom nepretržitej rozhádanosti slovenskej politickej scény a neschopnosti slovenských politikov prevratovej generácie svorne konat v mene vyšších záujmov národa sa etnická strana SMK zmenila na neadekvátne silný faktor slovenskej politiky. Medzitým SMK je strana potencionálnych separatistov, ktorí sa v prípade priaznivej medzinárodnej situácii môžu snažit odtrhnút od Slovenska jeho južnú cast. Dôsledky pripojenia Južného Slovenska k Madarsku môžu byt pre Slovákov velmi tažké, a pre slovenskú štátnost– fatálne.
Duchovný stav slovenskej spolocnosti

Existujú tu dve protichodné tendencie. Na jednej strane, Slováci aj nadalej neprestávajú byt zdravým slovanským dedinským národom, ktorý si svoje zdravie neuvedomuje rovnako prirodzene, ako si nemenované etniká na Slovensku, najmä na jeho východe, neuvedomujú svoju degenerovanost, ktorá je výsledkom stárocného krvismilstva blízkych príbuzných.
Na druhej strane, Slováci ako národ sú duchovne zmätení príliš castým striedaním ideologických smerov, stelesnením ktorých sa stali konkrétne historické postavy. V priebehu cosi viac ako pol storocia bolo slovenskému národu ponúknuté, aby veril v Tisa, Hitlera, Stalina, Chrušcova, Dubceka, Brežneva, Husáka, Gorbacova, Havla, Budaja – s Knažkom a Gálom nadôvažok, Carnogurského, Meciara a, nakoniec, v Dzurindu a jeho patróna Busha mladšieho. Nejde ani tak o odlišnost rozmerov týchto historických postáv, ako o to, že tieto postavy v svojej chronologickej následnosti nepredstavujú nijakú líniu alebo tradíciu, nie sú pospájané nijakou zrozumitelnou logikou.
V Rusku sa západníci striedali so slovanofilmi, v Anglicku – liberáli s konzervatívcami, v Polsku – katolíci s ešte väcšími katolíkmi. Striedania znakových historických postáv na Slovensku, zásluhou absencie logiky v nich, najviac živili odveký slovenský fatalizmus. Preco sa Budaj odrazu stal hrdinom revolúcie? – lebo pracoval ako kuric, a preto si myslí, že sa vyzná v politike a médiach. Preco je Knažko tribúnom? – lebo vo filmoch hral kapitána Nálepku a romantických milovníkov.
Štastie Slovákov ako národa spocíva v tom, že napriek množstvu zvonku prinesených ideológií, ktoré nielen popierali jedna druhú, ale snažili sa jedna druhú znicit, Slováci prijímali tieto ideológie velmi chladne, bez nadšenia, ktoré je tak vlastné bratom Cechom. K novým ideológiám sa stavali v duchu ruského príslovia: „Len hovor, hovor, dobre sa to pocúva“. Ale ani árijské teórie Hitlera, ani stalinský socializmus, ani Chrušcovov odmäk, ani Husákovu normalizáciu si nikto nebral k srdcu – jednoducho cakali, aké zmeny tieto nové „rozhovory“ so sebou prinesú, a na tieto zmeny reagovali. Pre Slovákov všetky ideológie, s výnimkou slovenského Boha a viery v neho, zostali zatial len rozhovormi.
Slováci zostávajú jedným z mála európskych národov, ktorých duchovný základ života nie je rozkolísaný. Pravda, nebude to tak vždy, možno, to ani dlho nepotrvá, ale tu už mnohé závisí
od samotných Slovákov a od toho, akí ucitelia povedú národ
do svetlej budúcnosti.
V súvislosti s prienikom socialistických ideí do Ruska Dostojevskij napísal tieto geniálne slová: „Ruský Boh sa vzdal pred lacnotou“. Slovenský Boh sa zatial nevzdal, hoci pokušení vzdat sa bolo viac ako dost. Osud Slovákov ako národa a civilizácie sa dnes nachádza v priamej súvislosti s tým, ci si Slováci dokážu obhájit svojho Boha v svojich dušiach, alebo ho nahradia surogátom, ked namiesto Boha ludia veria vo všemohúcnost penazí, v dom v Záhorskej Bystrici, pred ktorým musí stát drahšia limuzína ako má sused, v nadpozemskú slast sexu bezpodmienecne vo velkom meste – akoby na horskej lúke sex nebol rovnako sladký. Všetkých týchto prostých pohanských bôžikov Slovákom vštepuje do vedomia skrinka s belasou obrazovkou, ktorá sa stala novým Bohom našich cias, novou cirkvou, novým farárom.
Základy slovenskej štátnej doktríny –
strategické výhody v rukách Slovenska

V našom svete pôsobia sily rozlicnej velkosti. Sily, ktoré
na Slovensko pôsobia zvonku, boli vždy silnejšie než sily vnútorné. Preto efektívna a pragmatická zahranicná politika Slovenska je hlavným faktorom, ktorý môže urcit osud Slovákov ako národa
a civilizácie. Všetky ostatné faktory, napriek ich dôležitosti a významnosti, sú neporovnatelne slabšie.
V prvom rade strategickou výhodou Slovenska je jeho geografická poloha. Slovensko po rozpade sovietskeho impéria predstavuje novú európsku križovatku tak v smere východ – západ, ako aj v smere sever – juh. Os východ – západ je obzvlášt dôležitá.
Ak je Európe ešte súdený aký-taký dlhý historický život, nezaobíde sa bez ruských surovín. Presnejšie, nemôže sa zaobíst už dnes, ale zajtra bude na tieto suroviny odkázaná.
Z Ruska do Európy vedie niekolko ciest. Morská – cez Baltské more, suchozemská – cez Bielorusko a Polsko a ešte jedná suchozemská – cez Ukrajinu, Madarsko alebo Slovensko.
Bez toho aby sme sa hlbšie pohrúžili do medzinárodných vztahov a intríg, treba povedat, že trasa cez Ukrajinu a Slovensko sa už teraz javí a perspektívne aj bude najprítažlivejšia tak pre Rusko a Ukrajinu na jednej strane, ako pre Európu na strane druhej. Aj ked podstatná cast nákladov v súcasnosti prechádza cez Polsko a Bielorusko. Trasa cez Ukrajinu a Slovensko sa zatial nestala dominantnou z jediného dôvodu – prebieha rozsiahly zápas
o odtrhnutie Ukrajiny od Ruska, ktorého výsledok sa dá predpovedat iba vo velmi velkých kategóriách. Konkrétne – Ukrajinu v zásade nikto od Ruska neodtrhne, lebo Rusi a Ukrajinci sú dve vetvy jedného a toho istého národa, predstavujúce jednu civilizáciu vzdialenú Americanom alebo Nemcom, ktorí sa snažia tieto národy rozštiepit. Na nejaký cas však takýto rozkol nie je vylúcený.
Slováci sa ale každopádne nachádzajú v mimoriadne výhodnom postavení, lebo aj za predpokladu, že Ukrajina vstúpi do EÚ a NATO nezávisle od Ruska a vo vztahu k Rusku zacne realizovat nelojálnu politiku, tranzit východ – západ sa neuzavrie a ukrajinsko-slovenský smer zostane najprítažlivejším. To isté nastane, pricom ovela rýchlejšie, ak sa Ukrajina a Rusko zacnú zbližovat alebo sa znova zjednotia. Slovensko tu nemá co prehrat. Chýba mu len celkom málo – dobudovat dialnicu Cop – Vieden, ktorá je už minimálne spolovice vybudovaná, a popri dialnici vytvorit modernú infraštruktúru.
Velkou strategickou výhodou Slovenska je, že cez jeho územie už prechádza tranzit ruského plynu a ropy. To, že tieto trasy boli položené cez bývalé Ceskoslovensko ešte za éry komunizmu, názorne ilustruje vysokú mieru nedôvery Ruska voci Polsku, ktorá má korene v pocetných rusko-polských vojnách. Túto výhodu Slováci zatial nedokázali využit, nakolko vypustili tranzit ruských surovín zo svojich rúk. Nic na svete však nie je vecné, vrátane SPP, potrubia nadalej ležia aj zostanú ležat v slovenskej zemi.
Rovnako dôležitý zostáva aj smer sever – juh, lebo cez Bratislavu a Vieden sa dopravné prúdy z Polska, Bieloruska a Pobaltska najlahšie zo všetkého napájajú na európsku siet dialnic. Cesta z Južnej Európy, Španielska, Francúzska, Talianska a Balkánu k pobaltským krajinám a polským prístavným terminálom opät leží cez Slovensko. A hoci v Polsku nie sú dialnice v európskom chápaní tohto slova, a pravdepodobne ani nebudú, Slovákom zostalo vybudovat iba niekolko desiatok kilometrov na to, aby koridor sever – juh cez Slovensko predstavoval kvalitnú dialnicu európskeho štandardu.
Velkou strategickou výhodou Slovenska pred ostatnými susedmi, azda len s výnimkou Rakúska, je turistický potenciál Slovenska – jeho hory a termálne pramene. V prípade efektívnej organizácie turistického biznisu, vzhladom na blízkost polohy Slovenska k bohatým krajinám Západnej Európy, ako aj potenciálne bohatému Rusku, by sa zo Slovenska doslova v priebehu desiatich rokov mohla stat turistická Mekka Európy. Tak ako sa svojho casu nou stalo Rakúsko, ako nou stále zostáva Švajciarsko, hoci geografická poloha Švajciarska je ovela nevýhodnejšia ako Rakúska ci Slovenska.
Dalšou strategickou výhodou je slovenský jazyk, ktorí mnohí filológovia vymedzujú ako slovanské esperanto. Nie je to iba velmi pekný a lubozvucný jazyk, ale aj klúc k ostatným slovanským jazykom. Môžem to potvrdit zo svojej vlastnej skúsenosti. Skôr než som sa zoznámil so slovencinou, zo slovanských jazykov som poznal rodný ruský a trochu ukrajinský. Teraz, ovládajúc slovencinu, ruštinu a ukrajincinu, plynulo rozumiem ceštine a polštine
a s istým sústredením aj srbochorvátcine a bulharcine. To jest prakticky všetkým živým slovanským jazykom – taký je zázracný efekt ovládania slovenciny.
Ako obrovskú strategickú výhodu treba ponímat slovenskú mentalitu a slovenskú národnú povahu, ktorú som sa v tejto knihe snažil trochu opísat. V slovenskom meste alebo na dedine sa dá bez obáv zastavit a stretnút milých, usmievavých, prívetivých
a najmä neagresívnych ludí. Pravda, ešte zatial nevedia, co sú to ozajstné služby, ale môžu sa to naucit.
Nakoniec, velkým strategickým zdrojom sú zásoby pitnej vody na juhu Slovenska. Rezervou tak velkou, že ak Slováci nebudú mat premyslenú stratégiu vo vztahu k týmto zásobám, potom ich výskyt sa môže stat osudovým pre štát aj národ. Podobne ako sa pre Iracanov stali osudovými ropné polia a pre Afgáncov makové plantáže, na ktorých vyrastá surovina potrebná pre najkvalitnejší a najdrahší heroín na svete.
Princíp nezasahovania do konfliktov

Nevyhnutné je jasne si stanovit hlavnú zásadu slovenskej zahranicnej politiky. Nazvime ju princípom konštruktívnej spolupráce a nezasahovania do konfliktov. Príkladmi krajín, ktoré sa riadia podobnými zásadami v Európe, sú Švajciarsko, Rakúsko, Holandsko, Belgicko. Pod nezasahovaním do konfliktov rozumiem nasledovné. Štát triezvo zhodnotí svoje sily a možnosti a prichádza k záveru – nemá možnosti a ani potrebu zasahovat do európskych a svetových udalostí v takej miere, v akej to robia tzv. velké štáty. To znamená, že v prípade, ak vzniká konflikt, hoci aj celkom blízko, nebudeme donho zasahovat, nech by nás donho akokolvek silno tlacili protagonisti udalostí.
Nedávne príklady – správanie Švajciarska a Rakúska pocas balkánskych vojen a vojny v Iraku. Ak na to, aby Slovensko otvorilo svoj vzdušný priestor na prelety amerických bombardérov, bolo potrebné zavolat slovenského premiéra Dzurindu a povedat mu, co treba robit, ani pred Švajciarskom, ani pred Rakúskom takéto otázky jednoducho neboli nastolené – bolo jasné, že okrem rozhorcenia v týchto krajinách takéto otázky nic nevyvolajú.
Prirodzene, Švajciarsko a Rakúsko sú neutrálne krajiny, a nie mladé demokracie, ktoré sa trhajú o to, aby sa dostali do NATO. Áno, je to tak, týmto krajinám sa naozaj poštastilo, svojho casu si dokázali zachovat vlastnú neutralitu. Aj napriek svojmu clenstvu v NATO však Slovensko vôbec nie je povinné strkat svoj nos
do všetkých konfliktov, ktoré budú vznikat v jeho blízkosti.
Princíp nezasahovania do konfliktov môže Slovensko oficiálne deklarovat v podobe svojej štátnej politiky. Som presvedcený, že takúto deklaráciu by podporili takmer všetci Slováci, nezávisle od ich politických názorov. Myslím, že Slovensko si môže v tomto smere nájst spojenca v podobe susedného Rakúska, a co je zvlášt dôležité, v Európe dominantného Nemecka. Pretože konflikty vždy boli, sú a budú. Situácia v Európe je doslova tarchavá zrážkami najrozlicnejších druhov, najmä etnických. Ak si predstavíme, že sa od Ukrajiny zacne odštepovat jej západná cast,
za aktívnej úcasti v tomto procese USA a Polska na jednej strane a ešte aktívnejšieho odporu Ukrajiny a Ruska na strane druhej, potom by slovenskí politici mali velmi dôkladne zvážit, ci strkat svoj nos do hier takéhoto druhu.
Alebo sa rozpúta etnický konflikt v Transylvánii alebo Pobaltsku, ci znova na Balkáne. Tých, co si budú želat pustit dopredu pred seba Slovákov len preto, že Slováci sa teraz stali clenmi NATO, sa vždy nájde vela. Oplatí sa to však robit?
Za súcasnej proamerickej vlády Slovensko je odsúdené, aby sa dopúštalo zahranicnopolitických chýb typu vyslania svojich vojakov na frontové línie raz do Afganistanu, inokedy do Iraku. Je to zlá prax, ktorá v konecnom dôsledku k nicomu dobrému nevedie. Lebo skôr ci neskôr sa na tom najmenšom a najslabšom niekto vyvrši, takže oplatí sa byt tým, na kom sa budú vyvršovat?
Stratégia vztahov Slovenska a Nemecka

Zjednotené Nemecko je najsilnejším štátom v Európe. Vztahy s týmto štátom Slovensko nevyhnutne musí klást na prvé miesto v svojej zahranicnej politike. To isté robia takmer všetci ostatní clenovia EÚ, s výnimkou Anglicka.
Medzi Slovenskom a Nemeckom nejestvujú historické traumy, protirecenia alebo konflikty. Toto je velmi dôležité, lebo väcšine európskych štátov práve takéto traumy zo zrážok s Nemeckom zostali. Nemecko na Slovensku nemá nejaké špecifické záujmy alebo teritoriálne požiadavky.
Katolícka cast Nemecka – prevažne Bavorsko – je dokonca v istom slova zmysle Slovákom blízka svojou mentalitou a spôsobom života – prirodzene, iba do takej miery, do akej si vôbec môžu byt blízki Slovania a Nemci. Tradicne silná nemecká krestanská demokracia tiež žicí dobrým vztahom Slovenska s Nemeckom, nakolko na Slovensku sa skôr ci neskôr objaví silná strana krestansko-demokratického razenia.
Nemecko je dnes jednou z dvoch európskych krajín, ktorá je v prípade vzniku konfliktu medzi Slovenskom a Madarskom schopná zasiahnut do situácie a obhájit Slovensko a Slovákov. Druhou takou krajinou je Francúzsko. Preco Nemecko môže zasiahnut, navyše na strane Slovákov, hoci Madarsko historicky vždy vystupovalo ako spojenec Nemecka? Lebo Madarsko je v súcasnosti najproamerickejšia postkomunistická krajina a vztahy medzi USA a Nemeckom po jeho zjednotení a zániku reálnej hrozby pre Nemecko z Východu vstúpili do novej fázy. Nemecko zacalo viest vlastnú politiku, nezávislú od Spojených štátov, Nemecko bude chciet docielit a docieli stiahnutie amerických vojsk zo svojho územia. Nemecko v Strednej Európe dominuje
a dalšieho dominantného dravca, ci vlastne dravceka, zato
s ostrými zubami, v podobe Madarska, ktoré sa rozpomenie
na svoju imperiálnu minulost, Nemecko nepotrebuje.
Pre Nemecko je Slovensko zaujímavé najmä ako krajina, cez ktorú prechádza tranzit pre Nemecko životne dôležitého plynu
a ropy. Druhý záujem Nemecka vo vztahu k Slovensku zatial predstavuje skôr potenciál, ale existuje. Nemci vidia dalej ako iné národy a pripravujú sa na expanziu na Východ – tentoraz ekonomickú. Ked sa vyrieši situácia s geopolitickou orientáciou Ukrajiny a nemecká ekonomická expanzia na Ukrajine a v Rusku bude možná, Slovensko sa môže stat pre Nemecko velmi cenným partnerom. Tu môžu byt do znacnej miery naplnené túžby mnohých podnikatelov stat sa mostom medzi Východom
a Západom.
Nemci, ktorí majú stárocné skúsenosti z úzkej komunikácie
a súžitia s Ruskom a Rusmi, si ako jediný európsky národ uvedomujú, že Slovensko je krajina patriaca k európskej civilizácii, ktorá hranicí s civilizáciou ruskou, a pokial ide o jazyk a do velkej miery aj mentalitu, je príbuzná Ukrajincom a Rusom. Nemci, a iba oni, sú teoreticky pripravení na to, aby Slovákov prijali ako sprostredkovatelov svojho vplyvu a na území Slovenska rozmiestnili ekonomický tyl svojej expanzie na Východ. Nie v Polsku, ktoré by som pri všetkej svojej láske k Poliakom do európskej civilizácie nezaradoval, ani v Madarsku, orientovanému na Spojené štáty a pokúšajúcemu sa znova rozpriahnut svoje krídla, potenciálne agresívnej krajine, absolútne cudzej slovanskému svetu, ale na pokojnom Slovensku, kde nehrozia nijaké neocakávané zvraty.
Na to, aby malo dobré vztahy s Nemeckom, Slovensko nemusí vynakladat nijaké zvláštne úsilie. Nemci sú, nesporne, velmi dobre informovaní o tom, co sa deje v krajinách, s ktorými susedia, nie je potrebné im vysvetlovat genézu proamerickej slovenskej strany SDKÚ. Ked sa na Slovensku objaví silná lavica a silná krestanská strana, postací nadviazat úzke vztahy s nemeckými socialistami a krestanskými demokratmi – a vztahy medzi Nemeckom a Slovenskom budú pevne poistené.
Slovensko by malo v každom prípade prejavit väcšiu zdržanlivost pri podpore rozlicných akcií Spojených štátov v Európe
a najmä pri hodnotení sudetskej otázky, akokolvek by sa snažila túto otázku vyriešit jedna alebo druhá strana. Áno, Cesi sú bratia, dokonca milovaní, ale sudetskú otázku si uvarili sami a sami ju aj budú jest. Slováci by sa nemali približovat k tejto miske, akokolvek silno by ich hrýzlo svedomie. Táto miska totiž príliš zapácha.
Stratégia vztahov Slovenska a USA

Dnes, na zaciatku augusta roku 2003, ked píšem tieto riadky, sú vztahy so Spojenými štátmi pre Slovensko svojím významom na druhom mieste, hned po vztahoch s Nemeckom. Pravda, ešte raz zdôrazním, že dôležitost vztahov so Spojenými štátmi sa môže podstatne znížit, ak dôjde k zmene v politike Spojených štátov a všeobecne k zmene pomeru síl vo svete.
Slovensko dnes prakticky nijako nemôže vplývat na USA
a nebude to môct urobit ani zajtra. Taký je pomer síl. Sú to jednostranné vztahy – Spojené štáty rozhodujú, co od Slovenska potrebujú – Slovensko to plní. Je to hra iba na jednu bránku. „Strana povedala – musíš, komsomol odvetil – vykonám!“ – zhruba takýto sovietsky veršík obdobia tridsiatych rokov 20. storocia opisuje vztahy medzi USA a mnohými inými krajinami, medzi ktorými sa nachádza aj Slovensko. „Strana“ – to je, prirodzene, USA a namiesto „vykonám“ dnešní „komsomolci“ volajú: „Yes, sir!“
To, že na Slovensku existuje politická štruktúra typu SDKÚ, s jasne vyjadrenou proamerickou orientáciou, strana, ktorá sa navyše nachádza pri moci, ešte nie je zárukou efektívnych a pragmaticky užitocných vztahov Slovenska s USA, krajinou, ktorá sa snaží zaviest nový svetový poriadok. Netreba precenovat akúsi exkluzivitu vztahov Mikloša a Dzurindu s Bielym domom.
Na mieste týchto dvoch môže byt ktokolvek iný.
Napriek tomu však vo vztahoch s USA môže Slovensko dosahovat urcité výhody v svoj prospech v situáciách, ked sa ukáže ako jedna z možných alternatív pre americkú politiku. Napríklad, v prípade balkánskej vojny Spojené štáty nemali inú alternatívu než Slovensko – akákolvek iná trasa pre americké letectvo bola jednoducho neprijatelná. No v prípade vojny v Iraku úcast Cechov a Slovákov bola celkom nepovinná a táto úcast sa dá vysvetlit iba horlivostou Dzurindu na jedenej strane a Havla
na strane druhej. Táto horlivost môže v konecnom dôsledku stát podaktorých Slovákov život.
Rozšírme tento model vztahov s USA na budúce konflikty v Európe a vo svete, ktorých sa Amerika zúcastní. Mimochodom, stojí za povšimnutie, že Amerika sa nielenže snaží zúcastnit rad-radom všetkých konfliktov, ale vedome ich plánuje a vytvára. Skôr než sa bezhlavo vrhat na Irak alebo Afganistan, navyše
za vlastné peniaze, je vždy lepšie vyckat, ci sa nevrhne niekto iný. Slovensko nevyhnutne bude musiet stát v tesnom zástupe novácikov cerstvých clenov NATO, ale nemusí prejavovat nadmernú iniciatívu, malo by sa správat statocnejšie a dôstojnejšie. Viac sa pozerat okolo seba.
Napríklad, takí Turci – zdalo by sa, že ide o najspolahlivejších spojencov Ameriky v regióne v priebehu niekolkých desatrocí. Tesne pred zaciatkom Karibskej krízy Americania na znak osobitnej dôvery umiestnili v Turecku rakety s jadrovými hlavicami. Ale so zaciatkom poslednej vojny v Iraku Turci náhle odmietli prijímat na svojom území americké vojská. A nic hrozné sa neudialo. Turecko tak ako predtým ostáva v NATO, Yankeeovia zaškrípali zubami, ale našli si iné riešenie.
Alebo susedia a tradicní priatelia Slovákov – Madari. Svojich vojakov nikam neposielajú a dokonca svoje územie na prelet amerických lietadiel poskytli iba so zatatými zubami. Napriek tomu, že vytvorili v svojej krajine americkú vojenskú bázu. A už ked sa zacalo hovorit o pozemnej operácii v Juhoslávii, ktorá sa mala zacat na madarskom území a nevyhnutne mala uviest do pohybu státisíce utecencov z Vojvodiny, Madari odmietli úcast v tomto dobrodružstve – a znova sa nic strašné nestalo.
Vo vztahoch s Amerikou sa Slovensko musí snažit, bez toho aby bolo vyradené z euroatlantického šíku a vytváralo problémy, co najviac vzdialit od súcasného postavenia skauta-aktivistu, ktoré Slovensku bolo vnútené Dzurindovou vládou. Dzurinda sa možno usiluje akurát o to, aby mu na sklonku rokov, podobne ako Havlovi, bola udelená pekná ligotavá americká medaila.
O ta¬ kýchto aktivistov Amerika nebude mat zatial núdzu, zato Slovensko a Slovákov môže vyjst Dzurindova medaila príliš draho.
Ked vrcholila posledná vojna v Iraku, strávil som dva dni v Polsku a vela som v aute pocúval polský rozhlas. Božemôj, co len toto rádio hustilo do úbohých Poliakov. Vraj, Polsko caká sladká odmena za úcast vo vojne; že Americania pozvú tisícky polských odborníkov, aby „osvojovali“ iracké ropné polia,
a dajú im za to velké platy; že Polsko predbehlo všetkých, kto váhal bojovat proti Husajnovi. Prešlo niekolko mesiacov a bolo by zaujímavé vypocut si, co na túto tému hovorí polské rádio teraz.
Slovákom sa neoplatí brat si príklad z Poliakov. Vytvárat vztahy s USA by sa radšej mali ucit od Madarov, ktorí sa s Americanmi priatelia pevne, seriózne, ale bojovat spolocne s Amerikou sa neponáhlajú. To je rozumnejšia pozícia.
Osobitnou otázkou je rozmiestnenie amerických vojsk na Slovenskom území. Slovensko zatial nepatrí medzi krajiny, pre ktoré sa pripravuje takáto vysoká pocta. No bohužial, ak sa dnes Spojené štáty rozhodnú, že spolu s Rumunskom, Bulharskom, Polskom a Madarskom táto pocta pripadne aj Slovensku, Slovensko nebude môct s takýmto rozhodnutím nijako polemizovat. Toto však platí dnes, co bude zajtra, to nevieme. V prípade nového rozmachu politiky USA sa Americanom vojská môžu zíst kdesi celkom na inom mieste, od Európy dost vzdialenom.
Strategicky by pre Slovensko bolo mimoriadne dôležité, aby dosiahlo co najzdržanlivejší postoj USA vo vztahu k možnej madarskej expanzii. O to isté sa bude usilovat aj Rumunsko. Prirodzene, dosiahnut nieco také sa dá iba velmi tažko. Slovensko nemá ekvivalent, ktorý by Spojeným štátom mohlo ponúknut výmenou za skrotenie madarských ambícií. Už odovzdalo Spojeným štátom všetko, co USA potrebovali, dobrovolne a bez akéhokolvek odporu. Vrátme sa však opät k tomu, že všetko toto platí pre dnešný den. A ked sa Madari pustia obnovovat svoje Velké Madarsko, ak sa vôbec do toho pustia, rozloženie síl môže vyzerat inakšie. Netreba zvelicovat ani silu madarskej loby v USA: ak si od tejto loby odmyslíme G. Sorosa, potom zostane menej ako polovica.
Vo vztahoch s USA, nech by sa rozvíjali akýmkolvek smerom, sa Slovensko musí vyhnút nálepke proruskej orientácie, ktorú
na Slovensko môžu lepit niektorí jej „dobroprajní“ susedia. Ide
o to, že napriek zretelnej proamerickej orientácii súcasnej ruskej politickej elity, Spojené štáty majú minimálne sklony, aby dôverovali tejto ruskej elite a jej orientácii. Tak je to aj správne, v Rusku dochádza k zmenám rýchlo – niekedy sa behom jedného dna z clena politbyra ÚV KSSZ Jelcina stáva zaslúžený demokrat, ktorého miluje celý západný svet. Nech by sa slovensko-ruské vztahy uberali akýmkolvek smerom, nesmú v USA vyvolávat podozrenie o tajnej spolupráci s Moskvou, podobné tomu, na ktorom stroskotala Meciarova politická kariéra. Zato pronemeckej orientácie sa netreba bát, hoci sa Americanom pozdáva ešte menej.
Dôležité je po celý cas si pamätat, že noví otcovia, ucitelia
a dobrodinci Slovenska, a nielen jeho, sa v danom okamihu nachádzajú za oceánom – ich teda prichodí milovat, im sa treba klanat na znak vdaky, že všetkých ucia. Nie je to nic hrozné, mnohé velké a silné štáty nášho sveta robia dnes to isté – a nehanbia sa za to. Svetlo teraz svieti nie z Východu, ale spoza Atlantického oceánu. A nech len svieti. Akurát, sklánajúc hlavu pred majestátom nových pánov nášho sveta, treba mat na pamäti ruské príslovie: „Prinút hlupáka, aby sa modlil k Bohu, a rozbije si celo“. Pravoslávni veriaci sa totiž pocas modlitieb uklánajú až po zem
a celom sa dotýkajú zeme. Tí sú však múdri, ale hlupák bije celom o zem pri každej poklone. Netreba byt hlupákom.
Stratégia vztahov Slovenska a Ceska

Pre Slovensko je životne dôležité, aby si zachovalo vysokú úroven vztahov s Ceskom, ktorá má korene v spolocnom spolužití v rámci jedného štátu. Rozdelenie Cesko-Slovenska znamenalo nevyhnutnú geopolitickú chybu obidvoch bratských národov. Nevyhnutnú preto, lebo o tomto rozdelení rozhodli mocní tohto sveta. Cesko-Slovensko by mohlo sebaistejšie a pevnejšie celit požiadavkám sudetských Nemcov, ako aj možnej autonómii juhu Slovenska. Úlohou Slovenska, tak ako, mimochodom, aj Ceska, je minimalizovat straty, ktoré s touto geopolitickou chybou súvisia. V nedávnej minulosti sa už nacrtla línia vzájomnej podpory Ceska a Slovenska v súvislosti so sudetskou otázkou na jednej strane a Benešovými dekrétmi na strane druhej.
Netreba však zabúdat, že za súcasného stavu Cesko nie je schopné poskytnút Slovensku pomoc v prípade vzniku etnického konfliktu na juhu Slovenska, rovnako ako nie je v silách Slovenska, aby Cesku pomohlo v sudetskej otázke. Nakolko obe otázky tak ci onak spochybnujú celistvost ceského a slovenského štátu, Cesko
a Slovensko ich bude musiet riešit každý osve. Tu vznikajú velmi nebezpecné ilúzie: podporíme Cechov, a oni zase nás. Pokým je v Európe všade ticho a pokoj, táto podpora môže mat podobu vzájomných chlácholivých rozhovorov. Ak by však vznikol reálny konflikt a prišlo na lámanie chleba, nepomôžu ani rozhovory, ani kriky. Váha Ceska a Slovenska v súcasnej Európe je príliš malá.
Jestvuje podstatný rozdiel v možnostiach manévrovania, ktoré bude mat Cesko a Slovensko v prípade vzniku etnického konfliktu na územiach týchto dvoch bratských krajín. Ak sa Nemecko zrazu rozhodne nejakým spôsobom riešit sudetskú otázku, potom to bude rozhodnutie najsilnejšieho európskeho štátu a Cechom zrejme nezostane nic iné, ako sa tomuto rozhodnutiu podriadit. Ubránit Cesko pred Nemeckom v takomto prípade dokážu iba Spojené štáty, ktoré sa sotva budú zatažovat ceskými problémami. Alebo svorný protestný hlas zo strany EÚ, ktorá by bez Nemecka nemohla a nemôže existovat. Preto ani svorný hlas
od EÚ netreba ocakávat.
V prípade, že sa vyostrí situácia na juhu Slovenska, pôjde o jav celkom inej povahy. Nepôjde o premyslený a pripravený návrat Nemcov s požiadavkami reštitúcie alebo kompenzácie. Bude to pokus Madarov navrátit cast svojich pozícií, pokus, ktorý na rozdiel od nemeckého postupu nie je podložený silou. Madari budú skúšat, kolko im susedia povolia – nielen Slováci, ale v prvom rade Rumuni. A zahriaknut Madarov bude môct napríklad Nemecko, lahko a nenútene, pravda, iba v prípade, že to bude chciet. Bude môct aj EÚ, a v prípade formovania euroázijského geopolitického zväzku medzi Európou a Ruskom bude môct aj Rusko.
Hoci sa na prvý pohlad zdá, že potenciálne problémy Slovákov v súvislosti s madarskou menšinou sú väcšie než problémy Cechov s vyhnanými Nemcami, môže sa ukázat, že to tak vôbec nie je. Madari a Slováci po stárocia žili spolocne na jednom území. Tak ako žili sudetskí Nemci a Cesi. Slovenských Madarov však nikto nevyhánal, v Madarsku nie sú masové vplyvné strany typu strán sudetských Nemcov, ktoré žiadajú nastolenie spravodlivosti tak, ako ju chápu oni.
Všeobecne, vztahy Slovenska a Ceska sa vyrovnávajú a stávajú sa rovnoprávnejšími. Najmä po tom, ako Slováci konecne porazili Cechov v hokeji. Slovensko celkom rýchlo a úspešne prekonáva akýsi syndróm mladšieho brata po rozdelení otcovského dedicstva. Cesko však, rovnako ako predtým, zostáva pre Slovensko etalónom a toto sa dá a treba menit. Pri priaznivých podmienkach sa Slovensko môže rozvíjat rýchlejším tempom a staršieho brata nielen dobehnút, ale aj predbehnút. Novým etalónom sa pre Slovensko a Slovákov môže stat Rakúsko.
Slovensko by malo co najviac obchodovat s Ceskom, treba sa ucit Cesku predávat všetko, co je schopné od Slovenska kúpit. Tradície cesko-slovenského obchodu sa utvorili v priebehu desatrocí spolocného života, nahromadili sa vztahy a osobné kontakty. Toto je velký kapitál, ktorý Cesi ako lepší obchodníci než Slováci využívajú ovela efektívnejšie v svoj prospech. Napriek tomu, Cesi môžu na Slovensku nakupovat celkom široký sortiment tovarov, v neposlednom rade aj služieb – do slovenských Tatier sa zacínajú vracat ceskí turisti.
Objektívne výhody Slovenska oproti Cesku v oblasti cestovného ruchu môžu priniest rýchle výsledky – Cechom netreba vysvetlovat, kde ležia Tatry, treba im jednoducho ponúknut dobré ceny a primerané týmto cenám služby. Pritom pre Cechov je coraz tažšie predat Slovákom co i len dvojdnový zájazd do Prahy, nehovoriac už o Karlových Varoch, lebo ceské ceny sú pre Slovákov stále menej dostupné. Okrem toho, Slováci navštevovali Prahu velakrát ešte v období federácie a tá pôvodná, domácka Praha sa mnohým pácila viac ako súcasná.
Vo vztahoch s Ceskom je pre Slovákov strategicky dôležité vyhnút sa odlivu vlastných kvalifikovaných kádrov. Takýto odliv je vyprovokovaný vyššou životnou úrovnou v Cesku a absenciou jazykovej bariéry. Situácia v súcasnosti vyzerá pre Slovensko nepriaznivo. Ceských lekárov a zdravotné sestry vábia Nemci, slovenských lekárov lákajú Cesi. Slovákom tak zostáva pozývat lekárov z Ruska alebo Ukrajiny, co je ovela komplikovanejšie ako dosiahnut to, aby slovenskí lekári zostali na Slovensku.
Nakoniec, v Cesku žije velká slovenská diaspóra, ktorá aj ked sa už do znacnej miery asimilovala, zatial ešte stále nestratila svoju slovenskú identitu. Toto je téma, nad ktorou by sa už dávno zamysleli ozajstní slovenskí štátnici, ak by sa nejakí vyskytovali. Je to objektívne velká výhoda, na vztahoch s rodákmi v Cesku sa môže zakladat cokolvek, ak sa im dá pocítit, že ich osud nie je Slovensku lahostajný.
Stratégia vztahov Slovenska a Rakúska

Rakúsko s koncom studenej vojny a vstupom do EÚ prežíva obdobie nového hladania, co spôsobuje, že táto krajina je otvorenejšia a prístupnejšia ku spolupráci. Budúcnost v podobe perspektívy byt pohltené velkým Nemeckom ani zdaleka nevyhovuje všetkým Rakúšanom – za polstorocie blahobytu v podobe nárazníkového neutrálneho štátu medzi Východom a Západom si Rakúsko stihlo zvyknút na nezávislost a samostatnost.
Pre Slovensko je Rakúsko velmi zaujímavé ako krajina, ktorá sa na Slovensko velmi ponáša, nielen pokial ide o hory a minerálne pramene, ale aj v zmysle patriarchálnej dedinskej mentality a navyše preto, že ide o prevažne katolícku krajinu. Okrem toho, táto krajina sa nachádza na jedenej z hlavných európskych križovatiek a jeho obyvatelstvo, nadôvažok, predstavuje zmes slovansko-madarsko-nemeckej krvi – kombinácia, ktorá Slovákom tiež nie je cudzia. Pri pozornom skúmaní toho, co sa deje v Rakúsku, Slováci majú unikátnu možnost uvidiet svoju budúcnost o dvadsat – tridsat rokov. Nie vo význame bohatstva, ale v zmysle základných tendencií v ekonomike a sociálnej sfére.
Avšak to najdôležitejšie je, že Rakúsko sa najviac hodí na úlohu hlavného ucitela. Nie preto, žeby Rakúšania horeli túžbou, aby daco Slovákov naucili. Ale preto, že Slováci sa môžu od Rakúšanov mnohým veciam rýchlo a efektívne naucit nezávisle od toho, ci sa to Rakúšanom páci, alebo nie.
Comu sa môžu naucit? Umeniu vytvorit dokonca aj v okolí plytkého jazera Neusiedler See na hranici s Madarskom takú turistickú infraštruktúru, aká ani zdaleka nie je ani v slávnych Vysokých Tatrách alebo Pieštanoch. Teda môžu sa od Rakúšanov naucit službám a turistickému biznisu.
V oblasti zahranicnej politiky je Rakúsko v dôsledku objektívnych prícin jedným z prvých potenciálnych a najspolahlivejších clenov nemeckého geopolitického klubu v Európe. Ak casom do tohto klubu vstúpi aj Slovensko, vztahy s Rakúskom by mohli nadobudnút ešte väcší význam. Lebo Rakúšanom sú Slováci bližší a pochopitelnejší ako Nemcom.
Slovensko a Rakúsko majú spolocné strategické záujmy, ktoré súvisia hlavne s problémami nelegálnej emigrácie pristahovalcov z krajín Afriky a Ázie do Európy. V tejto sfére s otvorením rakúsko-slovenských hraníc, ak, pravda, k takémuto otvoreniu dôjde, Slovensko a Rakúsko budú jednoducho odsúdení na velmi úzku spoluprácu.
Stratégia vztahov Slovenska a Madarska

Táto stratégia je prostá: urobit všetko pre to, aby Velké Madarsko zostalo iba pekným snom madarských politických romantikov. Na to, aby sa toto všetko robilo, sa Slovensko musí sústredit na vztahy so svojimi rodnými slovenskými Madarmi
a ich politickými predstavitelmi – SMK a dosiahnut pre Slovensko a Slovákov výhodný spôsob koexistencie, ktorý by vyhovoval slovenským Madarom ovela viac než romantické avantúry s autonómiou, tým viac s pripojením k Madarsku.
Potrebné je co najskôr si uvedomit, že mozog potenciálneho madarského separatizmu sa nachádza v Budapešti, ale už jeho telo s koncatinami je tu, na Slovensku, pod nosom, desat kilometrov od Bratislavy. Bez aktívnej úcasti tela, teda bez pol milióna slovenských Madarov, sa nijaké príkazy z mozgu nebudú plnit.
Ako sa dohodnút so slovenskými Madarmi? Odložme túto otázku do budúcna – možno, sa niekomu na Slovensku zídu cisto pragmatické a analytické úvahy na túto tému. Moje sympatie nie sú na strane Velkého Madarska – nielen preto, že som Slovan
a uvedomelý obcan Slovenska, ktorému Velké Madarsko nic dobré neslubuje. Takýto projekt považujem predovšetkým za nepodložený. Na to, aby sa znova stalo velkým, Madarsku v súcasnosti chýba ekonomická sila, silná armáda a vojenská aristokracia. Teda všetko to, o co sa Velké Uhorsko po stárocia opieralo.
A nová madarská sila sa nemá odkial objavit.
Isteže, je to polutovaniahodné, Madarov sa dá pochopit, ale historické udalosti sa nikdy neopakujú v tej istej podobe. Každý národ platí za svoje chyby a poblúdenia a Madari nebudú výnimkou. Možno, Rakúsko-Uhorsko nemalo tak velmi tlacit na slovanský svet na prahu prvej svetovej vojny; možno, sa neoplatilo oslavovat ruskú revolúciu a odstúpenie Ruska z prvej svetovej vojny; možno, sa Madari nemali tak tešit, ked sa objavil Hilter,
a tak vrelo s ním spolupracovat.
Okrem toho, nikto nepovedal, že k etnickému konfliktu na juhu Slovenska bezpodmienecne dôjde. Ak tento konflikt zacne dozrievat, bude sa dat vopred predvídat a budú sa dat prijat adekvátne opatrenia – Slovensko zatial má na to všetky možnosti, napriek slabej vláde, ktorú najmenej zo všetkého trápi budúcnost krajiny a národa. Cas však beží dalej a vlády sa budú menit.
A nakoniec, Slováci sa môžu od Madarov naucit umeniu praktickej politiky. Madarskí štátnici dnes pôsobia o kategóriu vyššie, profesionálnejšie a presvedcivejšie ako slovenskí. Pokým to bude takto, Slováci len tažko presvedcia svet o svojej pravde.
Stratégia vztahov Slovenska a Polska

Polsko vedie svoju geopolitickú líniu, ktorá je v danom okamihu ešte neadekvátnejšie vychýlená na stranu USA a NATO, než sa to podarilo Dzurindovej vláde. Ak vezmeme do úvahy, že Polsko bolo, je a bude vždy medzi dvoma európskymi tažiskami – Nemeckom a Ruskom –, vychýlenie na stranu USA sa môže prenho ukázat ako neopodstatnené, nebezpecné, ba možno aj osudové. Co narobíš, taká je tradícia krajiny, o ktorej sa vraví, že je ustavicnou obetou neštastnej geopolitiky.
Slovensko sa musí držat co najdalej od polských zahranicnopolitických iniciatív, najmä ak tieto iniciatívy sú nasmerované na Východ. Už len z toho prostého dôvodu, že od podobných polských pocinov považujú za rozumné držat sa co najdalej aj ovela silnejšie a vplyvnejšie európske krajiny. Ak ani toto nepresvedcí, stací si v pamäti osviežit históriu dvoch svetových vojen v Európe a preskúmat osud Polska pocas týchto vojen a po nich. Takýto exkurz do dejín presvedcí už definitívne.
Slovensko ekonomicky nijako nezávisí od Polska, zvláštnej krajiny, ktorej cast obyvatelstva je existencne odkázaná na predaj svojich nekvalitných výrobkov Bielorusom a Ukrajincom – v súcasnosti jedným z najchudobnejších európskych národov. Nikto, okrem nich, vrátane samotných Poliakov, nie je schopný tieto výrobky kupovat.
Ak situácia na Ukrajine zacne, nedajbože, smerovat k rozkolu krajiny a k autonómii alebo oddeleniu Západnej Ukrajiny, Polsko sa zrejme zamieša do tejto už naozaj velkej geopolitickej hry. V takom prípade pre Slovensko a slovenských politikov nastane hodina statocnosti a je v záujmoch Slovákov, aby Polsku nedovolilo zatiahnut Slovensko do tejto nebezpecnej hry. O tom, že sa Polsko bude všemožne usilovat zatiahnut do svojej hry Slovensko, Madarsko a Rumunsko, niet žiadnych pochybností. Ak kríza tohto druhu vypukne vedla slovenských hraníc, treba pozorne sledovat správanie Madarov, ktorí, bez ohladu na prítomnost Madarov na Západnej Ukrajine, sa sotva poponáhlajú, aby sa zúcastnili v hre takéhoto kalibru. V takom prípade je nutné Madarov nielen jednoducho sledovat, ale oplatí sa od nich ucit. V sfére medzinárodnej politiky sú totiž Madari najzrelší národ v Strednej Európe, ktorý, aj napriek nevyhnutným chybám, si dokáže obhájit vlastné záujmy.
Stratégia vztahov Slovenska a Ukrajiny
 
Pre Slovensko je životne dôležité, aby svoje vztahy s Ukrajinou ocistilo od nereálnych nádejí a pozrelo sa na ne triezvo a pragmaticky. Je to velmi tažké, lebo Slovensko aj Ukrajina sú mladé štáty, s ešte nezrelou, neskúsenou politickou elitou, ktorá sa iba co zacala formovat, a množstvom ilúzií príznacných pre mladost. Ukrajinská štátnost, hoci sa vyznacuje stárocnou históriou, je kvalitatívne odlišná než mladá história Slovenského štátu. Ukrajina sa vždy tahala k Rusku väcšmi, než sa od neho odvracala. V posledných storociach Ukrajinci a Rusi považovali Ukrajinu za neoddelitelnú súcast Ruska. Zrejme preto, že celá ruská civilizácia vyrastala z Kyjevskej Rusi a starobylý Kyjev je doteraz nazývaný matkou ruských miest.
To, že sa znova na svete objavil nezávislý Ukrajinský štát, je další z dôsledkov prehry ZSSR v studenej vojne a rozpadu sovietskeho impéria. Chronologicky posledný ukrajinský štát sa objavil pocas druhej svetovej vojny na územiach okupovaných Nemcami. Pocas Októbrovej revolúcie a Obcianskej vojny v Rusku bolo niekolko pokusov o vznik nezávislej Ukrajiny, ale všetky sa velmi rýchlo skoncili.
Som Ukrajinec krvou a Moskovcan výchovou a osudom. Takýchto ukrajinských Moskovcanov je iba v hlavnom meste Ruska nie menej ako dva milióny. S radostou by som uvítal, keby sa vo Východnej Európe objavil silný Ukrajinský štát, ale podla všetkého mi nebude dopriané, aby som túto radost okúsil. Súcasný Ukrajinský štát hned od pociatku svojho vzniku v roku 1991 zápasí s obrovskými problémami, ktoré boli zaprícinené pokusmi ukrajinskej politickej elity zmenit geopolitickú orientáciu Ukrajiny. Životná úroven na Ukrajine je doteraz podstatne nižšia ako tiež velmi nízka životná úroven v Rusku, pricom Ukrajina bola a stále zostáva potenciálne velmi bohatou európskou krajinou.
Pre Slovensko je dôležité sledovat geopolitické smerovanie Ukrajiny, ktorá sa pokúša nadviazat partnerstvo raz s Nemeckom, inokedy so Spojenými štátmi. Geopolitická volba Ukrajiny nepochybne ovplyvní osud Slovenska – deklarovaná snaha Ukrajiny vstúpit do EÚ je, z hladiska Slovenska, tou najlepšou volbou, no, bohužial, zatial ide len o vyhlásenie. Na druhej strane, na osud Ukrajiny a jej geopolitickú orientáciu bude mat rozhodujúci vplyv osud Ruska. Na všetky tieto volby Slovensko nijako nemôže vplývat, preto reálny prospech zo susedstva s týmto velkým
a potenciálne bohatým štátom Slováci, a nielen oni, môžu získat až vtedy, ked si Rusko a Ukrajina sformujú svoj dlhodobý zahranicnopolitický kurz. Kedy k tomu dôjde, nevie dnes nikto.
Podobne ako Rusko, podobne ako mnohé iné európske krajiny, aj Ukrajinu môže cakat katastrofický scenár – v horšom prípade rozkol krajiny na východnú a západnú cast. Ak ku katastrofe tohto druhu naozaj dôjde, Slovensko bude nútené Ukrajine poskytovat humanitárnu pomoc, ale v žiadnom prípade by sa nemalo zamiešat do krízy minimálne európskeho rozsahu, do ktorej rozkol Ukrajiny nevyhnutne vyústi.
Vo vzdialenejšej perspektíve, ked sa Ukrajina postaví na nohy a vyrastie jej ekonomický potenciál, spolupráca s touto krajinou sa môže stat jednou z dominánt slovenskej politiky, môže sa ukázat nemenej dôležitejšia ako spolupráca s Rakúskom alebo Nemeckom. Zatial však ide iba o hypotézu, pricom dost smelú.
Nech by sa v blízkej budúcnosti odohrávali akékolvek udalosti na východ od Ciernej nad Tisou, slovenská zahranicná politika sa musí snažit za každú cenu zachovat si dobré vztahy s Ukrajinou, ale nie na úkor vztahov s Ruskom. Prirodzene, platí to aj opacne, dobré vztahy s Ruskom sa nesmú budovat na úkor vztahov s Ukrajinou.
Stratégia vztahov Slovenska a Ruska

Dôležité je jasne si uvedomit, že Rusko dnes nemá vyhranenú zahranicnopolitickú doktrínu. Ruská politická a ekonomická elita tým najužším spôsobom spolupracuje so Spojenými štátmi, výsledkom coho z Ruska do USA už vela rokov prúdi mohutný tok penazí. Sú to ropno-plynové doláre. Na žalostných zvyškoch tohto hodovania, ktoré ruské surovinové monštrá nechávajú v Rusku v podobe daní, sa zatial drží ruský rozpocet. Ale export obrovského množstva ropy a plynu na Západ s následným dovozom zarobených penazí do USA je ulica s jednosmernou premávkou, ktorá vedie Rusko do slepej ulicky cisto koloniálnej závislosti od nových pánov a ucitelov nášho sveta.
Postavenie kolónie, surovinového prívesku Západu a hlavne USA je pre Rusko neobvyklé, stále väcšia cast ruskej politickej elity znáša toto postavenie s rastúcim podráždením. Bežným Rusom úloha krmicov bohatej Ameriky vyhovuje ešte menej. Preto v Rusku nevyhnutne dôjde k zmenám, ktorých následky budú mat globálny dosah. O jednej z takýchto zmien sa už nahlas hovorí – ide o reprivatizáciu surovinových odvetví.
V súcasnosti nielen Slovensko, ale ani jedna z ekonomických velmocí Európy, vrátane Nemecka, nemôže s Ruskom budovat vztahy s perspektívou na desatrocia. Nemci sa naucili v Rusku predávat Mercedesy tak seriózne, že vytlacili z ruského trhu Americanov. No s budovaním svojich automobiliek v Rusku sa zatial neponáhlajú – až príliš hmlistá je budúcnost takýchto velkých investícií v tejto záhadnej a nevypocítatelnej krajine. Budujú ich v Cesku, na Slovensku, dokonca v Španielsku, budujú aj v Argentíne, ale v Rusku – nie.
Slovensku spolu s ostatnými európskymi partnermi prichodí cakat, kedy sa v Rusku zrodí nový realistický obraz budúcej koexistencie s Európou. V rámci tejto novej ruskej doktríny, ktorá zatial nejestvuje, sa nájde aj pre Slovensko priestor na budovanie vztahov s Ruskom na dlhodobejších základoch.
Zatial sa možno obmedzit iba na niektoré domnienky. Rusko nikdy nepodporí madarskú expanziu na Južnom Slovensku.
Za každých okolností bude orientovat na najsilnejší európsky štát, to jest Nemecko. To znamená, že Rusko sa môže stat plnoprávnym, dokonca zakladajúcim clenom nemecko-francúzsko-taliansko-ruského geopolitického klubu. Ak takýto klub vznikne, Slovensko sa možno tiež stane jeho clenom. Rusko sa bude usilovat o znovuzjednotenie s Ukrajinou – o takéto znovuzjednotenia v dejinách Ruska nebola núdza.
Vo vztahoch s Ruskom má Slovensko v porovnaní s ostatnými susedmi isté výhody, ktoré spocívajú v slovenských tradíciách rusofilstva. Pre Rusov slovenské rusofilstvo môže byt serióznym argumentom už len preto, že národov s rusofilskými sklonmi nie je až tak vela. Vo velmi vzdialenej a hmlistej budúcnosti Slovensko má šance, aby dosiahlo mimoriadne, exkluzívne vztahy s Ruskom, ktoré mu môžu priniest významné výhody. Toto všetko sa však nestane skôr, než dnešný tzv. jednopolárny svet vystrieda nieco iné.
V súcasnosti je dôležité pripomenút, že z hladiska budúcej spolupráce s Ruskom je pre Slovensko významné, aby sa v krajine našla dost pocetná skupina mladých ludí, ktorí by ovládali ruštinu. Pre budúcnost Slovenska je dôležité, aby sa naucilo narábat s velkým objemom mimoriadne cenných informácií, ktoré sa doslova každú minútu generujú v Rusku a po rusky. Vdaka svojmu tradicnému rusofilstvu Slováci môžu byt prví spomedzi slovanských národov, ktorí pochopia axiómu jasnú aj dietatu – ruský jazyk je pre každého Slovana tou najkratšou a najprístupnejšou cestou k akýmkolvek informáciám. Napriek všeobecnej kríze, informacný, vydavatelský a mediálny biznis prežíva v Rusku nepretržitý boom. Do ruštiny sa prekladá takmer všetko hodnotné zo všetkých oblastí vedy. V ruštine vysielajú desiatky, ak nie stovky, družicových televíznych kanálov. Prirodzene, aj v anglictine sa dá dostat k množstvu informácií, ale naucit sa po anglicky a po rusky predstavuje pre Slováka, pokial ide o obtiažnost, dve celkom odlišné úlohy. V dôsledku mnohých prícin anglictina sa môže ukázat nedostupná pre mnohých ludí.
V Rusku sa o Slovensku vie toho, tak ako predtým, iba velmi málo. Ak uvážime, že budúcnost Slovenska je spätá s turistikou, potom je to zle. Lebo rocne už milióny Rusov trávia dovolenky v zahranicí, k nim pribúda stále viac Ukrajincov a Bielorusov – preco cast z nich nenaucit dovolenkovat na Slovensku? Táto úloha sa dá riešit, nie je velmi zložitá. Rusi vedia velmi lahko „dvihnút kotvy“, len v priebehu dvoch-troch rokov v Rusku náhle vznikla móda chodit do Prahy. O co horšia je Bratislava? Najmä ak zaniknú hranice a z Bratislavy do Viedne sa bude dat dostat
za hodinu. O Viedni však Rusi vedia, kým o Bratislave takmer ani netušia.
Strategickou úlohou Slovenska vo vztahoch s Ruskom je dosiahnut to, aby sa o Slovensku dozvedelo co najviac Rusov.
 Pre Slovensko má bezprostredný význam, aby investovalo isté prostriedky do propagácie svojej krajiny v Rusku – peniaze sa vrátia, ak, pravdaže, budú správne využité. Výhody z týchto poznatkov môžu byt pre Slovákov obrovské, a to nielen v oblasti turistiky. Rus sa totiž civilizacne od Európana líši tým, že ked sa nieco dozvie, nielenže to vie, ale tieto poznatky sa snaží využit. A ak sa k okamihu otvorenia hraníc medzi Rakúskom a Slovenskom státisíce Rusov, ktorí každorocne navštevujú Vieden, dozvedia
o Slovensku a Bratislave nieco vzrušujúce a prítažlivé, potom im nepadne zatažko, aby navštívili Bratislavu na den, na dva. Len poznamenám, že takouto zvedavostou a schopnostou tak lahko „dvihnút kotvy“ sa vyznacujú len Rusi a azda ešte Japonci.
Stratégia vztahov Slovenska a Európskej únie

Hlavným cielom tejto stratégie je podla možnosti vediet co najviac o tom, akým smerom sa vyvíja EÚ, a co najpresnejšie prognózovat jej budúcnost. Úspech EÚ ako geopolitického projektu – je vznik mocnej a stabilnej superfederácie európskych štátov pod vedením silných európskych velmocí – Nemecka, Francúzska a Talianska. Úcast štvrtej európskej velmoci, Velkej Británie, v EÚ nikdy nebola plnohodnotná, nakolko táto krajina z geopolitického hladiska stojí jednou nohou v Európe, a druhou za oceánom. Stát takto, s naširoko rozkrocenými nohami, asi nie je pohodlné, ale Anglicanom sa to zrejme páci.
Ak sa EÚ skutocne zmení na superfederáciu, existujú všetky dôvody predpokladat, že prirodzeným spojencom EÚ sa stane konsolidované Rusko, ktoré svoju americkú orientáciu zmení
na európsku. Ak sa k Rusku pripojí Ukrajina a mnohé dalšie bývalé republiky Sovietskeho zväzu, vtedy vo svete vznikne nový geopolitický zväz, nový reálny protipól moci, ktorý môže vyvážit tak Spojené Štáty, ako aj islamský svet a Cínu.
Takýto scenár je ten najružovejší a najpozitívnejší a pre Slovensko mimoriadne priaznivý. Ale verit sa mu zatial dá tažko. Superfederácia sa nemusí vydarit – dôvodov na to existuje ovela viac než argumentov v prospech EÚ. Pozrime sa preto na iný scenár, ten najciernejší. Co ak sa z EÚ vykluje nie superfederácia, ale ekonomická a financná superpyramída podobajúca sa na povestné nebankové subjekty, Slovákom tak dobre známe, ktoré slubovali 35 percent rocne? A v den X silní hráci EÚ alebo tí, co stoja za nimi v tieni, zhrabnú bank a ožobracia smoliarov? A pôjdu stavat novú pyramídu zase niekde inde…
Ak sa vývoj udalostí v EÚ zacne odohrávat podla takéhoto scenára, potom rozumnou bude strategická línia zameraná na to, aby sa Slovensko neocitlo medzi najposlednejšími úcastníkmi pyramídy, ktorí nedostanú vôbec nic. Zaželat si to je však ovela lahšie ako želanie zrealizovat. V schopnost slovenskej politickej elity postarat sa o osud krajiny a národa do takej miery, aby odvrátila katastrofu, ktorá ohrozuje ich národ, osobne neverím, ako v to neverí ani väcšina citatelov tejto knihy. Slovenskí politici sa, naopak, budú snažit o to, aby si co najviac napchali vrecká aj na katastrofe takéhoto druhu. A urcite si ich aj napchajú, pretože budú o nej vediet ako prví. Napchajú a so smiechom budú pozerat na najivných súkmenovcov. Pretože to zatial nie sú politici, ale obycajní kšeftári. Hocijaký politik, aj ten najkrutejší, najpodlejší a najzákernejší, nikdy nebude želat svojmu kmenu katastrofu, tak ako pastier nemôže chciet, aby jeho stádo roztrhali vlci. Lebo ak stratí svoj kmen, ozajstný politik stráca aj moc, a teda stráca všetko. Ozajstný politik je vždy líder, vodca, a co ako smiešne to v súcasnosti znie, patriot svojho národa.
Z tohto hladiska jedinými politikmi na Slovensku vždy boli a zostávajú katolícki knazi, ktorí si skutocne úprimne želajú, aby ich ovecky boli bohaté a žili dlho a štastne. Na rozdiel od proamerických politikov miklošovského typu, ktorých trápi len to, ako co najrýchlejšie a najvýhodnejšie vlastné stádo najprv ostrihat, potom z neho zodrat kožu a nakoniec odovzdat mäso na spracovanie. To jest zbavit sa nenávideného stáda raz a navždy a odíst za oceán s kopou penazí. Stroho povedané, v tomto spocíva najzásadnejší rozdiel medzi KDH a SDKÚ. Predstavitelia KDH, aj napriek ich do oci bijúcim nedostatkom, vidia svoju budúcnost na Slovensku a snažia sa byt politickými zástupcami katolíckej cirkvi. Zatial co poprední predstavitelia SDKÚ zo Slovenska zarucene odídu – pricom už onedlho. Až Slováci nakoniec pochopia zmysel toho, preco sa pri moci nachádzajú ludia, ktorí sa od útlej mladosti zaoberajú podozrivými financnými operáciami typu kupónovej privatizácie. Títo mladí kombinátori na Slovensku jednoducho zarábajú peniaze. Podobne ako celá vrstva ruských oligarchov, ktorí si na Západe už dávno kúpili nielen vily, ale celé ostrovy, obce a dokonca futbalové kluby.
Jediná možnost pre Slovensko, ako prežit rozpad EÚ v prípade, že sa naplní najciernejší scenár, ktorý celkom pokojne môže vyústit do ekonomickej depresie celoeurópskeho rozsahu, je mat podla možnosti co najbližšie ekonomické vztahy s najsilnejšími hrácmi EÚ. Prirodzene, predovšetkým s Nemeckom. Aby Nemecko malo závažné dôvody podporit v tažkej chvíli práve Slovensko, a nie Polsko alebo Madarsko. Konkrétne, ak by na Slovensku boli do tej doby vybudované továrne firiem Siemens, Mercedes a BMW, Slovensko by ekonomickú depresiu prežilo lahšie než jeho susedia. Prirodzene, za podmienky, že v dôsledku rozpadu EÚ sa nezrúti aj samotné Nemecko. Inak povedané, ak je EÚ naozaj balón, ktorý Európu dvíha do nových výšok a otvára jej nové horizonty, v takom prípade sa Slovensko nemá coho obávat. Ale ak je EÚ ako ozrutný balvan, ktorý sa pomaly zosúva a hrozí, že krajinu privalí, Slovensko sa musí vynasnažit vyskocit spod tohto balvanu medzi prvými.
Slovensko malo velkolepú šancu, aby si do znacnej miery poistilo svoju budúcnost v Európe. Táto šanca sa volala VSŽ a nevyužila ju ani Meciarova, ani Dzurindova vláda. Ak by Slovensko ponúklo VSŽ nemeckým výrobcom ocele za tých istých mizerných podmienok, za akých VSŽ bolo odovzdané U.S. Steelu, politické výsledky tohto, povedzme otvorene, hanebného „obchodu“ by boli celkom iné. Pretože, ak by boli majitelmi VSŽ Nemci, železiarne by neboli udusené, ale fungovali by a poskytovali Slovensku a Slovákom množstvo výhod oproti ich susedom. Ale Slovensko hanebne zopakovalo to, co urobili aj Madari, ktorí ešte skôr poslušne udusili svoje silné hutníctvo, aby Americanom neprekážalo v ich velkom zápase s Nemcami o svetový trh ocele. Mimochodom, práve za to Americania Madarov tak usilovne chválili, tvrdiac, že reformy v Madarsku predbiehajú reformy vo všetkých ostatných krajinách. Hla, aké jednoduché reformy: odovzdáme všetko do rúk akoby slovenským politikom, ktorí, pravda, slúžia záujmom cudzieho štátu, oni to všetko prikryjú ciernou šatkou, chvílu pockáme, a ked šatku strhnú – už tam nic nebude.
Slovensko sa musí ucit získavat od Európy tú skromnú ekonomickú pomoc a investície, ktoré sa tolké roky Slovákom slubovali a ktoré sa môžu ukázat mýtom. Z tohto dôvodu Slovensko potrebuje vlastných euroúradníkov, vlastných politikov európskej úrovne, ktorých zatial niet. Kým sa neobjavia slovenskí politici európskej úrovne – poznamenajme, že americký background SDKÚ, ktorá sa momentálne nachádza pri moci, je tajomstvom iba pre Slovákov, nie pre vlády európskych velmocí –, v rade na európske investície sa Slováci v prípade zachovania súcasných tendencií ocitnú medzi poslednými.
Celkom absurdne pôsobí, napríklad, tá skutocnost, že Pál Csáky, celný predstavitel etnickej strany slovenských Madarov SMK, sa nachádza na poste podpredsedu vlády a je zodpovedný práve za to, kolko penazí dostane Slovensko od EÚ. Tomu sa hovorí spravit capa záhradníkom. Samotné menovanie Csákyho na tento post svedcí o tom, že slovenskej súcasnej vláde sú záujmy Slovenska ako štátu a Slovákov ako národa celkom lahostajné.
Stratégia vztahov Slovenska a NATO

Stratégia spocíva v nutnosti pochopit, co NATO v súcasnosti predstavuje. Nielenže je to tažké, ale takmer nemožné. NATO sa vycerpalo ako vojenský zväz európskych velmocí a USA proti ZSSR. Po skoncení studenej vojny Americania so skromnostou im vlastnou zacali chápat NATO ako cisto americkú organizáciu, v ktorej je Európe vymedzené postavenie podpornej skupiny, ktorá poslušne plní vôlu USA. Európske velmoci v novom chápaní USA je cosi ako skupina roztlieskavaciek, ktoré mávajú chlpatými mávatkami na štadióne, kde hrajú americký futbal ozajstní športovci so železnými náhubkami – aby sa nepohrýzli navzájom a nepohrýzli obecenstvo.
Posledná iracká vojna ukázala celému svetu, vrátane Americanov, že Európa zatial ešte nepocúva USA na rozkaz, že s úlohou podpornej skupiny americkej expanzie smerom k islamskému svetu Európa nesúhlasí. Pretože chápe, že úcast Európy vo vojne proti islamu, ktorú prakticky zacali USA, bude mat pre Európu katastrofálne následky. Pravda, pre samotnú Ameriku následky nemusia byt o nic lepšie, no je to jej hra – preco by Európa mala jest to, co si Amerika uvarila pre seba?
Co je NATO, v súcasnosti teda nevie nikto, dokonca to nevedia ani sami Americania. Ani im nie je jasné, ci v NATO definitívne odumrelo všetko, co nie je armádou USA, alebo nejaké jeho súcasti ešte javia známky života. USA má v súvislosti s NATO, nesporne, svoje plány, ale ani o nich zatial nikto nic nevie. Je možné, že najviac informácii na túto tému má na Slovensku proamerická strana SDKÚ, ale aj ona svoje poznatky pred slovenskou verejnostou dôkladne skrýva. Jasné je zatial jedno – Spojené štáty sa snažia, pricom dost úspešne, preniest tažisko svojej politiky v Európe na bývalé postkomunistické krajiny. Táto snaha však vzbudzuje velké pochybnosti, ba dokonca výsmech zo strany európskych velmocí, ktoré už zacali vytvárat ako protiváhu Yankeeom isté ozbrojené sily EÚ. Tento výsmech je celkom podložený: ak sa odrazu ukáže, že hlavným európskym clenom NATO je Polsko – obklopené z vojenského hladiska takými mocnými krajinami, ako Litva, Lotyšsko, Estónsko na jednej strane a Slovensko, Madarsko, Cesko a Rumunsko na strane druhej –, NATO ako európsky vojenský zväz prestane existovat. Pretože sumárny vojenský potenciál všetkých týchto nových východoeurópskych „tigrov“, dokonca aj prípade, ak by nejakým zázrakom dokázali tento potenciál spojit a konat spolocne, predstavuje iba zlomok možností vojenskej mašinérie Francúzska alebo Ruska.
Preto cakat, pozorne sledovat situáciu a nevyskakovat – taká je rozumná stratégia Slovenska vo vztahu k NATO. Polsko sa vrhá do boja – pánboh mu pomáhaj, slovanským bratom Poliakom netreba krížit cestu: chcú byt prví ako vždy – nech sa teda snažia. Výsledky tejto polskej bojovnosti budú zrejme také, aké boli vždy, ked sa Polsko vrhalo do boja – má teda zmysel, aby sa Slováci ponáhlali za Poliakmi v ústrety tak zlým výsledkom?
To najhlavnejšie vo vztahu Slovenska a NATO je nepripustit, aby na území Slovenska boli rozmiestnené zbrane hromadného nicenia. Tak ako tu neboli za totalitných zlovestných cias sovietskej okupácie, tak tu nesmú byt ani v období slobody a demokracie. Ak sa Spojené štáty rozhodnú umiestnit niekde v okolí Trencína alebo Banskej Bystrice svoje vojská alebo vytvorit tam základnu, Slovensko nebude dnes môct odporovat. Ale ak v tých istých lokalitách budú chciet umiestnit rakety s jadrovými hlavicami, Slováci môžu a musia zdvihnút svoj protestný hlas. Samozrejme, ak chcú dalej žit a nezmenit sa na nemú ovcu, ktorej podrežú krk kedykolvek, ked sa to pastierovi hodí.  
Ako by sa mala vyvíjat slovenská politika,
aby slovenský národ mal budúcnost

Slovenská privatizácia, ktorá sa velmi presne nazýva „prichmatizácia“, sa koncí, ale ešte nie úplne. Zostalo ešte vela toho, co slovenskí politici chcú „prichmatizovat“, a urcite sa im to podarí. Slovenská energetika, z ktorej je zatial privatizovaná iba polovica distribúcie; výroba elektriny, ktorá sa doteraz nachádza v rukách štátu; polovicné balíky SPP a niektorých iných spolocností, zdravotníctvo ako celok, verejnoprávne médiá a ešte vela iných dalších vecí. Pri súcasnom tempe to vystací na dalšie dva roky hodovania súcasnej politickej špicky – a o dva roky nech príde hoc aj potopa.
Je treba mat na pamäti, že všetky udalosti v slovenskej politike, dnes a zajtra, nie sú nicím iným ako zápasom o posledné kúsky privatizácie. Bohužial, a nezaškodí to zopakovat ešte velakrát, slovenskí politici nebojujú o to, aby ovládli, napríklad, slovenskú energetiku a vybudovali mocný prekvitajúci podnik. Nie, dávajú si skromnejšie a jednoduchšie úlohy – byt tý, ktorí budú predávat pod cenu alebo jednoducho odovzdávat do cudzích rúk slovenskú energetiku, a za túto judášsku službu si položit do vrecka zopár stoviek miliónov korún v podobe provízie, ktorú by bolo správnejšie nazvat úplatkom.
Stávky v tejto hre sú pre každého konkrétneho politika obzvlášt vysoké – práve teraz a tu sa môže alebo nemusí naplnit hlavný zmysel ich politickej kariéry. Preto je treba ocakávat urputný zápas o to, kto naposledy zatocí privatizacným kolesom štastia.
Rozloženie síl v auguste 2003 vyzerá približne nasledovne. Prirodzene, najbližšie ku kolesu stoja Mikloš a Dzurinda s obrovskou suitou lobistov a podporou pánov nášho sveta a architektov nového poriadku. SDKÚ je kandidátom císlo jeden na dokoncenie privatizácie – pravda, bez hromadnej podpory volicov a s dost jasnou perspektívou toho, že volic SDKÚ bude sklamaný z tejto akoby novej politiky, ktorú akoby priniesli bojovníci s meciarizmom.
Druhým najsilnejším kandidátom je KDH, ktoré, nevedno preco, zobralo do svojich krotkých krestanských rúk všetky represívne orgány štátu. Stratégia KDH je zrejme založená na tom, že krestanskí politici budú kontrolovat proces hltania posledných kúskov privatizácie pomocou štátneho aparátu a dožadovat sa svojho dielu.
Dalším kandidátom je SMK, ktorá vie dosiahnut svoje potichu, nebadane a bez škandálov – slovenskí politici by sa mali toto všetko priucit od svojich madarských kolegov. SMK má Csákyho, ktorý sedí na prameni európskych penazí – možno, to je kúsok slúbený SMK za menej aktívnu úcast tejto strany v posledných privatizáciách.
A nakoniec, je tu ešte ANO, ktoré, súdiac podla správania lídra tejto strany Pavla Ruska, zatial dostalo z koláca iba dieru, kým ostatní clenovia koalície už dostali každý za plech chutných kolácov a s pôžitkom sa zahryzli do ich chrumkavej kôrky. Zo zdravotníctva a kultúry, ktoré si ANO odvážne vzalo na starost, sa momentálne nedá vela vytlct. Preto už teraz ukrátené ANO pri pohlade na perspektívu byt ešte viac ukrátené pocas delby posledných kúskov sa logicky a rozumne pripravuje vyhodit koalíciu do vzduchu zvnútra – mediálny potenciál v rukách ANO im to umožnuje. Nie je vylúcené, že zachranovat koalíciu sa najskôr vrhne Meciar, za co mu bude prislúbený štvorrocný oddych v Grassalkovichovom paláci.
Ruskova strana sa preto coraz aktívnejšie spolcuje so Smerom, ktorý predstavuje lobistický projekt v tej najrýdzejšej a najnezakalenejšej podobe. Strana Smer je zoskupenie tých, ktorí sa tiež chcú stat privatizérmi, a bola vytvorená s celkom konkrétnym cielom – zúcastnit sa privatizácie SPP. Ak by tento ciel bol dosiahnutý, Smer by dnes už možno neexistoval. Tak, ako už nie je SDL. Pre Smer jestvuje jediná možnost naplnit zmysel svojej existencie, teda zmocnit sa posledných kusov privatizácie – a tou sú predcasné volby. Spojením s Ruskom Fico získa to, co mu tak velmi chýba – mediálne možnosti.
Úplne na konci tohto radu, v ktorom sa caká na posledné rozdávanie nafukovacích slonov, momentálne stojí HZDS so svojím lídrom, ktorý v zásade teraz rieši celkom iné problémy – nie „prichmatnút“ nieco nové, ale zariadit všetko tak, aby mu nevzali to, co už má. Preto Meciar tvrdohlavo, ale, zdá sa, beznádejne, bojuje o priazen Dzurindu a KDH, zabúdajúc na to, ako dlhé roky utlácal tieto progresívne proeurópske strany svojim totalitným meciarizmom. Meciar je pripravený zacat milovat dokonca aj Madarov – nedávna podpora Csákyho zo strany HZDS pocas hlasovania o jeho odvolaní je Meciarovou osobnou potupou v ociach všetkých jeho volicov.
Co je dôležité pochopit v celom tomto chaose, ktorý môže, ale nemusí vyústit do predcasných volieb, ak koalicní partneri budú mat dostatok rozumu a nájdu konsenzus, aby odlomili ambicióznemu Ruskovi jeho diel? Alebo zamenili Ruska za Meciara – vyjde to lacnejšie, a zároven aj HZDS po tom, ako vstúpi do koalície s Dzurindom, sa rozsype ako domcek z kariet.
Je dôležité uvedomit si podstatu, nech by sa zdala akokolvek pesimistická. Posledné kúsky bývalého celonárodného majetku súcasní politici, tak ci onak, odovzdajú pod hodnotu do rúk cudzích vlastníkov za provízie ponášajúce sa na úplatky. Tak, ako už odovzdali predchádzajúce kúsky. Zápas na slovenskej politickej scéne neprebieha o to, ci sa treba vzdávat tohto posledného rodinného striebra, ale o to, kto konkrétne ho bude odovzdávat
a získavat pritom sprepitné rovnajúce sa stovkám miliónov alebo dokonca miliardám korún. V tom spocíva podstata slovenskej politiky v priebehu najbližších dvoch-troch rokov, iná podstata nie je a nemôže byt. Preto možno citatelom neprezradím nic nové, ak poviem – to všetko sú cudzie hry, ktoré s volicom nemajú nic spolocné.
Ked sa rozdajú posledné kúsky privatizácie, väcšina súcasných slovenských politických strán okamžite ukoncí svoju existenciu – stratia motiváciu zaoberat sa politikou.
Posledná fáza privatizácie – je to jediné, co zatial drží slovenských politikov pokope. Ked štátna pokladnica bude vyprázdnená až na dno, nastane kolaps politického systému v tej podobe, v akej sa sformoval po prevrate v roku 1989. Tak sa napokon skoncí éra „nežných prasiat“, neverit ktorým autor týchto riadkov neúspešne vyzýval už pred niekolkými rokmi.
Kolaps slovenskej politiky bude sprevádzaný sociálnymi otrasmi, ktoré nevyhnutne prebudia k životu politikov novej formácie – „záchrancov“, „obrancov“ ožobraceného obyvatelstva. Netvrdím, že títo noví politici budú cistejší a šlachetnejší než privatizéri – jednoducho obrana obyvatelstva kolonizovanej krajiny pred príliš surovým ošklbávaním zo strany cudzincov bude jediný reálnym obsahom slovenskej politiky.
Je potrebná nová formácia slovenských politikov

Zaujímavé výsledky prinášajú masívne sociologické prieskumy, ktoré prebiehajú teraz, pred parlamentnými a prezidentskými volbami v Rusku. Politickým stranám verí iba 6 percent obyvatelov! Ak by sa takéto prieskumy robili na Slovensku, výsledky by boli podobné. Stranám a politikom ludia celkovo prestávajú verit, a v postkomunistických krajinách zvlášt. Neuplynie vela casu a mená slovenských politikov, zodpovedných za kolonizáciu krajiny a zbedacenie národa budú pokryté hanbou raz a navždy. Úcet za ich vládnutie je už na ceste, ale ešte neprišiel, volici ho ešte neotvorili a nevedia, že splácat tento úcet budú musiet dlhé roky a desatrocia oni a ich deti. Zatial co nežné prasatá sa budú zabávat so svojimi potomkami niekde na Havajských ostrovoch.
Slovenskými politikmi novej formácie sa stanú tí, ktorí sa nebudú bát vstúpit do verejného života v období nepokojov, rozvratu a kolapsu, ktoré po sebe zanechajú nežné prasatá prevratovej generácie. Jestvuje istá nádej, že nová postprevratová formácia politikov bude lepšia než tá predchádzajúca, pretože podmienky blahobytu pre slovenského politika sa stanú neporovnatelne tažšie než za cias privatizácie. Dá sa povedat, že ak politici obdobia privatizácie lovili ryby sietami v malom rybníku preplnenom po okraj rybami, kde nic nechytit mohol iba najväcší lenivec a tupec, politici novej formácie budú musiet chytat ryby v podmienkach podobných prírodným – velká rieka, málo rýb a udica v rukách.
A hoci je nesporné tvrdenie, že v akomkolvek, dokonca aj v tom najchudobnejšom štáte je urcite nieco, co sa dá ukradnút, po skoncení privatizácie bohatstva vhodného na rozkrádanie zostane málo, a tých, ktorí by si radi nieco ukradli, naopak, pribudne. To jest vznikne kvalitatívne iná úroven konkurencie.
To najhlavnejšie o slovenskej politike – Slovensko potrebuje krestanskú sociálnu stranu podla možnosti co najskôr

Ako som už hovoril vyššie, v dušiach väcšiny Slovákov žije fenomén, ktorý robí zo Slovákov výnimocný národ: živelná krestanská ideológia, pekný Slovenský Boh, ktorého národ nosí v sebe – prívetivý, radostný a zároven krotký. Ešte raz zdôraznime, že je to jediná reálna ideológia, ktorá prežíva v slovenskom národe dlhé storocia a o ktorú sa opiera zriedkavá vo svete, a obzvlášt v Európe, moc slovenskej katolíckej cirkvi. Cirkev v Európe už však dávno prestala byt bezprostredným subjektom politiky a moci. Už sú minulostou tie casy, ked európske biskupstvá mali štatút velkých feudálov, disponovali vlastnými mocnými armádami a vystupovali ako nezávislé štáty. To, že tieto casy sa nikdy nevrátia, zrejme doteraz na Slovensku nechápu mnohí z tých, ktorí sami seba nazývajú krestanskými politikmi. Tu je velmi dôležité poukázat práve na túto skutocnost – nenazývajú ich takto iní, ale sami seba tak nazývajú.
Slovensko životne nevyhnutne potrebuje stranu krestansko-demokratického ludového typu, ktorá konecne politicky zastreší, sformuje a posilní živelnú krestanskú ideológiu a stane sa dlhodobou a stabilnou politickou štruktúrou.
Slovenskí politici prevratovej generácie v tej ci onej miere cítia potrebu takejto strany – slová „krestanský“ a „ludový“ sú v názvoch KDH, SDKÚ aj HZDS, boli niekedy aj v názve madarskej strany. Nehovoriac už o menej významných stranách. Preco sa potom doteraz nikomu z nich nepodarilo vytvorit nieco podobné, ako je nemecká krestanská demokracia? Po prvé preto, lebo nikto z nich si v skutocnosti takýto ciel nestanovoval – na prvom mieste bola a zostáva privatizácia. Po druhé, všetky tieto chabé pokusy napodobnit európsku krestanskú demokraciu boli uskutocnované pomocou nevhodných prostriedkov – v týchto stranách nebol a zrejme sa ani neobjaví líder, ktorého by samotní Slováci nazvali krestanským politikom.
Slovensko potrebuje krestanských politikov. Takto by som sformuloval hlavný ciel, ktorý stojí pred Slovákmi ako národom v oblasti vnútornej politiky. Slovensko potrebuje aspon jedného krestanského politika – taký je minimálny program. Kto sú to krestanskí politici a ako vyzerajú? – opýtajú sa citatelia a budú mat pravdu. Politika je cinnost v zásade špinavá, politika je boj o moc, a realizácia moci je na prvý pohlad cinnost, ktorá s krestanstvom nemôže mat nic spolocné. Ale nie je to celkom tak. Ak Boh stvoril ludí s ich potrebou moci, hierarchie spolocnosti a túžbou vidiet vždy pred sebou vodcov, potom nesporne existujú vodcovia, ktorí viac alebo menej zodpovedajú krestanským predstavám.
Pre mna osobne najvýraznejším príkladom krestanského politika bol a zostáva Helmut Kohl – tento clovek nielen dokázal priviest vlastný národ k zjednoteniu, o ktorom nikto pred Kohlom ani len nesníval. Stelesnil v sebe tú podobu krestanskej ideológie, ktorá sa sformovala v Nemecku, krajine, ktorá prežila mimoriadne tažké vojny a traumy, bola absolútne doránaná zo všetkých strán a doránala pritom prakticky celú Európu. Tak vzniklo dnešné zvláštne nemecké krestanstvo – po antikristovi Hitlerovi, po totálnom drancovaní krajiny vítazmi, po okupácii a celosvetovej hanbe, ked slovo „Nemec“ sa na dlhé desatrocia stotožnilo
so slovom „fašista“. Helmut Kohl dokázal vo svojom obraze stelesnit nemeckú krestanskú odpoved na celú túto tažkú a strašnú minulost a nemeckú cestu k lepšej budúcnosti.
Odkial vziat slovenského krestanského politika podobného Helmutovi Kohlovi, politika, ktorý bude silný, populárny, vytvorí silnú stranu krestansko-demokratického typu a jeho volici o nom povedia, sami od seba: je to krestan, a hoci robí špinavú tažkú prácu, robí to pre nás. A preto mu veríme.
Niet odkial ho vziat. Tento politik sa bud objaví, alebo neobjaví – tu sa treba spolahnút na slovenský fatalizmus. Slovensko je jeden z mála európskych štátov, kde takýto politik môže vyjst bezprostredne z lona katolíckej cirkvi. Teoreticky sa ním môže stat katolícky knaz, oblúbený a populárny medzi veriacimi, ktorý zoberie na seba kríž politickej kariéry kvôli svojim oveckám a tým ukoncí svoju duchovnú kariéru.
Ešte raz zdôraznime – bez silného charizmatického lídra, ktorého volici sami od seba prijmú ako krestana, vytvorit silnú stranu krestansko-demokratického typu nie je možné. Je možné vytvorit stranu proamerickú, stranu televíznu, stranu orientovanú smerom na privatizáciu SPP, ale to všetko budú jednorázové, cielové a velmi krátkodobé projekty. Tie Slovákom ako národu prinesú iba nový rozvrat a utrpenie.
Co by mala dat slovenská krestanská sociálna strana národu? To najhlavnejšie a najabsolútnejšie – pocit, že Slováci opät majú Otca, ktorého úlohu dlhé roky plnila katolícka cirkev. Prvoradou úlohou Otca po skoncení privatizácie bude predovšetkým to, aby bránil obcanov pred cudzincami, ktorí z nich budú zdierat srst spolu s kožou. Reálnu ochranu slovenským obcanom môže poskytnút iba silná strana uznaná Európou, ktorá by mala autoritu u hlavných hrácov európskej politiky.
Slovenská krestanská sociálna strana – nie je názov, ale iba model toho, ako sa môže takáto strana volat – deklaruje svoju národnú orientáciu a potvrdí ju skutkami. Bude zastúpená politikmi, ktorí budú v sebe niest, podobne ako väcšina Slovákov, krestanskú ideológiu, a bude sociálna podstatou svojej politiky. Ciže bude sa zaoberat cinnostou presne opacnou, ako je tá, ktorú vykonávajú dnešné slovenské politické strany. Namiesto toho, aby lobovala v prospech záujmov cudzincov za provízie do vlastného vrecka, bude obmedzovat ich cinnost na slovenskom území a takýmto spôsobom sociálne bránit slovenských obcanov.
Ale ved takáto strana, to je cistá utópia, povie si citatel.
Do istej miery to utópia je, najmä teraz, ked ešte je co privatizovat. No predstavme si svoju vlastnú neodvratne sa blížiacu budúcnost v štastnej a blahobytnej rodine európskych národov. Výroba benzínu sa ako prvá ocitla v cudzích rukách – a ceny za benzín sa na Slovensku už v súcasnosti rovnajú cenám v Rakúsku, kým platy zostávajú niekolkonásobne nižšie. Ceny za plyn a elektrinu
na Slovensku sa neudržatelne blížia k európskym a po rozpade slovenského polnohospodárstva budú európske aj ceny za potraviny. Bezplatné zdravotníctvo dožíva na Slovensku svoje posledné mesiace – Slovákom nikto nehovorí pravdu, ale za zdravotníctvo budú musiet platit, pricom coraz viac, z biednych celoživotných úspor odložených na zlé casy. Platit sa bude musiet aj
za vzdelanie.
Ak si predstavíme málo pravdepodobnú vec, že slovenské platy v priebehu najbližších dvoch-troch rokov dvojnásobne narastú a budú sa blížit, z hladiska Európy, k smiešnej sume 500 euro mesacne, týchto 500 euro budú zo všetkých strán trhat z rúk slovenského obcana zahranicní dravci, jeden zúrivejší ako druhý. Isteže, slovenské strany typu SDKÚ sa budú zo všetkých síl snažit slúžit záujmom týchto dravcov, ale ich služby už nikto nebude potrebovat. Francúzi a Nemci už nepotrebujú slovenského politika na to, aby Slovákom systematicky zvyšovali ceny na ruský plyn. Áno, presne tak – Francúzi a Nemci predávajú Slovákom ruský plyn, ktorého tranzit prechádza cez slovenské územie. A budú zvyšovat Slovákom ceny za ruský plyn podla toho, ako Slovákom vystacia peniaze. Teda nadoraz. Preco Slováci nedokázali kúpit tento plyn rovno od Rusov, ale radšej platia sprostredkovatelom, ktorých nepotrebovali a nepotrebujú? Pretože nemajú zatial politikov, ktorí by sa venovali záujmom Slovákov ako národa.
Ropní dravci, madarskí svojou fasádou, americkí obsahom, nepotrebujú slovenských politikov na to, aby zvyšovali nadoraz ceny na benzín. Tí, co sa postupne zmocnujú slovenskej výroby elektrickej energie, potrebujú slovenských politikov iba teraz, aby si túto výrobu kúpili. Potom budú zo Slovákov už len jednoducho pumpovat peniaze.
Kto dokáže aspon do istej miery obmedzovat a regulovat cinnost cudzincov na slovenskom území? Prirodzene, nie Fico, ktorému cudzinci v krajnom prípade odlomia kúštik zo svojho koláca; prirodzene, nie strana televízie Markíza; prirodzene, nie prakticky mrtve meciarovské hnutie. A, prirodzene, nie slovenskí komunisti, ktorých ešte dlhé roky sa nebude dat za uši odtiahnut z parlamentného bufetu.
Núka sa odpoved – nikto to nedokáže. To sa však tiež nestane, lebo samotní cudzinci sa budú dožadovat, aby tu, na území, ktoré kolonizujú, bol vládca spomedzi domorodcov, ktorý sa zarucí
za to, že nedôjde k žiadnym sociálnym otrasom. S takýmto vládcom sa cudzinci budú chciet dohodnút. Podla európskych pravidiel hry sa ním môže stat bud silná socialistická strana, alebo silná strana ludového typu. Socialistická strana sa na Slovensku môže formovat ešte dlhé desatrocia. Zatial co strana ludového typu musí vzniknút v najbližšej budúcnosti.
Ponúkam návod na jej vytvorenie. Slovenská katolícka cirkev by sa mohla pustit do velmi užitocnej sebareflexie a pozorne sa pozriet, kto z jej clenov, vrátane duchovenstva, je schopný sa stat charizmatickým politikom? Mimochodom, pre slovenskú cirkev je vznik silnej krestanskej strany absolútne rovnakou prioritou ako pre slovenský národ. Ak sa Slováci rozpustia ako národ v priebehu niekolkých desatrocí, zanikne aj slovenská katolícka cirkev.
Ak sa objavia slovenskí krestanskí politici, potom musia dostat zo strany slovenskej katolíckej cirkvi absolútnu a efektívnu podporu. Zatial táto podpora má svoju hodnotu – ale nebude to tak vždy. S podporou cirkvi musí vzniknút strana a následne na Slovensku musí byt vytvorená nová moderná svetská politická ideológia krestansko-sociálneho zamerania. Zdôrazníme, že ideológia politická, a nie cirkevná. Bez kostolníctva,
bez pokusov vytvorit na Slovensku po domácky vypestovanú inkvizíciu, bez demokratickej rétoriky, ktorá sa coraz viac kompromituje. Nová strana musí vediet statocne a cestne odpovedat na prosté a životne dôležité otázky: Toto ešte máme, a toto už nie. Toto s nami môžu urobit mocní tohto sveta, a toto už nemôžu. Tuto ešte môžeme manévrovat a vyjednávat, a tu už nie. Slovenskí krestanskí politici ešte majú šancu, aby vystúpili v úlohe pravdivých prorokov, ktorí by ukázali cestu do budúcnosti – to je na Slovensku tá najpriamejšia a najprirodzenejšiu cesta k politickej moci.
Po vytvorení modernej krestanskej a sociálnej ideológie nová strana musí vytvorit štandardné nástroje politickej tvorby. Teda vlastné ekonomické a mediálne štruktúry – ako to spravit, to je už otázka vychádzajúca za rámec tejto knihy. V každom prípade nie tak, ako sa to robilo doteraz. Zatial úlohu ekonomických štruktúr politických strán, ktoré majú v svojom názve hrdé slovo „krestanstvo“, plnia ludia, ktorí sú stelesnením certa, so všeobecne známou povestou špinavých zlodejov, skorumpovaných podvodníkov, ktorých pred spravodlivým trestom zachranuje iba to, že spravodlivost majú v rukách práve tí, koho títo ludia živia. Mnohí z nich dokonca aj cisto svojím výzorom nesú na sebe pecat diabla a vyzerajú ako ozajstní netvori – a Slováci to nemôžu necítit. Takéto „ekonomické štruktúry“ na pozadí politických strán sú realitou súcasnej slovenskej politiky, ktorá zaprícinuje, že Slovensko sa coraz viac podobá na banánovú republiku, kde je všetko
a priori predajné a ten chamtivec, ktorý si nakradol najviac, je nedotknutelný, pretože na posty strojcov spravodlivosti dosadil tých, ktorí kradli spolu s ním.
Slovensko potrebuje nový volebný systém zmiešaného typu

Kým bude na Slovensku fungovat súcasný systém parlamentných volieb, necrtá sa nijaká nádej, že v radoch slovenských politikov sa objavia kvalifikovanejší a dôstojnejší ludia.
Aby sa dnes niekto stal poslancom, musí bezpodmienecne vstúpit do parlamentnej strany a vydobyt si volitelné miesto
na kandidátke tejto strany. Ako to vyzerá v súcasnosti so slovenskými politickými stranami, vie každý – castokrát sú to iba krátkodobé a neseriózne organizácie tých, co privatizovali, privatizujú alebo chcú privatizovat. To znamená, že ak niekto nechce privatizovat a zaoberá sa napríklad tým, ako budú žit slovenskí dôchodcovia a deti o pät rokov, teda vecou verejnou, potom ani v jednej slovenskej strane sa pre takéhoto cudáka nenájde miesto.
Tzv. demokratický volebný mechanizmus volieb slovenských poslancov je skrz-naskrz zlý. Slovenský poslanec nenesie v súcasnosti prakticky žiadnu osobnú zodpovednost pred svojimi volicmi, nemusí s nimi vôbec príst do styku za celé roky svojej politickej kariéry. Poslanec slovenského parlamentu je na 99 percent stranícky karierista a byrokrat. Poslancami sa zvycajne stávajú stranícki byrokrati dvoch druhov – zvycajne sú to bud bohatí funkcionári strán, ktorí si kupujú miesto na kandidátke, alebo tí najposlušnejší ritolízaci, ktorí si v priebehu dlhých rokov doslova vylízali miesto pod slnkom, ktorí sa plazia po bruchu pred touto bohatou straníckou špickou.
Samozrejme, cisto teoreticky možno vytvorit celkom novú stranu, stojí to však velké peniaze. Štandardná investícia do takejto novej strany, ktorá by vznikla od nuly a mala by reálne šance dostat sa do parlamentu, na Slovensku predstavuje prinajmenšom sto miliónov korún. To sú najskromnejšie odhady investícií
do nových politických strán, ktoré dosiahli relatívny úspech – reálne však do vytvorenia SOP, Smeru alebo ANO boli vložené ovela väcšie peniaze. Iba taký Pavarotti v Košiciach, na želanie Schustera, stál desiatky miliónov.
Ale výsledky, ktoré tieto nové strany dosiahli, ak sa pozornejšie zahladíme na ich poslancov, úplne zodpovedajú zlému štandardu, ktorý sa v slovenskej politike vytvoril. Poslancami týchto nových strán sa opät stali bud bohatí investori projektov, alebo ich poslušné marionetky.
Ale i ked pripustíme, že na novú stranu stací len sto miliónov – kto z normálnych, slušných ludí na Slovensku má dnes takéto peniaze? Vychádza nám tak, že podstata demokracie spocíva v tom, že k moci sa dostáva ten, kto má viac penazí, že demokracia neexistuje – existuje iba moc penažných mešcov.
Slovensko potrebuje zmiešaný volebný systém fungujúci v mnohých európskych krajinách, pri ktorom polovica poslaneckých mandátov pripadne na tzv. jednomandátové volebné obvody, v ktorých svoju kandidatúru môže oznámit ktorýkolvek jednotlivec. Dokonca aj ten, kto nemá sto miliónov, ale napríklad sa teší vysokej úrovni dôvery volicov. Isté skúsenosti s fungovaním uvedeného systému už existujú aj v postkomunistických krajinách
a celkom jednoznacne hovoria – najviditelnejší, najvýraznejší
a najtvorivejší poslanci sú takmer vždy práve títo „jednomandátnici“, ktorí prešli nie na základe straníckych zoznamov. Tí, za ktorých volic hlasoval osobne a konkrétne.
Paradox našich cias spocíva v tom, že ak by všetci poslanci slovenského parlamentu boli volení podla jednomandátových obvodov, potom je dost možné, že do súcasného slovenského parlamentu by sa ako poslanci dostali iba niekolkí najznámejší a me¬ diálne exponovaní politici s vysokým osobným ratingom – Meciar, Fico, Dzurinda a, samozrejme, Bugár. Aj to len v prípade, ak by si medzi sebou rozdelili obvody a navzájom nezápasili o jeden a ten istý mandát. Kto další by sa tam, okrem tejto štvorice, dostal, veru, neviem. Možno nikto. Pretože straníckym byrokratom, ktorí dnes sedia v slovenskom parlamente, nacisto chýba schopnost komunikovat s volicom a presviedcat ho o svojej pravde – súcasný volebný systém takúto schopnost od nich ani nevyžaduje.
Kedy sa podarí presadit v slovenskom parlamente zákon
o zmenách vo volebnom systéme, to nevie nikto. Možnože, nikdy. Naco by súcasní poslanci parlamentu zacali odrazu hlasovat za to, aby minimálne polovica z nich sa nikdy viac v parlamente neocit¬ la? Vzniká tu zacarovaný kruh. Cisto stranícky volebný princíp je výhodný pre tých, co stoja pri moci, a oni sa sotva budú ponáhlat, aby svoje výhody spochybnovali.
Jednako, bez zmeny volebného systému je nezmyselné ocakávat akékolvek zmeny v slovenskej politike.
Slovensko potrebuje inštitút
nezávislého parlamentného vyšetrovania

Priam nekonecné je množstvo korupcných káuz na Slovensku a v iných postkomunistických krajinách. Tieto kauzy len co vypuknú, hned aj utíchnu, bez akýchkolvek následkov pre politikov a úradníkov podozrivých z korupcie. Preco sa všetky tieto škandály, obcas absolútne jasné a neprehliadnutelné, nekoncia potrestaním vinníkov? Pretože vrana vrane oci nevykole. Korupc¬ níci financujú politické strany, ktoré ked prídu k moci, vezmú
do svojich rúk, napríklad, represívne rezorty zodpovedné práve
za boj s korupciou. A ked vypukne škandál – co sa deje skoro každý týžden –, vyšetrovaním korupcie sa zaoberá polícia alebo prokuratúra podriadená ministrovi tej istej strany, ktorá korupcnú cinnost a škandál zaprícinila. Medzi obvineným a obvinujúcim potom, pravdepodobne, dochádza asi k takýmto dialógom.
– Peter, tuto, v novinách sa cosi o tebe písalo, co keby som to trochu vyšetril? – povie další v poradí minister vnútra alebo spravodlivosti dalšiemu financmajstrovi ministrovej strany.
– Samozrejme, Laco, len vyšetruj, kolko sa dá!
Situácia pre Slovensko typická, ak nepovedat rutinná. Preto sa nikto necuduje, ked „justícia“ takéhoto druhu nikdy nenachádza vinníkov a každá kauza mizne do stratena.
Aby Slovensko doživotne nesklzlo na úroven banánovej republiky, treba vytvorit parlamentný inštitút nezávislého vyšetrovania s úcastou zástupcov rôznych strán. Utajit pravdu bude vtedy ovela tažšie a úroven korupcie sa nevyhnutne zníži. Podobné inštitúty v tej ci onej podobe úspešne fungujú v mnohých krajinách. Takáto parlamentná komisia, napríklad, teraz vo Velkej Británii vyšetruje škandál okolo samovraždy experta na biologické zbrane Davida Kellyho a cinnost tejto komisie môže stát hlavu súcasného najpopulárnejšieho britského politika Tonyho Blaira.
Vznik takéhoto nezávislého parlamentného inštitútu zmení klímu v slovenskej polícii a súdnictve. Pretože vyšetrovatelia aj sudcovia budú vediet, že ak poslúchnu príkazy stranícky dosadeného ministra Laca, ako konkrétne treba vyšetrovat pocínanie financmajstra Petra, potom môže príst parlamentná komisia, celú vec znova otvorit a potrestat poslušných úradníkov. Preto bude ovela tažšie a nebezpecnejšie vyvíjat tlak na policajtov a sudcov. Policajti a sudcovia budú vyžadovat od svojich nadriadených písomné príkazy, aby si v prípade škandálu mohli kryt chrbát.
Na vzniku inštitútu nezávislého parlamentného vyšetrovania sa slovenskí poslanci môžu dohodnút skôr než na zmene volebného systému. Bude ich do toho tlacit finálna fáza privatizácie, po ktorej zostane už len spálená zem.
Slovensko potrebuje médiá európskeho rázu

Hoci to vyznie urážlivo, ale súcasné slovenské médiá zodpovedné za vytvorenie obrazu reality, ktorý sa den co den, minútu po minúte servíruje volicom, viac pripomínajú rumunské alebo chorvátske média než médiá rakúske, ceské, už ani nehovoriac
o nemeckých. Slovensko je mediálne zaostalá krajina, v ktorej doteraz neexistuje jediný televízny program, v ktorom by sa politici a volici stretli a navzájom si v priamom prenose pohovorili. Tzv. diskusné programy slovenských televíznych kanálov predstavujú biedne amatérske produkty. Tzv. moderátori týchto programov sa všetkého boja a ani sa neodvážia položit politikom otázku, ktorá verejnost zaujíma. Z jednej televíznej relácie do druhej, z jedného kanála na druhý kocujú tí istí ludia, spravidla lídri tých istých politických strán, ktorí ako papagáje opakujú jedno
a to isté, stále rovnako nudne, a ako im povinnost káže, navzájom sa napádajú.
V posledných rokoch som nielenže prestal písat, ale dokonca sa aj zamýšlat nad takým slovným spojením, ako nezávislé médiá. Je to len propagandistická bublina – nezávislé médiá nikde neexistujú. Jestvujú však médiá, ktoré sú totálne a tupo závislé
od tých, kto má v hrsti moc a peniaze – to je, bohužial, prípad Slovenska – a existujú moderné európske médiá, ktoré závisia súcasne od mnohých faktorov, preto sú dynamickejšie, otvorenejšie
a objektívnejšie.
Rozdiel vysvetlím na príklade zo života. Pred niekolkými rokmi v jednej nemenovanej krajine Strednej Európy syn šéfa v tom case najbohatšieho podniku a súcasne vysoko postaveného funkcionára strany, ktorá bola pri moci, zrazil autom chodca. Štátna televízia o tejto tragédii neodvysielala žiadnu správu – hovorí sa, že vtedajší šéf štátnej televízie zinkasoval od starostlivého otca vinníka havárie velké peniaze, za ktoré si potom vybudoval pompézny dom. V nom aj býva, natruc susedom a spolupracovníkom. Tento clovek si vybudoval svoj blahobyt na tragédii iného – pánboh mu pomáhaj, aby dokázal uniest také necakané bohatstvo.
Rozdiel medzi závislou televíziou rumunsko-moldavského typu a televíziou anglickou a francúzskou spocíva práve v tom, že ani v Anglicku, ani vo Francúzsku sa nenájdu takí šéfovia televíznych kanálov, ktorí by dokázali zahladit škandál takýmto tupým spôsobom a ešte za to aj vziat úplatok. V moderných európskych médiách to jednoducho nie je možné, tam sa rieši celkom iná otázka: ktorý kanál ako prvý ukáže, co sa stalo, a získa interview s rodinou obete, kto prvý príde s kamerou pred policajné oddelenie.
Slováci potrebujú také médiá ako v Anglicku alebo vo Francúzsku, médiá, ktoré si vysoko cenia svoju znacku, v ktorých robia ludia, ktorí si cenia svoje meno.
Tendencie v rozvoji slovenských médií, hlavne elektronických, dávajú isté nádeje. Na Slovensku sa konecne objavilo Rádio Expres – súkromné rádio európskeho formátu. Slovenský rozhlas, napriek všetkému, zostáva osobitným slovenským sociálnym inštitútom, ktorý požíva velkú dôveru spoluobcanov. Najpodstatnejšie je však to, že sa napokon zacalo obdobie reálnej konkurencie televíznych kanálov. Silným impulzom pre rozvoj tejto konkurencie budú peoplemetre, ktoré ked sa na Slovensku objavia, poskytnú reálny a neskreslený obraz sledovanosti elektronických médií, po com dôjde k prerozdeleniu reklamných prostriedkov v prospech tých televíznych kanálov, ktorým sa predtým v sociologických prieskumoch zámerne znižovali výsledky.
Uvedené neznamená, že slovenské médiá sa zmenia zo dna
na den, no éra monopolného dominovania televízie Markíza na slovenskom televíznom trhu sa koncí. Spolu s touto érou sa koncia aj možnosti „nafukovania“ rozprávkových politických kariér doslova za pár mesiacov. Ked skromného rebela KDH Dzurindu zrazu zacínajú denne Slovákom vmasírovávat pomocou televíznej obrazovky a stáva sa z neho premiér, dokonca dvojnásobný. Alebo z nedávneho komunistického funkcionára Schustera sa zrazu robí superprimátor mesta Košice – ktoré sa, mimochodom, budú z jeho primátorovania spamätávat ešte dlhé roky –, a potom prezident, nesúci pred sebou obcianske porozumenie ako topiacu sa zmrzlinu za horúceho letného dna.
V súvislosti so slovenskou politikou je europeizácia slovenských médií zrejme jediná dobrá správa pre slovenského volica. V modernej Európe neexistujú televízne strany, vytvorené akoby jedným mávnutím carovného prútika. V modernej Európe, ak sa zrazu objaví kniha obsahujúca zarážajúco otvorené, no najmä velmi pekné a výrazné fotografie chorého hrubého creva hlavy štátu, ktorými jeho dcéra ozdobí svoje zaujímavé dielko, kde pojednáva o tom, ako sa hlava štátu liecila –, potom sa tieto fotografie hned objavia na televíznych obrazovkách a stanú sa stredobodom pozornosti celého národa, a nielen hrstky bláznov, ktorí sa rozhodli kúpit si takúto knihu. A tak to má byt. Národ musí poznat pravdu o hlave svojho štátu – on si ho zvolil, on ho aj živí.
Co potrebuje Slovensko v oblasti ekonomiky –
zrátat, co Slovákom zostáva v rukách

V prvom rade si Slováci musia uvedomit a strávit tú najhoršiu správu, ktorá zatial ešte akosi nedochádza národu, ktorý sa ocitol v tábore porazených v tretej svetovej vojne pod názvom studená. Táto zlá správa znie: všetky viac alebo menej významné podniky a odvetvia slovenskej ekonomiky prešli do cudzích rúk a Slovákom už nepatria. Neexistuje slovenské hutníctvo, slovenská energetika, neexistuje slovenský vojenský priemysel, slovenské strojárstvo, neexistujú slovenské banky. Onedlho nebude ani slovenské sociálne poistenie, ani slovenské zdravotníctvo. Zato je U.S. Steel, Volkswagen, Renault, Tesco a slovenská politická špicka neprestáva tvrdit, že všetko ide vynikajúco.
Slováci si budú musiet uvedomit a precítit rozdiel medzi sovietskou totalitnou okupáciou a slobodným demokratickým blahobytom v rodine družných európskych národov. Vtedy, v nedávnej, ale už dost temnej totalitnej minulosti, v Sovietskom zväze nakupovali obrovský sortiment ceskoslovenských výrobkov, vrátane nevelmi kvalitných odevov a obuvi, výmenou za ropu a plyn za smiešne socialistické ceny. V socialistickom Ceskoslovensku
v posledných rokoch pred Nežnou revolúciou boli obchody plné potravín dostupných každému a prakticky každá mladá rodina mala seriózne šance, že dostane byt za prijatelných podmienok.
A ked sa v súcasnosti hlása, aké nové možnosti otvorila demokratická éra, nezaškodilo by spocítat si, kolko rokov musí mladá slovenská rodina pracovat na to, aby si kúpila aspon byt. Ak berieme do úvahy priemerný plat desattisíc korún, fakt, že aj žena pracuje, a cenu trojizbového bytu v Bratislave, pohybujúcu sa na úrovni poldruha milióna, vychádza nám, že na kúpu bytu sa použije plat rodiny takmer za sedem rokov. Aj to za predpokladu, že rodina bude žit iba zo vzduchu a odkladat peniaze na byt. A to ešte treba nábytok, auto… Pricom byt v Bratislave bude o niekolko rokov stát ešte dvakrát tolko. A pretože sa Slováci zatial nenaucili žit zo vzduchu, možno konštatovat: mladá slovenská rodina za daného stavu vecí si nikdy nezarobí na byt v Bratislave, dokonca ani v Banskej Bystrici. Maximálne tak v Rožnave, kde nie je práca, zato vela Rómov, a preto aj nízke ceny.
Ako dnes žijú a prežívajú slovenské mladé rodiny, vedia citatelia rovnako dobre ako ja. Na úkor úspor starších generácií.
Na úkor domov a chát vybudovaných v období temnej totality,
na úkor chalúp starých rodicov. Na úkor toho, že mladé rodiny sa tiesnia pod jednou strechou s rodicmi. Na úkor rodicovských celoživotných úspor. Avšak po úspešnom završení dôchodkovej „reformy“ a „reforiem“ v zdravotníctve aj tieto posledné rezervy budú vycerpané v krátkom case.
Slováci sa stávajú bedármi vo vlastnej krajine, rovnako ako chudobnejú Rusi alebo Poliaci. Pravda, Rusi sa môžu relatívne lahko vymanit z biedy vdaka svojmu nerastnému bohatstvu
a vojensko-kozmickým technológiám. Slováci z biedy vybrdnu už tažšie, hoci ich životná úroven je zatial vyššia než v Rusku. Cudzí zobrali Slovákom všetko cenné, zobrali nadlho, ak nie navždy. Pravda, Slovensko zatial ešte neokupovali cudzie vojská – ale možno aj táto radost je už celkom blízko. A ak sovietske velenie držalo svojich vojakov za plotom, ako vo väzení, co v dobrých Slovákoch dokonca vyvolávalo rozhorcenie, potom amerických vojakov za plotom nikto držat nebude.
Slovákom prichodí ucit sa žit v rodnej krajine, v ktorej im bude patrit stále menšia cast vlastníctva. Ci sa to vôbec dá naucit bez straty vlastnej identity ci pocitu ludskej dôstojnosti, ukáže až cas.
Slováci si budú musiet co najskôr ujasnit, co im to vlastne zostalo po privatizacných orgiách, ktoré trvali takmer dvanást rokov. Co-to predsa len zostalo. Pôda, nerastné a prírodné bohatstvo, velká cast nehnutelností. S tým, co zostalo, po com ešte nestihli siahnut ruky starostlivých dobrodincov-investorov, sa Slováci môžu pokúsit hospodárit. Šance naucit sa hospodárit
so zvyškami majetku Slováci doposial majú. Ale iba v takom prípade, ak sa na Slovensku objavia lídri, ktorí budú viac rozmýšlat o budúcnosti národa, ako o vlastnom vrecku.
Stratégia Slovenska vo vztahu k vlastnej pôde

Je životne dôležité, aby boli prijaté také zákony, ktoré by chránili slovenskú pôdu, lesy, prírodné bohatstvá a zdroje, aby sa toto všetko neodovzdalo do cudzích rúk. Tých, ktorí by radi toto všetko získali za rovnakých podmienok, za akých boli odovzdané do cudzích rúk všetky velké slovenské podniky, bude z roka na rok coraz viac pribúdat. Ak Slováci predajú svoju pôdu, svoje termálne pramene, svoje nádherné hory rovnako lahko a nezodpovedne, ako odovzdali do cudzích rúk svoje podniky, potom ako národ prestanú existovat v perspektíve niekolkých desatrocí.
Jestvujú obavy, že po vstupe do Európskej únie zahranicný kapitál odkúpi zo strategického hladiska najlukratívnejšie a najdôležitejšie pozemky na Slovensku. Tieto obavy sú celkom opodstatnené – ceny za nehnutelnosti na Slovensku sú niekolkokrát nižšie ako v susedných európskych krajinách. Preto akákolvek slovenská vláda, ktorá sa zaoberá niecím iným ako zradcovským rozpredajom majetku svojho národa, musí prijat opatrenia, ktoré zabránia tomu, aby nastala situácia, že kúsok zeme, cez ktorý má prechádzat nová vetva dialnice, sa ocitne v rukách nejakého špekulanta, ktorý za škvarku slovenskej zeme bude žiadat polovicu rozpoctu celej krajiny.
Slovensko by si malo preštudovat zákony krajín, ktoré už dávno podobné opatrenia prijali. Napríklad, anglické, holandské alebo švajciarske. V týchto krajinách už velmi dávno nikto nikomu nebráni, aby kupoval pôdu alebo nehnutelnost v akomkolvek rozsahu. Zákony týchto krajín však prísne vymedzujú spôsob narábania s kúpenou pôdou a nehnutelnostou tak, že Anglicania boli a zostávajú pánmi na svojom malom prehustenom ostrove. Ak máte peniaze, potom nie je žiadny problém, aby ste si kúpili v Anglicku alebo vo Francúzsku stredoveký zámok. No prinútia vás, aby ste s ním narábali podla potrieb domácich, ktorí si zachovávajú svoje dejiny. Nikto nedovolí, aby sa v tomto zámku otvorilo kasíno alebo verejný dom.
Slováci si musia uvedomit ešte jednu vec – ak sami nezacnú hospodárit so svojimi prírodnými zdrojmi, ktoré piatim miliónom Slovákov pri rozumnom využití vystacia na stovky rokov, potom hospodárit zacnú cudzí, a ked už raz zacnú, skôr ci neskôr preberú tieto prírodné zdroje do svojich rúk.
Ako hospodárit s prírodnými zdrojmi

Slovensko je doposial velmi pekná a velmi málo osídlená krajina. Takéto krajiny sú v Európe iba dve – Rakúsko a Švajciarsko. Každá z nich by mohla Slovensku slúžit príkladom, ako treba premienat prírodné bohatstvo na zdroj existencie a blahobytu. Súcasne poznamenávam, že za svoj blahobyt tieto dve alpské krajiny nevdacia len horám a dolinám. Švajciarsko po stárocia hromadilo vo svojich trezoroch peniaze celého sveta, Rakúsko zase zbohatlo na studenej vojne, výsledkom ktorej mnohí rakúski susedia, naopak, schudobneli, ak neskrachovali.
Napriek tomu, Rakúsko a Švajciarsko majú spolocnú crtu – obe tieto krajiny sa naucili pritahovat pozornost miliónov turistov pocas celého roka, nielen v horúce letné mesiace, ako je to príznacné pre krajiny Stredomoria, napríklad, Taliansko alebo Chorvátsko.
Slovensko nemusí vymýšlat nic nové, všetko už vymysleli bohatí a šetrní alpskí susedia. Stací len prevziat od nich skúsenost a doma ju zaštepit. Slovensko má v súcasnosti pred Švajciarskom, ktorému všetci tak zvykli závidiet, obrovské, priam rozprávkové výhody. Švajciarsko totiž postupne stráca postavenie financnej velmoci a nachádza sa bokom od hlavných európskych dopravných prúdov. Turistov od Švajciarska odrádzajú vysoké ceny. No najmä, Švajciarsko nemá a nebude mat to, co má Slovensko – milióny Rusov, Ukrajincov a Bielorusov, ktorí žijú hned vedla a ak sa po case stanú stálymi spotrebitelmi turistických služieb, môžu garantovat budúcnost krajiny. Do Švajciarska treba letiet lietadlom, kým do Tatier stací príst z Polska, Ukrajiny ci Bieloruska autom alebo autobusom. Vo Švajciarsku je všetko nielen drahé, ale mimoriadne drahé. Na Slovensku je lacno. A dokonca aj keby sa slovenský cašník po celý cas špáral v nose a zákazníkom venoval pozornost raz za štvrt hodiny, pre ruských a ukrajinských turistov bude rozhodujúce to, že obed v slovenskej reštaurácii stojí štyri euro, kým v švajciarskej štyri eurá nemusia postacit ani na kávu.
Co také robia alpskí susedia, co by sa Slováci mali od nich zarucene naucit? Robia dve veci – zveladujú krásu svojich hôr, nedovolujú, aby ich zahnusili alebo znicili industriálni dravci,
a udržiavajú služby na vysokej úrovni. Ak by sa Slovákom podarilo to isté, ich osud ako národa a civilizácie bude do velkej miery poistený pred zvratmi v európskej politike.
Slovenské služby – do toho!

Slováci môžu velmi rýchlo a spolahlivo zvýšit svoju životnú úroven, ak sa zacnú ucit poskytovat kvalitné služby, teda do istej miery zacnú menit svoju mentalitu patriarchálneho národa ucupeného v horách. Tejto cinnosti sa dá naucit – Rakúsko a Cesko sú pre Slovensko najbližším vzorom. Treba však chciet. Potrebná je štátna politika, štátna doktrína, potrebné sú investície do vzdelania obyvatelstva, najmä mládeže.
Spomenul som už štandardnú reakciu Rusov na Slovensko
a Slovákov: „Tu je dobre, nie je tu žiadne napätie…“. Podobne
na Slovensko reagujú nielen Rusi, ale väcšina návštevníkov z rôznych krajín. A táto reakcia sa môže stat tovarom velmi vysokej hodnoty, ak sa nad takýmito zmenami niekto zacne seriózne zamýšlat.
Slovenská mentalita, slovenská prirodzená prívetivost a radost zo života, slovenská pohoda, dobré a pokojné ovzdušie, ktoré Slováci šíria okolo seba, je v skutocnosti takmer hotový tovar v našom nevlúdnom a smutnom svete. Slováci sa musia naucit tento tovar balit a predávat.
Zacat možno štátnymi programami rozvoja a podpory turistiky. Takéto programy fungujú vo všetkých európskych krajinách. Vynikajúca je úroven turistického biznisu vo Francúzsku, kde v každej dedine zarucene nájdete Office de tourisme, v ktorom vám povedia – napriek odporu Francúzov k cudzím jazykom, aj po anglicky –, co, kde a kedy môžete uvidiet, kúpit si, prenajat. Kde sa ubytovat.
Slovenský štát, ak sa raz zacne starat o budúcnost svojho národa, musí vyhradit prostriedky na podporu každého Slováka, ktorý podstúpi to riziko a otvorí si penzión, hotel alebo reštauráciu. Podporiac nového úcastníka turistického biznisu, štát musí prísne kontrolovat kvalitu jeho služieb, sledovat, ci tento nový úcastník nekazí dobré meno Slovenska, ci jeho recepcné náhodou nepobehujú nahé po chodbách.
Slováci sa rýchlo a ochotne ucia, ak sa im vysvetlí, naco a preco. Práve takéto prosté vysvetlenie treba dat na prvé miesto – konkrétne vysvetlenie. Slovenský štát neschudobnie, ak vloží peniaze do informatívnych ciest slovenských hotelierov po Európe. Samotní hotelieri v dôsledku vlastnej šetrnosti ci jednoducho dedinského zápecníctva, ostýchavosti alebo neovládania jazyka sa ešte roky nemusia vybrat do susedného Rakúska. Nehovoriac už o Švajciarsku alebo Francúzsku. Takže treba ich posadit do autobusu, odviezt a ukázat. Mnohí z nich nieco pochopia, nieco sa naucia.
Slovenský štát musí vložit peniaze do informacnej podpory slovenského turistického biznisu. Sám som na vlastné oci videl, ako vo Francúzsku, v prímorskej dedinke Marseillan nedaleko Montpellier, do miestneho Office de tourisme jeden po druhom prichádzali majitelia hotelov a penziónov, do tašiek kládli kôpky informacných bulletinov o miestnych pamiatkach a brali ich
do svojich hotelov. Ved je to jednoduché, tak ako všetko geniálne. Tlacit takéto reklamné plagátiky takmer nic nestojí, za reklamu v nich majitelia turistických podnikov zaiste cosi platia – ale kolko rokov a desatrocí by sa majitelia malých penziónov
a hotelíkov dedinky Marseillan snažili každý sám vytlacit svoj plagát ci prospekt alebo sa medzi sebou dohovárali na spolocnom bulletine? Štát prevzal túto cinnost na seba – a tieto peniaze sa mu stonásobne vracajú vdaka vysokým príjmom jeho obyvatelov.
To však nie je to najdôležitejšie. Slováci sa musia naucit slúžit svojim hostom kvalitnejšie, ako to robia doteraz. Pretože ich susedia sa to už naucili. Slovákom musí niekto vysvetlit, že cašník je povinný ustavicne sledovat, ci host nieco nepotrebuje. Že jeho práca spocíva práve v tomto, a nie v odnášaní tanierov. Nosit taniere sa dá naucit aj opicu. Ale cašník je ušlachtilá profesia, ktorá sa v mnohých európskych krajinách dedí z generácie na generáciu. Cašník je ten clovek, z ktorého rúk ludia dostávajú jedlo.
Slovákom musí niekto povedat, prísne, raz a navždy, že re¬ cepc¬ ná je povinná okamžite vstat zo svojho miesta a usmievat sa, ked sa objavia noví hostia, a nie sa dalej do telefónu vykecávat so svojím frajerom. Že naucit sa aspon niekolko bežných fráz po anglicky, po nemecky alebo po rusky nie je luxus, ale krutá výrobná nevyhnutnost. Lebo host odpustí tomu, kto ho obsluhuje, že zle ovláda cudzí jazyk, ale neodpustí mu lahostajnost voci sebe.
Ako toto všetko Slovákom vštepit? Velmi jednoducho. Den co den, rok co rok vysvetlovat, že inú volbu Slovensko už nemá. Že ucit sa poskytovat kvalitné služby a budovat vlastnú slovenskú oblast služieb pozdlž dopravných koridorov, ktoré naštastie pre Slovákov tentoraz prechádzajú cez ich územie a v nádherných slovenských horách, je naozaj jediná možnost, ako si zachovat suverenitu nad svojím územím a zostat národom. Navyše, je to jediná reálna možnost zostat pánom vo vlastnom dome a nezmenit sa na bírešov, na lacnú pracovnú silu, ktorá je dnes potrebná, ale zajtra sa už môžu objavit Cínania, ktorí budú ešte lacnejší. Vtedy Slovákov caká osud žobráckych bezdomovcov vo vlastnej zemi, ktorí budú spomínat na to, že kedysi mali fabriky, priehrady a elektrárne, že mali nádherné Tatry, v ktorých teraz cínski hotelieri prijímajú tisíce Rusov.
Áno, dnes na Slovensku všetci radostne výskakujú kvôli výstavbe dalšej automobilky v Trnave. V skutocnosti, ide o jedinecnú udalost, ale co ak sa Francúzom zrazu prestane darit predávat svoje autá? Ved také už bolo, a nie raz. Automobilka skrachuje a tisíce Slovákov zvyknutých na slušnú životnú úroven sa ocitnú bez práce. Nieco iné je hotel alebo penzión s dobrou reputáciou, svojím menom a svojou stálou klientelou. Alebo reštaurácia, kde skvele a celkom lacno varia.
Od uvedomenia si ci neuvedomenia významu oblasti služieb v súcasnosti závisia osudy miliónov Slovákov. Nech sa teda v centre Bratislavy, ktoré už dnes plnia davy turistov, objavia prítažlivé stánky, v ktorých by turisti zadarmo dostali prospekty bratislavských pamätihodností vo všetkých európskych jazykoch. Nech v týchto stánkoch sedia slovenské dievcatá vychýrené svojou krásou, ktoré snívajú vydat sa za bohatého cudzinca, a preto budú úctivo a milo hostom rozprávat všetko, co sa chcú dozvediet.
Ked sa takéto stánky objavia v Bratislave, v Tatrách, Pieštanoch, je nutné upriamit pozornost Slovákov na tento nový fenomén, ktorý je už desatrocia typický pre akúkolvek francúzsku dedinu, dokonca aj pre zapadnuté hory Provance, ktorých jedinou raritou sú levandulové polia. Slovákom treba vysvetlit, preco bratislavský magistrát, cez ktorý pretieklo tak vela penazí tým najrôznejším smerom, zrazu pustil žilou na propagandu svojho mesta.
Vysvetlit sa to dá takto. Turista – to je chránené zviera, na ktoré ide celosvetová a krutá polovacka. Ak toto zviera zablúdilo do našej Bratislavy, budeme ho krmit maškrtami, zabávat, starat sa onho a aj za uškom ho škrabkat. Lebo turista je zviera stádne,
a ak sa mu u nás zapáci, znova príde a privedie velké stádo.
A oslobodí tak naše deti od osudu umývacky riadov v Londýne alebo prostitútky vo Viedni. Ved my, Slováci, sme poväcšine ešte nikdy neboli ani umývackami, ani prostitútkami. Boli sme cestní remeselníci, aj našimi rukami sa stavala Budapešt a Vieden. Podme si teda osvojit aj toto remeslo pod názvom služby. Pokým zostáva ešte cas. Velmi málo casu.
Zachovat slovenský jazyk a slovenskú literatúru

Slováci si ešte nestihli uvedomit celkový význam jazyka a literatúry pre život národa – slovenský jazyk a slovenská literatúra sú zatial príliš mladé. A v tomto mladom, dá sa povedat, detskom veku visí nad nimi hrozba.
Slovenskému jazyku hrozí jazyková expanzia zo strany iných národov. Predovšetkým Madarov. Vytlacit slovenský jazyk z územia, kde žije madarská menšina, je ten najjednoduchší, najmierumilovnejší a najefektívnejší spôsob, ako odtrhnút toto územie
od Slovenska. Ak na Južnom Slovensku zacne byt odrazu nepohodlné hovorit po slovensky, ak sa v obchodoch, u lekára ani
na magistráte nebude dat po slovensky dohovorit, Slováci žijúci na tomto území budú postavení pred rozhodnutie: zacat hovorit po madarsky – alebo odíst z tohto územia. Väcšina z nich, prirodzene, odíde.
Na prvý pohlad nevinné úsilie politikov SMK, zamerané na stále väcšie rozširovanie madarského jazyka na Južnom Slovensku, hrozí slovencine priamo a bezprostredne. Táto hrozba je však casovo dost vzdialená – najskôr musia dorást nové generácie slovenských Madarov, ktorí budú vychovávaní v novom nacionalistickom duchu a od detstva budú zameraní na pripojenie k Madarsku, aby v Šamoríne alebo v Dunajskej Strede bola slovencina vytlacená.
Nad slovenským jazykom však visia neporovnatelne serióznejšie hrozby. Plnohodnotný živý jazyk nemôže existovat bez literatúry v tomto jazyku. Slovenská literatúra dnes prežíva hlbokú krízu, ktorá má tendenciu ešte viac sa prehlbovat. A hoci to smutne vyznieva, no v danom okamihu slovenskú literatúru ohrozuje literatúra ceská – príbuzná svojím duchom a históriou.
Skúste zájst do najväcších a najlepších bratislavských kníhkupectiev a porovnajte, aký je výber kníh v ceštine a slovencine. Hned sa presvedcíte, že v slovencine sa vydávajú predovšetkým komercné knihy, spravidla preklady, ktoré s ozajstnou literatúrou nemajú prakticky nic spolocné. Zato v ceštine sa zatial toho ešte nájde vela – klasika, filozofia aj súcasná próza.
Isteže, Cesi majú iný trh, iné tradície. A hoci vydavatelská cinnost prežíva v Cesku krízu podobnú slovenskej, výsledky slovenskej krízy môžu byt pre Slovákov fatálne. Onedlho môže nastat situácia, ked literatúra v ozajstnom chápaní tohoto slova bude na Slovensku dostupná iba tým, ktorí si zvykli cítat po cesky a kupovat drahé ceské knihy. Teda hrstke slovenských intelektuálov.
A pre všetkých ostatných bude dostupná iba konzumná žuvacka na témy postelových avantúr Slovensku tak vzdialených amerických žien alebo casopisy Záhradkár a Bývanie.
Pri zachovaní súcasnej tendencie, ked sa z roka na rok znižuje pocet kníh vydávaných v slovencine, Slovákom hrozí, že sa velmi rýchlo zmenia na funkcne negramotný národ podobný Americanom, z ktorých väcšina nie je schopná súvislo precítat ani dva odseky textu za sebou. Napriek tomu, American, aj ten najtupší
a najnevzdelanejší, teoreticky môže dostat v svojej rodnej reci akúkolvek informáciu o svete. Môže ju dostat aj Cech, i ked, samozrejme, nie v takom rozsahu, ako American alebo Rus. Slováka však postupné odumieranie slovenskej literatúry vedie k osudovej dileme, ci bude cítat všetko po cesky, alebo celkom prestane cítat. Jedincov, ktorí sú schopní cítat ozajstnú literatúru v iných jazykoch, ponechajme bokom – jedna lastovicka leto nerobí. Navyše, knihy v cudzích jazykoch sú na Slovensku málo dostupné.
Tendencie v slovenskom vydavatelskom biznise sú alarmujúce. Stále nižšie a prístupnejšie sa stávajú ceny za brakovú literatúru zameranú na to, ako John sníva o tom, že pretiahne Sally, a na konci knihy sa mu to napokon podarí. Ceny za serióznu literatúru, naopak, rastú, cím sa táto literatúra stáva nedostupnou. Ak sa súcasné tendencie zachovajú, o desat rokov sa bude v slovencine vydávat iba konzumný brak. Slováci budú tak kultúrne kolonizovaní Cechmi, pricom bez akéhokolvek úsilia z ceskej strany. Výsledkom toho sa spisovným jazykom Slovákov fakticky stane ceština, a slovencina bude degradovaná na úroven ústneho dialektu. Podobných udalostí v dejinách európskych národov je vela. Zložité vzájomné vztahy, napríklad, ruského a ukrajinského jazyka dávajú názornú možnost pochopit, že ak literatúra v danom jazyku nevznikla alebo odumrela, jej znovuzrodenie umelým spôsobom si vyžaduje obrovské úsilie, a nakoniec sa to aj tak nepodarí.
Pokým sa Slováci ešte neodnaucili cítat po slovensky, je nutný program podpory slovenskej literatúry, premyslený na desatrocia dopredu. Možnože, nie všetci citatelia vedia, že na Slovensku existuje Ministerstvo kultúry, ktoré dokonca rozdeluje isté dotácie na vydávanie slovenských kníh. Tieto dotácie však zatial nemajú nijaký vplyv na osud slovenskej literatúry, a teda ani slovenského jazyka a kultúry.
Aby sa zachovala slovenská literatúra ako hlavný kultúrny majetok národa, bez ktorého nebudú ani divadlá, ani filmy, nebude ani jazyk, a teda ani národ, aj na to je potrebný štátny program.
Som presvedcený, že väcšina Slovákov by súhlasila, aby jedenkrát do roka venovala zo svojho platu sto korún na to, aby ich deti mohli za prístupné ceny kupovat a cítat ozajstné knihy v slovenskom jazyku. Ak pripustíme, že pracuje nie menej ako tri milióny Slovákov, potom táto suma vychádza na tristo miliónov korún rocne. Za tieto peniaze štátna štruktúra, ktorej cielom by bola podpora slovenskej literatúry, by mohla vydat približne tritisíc titulov rocne. Zhruba tolko, co vydávajú všetky slovenské komercné vydavatelstvá za rok. Teda, len v priebehu jedného roka by mohla na Slovensku vyjst v reedícii celá svetová klasika.
A neskôr by mohlo vychádzat všetko, co normálny plnohodnotný národ potrebuje – dejiny, veda, filozofia, politika. Prirodzene, ak by sa peniaze nerozkrádali a neutrácali na vydávanie pocetných grafomanov píšucich v slovenskom jazyku knihy, ktoré nikto nechce cítat.
Slovenskú literatúru v stave, v akom sa v súcasnosti nachádza, môže zachránit iba zásah slovenského štátu. V opacnom prípade ju udusí komercná pena farby coca-coly. Slovenskej literatúre by pomohlo, ak by sa objavil silný mecenáš-vlastenec, ktorý by našiel v podstate nevelké peniaze, z hladiska svojho biznisu,
a minul ich na budúcnost svojho národa. Takýto mecenáš by sa, pravdepodobne, stal navždy hrdinom slovenského národa, tak ako si Rusi doteraz pamätajú meno kupca Tretjakova, ktorý zacal budovat zbierku moskovskej Tretjakovskej galérie, ktorá sa stala jednou z najznámejších galérií sveta.
Ochránit slovenský informacný priestor

Oblast pôsobenia slovenského jazyka je obmedzená, co predstavuje jeden z najsilnejších a najprirodzenejších faktorov, ktoré chránia slovenský informacný priestor pred priamym zasahovaním zvonku. K takémuto zásahu už došlo – iba nedávno Americania rozpustili slovenskú redakciu Slobodnej Európy, cím názorne ukázali, že všetky svoje ciele na Slovensku už dosiahli.
Pred nepriamym zásahom zvonku zostáva však slovenský informacný priestor absolútne nechránený. Co to znamená? Len to, že hlavné správy, ktoré slovenské médiá prinášajú národu, v skutocnosti velakrát nie sú slovenskými správami, ale jednoducho sú cudzími správami preloženými do slovenciny.
Cím sa slovenská správa líši od cudzej, neslovenskej? Jedinou vecou – slovenským názorom na udalosti, ktorý by objasnoval, co táto správa znamená pre Slovákov, a nie pre Americanov, Cechov alebo Rusov. Správy o slovenských udalostiach sú nechtiac správami slovenskými, lebo spravidla nikoho, okrem Slovákov, nezaujímajú – prirodzene, ak náhodou opät neunesú syna slovenského prezidenta. Zato zahranicné správy zatial predstavujú stále narúšanie slovenského informacného priestoru. Sú to správy cudzie, ktoré Slovákov ustavicne zavádzajú, niekedy dráždia, ale hlavne nevysvetlujú dôsledky týchto zahranicných udalostí pre Slovensko.
Špecifickou je otázka cinnosti ceských médií v slovenskom informacnom priestore. Tu Slováci Cechom jednoducho dovolujú, aby chytali tých najtucnejších kaprov v slovenskom rybníku, pricom Slováci z tejto rybacky nic nemajú.
Ochránit si svoj informacný priestor je a priori funkcia akéhokolvek štátu, porovnatelná s ochranou štátnych hraníc alebo života obcanov. Prirodzene, ak sa jedná o štát, a nie paródiu nanho. Slovenský štát má celý rad štátnych inštitúcií urcených na to, aby informovali o tom, co sa deje vo svete – financne velmi nárocných, no celkom neefektívnych. Cím je v súcasnosti TASR, ktorá žije za štátne peniaze? Kto o nej naposledy pocul? Správy pre Slovákov generujú celkom iní newsmakeri. A TASR jednoducho mína štátne peniaze.
Približne to isté sa dá povedat o verejnoprávnej televízii. Z povinnosti denne Slovákov informuje o udalostiach vo svete, ale ani sa nepokúša, aby tieto udalosti vysvetlila zo slovenského hladiska.
Pestovat vlastenecké city

Slováci stále zostávajú cistými, úprimnými a, nebojím sa použit toto slovo, peknými vlastencami, ktorí netušia, že ich tak možno pomenovat. Je to prirodzená a štastná vlastnost zdravého vidieckeho národa považovat svoju milovanú dedinu za stred vesmíru.
Slovenské vlastenectvo je však vystavované coraz väcším skúškam. Cím viac Slováci ako národ chudobnejú, tým menej mladých ludí sa chce identifikovat ako Slováci. Byt Slovákom pre väcšinu dnešných slovenských chlapcov a dievcat, z ktorých mnohí už stihli spoznat aj iné krajiny, znamená byt chudobným a verit tomu, co slubujú slovenskí politici – o dvadsat rokov bude lepšie. Bolo by zaujímavé vediet, kde budú samotní títo politici o dvadsat rokov.
Slovensku, tak ako ešte nikdy v dejinách, v súcasnosti chýba vlastná národná mytológia, chýbajú vlastní, v minulosti slávni vodcovia, vlastní svätí a muceníci. Masový mládežnícky výbuch eufórie, do ktorého vyústilo vítazstvo slovenských hokejistov pred rokom, sa dá chápat ako prejav práve takéhoto hladu. Slovenská mládež potrebuje slovenských hrdinov, a tých Slováci v súcasnosti nemajú. Otázka vytvorenia novej mytológie pre nové generácie Slovákov, ktorým už nic nehovorí SNP, rok 1968, dokonca ani Nežná revolúcia v case, ked ešte liezli štvornožky pod stolom, zostáva otvorená. Je to klúcová otázka.
Bože, ochranuj Slovákov!

Každý národ má na tomto svete svoje poslanie. O Rusoch Dostojevskij svojho casu napísal, že ich Boh stvoril na to, aby celému svetu uštedril akúsi hroznú lekciu. Pravda, ten istý Dostojevskij tvrdil, že Rusi sú Bohom vyvolený národ, ktorý si ako jediný zachoval v svojich dušiach ozajstného Boha.
To, co Dostojevskij napísal, sa splnilo. Rusi naozaj uštedrili svetu vela strašných lekcií. Aj vyvolenými sa možno stanú – pravoslávie sa znova stáva oficiálnym náboženstvom a ideológiou ruského štátu. Od toho, aké bude toto nové postsovietske pravoslávie, v mnohom závisí osud Rusov, a nielen ich.
Preco Boh povolal Slovákov do tohto sveta? Dovolím si vyslovit takúto domnienku. Poslanie Slovákov v tomto svete spocíva v tom, aby názorne ukazovali, že ludia v Európe nevyhnutne nemusia ustavicne zabíjat jeden druhého kvôli tomu, aby prežili. Že v strede Európy, kde po stárocia krv tiekla riekami, môže existovat malý, v podstate bezbranný slovanský národ, ktorý si aj napriek svojej slabosti a bezbrannosti dokázal zachovat v duši svojho Boha a svoju ludskú dôstojnost. Nielenže môže existovat, ale aj žit plnohodnotným, zdravým, a co ako paradoxne to znie, slobodným životom. Nie je to tá sloboda, ktorú dlhé stárocia ospevovali Anglicania – byt tými najsilnejšími a rozhodovat o osudoch slabých podla vlastného uváženia. Je to sloboda zbavená násilia nad druhými, zbavená vraždenia a strachu, ktorý je s týmto vraždením nerozlucne spätý.
Príklad Slovákov je príkladom nenásilného prežívania v našom krutom svete. Príklad nie jediný, no napriek tomu zriedkavý. Slováci kedysi velmi dávno odmietli prelievat svoju a cudziu krv. To jest spravili to, co neurobil takmer ani jeden zo slovanských národov. Ovela neskôr príklad Slovákov do istej miery nasledovali aj Moravania a Cesi.
Osud Slovákov je pritom nejasný. Jasne však vidno jeho zriedkavú a cisto slovenskú osobitost. Slováci sa neboja. Aj napriek svojmu „utlácanému“ stavu, Slováci sú národom bez strachu. Nestali sa ani otrokmi, ani utlácatelmi.
Otázku, ci sa nebát tak, ako sa neboja Slováci, je správne alebo nie, si nekladiem. Jednoducho tvrdím – Slováci sa neboja, taká je ich cesta na tomto svete. V mojej knihe je nemálo domnienok a vízii o tom, že Slováci ako národ môžu zmiznút v najbližšom case. Áno, som pesimista a naozaj sa bojím, že Slovákov ožobracia, podrobia si ich, ozbíjajú a rozpustia v sebe iné národy. Ale Slováci sa toho neboja. Zostávajú totiž zdravým dedinským národom – a možno aj v tom je ich poslanie. Ukázat svetu, že zdravá dedina je silnejšia a životaschopnejšia než mesto. Aj to najväcšie a najbohatšie. Že obyvatel slovenskej dediny sa za istých podmienok dokáže prispôsobit mestským podmienkam a premenit sa na Newyorcana. Ale Newyorcan sa sotva dokáže stat dôstojným a váženým clenom slovenskej obce. Že aj napriek zdanlivej vonkajšej jednoduchosti je dedinský životný štýl zložitejší a predovšetkým stabilnejší ako mestský.
Hoci sa nad Slovenskom a nad celou Európou zbierajú mraky, Slováci sa neboja budúcnosti, nevelmi túžia dozvediet sa o nej, veria, že v ich dedine bude všetko vyzerat tak ako vždy, a možno ich Boh odmení za túto vieru – tým, že ich bude ochranovat. Ak sa pozrieme z nadhladu, tažko povedat, co je lepšie: ci vela vediet o svete a bát sa budúcich katastrof, pripravovat sa na ne a vopred sa kvôli nim trápit – to je osud velkých národov. Alebo žit bez strachu v harmónii s prírodou, Bohom a vlastným osudom. Tak, ako žili a žijú Slováci.
Pred osudom neujdeš. Je možné, že Slováci budú musiet v najbližšej dobe stratit suverenitu nad svojimi krásnymi horami a dolinami a rozpustit sa v silnejších a agresívnejších národoch. Ale i ked to pripustíme, poslanie Slovákov sa napriek tomu naplní. Vo svete zostane žit spomienka na národ dobrý, veselý, slnecný, detsky bezprostredný a dospelo dôstojný, ktorý žil pod Tatrami a nikomu nic zlé nerobil. Veril v svojho Boha, miloval svoje deti a ctil svojich starcov.

Bože, ochranuj Slovákov!
Bože, ochranuj Slovensko!


www.chelemendik.sk


Knihy Sergeja Chelemendika si môžete objednat na adrese:
Slovanský dom, s.r.o., Nábelkova 4,  841 05 Bratislava tel./fax: 02/654 22 733
Vydavatelstvo Slovanský dom ako jediné na Slovensku ponúka široký výber ruských kníh, ucebníc, slovníkov a súcasne video filmov, CD, MP3, MPEG-4, DVD, pocítacových hier v ruštine.

Prečítajte si

Reklamný panel
Make sure you have at least Flash Player 7. If not,please download.

Odkazy

Reklamný panel